znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 358/09-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., B., zastúpeného advokátom Mgr. P. S., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 20 ods. 1, čl. 30 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 50 ods. 2 a čl. 144 od. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 613 z 8. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. P.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra 2009 doručená sťažnosť JUDr. P. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 20 ods. 1, čl. 30 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 50 ods. 2 a čl. 144 od. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) č. 613 z 8. septembra 2009,   ktorým   mu   bol   pozastavený   výkon   funkcie   sudcu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že 8. septembra 2009 sa uskutočnilo 34. zasadnutie súdnej rady, ktorej program pozostával pôvodne z pätnástich bodov. Na základe návrhu členky súdnej rady bol program jej zasadnutia rozšírený o návrh na začatie disciplinárneho konania proti sťažovateľovi a návrh na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu sťažovateľovi. „Následne Súdna rada... uznesením č. 610 podala návrh na začatie disciplinárneho konania voči sťažovateľovi a uznesením č. 613 dočasne pozastavila   výkon   funkcie   sudcu   sťažovateľa.“ Uvedené   uznesenia   súdnej   rady   (č.   610 a č. 613)   boli   sťažovateľovi   doručené   8.   septembra   2009,   odkedy „bol   sťažovateľovi dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu“.

3. Podľa tvrdenia sťažovateľa mu „bolo uznesenie Súdnej rady... č. 613 z 8. 9. 2009 doručené   s   hodinovým   oneskorením   po   jeho   prijatí.   Až   doručením   tohto   uznesenia   sa sťažovateľ dozvedel, že voči nemu prebiehalo pred Súdnou radou... konanie o pozastavenie výkonu   funkcie   sudcu   podľa   §   22   ods.   1   a   2   písm.   a)   zákona   č.   385/2000   Z.   z.“. Po odcitovaní označených práv, ktorých porušenie namieta (bod 1), a definovaní súdnej rady sťažovateľ uviedol, že „... z charakteru právomoci Súdnej rady... vyplýva..., že ide o orgán verejnej   správy,   ktorému...   zákon   zveril   rozhodovaciu   právomoc   o právach,   právom chránených záujmoch alebo povinnostiach osôb - tzn. sudcov... tzn. že ide o správny orgán v zmysle zákona č. 71/1967 Zb., ktorý musí v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy... nakladať so zverenými   právomocami...“. Z   uvedených   dôvodov   sa   potom zákon   č.   71/1967   Zb. o správnom konaní (správny poriadok) – ďalej len „zákon č. 71/1967 Zb.“ „... vzťahuje aj na konanie a rozhodovanie Súdnej rady... o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu podľa § 22 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z.“.

4. V súvislosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že „vzhľadom na... charakter napadnutého rozhodnutia Súdnej rady možno... uviesť tiež, že pokiaľ ide o rozsah zisťovania skutkového stavu a s tým súvisiacu potrebu odôvodnenia rozhodnutí... Ústavný súd... vychádza zo zásady, že orgány verejnej moci sú povinné posudzovať najmä splnenie zákonných podmienok pre vydanie... opatrenia a tieto svoje   závery   jasne   a   zrozumiteľne   odôvodniť   v   príslušnom   rozhodnutí.   Ak   konanie a následné rozhodnutie... týmto atribútom nevyhovuje neostáva Ústavnému súdu... nič iné iba   konštatovať   porušenie   základného   práva   na   súdnu   a   inú   ochranu...“. Ústavný   súd v podobnej situácii (v súvislosti s rozhodnutím ministra spravodlivosti Slovenskej republiky o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu, pozn.) už konštatoval, že takéto rozhodnutie „nemalo   všetky   potrebné   náležitosti   správneho   rozhodnutia   /pozri   I.   ÚS   162/09/“. Na základe uvedeného, a po uvedení § 3 ods. 2, § 18 ods. 3 a § 33 zákona č. 71/1967 Zb. sťažovateľ s poukazom na čl. 3 ods. 2 rokovacieho poriadku súdnej rady („osoba, o veci ktorej sa rozhoduje, sa upovedomí o zasadnutí súdnej rady a táto osoba má právo zúčastniť sa tej časti rokovania, ktorá predchádza rozhodnutiu o jej veci“) namietal tiež porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, v zmysle ktorého „má... aj účastník správneho konania právo, aby sa jeho vec prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom...   Súdna   rada...   sťažovateľovi   neoznámila   začatie   konania   a   ani   mu   nedala príležitosť, aby sa jeho vec mohla prejednať v jeho prítomnosti a tiež aby mal možnosť sa pred   vydaním   rozhodnutia   vyjadriť   k   jeho   podkladu   i   k   spôsobu   jeho   zistenia,   resp, navrhnúť   dôkazy.“. Sťažovateľovi   tak   bolo   znemožnené   aj „včas   uplatniť   námietku zaujatosti niektorých členov Súdnej rady..., sa včas oboznámiť s disciplinárnym obvinením, ktoré sa mu kladie za vinu a na základe citovaného využiť zákonné formy obrany... Samotný fakt, že sťažovateľ sa o konaní Súdnej rady... o pozastavení výkonu funkcie sudcu dozvedel až po jeho skončení predstavuje tiež hrubé popretie princípov právneho štátu a teda aj porušenie čl. 1 ods. 1 Ústavy...“. Podľa názoru sťažovateľa napadnuté uznesenie súdnej rady   v   rozpore   s   §   47   ods.   1,   3   a 4   zákona   č.   71/1967   Zb.   tiež   neobsahuje   žiadne odôvodnenie a ani poučenie o odvolaní (rozklade). „Podľa názoru sťažovateľa členovia Súdnej rady... boli v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. vylúčení z prejednávania a rozhodovania   o   pozastavení   výkonu   funkcie   sudcu   sťažovateľovi,   nakoľko   možno   mať pochybnosť o ich nepredpojatosti k sťažovateľovi.“ V súvislosti s namietaným porušením ostatných označených práv sťažovateľ uviedol, že „... možno konštatovať, že pozastavenie výkonu funkcie sudcu sťažovateľovi uznesením Súdnej rady... č. 613 zo dňa 8. 9. 2009 z dôvodu   disciplinárneho   konania   vedeného   proti   sťažovateľovi   pre   podanie   trestného oznámenia   na   predsedu   Najvyššieho   súdu   SR   a   jeho   oznámenie   najvyšším   ústavným činiteľom zakladá porušenie čl. 12 ods. 4 Ústavy SR... pozastavením výkonu funkcie sudcu sťažovateľovi... došlo k porušeniu jeho práva na ničím nerušený výkon verejnej funkcie, ktoré   je   súčasťou   základného   práva   podľa   čl.   30   ods.   4   Ústavy...   Protiprávnosť a protiústavnosť   uznesenia   Súdnej   rady...   č.   613   z   8.   9.   2009   má   za   následok,   že... neoprávnené je aj súčasné zníženie platu sudcu sťažovateľovi na úroveň 50 % platu sudcu. Uznesenie Súdnej rady... č. 613 z 8. 9. 2009 tak odporuje čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu... Rozhodovanie o pozastavení výkonu funkcie predstavuje... výrazný zásah do práv... a svojim obsahom sa nepriamo blíži trestu (správnej sankcii) zákazu činnosti. Takýto prístup... je v absolútnom protiklade so zásadou prezumpcie neviny zakotvenej v čl. 50 ods. 2 Ústavy SR ako aj čl. 6 ods. 2 Dohovoru... Napadnutým uznesením Súdnej rady... /z dôvodu jeho protiústavnosti/ došlo aj k neadekvátnemu zásahu do práva garantovaného čl. 48 ods. 1 Ústavy... veta prvá vo vzťahu k účastníkom konaní, v ktorých mal sťažovateľ konať a rozhodovať ako zákonný sudca, či člen senátu.“.

5. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Uznesením   Súdnej   rady...   č.   613   zo   dňa   8.   9.   2009,   ktorým   bol   JUDr.   P.   P. pozastavený   výkon   funkcie   sudcu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   bolo   porušené základné právo... vyplývajúce z čl. 12 ods. 4 Ústavy..., základné právo... vyplývajúce z čl. 20 ods.   1 Ústavy...   a čl.   1 ods.   1 Dodatkového protokolu...,   základné právo...   vyplývajúce z čl. 30 ods. 4 Ústavy... za súčasného porušenia čl. 144 od. 1 Ústavy..., základné právo... vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy..., základné právo... vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 Ústavy... ako aj základné právo... vyplývajúce z čl. 50 ods. 2 Ústavy... a čl. 6 ods. 2 dohovoru... ako aj porušený čl. 48 ods. 1 Ústavy..., čl. 2 ods. 2 Ústavy... a čl. 1 ods. 1 Ústavy...

Ústavný súd... uznesenie Súdnej rady... č. 613 zo dňa 8. 9. 2009 zrušuje a vec vracia Súdnej rade... na ďalšie konanie.

Súdna rada... je povinná nahradiť sťažovateľovi všetky trovy konania do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

6. Zároveň   sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd dočasným opatrením   pozastavil vykonateľnosť uznesenia súdnej rady č. 613 z 8. septembra 2009.

7.   Sťažovateľ   predložil   ako   prílohu   k sťažnosti   tiež „odvolanie   (rozklad)“ proti uzneseniu súdnej rady č. 613 z 8. septembra 2009 (doručené súdnej rade 29. októbra 2009), ktoré   odôvodnil   tým,   že „neobsahuje   všetky   formálne   náležitosti   a najmä   ustanovenia právnych   predpisov,   podľa   ktorých   Súdny   rada   rozhodla“. V ďalšom   podrobne   na 5 stranách rozviedol dôvody odvolania (rozkladu) v podstatnom identickým spôsobom, ako je   uvedené   v sťažnosti   (i)   a „Žaloba   proti   rozhodnutiu   a postupu   správneho   orgánu“ a „Návrh na odklad výkonu rozhodnutia“ z 27. októbra 2009 (osobne podanú Krajskému súdu   v Bratislave   29.   októbra   2009)   vo   veci   žalobcu   –   sťažovateľa   proti   súdnej   rade, v ktorej sa sťažovateľ domáha zrušenia namietaného uznesenia súdnej rady (podľa § 250j ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku)   a nariadenia   odkladu   vykonateľnosti   tohto uznesenia.   Sťažovateľ   žalobu   odôvodnil   podrobným   spôsobom   na   20   stranách, v podstatnom identickým spôsobom, ako je uvedené v sťažnosti (ii).

II.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého   zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

10. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

11.   Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   právne   posúdenie   postupu   a následného rozhodnutia súdnej rady najmä z hľadiska rešpektovania jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu a z neho vyplývajúce (a na neho nadväzujúce) ďalšie ním označené práva (bod 3 a 4), v dôsledku porušenia ktorých sa domáhal, ako v konaní pred ústavným súdom, tak aj podaním odvolania (rozkladu) súdnej rade a žaloby Krajskému súdu v Bratislave zrušenia uznesenia súdnej rady č. 613 z 8. septembra 2009.

12.   Ak   sa   za   tejto   situácie   domáhal   svojho   práva   jednak   na   súdnej   rade   a na správnom súde a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť,   pretože   o ochrane   označených   práv,   ktorých   porušenie   namieta,   bude   vo vzťahu k súdnej rade rozhodovať súdna rada, resp. krajský (správny) súd.

13.   Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09),   že   v prípade podania opravného prostriedku (odvolanie či rozklad) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o odvolaní. To isté platí v prípade podania správnej žaloby a súbežne podanej ústavnej sťažnosti. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu   (porovnaj tiež   rozsudok   Európskeho súdu   pre   ľudské   práva z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

14.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou,   ako   aj ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   meritórne   nezaoberal,   ale   podľa   zásady   ratio   temporis   ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2009