znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 356/2010-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2011 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti P. P., Z., zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   155/2000   po   právoplatnosti   nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 356/08-10 z 3. decembra 2008, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 155/2000 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 316/08 z 3. decembra 2008 p o r u š e n é   b o l o.

2. P. P. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e   Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť P. P. trovy právneho zastúpenia v   sume   305,86   €   (slovom   tristopäť   eur   a   osemdesiatšesť   centov)   na   účet   jeho   právnej zástupkyne JUDr. E. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2010 doručená sťažnosť P. P., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Borovskou, Štefánikova 7, Bratislava, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa   čl.   48   ods.   2   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 155/2000.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   6.   októbra   2000   podal   sťažovateľ okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 180 000 Sk s príslušenstvom z titulu   plnenia   z   poistnej   zmluvy.   Konanie   je   okresným   súdom   vedené   pod   sp.   zn. 15 C 155/2000.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   15.   mája   2008   domáhal vyslovenia   porušenia   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov. Ústavný súd nálezom sp. zn. I. ÚS 316/08 z 3. decembra 2008 konštatoval, že jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené bolo, prikázal okresnému súdu, aby konal bez zbytočných   prieťahov a sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 120 000 Sk a náhradu trov konania.

Podľa sťažovateľa od vydania uvedeného nálezu ústavného súdu plynulo viac ako 2,5   roka,   pričom   okresný   súd „je   opätovne   nečinný   resp.   vo   veci   koná   tak,   že   spor nesmeruje   k rozhodnutiu   o   veci   samej,   ale   naopak   samotné   rozhodnutie   oddiaľuje   a porušovateľ   vykonáva   také   úkony,   ktoré   nielenže   predlžujú   samotné   konanie,   ale neprimerane ho predražujú čo je v rozpore s princípom hospodárnosti konania...“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   poukázal   na   to,   že   okresný   súd   uznesením   sp.   zn. 15 C 155/2000 z 21. januára 2009 nariadil znalecké dokazovanie z odboru textílie, odvetvia obuv,   textílie,   výrobky   z   textilu,   pričom   v   uvedenom   uznesení   po   9   rokoch   konania nesprávne označil   právneho zástupcu   sťažovateľa, ako aj nesprávne uviedol   jeho sídlo, a preto musel na základe podnetu sťažovateľa vydať 25. februára 2009 opravné uznesenie. Ďalej sťažovateľ uviedol, že súdny spis bol poverenej znalkyni doručený až 2 mesiace po nariadení znaleckého dokazovania a vyhotovený znalecký posudok bol právnej zástupkyni sťažovateľa doručený na vyjadrenie tiež takmer po 2 mesiacoch, čím bolo konanie opätovne zbytočne predĺžené.

Znalecký posudok vyhotovený znalcom z odboru textílie sťažovateľ považuje „za nadbytočný   až   nie   zbytočný   a   vôbec   nebol   dôvod   na   jeho   vypracovanie,   nakoľko   zo znaleckého posudku je zrejmé, že znalkyňa len mechanicky opísala údaje zo znaleckých štandardov   resp.   uznesenia   súdu   a   údajov   uvedených   navrhovateľom   týkajúcich   sa nadobúdacej ceny“.

Následne okresný súd podľa   sťažovateľa   vykonal ďalšie nadbytočné úkony, a to opakované   vydávanie   uznesení   o   poverovaní   znalcov   v   odbore   drahé   kovy   a   kamene, klenoty, hodiny.

Okresný súd uznesením č. k. 15 C 155/2000-166 zo 6. augusta 2009 nariadil znalecké dokazovanie z odboru   drahé   kovy,   klenoty,   hodiny, aby určil   cenu   budíka   a hodín   zn. CASIO a budíka a stopiek zn. AIWA v čase poistnej udalosti. Vypracovaním znaleckého posudku poveril súdnu znalkyňu A. S. Uznesením č. k. 15 C 155/2000-180 z 8. októbra 2009   okresný   súd   zrušil   poverenie   pre   menovanú   znalkyňu,   pretože   oznámila,   že rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) z 31. augusta 2009 bola vyčiarknutá zo zoznamu znalcov.

Vypracovaním znaleckého posudku bol následne poverený súdny znalec RNDr. R. M., ktorý okresnému súdu taktiež oznámil, že bol vyčiarknutý zo zoznamu znalcov, a preto uznesením č. k. 15 C 155/2000-185 z 18. januára 2010 okresný súd zrušil jeho poverenie a vypracovaním znaleckého posudku poveril v poradí tretieho súdneho znalca RNDr. S. Š. Keďže   aj   tento   súdny   znalec   oznámil   okresnému   súdu,   že   bol   zo   zoznamu   znalcov vyčiarknutý, uznesením č. k. 15 C 155/2000-189 z 12. marca 2010 okresný súd poveril vypracovaním   znaleckého   posudku   Mgr.   M.   M.,   pričom   v   odôvodnení   tohto   uznesenia uviedol, že štvornásobná zmena znalca nebola zavinená okresným súdom, pretože ku dňu rozhodovania   o   poverení   súdneho   znalca   nebol   portál   súdnych   znalcov   na   stránke ministerstva aktualizovaný. V poradí štvrtý poverený súdny znalec Mgr. M. M. listom z 21. apríla 2010 okresnému súdu oznámil, že nie je v zozname znalcov zapísaný aj pre odvetvie hodiny, a preto v tejto veci znalecký posudok nemôže vypracovať. Okresný súd uznesením č. k. 15 C 155/2000-196 z 27. apríla 2010 poveril vypracovaním znaleckého posudku v poradí piateho znalca Ing. Bc. I. K.

Spôsob   ustanovovania   znalca   z   odboru   drahých   kovov   u   sťažovateľa   vzbudzuje pocit, že okresný súd „si len formálne plnil svoju povinnosť odstrániť prieťahy v konaní, keď opakovane ustanovoval znalcov a to opakovane znalcov, ktorí boli už vyčiarknutí zo zoznamu znalcov, a tak nemohli znalecký posudok ani len vypracovať...“.

Sťažovateľ tiež poukázal na skutočnosť, že veci, ktoré sú predmetom znaleckého určenia ceny v čase poistnej udalosti, v súčasnosti neexistujú, a preto ani znalec nemôže stanoviť ich hodnotu. Sťažovateľ uviedol nadobúdaciu hodnotu týchto vecí v celkovej sume 2 700 Sk, pričom ako náhradu škody si v konaní uplatňoval len sumu 1 100 Sk. Náklady znaleckého   dokazovania   tak   nepomerne   prevyšujú   sťažovateľom   uplatňovaný   nárok   za zničené veci nepatrnej hodnoty, čo sťažovateľ považuje za nehospodárne konanie okresného súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vydal   rozhodnutie, v ktorom vysloví, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 155/2000 porušil jeho základné práva podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, prikáže okresnému súdu, aby konal bez zbytočných prieťahov, a prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval,   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   356/08-15 z 21. októbra 2010 ju prijal na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa a predsedníčku okresného   súdu,   aby   sa   vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľa a predsedníčka okresného súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr. 3506/2010 zo 7. februára 2011, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 8. februára 2011, je uvedený chronologický popis   procesných   úkonov   okresného   súdu   v   posudzovanom   konaní   od   nadobudnutia právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 356/2010-15 z 3. decembra 2008. Ďalej predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení konštatovala: „S poukázaním na vyššie uvedené úkony,   ktoré   boli   vykonané   v   konaní   a   s   poukázaním   na   priebeh   konania   je   potrebné konštatovať, že predmetné konanie nie je poznačené prieťahmi a zákonný sudca vo veci priebežne koná.   Opakovaná zmena súdnych   znalcov,   ktorých   súd   poveril vypracovaním znaleckého posudku, vyplynula z objektívnych skutočností a to, že na stránke Ministerstva spravodlivosti nedochádza k priebežnej aktualizácii zoznamu znalcov a údajov, týkajúcich sa   znalcov   zapísaných.   Podľa   vyjadrenia   zákonnej   sudkyne   nemôže   sudca   niesť zodpovednosť   za   nepravdivé   a   neaktuálne   údaje   v   zozname   znalcov   vedených   na elektronickej stránke ministerstva. S týmto vyjadrením sa stotožňujem.

Vzhľadom na vyššie uvedené, prosím ústavný súd Slovenskej republiky, aby uvedenú skutočnosť zobral do úvahy a sťažnosti sťažovateľa P. P. nevyhovel.“

Právna zástupkyňa sťažovateľa doručila 15. februára 2011 ústavnému súdu uznesenie č. k. 15 C 155/2000-247 z 29. októbra 2010, ktorým okresný súd priznal Ing. Bc. I. K., znalcovi   z   odboru   drahé   kovy   a   kamene,   klenoty,   hodiny,   znaleckú   odmenu   vo   výške 253,08 €, v ktorom poukázala na skutočnosť, že priznaná odmena predstavuje „takmer sedemnásobok   sumy,   ktorú   si   za   oceňované   predmety   úplne   bežnej   až   nízkej   hodnoty uplatňoval“ sťažovateľ.

Právna zástupkyňa sťažovateľa v stanovisku z 15. februára 2011, ktorým reagovala na vyjadrenie predsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr 3506/2010 zo 7. februára 2011, okrem iného uviedla: „Rovnako za bezprieťahovosť konania, ktoré prebieha už viac ako desať   rokov,   nemožno   považovať   činnosť   súdu,   ktorý   nariaďuje   ďalšie   znalecké dokazovania   až   keď   je   úplne   skončené   predchádzajúce   (vrátanie   vypracovania a právoplatnosti uznesenia o znalečnom a vyjadrenia sa účastníkov k znaleckému posudku) a nezadáva, resp. nezadal vypracovanie znaleckých posudkov všetkým znalcom súčasne, keď   samotný   spis,   resp.   podklad   pre   vypracovanie   znaleckého   posudku   vo   všetkých odvetviach nemá ani desať strán a preto by nemalo byť problémom znalcom zasielať jeho kópie. Rovnako za prieťahy v konaní považujem činnosť súdu, ktorý vyzýva účastníkov po každom   znaleckom   posudku,   aby   sa   k   veci   vyjadrili,   hoci   úplne   by   postačilo   jedno vyjadrenie k celej škode, t. j. ku všetkým znaleckým posudkom.

Podpredsedníčka   súdu   uviedla,   že   v   mesiaci   január   bolo   vypracované   uznesenie o nariadení ďalšieho znaleckého dokazovania znalcom z odboru umelecké diela, odvetvie výtvarné umenie a vypracovaním tohto znaleckého posudku bola poverená znalkyňa PhDr. M. K., CSc. Vypracovanie tohto znaleckého posudku, rovnako ako predchádzajúcich, kde boli   ustanovení   najprv   traja   vyškrtnutí   znalci,   potom   jeden   ďalší,   ktorý   nevypracúval posudky v danom odvetví a následne znalec Kôpor, pričom všetci mali ohodnocovať troje hodiny, za ktoré požadoval navrhovateľ celkovú sumu 1 100,- Sk/36,51 €, považujem nielen za nehospodárne, ale za prieťahy v konaní, ktoré nemajú ospravedlnenie a jasne naznačujú, že súd ani len netuší aká je podstata sporu.

V opačnom prípade by totiž súd musel zistiť, že podľa vypracovaných znaleckých posudkov,   ešte   z   rokov   2008   a   2009,   hodnota   zničených   vecí   hodnotená   znalcami   už presahuje 300 000,- Sk, čo je maximálny limit poistného plnenia podľa poistnej zmluvy, ktorú mal navrhovateľ uzatvorenú s odporcom.

Ďalšie znalecké dokazovanie poškodených a zničených vecí nemá pre výsledok sporu žiaden   význam   a   vykazuje   už   len   znaky   nehospodárnosti   konania   vynakladaním prostriedkov na vypracovanie znaleckých posudkov, pretože súd tu môže konštatovať len to, že okrem hodnoty vecí stanovených znalcami sú tu ešte ďalšie preukázateľne zničené a poškodené veci, ktorých hodnotu nie je potrebné určiť, nakoľko hodnota zničených vecí, bez akýchkoľvek pochybností, presahuje limit poistného plnenia a teda aj žalobou uplatnenú sumu.“

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie uznesením z 21. októbra 2010 I. senát ústavného súdu v zložení Milan Ľalík (predseda senátu), Marianna Mochnáčová a Peter Brňák (sudcovia). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2011 účinného od 1. marca 2011 I. senát ústavného súdu rozhoduje v zložení: Peter Brňák (predseda senátu), Marianna   Mochnáčová   (sudkyňa)   a   Milan   Ľalík   (sudca).   Z   uvedeného   dôvodu   vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 155/2000 o žalobe sťažovateľa o zaplatenie sumy 180 000 Sk (5 974,91 €) z titulu plnenia z poistnej zmluvy došlo v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 316/08 z 3. decembra 2008 (nadobudol právoplatnosť

23.   januára 2009)   k   porušeniu   označeného   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   v   rámci   prvého   kritéria   ústavný   súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom konania vedeného okresným súdom je rozhodovanie o nároku sťažovateľa na zaplatenie sumy 180 000 Sk (5 974,91 €) z titulu plnenia z poistnej zmluvy. Vzhľadom na nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania znalcami z viacerých odborov a odvetví možno napadnuté konanie považovať po   vecnej   stránke   za   zložitejšie.   Uvedené   konštatoval   ústavný   súd   už   v   náleze   sp. zn. I. ÚS 316/08 z 3. decembra 2008, a nie je potrebné na ňom nič meniť. Samotnú vecnú zložitosť však nemožno dávať do súvislosti s dlhotrvajúcou neefektívnou a nesústredenou činnosťou okresného súdu v niektorých etapách konania. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd pri preskúmaní predmetného spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľ v období od nadobudnutia právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 316/08 z 3. decembra 2008 prispel k zbytočným prieťahom v konaní.

Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v období po 23. januári 2009,   t.   j.   v   období   po   nadobudnutí   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn. I. ÚS 316/08 z 3. decembra 2008.

Vychádzajúc zo skutočností uvádzaných v sťažnosti a v jej prílohách, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil, že aj   keď   okresný   súd   od   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   316/08 z 3. decembra, t. j. od 29. januára 2009, postupoval v napadnutom konaní v zásade plynulo, podľa   názoru   ústavného   súdu   však   toto   obdobie   bolo   poznačené   jeho   neefektívnou a nesústredenou činnosťou.

V období od 21. januára 2009 do 31. januára 2011 okresný súd vo veci nariadil postupne tri znalecké dokazovania z rôznych odborov na oceňovanie hnuteľných vecí a bol mu predložený jeden vypracovaný znalecký posudok znalcom z odboru textílie a jedno odborné vyjadrenie vypracované znalcom z odboru drahé kovy a kamene, klenoty, hodiny. Uznesenie o nariadení tretieho znaleckého dokazovania znalcom z odboru umelecké diela, odvetvia výtvarné umenie bolo okresným súdom vyhotovené až 31. januára 2011, a teda dosiaľ nebol predložený vypracovaný znalecký posudok.

Uvedené   obdobie   presahujúce   dva   roky   sa   javí   neprimerane   dlhým   vo   vzťahu k vypracovaniu jedného znaleckého posudku a jedného odborného vyjadrenia vzhľadom na charakter predmetu znaleckého posudzovania (oceňovanie hnuteľných vecí osobnej potreby a zariadenia domácnosti).

Ústavný súd z prehľadu procesných úkonov okresného súdu zistil, že okresný súd sa v období od 6. augusta 2009 do 14. septembra 2010 zaoberal výlučne ustanovovaním znalca z odboru drahé kovy a kamene, klenoty, hodiny. Postup, keď okresný súd uzneseniami dvakrát za sebou ustanovil znalca v čase, keď tento bol už v žiadanom odbore vyčiarknutý zo zoznamu znalcov, nemožno považovať za efektívny. (Uznesením sp. zn. 15 C 155/00 z 8. októbra   2009   okresný   súd   ustanovil   znalca   RNDr.   R.   M.,   hoci   znalec   bol   od   30. septembra   2009   vyčiarknutý   zo   zoznamu   znalcov;   uznesením   sp.   zn.   15   C   155/00 z 18. januára 2010 okresný súd ustanovil znalca RNDr. S. Š., hoci znalec bol od 20. októbra 2009 vyčiarknutý zo zoznamu znalcov.)

Okresný súd postupoval tiež nesústredene a neefektívne aj pri ustanovovaní v poradí štvrtého znalca v uvedenom odbore, keď uznesením sp. zn. 15 C 155/00 z 12. marca 2010 poveril vypracovaním znaleckého posudku znalca Mgr. M. M., ktorý rovnako ako všetci predchádzajúci okresným súdom ustanovení znalci v požadovanom odbore nebol zapísaný v zozname znalcov pre odvetvie hodiny, a preto okresnému súdu oznámil, že nie je oprávnený znalecký   posudok   vyhotoviť.   Až   v   poradí   piaty   ustanovený   znalec   Ing.   Bc.   I.   K. 14. septembra 2010 predložil okresnému odborné vyjadrenie, keďže znalecký posudok v dôsledku nedostatku špecifikácie zničených hnuteľných vecí vypracovať nemohol.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   by   vhodnou   komunikáciou   (telefonicky,   mailom) okresný   súd   predišiel   niekoľkonásobnému   zbytočnému   ustanovovaniu   znalcov,   ktorí nemôžu   vypracovať   znalecký   posudok   z   dôvodu   neaktuálnosti   ich   zápisu   v   zozname znalcov   alebo   v   dôsledku   nedostatku   ich   spôsobilosti   vypracovať   znalecký   posudok. Uvedený   postup   okresného   súdu   nemôže   ospravedlniť   ani   argumentácia   predsedníčky okresného súdu   spočívajúca   v poukázaní na neaktuálnosť webovej   stránky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky.

Taktiež   možno   ako   neefektívny   hodnotiť   postup   okresného   súdu   spočívajúci v postupnom nariaďovaní znaleckých dokazovaní z rôznych odborov. V tomto smere si ústavný súd osvojuje argumentáciu sťažovateľa, že rozsah spisu v spojení s charakterom predmetu znaleckého skúmania nebránili súčasnému nariadeniu všetkých troch znaleckých dokazovaní,   a   súčasne   poukazuje   na   odôvodnenie   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn. I. ÚS 316/08   z   3.   decembra   2008,   v   ktorom   bol   obdobný   postup   okresného   súdu   pri nariaďovaní predchádzajúceho znaleckého dokazovania v tejto veci rovnako posúdený ako neefektívny.

Ústavný súd preto po zvážení všetkých okolností pri hodnotení postupu okresného súdu, najmä s prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania a na skutočnosť, že konanie začalo

6. októbra 2000 a od nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 316/08 z 3. decembra 2008 uplynuli ďalšie dva roky, dospel k záveru, že celková dĺžka konania presahujúca 10 rokov nemôže byť považovaná za zodpovedajúcu požiadavke konania bez zbytočných prieťahov, ako to vyžaduje čl. 48 ods. 2 ústavy. Nález ústavného súdu, ktorým boli zistené zbytočné prieťahy, bol vydaný 3. decembra 2008. Po tomto období bola činnosť okresného súdu opätovne neefektívna   a   nesústredená   a   v   dôsledku   toho   okresný   súd   vec   právoplatne   ešte   vždy neskončil a nenastolil právnu istotu vo veci. Ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 155/2000 bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

III.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal   [podobne   aj   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde].   Vo   veci   sp.   zn. I. ÚS 316/08 už bol vydaný príkaz na konanie bez prieťahov 3. decembra 2008, ktorý je platný a účinný do právoplatného skončenia veci okresným súdom.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný vyplatiť ho sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže   ústavný   súd   rozhodol,   že   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa podľa čl. 48   ods.   2   ústavy,   zaoberal   sa   aj   jeho   žiadosťou   o   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie   v   sume   10   000   €,   poukazujúc   najmä   na   opakované   porušenie   jeho základných práv, nerešpektovanie nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 316/08 z 3. decembra 2008, ako aj prehĺbenie jeho nedôvery v súdny systém Slovenskej republiky.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. 15 C 155/2000, ako aj na záver o nesústredenosti a neefektívnosti jeho postupu od vydania nálezu sp. zn. I. ÚS 316/08 z 3. decembra 2008, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä skutočnosť, že konanie vo veci nebolo ani po 10 rokoch od jeho začiatku do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 1 500 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný súd   priznal   sťažovateľovi   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátkou pozostávajúce z odmeny advokátky za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2010 (prevzatie   a   príprava   zastupovania   a   písomné   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu). Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2010 1/6 z výpočtového základu zo sumy 721,40 €, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 120,23 € a 7,21 € režijný paušál. Odmena advokátke za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom, zvýšená o daň z pridanej hodnoty (keďže advokátka je jej platcom), predstavuje celkovú sumu 305,86 € (120,23 € x 2 plus 7,21 € x 2 = 254,88 € plus 20 % z 254,88 €, t. j. plus 50,976 € = 305,86 €). Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet právnej   zástupkyne   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2011