znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 356/06-77

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   októbra   2007 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Juraja   Horvátha a Sergeja Kohuta o sťažnosti F., so sídlom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. B., N., vo veci namietaného porušenia základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 344/2005 zo 16. novembra 2005 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo F. na zákonného sudcu zaručené v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a v čl.   38   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   postupom   a uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   2 Obo 344/2005 zo   16.   novembra   2005 p o r u š e n é   n e b o l o.

2. Právo F. na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 344/2005 zo 16. novembra 2005 p o r u š e n é   b o l o.

3. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Obo   344/2005 zo 16. novembra 2005 z r u š u j e   a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. F. p r i z n á v a úhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   8 693 Sk   (slovom osemtisícšesťstodeväťdesiattri   slovenských   korún),   ktoré   je   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť na účet advokátovi JUDr. J. B., N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 30. novembra 2006 č. k. I. ÚS 356/06-50 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť F., so sídlom B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 2 Obo 344/2005 zo 16. novembra 2005.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 23. októbra 2000 Krajskému   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „konkurzný   súd“)   návrh   na   vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu – C., spol. s r. o., so sídlom S. [(ďalej len „úpadca“), od 6. decembra 2000 sa zmenila adresa sídla úpadcu na – N. – pozn.], a 3. februára 2004 bol konkurznému   súdu   podaný   ďalší   návrh   na vyhlásenie   konkurzu   na   toho   istého   úpadcu navrhovateľom – K., a. s., S. (ďalej len „kúpele“), pričom konanie o návrhu kúpeľov bolo vedené pod sp. zn. 55 K 15/04 a neskôr bolo pripojené ku konaniu o návrhu sťažovateľa vedenému pod sp. zn. 28 K 226/02 [podľa zistenia ústavného súdu návrh sťažovateľa na vyhlásenie konkurzu bol najprv evidovaný na konkurznom súde pod sp. zn. 24 K 379/00, avšak ten sa „necítil“ byť v tejto veci miestne príslušný, a preto vec postúpil Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý predložil vec na konanie o kompetenčnom konflikte   najvyššiemu   súdu.   Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   Ndob   375/02 z 11. septembra 2002 bola vec pridelená znovu konkurznému súdu, ktorý veci pridelil novú sp. zn. 28 K 226/02 – pozn.]. Konkurzný súd uznesením sp. zn. 28 K 226/02 zo 14. júla 2004 návrh sťažovateľa a kúpeľov na vyhlásenie konkurzu zamietol pre nedostatok majetku úpadcu,   ktorý   by   nepostačoval   ani   na   úhradu   trov   konkurzného   konania.   Následne konkurzný súd doručoval predmetné uznesenie účastníkom konania, pričom úpadcovi bolo toto uznesenie doručované na jeho aktuálnu adresu zapísanú v obchodnom registri – N. Konkurzný   súd   po   dvoch   neúspešných   pokusoch   doručiť   úpadcovi   uznesenie sp. zn. 28 K 226/02 zo 14. júla 2004 (19. júla 2004 a 17. augusta 2004) na základe fikcie doručenia v súlade s § 48 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) vyznačil právoplatnosť predmetného   uznesenia   k   25.   septembru   2004.   V dôsledku   právoplatného zamietnutia návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku úpadcu došlo k jeho zrušeniu podľa § 68 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, na základe čoho Okresný súd Nitra   vykonal výmaz úpadcu   z obchodného registra   k 9.   novembru   2004,   čím   došlo   aj k zániku úpadcu.

Na   podnet   úpadcu   podal   Generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej len „generálny   prokurátor“)   proti   právoplatnému   uzneseniu   konkurzného   súdu sp. zn. 28 K 226/02   zo   14.   júla   2004   dvakrát   mimoriadne   dovolanie.   Konanie o prvom mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   najvyšší   súd   uznesením sp. zn. 4 M Obdo 2/05 z 28. júna 2005 zastavil z dôvodu neodstrániteľnej prekážky konania spočívajúcej   v nedostatku   právnej   subjektivity   úpadcu,   ktorý   zanikol   bez   právneho nástupcu. O druhom mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 M Obdo 5/05 z 11. novembra 2005, ktorým konanie opäť zastavil, avšak   tentoraz   z dôvodu,   že   mimoriadne   dovolanie   bolo   podané   predčasne,   pretože uznesenie   konkurzného   súdu   sp.   zn.   28   K 226/02   zo   14.   júla   2004   ešte   nenadobudlo právoplatnosť,   keďže   ešte   nebolo   doručené   úpadcovi.   Najvyšší   súd   pri   uvedenom rozhodnutí   vychádzal   z právneho   názoru,   ktorý   vyslovil   v inom   konaní   v uznesení sp. zn. 6 Obo 38/05 z 8. augusta 2005 (pozri ďalej), ktoré podľa sťažovateľa nesúviselo s uvedeným konkurzným konaním.

V konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 38/05 konal najvyšší súd ako súd odvolací o odvolaní úpadcu proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 45 Cb 56/99 z 12. januára 2005. Predmetom konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 45 Cb 56/99 bol návrh úpadcu proti sťažovateľovi ako odporcovi v I. rade a Centrálnemu depozitáru cenných papierov Slovenskej republiky ako odporcovi v II. rade na určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy, pričom krajský súd uznesením sp. zn. 45 Cb 56/99 z 12. januára 2005 predmetné konanie zastavil   z dôvodu   zistenia   neodstrániteľnej   podmienky   konania,   a to,   že   úpadca (v predmetnom konaní navrhovateľ) výmazom z obchodného registra k 9. novembru 2004 stratil   právnu   aj   procesnú   subjektivitu.   Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   predmetné rozhodnutie   krajského   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   uznesením sp. zn. 6 Obo 38/05 z 8. augusta 2005 (pozri vyššie), pričom v tomto uznesení sa vyjadril aj k otázke doručovania uznesenia konkurzného súdu sp. zn. 28 K 226/02 zo 14. júla 2004 a k vyznačeniu   jeho   právoplatnosti,   ktoré   zhodnotil   ako   nesprávne.   Podľa   sťažovateľa najvyšší   súd   tým   spochybnil   právoplatnosť „dovtedy   všetkými   súdmi   rešpektovaného uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystici zo dňa 14. 07. 2004 sp. zn. 28 K 226/2002, teda rozhodnutia v inej právnej veci, ktorá nebola predmetom jeho konania“. Podľa sťažovateľa najvyšší   súd   súčasne   poučil   úpadcu,   aby   si   od   konkurzného   súdu   vyžiadal   uznesenie sp. zn. 28 K 226/02 zo 14. júla 2004, ktoré mu ešte nebolo doručené.

Na základe uvedených skutočností si úpadca listom z 25. augusta 2005 vyžiadal od konkurzného súdu doručenie uznesenia sp. zn. 28 K 226/02 zo 14. júla 2004 na adresu, na ktorú mu v minulosti bolo toto uznesenie doručované neúspešne – N. Konkurzný súd prípisom   zo 7.   septembra 2005 doručoval   úpadcovi   toto uznesenie už ako právoplatné, t. j. zaslal   ho   úpadcovi   iba   na   vedomie,   a   teda   ho „nedoručoval   s právnymi   účinkami doručenia rozhodnutia proti ktorému je prípustné odvolanie“.

Úpadca   aj   napriek   tomu,   že   uznesenie   konkurzného   súdu   sp.   zn.   28   K   226/02 zo 14. júla   2004   mu   bolo   doručené   už   ako   právoplatné, „v   súlade   s poučením,   ktoré sa v konaní   sp.   zn.   6   Obo   38/05   dlžníkovi   dostalo“, podal   proti   nemu   odvolanie z 22. septembra   2005,   ktoré   zaslal   23.   septembra   2005   najvyššiemu   súdu   ako   súdu odvolaciemu   (odvolanie   mu   bolo   doručené   26.   septembra   2005),   ako   aj   priamo konkurznému súdu, ktorý   prípisom z 26. októbra 2005 postúpil spis spolu s odvolaním najvyššiemu súdu (písomnosti mu boli doručené 31. októbra 2005). Sťažovateľ tvrdí, že odvolaniu úpadcu, ktoré bolo najvyššiemu súdu doručené ako prvé 26. septembra 2005, nebola pridelená spisová značka, „ale ho neznáma osoba držala bez spisovej značky na neznámom   mieste“, a spisová   značka   2   Obo   344/05   bola   pridelená   až   tomu   odvolaniu úpadcu,   ktoré   bolo   najvyššiemu   súdu   postúpené   prostredníctvom   konkurzného   súdu 31. októbra 2005, a odvolanie úpadcu „doručené Najvyššiemu súdu SR dňa 26. 09. 2005“ bolo „bez   čísla   listu   iba   vložené   do   súdneho   spisu   Najvyššieho   súdu   SR sp. zn. 2 Obo 344/05“.

Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   rozhodol   o odvolaní   úpadcu   proti   uzneseniu konkurzného   súdu   sp.   zn.   28   K 226/02   zo   14.   júla   2004   napadnutým   uznesením sp. zn. 2 Obo 344/05 zo 16. novembra 2005, ktorým napádané uznesenie konkurzného súdu zrušil a konanie o návrhu sťažovateľa a kúpeľov na vyhlásenie konkurzu zastavil z dôvodu nedostatkov   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu   (neoznačenie   ďalšieho   veriteľa   úpadcu so zročnou pohľadávkou, nezaplatenie zálohy na trovy predbežného správcu, neuvedenie zročnosti sťažovateľovej pohľadávky).

Podľa   sťažovateľa   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Obo   344/05 zo 16. novembra   2005,   ako   aj   konaním,   ktoré   tomuto   rozhodnutiu   predchádzalo,   boli porušené:

1. Základné právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy a v čl. 38 ods. 1 listiny, pretože vo veci   odvolania úpadcu   rozhodol   nezákonný a vylúčený sudca. Sťažovateľ svoje tvrdenie odôvodňuje tým, že:

a) zo spisu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 344/05 nie je možné zistiť, či konanie vo veci   odvolania   úpadcu   bolo   pridelené   senátu   „2   Obo“   pomocou   predpísaných technických   prostriedkov   a programových   prostriedkov   tak,   aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí [§ 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Zb. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)];

b) najvyšší súd nepridelil predpísaným spôsobom zákonného sudcu a spisovú značku odvolaniu úpadcu, ktoré mu bolo doručené ako prvé 26. septembra 2005, „ale ho neznáma osoba držala bez spisovej značky na neznámom mieste“, a spisová značka 2 Obo 344/05 bola   pridelená   až   odvolaniu   úpadcu,   ktoré   bolo   najvyššiemu   súdu   postúpené prostredníctvom   konkurzného   súdu   31.   októbra   2005,   pričom   podanie   doručené najvyššiemu súdu 26. septembra 2005 bolo bez čísla listu iba vložené do spisu sp. zn. 2 Obo 344/05. Podľa sťažovateľa najvyšší súd tak konal v rozpore s § 10 ods. 1 Kancelárskeho poriadku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „kancelársky   poriadok najvyššieho   súdu“),   podľa   ktorého   každé   podanie,   v ktorom   sa   dáva   podnet   na   začatie konania, sa zapíše do príslušného registra podľa jeho prevzatia podateľňou tak, že prvým zapísaným podaním bude to, ktoré podľa hodiny a minúty prišlo ako prvé, a postupne podľa času prevzatia podateľňou budú zapísané všetky ostatné podania. Vzhľadom na uvedené skutočnosti   senát   „2   Obo“   nebol   podľa   sťažovateľa   v danej   veci   zákonným   sudcom oprávneným   konať   a rozhodnúť   o odvolaní   úpadcu,   pretože   tento   senát   nebol   určený k podaniu úpadcu doručenému najvyššiemu súdu 26. septembra 2005 ako zákonný sudca náhodným výberom a „zákonným sudcom na konanie a rozhodnutie v tejto veci mohol byť jedine ten, ktorému by vec bola náhodným výberom pridelená dňa 26. 9. 2005“;

c) zo súdneho spisu sp. zn. 2 Obo 344/05 nemožno zistiť „či vo veci rozhodol senát Najvyššieho súdu SR 2 Obo, alebo iba predseda tohto senátu ako jedna osoba. V súdnom spise   sa   nenachádza   zápisnica   a   dokonca   ani   žiaden   úradný   záznam   z   neverejného zasadnutia,   z   ktorého   by   bolo   možné   preveriť,   v   akom   zložení,   kedy   a   kde   zasadal a rozhodoval senát 2 Obo. Z uvedeného dôvodu nemožno preveriť, či dvaja členovia senátu, ktorých mená zo súdneho spisu nemožno zistiť, či neboli vo veci zaujatí, či boli zákonnými sudcami, alebo či sa vôbec zúčastnili rozhodnutia vo veci samej“;

d) predseda   senátu   najvyššieho   súdu   „2   Obo“   JUDr.   Š.   konajúci   a rozhodujúci v napádanom konaní najvyššieho súdu vedenom pod sp. zn. 2 Obo 344/05 bol zaujatý, a to jednak pre jeho pomer k premetu konania, ako aj k účastníkom konania. Podľa sťažovateľa o vzťahu predsedu senátu „2 Obo“ k predmetu konania svedčí skutočnosť, že tento sudca najvyššieho   súdu   konal a rozhodoval   ako zákonný   sudca   aj vo   veci   vedenej   najvyšším súdom pod sp. zn. 6 Obo 38/05, v rámci ktorého v uznesení z 8. augusta 2005 vyjadril svoje stanovisko k podľa neho nesprávnemu postupu konkurzného súdu pri doručovaní uznesenia sp.   zn. 28   K 226/02 zo 14.   júla 2004   a s tým   súvisiacim   nesprávnym   vyznačením   jeho právoplatnosti, aj napriek tomu, že toto rozhodnutie konkurzného súdu sa podľa sťažovateľa netýkalo   veci   prerokúvanej   v rámci   konania   sp.   zn.   6   Obo   38/05.   Pričom   práve   toto rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 38/05 z 8. augusta 2005 bolo podkladom pre sťažovateľom napádané uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 344/05 zo 16. novembra 2005. „Vzhľadom   k takémuto   pomeru   k veci   je   sudca   vylúčený   už   v konaní   na   ktorého rozhodnutí sa podieľal.“ Sťažovateľ je toho názoru, že predseda senátu najvyššieho súdu „2 Obo“ JUDr. Š. mal byť vylúčený z rozhodovania veci sp. zn. 2 Obo 344/05 aj pre jeho pomer k účastníkom konania. Zo sťažnosti totiž vyplýva, že v rámci odvolacieho konania disciplinárneho   senátu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Dso   1/03   bolo   preukázané,   že JUDr. Š. spolu   s manželkou   nezaplatili   za   pobyt   a služby   im   poskytnuté   v K.   v dobe od 19. do 20. februára 2000 a od 3. do 26. apríla 2000 aj napriek tomu, že vedeli, že nešlo o kúpeľnú liečbu na vystavený liečebný poukaz. Bývalým riaditeľom týchto kúpeľov bol MUDr. S., ktorý bol zároveň konateľom úpadcu, o odvolaní ktorého sa v napádanom konaní rozhodovalo.

Sťažovateľ na základe pochybnosti o nezaujatosti predsedu senátu najvyššieho súdu „2 Obo“ JUDr. Š. z uvedených dôvodov uplatnil proti nemu námietku zaujatosti, ktorá bola najvyššiemu   súdu   doručená   faxom   16.   novembra   2005,   t. j.   v deň,   keď   bolo   vo   veci vyhlásené napádané uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 344/05, pričom toto faxové podanie bolo doplnené aj písomným podaním doručeným najvyššiemu súdu 18. novembra 2005.   Podľa   sťažovateľa „Najvyšší   súd   uznesením   zo   dňa   28.   11.   2005   sp. zn. 1   Ndob 85/2005,   konanie   o   námietke   zaujatosti   zastavil   bez   jej   vecného   prejednania,   avšak rozhodnutie   súdu   sa   týkalo   námietky   zaujatosti   zo   dňa   18.   11.   2005,   hoci   sťažovateľ námietku zaujatosti riadne podal dňa 16. 11. 2005, na ktorú však súd v rámci konania o námietke   zaujatosti   neprihliadal   a   vo   svojom   rozhodnutí   sa   týmto   podaním   ani nevysporiadal. Vzhľadom na to, že odvolací súd vo veci samej rozhodol dňa 16. 11. 2005, keď   bola   súdu   doručená   aj   námietka   zaujatosti   sťažovateľa,   Najvyšší   súd   SR,   v   rámci konania o tejto námietke, mal skúmať kedy toto podanie súdu došlo a kedy rozhodoval odvolací súd, avšak tieto skutočnosti vôbec neskúmal.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, sťažovateľ je tohto právneho názoru, že uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 28. 11. 2005 sp. zn. 1 Ndob 85/2005, ktorým konanie o námietke zaujatosti bolo zastavené bez jej vecného prejednania, je nepreskúmateľné, lebo o jeho podaní – námietke zaujatosti zo dňa 16. 11. 2005, podanej podľa názoru sťažovateľa ešte pred rozhodnutím odvolacieho súdu, doposiaľ nebolo rozhodnuté, rozhodlo sa o námietke zaujatosti zo dňa 18. 11. 2005, a z tohto dôvodu sťažovateľ má za to, že dňa 16. 11. 2005 vo veci   samej   rozhodol   vylúčený   sudca,   ktorý   nebol   zákonným   sudcom   na   prejednanie a rozhodnutie veci“.

2. Právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   v čl.   6   ods.   1   dohovoru z nasledovných dôvodov:

a) odvolací senát najvyššieho súdu uznesením sp. zn. 2 Obo 344/05 zo 16. novembra 2005 zrušil uznesenie konkurzného súdu vo veci samej sp. zn. 28 K 226/02 zo 14. júla 2004 aj   napriek   tomu,   že   už   bolo   právoplatné,   pričom   svoje   rozhodnutie   založil   podľa sťažovateľa na nesprávnom výklade § 48 ods. 1 a 2 OSP v dôsledku čoho najvyšší súd „zrušil   právoplatné   rozhodnutie   prvostupňového   súdu,   dovtedy   rešpektované   všetkými súdmi SR, a to po viac ako 400 dňoch od jeho riadneho doručenia“.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa stotožňuje s postupom konkurzného súdu, ktorý doručoval uznesenie sp. zn. 28 K 226/02 zo 14. júla 2004 úpadcovi na aktuálnu adresu jeho sídla zapísanú v čase doručovania v obchodnom registri – N., a po dvoch neúspešných pokusoch o jeho doručenie v súlade s § 48 ods. 2 OSP využijúc fikciu doručenia konkurzný súd vyznačil právoplatnosť tohto uznesenia k 25. septembru 2004.

Sťažovateľ   sa   naopak   nestotožňuje   so   závermi   vyslovenými   najvyšším   súdom v napádanom   uznesení   sp.   zn.   2   Obo   344/05   zo   16.   novembra   2005,   podľa   ktorých konkurzný   súd   nesprávne   postupoval   pri   doručovaní   predmetného   uznesenia   úpadcovi, pretože pred vyznačením jeho právoplatnosti nevyužil aj ďalšie možnosti doručenia, a teda doručenie nebolo podľa   najvyššieho súdu   vo vzťahu k úpadcovi   účinne vykonané a ani spôsobilé   vyvolať   právne   účinky   právoplatného   rozhodnutia,   a preto   podľa   najvyššieho súdu: „Ak je nesprávne vyznačená na rozhodnutí právoplatnosť, kedykoľvek bez časového obmedzenia ju možno odstrániť.“ Konkurzný súd mal podľa najvyššieho súdu doručovať predmetné uznesenie nielen na adresu sídla úpadcu aktuálne zapísanú v obchodnom registri v čase   doručovania,   ale   aj   na „inú   adresu“,   t. j.   pôvodne   zapísanú   adresu   jeho   sídla v obchodnom registri – S., pretože na tejto adrese boli úpadcom aj v minulosti, napriek zmene adresy sídla, prevzaté niektoré zásielky adresované mu konkurzným súdom. Podľa najvyššieho   súdu   mal   konkurzný   súd   predmetné   uznesenie   doručovať   aj   na   všeobecne známu adresu konateľa úpadcu MUDr. V. S. a tiež na adresu právneho zástupcu úpadcu.Sťažovateľ   zdôvodnil   svoj   nesúhlas   s uvedenými   závermi   najvyššieho   súdu nasledovnými skutočnosťami:

– v prípade, že si právnická osoba neprevezme zásielku na adrese jej sídla zapísanej v obchodnom   alebo inom   registri,   zákonné ustanovenie   §   48   ods.   1   OSP   neustanovuje povinnosť doručovať zásielku ešte aj na adresu pracovníka oprávneného za právnickú osobu prijímať písomnosti a v prípade, že jeho niet, tak na adresu osoby oprávnenej za právnickú osobu konať, pretože tieto osoby sú oprávnené zásielky adresované právnickej osobe len účinne prevziať na jej adrese. Preto podľa sťažovateľa ak zásielku nie je možné doručiť právnickej osobe na adresu jej sídla uvedenú v obchodnom registri, súd má možnosť využiť fikciu   doručenia podľa   § 48   ods.   2   OSP. V tejto   súvislosti   sťažovateľ cituje dôvodovú správu   k   §   48   ods.   1   a 2   OSP,   podľa   ktorej: „Navrhovaná   právna   úprava   zakladá zodpovednosť podnikateľa za údaje obsiahnuté vo verejných registroch a umožňuje súdu na základe   rešpektovania   zásady   dôveryhodnosti   údajov   využiť   fikciu   doručenia.   Týmto   sa uvolnia umŕtvené prostriedky v obchodných sporoch a zrýchli sa súdne konanie“,

– v čase doručovania predmetného uznesenia konkurzným súdom bola v obchodnom registri   od   6.   decembra   2000   ako   aktuálna   adresa   úpadcu   uvedená   N.,   pričom   adresa pôvodného sídla úpadcu – S., bola z obchodného registra vymazaná 5. decembra 2000. Skutočnosť, že úpadca si na tejto starej adrese, ktorá bola uvedená aj v návrhu na vyhlásenie konkurzu   z 23.   októbra   2000,   raz   prevzal   zásielku   4.   novembra   2002,   nemá   podľa sťažovateľa   právny   význam.   Podľa   sťažovateľa   aj   táto   zásielka   doručená   úpadcovi 4. novembra 2002 bola na starú adresu jeho sídla doručená len v dôsledku nesprávneho postupu konkurzného súdu pri doručovaní, pretože pôvodne bola doručovaná na adresu „C., s r.   o.,   N.“,   avšak z dôvodu   neúplnosti adresy,   v ktorej   nebola uvedená ulica sídla adresáta,   bola   zásielka   vrátená   konkurznému   súdu   ako   nedoručená   s   poznámkou   pošty „adresa   nedostatočná“.   Konkurzný   súd   však   adresu   nedoplnil,   ale   zásielku   nesprávne preposlal na pôvodnú adresu sídla úpadcu. Doručovanie uznesenia konkurzného súdu sp. zn. 28 K 226/02 zo 14. júla 2004 na pôvodnú adresu sídla úpadcu je podľa sťažovateľa bez právnej relevancie aj preto, že úpadca si na adrese – N., riadne zásielky preberal a navyše sám konateľ úpadcu MUDr. S. pred rozhodnutím konkurzného súdu zaslal z tejto adresy konkurznému súdu správu z 23. januára 2004 o tom, že úpadca nemá majetok, iba akcie v prípade úspešnosti súdneho konania, čo je podľa sťažovateľa nespochybniteľným faktom, že úpadca na adrese – N., reálne pôsobil,

–   úvahy   najvyššieho   súdu   vyjadrené   v uznesení   sp.   zn.   2   Obo   344/05   zo 16. novembra   2005   o povinnosti   konkurzného   súdu   doručovať   uvedené   uznesenie   aj   na všeobecne známu adresu konateľa úpadcu MUDr. V. S., ktorý bol v tom čase poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, je podľa sťažovateľa v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom, ktorý   v § 48 neukladá povinnosť v prípade   nedoručenia zásielky na adresu právnickej osoby doručovať ju aj na adresu konateľa, čo potvrdzuje aj znenie § 48 ods. 2 OSP: „...písomnosť sa považuje po troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú, a to aj vtedy, ak ten, kto je oprávnený konať za právnickú osobu, sa o tom nedozvie.“

Napokon tieto úvahy najvyššieho súdu sú podľa sťažovateľa aj v rozpore s ústavným zákonom   č.   357/2004   Z.   z.   o   ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných funkcionárov, ktorý zakotvuje, že: „Verejný funkcionár nesmie byť štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, členom riadiaceho, kontrolného alebo dozorného orgánu právnickej osoby, ktorá bola zriadená na výkon podnikateľskej činnosti (...)“ a „Verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie, či spĺňa podmienky nezlučiteľnosti výkonu funkcie verejného funkcionára s   výkonom   iných   funkcií,   zamestnaní alebo činností   (...).“   V tejto   súvislosti   sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „MUDr. V. S., ako poslanec NR SR, uvedené oznámenie za rok 2004 podal,   v   ktorom   uviedol,   že   spĺňa   podmienky   nezlučiteľnosti   výkonu   funkcie   verejného funkcionára   s   výkonom   iných   funkcií,   zamestnaní   a   činností,   t. j.   podľa   čl.   5   ods.   2 ústavného zákona 357/2004, v roku 2004 nebol štatutárnym orgánom právnickej osoby, ktorá bola zriadená na výkon podnikateľskej činnosti. Sťažovateľ predpokladá, že takéto vyhlásenie   v   rozpore   zo   skutočnosťami   uvedenými   vo   výpise   z   obchodného   registra spoločnosti C., spol. s r. o., podal MUDr. V. S. v domení, že jeho funkcia konateľa C., spol. s r. o. zanikla zánikom spoločnosti ku dňu výmazu z obchodného registra k 9. 11. 2004. Avšak ďalšie úkony MUDr. V. S. v tomto konkurznom konaní tomu nenasvedčujú. V rozpore s právnym stavom, uvedeným ústavným zákonom ako aj svojím oznámením robil procesné úkony ako konateľ a spoločník spoločnosti C., spol. s r. o.“,

– podľa sťažovateľa sú nesprávne aj závery najvyššieho súdu, že konkurzný súd bol povinný doručovať uznesenie sp. zn. 28 K 226/02 zo 14. júla 2004 aj právnemu zástupcovi úpadcu, pretože v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 28 K 226/02 úpadca nemal žiadneho   právneho   zástupcu,   ktorému   by   udelil   splnomocnenie   na   zastupovanie.   Podľa sťažovateľa to, že JUDr. S., ktorý úpadcu zastupoval v iných konaniach, sa raz vyjadril aj v konaní vedenom pod sp. zn. 28 K 226/02 (5. január 2001, č. l. 35), neznamená, že v tomto konaní bol právnym zástupcom úpadcu, pretože do spisu nebolo založené splnomocnenie na zastupovanie;

b) najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   v rozpore   so   zásadou   spravodlivého   súdneho konania   podľa   sťažovateľa   neskúmal,   či   odvolanie   úpadcu   z 22.   septembra   2005   proti uzneseniu konkurzného súdu sp. zn. 28 K 226/02 zo 14. júla 2004 bolo prípustné, t. j. či bolo podané včas, či bolo podané oprávnenou osobou, či nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, a či má všetky náležitosti podľa § 205 ods. 1 a 2 OSP, „čím zvýhodnil   odvolateľa   tolerovaním   nedostatkov   odvolania,   nesplnením   zákonom vyžadovaných podmienok“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd   porušil   jeho   právo   na   spravodlivé   súdne konanie tým, že rozhodol o odvolaní úpadcu z 22. septembra 2005 aj napriek tomu, že: –   odvolanie   úpadcu   z 22.   septembra   2005   proti   uzneseniu   konkurzného   súdu sp. zn. 28 K 226/02 zo 14. júla 2004, ktoré nadobudlo právoplatnosť 25. septembra 2004, bolo zjavne oneskorené, avšak najvyšší súd aj napriek tomu v rámci odvolacieho konania zrušil   toto   právoplatné   rozhodnutie.   Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   aj   keby   najvyšší   súd počítal   lehotu   15 dní   na   podanie   odvolania   od   7.   septembra   2005,   t. j.   od   kedy   bolo úpadcovi   na   jeho   žiadosť   prípisom   doručované   na   vedomie   už   právoplatné   uznesenie konkurzného   súdu,   aj   tak   by   odvolanie   úpadcu   z 22.   septembra   2005   bolo   potrebné kvalifikovať ako oneskorené, pretože na poštovú prepravu bolo podané 23. septembra 2005,– odvolanie úpadcu bolo podané proti už právoplatnému rozhodnutiu, proti ktorému riadny opravný prostriedok už nie je prípustný,

–   odvolanie   bolo   podané   neoprávnenou   osobou,   pretože   ho   podala   advokátka Mgr. B., ktorá nebola na tento procesný úkon splnomocnená úpadcom, ale MUDr. S.,– odvolanie nebolo odôvodnené zákonnými dôvodmi taxatívne uvedenými v § 205 ods. 2 OSP;

c) najvyšší súd považoval skutkový stav zistený konkurzným súdom, t. j. že majetok úpadcu nepostačuje ani na úhradu trov konkurzného konania, za nesprávny, avšak sám v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 344/05 dokazovanie v potrebnom rozsahu neopakoval   ani   nedopĺňal. „Ak   odvolací   súd   mal   za   to,   že   tieto   skutkové   zistenia prvostupňového   súdu   sú   nesprávne,   mal   vo   veci   v   potrebnom   rozsahu   opakovať dokazovanie. Odvolací súd však bez toho, aby dokazovanie opakoval a preveril zistenia nestranného predbežného správcu, rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil, čím porušil ustanovenie § 213 ods. 1 a 2 O. s. p., ktoré ho výslovne viazali skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa.“;

d) rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 344/05 zo 16. novembra 2005 je podľa sťažovateľa zjavne neodôvodnené, svojvoľné, neudržateľné a v ňom prijaté skutkové a právne závery „neobjasňujú rozhodnutie súdu vo veci samej“. Najvyšší súd v napádanom rozhodnutí   iba   konštatoval,   že   konkurzné   konanie   zastavuje   z dôvodu   nesplnenia základných podmienok pre vecné rozhodnutie o návrhu, avšak „... v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, ktoré skutkové zistenia prvostupňového súdu mal za preukázané, ktoré skutkové zistenia prvostupňového súdu nemal za preukázané a z akého dôvodu, o ktoré   dôkazy   oprel   svoje   skutkové   zistenia   a   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov spravoval,   a preto   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   je   nepreskúmateľné   pre nedostatok dôvodov.“;

e) uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Obo   344/05   zo   16.   novembra   2005   je protizákonné, pretože podľa sťažovateľa najvyšší súd zrušil uznesenie konkurzného súdu sp. zn.   28   K 226/02   zo   14.   júla   2004   bez   existencie   zákonných   dôvodov   taxatívne vymenovaných   v   §   221   ods.   1   OSP,   ktoré   sú   jedinými   dôvodmi,   kvôli   ktorým   môže odvolací súd zrušiť prvostupňové rozhodnutie. Sťažovateľ tvrdí, že ak najvyšší súd ako súd odvolací považoval rozhodnutie konkurzného súdu   za nesprávne, mal ho zmeniť podľa § 220 OSP, podľa ktorého odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219) ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1). Napriek tomu najvyšší súd v napádanom uznesení iba uviedol, že „prvostupňový súd nemal splnené procesné   podmienky   pre   vynesenie   napadnutého   uznesenia,   preto   toto   uznesenie   zrušil a konanie o návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok označeného dlžníka zastavil (§ 4 ods. 8 ZKV v spojení s § 211 OSP).“;

f) najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 2 Obo 344/05 zo 16. novembra 2005 odsúdil   správanie   sťažovateľa   ako   nemorálne,   hoci   bolo   a je   podľa   sťažovateľa   plne v súlade so zákonom, keď najvyšší súd v súvislosti so zrušením rozhodnutia konkurzného súdu   uviedol: „účelom   tohto   konkurzného   konania   nie   je   to   čo   je   uvedené   v   zákone 328/1991   Zb. o konkurze   a   vyrovnaní   (   §1),   ale   likvidácia   účastníka   v   inom   spore   v dôsledku dosiahnutia straty právnej subjektivity právnickej osoby. Navrhovateľ (F.) sám listom   (čl. 119)   na   základe   toho   dosiahol   výmaz   dlžníka   z   obchodného   registra   v   tom domnení, že dosiahol aj jeho procesný zánik ako obchodnej spoločnosti.“

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   takýmto   vyjadrením   najvyšší   súd   odsúdil   postup sťažovateľa, ktorý odstúpil od zmluvy s úpadcom o odplatnom prevode akcií a následne podal návrh na vyhlásenie konkurzu na úpadcu, pričom sťažovateľ tvrdí, že od predmetnej zmluvy odstúpil v súlade so zákonom, pretože chcel chrániť majetok štátu nadobudnutý v rámci privatizácie úpadcom, ktorý však v rozpore s touto zmluvou nezaplatil kúpnu cenu a následne   nebol   schopný   plniť   svoje   splatné   záväzky.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že najvyšší súd týmto hodnotením jeho správania porušil právo na spravodlivý proces, pričom na druhej strane toleroval protizákonné správanie sa úpadcu, ktorý sám nepodal návrh na vyhlásenie konkurzu „... hoci nepretržite počas viac ako 60 dní bol v predĺžení“. Navyše podľa   sťažovateľa   MUDr.   S.   v rozpore   so   svojím   vyhlásením   poslanca   Národnej   rady Slovenskej republiky vykonával funkciu konateľa úpadcu (pozri vyššie);

g) postupom   najvyššieho   súdu   predchádzajúcim   vydaniu   uznesenia   sp. zn. 2 Obo 344/05 zo 16. novembra 2005 bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie   jednak   tým,   že   mu   nebolo   doručené   odvolanie   úpadcu   z 22.   septembra   2005 a najvyšším súdom nebol ani vyzvaný, aby sa k nemu vyjadril, a jednak tým, že mu bolo znemožnené nahliadnuť do súdneho spisu sp. zn. 2 Obo 344/05. Z tvrdení sťažovateľa je zrejmé,   že   o podaní   odvolania   úpadcom   proti   uzneseniu   konkurzného   súdu   sp.   zn. 28 K 226/02   zo   14.   júla   2004   a o jeho „približnom“ obsahu   sa   dozvedel „z iných informačných   zdrojov“,   pretože   najvyšší   súd   mu   ako   účastníkovi   predmetného   konania v rozpore s § 211 OSP nezaslal odvolanie úpadcu a nevyzval ho vyjadriť sa k nemu. Keď sťažovateľ telefonicky na najvyššom súde zistil, že vo veci odvolania úpadcu sa koná pod sp. zn. 6 M Obdo 5/05, iniciatívne zaslal svoje vyjadrenie zo 7. novembra 2005 týkajúce sa však   len   procesnej   stránky   odvolania,   keďže   jeho   obsah   nepoznal.   Pri   opätovnom telefonickom   informovaní   sa   15.   novembra   2005   o stave   konania   vedeného   pod sp. zn. 6 M Obdo   5/05   mu   bolo   oznámené,   že   najvyšší   súd   v predmetnej   veci   rozhodol 11. novembra 2005, avšak predmetom konania nebolo odvolanie úpadcu z 22. septembra 2005   proti   uzneseniu   konkurzného   súdu   sp.   zn.   28   K 226/02   zo   14. júla   2004,   ale mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora proti tomu istému uzneseniu konkurzného súdu, a že z uvedených dôvodov bolo odvolanie úpadcu predložené senátu najvyššieho súdu „2 Obo“ až 14. novembra 2005 pod sp. zn. 2 Obo 344/05.

Z dôvodu,   že   odvolanie   úpadcu   nebolo   sťažovateľovi   doručené,   ako   aj   pre   jeho pochybnosti,   či   bola   vec   pridelená   zákonnému   sudcovi,   keďže   odvolanie   úpadcu z 22. septembra 2005, ktoré bolo najvyššiemu súdu doručené ešte 26. septembra 2005, bolo pridelené senátu „2 Obo“ až 14. novembra 2005 a do toho dňa mu nebola pridelená spisová značka,   chcel   sťažovateľ   nahliadnuť   do   spisu   sp.   zn.   2   Obo   344/05.   Prvú   žiadosť o nahliadnutie do spisu za účelom prevzatia odvolania úpadcu a podania vyjadrenia k nemu zaslal právny zástupca sťažovateľa najvyššiemu súdu faxom aj poštou 15. novembra 2005. Keďže   nahliadnutie   do   spisu   mu   nebolo umožnené,   právny   zástupca   sťažovateľa   podal 16. novembra 2005 opakovanú žiadosť o nahliadnutie do spisu spolu s námietkou zaujatosti proti predsedovi senátu „2 Obo“ JUDr. Š. (pozri vyššie). Podľa sťažovateľa najvyšší súd bez toho, aby súhlasil alebo odoprel súhlas s jeho žiadosťou nahliadnuť do spisu, žiadosť ignoroval a už po dvoch dňoch od pridelenia veci 16. novembra 2005 rozhodol aj napriek tomu, že on ako účastník konania sa v tom čase domáhal nahliadnutia do spisu a podal riadnu námietku zaujatosti. Nahliadnutie do spisu sp. zn. 2 Obo 344/05 bolo najvyšším súdom sťažovateľovi umožnené 1. decembra 2005, a to až po zaslaní desiatich žiadostí o nahliadnutie do spisu „(zo dní 15. 11., 16. 11., 18. 11., 21. 11., 22. 11., 23. 11., 24. 11.,

25. 11.,   28. 11.   a   29. 11.)“.   Právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   pri   nahliadnutí   do   spisu 1. decembra 2005 bola bezdôvodne odmietnutá jeho žiadosť o vyhotovenie fotokópii zo spisu za úhradu vecných nákladov. Listom z 13. decembra 2005 najvyšší súd nevyhovel ani žiadosti právneho zástupcu sťažovateľa z 9. decembra 2005 o študovanie zberného spisu k spisu sp. zn. 2 Obo 344/05.

Vzhľadom   na   uvedené,   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmto nálezom:„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 344/2005 porušil právo F. na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj podľa čl. 38 ods.1 Ústavného zákona č. 23/1991, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 344/05 zo dňa 16. 11. 2005 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. F. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v paušálnej sume 250.000,– Sk (...), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu F. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   najvyšší   súd   listom   č.   k.   KP   8/2007–6   z 18.   apríla   2007   a právny   zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu najvyššieho súdu listom z 31. mája 2007.

2.1 Najvyšší súd vo svojom vyjadrení uviedol: «Zo spisu Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 28 K 226/2002 je zrejmé, že Dlžník – C., s. r. o. podal odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh na vyhlásenie konkurzu zamietnutý pre nemajetnosť v čase, keď bol spis na NS SR na rozhodnutie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Spis bol   spolu   s mimoriadnym   dovolaním Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   predložený 21. septembra 2005 a bol vedený pod sp. zn. 6 Mobdo 5/05. Odvolanie podal sťažovateľ 26. septembra 2005 priamo   na   Najvyšší súd   Slovenskej republiky a nie   na   súd prvého stupňa,   ako   je   obvyklé   (§   204   ods.   1   O.   s.   p.).   Zároveň   súdu   prvého   stupňa   doručil v rovnaký deň oznámenie, že proti rozhodnutiu podal odvolanie a k oznámeniu ako prílohu pripojil rovnopis odvolania.

Z   uvedeného   postupu   vyplynuli   určité   problémy   s   administratívnym   spracovaním spisu, jeho usporiadaním najmä so žurnalizáciou písomností, ktoré v rovnakom časovom období   došli   alebo   boli   vytvorené   na   súde   prvého   stupňa   a   na   odvolacom   súde.   Pri štandardnom   postupe   odvolanie   predkladá   odvolaciemu   súdu   súd   prvého   stupňa s predkladacou správou spolu so spisom po vykonaní úkonov, ktorých urobenie mu ukladá O. s. p.   V   čase   keď   došlo   odvolanie   na   NS   SR   však   tu   bol   spis   na   rozhodnutie o mimoriadnom dovolaní a tak bol aj v evidencii vedený. Podateľňa a zrejme aj súdna kancelária preto bez toho,   aby odvolanie zaevidovali ako novú odvolaciu vec,   podanie založili do spisu. Najčastejší postup predsedov senátov v takom prípade je taký, že zváži podľa   okolností   prípadu,   aká   má   byť   časová   následnosť   pri   rozhodovaní   o   odvolaní a dovolaní. Ak dospeje k názoru, že treba najprv rozhodnúť o dovolaní, tak po rozhodnutí o ňom predloží spis kancelárii s pokynom, že ju treba zaevidovať ako novú odvolaciu vec (predložiť   ju   elektronickej   podateľni   na   výber   senátu   a   pridelenie   spisovej   značky   pre odvolacie konanie) a potom ju predložiť na rozhodnutie príslušnému odvolaciemu senátu. V   rovnakom   období   súd   prvého   stupňa   28.   septembra   2005   odvolanie   poslal Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky,   keďže   predpokladal,   že   spis   je   tam. Generálna prokuratúra odvolanie 24. októbra 2005 vrátila súdu s oznámením, že spis už bol spolu s mimoriadnym dovolaním predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Súd prvého stupňa preto 26. októbra 2005 odoslal odvolanie spolu s predkladacou správou (č. l. 484)   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky,   kam   spis   došiel   31.   októbra   2005. Podateľňa elektronicky náhodným výberom vec pridelila odvolaciemu senátu a pridelila spisu   spisovú   značku   2   Obo   344/05,   ktorú   vyznačila   na   predkladacej   správe.   Hoci v dôsledku uvedených skutočností radenie časti spisu nie je celkom prehľadné, k žiadnej manipulácii   zo   spisom   ani   s   odvolaním   nedošlo.   Odvolanie,   ktoré   bolo   doručené   na odvolací súd i odvolanie, ktoré bolo podané na súd prvého stupňa sú v spise založené a zo spisu   je   zrejmé   kedy   a   kam   boli   podané.   V tejto   súvislosti   sa   žiada   poznamenať,   že o odvolacom   a   dovolacom   konaní   sa   nevedú   samostatné   spisy   ale   v   oboch   opravných konaniach sa pokračuje v pôvodnom spise súdu prvého stupňa, ktorému sa len pridelí pre odvolacie a dovolacie konanie spisová značka. Odvolanie podané priamo na odvolací súd nebolo   zaradené   do   spisu   NS   SR   sp. zn. 2   Obo   344/05   ale   do   spisu   Krajského   súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 28 K 226/02, v ktorom sa v tom čase na NS SR viedlo dovolacie konanie, pre ktoré mal spis pridelenú spisovú značku 6 Mobdo 5/2005 a ktorému sa neskôr pre odvolacie konanie pridelila spisová značka 2 Obo 344/05. Po celú dobu to však bol ten istý spis a odvolanie v ňom stále bolo, i keď spisová značka pre odvolacie konanie mu bola pridelená až keď odvolanie predložil s predkladacou správou súd prvého stupňa.

Vec pre odvolacie konanie bola pridelená elektronicky náhodne vybranému senátu 31. októbra 2005, rovnako ako by to bolo keby sa prideľovala 26. októbra 2005. O pridelení veci je záznam v počítači elektronickej podateľne, vec je zapísaná v príslušnom registri vedenom spisovou kanceláriou ručnou i elektronickou formou. Potvrdenie pre účastníka konania sa vydáva účastníkom konania len pri podaní, na základe ktorého začína konanie, čo v podmienkach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je len pri podaní, na základe ktorého   začne   konanie   v   prvom   stupni.   Navyše   potvrdenie   sa   môže   vydať   len   osobne prítomnému účastníkovi. Predmetné odvolanie však 26. októbra 2005 došlo poštou. O   odvolaní,   ktorým   bolo   napadnuté   uznesenie,   ako   v   tomto   prípade,   rozhoduje odvolací   súd   uznesením   bez   nariadenia   pojednávania.   O   prejednaní   sa   nevyhotovuje zápisnica. Vyhotovuje sa len zápisnica o hlasovaní, ktorá nie je súčasťou spisu, ale je v zalepenej obálke v zbernom spise 2 Obo 344/05. V roku 2005 senát 20 (poznámka – pravdepodobne správne má byť „2 Obo“) pôsobil v zložení JUDr. Š. ako predseda senátu a JUDr.   P.   a   JUDr.   I.   ako   členky   senátu.   Podľa   zoznamu   skončených   vecí,   ktorý   sa vyhotovuje pre evidenciu kancelárie, v takomto zložení senát prejednal aj predmetnú vec. K   tvrdeniu   sťažovateľa,   že   vo   veci   rozhodoval   vylúčený   sudca   nemôžem   zaujať stanovisko. Námietku zaujatosti JUDr. Š. vzniesol sťažovateľ podaním, ktoré súdu došlo 18. novembra   2005.   Odvolací   senát   však   o   odvolaní   rozhodol   16.   novembra   2005. Z uvedeného dôvodu ani senát prejednávajúci námietku o nej vecne nerozhodoval a konanie o námietke ako bezpredmetné zastavil.

Z   uvedených   dôvodov   sa   domnievam,   že   právo   sťažovateľa   na   prejednanie   veci zákonným sudcom porušené nebolo.

Nepovažujem za vhodné vyjadrovať sa k vecnej správnosti rozhodnutia ani k otázke, či   mal   odvolací   súd,   ak   dospel   k   záveru,   že   nie   sú   splnené   podmienky   pre   vyhlásenie konkurzu, návrh zamietnuť alebo konanie zastaviť. I keby rozhodnutie nebolo v uvedenom smere správne, domnievam sa, že sťažovateľovi tým nevznikla trvalá ujma. Rozhodnutie nezakladá prekážku rozhodnutej veci a návrh na vyhlásenie konkurzu možno podať znovu. Z uvedených dôvodov navrhujem sťažnosť zamietnuť. Netrváme na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na verejnom ústnom pojednávaní.»

2.2   Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniu   najvyššieho súdu okrem iného uviedol:

„Vychádzajúc   z   (...)   vyjadrenia   porušovateľa   je   nezákonné   a   neprípustné,   aby podateľňa po tom, čo je jej doručené podanie, ktorým sa dáva podnet na začatie konania, toto odmietla zaevidovať a prideliť mu spisovú značku s výhradou, že toto podanie vloží do obsahu   iného,   už   existujúceho   spisu.   Sťažovateľovi   nie   je   zrejmé,   ako   zamestnanec podateľne v čase prijatia pre neho neznámeho podania môže mať akúkoľvek vedomosť, že nejaké   už   existujúce   konanie   sa   týka   toho   istého   rozhodnutia,   ako   voči   ktorému   toto konkrétne podanie smeruje. Takýto postup vzbudzuje pochybnosti o zákonnosti sudcu. Podateľňa sa predsa neoboznamuje s obsahom podaní, neskúma ich z ich obsahovej stránky, ale bez akýchkoľvek výhrad je povinná zaevidovať každé riadne označené podanie, ktorým sa dáva podnet na začatie konanie. (...)

Konaním porušovateľa došlo k neodôvodnenému a nezákonnému zadržaniu podania dlžníka doručeného dňa 26. 9. 2005 a jeho začleneniu do spisu týkajúceho sa mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti tomu istému rozhodnutiu. Konaním porušovateľa tak došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na zákonného sudcu (...).

(...)   Je   nanajvýš   neprípustné,   aby   registrácia   a   evidovanie   podaní   na   súd   bola ponechaná na svojvôli predsedov senátov, ktorí na základe svojich subjektívnych pocitov rozhodnú kedy je predmetné podanie potrebné dať do podateľne a zaevidovať ho ako novú vec. (...)

Je nesporné, že porušovateľ konal v rozpore s (...) citovaným ustanovením zákona, keď do spisu týkajúceho sa mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky   bez   iného   začlenil   podanie   o   odvolaní   dlžníka.   Ide   predsa   o   dve   samostatné konania   s   rozličnými   zákonnými   podmienkami   posudzovania   ich   prípustnosti a odôvodnenosti. Skutočnosť, že oba konania napádajú to isté rozhodnutie, a to rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 14. 7. 2004 sp. zn. 28 K/226/2002, neodôvodňuje a nekonvaliduje fakt opomenutia registrácie podania o odvolaní v dobe jeho skutočného prijatia, a to dňa 26. 9. 2005. (...)

V   súdnom   spise   sa   nenachádza   zápisnica   a   dokonca   ani   žiaden   úradný   záznam z neverejného zasadnutia, z ktorého by bolo možné preveriť, v akom zložení, kedy a kde zasadal   a   rozhodoval   senát   2   Obo.   Z   uvedeného   dôvodu   nemožno   preveriť,   či   dvaja členovia senátu, ktorých mená zo súdneho spisu nemožno zistiť, či neboli vo veci zaujatí, či boli zákonnými sudcami, alebo či sa vôbec zúčastnili rozhodnutia vo veci samej. (...) Rovnako je zaujímavé skúmať aj tú skutočnosť, že právny zástupca sťažovateľa dňa 16. 11. 2005 osobne telefonicky zisťoval, v akom štádiu sa predmetná vec na Najvyššom súde   nachádza,   na   čo   mu   bolo   zamestnankyňou   súdu   oznámené,   že   vec   ešte   nie   je rozhodnutá   a spis   leží   u   sudcu.   Po   tejto   informácii   bola   teda   toho   istého   dňa   faxom sťažovateľom zaslaná námietka zaujatosti. Je preto vylúčené, aby po tom, čo sťažovateľ dostal   dňa   16.   11.   2005   informáciu,   že   vec   ešte   nie   je   rozhodnutá   a   nekonalo   sa   ani zasadnutie senátu na jej rozhodnutie, niekoľko dní potom zistil, že k predmetnému dátumu 16. 11. 2005 bolo vo veci rozhodnuté a námietka zaujatosti z toho istého dátumu ostala neakceptovaná a ponechaná bez prihliadnutia na jej obsah.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základných práv.

4. V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť I. senát ústavného súdu, pretože v roku 2006 a v roku 2007 v súlade s rozvrhom práce na tieto roky bol sudca spravodajca Juraj Horváth   členom   I. senátu   ústavného   súdu.   Plénum   ústavného   súdu   28.   februára   2007 Rozvrhom   práce   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   na   rok   2007   sp. zn.   Spr 140/07 rozhodlo, že s účinnosťou od 28. februára 2007 sa sudca spravodajca Juraj Horváth stal členom   II. senátu   ústavného   súdu.   Plénum   ústavného   súdu   zároveň   rozhodlo,   že   veci, v ktorých je sudcom spravodajcom Juraj Horváth, sa prerokujú v II. senáte ústavného súdu. Z tohto dôvodu sa táto vec prerokovala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   bolo   posúdenie,   či   napadnutým   postupom a uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Obo   344/2005   zo   16.   novembra   2005   došlo zo sťažovateľom   uvádzaných   dôvodov   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na zákonného   sudcu   zaručeného   v čl.   48   ods.   1   ústavy   a v čl.   38   ods.   1   listiny,   ako   aj k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že k porušeniu základného práva na zákonného sudcu došlo z viacerých dôvodov, a to tým, že najvyšší súd nepridelil spisovú značku odvolaniu úpadcu smerujúcemu proti uzneseniu konkurzného súdu sp. zn. 28 K 226/02 zo 14. júla 2004,   ktoré   bolo   ako   prvé   doručené   priamo   najvyššiemu   súdu   ako   súdu   odvolaciemu 26. septembra 2005, ale spisovú značku pridelil tomu istému odvolaniu úpadcu až vtedy, keď mu bolo toto podanie 31. októbra 2005 postúpené konkurzným súdom na odvolacie konanie spolu s predkladacou správou, z čoho sťažovateľ usudzuje, že v danom prípade došlo k manipulácii pri prideľovaní veci zákonnému sudcovi. Porušenie základného práva na   zákonného   sudcu   sťažovateľ   vidí   ďalej   v tom,   že   zo   spisu   napadnutého   konania najvyššieho   súdu   nie   je   možné   zistiť,   či   odvolanie   úpadcu   bolo   na   prerokovanie a rozhodnutie   pridelené   senátu   „2   Obo“   v súlade   s predpísanými   technickými a programovými prostriedkami a či vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Obo 344/2005 rozhodol skutočne   senát   alebo   iba   jeho   predseda,   pretože   v spise   sa   nenachádza   zápisnica z neverejného zasadnutia senátu „2 Obo“, z čoho podľa sťažovateľa vyplýva, že nebolo možné zistiť zloženie senátu ani to, či jeho členovia nemohli byť vo veci zaujatí. Porušenie základného práva na zákonného sudcu vidí aj v tom, že najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením sp. zn. 2 Obo 344/2005 zo 16. novembra 2005 aj napriek tomu, že sťažovateľ v ten istý deň uplatnil proti predsedovi senátu „2 Obo“ námietku zaujatosti.

V súvislosti   s   posúdením   otázky   prideľovania   spisovej   značky   podaniam adresovaným   najvyššiemu   súdu   v poradí   v akom   mu   boli   doručené   je   podľa   názoru ústavného   súdu   potrebné   zohľadniť   špecifickosť   postavenia   najvyššieho   súdu   v sústave všeobecných súdov ako súdu, ktorý rozhoduje predovšetkým o riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam všeobecných súdov nižšej inštancie. Okrem toho podľa zákona o súdoch je najvyšší súd príslušný rozhodovať kompetenčné konflikty medzi súdmi a orgánmi verejnej správy, ďalej rozhoduje v otázkach o odňatí a prikázaní veci inému ako príslušnému súdu a napokon iba v prípadoch výslovne upravených zákonom rozhoduje ako súd prvého stupňa (napr. v správnom súdnictve podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku).

Spôsob vedenia registrov a prideľovania spisových značiek v registroch najvyššieho súdu v súčasnosti upravuje a aj v rozhodnom čase (september – október 2005) upravoval kancelársky poriadok najvyššieho súdu sp. zn. Spr 118/02 účinný od 1. januára 2002 dosiaľ, ktorý bol vydaný v súlade s Rokovacím poriadkom najvyššieho súdu č. Pls 1/93 z 11. mája 1993 prijatým na základe v tom čase účinného zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch (v súčasnej dobe je tento zákon nahradený zákonom o súdoch).

V § 10 ods. 1 kancelárskeho poriadku najvyššieho súdu je uvedené: „Každé podanie, v ktorom sa dáva podnet na začatie konania (úvodné podanie), zapíše sa do príslušného registra. Podanie sa do registra zapíše podľa jeho prevzatia podateľňou tak, že prvým zapísaným podaním bude to, ktoré podľa hodiny a minúty prišlo ako prvé a postupne podľa času prevzatia podateľňou všetky ostatné podania. (...).“

V   §   12   ods.   3   kancelárskeho   poriadku   najvyššieho   súdu   je   uvedené: „Spisovú značku, ktorú vec dostala na Najvyššom súde Slovenskej republiky, ako súde odvolacom, treba vyznačiť v predkladacej správe.“

V skúmanom prípade mal najvyšší súd postavenie odvolacieho súdu a nie súdu prvej inštancie,   ktorý   by   rozhodoval   o „úvodnom   podaní“ na   začatie   konania   v zmysle citovaného § 10 ods. 1 kancelárskeho poriadku najvyššieho súdu. Inými slovami povedané, v danom prípade najvyšší súd ako súd odvolací konal a rozhodoval o odvolaní úpadcu proti rozhodnutiu   prvostupňového   konkurzného   súdu,   pričom   v zmysle   §   204   ods.   1   OSP účinného   v rozhodnom   čase   bolo   potrebné   odvolanie   podať   na   súde,   proti   rozhodnutiu ktorého smerovalo, a ten by ho následne predložil spolu so spisom a predkladacou správou súdu odvolaciemu. Zo súdnej praxe je zrejmé, že aj v prípade, ak odvolateľ zašle odvolanie priamo odvolaciemu súdu, tento súd ho bez vybavenia postúpi späť súdu prvostupňovému, a to jednak z dôvodu, že odvolací súd nedisponuje spisovým materiálom prvostupňového súdu, preskúmanie ktorého je pre rozhodovanie o odvolaní nevyhnutné, ako aj z dôvodu, že pred predložením veci odvolaciemu súdu OSP upravuje procesné úkony pred predložením veci odvolaciemu súdu, vykonanie ktorých je v kompetencii súdu, ktorý rozhodoval vo veci v prvom stupni.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   aj   napriek   tomu,   že   vďaka   súhre   okolností   sa   na najvyššom súde v čase doručenia odvolania úpadcu nachádzal aj spis konkurzného súdu z dôvodu   konania   o mimoriadnom   dovolaní,   bolo   použitie   a dodržanie   uvedených procesných postupov pri predkladaní odvolania prvostupňovým súdom súdu odvolaciemu podľa Občianskeho súdneho poriadku, odôvodnené aj v posudzovanom prípade.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   najvyšší   súd   v súlade s citovaným § 12 ods. 3 kancelárskeho poriadku najvyššieho súdu a rešpektujúc pritom procesné postupy podľa Občianskeho súdneho poriadku pri predkladaní odvolania pridelil spisovú   značku   až   odvolaniu   úpadcu,   ktoré   mu   bolo   postúpené   spolu   s predkladacou správou   konkurzným   súdom,   a to   spôsobom   nevzbudzujúcim   žiadne   pochybnosti o manipulácii pri prideľovaní zákonného sudcu.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na zákonného sudcu podľa názoru ústavného súdu sa javí ako neopodstatnená aj námietka sťažovateľa, že zo spisu najvyššieho   súdu   vedeného   pod   sp.   zn.   2   Obo   344/2005   nemožno   zistiť,   či   odvolanie úpadcu   bolo   na   prerokovanie   a rozhodnutie   pridelené   senátu   „2   Obo“   v súlade s predpísanými technickými a programovými prostriedkami.

Vzhľadom na to, že rozhodným obdobím pre posúdenie danej veci je 31. október 2005,   kedy   bolo   najvyššiemu   súdu   postúpené   konkurzným   súdom   odvolanie   úpadcu s predkladacou   správou,   ústavný   súd   preskúmal   predpisy   upravujúce   zavedenie a využívanie technických a programových prostriedkov zabezpečujúcich objektívne a ničím neovplyvniteľné   prideľovanie   veci   na   prerokovanie   a rozhodnutie   jednotlivým   senátom najvyššieho súdu v roku 2005.

Predseda najvyššieho súdu vydal 15. decembra 2004 pod sp. zn. Spr 295/2004 na základe v tom čase účinného § 27 ods. 1 a 3 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch Rozvrh práce pre najvyšší súd na rok 2005 (ďalej len „rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2005“). Podľa zistenia ústavného súdu v IV. časti, čl. II, bode 2 rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2005 je uvedené: „Zapisovanie vecí do registrov sa uskutočňuje v zmysle § 8 ods. 12 a § 10 ods. 1 Kancelárskeho poriadku Najvyššieho súdu SR pomocou výpočtovej techniky   –   elektronickej   podateľne,   podľa   zásad uvedených v tomto   rozvrhu.   V   prípade nemožnosti   využitia   technických   a programových   prostriedkov   predpokladaných v ustanovení § 26 ods. 4 zák. č. 335/1991 Zb., v znení neskorších predpisov, postupuje sa podľa ustanovení §§ 8–12 Kancelárskeho poriadku Najvyššieho súdu SR č. Spr 118/02 z júna 2002 v zmysle zásad uvedených v tomto rozvrhu, podľa poradia nápadu vecí.“

V čase nápadu odvolania úpadcu najvyššiemu súdu 31. októbra 2005, ktoré bolo pridelené   na   prerokovanie   a rozhodnutie   senátu   najvyššieho   súdu   „2   Obo“,   bol   už síce s účinnosťou   od   1.   apríla   2005   zákon   č.   335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   nahradený zákonom   o súdoch,   na   ktorý   sa   sťažovateľ   vo   svojej   argumentácii   odvoláva,   avšak   ani rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2005 so svojimi zásadami ohľadom prideľovania vecí jednotlivým   senátom   náhodným   výberom   bez   možnosti   ovplyvnenia   (elektronickou podateľňou) nebol v rozpore so zásadami uvedenými v zákone o súdoch. Najvyšší súd tieto zásady v skúmanom prípade dodržal a vec pridelil senátu „2 Obo“ náhodným výberom. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, že v prípade pridelenia veci senátu „2 Obo“ najvyšší súd nevydal pre účastníkov potvrdenie o prevzatí a pridelení veci v zmysle požiadavky § 51 ods. 9 zákona o súdoch, ústavný súd konštatuje, že v danom prípade postupom najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu tohto ustanovenia zákona, pretože treba opätovne zohľadniť, že najvyšší súd v skúmanom prípade nekonal ako súd prvého stupňa, t. j. nekonal o „úvodnom podaní“ na   začatie   konania,   o prevzatí   a   pridelení   ktorého   sa   navrhovateľovi   vydáva spomínané   potvrdenie,   ale   konal   a rozhodoval   ako   súd   odvolací.   Odvolacie   konanie   je pokračovaním prvostupňového konania, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že v prípade vrátenia veci odvolacím súdom na opätovné prerokovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa, tento pokračuje   v konaní   pod   pôvodnou   spisovou   značkou   prvostupňového   konania.   V tejto súvislosti je možné súhlasiť s vyjadrením predsedu najvyššieho súdu: „(...) o odvolacom a dovolacom   konaní   sa   nevedú   samostatné   spisy   ale   v oboch   opravných   konaniach   sa pokračuje v pôvodnom spise súdu   prvého   stupňa,   ktorému   sa len pridelí   pre   odvolacie a dovolacie konanie spisová značka.“

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že základné právo na zákonného sudcu bolo porušené aj tým,   že   nemal vedomosť   o zložení   senátu   „2   Obo“,   keďže   v spise   najvyššieho   súdu vedenom pod sp. zn. 2 Obo 344/2005 nie je zápisnica z prerokovania veci senátom „2 Obo“, a zároveň nemal ani možnosť posúdiť, či niektorý člen senátu nie je vo veci zaujatý.

Ústavný súd pri posúdení otázky, či postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod   sp.   zn. 2 Obo 344/2005 došlo   k porušeniu   základného práva   na zákonného sudcu, nemohol v prospech sťažovateľa zohľadniť ani túto jeho námietku, pretože rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2005, z ktorého bolo možné zistiť zloženie jednotlivých senátov, bol verejne prístupný na internetovej stránke najvyššieho súdu, takže týmto spôsobom aj sťažovateľ   mohol   a mal   možnosť   zistiť   zloženie   senátu   „2   Obo“.   Zloženie   senátov obchodného kolégia najvyššieho súdu bolo upravené v VII. časti rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2005, podľa ktorej v rozhodnom čase senát najvyššieho súdu „2 Obo“ konal a rozhodoval   v zložení   JUDr.   J.   Š.   (predseda   senátu),   JUDr. I. I.   a JUDr. A.   P.   (členky senátu).

Ak ide o námietku sťažovateľa v súvislosti s absenciou zápisnice z prerokovania veci vedenej pod sp. zn. 2 Obo 344/2005 senátom „2 Obo“ zo 16. novembra 2005, ústavný súd podotýka, že v danom prípade najvyšší sud v súlade s v tom čase účinným ustanovením § 214 ods. 2 písm. c) OSP prerokoval vec bez nariadenia pojednávania, pretože odvolanie úpadcu   smerovalo   proti   uzneseniu   a v týchto   prípadoch   sa   pojednávanie   nenariaďuje, pričom   tento   postup sťažovateľ ani nespochybňuje. Problematiku vyhotovenia zápisnice z pojednávania upravovalo v tom čase účinné ustanovenie § 40 ods. 1 OSP, ktoré výslovne vyžadovalo   vyhotovenie   zápisnice   iba   z verejného   pojednávania,   avšak   neukladalo povinnosť   vyhotovovať   zápisnicu   aj   z pojednávania   neverejného,   čo   je   podľa   názoru ústavného   súdu   požiadavka   v celku   akceptovateľná   vzhľadom   na   to,   že   v prípade požiadavky vyhotoviť zápisnicu aj z neverejného zasadnutia, by táto musela byť v záujme zachovania neverejnosti prerokovania veci v zapečatenej obálke, a tak by nebola prístupná účastníkom   konania   pri   nahliadnutí   do   spisového   materiálu.   V tejto   súvislosti   predseda najvyššieho   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedol: „O   odvolaní,   ktorým   bolo   napadnuté uznesenie,   ako   v tomto   prípade,   rozhoduje   odvolací   súd   uznesením   bez   nariadenia pojednávania.   O prejednaní   sa   nevyhotovuje   zápisnica.   Vyhotovuje   sa   len   zápisnica o hlasovaní, ktorá nie je súčasťou spisu, ale je v zalepenej obálke v zbernom spise 2 Obo 344/05.“

Napokon   sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva   na   zákonného   sudcu aj z dôvodu,   že   senát   najvyššieho   súdu   „2   Obo“   vydal   napadnuté   uznesenie sp. zn. 2 Obo 344/2005 zo 16. novembra 2005 aj napriek tomu, že sťažovateľ v ten istý deň 16. novembra 2005 faxovým podaním uplatnil proti predsedovi senátu „2 Obo“ námietku zaujatosti, ktorú následne doplnil písomným podaním z 18. novembra 2005.

Z vyžiadaného súdneho spisu konkurzného súdu sp. zn. 28 K 226/2002 ústavný súd zistil,   že   konanie   o odvolaní   úpadcu   proti   uzneseniu   konkurzného   súdu   sp. zn. 28 K 226/2002 zo 14. júla 2004 bolo najvyšším súdom vedené pod sp. zn. 2 Obo 344/2005 a bolo skončené vyhlásením uznesenia sp. zn. 2 Obo 344/2005 zo 16. novembra 2005, pričom v ten istý deň sťažovateľ faxom uplatnil proti predsedovi senátu najvyššieho súdu „2 Obo“ JUDr. Š. námietku zaujatosti. Sťažovateľ tvrdí, že postup najvyššieho súdu bol nezákonný, keď vyhlásil rozhodnutie vo veci bez tohto, aby sa najprv vysporiadal s ním uplatnenou námietkou zaujatosti.

V tejto súvislosti ústavný súd zo súdneho spisu zistil, že faxové podanie sťažovateľa, ktorým uplatnil proti predsedovi senátu najvyššieho súdu „2 Obo“ námietku zaujatosti, bolo najvyššiemu súdu doručené 16. novembra 2005 o 17.47 h.

V § 8 ods. 1 kancelárskeho poriadku najvyššieho súdu je uvedené: „Na prijímanie písomných podaní adresovaných Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky po celý pracovný čas je určená podateľňa, ktorá je spoločná pre všetky úseky Najvyššieho súdu SR.“ Podľa zistenia   ústavného   súdu „pracovný   čas   podateľne“ na   najvyššom   súde   je   rovnomerne rozvrhnutý na každý pracovný deň v týždni v čase od 7.30 h. do 15.30 h., pričom rovnako je rozvrhnutý aj pracovný čas ostatných zamestnancov najvyššieho súdu. Z uvedených zistení vyplýva, že faxové podanie sťažovateľa   zo   16.   novembra 2005   bolo najvyššiemu   súdu doručené po dobe určenej na prijímanie podaní adresovaných najvyššiemu súdu, takže senát „2 Obo“ mohol toto podanie dostať na vedomie až nasledujúci deň 17. novembra 2005, t. j. až po vyhlásení uznesenia sp. zn. 2 Obo 344/2005 zo 16. novembra 2005.

Z uvedeného vyplýva, že v čase vyhlásenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 344/2005 zo 16. novembra 2005 nebola proti predsedovi senátu najvyššieho súdu „2 Obo“ uplatnená námietka zaujatosti, preto ju najvyšší súd pred svojím rozhodnutím ani   nemohol   zohľadniť,   takže   najvyšší   súd   postupoval   a   rozhodol   plne   v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   ani   týmto   postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 344/2005 nebolo porušené základné právo sťažovateľa na zákonného sudcu.

V súvislosti   s tvrdeniami   sťažovateľa,   že   najvyšší   súd   v konaní   o jeho   námietke zaujatosti vedenom pod sp. zn. 1 Ndob 85/2005 nezohľadnil, že ju uplatnil už faxovým podaním zo 16. novembra 2005, ale o tejto námietke najvyšší súd konal tak, ako keby bola uplatnená až podaním z 18. novembra 2005, pričom týmto podaním sťažovateľ iba doplnil svoje faxové podanie, ústavný súd konštatuje, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je   ústavný   súd   viazaný   návrhom   sťažovateľa,   ktorý   je   v tomto   prípade   zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení základného   práva   na   zákonného   sudcu   iba   v súvislosti   s postupom   najvyššieho   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 344/2005, ktoré v petite sťažnosti sťažovateľ namietal. Tvrdenia o porušení práv v inom konaní najvyššieho súdu, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

Všetky uvedené dôvody boli základom pre rozhodnutie ústavného súdu, že základné právo sťažovateľa na zákonného sudcu zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy a v čl. 38 ods. 1 listiny postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 344/2005 zo 16. novembra 2005 porušené nebolo, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

2. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   najvyšší   súd   svojím   postupom   a uznesením sp. zn. 2 Obo 344/2005 zo 16. novembra 2005, ktorým na základe odvolania úpadcu zrušil uznesenie konkurzného súdu sp. zn. 28 K 226/2002 zo 14. júla 2004, porušil aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to jednak z dôvodu, že najvyšší   súd   neskúmal   prípustnosť   odvolania   úpadcu,   ako   aj   z dôvodov   nesprávneho právneho posúdenia veci pri podaní výkladu ustanovení § 48 ods. 1 a 2 OSP o doručovaní písomností   právnickej   osobe,   ďalej z dôvodu   nedostatočného   zistenia   skutkového stavu, z dôvodu, že uznesenie najvyššieho súdu je neodôvodnené a nezákonné, pretože najvyšší súd zrušil uznesenie konkurzného súdu aj napriek tomu, že neexistovali zákonné dôvody na jeho   zrušenie   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku,   a napokon   aj   z dôvodu,   že sťažovateľovi bola najvyšším súdom odňatá možnosť konať, pretože mu nebolo doručené odvolanie úpadcu, a tak sa nemohol k nemu vyjadriť.

Ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 209/06).

Z tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   iba   také rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (napr. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný súd už judikoval (napr. I. ÚS 269/05), že rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci   samej   (vrátane   rozhodnutia   odvolacieho   súdu)   musí   predchádzať   jeho   postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení ústavy   a príslušnej   medzinárodnej   zmluvy   o ľudských   právach   a základných   slobodách (v kontexte danej veci v súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Aj keď sťažovateľ v súvislosti s právom na spravodlivé súdne konanie namietal iba porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu (na spravodlivé súdne konanie) s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. právo na spravodlivý proces sa nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale je implikované aj v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a to v čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 71/97).

Podľa názoru ústavného súdu (napr. I. ÚS 26/94, I. ÚS 23/06) obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo   ich   diskriminovať   pri   jeho   uplatňovaní.   Jeho   obsahom   je   i zákonom   upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného   orgánu,   ktoré   je   v rozpore   so   zákonom,   je   porušením   ústavou   zaručeného   práva na spravodlivý proces, nezávisle od toho, či smeruje v neprospech účastníka, alebo iného subjektu.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   (II.   ÚS   122/05)   základné   právo   na spravodlivé súdne   konanie   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v súlade s procesno-právnymi   predpismi   upravujúcimi   postupy   v občianskoprávnom   konaní. A contrario, ak všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní, môže dôjsť k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie.

Súčasťou základného práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo na to, aby opravný   súd   konal   a rozhodol   o podanom   (riadnom   alebo   mimoriadnom)   opravnom prostriedku v prípade, ak účastník konania splnil všetky zákonom požadované predpoklady na prípustnosť takého opravného prostriedku, pričom ak nie sú splnené zákonom stanovené podmienky   prípustnosti   opravného   prostriedku   a napriek   tomu   sa   opravný   súd   týmto opravným   prostriedkom   vecne   zaoberá,   môže   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   na spravodlivý proces.

V danom   prípade   najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   napadnutým   uznesením sp. zn. 2 Obo   344/2005   zo   16.   novembra   2005   zrušil   rozhodnutie   prvostupňového konkurzného súdu sp. zn. 28 K 226/2002 zo 14. júla 2004 vydané v konkurznom konaní, ktorým   bol   zamietnutý   návrh   sťažovateľa   na vyhlásenie   konkurzu   na   majetok   úpadcu z dôvodu nedostatku majetku úpadcu.

Okruh osôb oprávnených podať odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na vyhlásenie konkurzu upravovalo v rozhodnom čase ustanovenie druhej vety § 13 ods. 6 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“).

Podľa druhej vety § 13 ods. 6 zákona o konkurze a vyrovnaní (účinnej v rozhodnom čase)   proti   uzneseniu   o   zamietnutí   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu   sa   môže   odvolať navrhovateľ.

Uvedené ustanovenie zákonodarca implementoval do zákona o konkurze a vyrovnaní jeho novelou č. 238/2000 Z. z. s účinnosťou od 1. augusta 2000, pričom podľa § 70b tejto novely konania začaté pred 1. augustom 2000 sa dokončia podľa doterajších predpisov, ak nie je ustanovené inak. Z uvedeného vyplýva, že pre určenie, v akom znení má byť zákon o konkurze   a   vyrovnaní   aplikovaný,   je   rozhodné,   kedy   bol   podaný   návrh   na   začatie konkurzného konania.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti, ako aj z vyžiadaného súdneho spisu konkurzného súdu zistil, že konanie vedené pod sp. zn. 28 K 226/2002 sa začalo na základe návrhu sťažovateľa   na   vyhlásenie   konkurzu   na   majetok   úpadcu   z   23.   októbra   2000,   ktorý   bol konkurznému   súdu   doručený   13.   novembra   2000,   t. j.   konkurzné   konanie   vedené   pod sp. zn. 28 K 226/2002 začalo po 1. auguste 2000, takže sa na neho mal aplikovať zákon o konkurze a vyrovnaní v znení novely č. 238/2000 Z. z.

Najvyšší súd v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 344/2005 preskúmaval uznesenie konkurzného súdu sp. zn. 28 K 226/2002 zo 14. júla 2004, ktorým bol zamietnutý návrh   sťažovateľa   na   vyhlásenie   konkurzu   pre   nedostatok   majetku   úpadcu,   pričom odvolacie konanie bolo iniciované odvolaním úpadcu (ktorý nebol navrhovateľom). Inými slovami, najvyšší súd napádaným uznesením sp. zn. 2 Obo 344/2005 zo 16. novembra 2005 meritórne rozhodol o odvolaní, ktoré podľa v tom čase účinnej druhej vety § 13 ods. 6 zákona o konkurze a vyrovnaní podala neoprávnená osoba.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že už len zistenie, že najvyšší súd   neskúmal   prípustnosť   odvolania   úpadcu,   postačuje,   bez   vyhodnotenia   ďalších sťažovateľom uvádzaných dôvodov vo vzťahu k obsahovej stránke napadnutého uznesenia, na konštatovanie, že sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je dôvodná. Preto ústavný súd po vyhodnotení   všetkých   podkladov,   súvislostí   a argumentov   vyslovil,   že   uznesením najvyššieho   súdu   sp. zn. 2 Obo   344/2005   zo   16.   novembra   2005   bolo   porušené   právo sťažovateľa   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   tak   ako   to   je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   zrušil   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Obo 344/2005   zo   16.   novembra   2005   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie. Ústavný súd v súvislosti s týmto návrhom sťažovateľa dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby využil aj svoju právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, a preto vyhovel jeho návrhu, zrušil označené uznesenie najvyššiemu súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia. Najvyšší súd bude v ďalšom konaní vo veci podľa § 56 ods. 6 a 7 zákona o ústavnom súde viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s   jeho právnym zastupovaním advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich úhradu v „paušálnej sume 250. 000,- Sk“.

Ústavný súd už vyslovil (napr. I. ÚS 104/03), že predmet konania pred ústavným súdom   –   ochrana ľudských   práv   a slobôd – je v zásade nevyčísliteľný v peniazoch   a je nezameniteľný   s hodnotou   sporu,   o ktorom   sa   koná   pred   všeobecným   súdom.   Preto   pri výpočte trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal   z ustanovení §   1 ods. 3,   §   11   ods.   2   a   §   14   ods.   1   písm.   a)   a   c) vyhlášky Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby   uskutočnený   v roku   2005   je   2   501   Sk   a hodnota   režijného   paušálu   je   150   Sk. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2006 je 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu je 164 Sk. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2007 je 2 970 Sk a hodnota režijného paušálu je 178 Sk.

S poukazom na výsledok konania priznal ústavný súd sťažovateľovi nárok na úhradu trov   konania   za   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v roku   2005   (prevzatie   a príprava zastúpenia,   splnomocnenie   bolo   udelené   22.   decembra   2005)   v   sume   2 651 Sk   vrátane režijného paušálu, úhradu trov za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2006 (podanie sťažnosti z 3. januára 2006) v sume 2 894 Sk vrátane režijného paušálu a úhradu trov za úkon   právnej   služby   uskutočnený   v roku   2007   (vyjadrenie   z   31.   mája   2007)   v   sume 3 148 Sk vrátane režijného paušálu. Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi nárok na úhradu trov konania v celkovej sume 8 693 Sk, tak ako je to uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2007