znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 358/06-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2007 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja Kohuta   o sťažnosti   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej advokátom   JUDr.   M.   M.,   B., vo veci   porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   a   práva   na prejednanie   jej   záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 24 Er 264/04 takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   spoločnosti P.,   s. r. o.,   na   prerokovanie veci   bez   zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Trnava   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 24 Er 264/04 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 30. novembra 2006 č. k. I. ÚS 358/06-15 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 24 Er 264/04.

Z   obsahu   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 24 Er 264/04   sa   sťažovateľka   v procesnom   postavení   oprávnenej   domáhala v exekučnom konaní núteného výkonu rozhodnutia (exekučného titulu), pričom podľa jej tvrdení bol postup okresného súdu v predmetnej veci poznačený zbytočnými prieťahmi.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „Sťažovateľ podal dňa 21. 12.2005 v zmysle ustanovenia § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov sťažnosť na prieťahy v konaní (...). Súd vybavil sťažnosť (...) oznámením zo dňa 10. 02. 2006, ktorým oznámil, že vec bola na základe odvolania pridelená sudkyni JUDr. B. M. (dňa 30. 12. 2005), ktorá dala vec predložiť na Krajský súd z dôvodu nevyhovenia podanému odvolaniu.

Na základe uvedeného je zrejmé, že súd začal opätovne vo veci konať až po podanej sťažnosti proti porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. (...) Súd   v   prípade,   ak   vo   veci   bez   existujúcej   procesnej   prekážky   nekoná,   porušuje sťažovateľovo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a súčasne aj právo na súdnu ochranu. (...)

(...) súd po podaní odvolania proti uzneseniu, ktorým súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie vo veci začal konať až po 13 mesiacoch. Prieťahy v dĺžke 13 mesiacov nie sú vyplnené žiadnou činnosťou súdu. (...)

Zbytočnými prieťahmi zo strany súdu bol sťažovateľ obmedzovaný v nadobudnutí prostriedkov potrebných na uskutočňovanie jeho podnikateľskej činnosti (...).

V neposlednom rade sťažovateľ utrpel ujmu na dobrom mene - likvidite, ktorú požíva v relevantných ekonomických kruhoch.

Vzhľadom na vyššie uvedené nepriaznivé následky, ktoré boli spôsobené prieťahmi v konaní   pred   súdom,   zastávame   názor,   že   sú   dané   dôvody   pre   priznanie   finančného zadosťučinenia vo výške 15.000,- Sk, zároveň sťažovateľ zastáva názor, že uvedená výška finančného   zadosťučinenia   je   vzhľadom   na   okolnosti   jej   prípadu   primeraná,   pričom poukazuje,   že   porušenie   základného   práva   sťažovateľ   nemožno   účinne   odstrániť   len uplatnením právomoci ústavného súdu nariadiť vo veci konať.“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Er 264/04 bolo porušené   jej   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené v čl. 48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote zaručené   v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   aby   jej   ústavný   súd   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk a trovy právneho zastúpenia v sume 5 794 Sk.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   za   okresný   súd   jeho   podpredsedníčka   JUDr.   K.   H.   listom   sp. zn. Spr 780/06 z 23. januára 2007 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu listom zo 6. februára 2007.

2.1 Podpredsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení okrem popisu procesných úkonov okresného súdu v predmetnom konaní uviedla:

„V   predmetnej   veci   vzhľadom   na   vykonané   úkony   s   tým,   že   pri   doručovaní písomnosti sa vyskytli závady v doručení povinnej, neboli zistené prieťahy a súd konal s ohľadom na ďalšie množstvo vybavovaných vecí priebežne.

Zároveň Vám oznamujem, že súhlasíme s tým, aby Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania od prijatej sťažnosti, nakoľko od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“.

2.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu uviedol:

„V právnej veci sťažovateľky: P. s. r. o., (...) touto cestou oznamujem, že v zmysle § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov súhlasím s tým, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania tejto veci.

So stanoviskom Okresného súdu Trnava nesúhlasím z dôvodov uvedených v podanej sťažnosti, pričom sťažnosť považujem naďalej za opodstatnenú.“.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania, pretože po   oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru. Jej prerokovanie   na   ústnom   pojednávaní   –   vzhľadom   na   povahu   predmetu   posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo porušené právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02,   I.   ÚS   41/03, I. ÚS 65/04).

4. V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť I. senát ústavného súdu, pretože v súlade s rozvrhom práce na rok 2006 a 2007 bol sudca spravodajca Juraj Horváth členom I. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu   28. februára 2007 Rozvrhom práce Ústavného súdu   Slovenskej   republiky   na   rok   2007   sp. zn.   Spr 140/07   rozhodlo,   že   s účinnosťou od 28. februára 2007 sa stal sudca spravodajca Juraj Horváth členom II. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu zároveň rozhodlo, že veci, v ktorých je sudcom spravodajcom Juraj   Horváth,   sa   prerokujú   v II. senáte   ústavného   súdu.   Z   tohto   dôvodu   sa   táto   vec prerokovala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Zo   sťažnosti,   z   jej   príloh,   z vyjadrení   účastníkov   konania   a z obsahu   na   vec sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   nasledovný   priebeh   a stav   konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 24 Er 264/04:

- 8. október 2004 – okresnému súdu bola doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia   na   vykonanie   exekúcie   ohľadom   vymoženia   19   000   Sk   s prísl.   v prospech oprávnenej sťažovateľky na základe exekučného titulu – notárskej zápisnice č. N 864/2004, NZ 60121/2004 z 23. júla 2004, ktorá bola súdnemu exekútorovi doručená 1. októbra 2004 a ktorou povinná uznala svoj záväzok voči sťažovateľke,

- 20.   október   2004   –   okresný   súd   uznesením   zamietol   žiadosť   o udelenie   poverenia na vykonanie   exekúcie   s odôvodnením,   že   notárska   zápisnica   nespĺňa   náležitosti exekučného titulu, pretože povinná nebola osobne prítomná pred notárom, a teda nemohla osobne   urobiť   prehlásenie   o uznaní   záväzku   a dať   súhlas,   aby   bola   notárska   zápisnica spôsobilým exekučným titulom,

- 3.   november   2004   –   okresnému   súdu   bolo   doručené   odvolanie   sťažovateľky   ako oprávnenej z exekúcie proti uzneseniu z 20. októbra 2004,

- 22.   november   2004   –   okresnému   súdu   bola   vrátená   nedoručená   zásielka   adresovaná povinnej, ktorou sa jej doručovalo uznesenie z 20. októbra 2004,

- 7. október 2005 – okresný súd opätovne zaslal povinnej uznesenie z 20. októbra 2004 a súčasne   bol   spis   predložený   zákonnému   sudcovi   na   účely   posúdenia   odvolania sťažovateľky (autoremedúra) proti uzneseniu z 20. októbra 2004, ktoré vydal vyšší súdny úradník,

- 7.   november   2005   –   zásielka   adresovaná   povinnej   bola   vrátená   okresnému   súdu s poznámkou „nezastihnutý“,

- 7. február 2006 – okresný súd zaslal spis Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) na konanie o odvolaní sťažovateľky,

- 23.   marec   2006   –   spis   bol   doručený   krajskému   súdu,   ktorý   vo   veci   konal   pod sp. zn. 7 CoE 42/06;

- 4. apríl 2006 – krajský súd uznesením vyzval sťažovateľku, aby doplnila svoje odvolanie doložením „riadnej   plnej   moci“,   ktorým   splnomocnila   právneho   zástupcu,   aby   ju zastupoval,

- 11. apríl 2006 – sťažovateľka predložila krajskému súdu plnú moc, ktorú udelila svojmu právnemu zástupcovi,

- 31.   máj   2006   –   krajský   súd   uznesením   č.   k.   7   CoE/42/2006-31   potvrdil   uznesenie okresného súdu z 20. októbra 2004, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávnenej sťažovateľky,

- 20. jún 2006 – spis bol vrátený okresnému súdu,

- 12. december 2006 – uznesenie okresného súdu z 20. októbra 2004 v spojení s uznesením krajského súdu z 31. mája 2006 nadobudlo právoplatnosť (vtedy bolo doručené aj povinnej),

- 19. február 2007 – okresný súd vyzval súdneho exekútora, aby oznámil, či si uplatňuje nárok   na   náhradu   trov   konania,   pretože   z dôvodu   právoplatného   zamietnutia   žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bude exekučné konanie zastavené.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   132/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 182/06).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K odstráneniu   stavu právnej   neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného štátneho orgánu. Priznanie práva ne prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Er 264/04 o návrhu sťažovateľky na vykonanie exekúcie   došlo   k   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   24   Er   264/04   sťažovateľka   namietala   zdĺhavosť postupu okresného súdu v období „(...) po podaní odvolania proti uzneseniu, ktorým súd zamietol   žiadosť   súdneho   exekútora   o udelenie   poverenia   na   výkon   exekúcie   (...)“, po podaní ktorého okresný súd podľa tvrdenia sťažovateľky bezdôvodne „(...) začal konať až po 13 mesiacoch“.

Z opísaného priebehu konania vyplývajúceho z predloženého súdneho spisu ústavný súd   zistil   jedno   obdobie   nečinnosti,   a to   od   22.   novembra   2004,   keď   mal   okresný   súd vedomosť   o neúspešnom   doručení   zásielky   povinnej   –   uznesenie   z 20. októbra   2004, do 7. októbra   2005,   keď   okresný   súd   opätovne   doručoval   uvedenú   zásielku   povinnej (t. j. viac ako 10 mesiacov). Vzhľadom na uvedené zistenie sa javí nepravdivým tvrdenie sťažovateľky o 13-mesačnom nekonaní okresného súdu po podaní odvolania sťažovateľkou proti uzneseniu z 20. októbra 2004, pretože v tomto období pre chybu v doručovaní musel okresný súd toto uznesenie doručovať povinnej ako účastníčke konania opakovane a navyše z dôvodu,   že   odvolaním   napadnuté   uznesenie   bolo   vydané   vyšším   súdnym   úradníkom, musel   byť   spis   predložený   zákonnému   sudcovi   na   posúdenie,   či   nemieni   odvolaniu vyhovieť v plnom rozsahu (autoremedúra) bez jeho predloženia krajskému súdu   (§ 374 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).

V súvislosti s uvedeným ústavný súd upriamuje pozornosť na svoju judikatúru, podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48   ods.   2   ústavy   je   pojem   autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a aplikovať predovšetkým   materiálne.   S ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

Ústavný   súd   tiež   už   opakovane   vyslovil,   že   „Ojedinelá   nečinnosť   súdu,   hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04). Na kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).

V danom prípade s prihliadnutím na všetky okolnosti veci ústavný súd nezistil výskyt tak významného a neodôvodneného obdobia nečinnosti v postupe okresného súdu, ktoré by odôvodňovalo vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súvislosti   s tvrdením   sťažovateľky,   že   okresný   súd   po   podaní   odvolania (3. november 2004) začal konať iba na základe ňou podanej sťažnosti na postup okresného súdu   z 21.   decembra   2005,   ústavný   súd   konštatuje,   že   ani   toto   jej   tvrdenie   vzhľadom na uvedené   zistenia   o   priebehu   označeného   konania   nezodpovedá   skutočnosti,   pretože okresný súd v tomto období opakovane doručoval odvolaním napadnuté uznesenie povinnej a súčasne bol spis predložený zákonnému sudcovi na posúdenie odvolania. Ústavný súd súčasne   poukazuje   na   skutočnosť,   že   v období   po   podaní   sťažnosti   sťažovateľkou na prieťahy v konaní sťažovateľka sama nespochybňuje plynulosť postupu okresného súdu a v tomto období nezistil zbytočné prieťahy ani ústavný súd.

Ústavný súd konštatuje, že v tomto prípade využitie právneho prostriedku, na ktorého uplatnenie   mala   sťažovateľka   právo   (sťažnosť   na   prieťahy   v konaní)   podľa   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,   sa   v   okolnostiach   posudzovanej   veci   prejavilo   ešte   pred   podaním   sťažnosti ústavnému súdu ako účinný prostriedok nápravy. Po podaní sťažnosti na prieťahy v konaní (21.   december   2005)   predsedovi   okresného   súdu   možno   z ďalšieho   postupu   vo   veci vyvodiť, že okresný súd na predmetnú sťažnosť adekvátne reagoval a prijal v primeranej lehote potrebné opatrenia, keď už 7. februára 2006 bola vypracovaná predkladacia správa krajskému súdu a 23. marca 2006 mu bol predložený aj spis.

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistí,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol, že zo strany okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Er 264/04 nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľke je v zmysle čl. 127 ods.   3   ústavy   podmienené   vyhovením   sťažnosti   vo   veci   samej   (vyslovením   porušenia základných práv alebo slobôd zaručených v ústave alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve).

O uložení povinnosti niektorému z účastníkov konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy, rozhoduje ústavný súd podľa „výsledku konania“ (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) zohľadňujúc (obdobne ako v prípade rozhodovania o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia),   či   bola   sťažovateľova   sťažnosť dôvodná, teda či ústavný súd vyslovil porušenie základných práv alebo slobôd sťažovateľa zaručených v ústave alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve vo veci samej.

Pretože v uvedenom prípade ústavný súd vyslovil, že základné právo sťažovateľky zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a jej právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené neboli, uvedenými   návrhmi   sa   ústavný   súd   pri   svojom   rozhodovaní   už   nezaoberal   (obdobne napr. III. ÚS 30/03, III. ÚS 127/03).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2007