znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 357/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Emil Krajčík, s. r. o., Dlhá 1424/47,Senica, zastúpenej advokátom Mgr. Milanom Sadloňom, V. Paulínyho – Tótha 30, Senica,vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislaveč. k. 2 CoPr 6/2014-134 z 15. apríla 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Emil   Krajčík,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Emil Krajčík, s. r. o., Dlhá 1424/47, Senica (ďalejlen „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1,čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkomKrajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 CoPr 6/2014-134 z 15. apríla2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou Okresnémusúdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhala   proti   odporkyni   (ako   bývalejzamestnankyni, ktorej pracovný pomer skončil dohodou 30. novembra 2010) zaplateniasumy 204,84 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody, ktorá jej mala vzniknúť schodkomzisteným   pri   fyzickej   inventúre   vykonanej   18.   až   19.   júna   2011,   pričom zodpovednosťodporkyne zakladala dohoda o spoločnej hmotnej zodpovednosti uzavretá 16. októbra 2010.

Okresný súd rozsudkom č. k. 11 Cpr 4/2012-98 z 19. decembra 2013 v spojenís doplňujúcim rozsudkom č. k. 11 Cpr 4/2012-115 z 20. februára 2014 (ďalej len „rozsudokokresného súdu“) uložil odporkyni povinnosť zaplatiť sťažovateľke sumu 100 €, vo zvyšnejčasti žalobu sťažovateľky zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.

Krajský súd namietaným rozsudkom na základe odvolania sťažovateľky rozsudokokresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti (t. j. v časti o zaplatenie104,84   €   s príslušenstvom)   potvrdil.   Odvolanie   sťažovateľky   v časti   smerujúcej   protivyhovujúcemu výroku rozsudku okresného súdu odmietol ako neprípustné.

Sťažovateľka vo svojej sťažnostnej argumentácii namieta arbitrárnosť a nedostatočnúodôvodnenosť rozsudku krajského súdu v časti jeho potvrdzujúceho výroku a uvádza: «... Okresný súd Bratislava III, ako aj Krajský súd v Bratislave vágne a vnútorne rozporne odôvodnili, prečo o výške náhrady škody rozhodli tak, ako uviedli vo výrokoch svojich rozhodnutí. Zároveň svojím rozhodnutím porušili moje právo vlastniť majetok tým, že môj postup pri zisťovaní výšky škody napriek tomu, že bol plne v súlade so zákonmi Slovenskej republiky, označili za nesprávny a nelegitímny, môj nárok za nepreukázaný a na základe   takto   posúdeného   stavu   dokazovania   potom   odmietli   vykonať   dokazovanie s poukazom na jeho finančnú náročnosť a rozhodli o náhrade škody v menšej výške, ako by mi podľa platných právnych predpisov prináležala. Svoje rozhodnutie potom odôvodnili vnútorne rozporným a nelogickým myšlienkovým postupom...

Okresný súd Bratislava III výšku manka určil sám podľa § 136 O. s. p. Vzápätí si ale protirečil tým, že podľa tohto ustanovenia procesného právneho predpisu neurčil výšku manka, ale priamo nárok na náhradu škody voči jednej zamestnankyni. Je pritom evidentné, že výška zisteného manka je vec jedna (2441,12 €) a uplatnený nárok v súdnom konaní je vec   druhá   (204,84   €).   Ak   teda   bolo   ťažké   nad   mieru   únosnú   (podľa   zváženia   súdu) zisťovanie presnej výšky samotného manka, teda celkovej výšky škody, súd neuviedol, v akej výške ju podľa § 136 O. s. p. sám podľa vlastnej úvahy určil. Podľa jeho ďalšieho tvrdenia mal preukázané, že sa odporkyňa   čiastočne zbavila zodpovednosti za vzniknutú škodu, a preto považoval rozhodnutie o náhrade škody vo výške 100,- € za opakovaného použitia § 136   O.   s.   p.   za   spravodlivé   a   primerané.   Za   exkulpačný   dôvod   súd   považoval   tú skutočnosť,   že   pri   inventúre   vykonanej   mesiac   pred   ukončením   pracovného   pomeru odporkyne (17. - 18. 10. 2010) nebolo zistené žiadne manko.

Je nepochybné, že nezistenie manka pri inventúre nemôže byť exkulpačným dôvodom zo zisteného manka nasledujúcou inventúrou. Podľa tejto logiky by všetky spoločne hmotne zodpovedné zamestnankyne na jednom pracovisku mohli po inventúre, pri ktorej sa nezistilo žiadne manko v nasledujúcom medzi inventarizačnom období pokojne rozkradnúť všetok tovar   a   neboli   by   za   toto   manko   zodpovedné.   Pritom   sám   tento   prvostupňový   súd v odôvodnení uviedol aj rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky III. ÚS 4/95, podľa ktorého   zodpovednosť   pracovníka   za   škodu   podľa   §   184   ods.   3   Zákonníka   práce   aj po skončení pracovného pomeru a aj po zániku dohody o spoločnej hmotnej zodpovednosti nie je v rozpore s princípom právneho štátu. Nepochopiteľne a v rozpore s dikciou zákona hneď   v   nasledujúcom   odstavci   uviedol,   že   podľa   §   182   ods.   3   Zákonníka   práce   sa zamestnanec zbaví zodpovednosti celkom alebo sčasti, ak preukáže, že schodok vznikol celkom   alebo   sčasti   bez   jeho   zavinenia.   Pritom   uvedený   §   182   ods.   3   stanovuje zodpovednosť   zamestnanca   za   škodu   na   zverených   hodnotách   zistenej   najbližšou inventarizáciou aj po skončení pracovného pomeru, ak o vykonanie inventarizácie sám nepožiadal.

Súd teda považoval za spravodlivé a primerané, aby pri určení výšky náhrady škody zohľadnil   dĺžku   odpracovanej   doby   odporkyne   v   medziinventarizačnom   období.   Navyše na takéto rozhodnutie použil procesné ustanovenie umožňujúce moderovať hospodárnosť konania   a   nie   hmotnoprávne   ustanovenie,   ktoré   umožňuje   nepochybne   zistený   nárok primerane znížiť (§ 450 Občianskeho zákonníka). Je pritom zrejmé, že ide o rozhodnutie v rozpore   s hmotným   právom. Ak   by totiž   bolo nutné   pri   rozpočítaní   zisteného manka na jednotlivých členov kolektívu spoločne hmotne zodpovedných zamestnancov prihliadať aj na dĺžku odpracovanej doby, musel by byť v Zákonníku práce uvedený kľúč, ako v tomto prípade postupovať. Súd tým, že svojvoľne označil mnou vykonaný a zákonom stanovený postup za nespravodlivý a neprimeraný a skrátil môj nárok na náhradu škody, ktorú mi aj odporkyňa ako členka kolektívu spoločne hmotne zodpovedných zamestnancov spôsobila, porušil moje právo vlastniť majetok ukotvené v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky... Okresný súd a aj odvolací súd rozhodovali v rozpore s platným hmotným právom. Jeden síce akceptoval normu v § 183 ods. 2 Zákonníka práce, avšak ignoroval predložené dôkazy a návrhy na doplnenie dokazovania znaleckým dokazovaním a bez toho, aby určil podľa   § 136   O.   s.   p.   celkovú   výšku   škody,   určil   podľa   tohto   procesného   ustanovenia aj konkrétnu povinnosť odporkyne na náhradu škody. Prečo ale určil takú náhradu škody a nie inú, teda myšlienkový postup, ako sa k takej sume dopracoval, už neuviedol. Následne odvolací súd v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku nielenže tento nedostatok neodstránil, ale v rozpore s platnými ustanoveniami zákona o účtovníctve a Zákonníka práce poprel aj argumentáciu   prvostupňového   súdu.   Rozhodnutie   prvostupňového   súdu   nelogicky potvrdil napriek tomu, že neuznal samotný základ, teda neuznal samotnú výšku zisteného schodku z dôvodu jeho nesprávnosti. Odvolací súd vôbec nepochopil význam inventarizácie tovaru a spôsob jej vykonania. Jeho úvaha, cit. „Zo záznamu o vykonaní inventúry v dňoch 18.   -   19.   6.   2011   nevyplýva,   za   aké   obdobie   bola   uskutočnená,   navyše   išlo   o   fyzickú inventúru zásob v predajni, ktorých stav sa nepochybne menil denne, z neho tiež nevyplýva, že práve ku dňu 30. 11. 2010 sa daný schodok vzťahuje; kontrolný zoznam zásob predložený navrhovateľom   sa   vzťahuje   k   inventúre   v   mesiaci   jún   2011,   nie   ku   dňu   rozviazania pracovného pomeru s odporkyňou.“ Krajský súd v Bratislave napriek tomu, že považuje za notorietu, že inventúra je činnosť, ktorou sa zisťuje skutočný stav majetku, záväzkov a vlastného imania v peňažných jednotkách a v jednotkách množstva, uviedol, že nevyplýva, za aké obdobie bola inventúra v júni 2011 vykonaná. Samozrejme, že inventúra nebola vykonaná za obdobie. Inventúrou sa zistil okamžitý stav zásob tovaru a tento sa porovnal s účtovným stavom. Rozdiel potom bol vyjadrený v zostave pod názvom inventúrny súpis chýbajúceho tovaru. Z podstaty inventarizácie vyplýva, že výsledok inventúry sa nemôže vzťahovať na ľubovolný deň pred začatím inventúry, ale sa vzťahuje výlučne len na deň začatia inventarizácie. Preto úvaha súdu o tom, či sa schodok vzťahuje, alebo nevzťahuje ku dňu 30. 11. 2010 je nenáležitá. Práve z tohto dôvodu je v Zákonníku práce ustanovenie § 182   ods.   3   o   zodpovednosti   zamestnanca   za   schodok   zistený   najbližšou   inventúrou vykonanou   po   skončení   pracovného   pomeru,   ak   zamestnanec   nepožiadal   pri   skončení pracovného pomeru o vykonanie inventarizácie. Podľa zákona o účtovníctve sa vykonáva fyzická inventúra najmenej   raz za rok, pri peňažných prostriedkoch najmenej štyrikrát za rok. Vykonanie inventúry za sedem a pol mesiaca plne zákonnej požiadavke vyhovuje, a preto sa nemôže jednať o „veľmi neprimeranú dobu“.

Oba súdy rozhodovali v prospech odporkyne a skutočnosť, že odporkyňa pri skončení pracovného pomeru sama nepožiadala o vykonanie inventarizácie, čím by sa odstránili všetky   pochybnosti,   ktoré   oba   súdy   vyjadrili   vo   svojich   rozsudkoch,   v   odôvodnení aj zmienili, ale vôbec nevzali do úvahy.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:„I. Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   2CoPr/6/2014-134   zo   dňa 15. 4. 2015, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 11Cpr 4/2012- 98 zo dňa 19. 12. 2013 v znení dopĺňacieho rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 20.   02.   2014,   sp.   zn.:   11Cpr   4/2012-115,   základné   práva   a   slobody   sťažovateľov vyplývajúcich z čl. 20 ods. 1, 46 ods. 1 a 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky boli porušené.

II. Ústavný súd Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/22/2013-283 zo dňa 14. 5. 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhomna začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosťústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanostipetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy),v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods.1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom zhľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavnýsúd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu ktomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii,keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Predmetom   konania   ústavného   súdu   bolo   teda   v   súlade   so   sťažovateľkouvymedzeným   petitom   preskúmanie,   či   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   došlok porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2ústavy.

Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je namietanie nesprávnych záverovkrajského súdu, pokiaľ ide o potvrdenie rozsudku okresného súdu vo výroku o zamietnutížaloby sťažovateľky v časti ňou uplatňovaných nárokov na náhradu škody proti odporkyni(konkrétne   v   časti   o   zaplatenie   sumy   104,84   €   s príslušenstvom),   ako   aj   namietanienedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu vo vzťahu k potvrdzujúcemu výroku.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričomtomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), akoaj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   záveryzo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnes medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiachdošlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež bymali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolinapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu dospelk záveru,   že   sťažnostná   argumentácia   sťažovateľky   nie   je   spôsobilá   spochybniť   ústavnúudržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa relevantnevysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci a odvolacími námietkamisťažovateľky (s ktorými sa zhodujú v podstatnej časti aj jej sťažnostné námietky) a svojezávery dostatočne odôvodnil, keď uviedol:

«V konaní pred súdom prvého stupňa zostalo nepochybne preukázané, že pracovný pomer   medzi   účastníkmi   konania   bol   založený   pracovnou   zmluvou   dňom   1.   1.   2007. Dňa 16. 10.   2010   bola   medzi   účastníkmi   spolu   s   ďalšími   zamestnancami   navrhovateľa uzavretá   dohoda   o   spoločnej   hmotnej   zodpovednosti   podľa   ustanovenia   §   182   a   nasl. Zákonníka práce. Na jej základe zamestnanci prebrali hodnoty zverené na vyúčtovanie - tovar, ceniny, zásoby materiálu podľa inventúry vykonanej dňa 16. 10. 2010 (čl. II. dohody). Dohoda o spoločnej hmotnej zodpovednosti zanikla dňom skončenia pracovného pomeru, alebo dňom odstúpenia od tejto dohody zo strany zamestnanca podľa § 183 Zákonníka práce (čl. VI. dohody). Pracovný pomer medzi účastníkmi bol rozviazaný dňom 30. 11. 2010 dohodou, zamestnávateľ (navrhovateľ) k tomuto dňu nemal žiadne finančné pohľadávky voči odporkyni (svojej zamestnankyni); odporkyňa k tomuto dňu nepožiadala zamestnávateľa o vykonanie   inventarizácie.   Výsledkom   inventarizácie   zásob   v   dňoch   16.- 17.10.2010   bol zostatok nulový, ku dňu 30. 11. 2010 nebola vykonaná inventarizácia zásob, ale až 18. - 19. 6. 2011 na prevádzke 101 Drogérie. Skutočné stavy zásob boli zistené počítaním výrobkov a boli uvedené v zostave „Náklady inventúry podľa štruktúry“. Po spracovaní a vyčíslení zámen tovaru, pri ktorých je možné zameniť rovnaký druh tovaru s rovnakým množstvom, bolo zistené manko v hodnote 2.441,12 €. Nepožiadanie odporkyne o inventúru v súvislosti s rozviazaním pracovného pomeru nemalo žiaden právny význam, z ktorého by bolo možné vyvodiť   úspech   navrhovateľa   v   konaní.   Totiž   sám   ako   zamestnávateľ   pri   rozviazaní pracovného pomeru potvrdil, že nemal voči odporkyni žiadne záväzky, sám tiež, z vlastného rozhodnutia,   nevykonal   inventarizáciu   zásob   ku   dňu   rozviazania   pracovného   pomeru   s odporkyňou (ku dňu 30. 11. 2010), inventarizácia zásob na pracovisku odporkyne bola vykonaná v polovici mesiaca október 2010, pričom nebolo zistené žiadne manko, najbližšia (nasledujúca)   inventarizácia   zásob   bola   vykonaná   až   v polovici   mesiaca   jún   2011.   Zo záznamu o vykonaní inventúry v dňoch 18. - 19. 6. 2011 nevyplýva, za aké obdobie bola uskutočnená, navyše išlo o fyzickú inventúru zásob v predajni, ktorých stav sa nepochybne menil denne, z neho tiež nevyplýva, že práve ku dňu 30. 11. 2010 sa daný schodok vzťahuje; kontrolný zoznam zásob predložený navrhovateľom sa vzťahuje k inventúre v mesiaci jún 2011,   nie   ku   dňu   rozviazania   pracovného   pomeru   s odporkyňou.   Nevykonanie navrhovateľom navrhovaného znaleckého dokazovania na určenie výšky škody správne súd prvého stupňa vyhodnotil ako nadbytočné, nehospodárne. Nemalo by vplyv na rozhodnutie súdu o nárokoch navrhovateľa, pretože nebola splnená základná podmienka, a síce, či v okamihu   rozviazania   pracovného pomeru   medzi   účastníkmi, resp. krátko   po rozviazaní pracovného pomeru (nie však až o 7 mesiacov, čo je už veľmi neprimeraná doba) bol úbytok zásob a presne v akej hodnote, za ktorý by niesla zodpovednosť aj odporkyňa na základe dohody   o   spoločnej   hmotnej   zodpovednosti   zo dňa   16.   10.   2010   (ktorá   vo   vzťahu   k odporkyni zanikla dňom skončenia pracovného pomeru). Nebolo preukázané, žeby naďalej, neprerušene, po rozviazaní pracovného pomeru odporkyňa pre navrhovateľa pracovala na danej   prevádzke   na   základe   iného   právneho   dôvodu.   Sám   navrhovateľ   nad   akúkoľvek pochybnosť   nepreukázal,   ani   len   netvrdil,   žeby   sa chýbajúce   zásoby   vzťahovali   k rozviazaniu   pracovného   pomeru   s   odporkyňou.   Je notorietou,   že   inventúra   je   činnosť, ktorou   sa   zisťuje   skutočný   stav   majetku,   záväzkov   a vlastného   imania   v   peňažných jednotkách a aj v jednotkách množstva, ak to charakter majetku vyžaduje. Skutočný stav majetku, záväzkov a rozdielu majetku a záväzkov sa zisťuje inventúrou. Pri majetku hmotnej povahy a nehmotnej povahy sa skutočný stav zisťuje fyzickou inventúrou; pri záväzkoch, rozdiele majetku a záväzkov a pri tých druhoch majetku, pri ktorých nemožno vykonať fyzickú inventúru, sa skutočný stav zisťuje dokladovou inventúrou; ak je to možné, používa sa kombinácia fyzickej a dokladovej inventúry. Inventarizačný zápis je účtovný záznam, ktorým sa preukazuje vecná správnosť účtovníctva [§ 30 ods. 1, 3 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení účinnom v čase vykonania inventarizácie zásob v mesiaci jún 2011 (do 31. 12. 2011)].

Navrhovateľ v odvolaní (vo vzťahu k výroku, ktorým súd návrh vo zvyšnej časti zamietol) neuviedol žiadne také skutočnosti, vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili pre neho priaznivé rozhodnutie. Nestačí uviesť len dôvody odvolania vyplývajúce z ustanovenia   §   205   ods.   1,   2   O.   s.   p.,   tieto   musí   odvolateľ   aj   odôvodniť   skutočnými dôvodmi, čo sa ale v prejednávanej veci nestalo. Z obsahu spisu nevyplýva, žeby v konaní pred súdom prvého stupňa nastala taká vada, takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   a   na   ktorú   by   musel   odvolací   súd prihliadnuť (§212 ods. 3 O. s. p.).»

Ústavný   súd   nezistil,   že   by   krajským   súdom   aplikovaný   postup   pri   hodnotenízákonnosti záverov okresného súdu a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvodna možnosť sťažovateľkou namietaného porušenia základných práv podľa   čl. 20 ods. 1a čl. 46   ods.   1   rozsudkom   krajského   súdu,   a   tým   dôvod   na   zásah   ústavného   súdudo namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v   čl. 127 ods. 2ústavy.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačujena prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor,podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čohovyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názoromúčastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Pokiaľ sťažovateľka v petite sťažnosti namietala aj porušenie svojho základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd konštatuje, že samotná sťažovateľka v ostatnej častisvojej sťažnosti neuviedla žiadnu argumentáciu v súvislosti s namietaným porušením tohtočlánku ústavy označeným výlučne len v petite jej sťažnosti, preto ústavný súd sťažnosť vtejto časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že predmet konania (zaplatenie sumy 104,84 €s príslušenstvom), vo vzťahu ku ktorému sťažovateľka namieta porušenie svojich základnýchpráv, zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je aj vo sférevšeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238 ods. 5 Občianskeho súdnehoporiadku,   ktorý   ustanovuje   trojnásobok   minimálnej   mzdy   ako podmienku   prípustnostidovolania   proti   právoplatným   rozhodnutiam   odvolacieho   súdu   vo veciach   týkajúcich   sapeňažného plnenia).

Podľa názoru ústavného súdu pri takejto hodnote konania s výnimkou extrémnychvybočení všeobecných súdov pri ich rozhodovaní je úspešnosť sťažnosti vylúčená. Ústavnýsúd zastáva názor, že v takýchto prípadoch nad základným právom na súdnu ochranu (čl. 46ods. 1 ústavy) prevažuje záujem na vytvorení systému, ktorý umožní súdom efektívnea v primeranej dobe poskytovať ochranu označeným právam v konaniach, ktoré sú svojoupovahou skutočne zložité po vecnej i právnej stránke a kde hrozí väčšia ujma na právachúčastníkov,   ako   to   je   v   sporoch   s   minimálnou   hodnotou.   Vychádzajúc   z   uvedenéhoaj konanie   o   ústavnej   sťažnosti   v   prípadoch,   kde   ide   o   minimálnu   hodnotu   sporu,by neúčelne vyťažovalo kapacity ústavného súdu na úkor konaní, v ktorých skutočne hrozízásadné porušenie základných a iných práv účastníkov.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   možnosť   sťažovateľkou   namietaného   porušenia   ňouoznačených   základných práv   rozsudkom   krajského   súdu,   odmietol sťažnosť   podľa §   25ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celom rozsahu sa ústavný súdďalšími jej nárokmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015