znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 354/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. L. D., M., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 13 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Trenčíne v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   KS   TN-V-152-1/2011-Ntt 115   udelením   súhlasu na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností zo 6. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2012 doručená sťažnosť Ing. V. L., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. L. D., M., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 13 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Krajského súdu   v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   KS   TN-V-152-1/2011-Ntt   115   udelením   súhlasu na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností zo 6. júla 2011 (ďalej len „súhlas na odpočúvanie zo 6. júla 2011“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že bol 28. februára 2012 na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vypočutý ako svedok – poškodený vo veci vedenej pod sp. zn. IV Gv 4/11 týkajúcej sa trestného stíhania pre pokračujúci zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods.   1 písm. a) a ods.   2 s poukazom na ustanovenie § 138 písm. b), f), h) a j) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s pokračujúcim prečinom poškodzovania cudzích práv podľa § 375 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. b), h) a j) Trestného   zákona.   Pri   výsluchu   v   uvedenej   veci   sa   dozvedel,   že   Vojenské   obranné spravodajstvo vo veci vedenej pod sp. zn. VS111-V-79-1/2011 bez reálneho vykonania predchádzajúceho   odhaľovania   a   dokumentovania   v   danej   veci   predložilo   6.   júla   2011 krajskému súdu žiadosť o vydanie rozhodnutia na udelenie súhlasu na použitie informačno-technického   prostriedku   –   odpočúvania   a   zaznamenávania   telekomunikačnej   prevádzky. V uvedenej   žiadosti   uviedli „nepravdivé,   predstierané   a   zámerne   vykonštruované skutočnosti tvrdením, že sťažovateľ – brigádny generál v zálohe Ing. Vendelín Leitner, je podozrivý z poškodzovania vojensko-hospodárskych záujmov Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia   §   2   ods.   1   písm.   d)   zákona   č.   198/1994   Z.   z.   o   vojenskom   spravodajstve v platnom znení“. Krajský súd o tejto žiadosti rozhodol tak, že 6. júla 2011 pod sp. zn. KS TN-V-152-1/2011-Ntt 115   udelil   písomný   súhlas   na   odpočúvanie   v   rámci telekomunikačných činností na ním používanom telefónnom čísle, ktoré bolo realizované až do jeho predčasného ukončenia 19. augusta 2011.

Záznamy   telefónnej   komunikácie   sťažovateľa   vrátane   ich   prepisov   sú   súčasťou vyšetrovacieho spisu generálnej prokuratúry sp. zn. IV Gv 4/11, avšak s ohľadom na stupeň ich utajenia sťažovateľ nemal možnosť do nich nahliadnuť.

Podľa   sťažovateľa   krajskému   súdu   neboli   v   predmetnom   konaní   predložené akékoľvek   dôkazy,   resp.   spisový   materiál   obsahujúci   relevantné   informácie   (informácie o predchádzajúcom   neúčinnom   alebo   podstatne   sťaženom   odhaľovaní   a   dokumentovaní činnosti, pre ktorú sa žiadosť podáva), ktoré by mohli byť spôsobilé ospravedlniť zásah do jeho práva na súkromie. S ohľadom na túto skutočnosť v súlade s § 4 ods. 3 zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (zákon   o   ochrane   pred odpočúvaním)   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ochrane   pred odpočúvaním“) krajský súd súhlas na odpočúvanie zo 6. júla 2011 nemal udeliť, resp. nemal o uvedenej žiadosti rozhodnúť, lebo nespĺňala zákonom predpokladané náležitosti. V tejto súvislosti   sťažovateľ   poukázal   na   závery   uvedené   v   náleze   ústavného   súdu   sp.   zn. I. ÚS 274/05 zo   14. júna 2006,   podľa   ktorých „si   preskúmateľnosť   dôvodnosti vydania súhlasu na použitie informačno-technických prostriedkov vyžaduje relevantnú konkrétnu vysvetľujúcu   argumentáciu,   akými   skutočnosťami   boli   naplnené   zákonom   stanovené podmienky pre takýto zásah do práva na súkromie...

nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že žiadosť aj súhlas musia byť odôvodnené v každom prípade, aj keď bol vydaný na základe zákona o ochrane pred odpočúvaním. Je tomu tak preto, že hoci ide o závažný zásah do základného práva, dotknuté osoby nemajú možnosť podať opravný prostriedok a o vydaní súhlasu sa dozvedia spravidla až dodatočne, keď   už   zásah   do   práva   na   ich   súkromie   bol   realizovaný.   Majú   preto   možnosť   žiadať o preskúmanie opodstatnenosti súhlasu až dodatočne resp. sa o takomto zásahu dozvedia v súvislosti   napr.   s   trestným   stíhaním   osôb,   ktoré   sa   takéhoto   konania   dopustili. Preskúmateľnosť   dôvodnosti   vydania   súhlasu   si   vyžaduje   konkrétnu   vysvetľujúcu argumentáciu, akými skutočnosťami boli naplnené zákonom stanovené podmienky pre tento zásah do práva na súkromie...

napriek tomu alebo práve pre utajený charakter odpočúvania nič nebráni tomu, aby dôvody,   ktoré   viedli   súd   k   vydaniu   súhlasu,   boli   konkrétne   uvedené.   Bez   takéhoto odôvodnenia   opierajúceho   sa   o   konkrétne   skutočnosti   je   súhlas   spravidla nepreskúmateľný.“.

Odôvodnenie žiadosti o súhlas s použitím informačno-technických prostriedkov je podľa sťažovateľa v tomto prípade možné považovať za formálne, obsahujúce iba zákonom ustanovené podmienky   vo   všeobecnej   rovine,   neobsahuje žiadne   konkrétne   skutočnosti, ktoré by boli relevantné z hľadiska udelenia súhlasu zákonného sudcu na odpočúvanie. Zákonný sudca mal podľa sťažovateľa v zmysle § 4 ods. 3 písm. c) zákona o ochrane pred odpočúvaním   predmetnú   žiadosť   vrátiť   žiadateľovi   (Vojenskému   obrannému spravodajstvu), resp. „nesmel o takejto žiadosti rozhodnúť“.

V   rámci   svojej   argumentácie   vo   vzťahu   k   dôsledkom   zásahu   do   jeho   práva na ochranu súkromného života sťažovateľ ďalej uviedol, že «vydanie súhlasu zákonného sudcu je nielen zásahom do práva na súkromie sťažovateľa – teda držiteľa odpočúvanej telefónnej linky, ale táto ochrana patrí aj osobám, ktoré sú z tejto linky volané resp. ktoré na túto linku volajú.

Sťažovateľ   po   skončení   aktívnej   vojenskej   služby   v   pozícii   riaditeľa   Vojenskej spravodajskej služby Ministerstva obrany Slovenskej republiky sa zamestnal u zahraničnej multinacionálnej spoločnosti ALLIANZ – Slovenská poisťovňa a. s. na pracovnej pozícii vedúceho oddelenia spolupráce s externými partnermi. Podstatou výkonu práce je poistenie a   likvidácia   poistných   udalostí   majetku   partnerov   a   to   ako   štátnych   orgánov, podnikateľských subjektov tak aj fyzických osôb. Uvedená činnosť je predmetom súťaže medzi poisťovacími spoločnosťami a pokiaľ informácie boli získané takýmto nezákonným spôsobom mohli byť i takým istým spôsobom poskytnuté iným orgánom resp. spoločnostiam pri   rokovaniach   o   uzatváraní   poistných   zmlúv   alebo   likvidácii   poistných   udalostí. V podstate   mohli   byť   prostriedkom   tzv.   priemyselnej   špionáže   získavaním   know-how a rozhodne mohlo ísť o porušenie obchodného tajomstva.

Sťažovateľ mal a doposiaľ i má maximálnu dôveru svojho zamestnávateľa, ktorú si získal   jednak   služobným   zaradením   vo   vojenskom   spravodajstve   a   jednak   korektným, kreatívnym   a   efektívnym   pracovným   pôsobením   v   novej   funkcii.   Pokiaľ   však   bol prostriedkom   zisťovania   pracovných   postupov,   spôsobu   uzatvárania   poistných   dohôd a procesov   likvidácie   poistných   udalostí,   môže   byť   zamestnávateľom   považovaný za „kanál“ ktorým unikli resp. mohli uniknúť veľmi citlivé informácie (know-how) a teda i ohroziť jeho profesionálne uplatnenie u svojho zamestnávateľa a tak by mohla byť i vážne ohrozená jeho existencia.».

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. KS TN-V-152-1/2011-Ntt 115 udelením súhlasu na odpočúvanie zo 6. júla 2011 porušil jeho základné práva podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 13 listiny, ako aj práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, zrušil uvedený súhlas a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € ako aj náhradu trov konania v sume 556,34 €.

II.

Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa čl. 22 ods. 2 ústavy nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo iným   spôsobom;   výnimkou   sú   prípady,   ktoré   ustanoví   zákon.   Rovnako   sa   zaručuje tajomstvo   správ   podávaných   telefónom,   telegrafom   alebo   iným   podobným   zariadením (rovnako podľa čl. 13 listiny).

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   namietané porušenie   sťažovateľom označených   základných   práv,   ku   ktorému   došlo   tým,   že   jeho   telefonické   hovory   boli odpočúvané a zaznamenávané na základe súhlasu na odpočúvanie zo 6. júla 2011, ktorý neobsahoval   dostatok   dôvodov,   ktoré   by   odôvodnili   jeho   vydanie,   neobsahoval   žiadne konkrétne skutočnosti a závery, ku ktorým v ňom krajský súd dospel, neboli podložené dôkazmi nachádzajúcimi sa v spisovom materiáli v predmetnej veci, t. z. že ho možno považovať   za   formálny,   a   taktiež   žiadosť   podaná   Ministerstvom   obrany   Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo obrany“), Vojenským obranným spravodajstvom (ďalej len   „VOS“),   na   základe   ktorej   bol   vydaný,   obsahovala   nepravdivé,   vykonštruované a predstierané skutočnosti.

Ochrana tajomstva správ podávaných telefónom je súčasťou širšej kategórie, ktorou je ochrana súkromia. Ochrana súkromia je zakotvená vo viacerých ustanoveniach ústavy vrátane jej čl. 22 ústavy. Naproti tomu ochrana práva na súkromie je v dohovore sústredená v čl.   8.   Ústavný   súd   už   v   minulosti   viackrát   judikoval,   že   základné   práva   obsiahnuté v ústave vykladá v intenciách dohovoru, teda v intenciách judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   v Štrasburgu   (ďalej   len   „ESĽP“).   Tak   je   to   aj   v   súvislosti   s   danou problematikou.

Zásahy   do   práva   na   súkromie   sa   v   zmysle   tejto   judikatúry   vykladajú   v   určitej logickej   náväznosti,   resp.   postupnosti.   Predovšetkým   sa   skúma,   či   daný   skutkový   stav možno   ratione   materiae   považovať   za   súčasť   práva   na   súkromie.   Po   kladnej   odpovedi na túto otázku treba skúmať, či zásah bol legálny. V ďalšom sa potom skúma, či bol zásah legitímny,   a   napokon,   či   bol   proporcionálny.   Ak   sa   dospeje   k   negatívnej   odpovedi   pri niektorej z týchto otázok, ďalej sa už v skúmaní problematiky nepokračuje.

Nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že odpočúvanie telefonických hovorov je zásahom do práva na súkromie tak podľa čl. 22 ústavy, kde je to výslovne uvedené, ako aj podľa čl. 8 dohovoru (Klass a ostatní c. Spolková republika Nemecko zo 6. septembra 1978).

Legalita zásahu do práva na súkromie znamená, že štát môže do práva na súkromie zasiahnuť iba na základe zákona. Preto v rámci legality zásahu sa skúma, či k nemu došlo v súlade s platnými právnymi predpismi, pričom sa prihliada aj na to, či právny predpis bol verejne publikovaný, a teda dostupný, a či jeho následky boli predvídateľné. Skúma sa teda aj kvalita zákonnej úpravy, ktorá je základom zásahu do práva na súkromie.

Legitímnosť   zásahu   do   práva   na   súkromie   vyplýva   z   čl.   8   ods.   2   dohovoru a znamená, že do práva na súkromie možno zasiahnuť len vtedy, keď je to v záujme štátu, z dôvodov ochrany národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojov a zločinnosti,   v   záujme spoločnosti   z dôvodu   ochrany   zdravia   a   morálky, zabezpečenia hospodárskeho   blahobytu   krajiny   a   v   záujme   jednotlivcov   z   dôvodu   ochrany   ich   práv a slobôd.

Napokon proporcionalita zásahu znamená, že k zásahu možno prikročiť len vtedy, keď je to nevyhnutné (sledovaný cieľ nemožno dosiahnuť miernejšími prostriedkami), a iba v duchu požiadaviek kladených na demokratickú spoločnosť vyznačujúcu sa pluralizmom, toleranciou a voľným duchom.

Z   takto   naznačenej   metódy   prístupu   ku   skúmaniu   problematiky   vyplýva,   že povinnosťou   ústavného   súdu   bolo   predovšetkým   skúmať,   či   bol   zásah   do   súkromia sťažovateľa realizovaný súhlasom na odpočúvanie zo 6. júla 2011 v súlade so zákonom o ochrane pred odpočúvaním.

Kým podľa § 4 ods. 1 zákona o ochrane pred odpočúvaním vydáva sudca písomný súhlas na použitie informačno-technických prostriedkov (ďalej len „súhlas“), tak podľa § 88 ods.   1   Trestného   poriadku   vydáva   sudca   príkaz   na   odpočúvanie   a   záznam telekomunikačných činností (ďalej len „príkaz“). Napriek rozdielnej terminológii nemôžu byť   pochybnosti   o   tom,   že   tak   súhlas,   ako   aj   príkaz   majú   formálne,   ale   aj   obsahové náležitosti rozhodnutia. Z ustanovenia § 4 ods. 5 zákona o ochrane pred odpočúvaním to aj výslovne vyplýva, keďže sa tam uvádza, že „proti rozhodnutiu o súhlase nemožno podať opravný   prostriedok“.   Vydanie   právoplatného   súhlasu   alebo   príkazu   má   v   praxi   dva následky. Jednak dochádza k tomu, že je možné uskutočňovať vo vymedzenom rozsahu odpočúvanie telefonických rozhovorov, a jednak odpočúvaním telefonických rozhovorov uskutočnených   na   základe   súhlasu   či   príkazu   sa   získavajú   dôkazy,   ktoré   sú   potom v trestnom konaní použiteľné na preukázanie rozhodujúcich skutočností riešených v rámci trestného   konania.   Zároveň   to   znamená,   že   osoba,   ktorej   telefonický   rozhovor   bol odpočúvaný,   musí   mať možnosť   obrany jednak   voči   samotnému   faktu   odpočúvania   jej rozhovoru, teda voči samotnému faktu zásahu do jej práva na súkromie, ale aj proti použitiu odpočúvanej komunikácie ako dôkazu v trestnom konaní.

Vzhľadom na to, že opravný prostriedok ani proti súhlasu, ani proti príkazu nie je prípustný, dotknutá osoba nemá možnosť domáhať sa ochrany pred všeobecným súdom v súvislosti s faktom, že jej rozhovor bol odpočúvaný. Oprávnenosť vydania právoplatného súhlasu či príkazu všeobecný súd nemôže preskúmavať, a to práve preto, že súhlas a príkaz sú   právoplatnými   rozhodnutiami,   ktorými   je   súd   viazaný,   resp.   z   ktorých   musí   súd vychádzať. To sa vzťahuje tak na trestné konanie, ako aj na prípadné občianskoprávne konanie na ochranu osobnosti (na ochranu súkromia).

Odlišná je situácia v súvislosti so skutočnosťou, že na základe súhlasu či príkazu odpočúvaný telefonický rozhovor sa môže stať dôkazným prostriedkom v trestnom konaní. Dotknutá osoba, ktorej rozhovor bol takto odpočúvaný, môže v trestnom konaní pred súdom namietať nezákonnosť odpočúvania a z toho vyplývajúcu nepoužiteľnosť odpočúvaného rozhovoru ako dôkazu. Môže však tak urobiť len pri súčasnom splnení dvoch podmienok: trestná vec musí dospieť do štádia súdneho konania a dotknutá osoba musí byť stranou v trestnom konaní či už ako obžalovaná, alebo ako poškodená. Zároveň to znamená, že ochrana zo strany trestného súdu vôbec neprichádza do úvahy v prípadoch, ktoré sa pred trestný súd vôbec nedostanú, ale ani v prípadoch takých dotknutých osôb, ktoré nie sú stranami v trestnom konaní.

Ústavný súd v náleze sp. zn. I. ÚS 274/05 zo 14. júna 2006, na ktorý sa sťažovateľ odvoláva vo svojej argumentácii, konštatoval, že vzhľadom na to, že opravný prostriedok proti   príkazu   na   odpočúvanie   a   záznam   telekomunikačných   činností   nie   je   prípustný, dotknutá osoba nemá možnosť domáhať sa ochrany pred všeobecným súdom v súvislosti s faktom,   že jej   rozhovor   bol   odpočúvaný. Oprávnenosť vydania   právoplatného príkazu všeobecný   súd   nemôže   preskúmavať,   a   to   práve   preto,   že   príkaz   je   právoplatným rozhodnutím, ktorým je súd viazaný, resp. z ktorého musí súd vychádzať. Proti samotnému faktu odpočúvania telefonického rozhovoru sa preto osoba, ktorej rozhovor bol odpočúvaný, nemá možnosť brániť v konaní pred iným súdom, čím je daná právomoc ústavného súdu v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy.

Podľa judikatúry ESĽP a judikatúry ústavného súdu   právo na ochranu tajomstva správ podávaných prostredníctvom telefónu je súčasťou ústavou a dohovorom zaručeného práva na ochranu súkromia, do ktorého sú zásahy prípustné len výnimočne v prípadoch a spôsobom ustanoveným zákonom, a len vtedy, ak sú nevyhnutné v záujme zabezpečenia právnym poriadkom chránených hodnôt (rozhodnutie vo veci Klass a ostatní c. Spolková republika Nemecko zo 6. septembra 1978, I. ÚS 274/05).

V súlade s judikatúrou ESĽP je tiež potrebné odlišovať medzi procesnými aspektmi odpočúvania   telefonických   hovorov   v   kontexte   trestného   práva,   pokiaľ   k   nemu   došlo, a vplyvom odpočúvania na osobnosť dotknutej osoby, voči ktorému je poskytnutá dotknutej osobe ochrana jej súkromného života a korešpondencie prostredníctvom čl. 8 dohovoru (pozri   rozsudok   ESĽP   z   8.   februára   2011   vo   veci   Michalák   v. Slovenská   republika k sťažnosti č. 30157/03, § 211 – § 213).

V   súlade   s   uvedeným   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   skúmal opodstatnenosť sťažnosti, teda či krajským súdom použitý výklad a aplikácia ustanovenia § 4 ods. 1 zákona o ochrane pred odpočúvaním pri rozhodovaní o nariadení odpočúvania a záznamu   telekomunikačných   činností   by   mohli   signalizovať   sťažovateľom   namietané porušenie označených práv.

Zo súhlasu na odpočúvanie zo 6. júla 2011 vyplýva, že krajský súd ho vydal podľa § 2   ods.   1   písm.   b)   v   spojení   s   §   4   zákona   o ochrane   pred   odpočúvaním   na   základe žiadosti ministerstva obrany a VOS na udelenie súhlasu na použitie informačno-technického prostriedku   (odpočúvanie   a zaznamenávanie   v   rámci   telekomunikačných činností) uskutočňovaných   účastníckou   telefónnou   stanicou   mobilného   operátora č. +421 911 448 807,   ktorá   je   evidovaná   na   meno   Martin   Leitner,   ale   jej   overeným užívateľom bol Ing. Vendelín Leitner. Súhlas na odpočúvanie zo 6. júla 2011 bol vydaný na obdobie od 6. júla 2011 do 5. októbra 2011, t. j. na obdobie troch mesiacov s tým, že podľa   §   4   ods.   6   zákona   o ochrane   pred   odpočúvaním   zaviazal   žiadateľa   ministerstvo obrany a VOS,   aby počas plynutia   uvedenej   lehoty   predkladal   sudcovi   všetky   potrebné podklady na skúmanie dôvodnosti trvania používania informačno-technického prostriedku a po jej uplynutí podal správu o jeho ukončení.

V   odôvodnení   súhlasu   na   odpočúvanie   zo   6.   júla   2011,   ktorý   bol   odtajnený rozhodnutím krajského súdu sp. zn. KS TN-152-1/2011-Ntt 115 z 21. júna 2012, tento súd uviedol, že ho vydáva, z dôvodu, že „Vojenské obranné spravodajstvo (ďalej len VOS) získalo prvotné poznatky poukazujúce na podozrenie z neštandardného a účelového konania záujmovej osoby Ing. LEITNER. Poznatky poukazujú na to, že menovaný z titulu svojej pozície   externého   poradcu   ministra   obrany   SR,   ako   aj   kontaktov   na   zodpovedných pracovníkov rezortu MO SR s rozhodovacou právomocou, podniká účelové kroky smerujúce k ovplyvneniu ich rozhodovacieho procesu v súvislosti so záujmom zatiaľ neustanovených osôb   z   prostredia   finančných   skupín   o   kúpu,   prevod,   resp.   prenájom   zdravotníckych pracovísk v pôsobnosti MO SR. Aktivity záujmovej osoby môžu vážne ohroziť a poškodiť vojensko-hospodárske záujmy Slovenskej republiky. Je možné predpokladať, že v prípade schválenia   predaja,   prevodu,   resp.   prenájmu   vybraných   zdravotníckych   zariadení v pôsobnosti MO SR, tento bude vykonaný netransparentným spôsobom, pričom existuje dôvodné podozrenie, že v tejto súvislosti môžu byť smerom k zodpovedným pracovníkom rezortu MO SR zaznamenané rôzne formy korupčného konania.“

Podľa   §   4   ods.   1   zákona   o ochrane   pred   odpočúvaním   informačno-technické prostriedky možno použiť iba na základe predchádzajúceho písomného súhlasu zákonného sudcu (ďalej aj „súhlas“) len na nevyhnutný čas, najdlhšie však na šesť mesiacov. Lehota začína   plynúť   dňom   udelenia   súhlasu.   Ak   je   nevyhnutné   použiť   naraz   alebo   následne niekoľko   druhov   informačno-technických   prostriedkov,   každý   z   nich   možno   použiť   len v rozsahu výslovne udeleného súhlasu. Ak sa má informačno-technický prostriedok použiť v miestach, ktoré nie sú verejne prístupné, zákonný sudca rozhodne aj o tom, či sa súhlas vzťahuje aj na vstup na tieto miesta.

Uvedená právna úprava vyžaduje súdnu kontrolu zásahov do ústavou chráneného základného   práva   na   súkromie.   Požiadavke   efektívnej   súdnej   ochrany   základných   práv nemôže   vyhovovať   súhlas   na   odpočúvanie,   ktorý   by   len   formálne   spĺňal   náležitosti vyžadované   zákonom   a   neobsahoval   by   posúdenie   materiálnych   podmienok   na   jeho vydanie.   Nevyhnutnou   podmienkou   preskúmateľnosti   opodstatnenosti   zásahu   do   práva na súkromie na základe súhlasu na odpočúvanie podľa § 2 ods. 1 písm. b) v spojení s § 4 zákona o ochrane pred odpočúvaním je jeho odôvodnenie, ktoré musí obsahovať relevantnú argumentáciu,   akými   skutočnosťami   boli   naplnené   zákonom   ustanovené   podmienky na nariadenie odpočúvania a záznamu telekomunikačných činností.

Rozsah odôvodnenia súhlasu je však potrebné posudzovať aj z hľadiska účelu jeho vydania,   ktorým   je   získanie   informácií   významných   pre   trestné   konanie,   pričom   stačí „dôvodne   predpokladať“,   že   týmto   spôsobom   budú   získané   skutočnosti   významné pre trestné konanie, čím je tiež determinovaná obsahová stránka rozhodnutia.

Na   druhej   strane   je   v   tomto   prípade   potrebné   taktiež   poznamenať,   že   použitie informačno-technických   prostriedkov   môže   predstavovať   často   jediný   nástroj,   ktorým možno získať dôležité informácie pri plnení úloh ako Policajného zboru, tak aj ostatných subjektov oprávnených na ich použitie, na úseku kontroly kriminality a bezpečnosti štátu.

V prípade súhlasu sa podstatnou okolnosťou javí aj čas, kedy k jeho vydaniu môže dochádzať. Vydanie súhlasu prichádza do úvahy najmä pri odhaľovaní trestnej činnosti, t. j. v čase, v ktorom ešte neprebieha spravidla trestné konanie, resp. iné šetrenia, na základe ktorých možno charakterizovať dôvodné podozrenie z trestnej činnosti, pretože prejavy tejto činnosti sú latentné. V danom čase však získanie informácií nasvedčujúcich tomu, že je páchaná alebo už bola spáchaná trestná činnosť, ktoré po overení ich hodnovernosti môžu byť podnetom na trestné stíhanie alebo v konečnom dôsledku aj vznesenie obvinenia voči konkrétnej osobe, predstavuje cieľ realizácie operatívno-pátracej činnosti a spravodajskej činnosti   vykonávanej   prostredníctvom   zákonom   oprávnených   subjektov.   Z   uvedeného vyplýva, že dôvody vedúce k vydaniu súhlasu by určite mali mať svoj logický a racionálny základ,   avšak   trvanie   na   požiadavke   preukázania   skutočností   vedúcich   k   podozreniu z plánovanej alebo spáchanej trestnej činnosti konkrétnymi skutočnosťami už v čase pred začatím   trestného   konania   by   v   podstate   použitie   týchto   intormačno-technických prostriedkov znemožnilo.

Posúdenie konkrétnych skutkových okolností jednotlivého prípadu a ich hodnotenie z hľadiska subsumovania pod § 4 ods. 1 zákona o ochrane pred odpočúvaním je úlohou všeobecného súdu, do ktorej ústavnému súdu v zásade neprislúcha zasahovať. Ústavný súd je však oprávnený a aj povinný preskúmať, či sa všeobecný súd výkladom a aplikáciou daného zákonného ustanovenia nedopustil neprípustného zásahu do právneho postavenia sťažovateľa,   ktorý   by   mal   za   následok   porušenie   jeho   základných   práv   a   bol   výrazom zjavnej svojvôle pri uplatnení právomoci všeobecného súdu.

Po preskúmaní súhlasu na odpočúvanie zo 6. júla 2011 z hľadiska sťažovateľom namietaných nedostatkov ústavný súd dospel k záveru, že tento súhlas krajského súdu je dostatočne   konkrétny   na   to,   aby   bolo   možné   konštatovať,   že   je   z   hľadiska   splnenia podmienok na jeho vydanie preskúmateľný.

Obsahuje vymedzenie účelu použitia informačno-technického prostriedku, ktorým je predchádzanie možnej zločinnosti a ochrana vojensko-hospodárskych záujmov Slovenskej republiky   v   súvislosti   s   nakladaním   so   štátnym   majetkom,   resp.   so   zdravotníckymi pracoviskami nachádzajúcimi sa v správe ministerstva obrany. Skutočnosť, že sťažovateľ v minulosti   zastával   vrcholnú   riadiacu   pozíciu   v   rámci   rezortu   ministerstva   obrany,   je verejne známa a v čase vydania súhlasu na odpočúvanie zo 6. júla 2011 pôsobil navyše v tomto rezorte v pozícii externého poradcu. Úvaha, podľa ktorej sťažovateľ má kontakty v tomto   rezorte   s   osobami   s rozhodovacou   právomocou,   ktoré   by   mohol   ovplyvniť   pri rozhodovaní   o nakladaní   s majetkom   štátu   v   prospech   v   tom   čase   neustálených   osôb z prostredia finančných skupín, ktoré sa zaujímali o zdravotnícke pracoviská v pôsobnosti ministerstva obrany, má racionálny a logický základ.

Uvedené okolnosti (čas vydania súhlasu, sťažovateľom zastávané pozície) v spojení s charakterom trestnej činnosti, na ktorej by sa nevyhnutne malo zúčastňovať viacero osôb, s ohľadom na mieru vnímania korupcie vo verejnej sfére a v neposlednom rade s ohľadom na dôležitosť chráneného záujmu (ochrana pred zločinnosťou, ktorá môže narušiť vojensko-hospodárske   záujmy   Slovenskej   republiky),   krajský   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu správne   vyhodnotil   ako   postačujúce   na   odôvodnenie   zásahu,   resp.   obmedzenia   práva na súkromie sťažovateľa.

Ústavný súd považuje súhlas na odpočúvanie zo 6. júla 2011 a na jeho základe vykonaný zásah do práva sťažovateľa na súkromie za legálny vzhľadom na účel použitia súhlasu,   ktorým   bolo   predchádzanie   zločinnosti,   a   v   záujme   ochrany   vojensko-hospodárskych   záujmov   Slovenskej   republiky   považuje   tento   zásah   za   legitímny   a   na dosiahnutie daného účelu vzhľadom na utajovaný charakter trestnej činnosti, pre podozrenie z ktorej bol súhlas použitý, považuje zásah aj za proporcionálny.

Ústavný súd na predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil také skutočnosti, ktoré by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie signalizovali možnosť vysloviť porušenie základných práv sťažovateľa v súvislosti s vydaním označených príkazov na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností, a preto už pri predbežnom prerokovaní sťažnosť pre namietané porušenie práva na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 13 listiny a podľa čl. 8 ods. 1 a   2   dohovoru   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2012