znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 358/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   K.   B.   F.,   spoločnosť   s   ručením   obmedzeným,   P.,   P., zastúpenej P. A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA, spol. s r. o., P., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Prešov   sp.   zn   11   C   205/2008 z 11. decembra   2009   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   16   Co   39/2010 z 22. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. B. F., spoločnosť s ručením obmedzeným, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2010 doručená   sťažnosť   K.   B.   F.,   spoločnosť   s   ručením   obmedzeným,   P.,   P.(ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej P. A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA, spol. s r. o., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn 11 C 205/2008 z 11. decembra 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16   Co   39/2010   z 22.   apríla   2010   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“).   Podaním doručeným ústavnému súdu 7. septembra 2010 bola sťažnosť sťažovateľky doplnená.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených   príloh vyplýva: «Rozsudkom Okresného súdu v Prešove, sp. zn.: 11 C 205/2008 zo dňa 11. 12. 2009 súd vyhovel žalobe žalobcu v časti, keď určil, že žalobca je vlastníkom prístavku, v ktorom sa nachádza schodište, výťahy, výťahové šachty a ktorý ie znázornený v prílohe znaleckého posudku Ing. M. G. č. 48/2009 pod foto č. 1 ako „schodište a výťahy“ a ktorý je súčasťou nehnuteľnosti súp. č. 12577 - starej mraziarenskej kocky zapísanej na LV č. 13117 kat. úz. P. a ktorý sa nachádza na parcele KN 6214/27 - zastavané plochy a nádvoria zapísanej na LV č. 6677 kat. úz. P. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 16 Co 39/2010 zo dňa 22. 04. 2010 potvrdil odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa.»

V uvedenom konaní bola sťažovateľka žalovanou.

Podľa   sťažovateľky   je   rozsudok   krajského   súdu   a   rozsudok   okresného   súdu nezákonný.

Sťažovateľka   ďalej   uvádza: „Súd   vo   výroku   rozsudku   uviedol,   že   žalobca   je vlastníkom   prístavku,   podľa   foto   č.   1   s   odkazom   na   znalecký   posudok   a   evidenciu nehnuteľností.

Žalobca   podal   určovaciu   žalobu,   pričom   vo   výroku   rozsudku   takéto   určenie absentuje (nedomáhal sa toho, o čom rozhodol rozsudkom súd / súd rozhodol nad rámec žalobou uplatneného   nároku a teda   inak,   ako   to   bolo   uplatnené   žalobcom),   no   navyše žalobca   v konaní   nepreukázal   naliehavý   právny   záujem   na   takomto   určení   a   naliehavý právny záujem nie je zrejmý ani z odôvodnenia súdneho rozhodnutia.“

Podľa   sťažovateľky   je   podmienkou   úspešnosti   určovacej   žaloby «...   naliehavý právny záujem na požadovanom určení, a to u žalobcu. Požadovaná naliehavosť právneho záujmu   je   chápaná   jednak   v   zmysle   časovom   (potreba   odstránenia   neistoty   musí   byť aktuálna), jednak v tom zmysle, že žalobca nemá inú možnosť, hlavne že nemá možnosť žalovať   na   plnenie   z   toho   istého   právneho   pomeru.   Nedostatok   naliehavého   právneho záujmu   je   dôvodom   zamietnutia   žaloby   bez   toho,   že   by   sa   posudzovala   jej   vecná opodstatnenosť (Rozsudok NS SR sp. zn.: 1 M Cdo 7/2004).

Pre vymedzenie naliehavosti právneho záujmu platí zásada, že nie je možné žalovať na určenie tam, kde sa dá žalovať na plnenie.

Žalobca   mal   teda   možnosť   vec   riešiť   iným   spôsobom   právnej   ochrany.   Súd   túto skutočnosť nedostatočne skúmal predtým, ako začal vecne posudzovať predmetnú právnu problematiku. Možnosť žalovať na plnenie preto z pravidla znamená, že odpadá procesná podmienka žaloby určovacej, čo súd vedie k jej zamietnutiu bez toho, že by sa zároveň zaoberal jej vecnou opodstatnenosťou.

Súd   sa   naliehavosťou   právneho   záujmu   zaoberal   pri   rozhodovaní   naopak   až nakoniec, pričom uviedol, že sa určovacou žalobou vytvorí pevný základ pre právne vzťahy účastníkov a predíde sa ňou prípadným žalobám na plnenie.

Odklon od zaužívanej právnej praxe súd vôbec nevysvetlil a rozsudok je v tejto časti i nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.

Podľa prvého článku Ústavy SR - Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty [(čl. 1 ods. 1 ústavy), napr. PL. ÚS 36/95], ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. m. m. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované. Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom,   pričom   ho   nemožno   objektívne   a   rozumne   odôvodniť   (mutatis   mutandis PL. ÚS 21/00 a PL. ÚS 6/04).

Rozdiely   v   súdnych   rozhodnutiach   sú   prirodzene   obsiahnuté   v   každom   súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s územnou pôsobnosťou obmedzenou pre svoj región. Úlohou najvyššieho súdu je práve usmerňovať (regulovať) tieto   protirečivé   rozsudky   (Zielinski,   Pradal,   Gonzales   a   ďalší   v   Francúzsko   [GC], č. 24846/94 a 34165/96 až 34173/96, ods. 59, CEDH 1999-VII).

Podľa názoru ústavného súdu (Nález III. ÚS 192/06 z 3. novembra 2006), ak súd rieši   právnu   otázku   (tú   istú   alebo   analogickú),   ktorá   už   bola   právoplatne   vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Pravidlo, že kto sa chce odchýliť od súdneho precedentu alebo ustálenej judikatúry, musí   pre   odklon   uviesť   dostatočný   dôvod   (a   teda   nesie   bremeno   argumentácie)   je považované   za   jedno   zo   základných   pravidiel   racionálnej   právnej   argumentácie   (napr. ALEXY, R.: A Theory of Legal Argumentation. A Theory of Rational Discourse as Theory of Legal Justification. Oxford: Clarendon Press, 1989, s. 277-278).

Súd nevykonal vo veci potrebné a náležité dokazovanie, aj keď v tejto konkrétnej právnej veci tak podľa ust. § 120 ods. 1 O. S. P. vykonať pre správne rozhodnutie mal. Už v našom prvom Vyjadrení k žalobe zo dňa 16. 03. 2009 adresovanom súdu sme okrem   iného   (nedostatok   naliehavého   právneho   záujmu)   uviedli,   že   žalobca   nadobudol majetok   v   konkurznom   konaní.   Podľa   príslušných   zákonných   ustanovení   súvisiaceho špeciálneho právneho predpisu môže byť predmetom prevodu majetku úpadcu od správcu konkurznej podstaty len to, čo je zaradené do Súpisu podstaty.

Predmetný prístavok nebol zaradený do súpisu konkurznej podstaty a práve tieto okolností bolo potrebné v konaní súdom prvého stupňa skúmať a preveriť. Súd neúplné zistil skutkový   stav   veci   potrebný   na   zistenie   rozhodujúcich   skutočností,   resp.   dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Len majetok zaradený do súpisu konkurznej podstaty môže byť ocenený a len ten majetok môže byť predmetom predaja. Ak sú pochybností, či vec do konkurznej podstaty patrí, zapíše sa do súpisu s poznámkou tak, aby boli dané zákonné práva dotknutým - tretím osobám. V Súpise podstaty absentuje akákoľvek poznámka o takýchto dôvodoch, keďže tejto časti majetku sa Súpis ani netýkal.

Správca konkurznej podstaty nikdy predmetný majetok do súpisu nezaradil, nebol ocenený a nemohol byť ani predmetom prevodu, ktorý schvaľuje konkurzný súd svojim rozhodnutím   -   opatrením.   Predmetná   stavba,   ktorú   súd   nazýva   prístavok,   je   našim majetkom.

Toto vyplýva i z podania nového správu konkurznej podstaty, ktoré adresoval ešte dňa   08.   10.   2009   Krajskej   prokuratúre   v   Košiciach   (Žiadosť   o   vstup   prokurátora   do konkurzného konania).

Akceptáciou argumentácie žalobcu a akceptáciou predmetného súdneho rozhodnutia by predsa došlo k prevodu majetku mimo konkurzného konania v rozpore s právami tretích osôb (vlastníkov) a právami veriteľov a k ukráteniu veriteľov, pretože záujemcovia o kúpu majetku boli vtedajším správcom konkurznej podstaty informovaní zákonným spôsobom tak, že predmetom prevodu je len stará mraziarenská kocka bez ďalšieho.

Právo má byť nástrojom spravodlivosti. Naša spoločnosť považovala a považuje tento majetok za svoje vlastníctvo a ak by správca konkurznej podstaty o tom zaradením do Súpisu podstaty rozhodol inak (súpis podstaty   sa   považuje   za   rozhodnutie   dané   na   roveň   súdnemu   rozhodnutiu   a   preto zákonodarca pripúšťa vylučovaciu žalobu), boli by sme podali na príslušný konkurzný súd (nie všeobecný súd) príslušnú žalobu na ochranu našich vlastníckych práv, keďže tento je jediný príslušný vo veci konať. Správca vec nezaradil do súpisu, teda nemohla a nebola ani ocenená   (tu   neobstojí   odkaz   na   znalecký   posudok   znaleckej   organizácie   S.   A.,   keďže rozhodný   je   Súpis   podstaty   a   je   potrebné   vnímať   rozdiel   medzi   ocenením   majetku a spôsobilosťou   previesť   vlastnícke   právo),   nebola   ani   prevedená.   Majetok   patriaci   do konkurznej   podstaty   možno   speňažovať   jedine   podľa   zákona   o   konkurze   a   vyrovnaní. Zaradiť majetok do konkurznej podstaty možno jedine postupom podľa zákona o konkurze a vyrovnaní. Tunajší súd mal celú žalobu zamietnuť a nie pokúšať sa meniť takto vlastnícke vzťahy.

Súd   však   rozsudkom   konštatoval   (výrok   neuvádza,   že   určil),   že   súčasťou   starej mraziarenskej kocky je aj prístavok. Keďže mal byť predmetom prevodu v kúpnej zmluve od správcu konkurznej podstaty.

Toto   súd   skonštatoval   nesprávne,   keďže   okrem   iného   zo   súdom   vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že prístavok je samostatnou časťou stavby odlišnou od stavby starej mraziarenskej kocky. Mesto P. vydalo súpisné číslo tejto stavbe v súlade so zákonom, po zmene príslušných právnych predpisov po tom, čo v minulosti boli prideľované súpisné čísla len „areálom štátnych stavieb“ nie jednotlivým stavbám, a ak sa k tomu nevyjadri]   stavebný   úrad,   teda   inštitúcia   zriadená   zákonom,   nemôže   to   byť   na   ťarchu žalovaného. Žiadosťou o pridelenie súpisných čísel stavbám sme predsa napĺňali obsah platného právneho predpisu a nie iniciovali právny chaos ako to nepriamo uvádza súd prvého   stupňa.   Navyše od   súpisného čísla   sa predsa vlastnícke právo odvodiť   nemôže. Nehnuteľnosť sme darovali preto, že sme mali oprávnenie nakladať so svojim majetkom a nešlo   o   protiprávny   úkon.   Jeho   cieľom   bolo   práve   zabezpečiť   stav,   aby   bol   konkurz odvrátený. Mali sme snahu a záujem vyriešiť vtedy vzniknuté ekonomické problémy, nič iné. Konkurz nakoniec vyhlásený bol a predmetný majetok sa stal jeho súčasťou.   To že ho vtedajší správca predal hlboko pod cenu, bolo aj príčinou jeho výmeny konkurzným súdom. Z našej strany išlo o konanie dobromyseľné, slušné a zákonné, aj keď v našich končinách neobvyklé.   Iní   veritelia   totiž   pred   hroziacim   konkurzom   (či   exekúciou)   sa   majetku spoločností „zbavujú“ a nie doň vkladajú, takže konštatovanie nejakého „úmyslu“, za ktorý ako žalovaný máme „niesť aj zodpovednosť" je nesprávne a nie na mieste.

Naopak súdnym rozhodnutím sa teraz vytvoril stav, keď užívať našu nehnuteľnosť bez schodov (i výťahov) už nebudeme môcť, náš majetok by tak bol znehodnotený. Žalobca to však i doteraz nerušene mohol, keď mal možnosť nerušeného vstupu do svojej nehnuteľnosti i cez samostatný uzamykateľný vstup a to i na jej jednotlivé podlažia. Konštatovanie súdu, že sa užívať stará mraziarenská kocka nemôže, je nesprávne. Budova je funkčná a užívania spôsobilá, iba nie je žalobcom z nejakých dôvodov na jeho strane doposiaľ využívaná.».

Sťažovateľka   poukazuje   tiež   na   to,   že   krajský   súd   už   uvedené   argumenty „... nezobral   do   úvahy   a   navyše   vyhlásil   rozhodnutie   bez   nariadenia   odvolacieho pojednávania, a to v čase, kedy už ani žalobca nebol vlastníkom predmetných nehnuteľnosti cez   vlastníctvo   ktorých   si   uplatnil   svoj   nárok   v   žalobe.   Žalobca   vystupoval   v   tomto odvolacom konaní ako účastník konania, aj keď nebol aktívne legitimovaný byť účastníkom takéhoto súdneho konania. Voči žalobcovi bolo totiž vedené exekučné konanie a dražbou súdneho exekútora došlo k prechodu vlastníckeho práva starej mraziarenskej kocky súp. č. 12577, na par. č. 6214/16, v kat. úz. P. a teda žalobca už ani nemohol byť účastníkom odvolacieho konania v súlade so zákonom. Nekonalo sa o jeho právach, ale o právach tretích osôb. Navyše žalobca ešte aj v súčasnosti vo veci aktívne vystupuje pred súdom, keď podal dňa 01. 07. 2010 na Okresný súd v Prešove Dovolanie zo dňa 24. 06. 2010 voči rozhodnutiu súdu v časti, kde mu súd nevyhovel. Máme za to, že na takýto postup už nie je, resp. nebol aktívne legitimovaný.“.

Podľa   sťažovateľky je „Súčasný právny stav vytvorený predmetným rozhodnutím krajského súdu je nezákonný, keďže vlastníctvo bolo určené žalobcovi v tomto konaní, ktorý je osobou odlišnou od vlastníka nehnuteľnosti, od ktorej sa toto právo malo odvodzovať. Najmä však došlo k zásahu do našich práv, keďže nám v podstate bolo odňaté vlastníctvo k majetku, ktorý nám nepochybne patrí. Konštatácia urobená súdom vo výroku, že žalobca je vlastníkom prístavku určeného podľa fotografie je nezákonným rozhodnutím, ktoré je urobené v rozpore so skutkovým stavom a najmä v rozpore so zákonom. Rozhodnutím súdu sme boli poškodený a právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon.“.

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že „Absencia   odpovedí   na   vyššie   uvedené   právne otázky   znamená   neodôvodnenosť   a   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia,   nezlučiteľnú s obsahom základného práva na súdnu ochranu. Rozhodnutím tak bolo porušené i naše právo nerušene vlastniť a užívať majetok.“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Rozsudkom Okresného súdu v Prešove, sp. zn.: 11 C 205/2008 zo dňa 11. 12. 2009 spolu s Rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 16 Co 39/2010 zo dňa 22. 04. 2010:

- bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl.   46 ods.   1 Ústavy SR,

- bolo porušené právo sťažovateľa vlastniť majetok garantované čl. 20 ods. 1 a ods. 3 Ústavy SR.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 16 Co 39/2010 zo dňa 22. 04. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   10.000,- EUR.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje   ústavnému   súdu   príležitosť   preskúmať   v   štádiu   predbežného   prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd navrhovateľa   a   z   nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení,   a   jednak   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   prislúcha ústavnému súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľky   je   okrem   iného   aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade bola sťažovateľka oprávnená podať proti rozsudku okresného súdu odvolanie,   o   čom   vedela,   odvolanie   podala   a   krajský   súd   o   ňom   svojím   rozsudkom rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovateľka mala k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu   svojich   práv,   o   ktorom   bol   oprávnený   rozhodnúť   krajský   súd,   čo   vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základných práv rozsudkom okresného súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces. K porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS   8/01),   alebo   v   prípade   opravných   konaní   by   všeobecný   súd   odmietol   opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04). V prípade sťažovateľky však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie   základných   práv,   ale   o   prípad,   keď   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo   na spravodlivé   súdne   konanie   bolo   v   celom   rozsahu   realizované,   aj   keď   nie   podľa   jej subjektívnych názorov.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a   slobôd   je   preto   daná   len   v   prípade,   že   je   vylúčená   právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon   nie   je ani chrániť fyzické   osoby   a   právnické   osoby   pred   skutkovými   omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, IV. ÚS 111/09).

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu,   ústavný   súd   predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu preto zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodovaním o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu sú v súlade s označeným článkom ústavy.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku, odvolaním proti rozsudku   okresného súdu,   ako aj súvisiaceho súdneho spisu,   ktorý   si   zadovážil, dospel k záveru, že nezistil porušenie sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Krajský   súd   v   relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   uvádza: „Napadnutým   rozsudkom   súd   prvého   stupňa   určil,   že   žalobca   je   vlastníkom   prístavku, v ktorom sa nachádza schodište, výťahy, výťahové šachty, ktorý je znázornený v prílohe znaleckého posudku Ing. M. G. č. 48/2009 pod foto č. 1 ako schodište a výťahy, ktorý je súčasťou nehnuteľnosti súpisné č. 12577 - starej mraziarenskej kocky zapísanej na LV č. 13117 k. ú. P. a ktorý sa nachádza na parcele KN č. 6214/2007 - zastavané plochy a nádvoria zapísanej na LV č. 6677 k. ú. P.

Ďalej vyslovil, že žalobu v prevyšujúcej časti zamieta a že účastníci nemajú nárok na náhradu trov konania.

Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   z   pôvodnej   projektovej   dokumentácie a znaleckého, posudku Ing. G. vyplynulo, že tzv. prístavok, ktorý obsahuje výťahové šachty a schody, je súčasťou starej mraziarenskej kocky - budovy súpisné č. 12577. Prístavok prechádza   až   do   podkrovia   starej   mraziarenskej   kocky,   má   šesť   nadzemných   podlaží prepojených na starú mraziarenskú kocku. Stotožnil sa so záverom znalca, že prístavok nie je   možné   oddeliť   od   starej   mraziarenskej   kocky   (SMK)   bez   jej   znehodnotenia,   ktoré predstavuje znemožnenie vertikálnej komunikácie medzi jednotlivými podlažiami v budove. Je jeho súčasťou, teda súčasťou budovy súpisného č. 12577. Uviedol, že charakteristikou súčasti veci je totiž jej neoddeliteľnosť, ktorou sa nerozumie len fyzická neoddeliteľnosť, ale aj funkčná, dokonca aj estetická alebo iná. Za znehodnotenie sa potom považuje stav, keď hlavná vec v porovnaní so stavom pred oddelením jej súčasti, slúži svojmu pôvodnému účelu menej kvalitne alebo mu nemôže slúžiť vôbec. V danom prípade SMK bez prístavku sa nemôže vôbec užívať, je nefunkčná. Súčasť veci sa prevádza aj s vecou hlavnou, nie je samostatným predmetom právneho vzťahu, je vždy vo vlastníctve veci ako celku, nemusí byť ani špecifikovaná v zmluve o prevode hlavnej veci, pretože prevod sa v každom prípade vzťahuje aj na ňu. V predmetnej kúpnej zmluve, ktorou žalobca nadobudol vlastníctvo k SMK bol odkaz na znalecký posudok so špecifikáciou prevádzanej nehnuteľnosti, pričom aj v samotnej zmluve ako predmet prevodu sa uvádzajú aj schody, výťahy a výťahová šachta. Zároveň   prvostupňový   súd   poukázal,   že   daný   spor   a určitý   právny   chaos   zavinil   sám žalovaný, ktorý sa stal vlastníkom všetkých nehnuteľností pôvodného vlastníka Mraziarne, a. s., teda SMK, novej mraziarenskej kocky, budovy súpisné č. 13098, ktoré tvorili jeden celok. Z iniciatívy žalovaného k jednotlivým budovám boli postupne udelené samostatné súpisné   čísla,   hoci   najmä   v   prípade   SMK   a   budovy   súpisné   č.   13098   neboli   k   tomu vytvorené podmienky a súpisné číslo budovy 13098 bolo dokonca udelené bez vyjadrenia stavebného   úradu.   Úmyselne   tak   vytvoril   právny   stav,   keď   vytvoril   predpoklady   pre samostatné   prevody   jednotlivých   budov,   pričom   budovu   SMK   daroval   obchodnej spoločnosti, ktorá sa následne dostala do konkurzu a s ktorou bol žalovaný personálne prepojený. Za tento stav, ktorý sám spôsobil, má niesť aj zodpovednosť.

Mal za preukázané, že prístavok obsahujúci výťahy a schodište je súčasťou starej mraziarenskej   kocky,   bol   predmetom   prevodu   kúpnej   zmluvy,   nehnuteľnosť,   ktorú nadobudol žalobca. V tejto kúpnej zmluve je uvedený aj ako predmet prevodu. V tejto časti považoval za dôvodné žalobe vyhovieť. Iná situácia bola v súvislosti s nakladacou rampou, ktorá bola taktiež predmetom žaloby. Uviedol, že nakladaciu rampu je treba považovať za stavbu. Ako stavba rozhodne nie je súčasťou pozemku. Z hľadiska jej funkčného určenia možno   ju   považovať   za   príslušenstvo   hlavnej   stavby,   k   čomu   dospel   aj   znalec.   Ten konštatoval,   že terajšia nakladacia rampa sa líši od pôvodnej,   ktorá podľa projektovej dokumentácie mala šírku len 3,3 m, pričom súčasne je široká 8 až 9,3 m. V minulosti bola postavená nová nakladacia rampa, ktorej vlastníkom sa stal jej stavebník, rozhodne nie žalobca. Vychádzajúc z charakteristiky príslušenstva veci, v prípade jej prevodu musí byť v zmluve príslušenstvo veci špecifikované, inak k zmene jeho vlastníctva nedôjde. V danom prípade nakladacia rampa nebola predmetom kúpnej zmluvy žalobcu, toho si žalobca musí byť vedomý, pretože v kúpnej zmluve v článku 5, bodu 2 ods. 3 sa predajca zaviazal, že bude vyvíjať činnosť, aby kupujúci mohol v budúcnosti nadobudnúť vlastnícke právo k nakladacej rampe. Žalobcovi nesvedčí žiadny titul nadobudnutia vlastníctva, preto v tejto časti žalobu zamietol.   Otázku   prístupu   k   stavbe   je   možné   riešiť   aj   inými   právnymi   prostriedkami. V súvislosti s naliehavým právnym záujmom na podanej žalobe uviedol, že žalobca má naliehavý   právny   záujem,   pretože   sa   ňou   vytvorí   pevný   základ   pre   právne   vzťahy účastníkov, predíde sa prípadným žalobám na plnenie. Určovacia žaloba je prípustná vždy v prípade   spornosti   v   právnych   vzťahoch   týkajúcich   sa   nehnuteľnosti.   Nestotožnil   sa s názorom o neurčitosti petitu vzhľadom na nemožnosť zápisu v katastri. Konštatoval, že sporný prístavok netvorí samostatnú stavbu, a preto nikdy nebol a nemôže byť zapísaný samostatne v katastri, nehnuteľností ako stavba. Vo výroku bol dostatočne špecifikovaný tak, aby bol jasný, zrozumiteľný a identifikovaný. Úvahy žalovaného o neplatnosti kúpnej zmluvy žalobcu, ktoré boli prenesené v rámci záverečného prednesu právneho zástupcu žalovaného,   považoval   za   právne   irelevantné.   Aj   keby   nedošlo   k   úhrade   kúpnej   ceny, neznamená   to,   že   zmluva   je   neplatná,   keďže   k   odstúpeniu   od   zmluvy   nedošlo.   Pokiaľ žalovaný žiadal doplniť dokazovanie opatrením konkurzného súdu 6K 182/05 zo dňa 19. 2. 2007, ktorým mal byť vydaný súhlas k odpredaju nehnuteľnosti žalobcovi, uviedol, že toto opatrenie bolo konštatované aj v samotnej kúpnej zmluve a nepochybne súhlas bol daný, pretože inak by k prevodu nedošlo. Spomínané opatrenie nemôže ovplyvniť rozhodnutie v tejto veci, podobne, ako aj spis súdu sp. zn. 20C 54/2007, ktorý žalovaný žiadal pripojiť a ktorý sa týkal rozhodovania o vecnom bremene vo forme práva cesty. Takýto postup žalovaného bol len snahou o oddialenie rozhodnutia vo. veci. Výrok o trovách konania odôvodnil podľa § 142 ods. 2 tak, že žiadny z účastníkov nemal vo veci plný úspech. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný, a to proti   výroku,   ktorým   súd   rozhodol,   že   žalobca   je   vlastníkom   prístavku.   Navrhol,   aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobu zamietol a zaviazal žalobcu nahradiť mu vzniknuté trovy celého konania. Poukázal, že žalobca podal určovaciu žalobu, pričom vo výroku takéto určenie absentuje. Žalobca v konaní nepreukázal naliehavý právny záujem na takomto určení a tento nie je zrejmý ani z odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Platí zásada, že nie je možné žalovať na určenie tam, kde sa dá žalovať na plnenie. Žalobca mal možnosť vec riešiť iným spôsobom právnej ochrany. Túto skutočnosť súd nedostatočne skúmal pred tým,   ako   začal   vec   posudzovať.   Naliehavosťou   právneho   záujmu   sa   súd   zaoberal   až nakoniec, pričom uviedol, že takouto určovacou žalobou sa vytvorí pevný základ pre právne vzťahy účastníkov a predíde sa ňou prípadným žalobám na plnenie. Odklon od zaužívanej praxe   prvostupňový   súd   nevysvetlil   a   rozsudok   je   v   tejto   časti   nepreskúmateľný   pre nedostatok   dôvodov.   Poukázal   na   princíp   právnej   istoty   článok   1   ods.   1   Ústavy a rozhodnutie ústavného súdu PL. ÚS 36/95, ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť   práva   a   tiež   požiadavka,   aby   na   určité   právne   relevantnú   otázku   pri opakovaných rovnakých podmienkach sa dala rovnaká odpoveď. Obdobné situácie musia byť   rovnakým   spôsobom   právne   posudzované.   Za   diskriminačný   možno   považovať   taký postup,   ktorý   rovnaké   alebo   analogické   situácie   rieši   odchylným   spôsobom.   Rozdiely súdnych   rozhodnutí   sú   prirodzene   obsiahnuté   v   každom   súdnom   systéme,   ale   úlohou Najvyššieho súdu je usmerňovať takéto protirečivé rozsudky. Podľa názoru Ústavného súdu (nález III. ÚS 192/06 z 3. 11. 2006), ak súd rieši právnu otázku, ktorá už bola právoplatne vyriešená   podstatne   odlišným   spôsobom   bez   toho,   aby   sa   argumentačne   vyrovnal   so skoršími súdnym rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle článku 1 ods. 1 Ústavy a môže tým porušiť právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy.   Preto   pravidlo,   že   kto   sa   chce   odchýliť   od   súdneho precedensu alebo ustálenej súdnej judikatúry, musí pre odklon uviesť dostatočný dôvod, je považovaný   jedno   zo   základných   pravidiel   právnej   argumentácie   (napr.   ALEXY,   R: A Theory   of   legal   argumentation.   A   Theory   of   rational   discourse   theory   of   legal justification. Oxford: Clarendon Press, 1989, s. 277 - 278. Súd prvého stupňa nevykonal vo veci potrebné dokazovanie. Už vo vyjadrení k žalobe zo dňa 16. 3. 2009 uviedol, že žalobca nadobudol majetok v konkurznom skonaní, pričom predmetom prevodu majetku úpadcu od správcu konkurznej podstaty môže byť len to, čo je zaradené do súpisu podstaty. Predmetný prístavok nebol zaradený do súpisu konkurznej podstaty a tieto okolnosti bolo potrebné súdom skúmať a preveriť. Preto aj súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci. Len majetok, zaradený do súpisu konkurznej podstaty môže byť ocenený a môže byť predmetom predaja.   Ak   sú   pochybnosti,   či   vec   sa   zapíše   do   konkurznej   podstaty,   resp.   či   vec   do konkurznej   podstaty   patrí,   zapíše   sa   s   poznámkou.   V   súpise   však   v   podstate   absentuje akákoľvek poznámka o takýchto dôvodoch. Správca konkurznej podstaty nikdy predmetný majetok   do   súpisu   nezaradil,   nebol   ocenený   a   nemohol   byť   predmetom   prevodu,   ktorý schválil konkurzný súd svojím rozhodnutím opatrením. Predmetná stavba, ktorá sa nazýva prístavok je ich majetkom. Tento majetok považuje za svoje vlastníctvo a ak by správca konkurznej podstaty o tom zaradení do súpisu podstaty rozhodol inak, boli by podali na príslušný konkurzný súd žalobu na ochranu vlastníckych práv, pretože je jediný, ktorý je príslušný vo veci konať. Správca však nezaradil túto vec do súpisu, a teda nemohla byť ani ocenená. Ak súd konštatoval, že súčasťou SMK je aj prístavok, pretože mal byť predmetom prevodu   kúpnej   zmluvy   od   správcu   konkurznej   podstaty,   konštatoval   nesprávne. Z dokazovania   vyplynul,   že   prístavok   je   samostatnou   časťou   stavby   odlišnou   od   starej mraziarenskej kocky. Mesto P. vydalo súpisné číslo k tejto stavbe následne po tom, čo v minulosti boli prideľované súpisné čísla len areálom štátnych stavieb, nie jednotlivým stavbám. Ak sa k tomu nevyjadril stavebný úrad, nemôže to byť na ťarchu žalovaného. Žiadosťou   o   pridelenie   súpisných   čísel   napĺňali   obsah   platného   právneho   predpisu, a neiniciovali   právny   chaos,   ako   tu   uviedol   súd   prvého   stupňa.   Nehnuteľnosť   darovali preto, že mali oprávnenie nakladať so svojím majetkom a nešlo o protiprávny úkon. Jeho cieľom bolo práve zabezpečiť stav, aby bol konkurz odvrátený. Konkurz nakoniec vyhlásený bol a predmetný majetok sa stal jeho súčasťou. To, že ho vtedajší správca predal hlboko pod cenu, bolo aj príčinou jeho výmeny. Z ich strany išlo o konanie dobromyseľné, slušné a zákonné.   Naopak   súdnym   rozhodnutím   sa   vytvoril   stav,   keď   užívať   nehnuteľnosť   bez schodov nebudú môcť nad ich majetok bol znehodnotený. Žalobca však aj doteraz nerušene mohol   používať,   pretože   mal   možnosť   nerušeného   vstupu   do   svojej   nehnuteľnosti   cez samostatne uzamykateľný vstup i na jednotlivé podlažia. Poukázal i na špeciálny režim prevodu   majetku   v   konkurznom   konaní   a   v   súvislosti   s   tým   aj   potrebu   doplnenia dokazovania v dotknutej časti. Návrh na vykonanie dokazovania priniesli po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu na pojednávaní a po výzve súdu, aby návrhy súdu predniesli. Nie z dôvodu oddialenia rozhodnutia vo veci samej...

Odvolací   súd   preskúmal   napadnutý   rozsudok   spolu   s   konaním,   ktoré   mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v úst. § 212 O. s. p., vec prejednal v súlade s ust. § 214   ods.   2   O.   s.   p.   a   zistil,   že   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   je   vecne   správne. V súvislosti   s   námietkami   uvedenými   v   odvolaní   poukazuje   na   to,   že   prvostupňový   súd správne zistil skutkový stav, správne vyvodil právne závery a vo vecí aj správne rozhodol, pričom odvolací súd konštatuje správnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

K odvolacím námietkam žalovaného uvádza, že nie je podstatné, že prvostupňový súd až v závere svojho rozhodnutia uviedol, že sa zaoberal aj právnym záujmom na podanej žalobe, pretože to bez všetkého neznamená, žeby sa ním nezaoberal vôbec. Prvostupňový súd správne postupoval a posúdil aj dostatok naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení. Nepochybne zistil, že medzi účastníkmi trvá spornosť týchto vzťahov, ktorú je možné vyriešiť len určovacou žalobou, pretože sa ňou skutočne vytvorí rámec pre právne vzťahy účastníkov dobudúcna.

V zmysle § 212 ods.   1 O.   s. p.   odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Žalovaný   neuviedol   riadne   podstatné   námietky   k   rozhodnutiu   súdu   o   tom,   že súčasťou SMK je aj prístavok. Uvádza síce, že prístavok je samostatnou časťou stavby, odlišnou   od   stavby   SMK,   avšak   v   tomto   smere   odvolací   súd   poukazuje   na   vykonané dokazovanie súdom prvého stupňa, predovšetkým znalecké dokazovanie znalcom Ing. G. Z jeho záverov, predovšetkým z projektovej dokumentácie vyplynulo, že SMK tvorila hlavné priestory v tzv. hlavnej budove. Jej súčasťou bol aj prístavok, kde bolo schodište a výťahy. Ak by prístavok slúžil iba pre terajšiu stavbu číslo súpisné 13098 na parcele č. 6214/27, mal by iba dve nadzemné podlažia (nie 6) a nepokračoval by až do podkrovia SMK. Z projektu vyplýva, že prístavok spolu so SMK stoja na spoločnej základovej doske. Z týchto záverov vychádzal aj súd prvého stupňa pri rozhodnutí vo veci, stotožnil sa so závermi znalca aj v tom, že prístavok nie je možné oddeliť od SMK bez jej zhodnotenia. Túto otázku posúdil aj v právnej   rovine   a   s   poukazom   na   právnu   teóriu   charakterizujúcu   súčasť   veci   správne uzavrel,   že   súčasť   veci   sa   prevádza   s   hlavnou   vecou,   nie   je   samostatným   predmetom právneho vzťahu, je vždy vo vlastníctve veci ako celku. Správny bol odkaz súdu prvého stupňa aj na kúpnu zmluvu, ktorou žalobca nadobúdal vlastníctvo k SMK, v zmluve ktorej sa konštatoval ako predmet prevodu aj schody, výťahy a výťahová šachta. Preto túto odvolaciu námietku zo strany žalovaného odvolací súd nepovažoval za dôvodnú.

K ďalším námietkam žalovaného odvolací súd dodáva, že prvostupňový súd riadne vyhodnotil aj jeho návrh na pripojenie konkurzného spisu. Poukázal, že z obsahu kúpnej zmluvy zo dňa 19. 3. 2007 vyplýva (z článku 2, bodu 3 tejto zmluvy), že konkurzným, súdom vo   veci   6K   162/2005   Krajského   súdu   v   Košiciach   bol   vyslovený   súhlas   s   predajom nehnuteľnosti   patriacej   do   konkurznej   podstaty   mimo   dražby.   Preto   vykonávanie   tohto dôkazu   k   týmto   skutočnostiam   by   bolo   z   pohľadu   predmetu   konania   nehospodárne a neúčelné.“

Ako vyplýva z citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu a zo sťažnosti doručenej   ústavnému   súdu,   dôvody   sťažnosti   sú   zhodné s dôvodmi,   ktoré   sťažovateľka uviedla vo svojom odvolaní proti rozsudku prvého stupňa.

Ústavný súd opätovne poukazuje na už uvedený princíp subsidiarity a konštatuje, že dôvodmi   odvolania   proti   rozsudku   okresného   súdu   sa   vysporiadal   krajský   súd v napadnutom rozsudku. Ústavný súd nie je ďalšou „odvolacou inštanciou“, a preto nie je jeho úlohou opätovne rozhodovať o podanom odvolaní proti rozsudku   okresného súdu, ktorý je podľa názoru sťažovateľky „nezákonný“. Sťažnosťou napadnuté rozhodnutie je ústavný   súd   oprávnený   posudzovať   len   z   hľadiska   kritérií   ústavných   predpisov   a   nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nebolo jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani   opätovne   podrobiť   revízii   napadnutý   rozsudok   so   zámerom   „vylepšiť“   jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu.

Krajský súd v namietanom rozsudku zaujal svoj názor k sťažovateľkou nastolenému problému, poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil a aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru.

Po   preskúmaní spôsobu   a   rozsahu   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu príslušných zákonných ustanovení, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedeným článkom ústavy.

Rozsudok   krajského   súdu   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok skutkových   a   právnych   záverov,   pričom   ústavný   súd   konštatuje,   že   závery,   ku   ktorým krajský súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad   rámec   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   vo   vzťahu   k   tvrdeniu sťažovateľky, že žaloba mala byť zamietnutá pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, pretože   bolo   možné   podať   žalobu   o   plnenie,   ktorá   vylučuje   podanie   určovacej   žaloby, ústavný   súd   uvádza,   že   súhlasí   so   sťažovateľkou,   že   naliehavý   právny   záujem   je nevyhnutným   predpokladom   úspešnosti   určovacej   žaloby.   Avšak   už   nemôže   súhlasiť s tvrdením,   že   naliehavý   právny   záujem   nie   je   daný   vždy   vtedy,   ak   možno   žalovať o plnenie. Z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (R 24/1995) vyplýva, že naliehavý právny záujem na určovacej žalobe je daný aj vtedy, ak takéto určenie môže predísť žalobe o plnenie. Podľa názoru krajského súdu sa určovacou žalobou vytvorí rámec pre   právne   vzťahy   účastníkov   do   budúcna,   keďže   trvá   spornosť   vzťahov   k   predmetu určovacej   žaloby. Je teda   zrejmé, že krajský   súd pri   svojom   rozhodovaní nepostupoval v rozpore   s   ustálenou   súdnou   praxou   tak,   ako   to   tvrdí   sťažovateľka,   pretože   podanou žalobou sa vytvoril právny rámec pre vzťahy účastníkov konania do budúcna, pričom už nie je potrebné žalovať o plnenie.

Sťažovateľka tvrdí, že podľa vyjadrenia Správy katastra P. rozsudok okresného súdu, resp. rozsudok krajského súdu nie je možné do katastra nehnuteľností zapísať záznamom, pričom   i   táto   skutočnosť   podľa   nej   nasvedčuje   tomu,   že   rozsudok   krajského   súdu   je nezákonný.   K   týmto   tvrdeniam   sťažovateľky   ústavný   súd   uvádza,   že   ak   sťažovateľka neuviedla v odvolaní proti rozsudku okresného súdu aj tieto dôvody, nesplnila tak základný ústavný predpoklad na založenie právomoci ústavného súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na   tú   skutočnosť,   že   všeobecný   súd   určil   vlastnícke   právo   k súčasti   veci. Súčasť   veci   patrí   vždy   vlastníkovi   hlavnej   veci,   nemôže   byť   predmetom   samostatného prevodu,   a   preto   nemôže   byť   ani   zapísaná   ako   samostatná   nehnuteľnosť   v katastri nehnuteľností.

Sťažovateľka   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   aj   v   tom,   že   krajský   súd rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania. Odvolací súd môže rozhodnúť o odvolaní bez   nariadenia   pojednávania   za   podmienok   upravených   v   §   214   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V prípade, že odvolací súd rozhodne o odvolaní bez nariadenia pojednávania bez toho, aby na to boli splnené zákonné predpoklady, takéto konanie možno kvalifikovať ako odňatie možnosti konať pred súdom. Keďže odňatie možnosti konať pred súdom   je podľa   §   237 písm.   f)   OSP dovolacím   dôvodom,   sťažovateľka   mala možnosť napadnúť   rozsudok   krajského   súdu   dovolaním.   Ústavný   súd   opätovne   poukazuje   na subsidiaritu právomoci ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach. Keďže sťažovateľka svoju   možnosť   podať   dovolanie   nevyužila,   nevyčerpala   tak   opravný   prostriedok,   ktorý zákon pripúšťa na ochranu jej základných práv, a preto ústavný súd musel sťažnosť aj v tejto časti zamietnuť pre nedostatok právomoci.

Ústavný   súd   sa   taktiež   zaoberal   tvrdením   sťažovateľky   o   tom,   že   krajský   súd rozhodol o odvolaní proti rozsudku okresného súdu v čase, keď už žalobca nebol vo veci aktívne legitimovaný, pretože dražbou v exekučnom konaní došlo k zmene vlastníka hlavnej veci. Ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že skutočne hlavná vec bola 19. apríla 2010 predmetom dražby realizovanej exekútorom, pričom došlo k udeleniu príklepu v prospech Investičná Správcovská, s. r. o.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že samotné udeleniu príklepu neznamená, že ten,   komu   bol   príklep   udelený,   sa   stáva   bez   ďalšieho   vlastníkom   draženej   veci. K nadobudnutiu   vlastníckeho   práva   v   dražbe   musia   byť   kumulatívne   splnené   dve podmienky, a to udelenie príklepu a schválenie príklepu súdom, pričom splnením týchto dvoch podmienok sa vydražiteľ stáva vlastníkom draženej veci, a to spätne ku dňu udelenia príklepu. Príklep bol schválený uznesením Okresného súdu Košice sp. zn. 39 Er 103/2010 z 15. júna 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť 22. júna 2010. Je teda zrejmé, že v čase rozhodovania   krajského   súdu   neboli ešte   splnené   podmienky   potrebné   na   nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom. K tvrdeným skutočnostiam o tom, že žalobca podal 1. júla 2010 dovolanie a to napriek tomu, že už nie je vlastníkom hlavnej veci, a teda veci, od ktorej   je   potrebné   odvíjať   vlastníctvo   k   súčasti   veci,   ústavný   súd   uvádza,   že   ide o skutočnosti,   ktoré   bude   posudzovať dovolací   súd   pri   rozhodovaní   o dovolaní,   a   preto nemôžu byť predmetom preskúmavania zo strany ústavného súdu.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy rozsudkom krajského súdu

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

K   sťažovateľkou   namietanému porušeniu   práv   hmotnoprávneho   charakteru   podľa čl. 20 ods.   1 a   3 ústavy   ústavný súd uvádza,   že   absencia   porušenia   ústavnoprocesných princípov v zásade vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný súd totiž v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.

Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil porušenie označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, nebolo možné vysloviť ani porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2010