znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 357/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   E.,   spol.   s   r.   o.,   K.,   zastúpenej advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 Obdo 3/2012 z 22. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   E.,   spol.   s   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti E., spol. s r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   [správne   má   byť Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), pozn.] a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   sp. zn.   1   Obdo   3/2012   z   22.   februára   2012   (ďalej   len   „uznesenie z 22. februára 2012“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Slovenský vodohospodársky podnik, š. p. (ďalej len „žalovaný“), 22. júna 2009 uzavrel po vyhodnotení vyhlásenej verejnej súťaže so sťažovateľom   zmluvu   o   poskytovaní   služieb   spočívajúcich   v   odbere,   odvoze a zneškodnení zmesi popolčeka a škvary z odberných miest odkaliska M., Z. a Ž. (ďalej len „zmluva“). Žalovaný sa v čl. I bode 1.3 uvedenej zmluvy zaviazal za odobratú, odvezenú a zneškodnenú odpadovú zmes zaplatiť sťažovateľke dohodnutú cenu. V súlade so zmluvou mala sťažovateľka od nadobudnutia účinnosti zmluvy z 22. júna 2009 každý rok zneškodniť 126 000 ton zmesi v mesiacoch apríl až október toho-ktorého roku pod následkami sankcií dohodnutých v čl. V zmluvy.

Žalovaný odmietol dobrovoľne zaplatiť sťažovateľke faktúru za poskytnuté služby vyhotovenú v súlade s uvedenou zmluvou. Sťažovateľka preto podala Okresnému súdu Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu.   Okresný   súd v predmetnej veci rozhodol rozsudkom č. k. 20 Cb 111/2010-116 z 28. októbra 2010 (ďalej len „rozsudok z 28. októbra 2010“), ktorým žalovaného zaviazal zaplatiť sťažovateľke sumu 1 348 082,73 € s prísl., ako aj náhradu trov konania. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   13   Cob   99/2011   z   29.   septembra   2011   (ďalej   len   „rozsudok z 29. septembra   2011“)   na   základe   odvolania   žalovaného   rozsudok   okresného   súdu z 28. októbra 2010 potvrdil a žalovaného zaviazal na úhradu trov konania.

Žalovaný   podal   proti   rozsudku   krajského   súdu   z   29.   septembra   2011   podnet   na podanie   mimoriadneho   dovolania   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky,   ako   aj dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že mu v predmetnom konaní bola odňatá možnosť konať pred   súdom   podľa   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“). K odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť v dôsledku toho, že „súd“ v predmetnej veci nevykonal výsluch účastníkov konania – žalovaného, napriek tomu, že vykonanie tohto dôkazu žalovaný v konaní navrhol.

Sťažovateľka v tejto súvislosti poukázala na to, že na pojednávaniach v predmetnej veci   bol   vždy   prítomný   zástupca   žalovaného.   Z   predvolaní   na   jednotlivé   pojednávania vyplýva, že predvolávaný na jednotlivé pojednávania bol aj žalovaný ako účastník konania, ktorý bol v nich zároveň poučený okrem iného aj o tom, že sa v konaní bude pokračovať aj v prípade jeho neprítomnosti či nečinnosti. Sťažovateľka taktiež poukázala na skutočnosť, že 7. septembra 2010 došlo k zmene štatutárnych zástupcov žalovaného, a preto výsluch nových štatutárnych zástupcov žalovaného k obsahu uvedenej zmluvy nemohol mať žiadnu vypovedaciu   hodnotu   a   výsluch   bývalého   štatutárneho   zástupcu   žalovaného,   ktorý predmetnú zmluvu podpísal, v konaní navrhnutý nebol, ako aj na skutočnosť, že žalovaný sa v predmetnom konaní mal možnosť vyjadriť k veci (§ 118 ods. 1 OSP) aj k vykonaným dôkazom (§ 123 OSP).

Vzhľadom   na   uvedené   argumentáciu   žalovaného,   ktorou   odôvodnil   podané dovolanie, sťažovateľka považuje za nedôvodnú (pozri uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 2280/11 z 21. septembra 2011, rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32 Cdo 4892/2010 z 24. mája 2011). Keďže dovolanie žalovaného v danej veci nie je prípustné, ďalšiu argumentáciu žalovaného v podanom dovolaní týkajúcu sa   nesprávne   zisteného   skutkového   stavu   veci   a   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci považuje sťažovateľka za právne bezvýznamnú.

V   dovolaní   zároveň   žalovaný   navrhol   odložiť   vykonateľnosť   rozsudku   krajského súdu z 29. septembra 2011 s poukazom na

«- podozrenie a úmysel záväzku „tunelovať“ štátny majetok,

- nedisponzibilnosť s finančnými prostriedkami od štátu na pokrytie daného záväzku a

- neistotu   spätného   vymoženia   vymáhateľného   plnenia   v   prípade   úspechu v dovolacom konaní, hoci si tento účastník na jednej strane protirečí a na strane druhej výslovne fabuluje, pretože

- ak sťažovateľ pre štát nesporne vykonal vopred dohodnuté práce, tak aj musí mať nárok na ich náhradu, a to bez ohľadu na to, či ich „žalovaný“ už má pridelené zo štátneho rozpočtu, ak ich má na účte, čo preukázané bolo, tak celkom dobre nerozumieme pojmu „tunelovať“ zo strany sťažovateľa,

- na strane druhej je to práve štát, ktorý tuneluje sťažovateľa, pretože z nevyplatenej ceny vykonanej práce exekvuje jeho majetok o nezaplatenú DPH a daň z príjmov práv. osoby v celkovej sume vyše 410.423,31 Eur, potom

- v žiadnom prípade neprichádza do úvahy reštitúcia in integrum, keď vymožená platba bude len protihodnotou poskytnutých prác a výkonov zo strany sťažovateľa.».

Podľa sťažovateľky sa žalovaný snaží zbaviť svojho záväzku za akúkoľvek cenu, o čom   svedčí   aj   jej   obrana   v   predmetnom   konaní,   v   rámci   ktorej   odmietol   zaplatiť sťažovateľke   dlžnú   sumu   najskôr   preto,   že   ešte   nedostal   finančné   prostriedky od Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, potom pre údajnú neplatnosť uzavretej   zmluvy   pre   jej   rozpor   s   dobrými   mravmi   a   neskôr   pre   tvrdenie   o   splnení rozväzovacej podmienky, ktoré následne zmenil na tvrdenie, že pre neho nevykonal žiadnu prácu, alebo že dokonca likvidoval odpad proti vôli jeho vlastníka s cieľom tunelovať štátny majetok,   a   napokon   pre   odstúpenie   od   zmluvy   z   dôvodu   nedodržania   zmluvy (nezneškodnenia dohodnutého množstvo odpadu v určenej lehote). Pôvodne žalovaná istina sa už v súčasnosti zvýšila o niekoľko 100 tisíc € (úrok z omeškania, penále, pokuty, trovy právneho zastúpenia a pod.), pričom k jej zvyšovaniu „napomáha aj všeobecný súd“.

Sťažovateľka následne poukázala na požiadavku riadneho odôvodnenia rozhodnutia, ktorá   je jedným   zo   základných   atribútov   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá sa vzťahuje aj na rozhodovanie najvyššieho súdu o odložení vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia podľa § 243 OSP, tak ako to už vyslovil ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 327/2010.

Vzhľadom   na   uvedené   tým,   že   uznesenie   najvyššieho   súdu   z   22.   februára   2012 „nebolo vôbec odôvodnené – od prípustnosti dovolania /lebo len ak je dovolanie prípustné, prichádza   na   rad   jeho   opodstatnenosť   a   v   rámci   nej   aj   meritórne   rozhodnutie/, cez dôvodnosť odkladu a pod. – došlo podľa nášho názoru k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy“.

Pre odloženie vykonateľnosti rozsudku krajského súdu z 29. septembra 2011 neboli splnené podľa sťažovateľky viaceré podmienky, pretože:

«a/   Základnou   podmienkou   totiž   je,   že   musí   ísť   v   prvom   rade   o   prípustnosť dovolania,   pretože   odklad   vykonateľnosti   možno   povoliť   len   v   prípade,   že   rozhodnutie odvolacieho   súdu   bolo   napadnuté   dovolaním,   ktoré   je   spôsobilým   podkladom   pre   jeho vecné preskúmanie dovolacím súdom.

b/ Z bodu I/3 tejto sťažnosti vyplýva, že dovolanie „žalovaného“ nie je objektívne prípustné,   preto   chýbal   základný   predpoklad   pre   nariadenie   odkladu   vykonateľnosti rozsudku odvolacieho súdu.

c/ Účelom inštitútu odloženia vykonateľnosti súdneho rozhodnutia je minimalizácia škodlivých následkov nielen na strane účastníka, ktorý na jeho základe má plniť, ale aj na strane druhého účastníka, ktorému má byť plnené; opak je porušením zásady rovnosti, teda ako protiprávna diskriminácia sťažovateľa voči „žalovanému“, či iným subjektom, voči ktorým   v   porovnateľnej   situácii   pre   objektívnu   neprípustnosť   dovolania,   odklad vykonateľnosti nie je povolený.

3. Dôvera v zákonné a spravodlivé súdne rozhodovanie a reálna vynutiteľnosť práva, patrí   medzi   základné   mimoprávne   atribúty   právneho   štátu.   Preto   poňatie   ochrany legitímneho   očakávania   ako   majetkového   nároku   /čl.   20   ods.   1   ústavy   a   čl.   1   ods.   1 Protokolu   č.   1   k   dohovoru/   musia   mať   na   zreteli   súdy   pri   interpretácii   a   aplikáciu príslušných noriem jednoduchého práva, v danom prípade ust. § 243 OSP.

4.   Z obsahu bodov I/3 a 4 vyplýva,   že najvyšší súd pre neprijatie predvídaných pravidiel pri rozhodovaní o odklade vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, porušil voči sťažovateľovi aj čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3 a 4 v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k dohovoru.»

Sťažovateľka   požiadala   ústavný   súd,   aby   vydal   uznesenie,   ktorým   prijme   jej sťažnosť na ďalšie konanie a zároveň odloží vykonateľnosť uznesenia najvyššieho súdu z 22. februára 2010 a po prerokovaní predmetnej veci vydá nález, v ktorom vysloví, že jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy, ako aj práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a čl. 6 ods. 1 dohovoru   boli   uznesením   najvyššieho   súdu   z   22.   februára   2012   porušené,   uvedené uznesenie zruší a vec vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov konania.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy, ako aj práv   podľa   čl.   1   ods.   1   dodatkového   protokolu   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením najvyššieho súdu z 22. februára 2012, ktoré „nebolo vôbec odôvodnené“.

Ústavný   súd   zo   sťažnosti   a   z   k   nej   priložených   príloh   zistil,   že   krajský   súd rozsudkom z 29. septembra 2011 potvrdil rozsudok okresného súdu z 28. októbra 2010, ktorým   bol   žalovaný   zaviazaný   zaplatiť   sťažovateľke   sumu   1 348 082,73   € s príslušenstvom. Žalovaný podal 5. decembra 2011 dovolanie proti rozsudku krajského súdu z 29. septembra 2011. Uznesením z 22. februára 2012 najvyšší súd až do rozhodnutia o dovolaní   žalovaného odložil   vykonateľnosť   rozsudku   krajského   súdu   z   29.   septembra 2011.

Najvyšší súd odklad vykonateľnosti rozsudku krajského súdu z 29. septembra 2011 v uznesení z 22. februára 2012 odôvodnil takto: „Vzhľadom na to, že okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia dovolateľovi by mohla byť spôsobená ujma na jeho právach, dovolací   súd   rozhodol,   že   sa   vykonateľnosť   odkladá   až   do   právoplatného   rozhodnutia o dovolaní.“

Podľa   §   243   OSP   pred   rozhodnutím   o   dovolaní   môže   súd,   ktorý   má   o   ňom rozhodnúť, odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

Odloženie   vykonateľnosti   rozhodnutia   v   rámci   dovolacieho   konania   predstavuje vážne narušenie   vlastností   právoplatného rozhodnutia   súdu,   ktorými sú   nezmeniteľnosť, záväznosť a nimi založené právne istoty, zároveň však platí, že ide o rozhodnutie dočasné a predbežné   a   odloženie   vykonateľnosti   bude   dôvodné   v   tých   prípadoch,   keď   priebeh dovolacieho konania vedie k záveru, že v ňom dovolateľ bude mať úspech a odložením vykonateľnosti sa predíde následnej reparácii už vykonanej exekúcii (m. m. R 90/2000).

Cieľom   odkladu   vykonateľnosti   rozhodnutia   je   zabrániť   výkonu   exekúcie   počas dovolacieho konania, v dôsledku ktorého by na strane účastníka konania, ktorý dovolanie inicioval, v prípade jeho úspechu v tomto konaní vznikla škoda.

Predpokladom na záver o porušení sťažovateľkou označených práv je iba také ich porušenie,   ktoré   nie   je   napraviteľné   alebo   odstrániteľné   v   činnosti   súdu   pred   začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 OSP), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku v spojitosti s predbežnými procesnými rozhodnutiami. V kontexte daného prípadu je však takýmto   procesným   prostriedkom   meritórne   rozhodnutie   o   dovolaní.   Inak   povedané, uznesenie   najvyššieho   súdu   z   22.   februára   2012   predstavuje   len   dočasné   a   predbežné obmedzenie oprávnení v spore úspešného účastníka konania, ktoré môže byť v prípade účinnej obrany sťažovateľky uplatnenej v záujme ochrany jej práv v tom istom konaní odstránené   konečným   meritórnym   rozhodnutím   o   dovolaní   podanom   žalovaným. Z uvedeného   vyplýva,   že   na   odôvodnenie   rozhodnutia   o   odložení   vykonateľnosti rozhodnutia   nemôžu   byť kladené   rovnaké   požiadavky   ako   na   odôvodnenie   rozhodnutia vo veci samej.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil,   že   by   uznesenie najvyššieho   súdu   z   22.   februára   2012   bolo   poznačené   svojvôľou   alebo   zjavnou neodôvodnenosťou,   ktorá   by   bola   dôvodom   na   vyslovenie   porušenia   sťažovateľkou označených práv.

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   už   pri   jej predbežnom prerokovaní odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku ústavný súd o návrhu sťažovateľky, ktorá s poukazom   na   ustanovenie   §   52   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   žiadala   o   odloženie vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia dočasným opatrením do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, nerozhodoval.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   rozhodnutie   o   priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia, ako aj o trovách tohto konania sú viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 11. júla 2012