znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 355/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátkou JUDr. B. Š., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 2 Nt 7/2010 zo 7. septembra 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos 89/2010 zo 7. júna 2011 v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta 2011 doručená sťažnosť M. B., t. č.. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. B. Š., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Nt 7/2010 zo 7. septembra 2010 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tos 89/2010 zo 7. júna 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 T 223/2005 z 18. marca 2008 uznaný vinným zo spáchania trestného činu lúpeže podľa   §   234   ods.   1   Trestného   zákona,   trestného   činu   podvodu   podľa   §   250   Trestného zákona a trestného činu úverového podvodu podľa § 250a ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov a 6 mesiacov a bol zaradený do   I.   nápravnovýchovnej   skupiny   a   súčasne   mu   bola   uložená   povinnosť   nahradiť poškodeným škodu. Proti uvedenému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, ktoré krajský súd uznesením sp. zn. 3 To 40/2008 z 11. novembra 2008 zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež poukázal na skutočnosť, že pôvodne bol uznaný vinným zo spáchania vymedzených trestných činov rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 T 223/2005 z 19. apríla 2007, ktorý bol uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 58/2007 z 9. októbra 2007   zrušený   v   celom   rozsahu   a   vec   bola   vrátená   okresnému   súdu,   aby   ju   opätovne prerokoval a rozhodol. V odôvodnení uznesenia sp. zn. 3 To 58/2007 z 9. októbra 2007 krajský   súd   uviedol,   že „zistil   podstatné   chyby   konania,   ktoré   predchádzalo   vydaniu rozsudku a zistil, že súd nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, nevyrovnal sa so všetkými skutkovými zisteniami a navyše sa dopustil pochybenia, ktorým bolo porušené právo sťažovateľa na obhajobu“.

Podľa   sťažovateľa   sa   okresnému   súdu   ani   po   vrátení   veci   z   krajského   súdu nepodarilo   odstrániť   rozpory   a   nejasnosti   týkajúce   sa   spáchania   trestného   činu   lúpeže, napriek tomu bol sťažovateľ rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 T 223/2005 z 18. marca 2008   uznaný   vinným   aj   zo   spáchania   tohto   trestného   činu.   Odvolanie   proti   rozsudku okresného súdu sp. zn. 6 T 223/2005 z 18. marca 2008 podané obhajcom sťažovateľa JUDr. J. F. bolo na pojednávaní do zápisnice písomne odôvodnené jeho novozvoleným obhajcom JUDr. P. L., ktorý v jeho relevantnej časti v podstate uviedol, že sťažovateľ sa priznal k spáchaniu trestného činu krádeže. Uvedené tvrdenie právneho zástupcu sťažovateľa bolo podľa jeho názoru dôvodom, pre ktorý krajský súd ním podané odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 6 T 223/2005 z 18. marca 2008 uznesením sp. zn. 3 To 40/2008 z 11. novembra 2008 zamietol. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že predmetné odvolanie v jeho mene napísal jeho vtedajší obhajca bez jeho vedomia, pričom on sám sa o jeho obsahu dozvedel až po doručení uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 To 40/2008 z 11. novembra 2008. Sťažovateľ tvrdí, že sa nikdy, a teda ani svojmu právnemu zástupcovi JUDr. P. L., nepriznal ani k spáchaniu trestného činu krádeže a nevie, prečo jeho obhajca odôvodnil podané   odvolanie   týmto   spôsobom.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   advokát   JUDr.   P.   L. medzitým zomrel, nemohol sťažovateľ využiť ani podanie sťažnosti, ktorou mal v úmysle napadnúť postup svojho obhajcu na Slovenskej advokátskej komore.

Uvedený skutkový stav bol súčasne dôvodom, pre ktorý sťažovateľ podal návrh na povolenie obnovy konania, ktorý bol napadnutým uznesením okresného súdu zamietnutý, pretože neboli zistené podmienky obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej namietal, že okresný súd sa s jeho návrhom na povolenie obnovy konania náležite nevysporiadal. Uznesením krajského súdu bola sťažnosť sťažovateľa zamietnutá.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentoval, že v dôsledku opísaného postupu jeho obhajcu v   súvislosti   s podaním   odvolania   proti   rozsudku   okresného súdu   sp.   zn.   6 T   223/2005 z 18. marca 2008 bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, keďže advokát JUDr. P. L. konal v rozpore s jeho záujmami.

Súčasne sťažovateľ v sťažnosti namietal, že bolo porušené aj jeho základné právo zaručené v čl. 50 ods. 6 ústavy, pretože mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov a 6 mesiacov podľa § 234 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, napriek tomu, že ustanovenie § 188 ods. 1 Trestného zákona účinného od 1. januára 2006 bolo pre sťažovateľa priaznivejšie.

Sťažovateľ tiež uviedol, že proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 To 40/2008 z 11. novembra 2008, ktorým bolo jeho odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 6 T 223/2005   z   18.   marca   2008   zamietnuté,   podal   prostredníctvom   svojej   právnej zástupkyne   dovolanie,   ktoré   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   sp.   zn. 5 Tdo 49/2010 z 27. januára 2011 odmietol.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   v   sťažnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že bolo porušené právo sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a zároveň čl. 50 ods. 3 a ods. 6 ústavy Slovenskej republiky, zároveň ruší uznesenie Okresného súdu Trnava zo dňa 7. 9. 2010 č. k. Nt   7/2010   v   spojení   s   uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave   zo   dňa   7.   6.   2011   č.   k. 5 Tos 89/2010   a   vec   vracia   Okresnému   súdu   Trnava   na   ďalšie   konanie   a   zároveň   mu zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľa.

Okresný   súd   Trnava   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   obhajoby   vo   výške 261,82 €.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 ústavy uznesením okresného súdu, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci z dôvodu neexistencie podmienok obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku, ako aj uznesením krajského súdu, ktorým bola jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu zamietnutá.

II.A. K porušeniu označených práv uznesením okresnému súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   dostupných   a aj účinných   právnych   prostriedkov   pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   prislúcha ústavnému súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť. Sťažovateľ sťažnosť podal a krajský súd o nej uznesením rozhodol. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základných práv uznesením okresného súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

II.B. K porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

K porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy malo   dôjsť   v   dôsledku   nesprávneho   posúdenia   podmienok   obnovy   konania   krajským súdom.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa § 393 ods. 1 Trestného poriadku ak sa skončilo trestné stíhanie vedené proti určitej   osobe   právoplatným   rozsudkom,   právoplatným   trestným   rozkazom   alebo právoplatným   uznesením,   možno   v   trestnom   stíhaní   tej   istej   osoby   pre   ten   istý   skutok pokračovať, len ak bola povolená obnova konania.

Podľa   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo právoplatným   rozsudkom   alebo   právoplatným   trestným   rozkazom,   sa   povolí,   ak   vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom   trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie   od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku súd návrh na povolenie obnovy konania zamietne, ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 6 T 223/2005 z 18. marca 2008 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 40/2008 z 11. novembra   2008   bol   sťažovateľ   právoplatne   odsúdený   za   trestný   čin   lúpeže   podľa § 234 ods. 1 Trestného zákona, trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 Trestného zákona a trestný čin úverového podvodu podľa § 250a ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov a 6 mesiacov.

Sťažovateľ podal návrh na povolenie obnovy konania odvolávajúc sa na tvrdenie, že trestný   čin   lúpeže   nespáchal   a   priznanie   k   spáchaniu   trestného   činu   krádeže   bolo   jeho vtedajším zvoleným obhajcom JUDr. P. L. uvedené v odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 6 T 223/2005 z 18. marca 2008 bez jeho vedomia a proti jeho vôli, pričom sa o tejto   skutočnosti   dozvedel   až   z   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   3   To   40/2008   z 11. novembra   2008,   ktorým   bolo   jeho   odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn. 6 T 223/2005 z 18. marca 2008 zamietnuté. Uvedené tvrdenie obhajcu sťažovateľa bolo podľa jeho názoru súčasne rozhodujúcim pre ustálenie jeho viny krajským súdom vo vzťahu k spáchaniu trestného činu lúpeže.

Okresný súd v zmysle § 399 ods. 2 Trestného poriadku uznesením zamietol obnovu konania   v   trestnej   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   6   T   223/2005,   pretože   nezistil   podmienky obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   vo   vzťahu k namietanému porušeniu jeho základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy   a   základného   práva   na   obhajobu   podľa   čl.   50   ods.   3   ústavy   odôvodnil   takmer identicky ako sťažnosť doručenú ústavnému súdu.

O   sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   uznesením   tak,   že   sťažnosť sťažovateľa podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

V relevantnej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia krajský súd konštatoval: „Podľa   §   394   ods.   1   Tr.   por.   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo   právoplatným rozsudkom sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli   samy   osebe   alebo   v   spojení   so   skutočnosťami   už   skôr   známymi   odôvodniť   iné rozhodnutie   o   vine   alebo   vzhľadom   na   ktoré   by   pôvodne   uložený   trest   bol   v   zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Takéto nové skutočnosti alebo dôkazy v návrhu odsúdeného uvedené neboli. Treba zvýrazniť,   že   odvolací   súd   vo   veci   nerozhodol   iba   na   základe   uvádzaného   vyjadrenia obhajcu JUDr. P. L. v odôvodnení odvolania, ale po zhodnotení vykonaného dokazovania a zistenia skutkového stavu, tak ako na to poukázal okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia.

Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že podmienky pre povolenie obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. neboli splnené a preto okresný súd nepochybil, keď návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania zamietol.“

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho skutkové zistenia. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, III. ÚS 314/08, IV. ÚS 44/08, III. ÚS 133/09).

Vychádzajúc   z   citovanej   judikatúry,   z   obsahu   námietok   sťažovateľa,   ako   aj z odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   napadnuté rozhodnutie treba kvalifikovať ako ústavne konformné.

Druhostupňový súd pridržiavajúc sa ustanovení Trestného poriadku argumentoval tým, že tvrdenie sťažovateľa, že odvolací súd právoplatne rozhodol   o jeho vine len na základe čiastočného priznania k spáchaniu trestného činu krádeže uvedeného v odvolaní podanom   prostredníctvom   vtedajšieho   sťažovateľom   zvoleného   obhajcu   pri   jeho zastupovaní,   nie   je   novým   dôkazom,   ktorý   by nebol   predtým   príslušnému   súdu   známy a ktorý   by   mohol   privodiť   iné   rozhodnutie   v   trestnej   veci   sťažovateľa.   Krajský   súd konštatoval, že odvolací súd odvolanie sťažovateľa zamietol po zhodnotení dokazovania, pričom poukázal na odôvodnenie uznesenia okresného súdu.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd síce stručne, ale presvedčivým spôsobom vyvrátil námietky sťažovateľa uvedené v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, a preto je   odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   potrebné považovať za relevantné.

Opierajúc sa o uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným základným právom na právnu pomoc a právom na obhajobu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala, že k ich porušeniu aj skutočne   došlo.   Uplatnenie   práva   na   právnu   pomoc   a   práva   na   obhajobu   nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktoré sa prostredníctvom svojho obhajcu usiluje. Ústavný súd ešte dodáva, že v tomto prípade nie je jeho úlohou skúmať, či zvolený obhajca odôvodnil odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 6 T 223/2005 z 18. marca 2008 bez vedomia sťažovateľa, resp. v rozpore s jeho záujmami. Ústavný súd môže   skúmať   len   namietané   porušenie   základných   práv   alebo   slobôd   postupmi a rozhodnutiami orgánov verejnej moci, medzi ktoré nepatrí advokát zvolený sťažovateľom v trestnom konaní. Na prešetrenie postupu zvoleného advokáta mal sťažovateľ k dispozícii iné   právne   prostriedky,   ktorými   mohol   dosiahnuť   vyvodenie   zodpovednosti   v   prípade zistenia porušenia povinností advokáta.

Sťažovateľ v sťažnosti súčasne namietal, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 6 ústavy z dôvodu nesprávnej aplikácie ustanovení Trestného zákona, ktoré boli pre sťažovateľa menej priaznivé a ich dôsledkom bolo uloženie súhrnného trestu odňatia slobody sťažovateľovi mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že ak sťažovateľ v návrhu na povolenie obnovy konania neuviedol argumenty, ktoré uvádza v sťažnosti doručenej ústavnému súdu vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 6 ústavy, nesplnil základný ústavný predpoklad na to, aby bola založená právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde. V prípade, že tak neurobil, tento nedostatok v jeho procesnom úkone   –   návrhu na povolenie obnovy, nemožno naprávať alebo nahrádzať sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom.

Z   uvedených   dôvodov   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   odmietnuť   z   dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2011