znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 355/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť B. J., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. V. J., Ž., vo veci   namietaného   porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   49   Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 17/2009 z 2. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. J. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2009 doručená sťažnosť B. J., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. V. J., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 17/2009 z 2. júna 2009 (ďalej aj „uznesenie z 2. júna 2009“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 T 148/2006 z 25. marca 2008 (ďalej len „rozsudok z 25.   marca   2008“)   uznaná   vinnou   zo   spáchania   prečinu   krádeže   podľa   §   212   ods.   1 Trestného   zákona.   Sťažovateľke   bol   týmto   rozsudkom   zároveň   uložený   peňažný   trest 10 000 Sk a podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona jej bol ustanovený pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 mesiace. Súčasne okresný súd podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku sťažovateľke uložil povinnosť nahradiť poškodenému škodu v sume 70 000 Sk. Proti rozsudku okresného súdu z 25. marca 2008 podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudok okresného súdu z 25. marca 2008 v časti výroku o treste zrušil a na základe §   322   ods.   3   Trestného   poriadku   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   1 To   103/2008 zo 16. septembra 2008 (ďalej aj „rozsudok zo 16. septembra 2008“). Sťažovateľke uložil peňažný trest v sume 10 000 Sk, ustanovil jej náhradný trest odňatia slobody vo výmere 10 dní a odvolanie sťažovateľky podané aj proti zostávajúcim výrokom rozsudku okresného súdu z 25. marca 2008 zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu zo 16. septembra 2008 podala sťažovateľka dovolanie, pretože   bola   presvedčená,   že   v   trestnom   konaní   vedenom   proti   nej   bolo   zásadným spôsobom porušené jej právo na obhajobu a rozsudok krajského súdu zo 16. septembra 2008 spočíva na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, čím boli naplnené zákonné dôvody podania dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku. Najvyšší súd uznesením z 2. júna 2009 dovolanie sťažovateľky odmietol potom, ako dospel k záveru že sťažovateľka v podanom dovolaní napáda skutkové zistenia okresného súdu a krajského súdu, ktorých preskúmanie nezakladá zákonný dôvod dovolania.

Podľa   sťažovateľky   si   najvyšší   súd   podané   dovolanie   vyložil „účelovo   tak,   aby mohol dovolanie odmietnuť. V podanom dovolaní boli jednoznačne a nesporne formulované dôvody dovolania. Jeho povinnosťou bolo skúmať, či v trestnom konaní, ktoré predchádzalo vydaniu dovolaním napadnutého rozsudku došlo k zásadnému porušeniu práva na obhajobu a či dovolaním napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku.“.

K porušeniu práva sťažovateľky na obhajobu malo dôjsť v dôsledku toho, že sa súdy zúčastnené   na   rozhodovaní   v   jej   veci   nevysporiadali   riadne   s   tvrdeniami   predloženými v rámci jej obhajoby, predovšetkým s dôkazmi preukazujúcimi, že jej konaním nemohlo v danom prípade dôjsť k naplneniu subjektívnej stránky prečinu krádeže. Pri preukazovaní skutočnosti, že v konaní sťažovateľky nedošlo k naplneniu subjektívnej stránky prečinu krádeže, poukázala predovšetkým na svedeckú výpoveď poškodeného, ktorý v nej uviedol, že sťažovateľka nevedela o skutočnosti, že on sám dal do obálky 70 000 Sk.

Podľa sťažovateľky skutok, pre ktorý bola stíhaná a odsúdená, bol nesprávne právne posúdený, pretože tento skutok nie je pre absenciu subjektívnej stránky skutkovej podstaty prečinu krádeže trestným činom. Podaním dovolania z dôvodu, podľa ktorého je rozsudok krajského   súdu   zo   16.   septembra   2008   založený   na   nesprávnom   právnom   posúdení zisteného   skutku,   sťažovateľka   len   využila „svoje   zákonné   právo,   aby   dovolací   súd preskúmal či zistený skutok bol KS v Žiline správne právne posúdený ako prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 TZ (t. j. či sú konaním obvinenej a vykonaným dokazovaním preukázané a naplnené znaky skutkovej podstaty prečinu krádeže), pretože podľa jej názoru svojím konaním   nenaplnila   všetky   znaky   jeho   skutkovej   podstaty,   teda   predovšetkým   jeho subjektívnu stránku vo forme priameho úmyslu, čo je preukázané vykonaným dokazovaním. Ak konaním sťažovateľky nedošlo k naplneniu subjektívnej stránky, zistený skutok nie je a nemôže byť prečinom krádeže podľa § 212 ods. 1 TZ, a každé rozhodnutie, ktoré tvrdí, že je prečinom krádeže, je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku. Tvrdenie dovolacieho súdu, že sťažovateľka v podanom dovolaní namietala skutkové vady, ani nenamietala, že skutok tak ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa bol zistený nesprávne a neúplne. To je účelový výklad obsahu dovolania. A pokiaľ z obsahu podaného   dovolania   vyplýva   namietanie   skutkových   vád,   či   nesprávne   alebo   neúplné zistenie skutku, tak také poukazovanie je iba poddružné pri poukázaní na nesprávne právne posúdenie zisteného skutku.“.

Postupom   súdov   zúčastnených   na   rozhodovaní   vo   veci   sťažovateľky   nedošlo k naplneniu   jej   práva   na   spravodlivý   súdny   proces,   ktorý   by   mal   byť   založený predovšetkým na objektívnom a úplnom dokazovaní, spravodlivom, objektívnom a úplnom hodnotení   všetkých   dôkazov   a   zavŕšený   spravodlivým   rozhodnutím   s   úplným, zrozumiteľným a presvedčivým odôvodnením. Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie vo   vzťahu k   porušeniu   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   ďalej uviedla: „V prvostupňovom ani odvolacom konaní, ale ani v rozhodnutí porušovateľky (uznesenie najvyššieho súdu z 2. júna 2009, pozn.) sťažovateľka nenadobudla presvedčenie, že súdy takto postupovali.   Napr.   naplnenie práva účastníka na preskúmanie odvolania v celom rozsahu, všetkých hmotných i procesných skutočností, ktoré z neho vyplývajú:

- naplnenie znakov prečinu krádeže z hľadiska subjektívnej stránky,

- určenie vlastníka odcudzených peňažných prostriedkov,

- rozpory vyplývajúce z vykonaného dokazovania.

Takouto vadou nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia je podľa presvedčenia sťažovateľky   postihnuté   i   uznesenie   dovolacieho   súdu.   Nestotožňuje   sa   s   názorom porušovateľa (najvyšší súd, pozn.), že nebol naplnený dovolací dôvod v prípade porušenia práva na obhajobu. Svojim postupom jej odvolací súd odňal možnosť náležite skutkovo a právne   argumentovať   proti   rozhodnutiu   súdu   v   rámci   využitia   riadnych   alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, čiže jej odňal možnosť konať pred súdom.

Preto sú podľa názoru sťažovateľky takéto rozhodnutia – rozsudok prvostupňového a odvolacieho súdu i uznesenie dovolacieho súdu – nepreskúmateľné a nepresvedčivé, čo je vadou konania, ktorou sa účastníkovi konania odníma právo na spravodlivý súdny proces.“

Najvyšší   súd   sa   uznesením   z   2.   júna   2009 „v   podstate   stotožnil   so   závermi a postupom oboch inštančne podriadených súdov a svojim rozhodnutím tiež porušil ústavnú zásadu   uloženia   trestu   výlučne   na   základe   zákona   i   moje   právo   na   spravodlivý   súdny proces“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že „Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Tdo/17/2009 zo dňa

02. 06. 2009 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 1 To/103/2008 zo dňa 16. 09. 2008 a rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 9T/148/2006 zo dňa 25. 3. 2008 boli porušené   základné   práva   a   slobody   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   49   Ústavy Slovenskej republiky, a ľudské práva a základné slobody podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2Tdo/17/2009 zo dňa 02. 06. 2009 sa zrušuje.

Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania...“.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   sa   každý   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade krajského súdu) nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľka   v   konaní   pred   ústavným   súdom   namietala   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 49 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 2. júna 2009. K porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku toho, že najvyšší súd sa v odôvodnení svojho uznesenia z 2. júna 2009 dostatočne nevysporiadal s jej argumentáciou týkajúcou sa porušenia jej práva na obhajobu a nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom rozsudkom zo 16. septembra 2008 v súvislosti s nezohľadnením jej tvrdení, resp. dôkazov vykonaných v predmetnom   konaní   a   podľa   nej   preukazujúcich,   že   jej   konaním   nemohlo   dôjsť k naplneniu subjektívnej stránky prečinu krádeže.

Sťažovateľka   v   prílohe   svojej   sťažnosti   ústavnému   súdu   predložila   aj   dovolanie podané proti rozsudku krajského súdu zo 16. septembra 2009. Z obsahu odôvodnenia tohto dovolania vyplýva, že sťažovateľka v ňom namietala porušenie svojho práva na obhajobu zásadným spôsobom podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a založenie uvedeného rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Sťažovateľka poukázala na to, že sa súdy zúčastnené na rozhodovaní v jej   veci   riadne   nevysporiadali   s   vykonanými   dôkazmi,   predovšetkým   sa   nezaoberali preukázaním   naplnenia   subjektívnej   stránky   prečinu   krádeže   v   danej   veci.   V   súvislosti so svojim   tvrdením   o   nenaplnení   subjektívnej   stránky   prečinu   krádeže   sťažovateľka poukázala predovšetkým na svedeckú výpoveď svojho manžela ako poškodeného, ktorý v nej uviedol, že sťažovateľka nevedela o skutočnosti, že poškodený dal do obálky sumu 70 000 Sk. Podľa sťažovateľky teda konanie, pre ktoré bola stíhaná a obvinená, nie je pre absenciu   subjektívnej   stránky   skutkovej   podstaty   prečinu   krádeže   trestným   činom,   t.   j. krajským   súdom   bol   nesprávne   právne   posúdený.   Porušenie   svojho   práva   na   obhajobu sťažovateľka namietala v dôsledku toho, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jej veci sa nezaoberali jej obhajobou a v konaní na ňu neprihliadli.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu alebo iného orgánu verejnej správy, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej správy bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu orgán verejnej správy vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie orgánu verejnej správy v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne   závery   orgánu   verejnej   správy   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Podľa zistenia ústavného súdu v odôvodnení uznesenia z 2. júna 2009 najvyšší súd uviedol: «Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí podľa § 381 Tr. por. zistil, že dovolanie podané obvinenou Barborou Javorovou nie je dôvodné, a preto ho podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol.

Z obsahu dovolania vyplýva, že obvinená napáda skutkové zistenia súdov prvého a druhého   stupňa   (vykonané   dôkazy,   hodnotenie   jednotlivých   dôkazov),   čo   však   nie   je zákonný dovolací dôvod podľa § 371 Tr. por.. Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) je viazaný zisteným skutkovým stavom veci, tak ako ho ustálili súdy nižšej inštancie, pretože podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. môže byť dovolacím dôvodom skutočnosť, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, pričom však správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

V rámci takto vymedzeného dovolacieho dôvodu je možné účinne namietať právne vady, ale nie je možné účinne namietať vady skutkové, t. j. nie je prípustné namietať, že skutok tak ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplné. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených procesných   a   hmotnoprávnych   vád,   ale   nie   je   určené   na   revíziu   skutkových   zistení ustálených   súdmi   prvého   stupňa,   ani   k   preskúmavaniu   nimi   vykonaného   dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať a korigovať len súd odvolací (§ 322 ods. 3, § 326 ods. 5 Tr. por.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdov   druhého   stupňa   a   samotnú   správnosť   a   úplnosť   skutkových   zistení   nemôže posudzovať   už   len   z   toho   dôvodu,   že   nie   je   oprávnený   bez   ďalšieho   prehodnocovať vykonané dôkazy, bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať.

Námietky obvinenej ktorými namieta, že súdy sa riadne nevysporiadali s výpovednou hodnotou vykonaných dôkazov, že jej konaním nemohla byť naplnená subjektívna stránka prečinu krádeže (... „nevedela, že manžel dal do obálky 70 000 Sk, ktoré mu dal brat“...), že skutok, pre ktorý bola trestne stíhaná sa nestal, sú námietkami ktorými obvinená popiera správnosť a úplnosť zistenia skutku. A preto aj na základe vyššie uvedeného možno zhrnúť, že s poukazom na nesprávne skutkové zistenia alebo na nesúhlas s hodnotením dôkazov nie je možné vyvodzovať dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.

Trestný poriadok obvinenej neumožňuje namietať nesprávnosť zisteného trestného skutku,   ani   nesprávnosť   hodnotenia   vykonaných   dôkazov,   pričom   obvinená   práve   tieto skutkové okolnosti spochybňuje a uplatňuje ich aj ako dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. tvrdiac, že bolo zásadným spôsobom porušené jej právo na obhajobu. O tento dôvod by išlo v prípade porušenia práva na obhajobu, ale zásadným spôsobom. Tento dovolací dôvod bude spravidla naplnený pri nerešpektovaní ustanovení Trestného poriadku o povinnej obhajobe, pri vykonávaní procesných úkonov bez prítomnosti obhajcu a pod. Nie je možné sa preto stotožniť s názorom obvinenej, že bolo porušené jej právo na obhajobu   tým,   že   súd   nevyhovel   jej   procesným   návrhom   a   výsledok   trestného   konania nakoniec   vyznel   v   jej   neprospech.   Počas   celého   súdneho   konania   sa   obvinená   mohla vyjadrovať   ku   všetkým   skutočnostiam,   ktoré   sa   jej kládli   za   vinu   a plne   užívať   svojich procesných práv zaručených jej Trestným poriadkom.

Na základe uvedených skutočností je zrejmé, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ a i/ nie je daný, a preto najvyšší súd dovolanie obvinenej Barbory Javorovej podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol na neverejnom zasadnutí, bez preskúmania veci.»

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   v   sťažnosti   označených   práv   sťažovateľka argumentovala,   že   najvyšší   súd   sa   nedostatočne   vysporiadal   s   ňou   predloženými námietkami v dovolaní. Po oboznámení sa s obsahom sťažovateľkou podaného dovolania, ako aj s obsahom uznesenia najvyššieho súdu z 2. júna 2009 ústavný súd konštatuje, že argumentáciou sťažovateľky sa najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí zaoberal.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   dôvody,   ktoré   uvádza   sťažovateľka   na   podporu svojich tvrdení o zásadnom porušení jej práva na obhajobu a o založení rozsudku krajského súdu   zo   16.   septembra   2009   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci,   vychádzajú   z   jej výkladu § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku, ktorý by v konečnom dôsledku znamenal,   že   najvyšší   súd   je   povinný   v   rámci   predmetného   konania   posúdiť   nielen procesnoprávne   alebo   hmotnoprávne   pochybenia   súdov   zúčastnených   na   rozhodovaní v dotknutej veci, ale aj prehodnotiť, príp. nahradiť ich skutkové závery, ku ktorým dospeli na základe pred nimi vykonaného dokazovania.

Záver najvyššieho súdu, podľa ktorého sa dovolanie sťažovateľky neopiera o právne námietky, ale je výlučne založené na skutkových výhradách, pričom v konečnom dôsledku smeruje k zmene vyhodnotenia vykonaných dôkazov, resp. k doplneniu skutkových zistení tak, aby tieto nezodpovedali znakom prečinu krádeže, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za svojvoľný alebo arbitrárny.

Ide   tak   o   námietky,   ktoré   stoja   mimo   hraníc   výkladu   ustanovenia   §   371   ods.   1 písm. c) a i) Trestného poriadku štandardne najvyšším súdom uplatňovaným v rámci jeho rozhodovania, a preto závery, ktoré najvyšší súd vo vzťahu k sťažovateľkiným námietkam uvedeným v jej dovolaní vo svojom uznesení z 2. júna 2009 vyvodil, nemožno považovať za svojvoľné ani zjavne neodôvodnené, a preto sú podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   po   jej   predbežnom prerokovaní podľa čl. 25 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2009