znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 354/2010-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ing. Mgr. I. I., M., zastúpeného advokátom JUDr. S. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4, čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) a čl. 13 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tost 20/2009 z 13. novembra 2009 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. Tp 74/09 z 8. novembra 2009 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Ing. Mgr. I. I. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2010 doručená sťažnosť Mgr. Ing. Mgr. I. I., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. S. R., K., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4, čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tost 20/2009 z 13. novembra 2009 (ďalej len „uznesenie z 13. novembra 2009“) a jemu   predchádzajúcim   postupom,   ako   aj   uznesením   Špecializovaného   trestného   súdu   v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. Tp 74/09 z 8. novembra 2009 (ďalej len „uznesenie z 8. novembra 2009“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením špecializovaného trestného súdu z 8. novembra 2009 bolo rozhodnuté o vzatí sťažovateľa do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, neprijatí jeho písomného sľubu a peňažnej záruky. Existenciu väzobného dôvodu podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku špecializovaný trestný súd v odôvodnení svojho uznesenia z 8. novembra 2009 skutkovo odôvodnil poukázaním na skutočnosť, že sťažovateľ sa skutku, pre ktorý bolo proti nemu vznesené obvinenie, dopustil napriek tomu, že si bol vedomý toho, že sa proti nemu vedie pre rovnakú trestnú činnosť trestné stíhanie na inom krajskom súde, z uvedeného postoja, resp. správania sťažovateľa následne špecializovaný trestný súd vyvodil v danom prípade existenciu dôvodnej obavy, že sťažovateľ bude v trestnej činnosti pokračovať.

Sťažovateľ považuje uznesenie špecializovaného trestného súdu z 8. novembra 2009 za nezlučiteľné s ústavou a dohovorom, pretože tento súd pri rozhodovaní o jeho väzbe neskúmal splnenie materiálnych a formálnych podmienok väzby spôsobom a v rozsahu, ako to ustanovuje čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a § 74 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, uvedené uznesenie nie je odôvodnené spôsobom predpokladaným v § 71 ods. 1 písm. c) a § 176 ods. 2 Trestného poriadku a neskúmal v ňom, či v konaní predchádzajúcom jeho vydaniu boli porušené procesné práva sťažovateľa.

Pokiaľ   ide   o   formálne   väzobné   podmienky   sťažovateľ   zastáva   názor,   že   neboli naplnené pre nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré podľa sťažovateľa vydal subjekt – vyšetrovateľka Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Bratislava (ďalej len „vyšetrovateľka“), ktorý nebol aktívne legitimovaný na jeho vydanie pre nedostatok vecnej a miestnej príslušnosti.

Podľa sťažovateľa v jeho prípade neboli splnené ani materiálne podmienky väzby, keďže špecializovaný trestný súd vychádzal vo svojom rozhodnutí z nesprávneho záveru, podľa ktorého on sám „bol uzrozumený s obsahom rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 4. 2009, ktorým odložil vykonateľnosť uznesenia Okresného súdu BRATISLAVA I, zo dňa 30. 3. 2009, o poverení na zvolanie a vedenie M. spoločnosti T., a. s.“, a napriek tomu ho na konanom mimoriadnom valnom zhromaždení spoločnosti T., a. s., nerešpektoval. K tejto skutočnosti sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 36 Cbr 14/2008 z 30. marca 2008 mu bola uložená povinnosť zvolať mimoriadne valné zhromaždenie spoločnosti T., a. s., a preto bol účastníkom konania o mimoriadnom dovolaní iniciovaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky na najvyššom súde vedeného   pod   sp.   zn.   6 Mobdo 3/2009.   Ako   fyzickej   osobe   mu   však   do   dnešného   dňa nebolo doručené žiadne rozhodnutie najvyššieho súdu vydané v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Mobdo 3/2009 (ani uznesenie o odklade vykonateľnosti z 27. apríla 2009 a ani meritórne rozhodnutie najvyššieho súdu z 20. mája 2009, ktoré bolo navyše podľa sťažovateľa vydané v rozpore s ustálenou „judikovanou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. 10. 1999 sp. zn.: 7 Obo zverejnený v ZSR č. 14/2000 pod číslom 68“, a v konaní, v ktorom nedošlo k splneniu formálnych podmienok na podanie dovolania).

Podľa názoru sťažovateľa bolo mimoriadne valné zhromaždenie spoločnosti T., a. s., „platne a účinne zvolané na základe poverenia súdu, ktoré nadobudlo zo zákona predbežnú vykonateľnosť   potom,   čo   bolo   v   prítomnosti   účastníkov   vyhlásené“. Uskutočnenie mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti T., a. s., je «objektívnou skutočnosťou, ktorá sa stala a o jej neexistencii nie je zo zákona povolaný rozhodnúť súd, ani žiaden iný orgán“, a preto právnemu záveru vyšetrovateľky, že k uskutočneniu mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti T., a. s., nedošlo nemožno „celkom porozumieť“.».

K   právnemu   záveru   vyšetrovateľky,   podľa   ktorého   rozhodnutia   valného zhromaždenia   spoločnosti   T.,   a.   s.,   neurobil   jediný   akcionár,   sťažovateľ   uviedol,   že „spoločnosť T., a. s. nemá jediného akcionára, ktorým je Slovenská republika, ale je jedným z akcionárov, okrem toho vlastnícke práva k akciám spoločnosti T., a. s. svedčia aj ďalším minoritným akcionárom, tak to vyplýva aj z prezenčnej listiny akcionárov na M. konanom dňa 29. 04. 2009“.

Sťažovateľ nesúhlasí ani s ďalším záverom vyšetrovateľky uvedeným v uznesení o vznesení obvinenia, podľa ktorého mal predstierať neexistujúci dlh spoločnosti T., a. s., voči   spoločnosti   C.   P.,   s.   r.   o.,   pretože „predmetný   dlh   vznikol   titulom   nevyplatených dividend záložnému veriteľovi. Právny záver vyšetrovateľky, že záložné právo na akciách T., a. s., nikdy nevzniklo nakoľko uvedené osoby nikdy neboli akcionármi T., a. s., je v priamom rozpore s doposiaľ evidovaným zápisom predmetného záložného práva v registri záložných veriteľov a navyše táto otázka bola meritórne rozhodnutá aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky, a preto neprislúcha nikomu ani vyšetrovateľke posudzovať túto otázku ako otázku prejudiciálnu v tomto trestnom konaní.“. Súdnu exekútorku v predmetnej veci sťažovateľ podľa   jeho   tvrdenia   oboznámil   s   podaním   mimoriadneho   dovolania   Generálnou prokuratúrou   Slovenskej   republiky,   ako   aj   rozhodnutím   najvyššieho   súdu „o   odklade vykonateľnosti   poverenia“,   preto   je   podľa   neho   vylúčené,   aby   súdna   exekútorka   pri spisovaní zápisnice konala v omyle vyvolanom jeho konaním.

Podľa sťažovateľa je v jeho konaní „vylúčené aj zavinenie v akejkoľvek zákonom predpokladanej forme“. Podľa vyšetrovateľky motívom konania sťažovateľa bolo obohatiť seba a spoločnosti akciovo a personálne prepojené, avšak sťažovateľ nie je spoločníkom, konateľom a ani akcionárom žiadnej z uvedených spoločností.

S   ohľadom   na   uvedené   podľa   sťažovateľa   skutok,   ktorý   sa   mu   kladie   za   vinu, „nevykazuje   obligátne   pojmové   znaky   tak   objektívnej,   ako   aj   subjektívnej   stránky predmetnej skutkovej podstaty trestného činu“.

Podľa sťažovateľa v jeho prípade neboli splnené ani materiálne podmienky väzby, pretože „väzobným dôvodom nemôže byť výlučne skutočnosť, že bol trestne stíhaný v inej veci, nakoľko za týchto okolností, ak navyše trestné stíhanie nebolo doposiaľ právoplatne skončené,   je   potrebné   dôsledne   rešpektovať   zásadu   prezumpcie   neviny“. Obava z pokračovania trestnej činnosti je podľa sťažovateľa v jeho prípade vylúčená vzhľadom na to, že Okresný súd Michalovce „medzičasom rozhodol predbežným opatrením, ktorým mi zakázal konať v mene spoločnosti T.“.

Špecializovaný   trestný   súd   sa   vo   svojom   rozhodnutí   taktiež   nevysporiadal so všetkými   skutočnosťami   významnými   pre   rozhodnutie   predloženými   sťažovateľom (nedokončenie výsluchu sťažovateľa, nevysporiadal sa s listinnými dôkazmi predloženými sťažovateľom a tvrdeniami obsiahnutými v končenom návrhu jeho obhajcu).

Sťažovateľ   proti   uzneseniu   špecializovaného trestného   súdu   z   8.   novembra   2009 podal sťažnosť priamo do zápisnice na verejnom zasadnutí a následne ju prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomne v zákonnej lehote odôvodnil.

Špecializovaný   trestný   súd   predložil   spis   na   rozhodnutie   o   podanej   sťažnosti najvyššiemu   súdu   9.   novembra   2009.   Spis   v   tejto   veci   bol   doručený   do   podateľne najvyššieho súdu 10. novembra 2009 o 9.30 h. Doplnené odôvodnenie sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu z 8. novembra 2009 bolo najvyššiemu súdu doručené 13. novembra 2009 o 10.35 h.

Najvyšší   súd   rozhodol   13.   novembra   2009   o   9.30   h   na   neverejnom   zasadnutí v uvedenej   veci   uznesením,   že   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   špecializovaného trestného   súdu   z   8.   novembra   2009   zamieta.   V   rámci   odôvodnenia   uznesenia z 13. novembra   2009   najvyšší   súd   uviedol,   že   dôvodnosť   trestného   stíhania   proti sťažovateľovi vyplýva z dosiaľ v uvedenom konaní zadovážených dôkazov, okrem iného aj „zo   skutočnosti,   že   sťažovateľ   pred   exekútorkou   zamlčal,   že   najvyšší   súd   odložil vykonateľnosť   jeho   poverenia   na   zvolanie   Mimoriadneho   valného   zhromaždenia spoločnosti T., a. s., na základe uvedeného, Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej dôvodí, že sťažovateľ síce zvolal mimoriadne valné zhromaždenie v súlade s poverením Okresného súdu avšak po oznámení, že výkon rozhodnutia bol odložený, nebol oprávnený pokračovať, teda sťažovateľ sa nemohol preukazovať právne relevantnou zápisnicou z mimoriadneho valného zhromaždenia.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v prípade, ak by sťažovateľ o tejto skutočnosti pravdivo informoval súdnu exekútorku, sotva by s ním rokovala, ako so zástupcom spoločnosti T., a. s.

Dôvodnosť väzobného stíhania sťažovateľa vidí Najvyšší súd Slovenskej republiky v tom, že sťažovateľ bude mať snahu neustále najmä vo vzťahu k zahraničným subjektom bez právneho titulu vystupovať ako predseda predstavenstva spoločnosti T., a. s. Najvyšší súd Slovenskej republiky právne uzatvára, že v danom prípade ide o tzv. preventívnu väzbu, ktorá   má   zabrániť   sťažovateľovi   prípadným   ďalším   protiprávnym   útokom   na   majetok spoločnosti T., a. s., a tým vlastne na majetok Slovenskej republiky, pretože štát je 100 % vlastníkom tejto spoločnosti.“.

Podľa   sťažovateľa   najvyšší   súd   v   predmetnom   konaní „nepreskúmal   správnosť výroku napadnutého uznesenia spôsobom a v rozsahu ustanovenom v § 192 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku“, taktiež nepreskúmal, či v konaní predchádzajúcom vydaniu uznesenia špecializovaného   trestného   súdu   z   8.   novembra   2009   nebol   porušený   zákon,   ako   ani správnosť   výrokov,   a napokon   uznesenie neodôvodnil   spôsobom   ustanoveným v § 176 ods. 2 Trestného poriadku.

Špecializovaný trestný súd postupoval v uvedenom prípade v rozpore s § 190 ods. 2 písm.   b)   Trestného   poriadku,   keď   spis   v   predmetnej   veci   postúpil   na   rozhodnutie najvyššiemu súdu už 9. novembra 2009, t. j. ešte pred uplynutím zákonnej lehoty na podanie opravného prostriedku všetkým oprávneným subjektom (11. novembra 2009). Uvedeným postupom   špecializovaného   trestného   súdu   bolo „absolútne   popreté   právo   obvineného účinným spôsobom prezentovať svoje námietky proti rozhodnutiu súdu I. stupňa o jeho vzatí do väzby, čím vo svojej podstate bol popretý zmysel a účel práva obvineného na obhajobu“.

Podľa sťažovateľa uvedené procesné pochybenie špecializovaného trestného súdu mohol napraviť svojím postupom najvyšší súd „tým, že by v zmysle ust. § 302 ods. 2 Trestného poriadku, upovedomil obvineného a jeho obhajcu o termíne konania neverejného zasadnutia a tým zabezpečil ich účasť spôsobom predpokladaným v ust. § 72 ods. Trestného poriadku“. Keďže najvyšší súd uvedeným spôsobom v tomto konaní nepostupoval „konal v rozpore s garanciami, vyplývajúcimi z čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru“.

Najvyšší   súd   v   uznesení   z   13.   novembra   2009   podľa   sťažovateľa   dospel ku skutkovým a právnym záverom, ktoré nemajú oporu v dosiaľ produkovaných dôkazoch. Uvedené tvrdenia sťažovateľ odôvodnil obdobnými argumentmi, ktoré podrobne rozpísal aj v rámci svojich námietok proti rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu z 8. novembra 2009.

Podľa   sťažovateľa   súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v   jeho   veci „nerešpektovali materiálne a procesné väzobné podmienky, následkom čoho došlo rozhodnutím o väzbe k pozbaveniu osobnej slobody sťažovateľa z dôvodov a spôsobom, ktorý je v rozpore so zákonom, konkrétne s ust. § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku“. Uvedená „nezákonnosť v   procesnom   postupe   a   rozhodovaní   všeobecných   súdov“ mala   podľa   sťažovateľa   za následok „neústavnosť pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa“ a porušenie jeho práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

K porušeniu   práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   malo   v   uvedenom   konaní   dôjsť   v   dôsledku   toho,   že   súdy   zúčastnené   na rozhodovaní   v   jeho   veci   nerešpektovali   jeho   právo   na   riadne   dokazovanie,   pretože „procesným   postupom   Špecializovaného   trestného   súdu   bol   predložený   trestný   spis   na rozhodnutie o sťažnosti podanej sťažovateľom na Najvyšší súd Slovenskej republiky skôr, ako márne uplynula zákonná lehota na podanie sťažnosti všetkým oprávneným subjektom, v dôsledku   čoho,   bolo   reálne   znemožnené   tak   sťažovateľovi   ako   aj   jeho   obhajcovi vyhodnotiť dôkazy, o ktoré oprel súd I. stupňa svoje rozhodnutie a predniesť argumenty, pre ktoré považuje napadnuté rozhodnutie o väzbe za nezákonné“.

Sťažovateľ taktiež namietal porušenie čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, ku ktorému malo   dôjsť   popretím „práva   osobnej   prítomnosti   obhajcu   na   neverejnom   zasadnutí konanom na Najvyššom súde Slovenskej republiky, pri rozhodovaní o podanej sťažnosti proti   rozhodnutiu   o   vzatí   do   väzby   sťažovateľa“,   a   to   napriek   tomu,   že   v   dôsledku procesného postupu špecializovaného trestného súdu bolo zabránené sťažovateľovi, resp. jeho obhajcovi predložiť najvyššiemu súdu svoju argumentáciu proti rozhodnutiu o jeho väzbe.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že uznesením špecializovaného trestného súdu z 8. novembra 2009 a uznesením najvyššieho   súdu   z   13.   novembra   2009   a   ich   vydaniu   predchádzajúcim   postupom   boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4, čl. 6 ods. 3 písm. b) a c), ako aj čl. 13 dohovoru, zruší napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a prikáže, aby bol prepustený na slobodu, a zároveň zaviaže špecializovaný trestný súd na úhradu jeho trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4, čl. 6 ods. 3 písm. b) a c), ako aj čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho   súdu   z   13.   novembra   2009   a   uznesením   špecializovaného   trestného   súdu z 8. novembra   2009,   ako   aj   ich   vydaniu   predchádzajúcim   postupom.   K   porušeniu   nimi označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci:

-neprihliadli   na   to,   že   v   jeho   prípade   nebol   splnený   formálny   predpoklad   na vydanie rozhodnutia o väzbe, pretože existujúce uznesenie o vznesení obvinenia proti nemu je nezákonné,

-nepreskúmali   splnenie   materiálnych   predpokladov   na   vydanie   rozhodnutia o väzbe,   keďže   skutok,   pre   ktorý   bolo   začaté   trestné   stíhanie,   nemá podľa   neho znaky trestného činu a v prípade sťažovateľa neexistuje ani žiadny dôvod preventívnej väzby,

-najvyšší   súd   v   rámci   konania   o   sťažnosti   proti   uzneseniu   špecializovaného trestného súdu z 8. novembra 2009 nepreskúmal, či postupom špecializovaného trestného súdu nedošlo k porušeniu procesných práv sťažovateľa,

-najvyšší súd o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu z 8. novembra 2009 rozhodol na neverejnom zasadnutí uznesením z 13. novembra 2009 ešte pred uplynutím zákonnej lehoty na podanie sťažnosti oprávnenými subjektmi, a tým mu v tomto konaní zabránil predložiť jeho argumentáciu.

II.A K   namietanému   porušeniu   sťažovateľových   práv   uznesením špecializovaného   trestného   súdu   z   8.   novembra   2009   a   jemu   predchádzajúcim postupom

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a   požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

V prvostupňovom konaní vedenom špecializovaným trestným súdom mal sťažovateľ možnosť dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci konania o sťažnosti (§ 83, § 185 až § 195 Trestného poriadku) na najvyššom súde, ktorému prináleží právomoc zrušiť napádané uznesenie špecializovaného trestného súdu z 8. novembra 2009 a vrátiť mu vec na ďalšie konanie alebo sám rozhodnúť [§ 194 ods.   1 písm.   a) a b) Trestného poriadku]. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd   nemá   právomoc   preskúmavať   postup   a   uznesenie   špecializovaného   trestného   súdu z 8. novembra   2009,   pretože   jeho   postup   a   rozhodnutie   preskúmal   najvyšší   súd,   ktorý rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti uvedenému uzneseniu. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

II.B K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu z 13. novembra 2009

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   práva   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Tento   prístup   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   rozhodnutiam všeobecných   súdov   je   dôsledkom   toho,   že   všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prerokúvaní a rozhodovaní vecí patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a vlastnej interpretácie zákonov a podzákonných úprav. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti však vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých niet iného súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo, alebo nebolo porušené základné právo alebo sloboda účastníka konania pred všeobecným súdom   (m. m. I. ÚS 5/00, II.   ÚS 143/02, III. ÚS   60/04,   II.   ÚS   83/06).   Rozhodnutiu   všeobecného   súdu   vo   veci   samej   musí predchádzať   jeho   postup   zodpovedajúci   garanciám   spravodlivého   súdneho   konania v zmysle príslušných ustanovení ústavy a tiež príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Zo   spisového   materiálu   v   tejto   veci   vyplýva,   že   uznesením   špecializovaného trestného súdu z 8. novembra 2009 bolo rozhodnuté o vzatí sťažovateľa do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a zároveň o neprijatí písomného sľubu sťažovateľa a ani ponúknutej peňažnej záruky.

Sťažovateľ proti uzneseniu z 8. novembra 2009 podal sťažnosť priamo do zápisnice o svojom   výsluchu   s   vyjadrením,   že   ju   samostatne   odôvodní.   Sťažnosť proti   uzneseniu z 8. novembra 2009 bola najvyššiemu súdu doručená 13. novembra 2009 o 10.35 h. V rámci jej   odôvodnenia   sťažovateľ   argumentoval,   že   v   jeho   prípade   neboli   splnené   formálne podmienky   na jeho vzatie   do   väzby (uznesenie   o   začatí   trestného   stíhania a   uznesenie o vznesení obvinenia vydala vecne a miestne nepríslušná vyšetrovateľka) ani materiálne podmienky väzby. V súvislosti s námietkami nesplnenia materiálnych podmienok väzby v jeho prípade poukázal na skutočnosti, z ktorých podľa neho možno vyvodiť, že sa skutku, pre   ktorý   je   proti   nemu   vedené   trestné   stíhanie,   nedopustil   vzhľadom   na   to,   že   konal oprávnene na základe rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I, ktorým bol poverený na zvolanie a vedenie mimoriadneho valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti T., a. s. Napriek   tomu,   že   právny   zástupca   Ministerstva   hospodárstva   Slovenskej   republiky   na mimoriadnom valnom zhromaždení predložil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Obdo 3/2009 z 27. apríla 2009, ktoré do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu nenadobudlo právoplatnosť,   sťažovateľ   poveril   jeho   vedením   akcionára   s   najvyšším   počtom   hlasov. Sťažovateľ sa stal predsedom predstavenstva spoločnosti T., a. s., 29. apríla 2009 na základe rozhodnutia mimoriadneho valného zhromaždenia tejto spoločnosti, a preto bol oprávnený konať   v   jej   mene   aj   pri   uznaní   jej   dlhu   voči   spoločnosti   C.   P.,   s.   r.   o.,   pred   súdnou exekútorkou,   ktorá   disponovala   všetkými   relevantnými   informáciami,   a   preto   nemohla konať v tejto veci v omyle. Sťažovateľ taktiež spochybňoval existenciu svojho zavinenia „v akejkoľvek zákonom predpokladanej forme“, ako aj motív svojho konania vzhľadom na to, že nebol konateľom ani spoločníkom žiadnej zo spoločností minoritných akcionárov. Vo vzťahu   k   dôvodu   väzby   poukázal   na   princíp   prezumpcie   neviny,   v   súlade   s   ktorým špecializovaný trestný súd nemal vziať do úvahy neprávoplatný rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 4 T 7/2002 z 30. júna 2009, ako aj na predbežné opatrenie vydané Okresným súdom Michalovce, ktorým mu bolo zakázané konať v mene spoločnosti T., a. s.

Ústavný súd dôsledne preskúmal uznesenie najvyššieho súdu z 13. novembra 2009, ktorým tento súd zamietol sťažnosť sťažovateľa. V rámci jeho odôvodnenia najvyšší súd konštatoval   splnenie   formálnych   podmienok   väzby   sťažovateľa   na   základe   zistenia existencie právoplatného rozhodnutia o vznesení obvinenia proti nemu a taktiež preskúmal zachovanie zákonných procesných lehôt na vzatie sťažovateľa do väzby uvedených v § 87 ods. 1 a 2 Trestného poriadku, ktoré v rámci svojho odôvodnenia citoval.

Vo   vzťahu   k   argumentácii   sťažovateľa   týkajúcej   sa   nesplnenia   materiálnych podmienok   jeho   väzby   (skutkové   okolnosti   vzatia   do   väzby,   a   to,   či   doteraz   zistené skutočnosti   nasvedčujú   tomu,   že   skutok,   pre   ktorý   bolo   začaté   trestné   stíhanie,   bol spáchaný, má znaky trestného činu, či   existujú   dôvody   na podozrenie,   že   tento   skutok spáchal obvinený a existencia niektorého z dôvodov väzby) najvyšší súd v odôvodnení uznesenia z 13. novembra 2009 uviedol: „Z predložených, doposiaľ zadovážených dôkazov možno aj podľa názoru odvolacieho súdu vyvodiť záver, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné   stíhanie   sa   stal,   vykazuje   znaky   trestného   činu   a   z   jeho   spáchania   je   dôvodne podozrivý práve obvinený Mgr. Ing. Mgr. I. I. Zároveň treba uviesť, že trestné stíhanie obvineného je iba v počiatočnom štádiu a vo veci bude potrebné vykonať ešte celý rad dôkazov,   ktoré   môžu   buď   zvýrazniť   dôvodnosť   trestného   stíhania,   resp.   môžu   vyznieť v prospech obvineného a zoslabiť dôvodnosť podozrenia. Za súčasnej dôkaznej situácie je však zrejmé, že obvinený sa skutočne 4. júna 2009 v Českej republike súdnej exekútorke predstavil ako predseda predstavenstva spoločnosti T., a. s., pričom spoluobvinený JUDr. Ján   Husár   vystupoval   ako   člen   predstavenstva,   pričom   svoje   oprávnenie   konať   v mene spoločnosti preukazovali zápisnicou z mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti, ktoré sa malo uskutočniť 29. apríla 2009 v rekreačnom stredisku V. - Hotel j. Zároveň sa jej preukazoval   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I z 30. marca   2009,   sp.   zn.   36   Cbr 14/2008,   ktorým   ho   sudkyňa   okresného   súdu   na   jeho   návrh   poverila   zvolať   do   40   dní mimoriadne   valné   zhromaždenie   spoločnosti   T.,   a. s.   Obvinený   však   pred   exekútorkou zamlčal,   že   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   uznesením   z   27.   apríla   2009,   sp.   zn.   6 MObdo 3/2009, na návrh Generálneho prokurátora SR odložil vykonateľnosť uznesenia okresného   súdu.   O   tejto   skutočnosti   obvinený   vedel,   pretože   zástupca   Ministerstva hospodárstva SR, ako jediný akcionár spoločnosti na mimoriadnom valnom zhromaždení prítomných o tomto uznesení informoval. Z uvedeného vyplýva, že obvinený síce zvolal v súlade s poverením okresného súdu mimoriadne valné zhromaždenie, avšak po oznámení, že výkon rozhodnutia bol odložený uznesením najvyššieho súdu, nebol oprávnený pokračovať, teda   obvinený   sa nemohol   preukazovať právne relevantnou   zápisnicou   z   mimoriadneho valného zhromaždenia. Práve preto prítomná notárka odmietla overiť vyššie spomínanú zápisnicu.   V   prípade,   že   by   obvinený   o tejto   skutočnosti   pravdivo   informoval   súdnu exekútorku, sotva by s ním rokovala, ako so zástupcom spoločnosti T., a. s.

Na druhej strane treba prisvedčiť námietkam obvineného, najmä čo sa týka rozsudku Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 4 T 7/2002. Uvedený rozsudok nenadobudol právoplatnosť, preto   v   prípade   obvineného   platí   prezumpcia   neviny   a   uvedený   rozsudok   nemôže   byť dôvodom na vzatie obvineného do väzby. Nesporné však je, že aj teraz prejednávaná vec má svoje začiatky v roku 1998.

Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že obvinený bude mať snahu neustále, najmä vo vzťahu k zahraničným subjektom bez právneho titulu, vystupovať ako predseda predstavenstva spoločnosti T.,   a.   s., z čoho vyplýva dôvodná obava,   že v prípade jeho prepustenia na slobodu bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti. V jeho prípade ide o tzv. preventívnu väzbu, ktorá má zabrániť obvinenému prípadným ďalším protiprávnym útokom na majetok spoločnosti T., a. s., a tým vlastne na majetok Slovenskej republiky, pretože štát je 100% vlastníkom tejto spoločnosti.“

Podľa zistenia ústavného súdu obsah argumentácie sťažovateľa predložený v konaní pred   špecializovaným   trestným   súdom   a   v   konaní   o   jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu špecializovaného súdu z 8. novembra 2009 je identický. Napriek tomu, že možno prisvedčiť k   námietkam   sťažovateľa   týkajúcim   sa   procesného   postupu   najvyššieho   súdu   pri rozhodovaní   o   jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu   špecializovaného   trestného   súdu z 8. novembra   2009,   podľa   ústavného   súdu   z   pohľadu   materiálnej   ochrany   práva   k dotknutiu   práv   sťažovateľa   dôjsť   nemohlo,   pretože   všeobecnými   súdmi   bola   jeho argumentácia v plnej miere preskúmaná.Uvedenú   skutočnosť   potvrdzuje   aj   samotné odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu z 13. novembra 2009, v rámci ktorého vo vzťahu k   doplneniu   dôvodov   sťažnosti   sťažovateľom   uviedol: „Písomné   zdôvodnenie   sťažnosti bolo   doručené   odvolaciemu   súdu   až   po   jeho   rozhodnutí,   preto   sa   dôvodmi   sťažnosti   v priebehu neverejného zasadnutia nemohol zaoberať. V stručnosti treba uviesť, že dôvody uvedené v sťažnosti by v konečnom dôsledku nemali zásadný vplyv na konečné rozhodnutie odvolacieho senátu.“

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, podľa ktorej v predmetnom prípade skutok, pre ktorý bolo proti nemu vznesené obvinenie, nie je trestným činom, je potrebné navyše uviesť, že rozhodnutie o väzbe nie je rozhodnutím o vine či nevine obvineného. Vzhľadom na to sa všeobecné súdy pri rozhodovaní o vzatí obvineného do väzby nemali zamerať na hodnotenie viny obvineného, obhajoby obvineného alebo dôkazov spôsobom upraveným v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, ale len na materiálne a formálne podmienky rozhodnutia o väzbe.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody dospel ústavný súd k záveru, že porušenie práv sťažovateľa napriek procesným pochybeniam v konaní nenadobudlo takú intenzitu, ktorou by   zasiahlo   do   jeho   ústavou   chránených   práv.   Ústavný   súd   preto   po   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sa   k   rozhodnutiu   pripája   odlišné stanovisko sudkyne Marianny Mochnáčovej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2010