znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 355/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., P., zastúpenej advokátom Mgr. T. Č., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 189/2011 z 28. februára 2012 v časti jeho výroku o trovách konania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. T. Č., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 189/2011 z

28. februára 2012 v časti jeho výroku o trovách konania (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola odporcom (v 25. rade) v   konaní   o   žalobe   žalobcov   (spolu   89   žalobcov)   o   určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam vedenom Okresným súdom Poprad (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 19 C 160/08 a v odvolacom konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 16 Co 12/2009.

Žalobcovia   (okrem   žalobcov   v   71.   a   72.   rade)   podali   dovolanie   proti   uzneseniu krajského súdu sp. zn. 16 Co 12/2009 z 18. marca 2010, ktorého prípustnosť odôvodňovali podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), teda vadou konania spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   odmietol   dovolanie   žalobcov   z   dôvodu neprípustnosti a o náhrade trov dovolacieho konania rozhodol tak, že „Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.“. Najvyšší súd v časti odôvodnenia napadnutého uznesenia   k   výroku   o   trovách   konania   uviedol: „O   náhrade   trov   dovolacieho   konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., keď neboli dané dôvody pre použitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretože trovy niektorých žalovaných, ktoré vznikli v súvislosti s vyjadrením ich zástupcov k dovolaniu, nepovažoval,   vzhľadom   na   neprípustnosť   dovolania,   za   potrebné   na   účelné   bránenie práva.“

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu v časti jeho výroku o trovách konania vo vzťahu žalobcov a sťažovateľky. Porušenie označeného základného práva vidí sťažovateľka v nedostatočnom odôvodnení záverov najvyššieho súdu v namietanej časti a v ich ústavnej nekonformnosti a k tomu v sťažnosti uviedla:

«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   založil   svoju   argumentáciu   na   ustanoveniach § 146 ods. 1 písm. c) per analogiam a ods. 2 O. s. p.

Podľa § 146 ods. 1 písm. c) O. s. p. nemá nikto z účastníkov právo na náhradu trov konania, ak konanie bolo zastavené. Odsek 2 uvedeného paragrafu následne ustanovuje výnimku   v   prípade,   ak   niektorý   z   účastníkov   zastavenie   konania   zavinil.   Konštantná judikatúra všeobecných súdov pritom považuje späťvzatie žaloby žalobcom (resp. späťvzatie opravného prostriedku tým, kto ho podal) za zavinenie zastavenia konania (porov. napr. R 49/1993,   R   72/1995).   Judikatúra   ďalej   dovodila,   že   zastaveniu   konania   je   na   roveň postavené odmietnutie žaloby (opravného prostriedku), keďže v jednom i v druhom prípade je dôvodom daného vybavenia veci neexistencia resp. zánik podmienok konania o žalobe (opravnom prostriedku).

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   však   v   napadnutom   uznesení   odôvodňuje nepriznanie   náhrady   trov   konania   inak,   a   to   tak,   že   trovy   vynaložené   na   vyjadrenie k neprípustnému opravnému prostriedku nie sú trovami účelne vynaloženými na bránenie práva. Otázka účelnosti vynaložených trov je však otázka, v ktorej – zjednodušene povedané – ide o „druhý krok“ pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania. Súd totiž musí v „prvom kroku“ najskôr (abstraktne) posúdiť, či určitý účastník vôbec má alebo nemá nárok na náhradu trov a až keď zistí, že účastník by mal v abstraktnej rovine nárok na náhradu   trov,   musí   v   „druhom   kroku“   posúdiť   jednotlivé   položky   uplatnených   trov z pohľadu ich účelnosti.

Ustanovenie § 146 O. s. p., na ktoré sa odvoláva Najvyšší súd Slovenskej republiky v napadnutom uznesení, sa týka onoho „prvého kroku“. Onen druhý krok, teda posúdenie jednotlivých   položiek   uplatnených   trov,   upravuje   §   142   ods.   1   O.   s.   p.,   ktorý   treba primerane   použiť   aj   pri   rozhodovaní   o   účelnosti   vynaložených   trov   nielen   pri   úspechu vo veci samej, ale aj v ostatných prípadoch. Je neprípustné a z pohľadu zrozumiteľnosti a presvedčivosti   odôvodnenia   neakceptovateľné   zmiešavať   uvedené   dva   kroky a odôvodňovať jeden druhým.

Z   vyššie   uvedeného   plynie,   že   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   pri   svojom rozhodovaní vyvodil z § 146 ods. 1 písm. c) a ods. 2 O. s. p. záver, ktorý z neho za žiadnych okolností nevyplýva, a naopak, nepoužil pri svojom rozhodovaní to ustanovenie, ktoré ním riešenú otázku „účelnosti vynaložených trov“ skutočne upravuje... To platí bez ohľadu na to,   či   samotný   výrok,   ku   ktorému   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dopracoval,   je v konečnom   dôsledku   správny,   teda   či   by   sa   za   použitia   správnej   právnej   normy   a   jej správnej   interpretácie   dospelo   k   rovnakému   výroku.   Právo   na   riadne   odôvodnenie rozhodnutia patrí účastníkovi konania bez ohľadu na konečnú správnosť výroku...

Odhliadnuc   od   použitia   zjavne   nesprávnych   právnych   noriem,   Najvyšší   súd Slovenskej republiky založil svoj výrok o nepriznaní náhrady trov konania v podstate na úvahe, že trovy vynaložené na vyjadrenie k procesné neprípustnému dovolaniu nemôžu byť účelne vynaloženými trovami...

Výslovne možno úvodom poukázať na to, že problematikou náhrady trov konania za vyjadrenie k opravnému prostriedku,   na ktoré bol účastník súdom vyzvaný,   už riešil Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre (napr. III. ÚS 454/2010). V tomto rozhodnutí   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   formuloval   záver,   podľa   ktorého „ak všeobecný súd v občianskom súdnom konaní navrhovateľovi nariadi, aby sa vyjadril k odvolaniu odporcu, a tento mu požadované vyjadrenie predloží, ide o súčasť prípravy rozhodnutia   vo   veci,   ktorý   úkon   je   všeobecný   súd   povinný   zohľadniť   pri   rozhodovaní o trovách   odvolacieho   konania,   aj   keď   bolo   neskôr   na   základe   späťvzatia   odvolania zastavené“. Vzhľadom na to, že situácia odmietnutia opravného prostriedku a zastavenia konania o ňom sa z procesného hľadiska od seba líšia len minimálne, a samotné všeobecné súdy aplikujú normy vzťahujúce sa na jednu z týchto procesných situácií analogicky aj na druhú   procesnú   situáciu   (viď   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia),   sú   tieto   závery Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   v   plnom   rozsahu   prenositeľné   aj   na   prípady odmietnutia opravného prostriedku potom, čo bol druhý účastník vyzvaný na vyjadrenie k nemu.   Keďže   sťažovateľ   bol   na   vyjadrenie   k   odvolaniu   vyzvaný   výzvou   súdu   prvého stupňa z 20. júna 2011, sú tieto závery rovnako použiteľné aj v prejednávanej veci. Vo všeobecnosti však možno uviesť, že zmyslom vyjadrenia druhej strany k opravným prostriedkom je zaručenie rovnosti zbraní účastníkov konania vyvoditeľnej z čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ak v opravnom prostriedku predstavuje jeden z účastníkov svoje argumenty proti rozhodnutiu súdu, ktoré vyznieva (priamo či nepriamo) v prospech   druhého   účastníka,   má   tento   druhý   účastník   právo   predostrieť   súdu   svoje odpovede   na   tieto   argumenty.   Úlohou   súdu   je   následne   argumenty   oboch   strán   zvážiť a v odôvodnení svojho rozhodnutie na ne primerane reagovať. Úlohou práva na náhradu trov konania spojených s prezentovaním týchto argumentov je zabezpečiť, aby nikto len z dôvodu,   že   uplatní   svoje   základné   právo   na   súdnu   ochranu,   neutrpel   oproti   inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania. Náhrada trov konania tak zabezpečuje efektívnu (skutočnú) rovnosť zbraní účastníkov na oboch stranách súdneho konania.

Bolo   by   preto   teoreticky   možné   súhlasiť   s   názorom,   že   v   prípade   opravných prostriedkov,   ktoré   budú   odmietnuté   (bez   ich   vecného   prejednania),   nie   je   účelné vyjadrovať   sa   k   argumentom   v   nich   uvedených.   Ak   totiž   odmietnutie   bez   vecného prejednania znamená, že súd sa nebude zaoberať meritórnymi argumentami uvedenými v opravnom prostriedku, potom možno uznať, že pre rovnosť zbraní nie je potrebné, aby poznal protiargumenty druhej strany, keďže týmito sa rovnako nebude môcť zaoberať. Uvedené závery však neplatia v prípade dovolania založeného výlučne na ustanovení § 237 O. s. p. Ustanovenie tohto paragrafu je totiž výnimočné tým, že prípustnosť dovolania je tu podmienená jeho dôvodnosťou...

- ak dovolací súd zistí, že vada tvrdená dovolaní je v konaní daná, je dovolanie prípustné podľa § 237 O. s. p., zároveň však dovolací súd musí dovolaniu vyhovieť (či už zrušením   alebo   zmenou   napadnutého   rozhodnutia   odvolacieho   súdu),   pretože   je automaticky dôvodné (§ 242 ods. 1 druhá veta a § 242 ods. 1 a 2 O. s. p.);

- ak dovolací súd tvrdenú vadu nezistí, potom je dovolanie v zmysle vyššie uvedeného automaticky neprípustné, a dovolací súd ho odmietne [§ 243b ods. 5 v spojení s § 218 písm. c) O. s. p.]...

Odmietnutie dovolania, ktorého prípustnosť dovolateľ vyvodzuje z § 237 O. s. p., je tak   špecifickým prípadom meritórneho rozhodnutia   (vo   veci samej)   ohľadom   otázky,   či tvrdená vada v konaní vznikla alebo nie. Dovolací súd totiž v takom prípade meritórne skúma   napadnuté   rozhodnutie   a   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo,   z   pohľadu   výskytu tvrdenej   vady.   Preto   aj   druhý   účastník   (protistrana   dovolateľa)   vo   vyjadrení   k   takému dovolaniu   predkladá   meritórne   protiargumenty,   prečo   k   dovolateľom   tvrdenej   vade   v konaní nedošlo. Úspech jeho protiargumentov sa ale prejaví práve v podobe odmietnutia dovolania dovolateľa, nie v podobe jeho zamietnutia. Preto treba v takom prípade aj o náhrade trov konania rozhodovať rovnako ako pri meritórnom rozhodovaní vo veci samej. Pre druhého účastníka (protistranu dovolateľa) nie je predvídateľné, či sa dovolací súd stotožní s tvrdením dovolateľa o výskyte vady podľa § 237 O. s. p., teda, či dovolanie dovolateľa   podľa   §   237   O.   s.   p.   bude   prípustné.   Názor   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky tak reálne tlačí tohto účastníka do dvoch extrémnych pozícií: buď svoje právo na vyjadrenie   k   dovolaniu   uplatní,   predloží   svoje   protiargumenty,   avšak   ak   aj   budú   tieto protiargumenty úspešné a dovolanie odmietnuté, bude si svoje trovy znášať sám; ak sa chce vyhnúť   znášaniu   trov,   bude   musieť   upustiť   od   realizácie   svojho   práva   na   vyjadrenie k dovolaniu s tým dôsledkom, že dovolací súd nebude mať pri rozhodovaní k dispozícii jeho protiargumenty a nebude sa musieť s nimi vyjadriť. Ústavnú neprijateľnosť prvého dôsledku (znášanie trov zo svojho) odmietol Ústavný súd Slovenskej republiky vo vyššie citovanom náleze III. ÚS 454/2010, pretože by to znamenalo, že účastník konania utrpel materiálnu ujmu len preto, že zákonným spôsobom uplatňoval svoje základné právo.

Podľa   názoru   sťažovateľa   je   ale   z   rovnakých   dôvodov   neprípustný   taký   postup všeobecného súdu, ktorý vedie k tomu, že účastník z obavy pred možnou materiálnou ujmou neuplatní svoje základné právo, pretože aj v prípade, že v jeho uplatnení bude úspešný, náhradu   trov   konania   nedosiahne.   Vo   výsledku   totiž   takýto   výklad   príslušných   noriem o náhrade trov konania vedie k tomu, že úspešní dovolatelia, ktorí podali dovolanie len z dôvodu § 237 O. s. p., budú mať v zásade v prípade úspechu vždy nárok na náhradu trov konania, avšak úspešné protistrany takých dovolateľov nebudú mať na náhradu trov nárok nikdy, pretože ich úspech sa vždy prejaví len v podobe odmietnutia dovolania dovolateľa. Ak   preto   všeobecný súd vyložil   príslušné   ustanovenia   O.   s.   p.   o   náhrade trov konania takýmto spôsobom, je jeho výklad z pohľadu práva na súdnu ochranu nezlučiteľný s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, teda ústavne nekonformný. Navyše, takýto výklad, keď jeden z účastníkov v pozícii dovolateľa môže kalkulovať so šancou na náhradu trov konania pri úspechu svojho dovolania, druhý účastník si ale môže byť istý, že ani v prípade úspechu svojich argumentov náhradu trov konania nedosiahne, podľa názoru sťažovateľa vo svojich dôsledkoch spôsobuje nerovnosť účastníkov konania a je v priamom rozpore aj s čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

V prejednávanej veci dovolatelia založili prípustnosť svojho dovolania na výskyte vady odňatia možnosti konať pred súdom [§ 237 písm. f) O. s. p.]. Výklad Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky,   ktorý   v   napadnutom   uznesení   aplikovať   ustanovenia   O.   s.   p.   o náhrade   trov   konania   tak,   že   vyjadrenie   k   takému   dovolaniu   zo   strany   sťažovateľa nepovažoval za úkon potrebný na bránenie práva a trovy s ním spojené nepovažoval za účelné trovy (zrejme v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p.), je takýto výklad nezlučiteľný s Ústavou Slovenskej republiky a napadnutým uznesením tak bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Len   nad   rámec   vyššie   uvedeného   je   potrebné   uviesť,   že   vyššie   uvedená   je rozhodovacia prax je typická pre 6. senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (naposledy napr.   6   Cdo   89/2012,   6   Cdo   94/2012,   6   Cdo   193/2011)   a   ojedinele   1.   senát   (porov. 1 Cdo 141/2009). Iné senáty – pokiaľ je to z verejne dostupných informácií možné zistiť – aplikujú, pokiaľ bol podaný návrh na priznanie náhrady trov a trovy vznikli, postup presne opačný (naposledy – prierezovo – napr. 2 Cdo 218/2011, 3 Cdo 89/2011, 4 Cdo 77/2011, 5 Cdo 244/2011)...»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:„I. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2012 sp. zn. 6 Cdo 189/2011 vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi sťažovateľom (žalovaným v 25. rade) a žalobcami bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

II. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   28.   februára   2012   sp.   zn. 6 Cdo 189/2011 sa vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi sťažovateľom (žalovaným v 25. rade) a žalobcami zrušuje a vec sa v rozsahu zrušenia vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

III. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy konania o sťažnosti v sume 323,50 €... do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu do rúk Mgr. Tomáša Čermáka, advokáta.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením   najvyššieho   súdu,   ktorým   bolo   odmietnuté   dovolanie   žalobcov   pre neprípustnosť, a to v časti jeho výroku o trovách konania medzi žalobcami a sťažovateľkou. Podstatou argumentácie sťažovateľky je nesúhlas s právnym názorom najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil nepriznanie trov dovolacieho konania sťažovateľke (nepriznal jej trovy za vyjadrenie   k   dovolaniu   žalobcov,   pozn.)   a   s   nedostatočným   odôvodnením   napadnutého uznesenia v tejto časti.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd aplikujúc judikatúru vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je v zásade oprávnený a povinný preskúmavať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho,   aby   všeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (m. m. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Sťažovateľka v prvom rade namieta nesprávne právne závery najvyššieho súdu v časti jeho rozhodovania o trovách dovolacieho konania, keď jej nepriznal náhradu trov dovolacieho konania za vyjadrenie k dovolaniu podaného žalobcami.

Podľa sťažovateľky najvyšší súd jednak neprávne aplikoval § 146 ods. 1 OSP na daný prípad a zároveň jeho závery považuje za rozporné aj z dôvodu, že pri analogickej aplikácii   tohto   ustanovenia   nebol   dôvod   na   posudzovanie   účelnosti   trov,   napriek   tomu najvyšší   súd   účelnosť   trov   posudzoval   a   nepriznanie   trov   v   ďalšom   dôvodil   ich neúčelnosťou.

Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že iné senáty najvyššieho súdu rozhodujú o trovách dovolacieho konania v prípade jeho odmietnutia pre neprípustnosť ako o trovách konania   vo   veci   samej   podľa   §   142   ods.   1   OSP   a   neúspešného   dovolateľa   zaväzujú na náhradu trov konania protistrany v konaní a pritom vyjadrenie protistrany učinené na výzvu súdu k podanému dovolaniu [ktorého prípustnosť je odvodzovaná z § 237 písm. f) OSP] považujú za trovy účelne vynaložené.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že z   ústavnoprávneho   hľadiska   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého rozhodnutia v časti výroku o trovách konania, ktoré sú dostatočne odôvodnené a najvyšší súd k nim dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj   I.   ÚS   21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd v tejto súvislosti navyše pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Pokiaľ   najvyšší   súd   v   danom   prípade   analogicky   aplikajúc   §   146   ods.   1   OSP nepriznal sťažovateľke náhradu trov konania a súčasne dôvodil neúčelnosťou trov konania sťažovateľky, ústavný súd pripúšťa, že dôvodenie neúčelnosťou trov je pri aplikácii tohto ustanovenia   rozporné.   Avšak   tento   nedostatok   v   odôvodnení   záverov   najvyššieho   súdu vo vzťahu   k   rozhodovaniu   o   trovách   dovolacieho   konania   nie   je   možné   hodnotiť   ako nedostatok dosahujúci taký ústavnoprávny rozmer, ktorý by odôvodňoval zásah ústavného súdu.

Pokiaľ   ide   o   odlišné   právny   závery   iných   senátov   najvyššieho   súdu,   ktoré v obdobných prípadoch aplikujú § 142 ods. 1 OSP pri rozhodovaní o trovách konania pri neprípustnosti dovolania, ústavný súd konštatuje, že právny poriadok Slovenskej republiky upravuje mechanizmus zabezpečujúci koherentnosť judikatúry v § 22 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“).   Tento   mechanizmus   spočíva   v   inštitúte   zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.

V   nadväznosti   na   citované   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru, podľa ktorej nie je jeho úlohou zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona o súdoch [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b) zákona o súdoch] patrí najvyššiemu súdu (m. m. I. ÚS 17/01, I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   z   tohto   dôvodu   nie   je   taká   príčinná   súvislosť   medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a označeným základným právom sťažovateľky, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto základného práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   na   ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sa   k   rozhodnutiu   pripája   odlišné stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2012