znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 354/2014-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2014 predbežne prerokoval sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov   5,   Prešov,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Andrejom   Cifrom,   Advokátska kancelária,   J.   Kráľa   5/A,   Lučenec,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co/97/2013 z 5. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2014   doručená   sťažnosť   Združenia   na   ochranu   občana   spotrebiteľa   HOOS   (ďalej   len „sťažovateľ“,   v citáciách   aj   „vedľajší   účastník“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co/97/2013 z 5. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2.   Zo   sťažnosti   a z k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ „vstúpil na základe... § 93 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku... v pozícii vedľajšieho účastníka na strane žalovaného do súdneho konania vedeného Okresným súdom Rimavská Sobota pod č. k. 8 C 170/2011“.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Sťažovateľ je občianskym združením založeným v zmysle zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane   spotrebiteľa   a   o   zmene   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   372/1990   Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa podľa uvedeného zákona.

Združenie vstúpilo do predmetného súdneho konania za účelom ochrany žalovaného spotrebiteľa...

Predmetom   žalobného   nároku   bolo   uplatňovanie   finančného   plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy vo výške 663,88 € v podobe zmluvnej pokuty.

Sťažovateľ   vstúpil   do   predmetného   súdneho   konania   v   postavení   vedľajšieho účastníka len v časti vyššieho uvedeného nároku z dôvodu jeho uplatňovania v dôsledku neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve a porušovania spotrebiteľských práv. Žalobcom   v   konaní   v   pozícii   dodávateľa   bola   obchodná   spoločnosť   Orange Slovensko...   Uvedená   spoločnosť   sa   domáhala   finančného   plnenia   od   žalovaného spotrebiteľa fyzickej osoby...

Prvostupňový súd v ďalšom konaní po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu vydal dňa   10.   10.   2012   vo   veci   rozsudok   sp.   zn.   8   C/170/2011-118.   Predmetným   rozsudkom zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi uplatňovanú zmluvnú pokutu vo výške 663,88 € spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne od 28. 05. 2010 a zároveň ju zaviazal aj na úhradu trov konania.   Predmetné   sumy   prvostupňový   súd   žalovanej   povolil   splácať   v   mesačných splátkach   po   100   €   počnúc   mesiacom   nasledujúcim   po   právoplatnosti   rozsudku   pod hrozbou straty výhody splátok.

Následne   sťažovateľ   v   pozícii   vedľajšieho   intervenienta   podal   proti   rozsudku v zákonnej 15 dňovej lehote dňa 29. 11. 2012 odvolanie.

Následne odvolací súd dňa 15. 05. 2013 vyzval sťažovateľa, aby v lehote 10 dní doložil odvolaciemu súdu súhlas žalovanej s odvolaním.

K uvedenej výzve sťažovateľ dňa 21. 05. 2013 odvolaciemu súdu uviedol, že nemá k dispozícii súhlas žalovanej s odvolaním. Zároveň navrhol, aby odvolací súd postupoval v súlade s § 93 ods. 4 OSP.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici svojím uznesením sp. zn. 17 Co/97/2013-186 zo dňa 05. 02. 2014 tak, že odvolanie sťažovateľa odmietol. Zároveň zaviazal   sťažovateľa   na   náhradu   trov   odvolacieho konania ako   trov právneho zastúpenia žalobcu vo výške 61,16 €.“

4. Podľa názoru sťažovateľa „postupom a citovaným rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.   zn.   17 Co/97/2013-186 zo dňa 05.   02.   2014 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Podľa názoru sťažovateľa bolo porušené najmä jeho právo implikované a obsiahnuté vo vyššie uvedených garanciách – právo na prístup k súdu...

Sťažovateľ   sa   zároveň   domnieva,   že bolo   porušené   aj   jeho   právo   obsiahnuté   vo vyššie uvedených garanciách – právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.“

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených práv napadnutým rozhodnutím (pozri bod 1), zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil krajskému súdu na   ďalšie   konanie.   Súčasne   požiadal   o priznanie   mu   náhrady   trov   právneho   zastúpenia a odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

9.   Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 17 Co/97/2013 z 5. februára 2014.

10.   Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

11. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

12.   Uvedenými   právnymi   názormi   sa   ústavný   súd   riadil   aj   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich ústavou a dohovorom garantovaných   základných   práv   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu.   Z   obsahu sťažnosti   vyplýva, že podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd týmto rozhodnutím porušil označené   základné   právo   (resp.   právo)   predovšetkým   namietaným   postupom   uvedeným v bode 4. Bolo preto úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdiť, či medzi odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu týkajúceho sa uvedených námietok a sťažovateľom označeným základným právom podľa ústavy, resp. právom podľa dohovoru   existuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   po   eventuálnom   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie zakladala opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.

13.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

14. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci   krajského   súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím   o odvolaní   uznesením sp. zn. 17 Co/97/2013 z 5. februára 2014 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy, resp. dohovorom.

15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým odmietol odvolanie sťažovateľa, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol:«Okresný   súd...   po   čiastočnom   zrušení   jeho   skoršieho   rozhodnutia   uznesením Krajského súdu... sp. zn. 17 Co/53/2012 z 30. 05. 2012 opätovne rozhodol o povinnosti odporkyne   zaplatiť   navrhovateľovi   zmluvnú   pokutu   vo   výške   663,88   Eur   rozsudkom na základe   uznania   podľa   §   153a   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „O. s. p.“) tak, že odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 663,88 Eur s 9 %   úrokom   z   omeškania   ročne   od   28.   05.   2010   až   do   zaplatenia,   vychádzajúc z písomného   prehlásenia   odporkyne   tvoriaceho   súčasť   súdneho   spisu   o   tom,   že   uznáva pohľadávku navrhovateľa a je ochotná ju zaplatiť.

Napriek poučeniu okresného súdu, že proti rozsudku vydaného na základe uznania nie   je   prípustné   odvolanie,   okrem   prípadov   odvolania   z   dôvodu,   že   neboli   splnené podmienky pre vydanie rozhodnutia pre uznanie alebo z dôvodu, že napadnutý rozsudok vychádza   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   napadol   rozsudok   okresného   súdu odvolaním iba vedľajší účastník. Jeho námietku v odvolaní, že nárok na zmluvnú pokutu vyplývajúci z neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve súd v zmysle § 53a Občianskeho zákonníka nemôže priznať, vyhodnotil odvolací súd ako námietku nesprávneho právneho posúdenia veci, v dôsledku ktorej musí odvolací súd preskúmať vecnú správnosť rozsudku vydaného na základe uznania (§ 202 ods.   1 O. s. p.),   z tohto dôvodu vyzval odvolací súd vedľajšieho   účastníka na   strane odporkyne,   aby doložil súhlas odporkyne s odvolaním vedľajšieho účastníka. Vedľajší účastník dňa 21. 05. 2013 oznámil krajskému súdu,   že   súhlasom odporkyne s odvolaním   proti   rozsudku   okresného   súdu   nedisponuje. Navrhol, aby odvolací súd pri hodnotení úkonu vedľajšieho účastníka postupoval v súlade s § 93 ods. 4 O. s. p.

Podľa § 93 ods. 1, 2, 3, 4 O. s. p. ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie   je.   Ako   vedľajší   účastník   sa   môže   popri   navrhovateľovi   alebo   odporcovi   zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.   Do   konania   vstúpi   buď   z   vlastného   podnetu   alebo   na   výzvu   niektorého z účastníkov   urobenú   prostredníctvom   súdu.   O   prípustnosti   vedľajšieho   účastníctva   súd rozhodne len na návrh. V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.

Námietku proti vstupu vedľajšieho účastníka do konania v priebehu prvostupňového konania ani v odvolacom konaní žiaden z účastníkov nevzniesol.

Zmyslom   vedľajšieho   účastníctva   je   „pomoc   v spore“   niektorému   z   účastníkov konania. Táto pomoc sa môže prejaviť aj v tom, že vedľajší účastník podá v prospech ním podporovaného   účastníka   odvolanie.   Ak   proti   rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa   podá odvolanie len vedľajší účastník, musí sa súd vždy zaoberať tým, aké stanovisko k tomuto odvolaniu   zaujal účastník,   ktorého   vedľajší účastník v konaní   podporuje.   Odvolací   súd vyzval odporkyňu, aby odvolaciemu súdu oznámila, či s odvolaním vedľajšieho účastníka súhlasí.   Výzva   na   doloženie   súhlasu   s   odvolaním   vedľajšieho   účastníka   bola   doručená odporkyni   16.   05.   2013.   Napriek   tomu   na   túto   výzvu   odporkyňa   žiadnym   spôsobom nereagovala. Nevyjadrenie súhlasu odporkyne s odvolaním vedľajšieho účastníka v kontexte s   jej   prejavmi   v   priebehu   prvostupňového   konania,   kedy   opakovane   súdu   písomne oznamovala,   že   uznáva   pohľadávku   navrhovateľa   a   mieni   ju   zaplatiť,   len   požadovala povoliť splniť dlh v splátkach, nečinnosť odporkyne vyhodnotil odvolací súd ako nesúhlas s odvolaním vedľajšieho účastníka.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 05. 02. 2013 sp. zn. 3 Cdo 188/2012 zaujal   jednoznačný   záver,   že   ak   (hlavný)   účastník   odmietne   dať   súhlas   k   odvolaniu vedľajšieho účastníka, je odvolanie vedľajšieho účastníka neúčinné, čo má za následok, že odvolací   súd   odmietne   jeho   odvolanie   ako   podané   osobou,   ktorá   na   odvolanie   nie   je oprávnená. Odvolací súd vychádzajúc z právneho názoru najvyššieho súdu vyjadreného v uznesení 3 Cdo 188/2012 posúdiac úkon vedľajšieho účastníka podľa § 93 ods. 4 O. s. p. ako   úkon   odporujúci   úkonu   (vôli)   účastníka,   ktorého   v   konaní   podporoval,   odvolanie vedľajšieho účastníka podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p. odmietol ako odvolanie podané neoprávnenou osobou.

Podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.

Občiansky   súdny   poriadok   neupravuje   osobitne   spôsob   rozhodovania   pre   prípad odmietnutia   odvolania.   Odmietnutie   odvolania   sa   svojimi   účinkami   rovná   zastaveniu odvolacieho konania. Z tohto dôvodu odvolací súd analogicky podľa § 146 ods. 2, veta prvá O. s. p. uložil vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne, ktorý podaním odvolania bez súhlasu odporkyne zavinil, že navrhovateľovi vznikli trovy v odvolacom konaní podaním vyjadrenia   proti   odvolaniu   vedľajšieho   účastníka,   spočívajúce   v   trovách   právneho zastúpenia, aby navrhovateľovi nahradil trovy odvolacieho konania vo výške 61,16 Eur určené   ako   súčet   odmeny   za   1   úkon   právnej   služby   vykonaný   právnym   zástupcom navrhovateľa (vyjadrenie k odvolaniu)...»

16. Odôvodnenie predmetného rozhodnutí krajského súdu (bod 1) obsahuje podľa názoru   ústavného   súdu   dostatok   skutkových   a   právnych   záverov,   pričom   ústavný   súd nezistil, že by ich výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutých   rozhodnutí.   Aj   stabilná   rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane   ich   dôvodov   a   námietok.   V   zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v týchto konaniach dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

18. Dôvody uznesenia krajského súdu sp. zn. 17 Co/97/2013 z 5. februára 2014 sú zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadu a relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

19. Vo vzťahu k predmetu posudzovanej veci ústavný súd poznamenáva, že vedľajší účastník   môže   do   konania   vstúpiť   buď   z vlastnej   iniciatívy   alebo   iniciatívy   účastníka konania. Ako vedľajší účastník môže sa popri účastníkoch konania zúčastniť ten, kto má právny záujem na jeho výsledku [§ 93 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)], ale aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu (§ 93 ods. 2 OSP). V oboch prípadoch   je   podstatnou   podmienkou   vedľajšieho   účastníctva   v konaní   súhlas   účastníka konania,   na   strane   ktorého   má   vedľajší   účastník   vystupovať.   V procesnom   postavení vedľajšieho   účastníka   automaticky   neznamená,   že   ním   poskytovaná   procesná   pomoc hlavnému účastníkovi vyhovuje a musí s ňou bezvýhradne súhlasiť. To platí aj vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi, na ktorého sa vzťahuje § 93 ods. 2 OSP. Účastník konania má právo   svojím   nesúhlasom   zabrániť   tomu,   aby   pred   súdom   na   jeho   strane   v pozícii vedľajšieho   účastníka   konal   ten,   ktorého   účasť   si   v   konaní   neželá,   vrátane   nesúhlasu s procesnými   úkonmi   vedľajšieho   účastníka,   ktorých   vykonanie   si   neželá,   resp.   s nimi nesúhlasí   (pozri   tiež   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky)   sp.   zn. 3 Cdo 188/2012   z 5.   februára   2013).   Pokiaľ   v naznačených   súvislostiach   krajský   súd vychádzal   z názoru,   že „Nevyjadrenie   súhlasu   odporkyne   s   odvolaním   vedľajšieho účastníka v kontexte s jej prejavmi v priebehu prvostupňového konania, kedy opakovane súdu písomne oznamovala, že uznáva pohľadávku navrhovateľa a mieni ju zaplatiť, len požadovala povoliť splniť dlh v splátkach, nečinnosť odporkyne vyhodnotil odvolací súd ako nesúhlas s odvolaním vedľajšieho účastníka“, nemožno mu vytýkať jeho arbitrárnosť, resp. zjavnú neodôvodnenosť.

20. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru). S prihliadnutím na   odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj   s   poukazom   na   to,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu (a tiež aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

21. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi uvedenými v petite nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014