znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 354/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť B. V., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 261/2010 z 19. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. V. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci na rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta 2011 doručená sťažnosť B. V., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 261/2010 z 19. mája 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v konaní o vypratanie bytu vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 68/2008 ako odporca. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 9 C 68/2008 z 23. februára 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) návrhu na začatie konania vyhovel, zaviazal odporcu vypratať byt a zaplatiť náhradu trov konania. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   tak,   že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uvádza: „Vychádzajúc   z   obsahu   rozsudku   súdu   prvého stupňa, súd prvého stupňa žalobe vyhovel, hoci sa nezaoberal meritom veci t. j. či bola výpoveď z nájmu bytu daná odporcovi platná alebo nie. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že ustanovenie 711 ods. 6... Občianskeho zákonníka... bráni tomu, aby sa touto základnou právnou otázkou zaoberal. Svoj rozsudok nezaložil na žiadnych konkrétnych argumentoch, iba odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 17/05.

Krajský súd... sa s rozsudkom súdu prvého stupňa stotožnil. V dôsledku rozhodnutí všeobecných súdov však došlo k tomu, že právo sťažovateľa na   súdnu   ochranu   a   právo   na   spravodlivý   proces   boli   obmedzené.   Všeobecné   súdy v podstate   dospeli   k   záveru,   že   sťažovateľ   nemá   právo   namietať   neplatnosť   výpovede z nájmu bytu v konaní o vypratanie bytu. Pritom samotným jadrom práva na súdnu ochranu a   práva   na   spravodlivý   proces   je   právo   skutkovo   a   právne   argumentovať,   a   tomu korešpondujúce   právo   účastníka   konania,   aby   sa   súd   s   jeho   relevantnými   argumentmi vysporiadal...

Všeobecné súdy založili obmedzenie práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces na názore, že § 711 ods. 6 ObčZ a nepodanie návrhu na začatie konania o určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu na jeho základe, bráni tomu,   aby sa súd zaoberal otázkou platnosti/neplatnosti výpovede v konaní o vypratanie nehnuteľnosti (bytu). Takýto záver však z § 711 ods. 6 ObčZ nevyplýva, pretože ho vylučuje znenie § 711 ods. 6 ObčZ (gramatický výklad), účel ustanovenia (výklad e ratione legis), logika veci (logický výklad) a princíp ústavne konformného výkladu jednoduchého práva (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR). Preto sťažovateľ považuje názory všeobecných súdov za svojvoľné a arbitrárne. Súdy   si   podľa   všetkého   neuvedomili,   že   upretím   práva   sťažovateľovi   namietať neplatnosť výpovede z nájmu v konaní o vypratanie bytu obmedzili jeho právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru. Tým, že sa súdy nezaoberali jeho námietkami proti platnosti výpovede z nájmu, neumožnili mu obhajovať jeho práva, čo je samotnou podstatou práva na súdnu ochranu.“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ rozsiahle argumentuje, prečo sa mal okresný súd, resp. krajský súd zaoberať platnosťou výpovede z nájmu bytu, pričom uvádza:

„Ustanovenie   §   711   ods.   6   ObčZ   upravuje   jedine   a   len   žalobu   nájomcu   proti neplatnosti výpovede.   Z   gramatického   znenia   vôbec nevyplýva,   že by sa vzťahovalo na konanie, kde naopak žaluje prenajímateľ na vypratanie bytu...

Súdy neskúmali úmysel (zámer) zákonodarcu. Zámer spočívajúci vtom, že výlučným právnym prostriedkom sui generis, na základe ktorého, bude súd preskúmavať platnosť výpovede, je žaloba nájomcu o neplatnosť výpovede nájmu bytu, zákonodarca nesledoval.. Súdy   napríklad   opomenuli   obsah   dôvodovej   správy,   z   ktorej   možno   primárne vyvodzovať to, čo chcel zákonodarca dosiahnuť...

Význam   §   711   ods.   6   ObčZ   nie   je   v   tom,   aby   bolo   obmedzené   právo   nájomcu domáhať sa neplatnosti výpovede určitou lehotou, ale jeho účelom je zachovanie ochrany nájmu, ako zo zákona chráneného právneho vzťahu (§ 685 ods. 1 ostatná veta ObčZ). Inými slovami   povedané,   zákonná   ochrana   spočívajúca   v   tom,   že   výpoveď   možno   dať   len s privolením   súdu,   bola   nahradená   možnosťou,   že   ak   nájomca   podá   návrh   v   lehote   3 mesiacov,   dočasne   tým odvracia nadobudnutie účinkov platne podanej   výpovede až   do právoplatného   rozhodnutia   súdu.   Ak   nájomca   naopak   návrh   nepodá,   tejto   ochrany   sa vzdáva.   Platí   však,   že   nepodanie   návrhu   nemôže   odvrátiť   účinky   neplatnej   výpovede, pretože táto nikdy nemôže nadobudnúť účinky vzhľadom na to, že je neplatná od počiatku (ex tunc) a že na takúto neplatnosť súd prihliada ex offo. Opačný výklad by bol nakoniec v rozpore s tým, že ak je výpoveď z nájmu bytu podaná v rozpore s § 711 ods. 1 ObčZ t. j. ak výpovedný   dôvod   nieje   daný,   ide   o   neplatnosť   absolútnu   (§   40a   ObčZ   a   contrario). A základným atribútom absolútnej neplatnosti je to, že nastáva ex lége a na právny úkon sa hľadí, ako keby nebol urobený bez ohľadu na to, či sa neplatnosti niekto dovolá alebo nie; na absolútnu neplatnosť prihliada súd ex offo a nemožno ju konvalidovať (R 39/1998), a to ani neuplatnením neplatnosti na súde.

Z účelu § 711 ods. 6 ObčZ teda vôbec nevyplýva, že by žaloba podľa § 711 ods. 6 ObčZ mala byť výlučným prostriedkom uplatnenia neplatnosti výpovede a ani to, že by toto právo bolo (a už vôbec nie výslovne) obmedzené nejakou lehotou...

Neudržateľnosť názorov prijatých a aplikovaných súdmi, je možné preukázať na tom, ako pochybne sa snažili subsumovať nimi zaujatý výklad pod niektorý zo spôsobov zániku práva   podľa   ŠIESTEHO   ODDIELU,   DRUHEJ   HLAVY,   ÔSMEJ   ČASTI   ObčZ   (Zánik záväzkov). Všeobecné súdy sa totiž prezentovali dvoma navzájom nezlučiteľnými právnymi kvalifikáciami, a to, že ide o právo, ktorého trvanie je obmedzené plynutím času podľa § 578 ObčZ (napr. rozsudok Okresného súdu BRATISLAVA I sp. zn. 17 C 68/08 zo dňa 03. 11. 2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v BRATISLAVE sp. zn. 6 Co 95/09 zo dňa 30. 03. 2009), resp. že ide o prípad preklúzie podľa § 583 ObčZ (rozsudok Krajského súdu v BRATISLAVE sp. zn. 9 Co 261/10 zo dňa 19. 05. 2011).

V skutočnosti nemožno výklad prijatý súdmi subsumovať ani pod § 578 ObčZ, a ani pod § 583 ObčZ...

Za zásadnú vadu súdom prijatého výkladu § 711 ods. 6 ObčZ považujeme aj to, že je nepredvídateľný, čo je v rozpore s princípom právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR... Možnosť   sťažovateľa   (odporcu,   nájomcu)   namietať   v   konaní   o   vypratanie   bytu neplatnosť výpovede, nie je ani v príčinnej súvislosti potrebou dosiahnuť právnu istotu v občianskoprávnych vzťahoch.

Ak je prenajímateľ presvedčený o tom, že nájom zanikol a nájomca byt dobrovoľne nevyprace,   musí   podať   žalobu   o   vypratanie,   pretože   nieje   oprávnený   vykonať   nútené vypratanie   sám.   K   vyprataniu   môže   dôjsť   jedine   na   základe   exekučného   titulu   [to   by nakoniec prenajímateľ musel aj vtedy, ak by nájomca nevypratal byť dobrovoľne potom, ako by súd určil neplatnosť výpovede v konaní podľa § 711 ods. 6 ObčZ]. Ak v konaní o vypratanie odporca (nájomca) vznesie námietku neplatnosti výpovede, zaoberá sa ňou súd ako prejudiciálnou otázkou; ak ju odporca nevznesie a súd nezistí inú prekážku, žalobe vyhovie. Ak súd dospeje k záveru, že námietka neplatnosti výpovede je dôvodná, žalobu na vypratanie zamietne, v opačnom prípade žalobe vyhovie a odporcu zaviaže byť vypratať. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že namietanie neplatnosti výpovede nie je časovo neobmedzené, pretože tak nájomca musí urobiť najneskôr v konaní o vypratanie bytu; ak tak neurobí, nebude v konaní úspešný. Z uvedeného ďalej jednoznačne vyplýva aj to, že možnosť vznesenia námietky neplatnosti výpovede nemá nič spoločné ani s obmedzením vlastníckeho práva prenajímateľa, pretože (i) nutnosť podať žalobu na vypratanie nie je dôsledkom   možnosti   nájomcu   uplatniť   námietku   neplatnosti   výpovede,   ale   dôsledkom zásadného   zákazu   svojpomoci   a   (ii)   vznesenie   námietky   neplatnosti   výpovede   nie   je prekážkou   pre   presadenie   vlastníckeho   práva   prenajímateľa,   pretože,   ak   súd   námietku vyhodnotí ako neopodstatnenú, žalobe vyhovie. Nie v ostatnom rade je potrebné uviesť, že prenajímateľ má za dobu, po ktorú nájomca užíval byt po zániku nájmu, právo na náhradu (odplatu) za užívanie (§ 451 a nasl. ObčZ).

Nepodanie   žaloby   o   určenie   neplatnosti   výpovede   podľa   §   711   ods.   6   ObčZ a uplatňovanie   neplatnosti   výpovede   až   v   konaní   o   vypratanie   bytu,   predstavuje   pre prenajímateľa menšiu záťaž, ako keby bola žaloba podaná. Ak by bola podaná žaloba na určenie   neplatnosti   výpovede,   prenajímateľ   by   musel   čakať   na   právoplatné   skončenie konania (nie zanedbateľnou skutočnosťou je, že občianske súdne konanie trvá priemerne tri roky   a   viac)   a   potom   žalovať   aj   o   vypratanie   bytu.   Ak   však   žaloba   podaná   nie   je, prenajímateľ   môže   dosiahnuť   vypratanie   bytu   za   oveľa   kratší   čas,   pretože   môže   hneď žalovať o vypratanie a nemusí čakať na skončenie konania o určenie neplatnosti výpovede.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Krajský súd v BRATISLAVE rozsudkom sp. zn. 9 Co 261/10 zo dňa 19. 05. 2011 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na   spravodlivý   proces   garantované   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v BRATISLAVE sp. zn. 9 Co 261/10 zo dňa 19. 05. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ tvrdí, že rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   prislúcha ústavnému súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý mu umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1   ústavy).   Táto   povinnosť   všeobecných   súdov   vzhľadom   na   ich   postavenie   ako primárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na   povinnosť   Slovenskej   republiky rešpektovať   medzinárodne   záväzky   vyplývajúce   z   medzinárodných   zmlúv   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   krajský   súd   a   okresný   súd   tým,   že   sa   nezaoberali   jeho námietkami proti platnosti výpovede z nájmu, neumožnili mu obhajovať jeho práva, čo je samotnou podstatou práva na súdnu ochranu. Takéto tvrdenie sťažovateľa hodnotí ústavný súd ako odmietnutie možnosti konať pred súdom, čo v konečnom dôsledku aj skonštatoval sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku okresného súdu.

Podľa   §   237   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   dovolanie   je prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   účastníkovi   konania   sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Dovolanie   podľa   §   237   písm.   f)   OSP   možno   považovať   za   účinný   prostriedok nápravy   tvrdeného   porušenia   sťažovateľových   práv   uvedeným   spôsobom   rozsudkom krajského súdu. Túto skutočnosť si sťažovateľ uvedomoval, čo vyplýva aj zo záveru jeho sťažnosti: „Sťažovateľ pre úplnosť uvádza, že proti rozsudku Krajského súdu... nepodal dovolanie z dôvodu, že Najvyšší súd SR judikuje zhodne, ako Krajský súd... a preto by dovolanie nemalo nádej na úspech (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2 Cdo   17/05   publikovaný   ako   R   58/2006).   Máme   teda   za   to,   že   ide   o   dôvod   hodný osobitného zreteľa v zmysle § 53 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z...“

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   existujúce   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v obdobnej veci, ktoré je založené na rovnakom právnom názore ako rozsudok krajského súdu, nemožno hodnotiť ako dôvod hodný osobitného zreteľa tak, ako to má na mysli ustanovenie § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V prípade, ak by ústavný súd pripustil takýto názor, vznikla by situácia, že účastník konania, ktorý dospeje k záveru, že rozhodnutím všeobecného súdu boli porušené jeho základné a iné práva, ktoré sú dôvodom podania sťažnosti, by už nebol povinný vyčerpať opravný prostriedok, ktorý má k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých namieta, a ktorý mu umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody, ak by vo veci,   ktorá   je obdobná ako jeho, už existovalo   rozhodnutie   súdu,   ktorý   má   o   jeho   opravnom   prostriedku   proti   rozhodnutiu všeobecného súdu rozhodnúť.

Vo vzťahu k tvrdenej arbitrárnosti rozsudku krajského súdu ústavný súd uvádza, že všetky argumenty, ktoré sťažovateľ v sťažnosti prezentuje, sú iba dôvodmi, pre ktoré sa krajský súd podľa jeho názoru mal zaoberať platnosťou výpovede z nájmu bytu aj v konaní o vypratanie bytu, a ako také ich ústavný súd hodnotí iba ako argumenty, ktorými sa má preukázať, že zo strany krajského súdu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. Tieto skutočnosti mali byť práve obsahom dovolania, ktoré však sťažovateľ bezdôvodne nepodal, a preto sa nimi ústavný súd nemohol z dôvodu nedostatku svojej právomoci zaoberať.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu   svojich   základných   a   iných   práv   a   nepreukázal,   že   tento   opravný   prostriedok nevyčerpal z dôvodov hodných osobitného zreteľa v súlade s § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde,   a   preto   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2011