znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 358/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., T., zastúpenej advokátom JUDr. M.   Ď.,   B., vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 26 Cob 39/2008 z 24. apríla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., T., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta 2008 doručená sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., T. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 26 Cob 39/2008 z 24. apríla 2008.

1. Sťažovateľka, ktorá v konaní vedenom Okresným súdom Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) vystupuje na strane odporcu, vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza:«Odporcovi bol 18. 10. 2003 doručený platobný rozkaz z Okresného súdu... v ktorom navrhovateľ   MS   SR   žiadal   zaplatiť   sumu   600,-   Sk   z   titulu   neuhradenej   faktúry č. 2353152642 vystavenej dňa 13. 11. 2003 spolu s úrokom z omeškania vo výške 10 % od 18. 07. 2003 do zaplatenia. Odporca podal dňa 22. 10. 2007 proti platobnému rozkazu... odpor   v   ktorom   namietal,   že   odporcovi   žalovaná   faktúra   nebola   nikdy   doručená... a poukázal tiež na zmätočný dátum od ktorého žiada navrhovateľ platiť úrok z omeškania, vzhľadom na skutočnosť, že úrok z omeškania je príslušenstvo hlavnej veci a teda nemôže vzniknúť skôr ako hlavná vec.

Okresný súd platobný rozkaz... zrušil a nariadil vo veci pojednávanie a rozsudkom sp. zn. 11Cb/186/2007-33 zo dňa 14. 02. 2008 zaviazal odporcu zaplatiť sumu 600,- Sk z titulu neuhradenej faktúry č. 2353152642 vystavenej dňa 13. 11. 2003 spolu s úrokom z omeškania   vo výške   10   %   od   18.   07.   2003   do   zaplatenia.  ...   Konajúci   súd   sa vôbec nezaoberal námietkou odporcu v podanom odpore, že mu predmetná faktúra - právny dôvod žaloby nebol nikdy doručený.

Proti   rozsudku...   podal   sťažovateľ   ako   odporca   odvolanie...   Porušovateľ rozsudkom... z... 24. 04. 2008, potvrdil rozsudok prvostupňového súdu a dospel k záveru, že „zistenie   skutočnosti,   či   odporcovi   bola   doručená   faktúra   č.   2553152642...   nie   je   pre posúdenie veci rozhodujúca. Doručenie faktúry na vznik povinnosti odporcu zaplatiť cenu za   zverejnenie   údajov   v   Obchodnom   vestníku   nemá   vplyv.   Táto   povinnosť   na   peňažné plnenie vzniká priamo na základe právneho predpisu.“...».

2. Podľa názoru sťažovateľky «... k porušeniu práva na súdnu ochranu dochádza aj vtedy, ak sa na prejednávanú vec neaplikuje relevantná hmotnoprávna norma, alebo pri aplikácií   relevantnej   hmotnoprávnej   normy   dôjde   k   jej   nesprávnemu   výkladu.   V   tomto smere poukazujem na Nález ÚS SR sp. zn. I. US 26/1994 z 10. 05. 1994 v ktorom Ústavný súd SR výslovne uviedol: „Každé konanie súdu, alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu, alebo inú právnu ochranu“...»

3. Sťažovateľka tvrdí, že v danom prípade porušovateľ „- konal v rozpore s NV SR č.100/1993 Z. z. o Obchodnom vestníku, konkrétne ustanovenia § 1 (...) porušovateľ potvrdil rozsudok prvostupňového súdu a pritom neskúmal aktívnu legitimáciu navrhovateľa pričom MS SR sa stalo vydavateľom Obchodného vestníka až od účinnosti zákona č. 42/2004 Z. z. teda od 01. 02. 2004.

- nesprávne posúdil námietku odporcu, že mu nebol právny dôvod žaloby (...) nikdy doručený a že odporca sa nemohol v žiadnom prípade dozvedieť na aký účet má zaplatiť žalovanú sumu a nemohol vedieť, ani komu má zaplatiť.

- priznal rozsudkom navrhovateľovi petit, ktorý nikdy vo svojom návrhu nežiadal a porušovateľ preklasifikoval petit, zaplatiť sumu 600,- Sk z dôvodu neuhradenej faktúry, ktorou navrhovateľ poskytol odporcovi službu na povinnosť zaplatiť sumu s titulu právneho predpisu...“.

4. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Rozhodnutím Krajského súdu... sp. zn. 26 Cob/39/2008 zo dňa 24. 04. 2008, ktorým bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6. ods. 1 Dohovorom...

2. Ústavný súd... rozhodnutie Krajského súdu... sp. zn. 26 Cob/39/2008 zo dňa 24. 04. 2008 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Porušovateľ je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi vo výške 9.663,- Sk na účet JUDr. M. Ď., do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

5.   V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   bol   ústavnému   súdu predložený súdny spis okresného súdu sp. zn. 11 Cb 186/2007, z ktorého zistil vo vzťahu k predmetu sťažnosti nasledovné relevantné skutočnosti:

5.1   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“) podalo   18.   júla   2007   na   okresnom   súde   návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu   proti sťažovateľke (ktorá je odporcom v predmetnom spore) na zaplatenie 600 Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 10 % ročne od 18. júla 2003 až do zaplatenia (predmetná suma predstavuje náhradu za zverejnenie údajov o sťažovateľke v Obchodnom vestníku, ktorú sťažovateľka neuhradila).

5.2 Okresný súd platobným rozkazom sp. zn. 11 Rob 437/2007 zo 17. októbra 2007 uložil sťažovateľke zaplatiť navrhovateľovi požadovanú sumu a poplatok z omeškania.

5.3   Sťažovateľka   podaním   z 22.   októbra   2007   (doručeným   okresnému   súdu 24. októbra 2007) podala proti platobnému rozkazu „odvolanie“, ktoré odôvodnila takto:„Proti   predmetnému   platobnému   rozkazu   podávame   odvolanie   a to   z dôvodu,   že predmetná faktúra nebola spoločnosti nikdy doručená a poukazujem taktiež na zmätočný dátum od ktorého žiada navrhovateľ platiť úrok z omeškania...“

5.4   Na   výzvu   okresného   súdu   z 24.   októbra   2007   sťažovateľka   doplnila   svoje „odvolanie“ podaním z 29. októbra 2007 tohto znenia:

„...   V predmetnom   odpore,   z dôvodov,   ktoré   sú   citované   v podaní   sme   žiadali platobný rozkaz zrušiť v celom rozsahu, t. j. istinu, príslušenstvo, trovy konania. Zaplatíme súdny poplatok za podaný odpor a súd zruší platobný rozkaz a nariadi vo veci pojednávanie tak ako cituje súd vo svojom oznámení.“

5.5   Pojednávania   konaného   14.   februára   2008   sa   sťažovateľka   (ktorej   bolo predvolanie doručené 7. januára 2008) bez ospravedlnenia nezúčastnila. Okresný súd na tomto pojednávaní vyniesol rozsudok (č. k. 11 Cb 186/2007-33), ktorým uložil sťažovateľke zaplatiť v prospech navrhovateľa „sumu 600,- Sk s 10 % ročným úrokom z omeškania od 18. 7. 2003 do zaplatenia“. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„... Súd mal na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení jeho výsledkov za preukázané,   že   návrh   bol   podaný   dôvodne.   Je   nepochybné,   že   v   Obchodnom   vestníku, ktorého vydávanie zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti SR boli zverejnené údaje, ktoré sa zapisujú do Obchodného registra a ktoré sa týkali odporcu. Odporca mal na základe vyhlášky povinnosť zaplatiť cenu za zverejnenie údajov v Obchodnom vestníku a to vo výške 600,-   Sk   podľa   Cenníka   ministerstva,   čo   však   neurobil.   Odporcovi   tým   vznikol   voči navrhovateľovi záväzok,   ktorý je povinný splniť.   Vzhľadom na to súd zaviazal odporcu zaplatiť   navrhovateľovi   sumu   600,-   Sk.   Povinnosť   zaplatiť   cenu   za   zverejnenie   údajov v Obchodnom vestníku ako aj jej splatnosť vyplýva priamo z právneho predpisu. Odporca cenu za zverejnenie údajov v Obchodnom vestníku nezaplatil v lehote splatnosti, čím mu voči navrhovateľovi vznikol aj záväzok zaplatiť úrok z omeškania, ktorý je tiež povinný splniť. Súd preto zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi aj úrok z omeškania vo výške 10 %   ročne   zo   sumy   600,-   Sk   od   18.   7.   2003,   t.   j.   od   omeškania   odporcu   splnením peňažného záväzku (cenu za zverejnenie údajov mal odporca zaplatiť do 17. 7. 2003, kedy boli zverejnené v Obchodnom registri, od 18. 7. 2003 je preto v omeškaní). Výška úroku z omeškania bola určená podľa ustanovenia § 369 ods. 1 v spojení s ustanovením § 502 Obchodného zákonníka...“.

5.6 Rozsudok okresného súdu napadla sťažovateľka odvolaním z 22. februára 2008 (doručeným okresnému súdu 5. marca 2008), v ktorom okrem iného uviedla:

„... Odporca sa domáha, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu navrhovateľa v plnom rozsahu zamietne a to z nasledujúcich dôvodov:

1/... odporca... namietal najmä tú skutočnosť, že predmetná faktúra nebola odporcovi nikdy doručená a poukázali sme taktiež na zmätočný dátum od ktorého žiada navrhovateľ platiť úrok z omeškania...

2/... konajúci súd nevzal na vedomie odporcom namietanú skutočnosť, že predmetná faktúra   nebola   spoločnosti   nikdy   doručená...   Odporca   nikdy   nespochybnil...   úhradu poplatku za zápis do Obchodného registra, ale v dobrej viere v rovnosť pred zákonom sa domnievame,   že   aj   pre   navrhovateľa   ako   ústredný   orgán   štátnej   správy   platí   rovnaká povinnosť, ak poskytne službu a následne ju vyfakturuje, musí faktúru aj riadne doručiť, pretože   v   prípadnom   spore   nesie   dôkazné   bremeno   o   tom,   že služba   riadne   vykonaná, riadne   vyfaktúrovaná   je   aj   riadne   doručená   o   čom   má   mať   dôkaz   a   to   doručenku   o doručení....

3/... Namietame, ďalej tú skutočnosť, že úrok z omeškania je... príslušenstvo hlavnej veci   a   teda   nemôže vzniknúť   skôr   ako hlavná   vec,   to   znamená,   že ak hlavná   vec   f.   č. 2353152642 bola navrhovateľom vystavená 13. 11. 2003 a splatná 27. 11. 2003, nemohlo príslušenstvo - úrok z omeškania vzniknúť ako tvrdí navrhovateľ od 18. 7. 2003 teda viac ako 4 mesiacov skôr ako hlavná vec – faktúra...“.

5.7   Na   pojednávaní   pred   odvolacím   súdom   konanom   24.   apríla   2008   (sp.   zn. 26 Cob 39/2008) zástupca sťažovateľky R. M. (konateľ spoločnosti) k dôvodom odvolania na doplnenie uviedol:

„... navrhovateľ si predmetnou faktúrou vyúčtoval voči odporcovi službu, a preto navrhovateľ   ako   ktorýkoľvek   iný   subjekt   mal   pri   tomto   vyúčtovaní   služby   postupovať v súlade so zákonom o účtovníctve. Navrhovateľ sa odvolával na vyhlášku, ktorou si však sám upravil určité práva a povinnosti vo vzťahu k tretím osobám, a ktorá je podľa môjho názoru   v rozpore   so zákonom o účtovníctve.   Odporca   nemohol uhradiť   cenu za službu, nakoľko   mu   nebola   doručená   faktúra   v súlade   so   zákonom   o účtovníctve,   a teda   nemal doklad, na základe ktorého by platbu realizoval. Hoci odporca nepopiera povinnosť zaplatiť odplatu za poskytnutú službu, tvrdím, že nevznikol právny dôvod na také platenie, keďže faktúra nebola odporcovi doručená a navyše sa odporca ani nemôže dostať do omeškania v rozsahu,   ako   je   uvedené   v rozsudku,   keďže   aj   v samotnej   faktúre   vystavenej navrhovateľom je uvedený iný dátum splatnosti ako v rozhodnutí súdu prvého stupňa...“

5.8 Krajský súd o odvolaní rozhodol rozsudkom sp. zn. 26 Cob 39/2008 z 24. apríla 2008,   ktorým „rozsudok   Okresného   súdu   Topoľčany   č.   k.   11   Cb   186/2007-33   zo   dňa 14. februára 2008 v napadnutej časti potvrdzuje“.

Svoje rozhodnutie odvolací súd odôvodnil takto:„... Krajský súd... dospel k záveru, že odvolanie je... neopodstatnené.... Zistenie skutočnosti, či odporcovi bola doručená faktúra č. 2353152642, ktorou mu bola   navrhovateľom   účtovaná   žalovaná   pohľadávka,   totiž   nie   je   pre   posúdenie   veci rozhodujúca. Doručenie faktúry na vznik povinnosti odporcu zaplatiť cenu za zverejnenie údajov   v   Obchodnom   vestníku   nemá   vplyv.   Táto   povinnosť   na   peňažné   plnenie   vzniká priamo na základe právneho predpisu.

Podľa § 7 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 100/1993 Z. z. o Obchodnom vestníku cenu za zverejnenie údajov podľa § 2 ods. 2 a 3 je povinný uhradiť ten, koho sa údaj týka, najneskôr ku dňu zápisu týchto údajov do obchodného registra.

Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že právny predpis v danom prípade tiež priamo určuje kedy sa predmetná peňažná pohľadávka stáva splatnou. Jej splatnosť nastáva už zápisom   zverejňovaných   údajov   do   obchodného   registra.   Preto   splatnosť   uvedená   na faktúre,   ktorou   navrhovateľ   účtoval   odporcovi   predmetnú   pohľadávku,   na   skutočnú splatnosť predmetnej pohľadávky nemá žiaden vplyv.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   odvolací   súd   sa   stotožnil   i   s   právnymi   závermi prvostupňového súdu, a to i v ďalších podrobnostiach. Na právne závery prvostupňového súdu preto odvolací súd taktiež v plnej miere odkazuje.

Odvolací súd preto vecne správne rozhodnutie prvostupňového súdu podľa § 219 O. s. p. potvrdil...“.

II.

Vychádzajúc   z obsahu   sťažnosti,   ako   aj   právne   relevantných   skutočností vyplývajúcich   z písomností   prezentovaných   v bode   5   I.   časti   odôvodnenia   ústavný   súd konštatuje, že predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom konaní a jeho rozsudkom sp. zn. 26 Cob 39/2008 z 24. apríla 2008, pričom ústavný súd prihliadal aj na prvostupňové rozhodnutie, z ktorého odvolací súd vychádzal a nadväzoval naň, odvolávajúc sa na argumentáciu jeho odôvodnenia, ktorú krajský súd plne akceptoval (pozri bod 5.8 I. časti odôvodnenia).

Podľa tvrdenia sťažovateľky porušenia označených práv sa mal krajský súd dopustiť nezákonným   postupom   v odvolacom   konaní,   konkrétne   tým,   že „neskúmal   aktívnu legitimáciu navrhovateľa“, že mu nebol „právny dôvod žaloby (faktúra...) nikdy doručený“ a že „priznal   rozsudkom   navrhovateľovi   petit,   ktorý   nikdy   vo   svojom   návrhu   nežiadal a porušovateľ preklasifikoval petit...“ (pozri bližšie bod 3 I. časti odôvodnenia).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   v konaní pred   všeobecnými   súdmi,   t.   j. v podanom   odpore   z 22.   októbra   2007   (doplnenom   29.   októbra   2007),   v odvolaní z 22. februára   2008   ani   v prednese   jej   konateľa   na   pojednávaní   pred   odvolacím   súdom 24. apríla   2008   (pozri   bližšie   bod   5   I.   časti   odôvodnenia)   nepoužila   na   svoju   obranu v predmetnom spore okrem tvrdenia o nedoručení jej faktúry a nesprávnom určení doby omeškania   žiadny   z ďalších   argumentov   prezentovaných   v sťažnosti   podanej   ústavnému súdu, ktorých akceptácie sa domáhala pri vytváraní právneho názoru ústavného súdu a jeho rozhodovaní.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 26 Cob 39/2008 z 24. apríla 2008 z dôvodov už uvedených v bode 5 I. časti odôvodnenia (resp. v bodoch 2 a 3 I. časti odôvodnenia).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľky   preskúmal opodstatnenosť   predloženej   sťažnosti   v   naznačenom   smere,   predovšetkým   možnosť preukázania príčinnej súvislosti medzi namietaným rozsudkom krajského súdu a základným právom upraveným v čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľka v sťažnosti namietala.

Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na nezávislom   a   nestrannom   súde, predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne   preskúmal   a rozhodol   o ňom   v spojitosti   s napadnutým   súdnym   rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

V prípade sťažovateľky však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na   spravodlivé   súdne   konanie   bolo   v celom   rozsahu   realizované,   aj   keď   nie   podľa subjektívnych názorov sťažovateľky. Sťažovateľkina nespokojnosť s obsahom rozhodnutia krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu,   a je preto   podmienený   tým,   že   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne   konanie   všeobecného   súdu   nie   je   napraviteľné   účinným procesným   prostriedkom   alebo postupom   nadriadeného alebo inštančne   vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 26 Cob 39/2008 z 24. apríla 2008 obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov na jeho výrok a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom podľa čl. 46 až 50 ústavy, tiež nezistil, že by závery krajského súdu v odvolacom konaní vyjadrené v už citovanom   rozsudku   boli   svojvoľné   alebo   v zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.

Ústavný   súd   poukazuje   na   tú   skutočnosť,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva na spravodlivé súdne konanie nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným   súdom   úspešný,   z   čoho   vyplýva,   že   všeobecný   súd   nemusí   rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka, vrátane jeho dôvodov a námietok. Procesný   postoj   účastníka   konania   zásadne   nemôže   implikovať   povinnosť   všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto návrhy (resp. procesné úkony) primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivé súdne konanie.

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na spravodlivý proces.

Krajský súd v napadnutom rozsudku (ktorého podstatné dôvody sú citované v bode 5.8   I.   časti   odôvodnenia)   dal   dostačujúcu   odpoveď   na   skutkovú   a právnu   podstatu sťažovateľkou   namietaného   (v   jej   jednotlivých   opravných   prostriedkoch)   nezákonného postupu   prvostupňového   súdu,   a preto   odôvodnenie   druhostupňového   rozhodnutia nepotvrdzuje   (neosvedčuje)   okolnosti   (tvrdenia, právne názory   sťažovateľky) majúce   za následok namietané porušenie ňou označených práv.

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Z už uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.

2.   Ďalším   dôvodom   odmietnutia   sťažnosti   je aj   nedostatok   právomoci   ústavného súdu na jej prerokovanie.

Sťažovateľka namietala porušenie označených práv tiež z dôvodov, ktoré prvý raz uplatnila až v konaní pred ústavným súdom (pozri bližšie začiatok II. časti odôvodnenia a v ňom prednesenú argumentáciu).

Z princípu subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy) limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí   sťažovateľ   ochranu   svojich   základných   práv   a slobôd   vrátane   argumentácie   s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými   súdmi,   ústavný   súd   na   jej   posúdenie   nemá   právomoc   (III.   ÚS   135/03, III. ÚS 201/04).

Z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy teda vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, a to iba vtedy,   ak poskytovanie   tejto   ochrany   nie   je v právomoci   všeobecných   súdov.   V danom prípade mala sťažovateľka možnosť dovolávať sa ochrany svojich práv, ktorých porušenie postupom   a rozsudkom   krajského   súdu   namieta,   už   v konaní   pred   okresným   súdom a následne v odvolacom konaní pred krajským súdom.

Keďže sťažovateľka ochranu svojich práv nerealizovala v plnom rozsahu v konaní pred   všeobecnými   súdmi,   ale   až   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu,   ústavný   súd   jej sťažnosť odmietol aj z nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde).   Uvedené sa   dotýka tej   časti podanej sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľka namietala, že krajský súd „neskúmal aktívnu legitimáciu navrhovateľa“.

3. Pokiaľ sťažovateľka namietala, že krajský súd „priznal rozsudkom navrhovateľovi petit, ktorý nikdy vo svojom návrhu nežiadal a porušovateľ preklasifikoval petit...“, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že pokiaľ by došlo (o čom má ústavný súd pochybnosti, pozn.) k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky uvedeným spôsobom, bol by tento spôsobilým dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f) OSP, ktorého dôvodnosť a prípustnosť   zároveň   spočíva   v tom,   že   účastníkovi   konania   sa   postupom   súdu   odňala možnosť konať pred súdom. V takom prípade platí obdobné, ako je uvedené v bode 2 tejto časti odôvodnenia.  

4.   Vzhľadom   na   už   uvedené   (odmietnutie   sťažnosti   ako   celku)   rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky uvedených v bodoch 2 a 3 petitu sťažnosti (pozri bod 4 I. časti odôvodnenia) stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2008