znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 355/2010-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť L. S. – samostatne hospodáriaceho roľníka, B., a spoločnosti R., s. r. o. „v likvidácii“, zastúpených advokátkou JUDr. J. F., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v   konaní vedenom pod sp. zn. 45 Cb 33/2005, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 209/2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Vstup   spoločnosti   R.,   s.   r.   o.   „v   likvidácii“,   do   konania   vedeného   Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 446/2010 p r i p ú š ť a.

2. Sťažnosť L. S. – samostatne hospodáriaceho roľníka a spoločnosti R., s. r. o. „v likvidácii“, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2010 doručená sťažnosť L. S. – samostatne hospodáriaceho roľníka, B. (ďalej len „sťažovateľ v 1.   rade“),   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   J.   F.,   B.,   v   ktorej   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 45 Cb 33/2005, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 209/2009.

V   podaní   označenom „Doplnenie   a   rozšírenie   ústavnej   sťažnosti“ doručenom ústavnému súdu 1. októbra 2010 právna zástupkyňa sťažovateľa v 1. rade navrhla, aby ústavný súd pripustil vstup spoločnosti R., s. r. o. „v likvidácii“ (ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“,   spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“),   do   konania   pred   ústavným   súdom   na   strane sťažovateľa.   Svoj   návrh   podpísaný   likvidátorom   sťažovateľa   v   2.   rade   odôvodnila skutočnosťou,   že   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Cob   209/2009   z   11.   januára   2010 pripustil, aby z konania na strane žalobcu vystúpil sťažovateľ v 1. rade a na jeho miesto vstúpil sťažovateľ v 2. rade.

Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) neobsahuje ustanovenie, ktoré by výslovne upravovalo   pristúpenie   ďalšieho   sťažovateľa   do   konania   pred   ústavným   súdom. Ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde však pripúšťa primerané použitie Občianskeho súdneho poriadku (alebo Trestného poriadku), ak to povaha veci nevylučuje. Podľa § 92 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) na návrh účastníka môže súd pripustiť, aby do konania vstúpil ďalší účastník. Súhlas toho, kto má takto do konania vstúpiť, je potrebný, ak má vystupovať na strane navrhovateľa.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pripustil   vstup   spoločnosti   R.,   s.   r.   o. „v likvidácii“, do konania pred ústavným súdom na strane sťažovateľa.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v 1. rade podal 16. decembra 2004 okresnému súdu žalobu proti spoločnostiam S. S., a. s., B. (ďalej len „žalovaný v I. rade“), a L. m., a. s., L. (ďalej len „žalovaný v 2. rade“), ktorou sa domáhal zaplatenia dlžnej sumy s príslušenstvom. Okresný súd v uvedenej veci „spočiatku konal pružne“ a už 25. januára 2005   vydal   platobný   rozkaz   sp.   zn.   42   Rob   1882/2004,   proti   ktorému   podali   žalovaní v I. a II.   rade   v   zákonnej   lehote   odpor.   Uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3   K   223/04 z 22. marca   2005   bol   na   žalovaného   v   I.   rade   vyhlásený   konkurz,   a   preto   sťažovateľ v 1. rade   požiadal   podaním   z   24.   mája   2005   okresný   súd,   aby   vylúčil   konanie   proti žalovanému   v   II.   rade   na   samostatné   konanie.   Okresný   súd   o   tomto   návrhu   rozhodol uznesením z 21. októbra 2005, ktorým jeho návrh zamietol a celé konanie prerušil.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v čase od júna 2005 do polovice októbra 2005 v uvedenej veci nekonal.

Podaním   z   20.   apríla   2006   vzal   sťažovateľ   v   1.   rade   žalobu   proti   žalovanému v I. rade späť a žiadal v konaní pokračovať už len proti žalovanému v II. rade. Okresný súd po urgencii zo strany sťažovateľa   z 29.   mája 2006 uznesením z 20.   júna 2006   návrhu sťažovateľa „vyhovel“. Žalovaný v II. rade podal proti tomuto uzneseniu 12. júla 2006 odvolanie,   ku   ktorému   sa   sťažovateľ   vyjadril   podaním   z   11.   augusta   2006.   Sťažovateľ v 1. rade   sa   následne   domáhal   urýchlenia   konania   v   jeho   veci   prostredníctvom   podaní z 2. októbra 2006, 6. novembra 2006 a 5. januára 2007, čo podľa neho „viedlo“ krajský súd „k vydaniu pozitívneho uznesenia pod č. 2 Cob 244/2006 z 30. 11. 2006“.

Okresný súd nariadil v predmetnej veci pojednávanie na 20. marec 2007, ktoré podľa sťažovateľov   nebolo   pripravené „v   duchu   §   114   OSP“, a   ďalšie   pojednávanie   bolo nariadené   na   12.   jún   2007.   Žalovaný   v   II.   rade   si   povinnosť   uloženú   mu   súdom   na pojednávaní 20. marca 2007 splnil a podaním z 18. apríla 2007 predložil okresnému súdu svoje stanovisko. Sťažovateľ v 1. rade reagoval na toto stanovisko podaním z 27. apríla 2007. Pojednávanie uskutočnené na okresnom súde 12. júna 2007 bolo opäť „nepripravené a neefektívne“ a okresný súd až na ňom „definoval, ako mieni v kauze pokračovať“, preto možno postup okresného súdu v uvedenej veci v období od januára 2007 až do mája 2007 podľa   sťažovateľov   označiť   za   neefektívny.   Ďalšie   pojednávanie   nariadené   na 27. september 2007 okresný súd „bez komentára zrušil“. Na pojednávanie uskutočnené okresným   súdom   4.   decembra   2007   sa   nedostavili   predvolaní   svedkovia.   V   období   od 12. júna 2007 do 5. februára 2008 postupoval v predmetnom konaní okresný súd podľa sťažovateľov   neefektívne.   Okresný   súd   uskutočnil   5.   februára   2008   v   tejto   veci pojednávanie, ktoré odročil na 15. apríl 2008.

Krajský súd medzičasom rozsudkom sp. zn. 1 Cob 329/2006 z 22. februára 2007 rozhodol v obdobnej veci, ako je vec sťažovateľov, a účastníkom uvedeného konania bolo iniciované dovolacie konanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vedené pod sp. zn. 4 Obdo 25/2007. Z tohto dôvodu sťažovateľ v 1. rade požiadal okresný súd listom z 29. februára 2008, aby konanie v jeho veci prerušil až do rozhodnutia najvyššieho súdu v obdobnej veci vedenej pod sp. zn. 4 Obdo 25/2007.

Okresnému súdu trvalo „šesť platných mesiacov“, kým uznesením z 8. septembra 2008 rozhodol, že konanie nepreruší. Ďalšie pojednávanie bolo nariadené na 27. január 2009 a okresný súd na tomto pojednávaní rozhodol rozsudkom z 27. januára 2009, ktorý bol «zjavne „inšpirovaný“ negatívnym výsledkom sporu obchodného kolegu sťažovateľa (máme na mysli konanie na OS BA III pod č. 22 Cb 35/05, v spojení s konaním KS v Bratislave č. 1 Cob 329/2006 z 22. 2. 2007 a k tomu rozsudok NS SR č.: 4 Obdo 25/2007 z 6. 8. 2008)».

Podaním zo 16. februára 2009 sťažovateľ v 1. rade nevediac o vydaní rozsudku z 27. januára 2009 informoval okresný súd o postúpení svojej pohľadávky „firme R.“ a súčasne požiadal o zámenu svojho účastníctva na strane aktívne legitimovaného subjektu, pričom uvedené podanie bolo podpísané aj „likvidátorom firmy R.“. Sťažovateľ v 1. rade podal 3. marca   2009   proti   rozsudku   z   27.   januára   2009   odvolanie   a   podaním   zo 4. marca   2009 predložil   okresnému   súdu „mimoriadne   obsiahle   podanie   s   právnou   analýzou   svojho pohľadu na vec a rekapitulovaním všetkých dovtedy vykonaných dokazovaní v analogických kauzách“.

Keďže   v   predmetnej   veci   nedochádzalo „k   procesnému   pokroku“, sťažovateľ v 1. rade sa podaniami zo 16. októbra 2009 a z 8. decembra 2009 adresovanými krajskému súdu snažil o odstránenie prieťahov v konaní. Podpredseda krajského súdu reagoval na jeho podania odpoveďou   z 15. februára 2009, z ktorej   vyplýva, že krajský súd v uvedenom konaní v tom čase „nerozhodol ani o povinnosti sťažovateľa zaplatiť súdny poplatok za ním podané odvolanie v merite veci, ani o spoločnom návrhu sťažovateľa a firmy R. zameniť sťažovateľa   v   pozícii   žalobcu   za   postupníka:   firmu   R.“. Uvedený   stav   konania   pred krajským súdom pretrvával až do 11. januára 2010.

Podľa sťažovateľov konajúce súdy ignorovali uskutočnené postúpenie pohľadávky, pričom   týmto   konaním „nútili“ sťažovateľa   v   1.   rade   zotrvať   v   pozícii   žalobcu. Sťažovatelia sú v tomto kontexte presvedčení, že krajský súd opätovne „hľadá“ možnosť rozhodnúť   v ich   veci   v   rozpore   s   nálezom   ústavného   súdu   sp.   zn.   IV.   ÚS   303/2009 z 10. decembra 2009.

Z   uvedeného je podľa   sťažovateľov   zrejmé,   že medzi   postupom   okresného súdu a krajského súdu v predmetnom konaní, t. j. medzi „nedostatočným hodnotením podmienok konania, ignorovaním dôkazov a sprievodnými prieťahmi zo strany súdov oboch inštancií na   strane   jednej   a   základnými   právami   sťažovateľa   na   strane   druhej   existuje   priama príčinná súvislosť“. Okresný súd svojím postupom porušil základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože „bez zjavných príčin a najmä vzhľadom na charakter prejednávanej   veci,   svojou   neefektívnou   procesnou   prácou   a   opakovanou   nečinnosťou spôsoboval sťažovateľovi mimoriadne ťažkosti“. Uvedená vec ani z pohľadu právneho, ani z pohľadu   skutkového „nevykazuje   črty   mimoriadnej   náročnosti   a   právnej   zložitosti“, pričom   prieťahy   v   predmetnom   konaní   napriek   tomu   dosiaľ   pretrvávajú   v   súčasnosti v konaní krajského súdu.

Sťažovateľ v 1. rade sa ochrany svojich práv domáhal aj sťažnosťou na prieťahy v konaní   z   27.   novembra   2009,   na   ktorú   však   od   predsedu   krajského   súdu   dostal „neuspokojivú,   no   predovšetkým   nepravdivú   odpoveď“. V   čase   podania   sťažnosti ústavnému súdu bolo zrejmé, že krajským súdom neboli prijaté žiadne reálne a garantované opatrenia zaručujúce konanie bez prieťahov. Vzhľadom na „výraznú intenzitu zásahov do práv   sťažovateľa   ako   aj   dĺžku   ich   trvania   a   z   dôvodu   ich   opakovaného   výskytu   žiada sťažovateľ, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie vo výške 1 100,- €“.

Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   ústavnému   súdu   navrhli,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 45 Cb 33/2005 a krajský súd   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Cob   209/2009   porušili   ich   základné   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal krajskému súdu   v   predmetnom   konaní   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   priznal   im   primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 100 €, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť sťažovateľov   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju   zo   všetkých   hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia v petite namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 45 Cb 33/2005 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 209/2009.

II.A K   namietanému   porušeniu   v   sťažnosti   označených   práv   sťažovateľa v 1. rade

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že sťažovateľ musí namietať porušenie svojich základných práv, a v spojitosti s konaním pred všeobecným súdom je to možné len vtedy, ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu účastníkom konania, v ktorom namieta porušenie základných práv (II. ÚS 3/05).

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ v 1. rade bol účastníkom konania pred okresným súdom vedeného pod sp. zn. 45 Cb 33/2005 ako žalobca. Okresný súd v danej veci rozhodol rozsudkom z 27. januára 2009. Na základe odvolania sťažovateľa v 1. rade prebieha na krajskom súde odvolacie konanie vedené pod sp. zn. 1 Cob 209/2009.

Sťažovateľ v 1. rade v sťažnosti uviedol a doložil to aj uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Cob 209/2009 z 11. januára 2010 (právoplatným 8. februára 2010), že prestal byť účastníkom   namietaného   konania.   Uvedeným   uznesením   krajský   súd   pripustil,   aby z konania na strane žalobcu vystúpil sťažovateľ v 1. rade a na jeho miesto vstúpil sťažovateľ v 2. rade z dôvodu uzatvorenej zmluvy o postúpení pohľadávky (singulárna sukcesia).

Na základe uvedeného sťažovateľ v 1. rade v čase podania sťažnosti (8. marca 2010) už nebol účastníkom namietaného konania, a z tohto dôvodu v namietanom konaní nemôže dochádzať k porušovaniu jeho označených základných práv.

Pretože   sťažnosť   ústavnému   súdu   podal   sťažovateľ,   ktorý   nie   je   aktívne   vecne legitimovaný na podanie sťažnosti, ústavný súd dospel k záveru, že ide o sťažnosť podanú neoprávnenou osobou, a preto ju pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B   K   namietanému   porušeniu   v   sťažnosti   označených   práv   sťažovateľa v 2. rade

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   v   2.   rade   do   konania   vedeného   krajským súdom   vstúpil   na   miesto   sťažovateľa   v   1.   rade,   čím   došlo   ku   vzniku   nového procesnoprávneho vzťahu, a teda aj k vymedzeniu časti napadnutého konania, v súvislosti s ktorou sťažovateľ v 2. rade môže relevantne uplatňovať svoje základné právo na konanie bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na to, že sťažovateľ v 2. rade vstúpil do konania až nadobudnutím   právoplatnosti   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Cob   209/2009 z 11. januára 2010, teda 8. februára 2010, ústavný súd podrobil preskúmaniu iba tú časť namietaného konania, ktorá nasledovala od tohto momentu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   tohto základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr.   I.   ÚS   7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch (II. ÚS 92/05).

Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že v namietanom odvolacom konaní krajský súd vykonával procesné úkony smerujúce k vyhláseniu rozhodnutia vo veci samej a na tento účel nariadil termín pojednávania na 13. máj 2010. Z dôvodu vznesenej námietky zaujatosti bol spis predložený na konanie a rozhodnutie najvyššiemu súdu, odkiaľ bol krajskému súdu vrátený 16. júna 2010. Následne na pojednávaní konanom 9. septembra 2010 krajský súd vyhlásil rozsudok vo veci samej.

Vzhľadom   na dĺžku   hodnoteného konania pred   krajským súdom   (7   mesiacov do vyhlásenia rozsudku vo veci), ako aj jeho doterajší postup ústavný súd dospel k záveru, že postup   krajského   súdu   nesignalizuje   reálnu   možnosť   existencie   zbytočných   prieťahov v označenom konaní, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Na základe uvedeného ústavný súd v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na to,   že   sťažnosť bola odmietnutá ako celok,   bolo už bez právneho dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   v 2.   rade   (návrhom   na   priznanie finančného zadosťučinenia a úhrady trov právneho zastúpenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2010