znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 358/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., a. s., K., zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. B., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny   základných   práv   a slobôd,   ako   aj   práv   zaručených   v čl.   6   a čl.   14   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 368/2011 z 28. novembra 2011 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Martin č. k. 9 C 182/02-429 z 26. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti T., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2012 faxom a 30. apríla 2012 osobne doručená sťažnosť spoločnosti T., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľ“), ktorou namietala porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv zaručených v čl. 6 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   5 Co 368/2011   z 28.   novembra   2011   v spojení   s rozsudkom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 C 182/02-429 z 26. mája 2011.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka bola navrhovateľkou   v súdnom   spore   o zaplatenie   23 560,67   €   (pôvodne   o zaplatenie 900 000 Sk)   s príslušenstvom „titulom   zmien   na   veci   –   predmete   nájmu,   na   náklady nájomcu, ku ktorým dal prenajímateľ súhlas“. Okresný súd prvým rozsudkom z 15. mája 2007   návrh   zamietol.   Odvolanie   sťažovateľky   krajský   súd   uznesením   z 29.   apríla   2008 odmietol   ako   oneskorene   podané.   Na   základe   dovolania   sťažovateľky   Najvyšší   súd Slovenskej republiky uznesením z 27. januára 2009 uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po vrátení veci okresnému súdu tento vo veci opätovne konal a ostatným rozsudkom č. k. 9 C 182/02-429 z 26. mája 2011 návrh „v celom rozsahu“ zamietol. Na odvolanie sťažovateľky z 25. augusta 2011 krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 368/2011 z 28. novembra 2011 prvostupňový rozsudok potvrdil.

3.   Podľa   názoru   sťažovateľky „závery   a postup   krajského   súdu...   zhrnuté v rozsudku... zo dňa 28. 11. 2011... v spojení s závermi a postupmi zhrnutými v rozsudku Okresného súdu... zo dňa 26. 05. 2011, sú čo do skutkových zistení a právneho posúdenia veci nesprávne, neodôvodnené, zjavne svojvoľné, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné...“.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Krajský súd...   v konaní vedenom pod sp. zn.: 5 Co 368/2011, právoplatným rozsudkom   sp.   zn.:   5   Co   368/2011-449,   zo   dňa   28.   11.   2011,   v   spojení   s   rozsudkom Okresného súdu... sp. zn.: 9 C 182/02-429, zo dňa 26. 05. 2011, odňal sťažovateľovi právo na   spravodlivosť,   čo   princíp   medzinárodného   práva   zakazuje,   porušil   základné   práva sťažovateľa zaručené Ústavou SR, a to čl. 46 ods. 1, právo na súdnu ochranu, čl. 47 ods. 3, právo na rovnosť účastníkov konania, čl. 48 ods. 2, právo na verejné prerokovanie veci a v prítomnosti účastníka, Listinou..., a to čl. 36 ods. 1, právo na súdnu ochranu, čl. 37 ods. 3, právo na rovnosť účastníkov konania, čl. 38 ods. 2, právo na verejné prerokovanie veci a v prítomnosti účastníka, Európskym dohovorom..., a to čl. 6 Dohovoru, právo na spravodlivý súdny proces, právo na spravodlivé súdne konanie, právo na prístup k súdu, čl. 14 Dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných Dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie   založenej   na   akomkoľvek   dôvode,   a   to   v   spojení   s   nesprávnymi   a nedôvodnými skutkovými zisteniami a právnymi závermi, zjavne svojvoľnými, ktoré sú z ústavného hľadiska neakceptovateľné.

2. Rozsudok Krajského súdu... sp. zn.: 5 Co 368/2011-449, zo dňa 28. 11. 2011 zrušuje,   a   vec   vracia   Krajskému   súdu   v   Žiline   za   účelom   opätovného   prerokovania a rozhodnutia   vo   veci   s   tým,   že   v   ďalšom   postupe   je   súd   viazaný   právnymi   názormi Ústavného súdu SR.“

Súčasne   požiadala   o priznanie   finančného   zadosťučinenia „vo   výške   20.000   €“ a úhradu trov konania.

II.

5. Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

7. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   Podľa   čl.   127   ústavy   je   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv   a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc   rozhodovať   o takých   sťažnostiach,   o ktorých   je   oprávnený   podľa   platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

9.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

10.   Sťažovateľka   v   sťažnosti   namietala   porušenie   svojich   základných   práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 a čl. 14 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 9 C 182/02-429 z 26. mája 2011 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 368/2011 z 28. novembra 2011, ako   aj   postupom   menovaných   súdov   v konaniach   predchádzajúcich   vydaniu   týchto rozhodnutí.

II.A

K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu a jeho ostatným rozsudkom z 26. mája 2011

11. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

12. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti (v sťažnosti) namietanému rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 182/02-429 z 26. mája 2011 podala 25. augusta 2011 riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá   právomoc   na   konanie   o tej   časti   sťažnosti,   v ktorej   sa   namieta   porušenie   práv sťažovateľky predmetným rozsudkom okresného súdu.

13. Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažovateľkinu sťažnosť v tejto jej časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie.

II.B

K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom z 28. novembra 2011

14.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. (Podľa odseku 2 každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.) Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny sa môže každý domáhať ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   určených prípadoch na inom orgáne. Podľa čl. 37 ods. 3 listiny sú si všetci účastníci v konaní rovní. Podľa čl. 38 ods. 2 listiny má každý právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom, ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo   o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných   týmto   dohovorom   sa   musí   zabezpečiť   bez   diskriminácie   založenej   na akomkoľvek dôvode.

15.   Zo   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   v sťažnosti označených   práv   postupom   krajského   súdu   a   jeho   rozsudkom   (ktorým   potvrdil prvostupňové   rozhodnutie),   a   to   najmä   tým,   že   sa   stotožnil   s   faktickými   zisteniami, právnymi názormi a závermi okresného súdu, ku ktorým, ako to vyplýva z obsahu sťažnosti, „dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie vychádza   z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci...   Súd...   nerozhodol   na   základe skutkového   stavu   zisteného   z vykonaných,   právne   relevantných   dôkazov,   ignoroval   ich, ignoroval   aj   skutočnosti,   ktoré   neboli   medzi   účastníkmi   sporné.   Súd   zjavne   svojvoľne ignoroval plné dôkazy, ktorými sme preukázali skutkové tvrdenia...“ (pozri tiež bod 3).

16. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr.   II.   ÚS   88/01,   I.   ÚS   290/2010),   ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom   konaní.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

17.   Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietané porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní   sťažovateľky   rozsudkom   sp.   zn.   5   Co   368/2011   z 28.   novembra   2011   sú zlučiteľné s označenými článkami ústavy, listiny a dohovoru.

18.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne   správny,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia   vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov. Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najskôr   poukázal   na   prvostupňové rozhodnutie: „Súd prvého stupňa svoj rozsudok odôvodnil poukazom na ust. § 451, § 663, § 667, § 680 Občianskeho zákonníka a vykonané dokazovanie, na základe ktorého bolo preukázané, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal základ svojho nároku a to rozsah zhodnotenia predmetu nájmu. Nájomná zmluva, na ktorú poukazuje navrhovateľ a z ktorej vychádza, bola uzatvorená 10. 6. 1999 zmluvnými stranami podľa zák. č. 116/90 Zb. V čl. I. sa uvádza predmet nájmu, v ďalších článkoch je dohodnutá doba trvania nájmu na dobu neurčitú, technický stav a technické úpravy sú uvedené v ďalšej časti. Konštatuje sa, že zo strany nájomcu zo súhlasom prenajímateľa boli vykonané také úpravy, ktoré sú konkretizované, pričom ich výška bola odsúhlasená čiastkou 910.000,- Sk ku dňu podpisu zmluvy, ďalej zo zmluvy vyplynulo, že prenajímateľ dáva súhlas na také úpravy, ktoré súvisia s jeho podnikateľskou činnosťou a ktoré úpravy majú slúžiť práve na zabezpečenie   jeho   podnikateľskej   činnosti.   Aký   technický   stav   nehnuteľnosti   ku   dňu odovzdania a vzniku nájmu reálne na tejto nehnuteľnosti bol, súdu nebolo preukázané, pretože príloha B nebola predložená ako súčasť kúpnej zmluvy. Z listu zo dňa 6. 2. 2001 vyplýva,   že   firma   E.   ako   vlastník   predmetnej   nehnuteľnosti   komunikoval   s   právnou zástupkyňou navrhovateľa, pričom z obsahu tohto listu je zrejmé,   že predmetom týchto rokovaní   v   súvislosti   s   nájmom   predmetnej   nehnuteľnosti   aj   finančného   vyrovnania   sa vychádzalo z nájomnej zmluvy, ktorá bola medzi účastníkmi uzatvorená ešte dňa 4. 2. 1999. Túto navrhovateľ súdu nepredložil, a preto obsah tejto zmluvy súdu nie je známy a súdu nie je známy ani obsah listu zo dňa 27. 12. 2000, na ktorý poukazovala firma E. Navrhovateľ nešpecifikoval rozsah vykonaného zhodnotenia tak, ako to uvádza ust. § 667 Občianskeho zákonníka, pričom nájomca bol povinný k finančnému vyrovnaniu a usporiadaniu pristúpiť po tom, čo mu bol oznámený alebo nadobudol vedomosť o tom, že došlo k zmene vlastníka predmetnej   nehnuteľnosti   a   toto   vyrovnanie   mal   učiniť   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu vlastníkovi   -   prenajímateľovi.   Ani   v   závere   znaleckého   posudku   znalca   Ing.   M.   nebol dostačujúcim podkladom na preukázanie tvrdení navrhovateľa, pretože znalecký posudok nebol   jednoznačný.   Vzhľadom   na   námietky,   ktoré   boli   produkované,   boli   znalcom akceptované a bol vykonaný doplnok k znaleckému posudku. Ani tento doplnok neodstránil rozpory v tvrdeniach navrhovateľa a odporcu a záverov k doplnku k znaleckému posudku v tom   smere,   že   nebol   rozsah   zhodnotenia   na   predmete   veci   preukázaný   ani   samotným výsluchom. Samotné znalecké dokazovanie zo strany znalca tak, ako to bolo namietané aj právnym zástupcom odporcu, pôsobilo ako nedôveryhodné. V znaleckom posudku zo dňa 14. 2. 2005 bolo stanovené zhodnotenie na sumu 2.470.809,- Sk. Voči takémuto zhodnoteniu boli technické a právne výhrady a na základe týchto námietok a predložených listinných dôkazov, ktoré znalec akceptoval, bol vyhotovený ďalší doplnok č. 2 zo dňa 27. 12. 2005, ktorý určil novú sumu zhodnotenia a to vo výške 709.788,79 Sk, zaokrúhlene 709.789,- Sk. Aj   voči   tomuto   zhodnoteniu   boli   ďalšie   námietky   zo   strany   odporcu,   ktorý   navrhoval kontrolné znalecké dokazovanie, avšak po zmene vlastníka nehnuteľnosti, ale najmä po zásadných   zmenách   na   predmete   nájmu,   ktoré   boli   vykonané,   kontrolné   znalecké dokazovanie   by   bolo   neefektívne   a   nedalo   by   sa   od   neho   očakávať   zvrátenie   záverov konštatovaných v znaleckom posudku a jeho doplnkoch č. 1 a 2 Ing. M. pre meritórne rozhodnutie. Z týchto dôvodov právny zástupca odporcu a odporca upustil od ďalšieho dokazovania a prejavil aj písomný súhlas s čiastočným späťvzatím návrhu navrhovateľa, ktorý   ustálil   svoj   právny   nárok   za   zhodnotenie   na   predmete   nájmu   podľa   znaleckého posudku   Ing.   M.   a   to   na   sumu   709.789,-   Sk,   ktorú   bližšie   nešpecifikoval.   Z   listinných dôkazov, z ktorých súd vychádzal, možno konštatovať, že navrhovateľ podal návrh, ktorý súdu doručil 30. 5. 2002 na zaplatenie istiny 900.000,- Sk titulom neuhradenej faktúry č. 400151 zo dňa 31. 3. 2000 (pôvodná faktúra č. 400151 zo dňa 31. 3. 2000 na zaplatenie 2.718.272,-   Sk).   V   liste   navrhovateľa   zo   dňa   5.   3.   2001   v   bode   6   uvedeného   listu navrhovateľ žiadal odporcu o zaplatenie 1.651.510,- Sk bez DPH stým, že uviedol, že žiadne plnenie   doteraz   od   odporcu   neobdržal.   Z   uznesenia   Krajského   súdu   v Žiline   č.   k.   15 Cb/543/0l zo dňa 4. 12. 2001 v konaní o zaplatenie 1.274.541,99 Sk s príslušenstvom bolo konanie   zastavené   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku.   Súdu   nebol   preukázaný   súvis skonaním 9 C/182/2002. V konaní bolo preukázané a odporca to ani nepopieral, že prevzal z vlastníctvom prenajatej nehnuteľnosti záväzky prenajímateľa spoločnosti K., spol. s r.o. v M. v konkurze za predpokladu, že nájomný vzťah sa mal riadiť nájomnou zmluvou zo dňa 4. 2. 1999 a jej dodatku z 11. 2. 1999 a nie nájomnou zmluvou zo dňa 10. 6. 1999 s tým, že tieto skutočnosti navrhovateľom neboli akceptované. Z celkovej tejto chronológie vyplýva, že navrhovateľ sám nemal jednoznačne ujasnené,   v akom rozsahu došlo k zhodnoteniu predmetu nájmu, z čoho toto zhodnotenie pozostávalo a konečné jeho vyčíslenie, ktoré malo byť nesporné. Ani po vykonanom dokazovaní, ktoré súd vykonal a v konečnom dôsledku vyhodnotil,   sa   tieto   rozpory   neodstránili,   preto   súd   musel   v   závere   konštatovať,   že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a svoj nárok jednoznačne nepreukázal. Nedôvera v tvrdeniach navrhovateľa vyplynula aj z uplatňovanej zmeny petitu návrhu, pokiaľ išlo o výšku samotného nároku, ktorá bola dvakrát menená. Všetky tieto skutočnosti viedli potom k právnemu záveru po skutkových zisteniach, ktoré súd vyhodnotil aj s poukazom na § 132 O. s. p. Právny zástupca odporcu v priebehu konania vzniesol námietku premlčania, pričom súd   nepovažoval   nárok   navrhovateľa   za   premlčaný   z   dôvodu,   že   predmetný   nárok navrhovateľ uplatňoval v súvislosti s predmetom nájmu a jeho zhodnotenia v súvislosti s nájomnou zmluvou zo dňa 10. 6. 1999 a faktúrou č. 400151 zo dňa 31. 3. 2000, ktorá bola splatná 28. 4. 2000. Premlčacia lehota začala plynúť od 29. 4. 2000 a uplynula dňa 29. 4. 2004.“

V ďalšej časti uviedol odvolaciu argumentáciu sťažovateľky a stanovisko odporcu k nemu: „V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie navrhovateľ   prostredníctvom   právnej   zástupkyne.   Navrhoval   odvolaciemu   súdu,   aby napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil v zmysle ust.   § 220 O.   s. p. a návrhu v celom   rozsahu   vyhovel   a   odporcu   zaviazal   k   náhrade   trov   konania   a   trov   právneho zastúpenia v prvostupňovom i odvolacom konaní. Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že súd   prvého   stupňa   dospel   na   základe,   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Závery a postup prvostupňového súdu čo do skutkových zistení a právneho posúdenia veci   sú   nesprávne,   neodôvodnené,   porušujúce   základné   právo   navrhovateľa   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ďalej poukazoval na to, že nájomca mal súhlas prenajímateľa so zmenou prenajatej veci, prenajímateľ sa nezaviazal na úhradu nákladov s tým spojených. Rozsah vykonaných prác je zdokumentovaný. Nájomca nemohol požadovať úplnú náhradu vynaložených nákladov na zmenu prenajatej veci ale to, o čo sa prenajímateľ obohatil, t. j. zhodnotenie veci. Vyčíslenie zhodnotenia veci je vec dohody, na ktorú odporca nepristúpil alebo   znaleckého   dokazovania.   Každá   zmena   žalovanej   istiny   súvisela   so   znaleckým dokazovaním so znaleckým posudkom a jeho zmenami. Návrhom uplatnený nárok nie je premlčaný napriek vznesenej námietke premlčania zo strany odporcu. Plynutie premlčacej doby nemá nič   spoločné   s faktúrou   č.   400151,   ktorá   nie   je právnym titulom v návrhu uplatneného nároku. Žalovaná suma sa opiera o vykonané znalecké dokazovanie.

K   odvolaniu   navrhovateľa   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   podal   písomné vyjadrenie odporca prostredníctvom právneho zástupcu.   Navrhoval napadnutý rozsudok súdu   prvého   stupňa   potvrdiť   a súčasne   si   uplatnil   trovy   konania   a   trovy   právneho zastúpenia...“.

Krajský súd formuloval svoju právnu argumentácie takto: „Krajský   súd   ako   sud   odvolací   preskúmal   napadnutý   rozsudok   v   intenciách uvedených v ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O. s. p. rozsudok okresného súdu potvrdil v súlade s ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. s tým, že sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého   rozhodnutia   prvostupňového   súdu,   v   ktorom   nenašiel   vecné   ani   procesné pochybenie... Preskúmaním napadnutého rozhodnutia, predloženého spisu ako aj všetkých rozhodujúcich otázok, ktoré boli vo veci vznesené, odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd dospel k správnym skutkovým aj právnym záverom,   s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil... navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal základ svojho nároku - rozsah zhodnotenia predmetu nájmu.

Z hľadiska zásad dokazovania uplatňovaných v občianskom súdnom konaní sporové konanie, kde proti sebe stoja dve strany, postavenie navrhovateľa a odporcu je ovládané prejednacou zásadou. Podstata prejednacej zásady spočíva v tom, že procesná povinnosť tvrdiť   skutočnosti,   ktoré   majú   význam   pre   rozhodnutie   vo   veci   samej   (t.   j.   povinnosť tvrdenia) ako aj procesná povinnosť navrhovať dôkazy na preukázanie týchto tvrdených skutočností (t. j. dôkazná povinnosť), je záležitosťou účastníkov konania. Splnenie dôkaznej povinnosti tým spôsobom, že procesná strana preukáže svoje tvrdenia, vedie k uneseniu dôkazného   bremena   a   teda   k   priaznivému   výsledku   sporu.   Dôsledkom   neunesenia dôkazného   bremena,   t.   j.   nepreukázania   tvrdených   skutočností   je   nepriaznivý   výsledok sporu, ktorý postihuje tohto účastníka, na ktorom spočíva dôkazné bremeno a ktorý sa dostal   do   dôkaznej   núdze,   t.   j.   neponúkol   alebo   nevedel   ponúknuť   súdu   také   dôkazné prostriedky,   ktorými   by   sa   preukázali   pre   výsledok   sporu,   rozhodujúce   skutočnosti. Nesplnenie   dôkaznej   povinnosti   ohľadom   vlastných   tvrdení   v   sporovom   konaní   má   za následok   procesnú   zodpovednosť,   ktorá   sa   prejaví   zamietnutím   návrhu.   Súd   vychádza predovšetkým   z   výsledkov   dokazovania   navrhnutého   účastníkmi.   Iné   než   účastníkmi navrhnuté   dôkazy   má   možnosť   v   sporovom   konaní   vykonať   len   za   splnenia   zákonom stanovených podmienok, v zásade to však nie je jeho povinnosťou.

K   námietkam   odporcu   v   podanom   odvolaní   považuje   odvolací   súd   za   potrebné zdôrazniť, že navrhovateľ i v podanom odvolaní nepredložil dôkazy za účelom preukázania svojho nároku.

S   poukazom   na   vyššie   uvedené   závery   odvolací   súd   neuznal   opodstatnenosť argumentácií navrhovateľa, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, a preto napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil.“

19.   Predmetné   rozhodnutie   krajského   súdu   (nadväzujúce   na   faktické   zistenia a právny   názor   okresného   súdu)   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu, a tým aj okresného   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná   rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo   na súdnu   ochranu stotožňovať s procesným   úspechom,   z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

20. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka   v   tomto   konaní   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   súdnu   ochranu,   resp.   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m. IV. ÚS 112/05,   I.   ÚS   117/05,   I.   ÚS   204/2011).   Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

21. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 368/2011 z 28. novembra 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

22. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

23. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny

Sťažovateľka namietala tiež porušenie základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny predmetným rozhodnutím krajského súdu.

24. Porušenie označených základných práv vidí sťažovateľka v tom, že krajský súd v konaní o jej odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania aj napriek tomu, že odvolanie „podali   sme...   spolu so žiadosťou,   aby   na prejednanie odvolania bolo nariadené pojednávanie, s poukazom na čl. 48 ods. 2 ústavy a článok 6 ods. 1 Dohovoru...“. Bližšiu konkretizáciu dôvodov porušenia označených práv (okrem poukázania na v sťažnosti citované právne normy) sťažovateľka neuviedla.

25. Podľa § 213 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7. Podľa § 213 ods. 2 OSP ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce,   vyzve   účastníkov   konania,   aby   sa   k možnému   použitiu   tohto   ustanovenia vyjadrili. Podľa § 213 ods. 3 OSP ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám. Podľa § 213 ods. 4 OSP odvolací súd môže doplniť dokazovanie   vykonaním   ďalších   dôkazov   navrhnutých   účastníkom   konania,   ak   ich nevykonal   súd   prvého   stupňa,   hoci   mu   ich   účastník   navrhol,   alebo   za   podmienok ustanovených v § 205a. Podľa § 214 ods. 1 OSP (v znení účinnom k 28. novembru 2011) na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 OSP v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa § 223 OSP odvolací súd rozhoduje rozsudkom, ak potvrdzuje alebo mení rozsudok, inak rozhoduje uznesením.

26.   Novelizácie   Občianskeho   súdneho   poriadku,   najmä   novelizácia   vykonaná zákonom č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov s účinnosťou   od   15.   októbra   2008,   krajskému   súdu   umožnila   rozhodnúť   vo   veci sťažovateľky aj bez nariadenia pojednávania, ak dospel k záveru, že vo veci nie je potrebné zopakovať   alebo   doplniť   dokazovanie.   O   tom,   či   treba   zopakovať   alebo   doplniť dokazovanie, môže krajský súd rozhodnúť autonómne, t. j. bez ohľadu na názor účastníkov konania, podľa konkrétnych okolností prípadu (najmä na základe dokumentácie obsiahnutej v   spise).   Z napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   nevyplýva,   že   by   krajský   súd   pred vyhlásením rozsudku vykonal ďalšie dokazovanie, resp. zopakoval dokazovanie vykonané súdom   prvého stupňa, a keďže sa „v celom rozsahu“ stotožnil   s faktickými a právnymi závermi   okresného   súdu   uvedenými   v jeho   odôvodnení, „preskúmaním   napadnutého rozhodnutia, predloženého spisu, ako aj všetkých rozhodujúcich otázok, ktoré boli vo veci vznesené“, dospel krajský súd k záveru, že „rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne   potvrdil“.   Za   daných   okolností   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   ak   krajský   súd rozhodol vo veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a stotožnil sa s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia (§ 219 ods. 1 a 2 OSP), tak postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

27. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádza z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za daných okolností považoval ústavný súd postup krajského súdu, v rámci ktorého   rozhodol   vo   veci   sťažovateľky   bez   nariadenia   pojednávania   a stotožnil   sa s rozhodnutím   súdu   prvého   stupňa,   za   ústavne   akceptovateľný   a udržateľný   a   na   tomto základe   dospel   k   záveru,   že   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   sťažovateľkou   označených základných práv, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto jej časti (čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

28. Keďže sťažovateľka dôvody porušenia práv podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 37 ods. 3 listiny a čl. 14 dohovoru (pozri tiež bod 14) bližšie nekonkretizovala, považoval ústavný súd námietky sťažovateľky v tejto jej časti   za súčasť jej argumentácie majúcej preukázať   porušenie   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu,   resp.   práva   na   spravodlivý proces. S prihliadnutím na túto skutočnosť (pozri tiež bod 24), ako aj závery ústavného súdu prezentované   v bodoch   19   až   22,   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v tejto   jej   časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

29.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľky ako celok podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

30.   Nad   rámec   už   uvedeného   ústavný   súd   ešte   poznamenáva,   že   dôvody sťažovateľkou namietaného porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 38 ods. 2 listiny (t. j. práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania) zakladali prípustnosť dovolania podľa čl. 237 písm. f) OSP.

III.

31. Po odmietnutí sťažnosti ako celku už nebol právny dôvod zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti (bod 4).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012