znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 355/06-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   februára   2008 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť A. C. a A. C., obaja bytom K., zastúpených advokátom JUDr. R. S., D., vo veci namietaného porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 471/98 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 471/98   p o r u š i l   právo A. C. a A. C., aby sa ich vec prejednala v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 471/98   p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3.   A.   C.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   30 000 Sk (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Čadca p o v i n n ý   jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. A. C. a A. C.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún), ktoré je Okresný súd Čadca p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   R.   S.,   D.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 15. novembra 2006 č. k. I. ÚS 355/06-8 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. C. a A. C., obaja bytom K. (ďalej aj „sťažovateľ“,   len   „sťažovateľka“,   spolu   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie svojho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 471/98 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že 30. marca 1998 sťažovateľka podala okresnému   súdu   žalobný   návrh   na   určenie   práva   zodpovedajúceho   vecnému   bremenu spočívajúce v práve prechodu cez pozemok a návrh na vydanie predbežného opatrenia. Dňa 16.   mája   2000   bol   podaný   návrh   na   doplnenie   a rozšírenie   pôvodného   návrhu.   Dňa 13. októbra   2000   sťažovateľka   podala   žalobný   návrh   na určenie   vlastníctva   k spornému pozemku a navrhla, aby okresný súd v záujme hospodárnosti a efektívnosti konania tento žalobný návrh spojil s návrhom na určenie práva zodpovedajúce vecnému bremenu. Dňa 27. apríla 2001 bol podaný návrh sťažovateľky na pristúpenie sťažovateľa ako ďalšieho účastníka   do   konania.   S týmto   návrhom   sťažovateľka   spojila   aj   žiadosť   o urýchlenie konania   z dôvodu   neznesiteľného   stavu   vzniknutého   znemožnením   príchodu   a odchodu z domu. Dňa 29. júla 2002 okresný súd vydal uznesenie č. k. 9 C 471/98-123, ktorým rozhodol, že vec o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a o určenie, že odporca nie je oprávneným   držiteľom   nehnuteľností,   spája   na   spoločné   konanie,   a uznesenie   č.   k. 9 C 471/98-124, ktorým rozhodol, že pripúšťa, aby do konania pristúpil ako ďalší účastník na strane navrhovateľa sťažovateľ. Dňa 22. októbra 2002 bol napísaný a následne podaný rozšírený návrh sťažovateľov na odstránenie oplotenia. Dňa 11. februára 2004 bol podaný upravený žalobný návrh z dôvodu, že došlo k zmene skutkového stavu, ako aj k zmene právneho   názoru   súdov   na účastníkov   právnych   sporov   týkajúcich   sa   vydržania,   ako   aj k zmene   právnych   predpisov   týkajúcich   sa   oprávnených   držiteľov,   vzniku   a zániku oprávnenej držby.

Podľa názoru sťažovateľov je zrejmé, že v ich právnej veci vedenej okresným súdom už   viac   ako   8   rokov   došlo   k porušeniu   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote, v dôsledku čoho u nich pretrváva stav právnej neistoty, stres a pôsobí na nich aj psychický nátlak zo strany odporcu. Z tohto dôvodu sťažovatelia požadujú priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Okresný súd Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 471/98 porušil základné právo   A.   C.   a A.   C.   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote,   zaručené   v čl. 6   ods.   1 dohovoru.

2. Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Čadca, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 471/98 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk, ktoré je Okresný súd Čadca povinný vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažovateľom sa priznávajú trovy právneho zastúpenia (...).“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. K. K., listom z 19. marca 2007 sp. zn. Spr 1544/06 a právny zástupca sťažovateľov stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 5. apríla 2007.

2.1 Predseda okresného súdu opísal chronológiu úkonov, ktoré súd vo veci vykonal, a uviedol, že: „Netrvám na tom, aby sa o prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávanie.“

2.2 Právny zástupca sťažovateľov vo svojom stanovisku uviedol, že:

-   oznamujeme   Vám,   že súhlasíme   s   tým,   aby (...)   Ústavný súd Slovenskej republiky upustil   od   ústneho   pojednávania   o   prijatom   návrhu   a   rozhodol   vo   veci   bez   našej prítomnosti;(...) - sme toho názoru, že v uvedenej veci došlo k namietanému porušeniu vyššie uvedených práv sťažovateľov, nakoľko vec bola napadnutá 30. 03. 1998. Odvtedy sa im sťažil prístup ku   komunikácii   a   tým   zároveň   podmienky   života.   Sama   sťažovateľka   je   osobou   ťažko mobilnou vzhľadom na svoj vek a jej dcéra je telesne postihnutá, je na invalidnom vozíku a predmet namietaného sporu priamo s tým súvisí. - prvé pojednávanie vo veci bolo vytýčené až po viac ako štyroch rokoch, - o návrhu na spojenie veci a na pristúpenie účastníka do konania rozhodoval súd skoro dva roky,

- boli podávané žiadosti a urgencie o urýchlenie konania vzhľadom na naliehavý právny záujem dňa 19. 04. 2001, 30. 04. 2003, 16. 06. 2003, - boli podávané sťažnosti pre nečinnosť súdu 16. 08. 2001, 07. 08. 2002, (...)

- v každom roku bol vykonaný len jeden úkon - v roku 2002 jedno pojednávanie, v roku 2003 ohliadka, v roku 2004 druhé pojednávanie,

-   preto   sme   názoru,   že   vykonanie   jediného   úkonu   súdom   za   rok   určite   nezaručuje základné právo (...) na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 C 471/98:

Dňa 30. marca 1998 podala sťažovateľka okresnému súdu žalobný návrh na určenie práva   prechodu   proti   E.   S.   (ďalej   len   „žalovaný“).   Vec   bola   zaevidovaná   pod   sp.   zn. 9 C 471/98.

Dňa 28. apríla 1998 bol návrh doručený žalovanému na vyjadrenie, bol vyžiadaný súvisiaci dedičský spis sp. zn. D 675/89 a bolo nariadené pojednávanie na 14. máj 1998.Dňa 14. mája 1998 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom pripojenia spisu okresného súdu sp. zn. 6 C 494/96 a dedičských spisov po neb. I. S. a S. S.

Dňa 9. júna 1998 súd vyzval žalovaného, aby oznámil číslo dedičského konania po neb. I. S. a S. S.

Dňa   3.   júla   1998   okresný   súd   uznesením   zaviazal   sťažovateľku   na   úhradu   trov súvisiacich s ohliadkou na mieste samom.

Dňa 26. augusta 1998 súd nariadil termín ohliadky na 25. september 1998.Dňa 25. septembra 1998 sa uskutočnila ohliadka na mieste samom, sťažovateľke bolo uložené, aby spresnila petit svojho návrhu a aby oznámila mená a adresy svedkov, ktorých navrhuje vo veci vypočuť.

Dňa   19.   októbra   1998   bola   okresnému   súdu   doručená „Doplnená   žaloba“ s upraveným petitom a v sprievodnom liste boli označené mená navrhovaných svedkov.Dňa   25.   novembra   1998   súd   vydal   uznesenie   o priznaní   prepravného   a   nariadil „Doplnenú žalobu“ doručiť žalovanému s výzvou na vyjadrenie.

Dňa   10.   decembra   1998   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   žalovaného k „Doplnenej žalobe“.

Dňa 12. februára 1999 súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby predložil relevantný list vlastníctva, pretože inak bude konanie zastavené.

Dňa 15. marca 1999 právny zástupca sťažovateľky odpovedal na uvedenú výzvu súdu,   avšak požiadal   o predĺženie   lehoty   na zaslanie listu   vlastníctva,   pretože súvisiace pozemky   boli   geometrickým   plánom   usporiadané,   pričom   z identifikácie   a šetrenia vyplynulo, že podielovým spoluvlastníkom súvisiacich pozemkov je aj syn sťažovateľky – A.   C.,   preto   sa   sťažovateľka   rozhodla   navrhnúť   svojho   syna,   aby   bol   pribratý   do napadnutého konania na svojej strane.

Dňa 22. apríla 1999 okresný súd uznesením č. k. 9 C 471/98-44 napadnuté konanie zastavil.

Dňa   11.   mája   1999   sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu   o zastavení   konania odvolanie.

Dňa 17. mája 1999 okresný súd doručil odvolanie sťažovateľky žalovanej strane.Dňa   31.   augusta   1999   bol   spis   predložený   Krajskému   súdu   v Žiline   (ďalej   len „krajský súd“), aby rozhodol o podanom odvolaní.

Dňa 22. októbra 1999 krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 2095/99 zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil ma ďalšie konanie, keďže podľa odôvodnenia krajského   súdu   sťažovateľka   bola   na   výzvu   súdu   súčinná;   nemohla   však   predložiť požadovaný   list   vlastníctva,   pretože   jeho   predloženie   bolo   závislé   aj   od   úkonov   iných subjektov.

Dňa 31. januára 2000 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 8. februára 2000 okresný súd nariadil doručenie uvedeného uznesenia krajského súdu účastníkom konania.

Dňa 12. apríla 2000 okresný súd vyzval sťažovateľku na doplnenie žaloby, doručenie súvisiaceho listu vlastníctva a na oznámenie čísla dedičského konania po neb. J. C.Dňa 17. mája 2000 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľky, ktorým navrhla doplniť a rozšíriť žalobu, oznámila číslo dedičského konania po neb. J. C. a uviedla, že katastrálny úrad stále nevyhotovil list vlastníctva. Sťažovateľka sa zároveň domáhala aj vydania   predbežného   opatrenia,   v zmysle   ktorého   by   bol   žalovaný   do   právoplatného skončenia sporu povinný trpieť právo vecného bremena.

Dňa   31.   mája   2000   právny   zástupca   doručil   okresnému   súdu   fotokópie   výpisov z požadovaných listov vlastníctva.

Dňa 16. júna 2000 okresný súd uznesením č. k. 9 C 471/98-82 zamietol návrh na vydanie predbežného opatrenia. Sťažovatelia podali proti tomuto rozhodnutiu odvolanie.Dňa 5. septembra 2000 bol spis doručený krajskému súdu, aby rozhodol o uvedenom odvolaní.

Dňa   16.   októbra   2000   sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu doručila   okresnému   súdu   podanie   označené   ako „O   určenie   vlastníctva   a určenie,   že žalovaný nie je oprávneným držiteľom“.

Dňa   19.   decembra   2000   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Co   2325/00   odmietol odvolanie podané sťažovateľom proti rozhodnutiu okresného súdu č. k. 9 C 471/98-82, pretože nebol ešte účastníkom napadnutého konania. V dôsledku odvolania sťažovateľky však napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Dňa 27. decembra 2000 okresný súd uznesením sp. zn. 9 C 471/98 opäť zamietol návrh sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa 22. januára 2001 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľov proti opätovnému zamietnutiu ich návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa 17. apríla 2001 bol spis doručený krajskému súdu, aby rozhodol o ostatnom odvolaní sťažovateľov.

Dňa   24.   júna   2001   krajský   súd   opätovne   zrušil   uznesenie   okresného   súdu o zamietnutí   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   a opätovne   odmietol   odvolanie podané sťažovateľom.

Dňa 6. septembra 2001 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 30. apríla 2001 bol okresnému súdu doručený návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka na stranu žalobcu (išlo o sťažovateľa).

Dňa 29. júla 2002 okresný súd uznesením spojil žalobu doručenú 16. októbra 2000 s pôvodnou   žalobou   doručenou   30.   marca   1998.   Okresný   súd   v ten   istý   deň   vyzval sťažovateľov,   aby   písomne   oznámili,   či   naďalej trvajú   na podanom   návrhu   na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa 23. augusta 2002 sťažovatelia oznámili okresnému súdu, že trvajú na podanom návrhu na vydanie predbežného opatrenia, pričom poukázali na to, že rozsah dožadovaného práva je vymedzený v geometrickom pláne.

Dňa 2. septembra 2002 okresný súd uznesením č. k. 9 C 471/98-131 vyhovel návrhu sťažovateľov   na   vydanie   predbežného   opatrenia.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal 23. septembra 2002 odvolanie žalovaný.

Dňa 24. septembra 2002 súd nariadil termín pojednávania na 17. október 2002.Dňa 24. októbra 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom sťažovatelia rozšírili   svoju   žalobu   o uloženie   povinnosti   žalovanému,   aby   odstránil   medzičasom postavené   murované   oplotenie.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom predloženia spisu na rozhodnutie o odvolaní žalovanej strany proti uzneseniu o predbežnom opatrení.

Dňa 19. novembra 2002 okresný súd vyzval žalovaného, aby predložil ešte jeden exemplár svojho odvolania, a zároveň ho vyzval na vyjadrenie k rozšíreniu žaloby.Dňa   17.   januára   2003   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   žalovaného k rozšírenému návrhu.

Dňa 30. januára 2003 bol spis doručený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaní žalovaného.

Dňa 30. apríla 2003 krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 65/03 potvrdil uznesenie okresného súdu o vyhovení návrhu na vydanie predbežného opatrenia a spis bol vrátený okresnému súdu.

Dňa 30. septembra 2003 bola vykonaná ohliadka na miestne samom. Dňa 29. januára 2004 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom výsluchu ďalších svedkov.

Dňa 12. februára 2004 sťažovatelia prostredníctvom právneho zástupcu upresnili svoj žalobný návrh.

Dňa 27. februára 2004 žalovaný doručil súdu svoje vyjadrenie k rozšírenému návrhu. Dňa 18. augusta 2004 okresný súd vydal uznesenie č. k. 9 C/471/98-204, ktorým pripustil zmenu žalobného návrhu.

Dňa 24. augusta 2004 súd vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdnych poplatkov za rozšírený žalobný návrh.

Dňa 3. decembra 2004 súd nariadil termín pojednávania na 21. január 2005. Dňa 21. januára 2005 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 11. február 2005 za účelom výsluchu svedkov.

Dňa 11. februára 2005 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom bola žaloba rozsudkom zamietnutá.

Dňa   16.   mája   2005   po   dvoch   povolených   predĺženiach   lehoty   na   písomné vyhotovenie rozsudku bol rozsudok doručený kancelárii okresného súdu.

Dňa   9.   júna   2005   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   sťažovateľov   proti uvedenému rozsudku.

Dňa 29. júna 2005 súd vyzval žalovaného, aby sa vyjadril k odvolaniu sťažovateľov, a sťažovateľov vyzval, aby zaplatili súdny poplatok za odvolanie.

Dňa   14.   júla   2005   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   žalovaného k odvolaniu.

Dňa 11. augusta 2005 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľov.

Dňa 11. mája 2006 krajský súd uznesením č. k. 5 Co/367/05-264 napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 31. augusta 2006 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa   26.   septembra   2006   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľov a žalovaného, aby uviedli, či majú ďalšie návrhy na dokazovanie.

Dňa 2. novembra 2006 sťažovatelia odpovedali na výzvu okresného súdu. Dňa 23. novembra 2006 okresný súd nariadil   termín pojednávania na 17. január 2007. Dňa 17. január 2007 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ktorým okresný súd žalobnému návrhu vyhovel.

Dňa 5. marca 2007 podal žalovaný proti uvedenému rozsudku odvolanie.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 471/98 dochádza k porušovaniu práva sťažovateľov na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Judikatúra ústavného súdu v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prejednanie veci v primeranej lehote garantované v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka   konania   a postup   súdu   (napr. I. ÚS 4/06   alebo   Immobiliare   Saffi   v.   Taliansko,   rozsudok   z 28.   júla   1999).   V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, dĺžka napadnutého konania podľa názoru ústavného súdu nebola závislá od zložitosti veci. Napokon ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení nepoukázal na skutkovú alebo právnu zložitosť posudzovanej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľov v preskúmavanej veci, treba poukázať predovšetkým na to, že ako to z chronológie úkonov vykonaných   v napadnutom   konaní   vyplýva   (pozri   bod   II   tohto   nálezu),   k predĺženiu napadnutého   konania   prispeli   predovšetkým   samotní   sťažovatelia   (ich   právny   zástupca) tým, že podali nekvalifikovaný návrh, ktorý neustále menili, pričom minimálne päťkrát upresňovali predmet žalobného návrhu. V týchto súvislostiach už ústavný súd konštatoval, že požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti (napr. II. ÚS 10/01, I. ÚS 41/02). A fortiori mohol ústavný súd   na   túto   okolnosť   prihliadnuť   v danej   veci   aj   vzhľadom   na   to,   že   sťažovatelia   sú v napadnutom konaní kvalifikovane právne zastúpení. Napriek uvedeným skutočnostiam v danom prípade podiel sťažovateľov na vzniknutých prieťahoch podľa názoru ústavného súdu neospravedlňuje neúmerne dlho trvajúce konanie okresného súdu a celkové správanie sťažovateľov   nemožno   kvalifikovať   ako   postup,   výlučne   v dôsledku   ktorého   došlo k zbytočným   prieťahom   (napr.   I.   ÚS   31/01).   Na   uvedené   správanie   sťažovateľov   však ústavný   súd   nemohol   neprihliadnuť   pri   úvahe   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia.

Pokiaľ sťažovateľka požiadala o rozšírenie účastníkov konania, a tiež opakovane o vydanie   predbežného   opatrenia,   tieto   procesné   návrhy   nekvalifikuje   ústavný   súd   ako skutočnosť, ktorá spôsobila zbytočné prieťahy v konaní. Podľa právneho názoru ústavného súdu   využitie možností   daných sťažovateľom procesnými predpismi   (napr.   Občianskym súdnym poriadkom) na uplatňovanie a presadzovanie ich práva v súdnom konaní môže síce spôsobiť predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01).

Okrem   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že sťažovateľ   sa   stal   účastníkom napadnutého konania až 29. júla 2002, keď ho okresný súd uznesením pripustil do konania na strane sťažovateľky. V takomto prípade ústavný súd skúma možné porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v období, počas ktorého bol sťažovateľ účastníkom posudzovaného konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a predovšetkým poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania už takmer desať rokov je samo osebe celkom jednoznačne neprimerané (aj keď sa vec nachádzala asi jeden rok na odvolacom súde).

Ústavný   súd   tiež   konštatuje,   že   okresný   súd   v   danej   veci   nepreukázal   efektívnu procesnú činnosť v období najmenej jedného roka od 22. apríla 1999 do 12. apríla 2000, keď sa vo veci nekonalo v dôsledku zastavenia konania, toto rozhodnutie okresného súdu však bolo odvolacím súdom zrušené, a okresný súd bol v posudzovanej veci aj opakovane nečinný,   a   to   konkrétne   od 30. apríla   2001   do   29.   júla   2002   (pätnásť   mesiacov),   od 30. septembra   2003   do   29.   januára   2004   (štyri   mesiace)   a   od   27.   februára   2004 do 18. augusta   2004   (šesť   mesiacov).   Uvedená   nečinnosť,   resp.   neefektívna   činnosť okresného   súdu   nie   je   ničím   ospravedlniteľná,   pretože   počas   najmenej   troch   rokov nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia ako navrhovatelia v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzali, čo je základným   účelom   práva   zaručeného   v citovanom   článku   dohovoru   a   ústavy   (mutatis mutandis   I. ÚS 41/02).   Uvedené   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu   bez   akýchkoľvek zákonných   dôvodov   treba   považovať   za   zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktoré   sú z ústavnoprávneho   aspektu   netolerovateľné,   pretože   k uvedeným   zbytočným   prieťahom nedošlo v dôsledku zložitosti veci, ale predovšetkým v dôsledku postupu súdu.  

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva na prejednanie veci   v   primeranej   lehote   zaručeného   v čl. 6   ods.   1   dohovoru,   tak   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľom ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia   navrhovali   priznať   primerané   finančného   zadosťučinenie   v   sume 500 000 Sk, pričom priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnili aj tým, že „u nich pretrváva stav právnej neistoty, stres a pôsobí na nich aj psychický nátlak“.

a)   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľky,   ako   aj   na   jej   výrazný   podiel   na   zbytočných prieťahoch v napadnutom konaní považuje za primerané v sume 30 000 Sk.

b) Pokiaľ ide o sťažovateľa, ten sa účastníkom napadnutého konania stal až 29. júla 2002, pričom od uvedeného obdobia došlo iba ku krátkodobým prieťahom v napadnutom konaní, a vzhľadom aj na celkové okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že aj konštatovanie   porušenia   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 6 ods.   1   dohovoru   je   pre   neho dostatočným zadosťučinením.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia 12. júna 2006, podanie sťažnosti z 24. júna 2006 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu z 5. apríla 2007). Za dva úkony vykonané v roku 2006 patrí odmena dvakrát 2 730 Sk a režijný paušál dvakrát 164 Sk, preto trovy právneho zastúpenia pre jedného sťažovateľa predstavujú sumu 5 788 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 4 630,40 Sk, preto v prípade dvoch sťažovateľov tvorí náhrada trov za dva úkony vykonané v roku 2006 sumu 9   260,80   Sk   v zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Za   jeden   úkon,   ktorý   bol   vykonaný   v roku   2008   patrí   odmena   pre   jedného sťažovateľa v sume 3 176 Sk a režijný paušál 190 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 2 208,40 Sk, preto v prípade dvoch sťažovateľov tvorí náhrada trov za jeden úkon vykonaný v roku 2008 sumu 4 416,80 Sk v zmysle citovanej vyhlášky. Celkové   trovy   právneho   zastúpenia   pre   dvoch   sťažovateľov   predstavujú   preto v danom prípade sumu 13 677,60 Sk.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovatelia   si   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu uplatnili   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   za   dva   úkony   právnej   služby   a tieto   trovy vyčíslili v sume 5 788 Sk, ústavný súd - keďže to nie je v rozpore s platnými súvisiacimi predpismi - im priznal náhradu trov právneho zastúpenia v uplatnenej výške, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 4.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. februára 2008