znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 356/2011-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. E. H., M., a J. U., M., zastúpených advokátkou JUDr. K. K., Ž., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Martin č. k. 5 C 139/2009-139 z 15. apríla 2010, rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   č.   k.   8 Co 242/2010-161   z   30.   novembra   2010   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 40/2011 z 31. mája 2011 a im predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. E. H. a J. U. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta 2011 doručená sťažnosť Ing. E. H., M., a J. U., M. (ďalej len „sťažovateľky“), zastúpených advokátkou JUDr. K. K., Ž., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 C 139/2009-139 z 15. apríla 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 242/2010-161 z 30. novembra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 40/2011 z 31. mája 2011 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) a im predchádzajúcim postupom.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva: «Sťažovateľky   návrhom   doručeným Okresnému súdu... 7. 7. 2009 žiadali, aby súd určil neplatnosť uznesenia zo dňa 18. 6. 2009, ktoré   bolo   prijaté   na   zhromaždení   vlastníkov   bytov...   Prvostupňový   súd   konštatoval... „hlasovanie   nebolo   v   súlade   so   zákonom   o   vlastníctve   bytov   a   nebytových   priestorov, pretože v týchto bodoch nebol dodržaný zákonom predpísaný počet hlasov na odhlasovanie platného uznesenia s poukazom na ustanovenie § 7c) a § 14 ods. 2 citovaného zákona.“ Prvostupňový súd...   návrh sťažovateliek zamietol s odôvodnením, že sťažovateľky nedodržali   zákonom   danú   hmotnoprávnu   lehotu   na   podanie   návrhu.   Máme   za   to   že, hlasovanie   v   rozpore   so   zákonom   spôsobuje   jeho   absolútnu   neplatnosť,   ktorá   nastáva priamo   zo   zákona   (ex   lege)   a   pôsobí   voči   každému,   takže   každý   sa   jej   môže   dovolať. Absolútna   neplatnosť   sa   nemôže   napraviť   ani   dodatočným   schválením   (ratihabíciou) a nemôže byť   konvalidovaná ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti.   Teda ide jednoznačne   o   uznesenie   právne   neúčinné   a   absolútne   neplatné   z   dôvodu   nesprávneho hlasovania   na   zhromaždení   vlastníkov   bytov.   Čiže   v   tomto   prípade   je   umožnené ktorémukoľvek vlastníkovi sa domáhať neplatnosti na súde a právo domáhať sa neplatnosti tohto uznesenia nie je obmedzené iba na prehlasovaných vlastníkov a nie je obmedzené lehotou   15   dní   od   oznámenia   o   výsledku hlasovania,   v zmysle ustanovenia § 14 ods.4 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov...

Napriek tomu sa sťažovateľky domáhali neplatnosti... v 15 dňovej lehote ustanovenej zákonom. Výsledky hlasovania boli oznámené, zápisnicou zo zhromaždenia vlastníkov bytov konaného dňa 18. 06. 2009 na vývesnej tabuli dňa 22. 6. 2009.

Prvostupňový   súd...   zamietol   návrh   sťažovateliek   z   dôvodu,   že   v   čase...   podania návrhu na začatie konania... ich právo zaniklo, pretože nárok uplatnili na súde po uplynutí zákonom   stanovenej   lehote.   Prvostupňový   súd   tvrdil,   že   sťažovateľky   podali   návrh   na začatie konania 8. 7. 2009, tiež konštatoval, že návrh bol podaný po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehote. Ďalej uvádza, že táto lehota uplynula 07. 07. 2009 a podľa ustanovenia § 14 ods. 4 Zákona č. 182/1993 Z. z. ich právo zaniklo.

Napriek tomu zastávame právny názor, že ide o absolútnu neplatnosť a domáhať sa práva   v   tomto   prípade   nie   je   obmedzené   zákonnou   15-dňovou   lehotou,   máme   za jednoznačne preukázané, že predmetný návrh bol doručený v zákonnej 15-dňovej lehote, t. j. do 07. 07. 2009. Svoje tvrdenie sme preukazovali Krajskému súdu... listom od Slovenskej pošty.... zo dňa 29. 04. 2010, ktorá nám na základe našej žiadosti poskytla informáciu o doručení návrhu na Okresný súd... ktorý prevzal splnomocnenec súdu... 07. 07. 2009... list sme riadne predložili odvolaciemu sudu... ten však uvedený dôkaz vôbec nevyhodnotil vo svojom odôvodnení a ani sa tým vôbec nezaoberal... V liste od Slovenskej pošty zo dňa 09. 12.   2010   je...   uvedené,   že   zásielka   bola   dodaná   dňa   07.   07.   2009   a   zásielku   prevzal splnomocnenec sudu   číslo   PS860/07   –   pani   D.   Na   listine zo   Slovenskej pošty   je jasne uvedený podpis splnomocnenca, číslo občianskeho preukazu... dátum 07. 07. 2009, teda dátum prevzatia našej žaloby Okresným súdom...

Taktiež   uvádzame   judikát   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorý   len potvrdzuje naše tvrdenia: 1 Cdo 37/92, „Ak si adresát vyhradil odnášanie zásielok z pošty a táto vydala zásielku odnášačovi, ktorého určil adresát (§ 49 ods. 3, 4 vyhlášky číslo 78/1989 Zb.), zásielka je doručená dňom prijatia zásielky odnášačom. Doručenka vrátená súdu osvedčuje súdu vykonanie doručenia a čas doručenia, kým nie je preukázaný opak.“, (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. 7.1992 sp. zn. 1 Cdo 37/92).»

Sťažovateľky   tvrdia: «Súd   neuvádza   vo   svojom   odôvodnení,   akým   spôsobom   sa vysporiadal   s   uvedenými   dôkazmi   a   prečo   tieto   dôkazy   vôbec   nebral   do   úvahy...   Je nepochybné,   že   nie   je   možné   iba   na   základe   pečiatky   podateľne   súdu   vyhodnotiť,   že predmetný návrh bol podaný oneskorene, keď relevantnými dôkazmi je jasne preukázane nesprávnosť tohto tvrdenia. Súdy nás však od začiatku konania iba ignorujú a tvária sa, ako by sme im žiadne dôkazy ani nepredkladali...

Krajsky   súd   Žilina   bez   toho   aby   vyhodnotil   predložené   dôkazy   bez   akéhokoľvek právneho dôvodu svojvoľne a arbitrárne rozhodol bez pojednávania a svoje rozhodnutie iba verejne   vyhlásil.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia uvádza:   „Ako   je   zrejmé   z obsahu   spisu,   z   odôvodnenia   rozhodnutia   odvolacieho   súdu, odvolací   senát   nevykonával   ani   neopakoval   dokazovanie,   na   súde   prvého   stupňa   sa uskutočnilo pojednávanie, a nie je tu dôležitý verejný záujem, aby bolo vo veci nariadené pojednávanie. Tým, že odvolací senát v predmetnej veci nenariadil pojednávanie vo veci verejne vyhlásil rozsudok dňa 30. Novembra 2010 neodňal navrhovateľkám možnosť konať pred súdom, tak ako to ma na mysli ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p.“ Sťažovateľky však nikdy netvrdili, že vyhlásením rozsudku Krajského súdu v Žiline im bola odňatá možnosť konať pre súdom. Sťažovateľky však tvrdili, že Krajský súd v Žiline sa žiadnym spôsobom nezaoberal   predloženým   dôkazom,   ktorý   preukazoval   včasnosť   podania   návrhu.   Túto skutočnosť nepriamo potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky a teda: „odvolací senát nevykonával ani neopakoval dokazovanie!!!»

Podľa sťažovateliek sa „... uvedené súdy dopustili denegatio iustitiae t. j. odopretia spravodlivosti a svojím postupom porušili právo sťažovateliek na spravodlivý proces tak, ako   nám   to   priznáva   a   garantuje   právny   poriadok   Slovenskej   republiky   v   spojení s medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná...

Rozhodnutie Krajského súdu... je... vecne nesprávne a nespravodlivé rozhodnutie, v ktorom   bolo   sťažovateľkám   opätovne   odňaté   právo   konať   pred   súdom.   Odmietnutím dovolania voči týmto rozhodnutiam odňal konať sťažovateľkám aj Najvyšší súd...

V   konaní   došlo   k   evidentným   vadám   v   zmysle   §   237   ods.   2   O.   s.   p.   písm.   a). Účastníkovi   konania   bola   odňatá   reálna   a   efektívna   možnosť   konať   pred   sudom, spočívajúca   práve   z   objektívneho   hľadiska   právne   i   skutkovo   argumentovať   k   vecnej a procesnej stránke rozhodovanej veci. Ale najmä bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom a to fakticky, tým že neboli riadne vykonané predložené dôkazy, ktorými sa súd však ani nezaoberal. Keďže napriek včasnému podaniu návrhu dňa 07. 07. 2009, ako i jasného preukázania jeho podania v zákonnej lehote súd zamietol návrh sťažovateliek. Inú   vadu,   ktorá   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vidia   sťažovateľky v porušení   zásady   kontradiktórnosti   konania...   Toto   porušenie   malo   zásadný   vplyv   na rozhodnutie vo veci, aj keď sa čiastočne prekrýva s odňatím možnosti konať pred súdom. Súd bez toho aby nariadil pojednávanie alebo akýmkoľvek spôsobom vyhodnotil dôkazy, rozhodol a svoje rozhodnutie iba verejne vyhlásil...

Napriek skutočnosti, že sťažovateľky v rade 1 a v rade 2 sa domáhali svojich práv v 15 dňovej lehote, sme toho názoru, že ide o absolútnu neplatnosť. Avšak touto otázkou sa Krajský súd... ani Najvyšší súd... vôbec nezaoberal, čiže sa ani nevyjadrili k predmetnej otázke v odôvodnení rozhodnutia.“.

Podľa sťažovateliek je „... rozhodnutie odvolacieho súdu ako i dovolacieho súdu nepreskúmateľné   pre   nedostatok   dôvodov,   čo   takisto   zakladá   porušenie   práva   na spravodlivý proces garantovaný právnym poriadkom Slovenskej republiky“.

Sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1.   Základné   právo   sťažovateľov   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy SR Rozhodnutím Okresného súdu Martin, č. k. 5 C 139/2009- 139   zo   dňa   15.   4.   2010   v   spojení   s   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Žiline,   č.   k. 8Co/242/2010-161   zo   dňa   30.   11.   2010   a   v   spojení   s   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, č. k. 1 Cdo 40/2011 zo dňa 31. 5. 2010 a   postupom   tohto   súdu v konaní č. k. 5C/139/09 porušené bolo.

2. Zrušuje Rozsudok Okresného súdu Martin, č. k. 5C 139/2009-139 zo dňa 15. 4. 2010 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Žiline, č. k. 8Co/242/2010-161 zo dňa 30. 11. 2010 a v spojení s Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 1Cdo 40/2011 zo dňa 31. 5. 2011 a vec vracia Okresnému súdu v Martine na ďalšie konanie.

3.   Priznáva   sťažovateľom   primerané   finančné   zadosťučinenie   každému   v   sume 2.500,-   EUR,   ktoré   sú   im   porušovatelia   povinní   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   odo   dňa doručenia tohto nálezu.

4.   Porušovatelia   sú   spoločne   a   nerozdielne   povinní   nahradiť   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľov do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateliek podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.A. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu rozsudkom okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   prislúcha ústavnému súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľky   je   okrem   iného   aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade boli sťažovateľky oprávnené podať proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o čom vedeli, odvolanie podali a krajský súd o ňom rozsudkom rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovateľky mali k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateliek   v   časti   namietajúcej   porušenie   ich   základných   a   iných   práv   rozsudkom okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.B. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1   ods.   1   dodatkového   protokolu   rozsudkom   krajského   súdu   a   jemu predchádzajúcim postupom

Sťažovateľky   v   sťažnosti   namietali,   že   rozsudkom   krajského   súdu   a   jemu predchádzajúcim postupom boli porušené ich základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

Podľa   aktuálnej   judikatúry   ústavného   súdu   v   prípade   podania   mimoriadneho opravného   prostriedku   sa   považuje   ústavná   sťažnosť   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí o dovolaní.   Pritom   lehota   na podanie tejto sťažnosti   bude   považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09).V súlade s už uvedenou   judikatúrou a vzhľadom na zistenie ústavného súdu, že najvyšší súd sa nezaoberal meritórnym preskúmaním rozsudku krajského súdu na základe sťažovateľkami   podaného   dovolania,   ktoré   bolo   odmietnuté   ako   procesne   neprípustné, považoval ústavný súd v tomto prípade za zachovanú aj lehotu na podanie sťažnosti proti rozsudku   krajského   súdu.   S   prihliadnutím   na   uvedené   ústavný   súd   pristúpil   aj k preskúmaniu námietok sťažovateliek   vo vzťahu k namietanému porušeniu   v sťažnosti označených práv rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom.

Krajský súd rozsudkom z 30. novembra 2010 potvrdil rozsudok okresného súdu, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia sa stotožnil so závermi okresného súdu, ktorý zamietol žalobu sťažovateliek o neplatnosť uznesenia prijatého na zhromaždení vlastníkov bytov z dôvodu, že v čase podania návrhu na začatie konania ich právo zaniklo, pretože nárok uplatnili na okresnom súde po uplynutí zákonom ustanovenej 15-dňovej lehoty podľa § 14 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“),   pričom   v   relevantnej   časti   odôvodnenia   uviedol: „Navrhovateľky   výsledok hlasovania zo dňa 18. 6. 2009 sa dozvedeli dňa 22. 6. 2009, čo samé v konaní potvrdili a od tohto   dňa   im   začala   plynúť   15-dňová   lehota   na   uplatnenie   ich   zákonného   nároku   na podanie návrhu na súd. Navrhovateľkám 1/, 2/ lehota uplynula dňa 7. 7. 2009 a keďže preukázateľne bol návrh podaný dňa 8. 7. 2009, ich nárok zanikol.

Podľa ust. § 79 ods. 1 veta prvá a druhá O. s. p., konanie sa začína na návrh. Návrh má okrem všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 3) obsahovať meno, priezvisko zástupcov, údaj o   štátnom   občianstve,   pravdivé   opísanie   rozhodujúcich   skutočností,   označenie   dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva, a musí byť z neho zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha. Podľa ust. § 82 ods. 1 O. s. p., konanie je začaté dňom, keď došiel súdu návrh na jeho začatie alebo keď bolo vydané uznesenie, podľa ktorého sa konanie začína bez návrhu. Začatie konania je procesná skutočnosť, ktorá súvisí so základným právom na súdnu a inú právnu ochrana podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Konanie bez zreteľa na druh civilného procesu sa zásadne začína podaním, ktorým sa osoba domáha súdnej ochrany a súčasne vymedzuje aj druh civilného procesu, v ktorom túto ochranu požaduje. Konanie sa začína podaním žaloby (návrhu na začatie konania). Deň začatia konania sa posudzuje v závislosti od formy a spôsobu podania žaloby. Ak sa žaloba podá osobne na súde, konanie sa začína týmto dňom. Ak sa žaloba podá na pošte alebo na inom orgáne, ktorý je povinný ju doručiť, konanie sa začína dňom, keď žaloba došla súdu.

Odvolací súd s poukazom na uvedené bol toho názoru, že prvostupňový súd vo veci rozhodol správne, pretože navrhovateľkám 1/, 2/ lehota na podanie návrhu na súd uplynula dňa 7. 7. 2009. Jednoznačne z obsahu spisu bolo preukázané, že návrh navrhovateliek 1/, 21 na okresný súd bol doručený 8. 7. 2009, a preto prvostupňový súd rozhodol správne, pokiaľ návrh navrhovateliek zamietol.“

Predmetné   rozhodnutie   krajského   súdu   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľky   sa   s   názorom   krajského   súdu nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd sa   z obsahu napadnutého rozhodnutia   presvedčil,   že krajský súd sa námietkami   sťažovateliek   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľky v tomto konaní dostali odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd tiež konštatuje, že dôvody rozsudku krajského súdu sú zrozumiteľné a dostatočne   logické,   vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I.   ÚS   21/98,   IV.   ÚS   110/03).   Ústavný   súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi   rozsudkom   krajského   súdu   a   jemu   predchádzajúcim   postupom   a   namietaným porušením základného práva sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   taktiež   nezistil,   aby   postupom   krajského   súdu   či   jeho   rozhodnutím mohlo   dôjsť   k   porušeniu   ďalších   sťažovateľkami   označených   práv.   Ústavný   súd   podľa svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05,   I.   ÚS   310/08)   zastáva   názor,   že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy (resp. čl. 11 ods. 1 listiny) a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny a tiež aj práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateliek v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

II.C. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1   ods.   1   dodatkového   protokolu   uznesením   najvyššieho   súdu   a   jemu predchádzajúcim postupom

Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovateľky dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením z 31. mája 2011. Ústavný súd preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateliek ako procesne neprípustné podľa § 238 ods. 1 až 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pretože smerovalo proti „rozsudku odvolacieho   súdu,   ktorý   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   pričom   nevyslovil prípustnosť dovolania a nešlo ani o prípad, že by sa odvolací súd v tejto veci odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu“.

V   ďalšej   časti   odôvodnenia   uznesenia   z   31.   mája   2011   sa   najvyšší   súd   venoval posúdeniu existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 OSP ako dôvodu, ktorý zakladá   prípustnosť   dovolania   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   pričom   zdôraznil, nezistil   existenciu   žiadnej   podmienky   prípustnosti   dovolania,   a   ďalej   sa   v   odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne venoval najmä posúdeniu, či sťažovateľkám v zmysle § 237 písm. f) OSP nebola odňatá možnosť konať pred súdom, k čomu uviedol:

«Dovolateľky   v   tejto   súvislosti   namietali   nesprávne   posúdenie   plynutia   zákonnej lehoty   na   podanie   návrhu   na   začatie   konania.   Posúdenie   zachovania   hmotnoprávnej pätnásť dňovej lehoty na podanie návrhu na súd je právnym posúdením veci. Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môže byť len dôvodom dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. a to v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p.

V dôsledku tohto posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, by prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Právnym posúdením je totiž činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje ani zmätočnosť rozhodnutia.

K odňatiu možnosti dovolateliek pred súdom konať malo podľa ich názoru dôjsť tým, že odvolací súd konal a rozhodol bez vytýčenia pojednávania.

Podľa § 214 ods. 1 O. s. p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých   súdnych   inštanciách   pojednávanie   vykonať   verejne.   Ak   teda   rozhodoval   súd prvého   stupňa   na   pojednávaní,   odvolací   súd   v   zásade   nemusí   nariadiť   pojednávanie. Odvolací   súd   môže   rozhodnúť   bez   nariadenia   pojednávania,   len   ak   je   rozhodnutie nesprávne výlučne po právnej stránke. Odvolací súd však vždy môže nariadiť pojednávanie, ak to považuje za potrebné. Bez pojednávania nemôže odvolací súd meritórne rozhodnúť veci, ak:

- zistí,   že   je   potrebné   na   účely   správneho   zistenia   skutkového   stavu   vykonať (zopakovať) dôkazy,

- ak súd prvého stupňa rozhodol bez pojednávania,

- ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Je   na   úvahe   odvolacieho   senátu,   v   ktorých   prípadoch   ďalej   bude   považovať   za potrebné nariadiť pojednávanie. V zákone nie je možné kauzisticky vypočítať všetky možné situácie,   ktoré   môžu   v súdnej   praxi   nastať   a   práve naopak tým,   že   sa   ponechá   otázka nariadenia   pojednávania   na   rozhodnutí   súdu   v   porovnaní   so   striktnou   normatívnou úpravou, takáto úprava bude v súlade s materiálnou stránkou právneho štátu. Ako je zrejmé z obsahu spisu, z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, odvolací senát nevykonával ani neopakoval dokazovanie, na súde prvého stupňa sa uskutočnilo pojednávanie, a nie je tu ani dôležitý verejný záujem, aby bolo vo veci nariadené pojednávanie. Tým, že odvolací senát v predmetnej veci nenariadil pojednávanie a vo veci verejne vyhlásil rozsudok dňa 30. novembra 2010 neodňal navrhovateľkám možnosť konať pred súdom, tak ako to má na mysli ustanovenie § 237 písm. f) O. s. p.

K námietke dovolateliek,   že súd nevykonal všetky potrebné dôkazy,   dovolací súd uvádza, že nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv účastníka alebo vykonanie iných dôkazov ako účastníkmi navrhnutých nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania, a súd môže vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 O. s. p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná alebo vykoná aj iné dôkazy, než sú účastníkmi navrhované, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k vade konania v zmysle § 237 O. s. p. Ani prípadné nesprávnosti pri hodnotení dôkazov nevedú k odňatiu možnosti účastníka pred súdom konať a nezakladajú prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p.

Pokiaľ navrhovateľky tvrdia, že rozsudok odvolacieho súdu nevyhovuje požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí z hľadiska princípov spravodlivého procesu,   a to najmä pokiaľ ide o jeho úplnosť, zrozumiteľnosť a presvedčivosť a vyvodzujú z toho, že absenciou riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia im bola odňatá možnosť konať pred súdom, dovolací súd poukazuje na uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, a to uznesenie sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003 v zmysle ktorého: „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“, ako aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, podľa ktorého: „Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra   je   rámcovo   upravená   v   §   157   ods.   2   O.   s.   p.   Táto   norma   sa   uplatňuje   aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné   na   doplnenie   dôvodov   prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa   preskúmava v odvolacom konaní.“

Podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na konštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Ustanovením § 219 ods. 2 O.   s.   p.   je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv.   skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd   sa   v   plnom   rozsahu   stotožní   s   dôvodmi   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa,   a   to   po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so   závermi   súdu   prvého   stupňa,   môže   ho   iba   dopĺňať   v   tom   zmysle,   že   ďalšie   závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl.. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Preskúmaním   veci   dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že   rozhodnutia   súdov   nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným   spôsobom   opísal   priebeh   konania,   stanoviská   procesných   strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu, a preto aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   žiadnom   prípade   nemožno považovať   to,   že   odvolací   súd   neodôvodnil   svoje   rozhodnutie   podľa   predstáv navrhovateliek.»

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je   v   napadnutom   rozhodnutí   zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom   a presvedčivo. V odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   najvyšší   súd   dostatočným   spôsobom   uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateliek odmietnuť.

Otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky,   za   ktorých   sa   môže uskutočniť   dovolacie   konanie,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Po   preskúmaní   uznesenia   najvyššieho   súdu   s   ohľadom   na   dôvody   uvedené v sťažnosti ústavný súd nezistil také porušenie, ktoré by mohlo vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, prípadne aby sa toto rozhodnutie   javilo   neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a   preto   nemohlo   dôjsť   ani k namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

Vzhľadom na to ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateliek v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2011