znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 357/09-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. B., B., zastúpeného advokátkou Mgr. M. L., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava I č. k. 3 Pv 368/07-27 z 8. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. B. o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta 2009   doručená   sťažnosť   JUDr.   M.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právu ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava I (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 3 Pv 368/07-27 z 8. júna 2009.

2. Zo sťažnosti a z predložených príloh vyplýva, že označeným uznesením z 8. júna 2009 prokurátor okresnej prokuratúry s poukazom na ustanovenie § 193 ods. 1 písm. c) Trestného   poriadku   zamietol   ako   nedôvodnú   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu vyšetrovateľky Policajného zboru z 27. apríla 2009, ktorým proti nemu vzniesla obvinenie podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku za trestný čin poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 2 písm. b) a ods.   5 písm. b) Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku (ďalej aj „uznesenie vyšetrovateľky“).

3.   Prijatiu   uznesenia   vyšetrovateľky   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   predchádzalo uzatvorenie mandátnej zmluvy z 20. januára 2004 medzi sťažovateľom (ako advokátom) a spoločnosťou W. R., s. r. o. (ďalej len „W.“), ktorej predmetom bolo poskytovanie právnej pomoci a na základe ktorej (a viacerých ďalších splnomocnení udelených spoločnosťou W.) sťažovateľ   poskytoval   uvedenej   spoločnosti   právnu   pomoc   (poskytovanie   právneho poradenstva,   spracúvanie   podkladov   od   spoločnosti,   pripravovanie   a   vyhotovovanie právnych   analýz   a   právnych   podaní,   právne   zastupovanie   spoločnosti   pred   viacerými orgánmi verejnej moci Slovenskej republiky vrátane súdov všetkých stupňov a ústavného súdu). Spoločnosť W. mu odmenu za poskytnuté právne služby nevyplatila a 13. septembra 2005   písomne   uznala   svoj   dlh   za   poskytnuté   právne   služby.   V   dôsledku   vyhláseného konkurzu na majetok spoločnosti W. si sťažovateľ ako konkurzný veriteľ 18. novembra 2005   riadne   prihlásil   svoju   pohľadávku   za   poskytnuté   právne   služby,   o   ktorej   do   času podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo právoplatne rozhodnuté.

4.   Podľa   názoru   sťažovateľa   namietané   uznesenie   z   8.   júna   2009   prokurátor odôvodnil len všeobecným konštatovaním, že „postup vyšetrovateľa bol v danom štádiu trestného konania správny a v plnom súlade so zákonom“. Prokurátor v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že „z... dôkazov vyplýva, že hoci JUDr. M. B. právne služby v sume 5.913.145,70 Sk spoločnosti W. R., s. r. o. nikdy nefakturoval, uplatnil si takúto pohľadávku v konkurznom konaní. Všetci vypočutí svedkovia pritom popierajú, že by právne služby   v   takomto   rozsahu   poskytol,   keďže   nikdy   nikomu   špecifikáciu   ním   poskytnutých služieb   nepredložil.   Samotný   JUDr.   M.   B.   v   postavení   svedka   odmietol   rozsah poskytovaných   služieb   špecifikovať   s   odvolaním   sa   na   ochranu   záujmov   klienta,   a   to i napriek   tomu,   že   ho   samotný   klient   o   takúto   špecifikáciu   žiadal.   Uvedené   skutočnosti dostatočne odôvodňujú podozrenie, že pohľadávka uplatnená JUDr. M. B. je fiktívna, a že jeho cieľom bolo obohatiť sa na úkor ostatných veriteľov spoločnosti W. R., s. r. o.“.

5. Sťažovateľ vo vzťahu k už uvedenému uzneseniu (bod 4) namieta najmä to, že a)„Uvedené konštatovania prokurátora vychádzajú zo zjavne nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a z nesprávnych právnych úvah“,b)„Tvrdenie prokurátora, že všetci vypočutí svedkovia popierajú poskytnutie právnych služieb   v   uplatnenom   rozsahu   je   nepravdivé“ (napr.   svedkyňa   PhDr.   E.   H.,   konateľka spoločnosti W.), c)„Rovnako   nepravdivé   je   aj   tvrdenie   prokurátora,   že   sťažovateľ   špecifikáciu poskytnutých právnych služieb nikdy nikomu neposkytol“,d)«Aj   konštatovanie   prokurátora,   že   „pohľadávka   JUDr.   M.   B.   je   fiktívna“   je v zjavnom rozpore so skutkovým aj právnym stavom veci».

6. Na základe už uvedenej a ďalšej skutkovej a právnej argumentácie obsiahnutej v sťažnosti   sťažovateľ   zastáva   názor,   že   namietaným   uznesením   okresnej   prokuratúry z 8. júna 2009 boli porušené jeho ústavou a listinou chránené práva, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci sťažnosti takto rozhodol: „Základné právo JUDr. M. B. na súdnu a inú právu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy... a článku 36 ods. 1 Listiny..., v spojení s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2 a článkom 152 ods. 4 Ústavy... uznesením Okresnej prokuratúry... č. k. 3 Pv 368/07-27 z 8. júna 2009 porušené bolo. Uznesenie Okresnej prokuratúry... č. k. 3 Pv 368/07-27 z 8. júna 2009 zrušuje a vec jej vracia na ďalšie konanie.

Okresná prokuratúra... je povinná uhradiť JUDr. M. B.. trovy právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. M. L., advokátky, do desiatich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

7. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém   ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto   práv a slobôd   nerozhoduje   iný   súd“)   a právomoc ústavného súdu   len subsidiárne.

9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo   alebo   samotným   rozhodnutím,   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, a neudržateľné a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (I.   ÚS   13/00,   mutatis   mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

10. Vychádzajúc z obsahu sťažnosti bolo úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní preskúmať, či uznesením okresnej prokuratúry č. k. 3 Pv 368/07-27 z 8. júna 2009   (bod   2,   3   a   4),   ktorým   bola   zamietnutá   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu vyšetrovateľky o vznesení obvinenia proti jeho osobe, boli porušené označené základné práva sťažovateľa.

11. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa smeruje proti rozhodnutiu okresnej prokuratúry o zamietnutí sťažnosti proti vzneseniu obvinenia, t. j. v okolnostiach danej veci proti orgánu prípravného konania, pričom ústavnému súdu bola sťažnosť doručená v štádiu prípravného konania, t. j. v tom štádiu trestného konania, keď o odôvodnenosti, a teda zákonnosti a ústavnosti trestného stíhania sťažovateľa meritórne zatiaľ všeobecné súdy nerozhodovali.

12. Ústavný súd pri predbežnom prerokúvaní sťažnosti sťažovateľa dospel k záveru, že platná právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi ako obvinenému, a príp. aj v ďalšom štádiu trestného konania (po prípadnom vznesení obžaloby) ako obžalovanému v   rámci   uplatnenia   práva   na   obhajobu   právne   účinným   spôsobom   namietať   porušenie svojich   základných   práv   a   slobôd   garantovaných   ústavou,   ku   ktorým   malo   podľa   jeho názoru   dôjsť   v   dôsledku   protiprávneho   postupu   vyšetrovateľky   a   prokurátora   okresnej prokuratúry   v   predmetnej   trestnej   veci.   Tak   ako   súd   prvého   stupňa,   ktorý   bude   (je) oprávnený   konať   a   rozhodovať   v   trestnej   veci   sťažovateľa,   aj   odvolací   súd   v   prípade podania   odvolania   v   predmetnej   trestnej   veci   sú   súdmi   s plnou   jurisdikciou,   v   ktorých právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností prípadu vrátane   zákonnosti   a   ústavnosti   postupu   orgánov   prípravného   konania   v   trestnej   veci sťažovateľa v štádiu trestného stíhania predchádzajúcemu podaniu obžaloby (obdobne napr. III.   ÚS   75/05,   III.   ÚS   109/05   alebo   II.   ÚS   294/06),   t.   j.   aj   skutočností,   ktoré   vytýka sťažovateľ voči namietanému uzneseniu prokurátora okresnej prokuratúry v predloženej sťažnosti.

13.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   pripomína,   že   trestné   konanie   predstavuje   od svojho   začiatku   až   po   koniec   organický   celok,   v   ktorom   sa   v   rámci   vykonávania jednotlivých úkonov a realizáciou garancií na ochranu práv a slobôd zo strany orgánov činných v trestnom konaní môžu a majú naprávať, resp. korigovať prípadné predchádzajúce pochybenia týkajúce sa aj porušenia základných práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno sťažnosťou podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   namietať   porušenia   ústavou   chránených   základných   práv a slobôd, ku ktorým došlo v priebehu trestného konania a neboli v jeho priebehu odstránené.

14. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal (má) v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinné prostriedky na ochranu svojich základných práv, ktoré   mali   byť   porušené   postupom   a   označeným   rozhodnutím   prokurátora.   Za   daných okolností podľa názoru ústavného súdu neexistuje ústavný dôvod na to, aby ústavný súd vstupoval   v   predmetnej   trestnej   veci   sťažovateľa   do   právomoci   všeobecných   súdov. Naopak,   skutočnosť,   že   všeobecné   súdy   môžu   podľa   platného   právneho   poriadku sťažovateľovi   poskytnúť   účinnú   ochranu   ústavou   chránených   práv   a   slobôd,   vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

15. Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 2/09 zo 17. marca 2009, ústavný súd primerane významu tejto námietky poukazuje na odlišnú situáciu, ktorú ústavný súd posudzoval („... okresná prokuratúra na námietky sťažovateľa... fakticky   nereagovala“),   ako   aj na   skutočnosť,   že   rozhodovacia   prax   ústavného   súdu   je v právnych   záveroch   uvedených   v   bodoch   11   až   14   doteraz   nezmenená   (§   6   zákona o ústavnom súde), a teda je stabilná.

16.   Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2009