znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 355/08-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   októbra   2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Mgr. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž-o-KS 73/2006 z 8. februára 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Mgr. K. M.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2007 doručená sťažnosť Ing. Mgr. K. M. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) na porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   5   Sž-o-KS   73/2006 z 8. februára 2007.

Sťažovateľ   v odôvodnení   svojej   sťažnosti   okrem   iného   uviedol,   že   pri   výkone daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za bližšie uvedené obdobie podal na Daňovom riaditeľstve   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“)   námietku   zaujatosti správcu dane (predstaveného Daňového úradu K., pozn.). Daňové riaditeľstvo rozhodnutím z   27.   júna   2005   podľa   §   24   ods.   5   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 511/1992   Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   511/1992   Zb.“)   námietke   daňového   subjektu (sťažovateľa) nevyhovel. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ žalobu na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), ktorý uznesením sp. zn. 6 S 54/2005 z 13. apríla 2006   konanie   zastavil.   Na   odvolanie   sťažovateľa   najvyšší   súd   napadnutým   uznesením sp. zn. 5 Sž-o-KS 73/2006 z 8. februára 2007 potvrdil prvostupňové uznesenie krajského súdu a zároveň účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Podľa   názoru   sťažovateľa   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a postupom, ktorý mu predchádzal, bolo porušené jeho právo na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom zakotvené v čl. 46 ods. 2 ústavy, právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvej vete dohovoru. Predovšetkým sťažovateľovo právo na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy bolo porušené rozhodnutím najvyššieho súdu tým, že potvrdil uznesenie krajského súdu, ktorým tento o žalobe sťažovateľa nekonal, konanie zastavil, teda odmietol preskúmať zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd na základe jeho sťažnosti takto rozhodol: „Právo sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom   zakotvené   v   článku   46   ods.   2   Ústavy   SR,   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sž-o-KS 73/2006 zo dňa 8. 2. 2007, bolo porušené.

Ústavný súd zrušuje napadnuté rozhodnutie a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na nové konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   podľa   konštantnej   judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 70/00).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom môže sa stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ v podstatnom vytýka uzneseniu najvyššieho súdu skutočnosť, že daňovú kontrolu   v jeho   prípade   vykonali zamestnanci   Daňového   úradu   P. na   základe   poverenia riaditeľa Daňového úradu K. Keďže podľa jeho názoru všetci zamestnanci Daňového úradu K. vrátane riaditeľa boli zaujatí, nebol dôvod nevylúčiť z daňového konania aj samotného riaditeľa. V neposlednom rade sťažovateľ uvádzal, že ak zamestnanci Daňového úradu K. nemohli   vykonávať   daňovú   kontrolu,   mala   byť   miestna   príslušnosť   delegovaná   inému správcovi dane.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia z 8. februára 2007 uviedol:«Žalobou doručenou na Krajský súd... sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým nebolo vyhovené námietke žalobcu o zaujatosti riaditeľa Daňového úradu K. a návrhu na jeho vylúčenie z daňového konania. Krajský súd uvedenú žalobu vyhodnotil ako žalobu smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť vzhľadom na svoj procesný charakter podľa § 248 písm. a) O. s. p. predmetom preskúmavania súdom, a konanie zastavil. V odvolaní zo dňa 24. 5. 2006 žalobca s odkazom na čl. 46 Ústavy... uviedol, že rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci..., nakoľko   podľa   krajského   súdu   napadnuté   rozhodnutie   nie   je   meritórnym,   ktoré   by zasahovalo priamo do subjektívnych práv daňového subjektu. Pri tejto príležitosti poukázal na rozsudok toho istého súdu sp. zn. 5 S 54/2005 z 22. 2. 2006, v ktorom bol vyjadrený celkom opačný názor. Ďalej označil úvahy krajského súdu o priamom alebo nepriamom zasahovaní do práv daňového subjektu za nesprávny (žalobca použil formuláciu „zjavne arbitrárny“) výklad zákonných ustanovení....

Najvyšší   súd...   dospel   k   názoru,   že   odvolaniu   nie   je   možno   vyhovieť.   Zo   spisu predloženého Krajským súdom... zistil, že žalobca prípisom z 30. 5. 2005 vzniesol námietku zaujatosti správcu dane (predstaveného Daňového úradu K.). O tejto námietke rozhodol žalovaný tak, že jej nevyhovel rozhodnutím z 27. 6. 2005. Najvyšší súd, rovnako ako krajský súd,   sa   stotožňuje   so   záverom,   že   napadnuté   rozhodnutie   podľa   jeho   charakteru   treba zaradiť   do   skupiny   procesných   rozhodnutí,   ktoré   sú   v   zmysle   §   248   písm.   a)   O.   s.   p. vylúčené   zo   súdneho   prieskumu.   Najvyšší   súd   nesúhlasí   s   argumentáciou   žalobcu,   že Občiansky   súdny   poriadok   nerozlišuje   vo   svojich   ustanoveniach   rozhodnutia,   ktoré zasahujú priamo alebo nepriamo do práv daňového subjektu. V zmysle § 244 ods. 1 až 3 O. s. p. iba tie rozhodnutia správnych orgánov, ktorých priamym účinkom je legálny zásah do   právneho   postavenia   jednotlivca   (prostredníctvom   založenia,   zmeny   alebo   zrušenia oprávnenie alebo povinnosti) alebo pripustenie možnosti tohto legálneho zásahu do jeho práv,   právom   chránených   záujmov   alebo   povinností,   podliehajú   súdnemu   prieskumu postupom   podľa   Piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Ostatné   akty   správnych orgánov vrátane tých, ktoré sú uvedené v § 248 O. s. p., sú zo súdneho prieskumu vylúčené. Je   pravdou,   že   článok   46   ods.   2   posledná   veta   Ústavy...   modifikoval   hranice   súdneho prieskumu   správnych   rozhodnutí   v   prospech   všetkých,   ktoré   sa   týkajú   základných   práv a slobôd.   V   danom   prípade však nieje   pravdou,   ako   sa   domnieva   žalobca,   že vydaním napadnutého rozhodnutia došlo k zásahu do jeho základných práv a slobôd garantovaných ústavou,   konkrétne   do   práva,   aby jeho vec bola prerokovaná a rozhodnutá   nezávislým orgánom. V zmysle § 247 ods. 1 O. s. p. sa súd zaoberá prieskumom postupu správneho orgánu, kam nepochybne patrí aj rozhodnutie o nezaujatosti pracovníkov správcu dane, až v okamihu   spochybnenia   samotného   rozhodnutia   správneho   orgánu,   ktoré   spĺňa   znaky uvedené v § 244 ods. 3 O. s. p. V uvedenom prieskume súd postupom podľa § 250i ods. 3 O. s. p. na základe vznesených žalobných dôvodov skúma tvrdené procesné vady konania pred správnym orgánom ako aj ich možný vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Iný prístup by negoval nielen dozornú a rozhodovaciu právomoc správneho orgánu, ale aj kasačnú úlohu správneho súdnictva, ktorá nekonkuruje rozhodovacej činnosti správnych orgánov, ale sa predovšetkým zameriava na riešenie právnych otázok. Aby rozhodnutie o tom,   či   je   pracovník   správcu   dane   vylúčený,   bolo   zmysluplné,   musí   byť   vydané   pred meritórnym   rozhodnutím,   a   až   z   ich   vzájomných   súvislostí   je   možné   toto   rozhodnutie o nevylúčení preskúmať, čo nespochybňuje ani žalobca dovolávaním sa svojho práva na prerokovanie   a rozhodnutie   veci   nezávislým   orgánom.   Za   situácie,   kedy   správny   orgán o námietke   zaujatosti   pracovníkov   správcu   dane   v   rámci   svojho   procesného   dozoru rozhodol   a naopak   samotné   rozhodnutie   vo   veci   zatiaľ   neexistuje,   je žaloba predčasne podaná. Z uvedeného vyplýva, že nevyhovujúce rozhodnutie žalovaného je rozhodnutím správneho orgánu, ktoré jednoznačne spĺňa charakter procesného rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania, a je vylúčené zo súdneho prieskumu. Tento záver je v súlade s článkom 46 ods. 2 druhá veta Ústavy... Preto krajský súd nepochybil, keď súdne konanie s odkazom na ust. § 248 písm. a) v spojení s § 250d ods. 3 O. s. p. zastavil. Za situácie, kedy nie je ukončené   konanie   správneho   orgánu   o   návrhu   žalobcu   vydaním   právoplatného rozhodnutia,   nemôže   všeobecný   súd   v   prejednávanej   veci   do   rozhodovacieho   procesu správneho orgánu pred vydaním rozhodnutia o merite veci zasiahnuť. Zákonné výnimky o dohľadovej   účasti   všeobecného   súdu   v   správnom   konaní   pred   vydaním   meritórneho rozhodnutia vo veci (napríklad obsiahnuté § 250t až 250v O. s. p.) nie je možné v tomto prípade uplatniť. Z uvedeného dôvodu ani krajský súd ani Najvyšší súd nemohli vykonať nápravu v tom rozsahu, ako ju požadoval žalobca vo svojej žalobe z 30. 08. 2005, resp. v odvolaní zo dňa 24. 05. 2006. K námietke žalobcu, že v rozsudku sp. zn. 5 S 54/2005 z 22. februára 2006 ten istý krajský súd sa nestotožnil s argumentmi žalovaného, že rozhodnutie o námietke proti postupu zamestnanca správcu dane je procesným rozhodnutím, tzn. že ním bol vyjadrený celkom opačný názor, Najvyšší súd s poukazom na precedenčnú nezávislosť sudcov, ktorá je pre rozhodovací proces zakotvená v článku 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nevyhodnotil ako relevantnú. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a právne závery dospel Najvyšší súd k záveru, že napadnuté uznesenie krajského súdu nie je arbitrárne, bolo vydané v súlade so zákonom, a preto ho postupom podľa § 219 O. s. p. potvrdil ako vecne správne.».

Ústavný   súd   sa   podobným   predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   už   zaoberal   (napr. I. ÚS 192/08,   II.   ÚS   292/08)   a sťažnosť   odmietol   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti. Rozdiel   medzi   uvedenými   sťažnosťami   a touto   spočíval   predovšetkým   vo   forme rozhodovania a vecnými dôvodmi uvádzanými všeobecnými súdmi. Zjednodušene povedané, vo veciach sp. zn. I. ÚS 192/08 a sp. zn. II. ÚS 292/08 bol predmetom ústavného prieskumu zamietajúci   rozsudok   krajského   súdu   (a   potvrdzujúci   rozsudok   najvyššieho   súdu),   ktorý v skutkovo podobnej veci ako je táto uviedol, že sťažovateľom vznášané námietky zaujatosti voči postupu Daňového úradu K. a jeho riaditeľovi vecne, t. j. podľa § 24 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., neobstoja. Nad rámec uvedeného názoru ale najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 3 Sžf 9/2008 zo 14. februára 2008 naznačil, že „vecne“ posudzoval predmetnú vec iba preto, že   krajský   súd   poskytol   sťažovateľovi   súdnu   ochranu   v dôsledku   reštriktívneho   výkladu ustanovenia § 248 písm.   a)   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).   V tejto súvislosti najvyšší súd ďalej uviedol, že vecne ani nebolo potrebné preskúmať sťažovateľom vznesenú námietku zaujatosti, pretože išlo o posudzovanie procesnej otázky, keď sťažovateľ (daňový subjekt) ešte nemohol byť ukrátený na svojich právach. Uvedené uzavrel tým, že k ukráteniu   práv   v zmysle   §   247   ods. 1   OSP   mohlo   prípadne   dôjsť   až   meritórnym rozhodnutím správneho orgánu tým, že sa v právnej sfére daňového subjektu (sťažovateľa) prejavia konštitutívne účinky rozhodnutia.

Predmetom   teraz   posudzovanej   sťažnosti   sťažovateľa   je   uznesenie   krajského (a najvyššieho)   súdu,   ktorý   konanie   zastavil   (toto   rozhodnutie   potvrdil)   poukazujúc predovšetkým na predčasnosť podanej žaloby, keďže v čase súdneho rozhodovania nebolo ukončené   konanie   správneho   orgánu   o   návrhu   sťažovateľa   vydaním   právoplatného rozhodnutia. Všeobecné súdy vychádzali z názoru, že správny súd nemôže okrem zákonom predvídaných prípadov (napr. § 250t až § 250v OSP) zasiahnuť do rozhodovacieho procesu správneho orgánu pred vydaním rozhodnutia o merite veci.

K sťažovateľovej   argumentácii,   že   napadnuté   rozhodnutie   neodráža   súdnu   prax, pretože   existujú   aj   „meritórne“   rozhodnutia   súdov   v podobných   veciach,   ústavný   súd podotýka, že z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich oprávnenie   dopĺňať   a rozvíjať   existujúcu   judikatúru   týkajúcu   sa   relevantných   právnych otázok   v prerokovaných   veciach.   Prípadné   odchýlenie   sa   súdu   od   existujúcej   skoršej judikatúry v konkrétnom prípade by mohlo predstavovať zásah do základných práv a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bolo dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci. Nemožno však namietať proti tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch upresňovala a dopĺňala objasňovanie obsahu   a zmyslu   zákona   vrátane   prispôsobovania   aplikačnej   praxe   novým   okolnostiam za podmienky,   že   ich   zohľadnenie   možno   rozumne   zahrnúť   pod   zákonné   znaky   právnej normy   aplikovanej   na   konkrétny   prípad   (IV. ÚS 267/05,   III. ÚS 284/05). K uvedenému ústavný súd dodáva, že zásadnú odlišnosť v rozhodovacej praxi všeobecných súdov ani nezistil, vychádzajúc z celého odôvodnenia už uvedeného rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 9/2008 zo 14. februára 2008.

Ústavnému   súdu   primárne   ani   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto   judikatúru všeobecných   súdov   a suplovať   tak   poslanie,   ktoré   zákon   č. 757/2004   Z. z.   o   súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Preto aj v prípadoch, ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak   aj   doterajšia   judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napríklad   v   prípade Delcourt,   resp.   Monnel   a Morris)   pod   spravodlivým   súdnym   procesom   (fair   hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia   všeobecných súdov   a nepoužívajú   sa   na skúmanie tvrdenej   vecnej   nesprávnosti,   pretože   ústavný   súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom pre rozhodovanie ústavného súdu   musí   byť najmä intenzita, akou   malo byť zasiahnuté do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd, a v spojitosti   s tým zistenie,   že v okolnostiach   prípadu   ide   o zásah, ktorý   zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na posúdenie predčasnosti podania   správnej   žaloby   (pri   rešpektovaní   zásady   subsidiarity)   je   zásadne   príslušný všeobecný súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší   súd,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o jeho   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti, a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu   svojím   vlastným.   O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu však posúdenie predčasnosti podania správnej žaloby sťažovateľom (chápanej procesne, nie vecno-právne, pozn.) zo strany najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa zdôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať   spojitosť   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a   namietaným porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej   súvislosti   s namietaným   porušením   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   a   2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba   z určitého   výkladu   a   aplikácie   platných   procesných   noriem   upravujúcich   postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).

Ústavný súd preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2008