znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 354/08-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 22. januára 2009 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu   Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť T., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. H,   B., ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž 99/2005 z 25. januára 2007, a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5 Sž 99/2005 z 25. januára 2007 p o r u š i l základné právo T., a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Sž   99/2005 z 25. januára 2007   z r u š u j e   a vec v r a c i a   na ďalšie konanie.

3.   T.,   a.   s.,   p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   1002,36   € (slovom tisícdve eurá a tridsaťšesť centov), ktorú   j e   Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jej   advokáta   JUDr. J.   H.,   B.,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 30. októbra 2008 č. k. I. ÚS 354/08-13 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť T., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 99/2005 z 25. januára 2007 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že 27. septembra 2005 Telekomunikačný úrad Slovenskej republiky (ďalej len „telekomunikačný úrad“ alebo „úrad“) vydal zmenu všeobecného   povolenia,   ktorou   s účinnosťou   od   10.   októbra   2005   zmenil   podmienky poskytovania   telekomunikačných   služieb   na   území   Slovenskej   republiky.   Sťažovateľka namieta, že úrad tak urobil bez toho, aby 60 dní pred predpokladaným vyhlásením zmeny zverejnil jej návrh s výzvou na predloženie pripomienok, ako aj s údajom, v akej lehote ich možno uplatniť.

3. V predmetnej veci sťažovateľka 9. decembra 2005 podala sťažnosť ústavnému súdu, ktorý ju uznesením sp. zn. III. ÚS 80/06 z 8. marca 2006 odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie z dôvodu, že namietaný postup telekomunikačného úradu možno pred podaním sťažnosti ústavnému súdu namietať na všeobecnom súde, pretože sa týka možného porušenia základných práv a slobôd sťažovateľky. Túto právomoc nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom.

4. Na základe uvedeného sťažovateľka podala žalobu podľa V. časti Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   konanie   o   ktorej   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 5 Sž 99/2005   z 25. januára   2007   zastavil   z   dôvodu,   že   nepodlieha   prieskumu   správnym súdom v rámci správneho súdnictva. Predmetné uznesenie najvyššieho súdu bolo strane sťažovateľky doručené 31. mája 2007.

5. Podľa názoru sťažovateľky je v danej veci nepochybné, že zmena všeobecného povolenia   sa   týkala   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľky,   a   to   vlastníckeho   práva chráneného čl. 20 ústavy a petičného práva chráneného čl. 27 ústavy. V uznesení sp. zn. III. ÚS 80/06 z 8. marca 2006 ústavný súd okrem iného uviedol: „... s prihliadnutím na znenie čl. 42 ods. 2 ústavy (správne mal byť uvedený zrejme čl. 46 ods. 2 ústavy, pozn.) ústavný súd dospel k záveru, že aj keď sa na dané konanie (vydanie všeobecného povolenia) podľa ustanovenia § 72 ods. 2 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách nevzťahujú predpisy o správnom konaní, tento postup telekomunikačného úradu možno pred podaním sťažnosti   ústavnému   súdu   namietať   na   všeobecnom   súde,   pretože   sa   týka   možného porušenia   základných   práv   a slobôd   sťažovateľky.   Túto   právomoc   nemožno   nahradiť konaním pred ústavným súdom.“

6.   Vychádzajúc   z už   uvedeného,   keďže   najvyšší   súd   neprerokoval   žalobu v intenciách   citovaného   uznesenia   ústavného   súdu,   ale   konanie   zastavil,   sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

7. Na základe toho sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že „1. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 5 Sž 99/2005 zo dňa 25. 01. 2007 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR a právo na   spravodlivý   proces   zaručené   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd tým, že konanie o podanej žalobe zastavil bez vecného preskúmania napadnutého rozhodnutia.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sž 99/2005 zo dňa 25. 01. 2007 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“.

8. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania - najvyšší súd, zastúpený jeho podpredsedníčkou JUDr. D. Š., listom z 1. decembra 2008 (doručeným ústavnému súdu 9. januára 2009) sp. zn. KP 8/08-131 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu najvyššieho súdu z 19. januára 2009.

8.1. Podpredsedníčka najvyššieho súdu sa k sťažnosti vyjadrila takto:   „V   súdnom   konaní   sťažovateľ   požadoval   vykonanie   súdneho   prieskumu   zmeny povolenia, ktoré bolo prijaté Telekomunikačným úradom... 27. 9. 2005...

Za tejto procesnej situácie je prvoradou úlohou súdu... preveriť, či predmet žaloby je spôsobilý   na   súdne   konanie,   v   danom   prípade,   či   je   možno   vykonať   súdny   prieskum rozhodnutia   správneho orgánu postupom podľa   5.   časti   Občianskeho súdneho   priadku. Opačný   prístup   by   podľa   mienky   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   mohol   viesť k prekročeniu súdnej pôsobnosti a k vydaniu nezákonného súdneho rozhodnutia.

Tieto   myšlienky   Najvyšší   súd...   v   napadnutom   uznesení   vyjadril   tak,   že   zmenu povolenia nepovažoval za individuálny správny akt...

Uvedený   základný   úsudok   si   Najvyšší   súd...   odôvodnil   odkazom   na   všeobecný charakter textu zmeny povolenia ako aj všeobecného povolenia samotného, v ktorých sa nekonkretizujú formulácie práv a povinností. Naopak imanentným znakom rozhodnutia je zásadne   konkretizácia   priznaných   subjektívnych   práv   alebo   uložených   verejnoprávnych povinností, a to konštitutívnym spôsobom, prípadne uznaných práv, a to deklaratórnym spôsobom,   alebo   ide   o   záverečný   produkt   rozhodovacieho   procesu   o   konkrétnych,   tzn. individuálnych právach a povinnostiach.

Ďalej svoje úvahy... Najvyšší súd... doplnil záverom, že zmena povolenia smeruje k neurčitému okruhu adresátom s uložením povinností do budúcnosti, čo je však v rozpore s charakterom rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu, lebo rozhodnutie správneho orgánu musí vždy konkretizovať jedného alebo viac adresátov rozhodnutia (predovšetkým ich   nezameniteľnou   identifikáciou),   lebo   na   ich   práva   alebo   povinnosti   bude   toto rozhodnutie   pozitívne   alebo   negatívne   vplývať   a   na   základe   výsledku   konania   sa   im vytvárajú ďalšie procesné práva (napr. právo na nápravu nezákonného rozhodnutia), ktoré by za tejto situácie ani nemohli využiť.

Treba tiež poukázať na to, že v konaní, ktorého výsledkom bola zmena povolenia, celkom absentovala komunikácia s účastníkmi - identifikovanými jednotlivcami, lebo ich okruh   nebol   Telekomunikačným   úradom...   vôbec   konkrétne   vymedzený,   alebo   správny orgán sa uspokojil iba s abstraktne označeným adresátom povinností (čomu nasvedčuje aj forma   doručenia   prostredníctvom   Zbierky   zákonov   Slovenskej   republiky   zvolená zákonodarcom), a súčasne im nebola ani naznačená forma obrany v prípade nespokojnosti jednotlivca s existenciou zmeny povolenia.

Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd... usúdil, že ide o akt verejnej správy, ktorý   má   aj   v   zmysle   odbornej   literatúry   (najmä   in:   Machajová,   J.   a   kol.,   Všeobecné správne právo, Bratislava 2007, s. 1. 33 alebo Hendrych, D. a kol. Správni právo-obecná časť, 6. vydanie, C.H.Beck, Praha 2006, s. 179) charakter abstraktného aktu, tzn. neurčitý okruh adresátov. Tento akt nezakladá alebo nepotvrdzuje konkrétne právo a povinnosť na podnet účastníka, pôsobí zásadne s účinkami do budúcnosti a túto abstraktnú normotvornú činnosť vykonáva na základe zákonného splnomocnenia. Tieto abstraktné akty v súlade s ustálenou judikatúrou   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   nie je možné preskúmať postupom   podľa   5.   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   na   tomto   závere   nemení skutočnosť, že vydaním abstraktného aktu orgánom verejnej správy (ktorý sa viac blíži k charakteru všeobecne záväzného predpisu orgánu verejnej správy) sa môže jednotlivec cítiť byť dotknutý v svojich konkrétnych právach, napr. vo vlastníckom práve k určitej veci. Pokiaľ má túto domnienku a tiež právny dôvod pochybovať o legálnosti tohto aktu, potom podľa mienky Najvyššieho súdu... iba prostredníctvom aplikácie čl. 125 ods. 1 písm. b/ Ústavy Slovenskej republiky sa môže domáhať nápravy.

Vychádzajúc   z   uvedeného   sa   Najvyšší   súd...   nestotožňuje   s   právnym   názorom žalobcu, že zmena povolenia sa dotkla jeho vlastníckeho práva chráneného čl. 20 Ústavy... a že bolo porušené aj jeho právo zaručené v čl. 46 ods. 2 ústavy konať.

Záverom si Vám dovoľujem oznámiť, že trváme na verejnom ústnom pojednávaní.“

8.2. Právny zástupca sťažovateľky k vyjadreniu podpredsedníčky najvyššieho súdu zaujal takéto stanovisko: „... Predmetné vyjadrenie považujeme za neopodstatnené... Ak by sme   aj   vychádzali   z   tvrdení   odporcu,   že   v   danom   prípade   ide   o abstraktný   akt,   táto skutočnosť podľa nášho názoru vôbec nie je... prekážkou jeho preskúmania v rámci PIATEJ ČASTI O. s. p.... Z obsahu § 244 ods. 2 a 3 O. s. p. a z použitých formulácií je podľa nášho názoru   zrejmé,   že   abstraktnosť   alebo   naopak   konkrétnosť   rozhodnutia   sú   úplne irelevantné.... Považujeme za potrebné zaoberať sa aj charakterom všeobecného povolenia. Ustanoveniami § 13 TelkomZ bol totiž nahradený dovtedy aplikovaný systém prideľovania individuálnych povolení, a to z dôvodu hospodárnosti. Telekomunikačný úrad SR nemusí viesť konanie s každým podnikom osobitne a vydávať mu osobitné povolenie (licenciu), ale uskutoční   jedno   spojené   konanie   pre   všetky   podniky.   Zákonodarca   ho   odbremeňuje   od nutnosti   konať   s   každým   jedným   podnikom   a   naopak   mu   umožňuje   rozhodnúť   jedným rozhodnutím, ktoré potom zahŕňa povolenia pre všetky podniky. Inými slovami povedané, zákonodarca   štandardný   proces   správneho   konania   zjednodušuje,   keď   umožňuje   Úradu konať   súčasne   so   všetkými   podnikmi   naraz   a   rozhodnúť   v   spojenom   konaní   jedným rozhodnutím   o   ich   subjektívnych   právach   a povinnostiach.   Úrad   je   totiž   povinný   návrh všeobecného   povolenia   uverejniť   na   60   dní,   umožniť   dotknutým   subjektom   uplatniť pripomienky a tieto i vyhodnotiť a až následne vydať všeobecné povolenie (§ 13 TelkomZ). Ťažko   môže   ísť   o   normatívny   abstraktný   akt,   ak   Úrad   musí   reagovať   na   individuálne pripomienky adresátov a rozhodovať o nich. Uvedené podľa nášho názoru nasvedčuje len tomu, že ide o osobitný zjednodušený proces, ktorého účelom je vydanie rozhodnutia, ktoré má priamy dopad na individuálne práva a povinnosti dotknutých subjektov t. j, podnikov. Pre úplnosť poukazujeme na to, že odborná literatúra, na ktorú odkazuje odporca, zdôrazňuje, že hranice medzi abstraktnými a individuálnymi správnymi aktmi, nie sú pevne dané, pričom mnohé správne akty disponujú atribútmi oboch (ideálnych) modelov. Za   najdôležitejší   moment   však   v   danom   prípade   považujeme   ústavnú   normu vyjadrenú v čl. 46 ods. 2 druhá veta Ústavy SR, podľa ktorej z právomoci súdu nesmie byť vylúčené   preskúmanie   rozhodnutí   týkajúcich   sa   základných   práv   a   slobôd.   Toto   je podstatné, a nie samotný druh či formálne označenie rozhodnutia správneho orgánu... Všeobecné povolenie nemá charakter všeobecne záväzného právneho predpisu. Tam, kde TelkomZ predpokladá vydanie predpisu, obsahuje na to príslušné splnomocnenie (napr. § 24 ods. 2 TelkomZ). Všeobecné povolenie nie je ani rozhodnutím, ktoré by bolo vylúčené z preskúmania ustanovením § 248 O. s. p. alebo iným zákonom.... Za daného stavu, ak sa odporca   vôbec   nezaoberal   otázkou,   či   sa   1.   zmena   Všeobecného   povolenia   dotýka niektorého zo základných práv a slobôd a ak odmietol preskúmať 1. zmenu všeobecného povolenia, ktorá sa dotýkala základných práv a slobôd sťažovateľa ( č1. 20 Ústavy SR, č1. 27 Ústavy SR, čl. 35 Ústavy SR ), porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované č1. 46 ods. 2 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 Dohovoru.... Argument odporcu poukazujúci na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR nemôže obstáť. Poukazujeme totiž na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Sž 89/2005 zo dňa 29.04.2008,   ktorý   na   základe   žaloby   spoločnosti   O.,   a.   s.   rozhodol   tak,   že   1.   zmenu Všeobecného povolenia zrušil. Z obsahu odôvodnenia predmetného rozsudku jednoznačne vyplýva, že námietky sťažovateľa proti zákonnosti postupu a proti zákonnosti rozhodnutia Telekomunikačného úradu SR ( žalovaný ) boli plne opodstatnené, pretože Najvyšší súd SR dospel   k   záveru,   že   žalovaný   nerešpektoval   zákonom   upravený   postup   pri   vydávaní všeobecného povolenia resp. jeho zmeny, odňal tak možnosť uplatniť právo na oboznámenie sa   s   návrhom   a   predložiť   k   nemu   pripomienky,   čo   samo   osebe   spôsobuje   nezákonnosť rozhodnutia.   Z   obsahu   rozhodnutia   jednoznačne   vyplýva,   že   predmetný   rozsudok   je v rozpore s argumentáciou žalovaného v danej veci....

Tvrdenie   odporcu   o   tom,   že   1.   zmena   povolenia   sa   nedotkla   vlastníckych   práv sťažovateľa je:

1. v rozpore s nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 80/06 zo dňa 08. 03. 2006,

2. v rozpore s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Sž 89/2005 zo dňa 29. 04. 2008,   podľa   ktorého   1.   zmena   Všeobecného   povolenia   nie   je   nepodstatnou zmenou, ale svojim obsahom ide o citeľný zásah do majetkových práv dotknutých subjektov ( str. 6)...

Posúdenie otázky, či sa rozhodnutie dotýka ústavných alebo iných práv dotknutej osoby, je závislé od posúdenia jej právneho postavenia pred vydaním rozhodnutia a po vydaní rozhodnutia (in concreto 1. zmeny Všeobecného povolenia ). Niet pochýb o tom, že všeobecné povolenie resp. jeho zmena sú pre podnik záväzné. Ak pred vydaním 1. zmeny Všeobecného povolenia povinnosť zabezpečiť odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky v sieťach na vlastné náklady podnik resp. jej podmienky určené neboli, po jej vydaní mu už táto povinnosť resp. jej podmienky určené boli. Je nepochybné, že 1. zmena Všeobecného povolenia sa priamo dotkla jeho subjektívnych práv; inými slovami povedané, 1. zmena Všeobecného povolenia založila jeho povinnosť, ktorá sa dotkla jeho práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 Ústavy SR)....

Pre úplnosť považujeme za potrebné vyjadriť sa ku skutočnosti, že Najvyšší súd SR už rozsudkom sp. zn. 1 Sž 89/2005 zo dňa 29. 04. 2008 1. zmenu Všeobecného povolenia zrušil. Sťažovateľ trvá na konštatovaní o tom, že došlo k porušeniu jeho práv garantovaných č1. 46 ods. 2 Ústavy SR a č1. 6 Dohovoru; vyššie uvedená zmena nemá podľa nášho názoru na rozhodovanie v tejto veci vplyv. Sťažovateľovi je potrebné poskytnúť ochranu jeho práv a satisfakciu konštatovaním ich porušenia.

Vyššie   uvedená   zmena   nemá   podľa   nášho   názoru   vplyv   ani   na   rozhodovanie   o návrhu na zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie. Vychádzajúc z princípu subsidiarity, je podľa nášho názoru na odporcovi, aby sa po zrušení rozsudku v ďalšom konaní vysporiadal so skutočnosťou, či rozsudok sp. zn. 1 Sž 89/2005 zo dňa 29. 04. 2008 mal účinky aj na právne postavenie sťažovateľa (otázka účinnosti rozsudku erga omnes), alebo o zrušení 1. zmeny Všeobecného povolenia je potrebné rozhodnúť aj vo vzťahu k sťažovateľovi ( otázka účinnosti rozsudku inter partes)....

Vzhľadom na vyššie uvedené na podanej sťažností trváme.“

9. Na ústnom pojednávaní 22. januára 2009 právny zástupca sťažovateľky zotrval na všetkých   predchádzajúcich   argumentoch,   ktoré   podrobnejšie   rozviedol,   a žiadal,   aby ústavný súd sťažnosti vyhovel v plnom rozsahu. Najvyšší súd taktiež zotrval na svojom stanovisku.

10. Z obsahu sťažnosti, jej príloh a spisu sp. zn. III. ÚS 80/06 ústavný súd zistil, že telekomunikačný úrad ako orgán   verejnej správy   vydal   27.   septembra 2005 „1.   zmenu všeobecného   povolenia   č.   1/2005   na   poskytovanie   elektronických   komunikačných   sietí a elektronických   komunikačných   služieb“. Predmetom   zmeny   všeobecného   povolenia v bode 1 boli úhrada, jej splatnosť, identifikácia účtu a ďalšie s tým súvisiace skutočnosti. V bode 2 namietanej zmeny telekomunikačný úrad konštatoval zmenu čl. 1, ktorý doplnil odsekom   4   v znení: „Podnik   je   povinný   zabezpečiť   zariadenia   na   odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky v sieťach pre orgán štátu alebo orgán činný v trestnom konaní zaobstaraním týchto zariadení a ich udržiavaním v nepretržitom prevádzkyschopnom stave na vlastné náklady. Podnik je povinný zabezpečiť pripojenie týchto zariadení na vlastné náklady;   technickú   špecifikáciu   podľa   §   13   ods.   2   písm.   j)   zákona   o elektronických komunikáciách schvaľuje úrad.“ Zmena všeobecného povolenia obsahuje dátum vydania a uvedenie osoby (predseda), ktorá ju vydala.

Sťažovateľka   sťažnosťou   (i)   doručenou   ústavnému   súdu   30.   novembra   2005 namietala   postup   telekomunikačného   úradu   v súvislosti   s vydaním   zmeny   všeobecného povolenia z 27. septembra 2005, v dôsledku ktorého bolo podľa jej názoru porušené jej základné právo na petičné právo podľa čl. 27 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy. Zároveň žiadala, aby ústavný súd namietanú zmenu všeobecného povolenia zrušil. Ústavný súd uvedenú sťažnosť uznesením č. k. III. ÚS 80/06-38 z 8. marca 2006 (ii) odmietol pre nedostatok jeho právomoci na jej prerokovanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil v podstatne   zhodne   s uvedeným   v bode   3   a poukázal   tiež   na   svoje   rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 138/03 a sp. zn. II. ÚS 50/01.

V intenciách záverov ústavného súdu [bod 10 (ii)] sťažovateľka podala žalobu na najvyššom   súde,   ktorý   napadnutým   rozhodnutím   konanie   zastavil,   keď   uviedol   (okrem iného), že „že žalobca sa domáha konania, ktoré nie je v pôsobnosti všeobecných súdov, tzn., že nie je zahrnuté ani v čl. 142 ods. 1 Ústavy... ani v príslušných zákonoch, ktoré upravujú   právomoc   súdov.  ...   Na   rozdiel   od   žalobcu   Najvyšší   súd   stotožňujúc   sa s argumentáciou žalovaného 1. zmenu Všeobecného povolenia nepovažuje za individuálny správny   akt,   ktorý   podlieha   súdnemu   preskúmavaniu.   Je   potrebné   striktne   rozlišovať individuálny správny akt orgánu verejnej správy a ďalej normatívny správny akt orgánu verejnej   správy,   ktorý   obsahuje   všeobecne   záväzné   právne   normy,   napríklad   vo   forme právnych predpisov.... Z obsahu... textov vyplýva, že uvedené všeobecné povolenie používa všeobecné,   nekonkretizované   formulácie   práv   a   povinností,   pričom   ich   nositeľov   alebo adresátov   žiadnym   spôsobom   nekonkretizuje.   Ide   teda   o   normatívny   správny   akt,   ktorý nepodlieha súdnemu preskúmavaniu na rozdiel od individuálneho správneho aktu...“.

Preto sťažovateľka opakovane podala sťažnosť na ústavnom súde, a to osobitne proti telekomunikačnému   úradu   (iii)   [v   podstate   z rovnakých   dôvodov   ako   v bode   10   (i)] a osobitne proti najvyššiemu súdu (bod 7). Sťažnosť [bod 10 (iii)] ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 239/07-21 z 27. augusta 2007 odmietol pre neprípustnosť, a to s poukazom na ustanovenie §   24   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde,   keďže   išlo   o vec   totožnú   s vecou vedenou pod sp. zn. III. ÚS 80/06, o ktorej ústavný súd už rozhodol [bod 10 (ii)].

11. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predstavuje   súdny   orgán   ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Nie je však súčasťou všeobecných súdov, ktorým preto ani nie je inštančne   nadriadený.   Úlohou   ústavného   súdu   je   kontrola   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov, avšak len za situácie, keď svojimi rozhodnutiami zasahujú do ústavne zaručených   základných   práv   a slobôd   jednotlivca.   To   znamená,   že   ústavný   súd   nie   je oprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade, keď dochádza k porušeniu   bežnej   zákonnosti   alebo   iným   nesprávnostiam,   ktoré   svojou   podstatou spočívajú v rovine podústavného práva.

12.   Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   sa   stalo   posúdenie   ústavnosti odmietnutia súdnej ochrany sťažovateľke v dôsledku zastavenia konania pred najvyšším súdom z dôvodu konštatovaného nedostatku právomoci tohto súdu na prerokovanie žaloby sťažovateľky   (bod   10),   keďže   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   predmetom   súdneho prieskumu bol normatívny správny akt.

13. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľky predovšetkým zobral do úvahy, že sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu (spravodlivý   proces),   ktoré je v demokratickej   spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone   neprichádzajú   do   úvahy   (zo   strany   súdov)   ani   jeho   zužujúci   výklad   a ani   také formálne   interpretačné   postupy,   následkom   ktorých   by   mohlo   byť   jeho   neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie. Obsah práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces),   vychádzajúc   z čl.   46   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru,   nespočíva   len   v ochrane uskutočnenia   riadneho a spravodlivého súdneho konania (jeho priebehu, pozn.),   ale tiež (a predovšetkým)   v ústavnej   (medzinárodnoprávnej)   ochrane   samotného   prístupu   k súdu. Odmietnuť prístup k súdu v súvislosti s požadovanou ochranou ústavne zaručených práv a slobôd znamená odmietnuť spravodlivosť (denegatio iustitiae) ako takú.

14.   Napriek   skutočnosti,   že   odopretie   súdnej   ochrany   vo   veciach   prieskumu rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy je v niektorých prípadoch dovolené „ex lége“, tento postup nie je ale namieste v prípade, ak ide o rozhodnutia a postupy, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd (II. ÚS 50/01). Posledná veta čl. 46 ods. 2 ústavy túto skutočnosť výslovne potvrdzuje, keď uvádza: „Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.“ Citovaná ústavná norma žiadnym spôsobom neurčuje, v akom type súdneho konania a na základe akého návrhu majú súdy takéto rozhodnutia preskúmavať, a ani sa nezmieňuje o druhu rozhodnutí, ktoré by mohli byť (z tohto dôvodu) vylúčené zo súdneho preskúmavania, pretože smeruje výlučne k ich obsahovej stránke a jej prostredníctvom k základným právam a slobodám. V dôsledku toho v prípade, keď sa rozhodnutie, resp. postup orgánu verejnej správy (bez ohľadu na jeho druh či formálne označenie), dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci súdov nesmie byť vylúčené. Vylúčenie takéhoto rozhodnutia zo súdneho preskúmavania (v správnom súdnictve) môže signalizovať porušenie čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy.

15. Rešpektovanie tohto príkazu ústavnej normy je okrem iného možné dosiahnuť výkladom zákonného predpisu týkajúceho sa rozhodovacej činnosti súdu ústavne súladným spôsobom. V situácii, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne súladným a druhý ústavne nesúladným spôsobom), má prioritu jeho výklad ústavne súladným spôsobom. Pre súdy táto povinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy. Keďže podľa čl. 144 ods. 2 ústavy môžu súdy namietať nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, sú tým viac zaviazané k ústavne súladnému   výkladu   každého   zákona   týkajúceho   sa   ich   rozhodovacej   činnosti.   Táto povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 50/01). Ústavný súd už vo veci sp. zn. I. ÚS 37/95 rozhodol, že „Otázku   právomoci   všeobecného   súdu   z hľadiska   ústavou   upraveného   práva   na   súdnu ochranu (čl. 46 ods. 2 ústavy) treba posudzovať v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky,   podľa   ktorého   výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a iných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou.“, pričom vo veci sp. zn. PL. ÚS 18/98 tiež potvrdil, že v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne konformným spôsobom, „môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd“.

16. Podľa právneho názoru ústavného súdu preto ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov (ale aj ich výklad súladný s medzinárodnými záväzkami   Slovenskej   republiky)   predstavuje   neoddeliteľnú   súčasť   ich   rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu ochranu podľa čl.   46   ústavy   (II.   ÚS   50/01).   Vychádzajúc   z uvedeného   je   preto   úlohou   súdu   aj   pri uplatňovaní Občianskeho súdneho poriadku a v spojení s čl. 46 ods. 2 poslednou vetou ústavy zisťovať, či rozhodnutie, postup, resp. zásah orgánu verejnej správy je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí, že tomu tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania.

17. Ústavný súd v tejto súvislosti v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 274/07 z 11. októbra 2007 už uviedol, že „orgány aplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím   výkladom   odstraňovať.   Takéto   odstraňovanie   však   nemožno   považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii   normy   správneho   práva   nesmie   tvoriť,   ale   môže   odhaľovať   a formulovať vzťahy   medzi   jednotlivými   právnymi   normami   vychádzajúc   z účelu   a zmyslu   právnej úpravy.   Jedinou   požiadavkou,   ktorá   je   pritom   na   sudcu   kladená,   je ústavná   konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky).“

18.   Vychádzajúc   z už   uvedeného   ústavný   súd   v posudzovanej   veci   nemohol nezohľadniť skutočnosť, že formalistický prístup najvyššieho súdu by v konečnom dôsledku viedol k odmietnutiu spravodlivosti (odopretiu prístupu k súdu) v tak závažnej otázke, akou je ochrana ústavne zaručených základných práv a slobôd. V okolnostiach danej veci (bez ohľadu na ne/opodstatnenosť sťažovateľkou namietaných skutočností) by kautely zásahu do práva   na   prístup   k súdu   v plnom   rozsahu   dopadli   na   všeobecný   súd   (v   danom   prípade správny súd).

19. Odhliadnuc od skutočnosti, že ústavný súd v posudzovanom prípade už vyslovil právny názor [bod 10 (ii)], ktorý by v demokratickej spoločnosti s vládou práva sám osebe (napriek jeho procesnej forme) bol dostatočným usmernením pre všeobecný súd, aby žalobu sťažovateľky vecne prerokoval (t. j. aby nebola odmietnutá spravodlivosť), ústavný súd sa nestotožňuje ani s odôvodnením namietaného rozhodnutia.

20.   Pre   riešenie   otázky   charakteru   všeobecného   povolenia   vydávaného telekomunikačným   úradom   podľa §   13   zákona   č.   610/2003   Z.   z.   o elektronických komunikáciách   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o elektronických komunikáciách“) z hľadiska daných foriem činnosti verejnej správy je dôležité v prvom rade   zdôrazniť,   že   v podmienkach   slovenskej   teórie   správneho   práva   možno   hovoriť o dvoch   základných   druhoch   správnych   aktov,   a to   o normatívnych   správnych   aktoch a o individuálnych   správnych   aktoch.   Obe   skupiny   predstavujú   formy   činnosti   verejnej správy   s právotvorným   účinkom.   Vo   všeobecnosti   tiež   platí,   že   adresát   normatívneho správneho aktu (fyzická alebo právnická osoba) nemá možnosť proti nemu brojiť zo svojej individuálno-právnej   pozície.   Právna   ochrana   v tejto   podobe   sa   proti   normatívnym správnym   aktom   v Slovenskej   republike   realizuje   len   prostredníctvom   prokuratúry (previerky,   protesty   a pod.),   ktorá   však   nemá   v rukách   decíznu   právomoc,   čiastočne prostredníctvom   všeobecného   súdnictva   (všeobecne   záväzné   nariadenia   obcí a samosprávnych krajov - § 250zfa OSP, pozn.), a v najväčšom rozsahu prostredníctvom ústavného súdnictva [čl. 125 ods. 1 písm. b) až d) ústavy]. V žiadnom z prípadov súdneho prieskumu   normatívnych   správnych   aktov   však   nedisponuje   kvalifikovaným návrhovým oprávnením subjekt, ktorého právna pozícia je normatívnym správnym aktom dotknutá. Naopak,   adresát   individuálneho   správneho   aktu   môže   proti   nemu   brojiť   podávaním riadnych   a mimoriadnych   opravných   prostriedkov,   môže   žiadať   o jeho   preskúmanie prostredníctvom správneho súdnictva a v určitých prípadoch môže proti nemu namietať aj sťažnosťou podanou ústavnému súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy).

21.   Označenie   právneho   inštitútu   zakotveného   v   §   13   zákona   o elektronických komunikáciách   (všeobecné   povolenie,   pozn.)   naznačuje,   že   by   malo   ísť   o individuálny správny   akt.   Pojmom   „povolenie“   sa   v správnom   práve   v prevažnej   väčšine   prípadov označuje práve individuálny správny akt. Formálne označenie tohto aktu samo osebe však nemôže   byť   určujúcim   pri   stanovení   miesta   všeobecného   povolenia   v systéme   foriem činnosti   verejnej   správy.   Jeho   individuálnu   povahu   narúša   už   len   samotný   prívlastok „všeobecné“,   i keď   ani   to   nie   je   rozhodujúce.   Obsah   všeobecného   povolenia   je identifikovateľný   z   §   13   ods.   2   zákona   o elektronických   komunikáciách.   Jednoznačne z neho vyplýva, že neráta s určením všeobecného povolenia konkrétnemu subjektu. Obsah všeobecného povolenia je určený každému subjektu, ktorý spĺňa charakteristiky podniku podľa   §   4   ods.   8   zákona o elektronických   komunikáciách. Tým   je daná „všeobecnosť“ povolenia, ktorá ho zároveň odlišuje od individuálneho správneho aktu. Dokazuje to aj skutočnosť,   že   ak   na   trhu   poskytovania   elektronických   komunikačných   sietí   a služieb pribudne   ďalší   podnik,   nie   je   potrené   vydávať nové   všeobecné   povolenie,   ktoré   je   tak určené   na   opakované   použitie.   Všeobecné   povolenie   je   vyhlasované,   pričom   dňom vyhlásenia   nadobúda   účinnosť,   ak v ňom   nie   je   uvedený   neskorší   deň   nadobudnutia účinnosti (§ 13 ods.   5 zákona o elektronických komunikáciách). Na základe uvedeného všeobecné povolenie vykazuje znaky normatívneho správneho aktu.

22. Na druhej strane však všeobecné povolenie od normatívnych správnych aktov odlišuje   jeho   obsah   vyznačujúci   sa   riešením   relatívne   konkrétnej   administratívnej   veci. Naznačuje   to   aj   formulácia   preambuly   napadnutého   všeobecného   povolenia telekomunikačného   úradu   č. 1/2005,   podľa   ktorej „vzhľadom   na   všeobecnú   povahu povolenia sa jednotlivé ustanovenia vzťahujú na konkrétnu sieť alebo službu, ak sa jej svojou   podstatou   týkajú“.   Relatívna   konkrétnosť   je   daná   tým,   že   všeobecné   povolenie upravuje podmienky, za splnenia ktorých môžu podniky poskytovať na území Slovenskej republiky elektronické komunikačné siete a jednotlivé elektronické komunikačné služby. Na vydávanie všeobecných povolení sa nevzťahuje správny poriadok [§ 72 ods. 2 písm. b) zákona   o elektronických   komunikáciách],   pričom   proces   ich   vydávania   zákon o elektronických   komunikáciách   neupravuje   (s   výnimkou   §   13   ods.   4   a 5   zákona o elektronických komunikáciách). Možno tak uzavrieť, že všeobecné povolenie obsahuje v sebe prvky normatívnych i individuálnych správnych aktov.

23.   Ústavný   súd   riešil   v obdobnom   prípade   vedenom   pod   sp.   zn.   I.   ÚS   95/03 sťažnosť   proti rozhodnutiam   Úradu   pre   reguláciou   sieťových   odvetví,   z ktorých   viaceré mali   podobný   charakter   ako   všeobecné   povolenie.   Skutočnosť,   že   ústavný   súd   tieto rozhodnutia   posudzoval   v konaní   o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy predznamenáva, že neakceptoval výlučnosť ich normatívneho charakteru. V okolnostiach tejto veci je potrebné uviesť, že v uvedenom prípade (vec sp. zn. I. ÚS 95/03) ústavný súd meritórne   posúdil   rozhodnutia   Úradu   pre   reguláciou   sieťových   odvetví   bez   skúmania predchádzajúceho   využitia   opravných   prostriedkov,   resp.   iných   účinných   prostriedkov nápravy z toho dôvodu,   že právna úprava v tom   čase vylučovala možnosť preskúmania rozhodnutí   o regulácii   cien   súdom   -   §   14   ods.   5   zákona   č.   276/2001   Z. z.   o regulácii v sieťových   odvetviach   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   účinnom   od 1. januára 2003.

24.   V Českej   republike   sa   takéto   správne   akty   označujú   ako   „opatření   obecné povahy“, pričom ich právne zakotvenie je obsiahnuté v českom správnom poriadku (§ 171 zákona č.   500/2004 Sb.   správní   řád   v znení neskorších   predpisov   účinný od   1. januára 2006),   ktorý reguluje i procedurálny   režim   ich   vydávania.   Opatrenia   obecnej   povahy sa v českej   právnej   úprave   svojimi   charakteristickými   znakmi   zaraďujú   medzi normatívne správne akty a individuálne správne akty. Vykazujú totiž črty aj jednej aj druhej skupiny. Zaujímavosťou je, že podľa § 101d ods. 2 zákona č. 150/2002 Sb. českého soudního řádu správního je dôvodom zrušenia opatrenia obecnej povahy aj zistenie, že nebolo vydané zákonom ustanoveným spôsobom (podstata námietok sťažovateľky, pozn.). Akty zmiešanej povahy sú okrem Českej republiky štandardne na legislatívnej úrovni zakotvené aj v iných európskych   krajinách,   napr.   Spolková   republika   Nemecko   (Allgemeinverfügung), Švajčiarsko (Verfügung). Pritom v každej z uvedených krajín môže proti aktu zmiešanej povahy   návrhovým   oprávnením   brojiť   i subjekt   bezprostredne   dotknutý   účinkami   tohto aktu.

25. Aj keď v slovenskom právnom systéme nemožno hovoriť o typoch zmiešaných správnych   aktov majúcich   znaky opatrení obecnej povahy vo formálnom slova   zmysle, pretože právna úprava takýto typ správnych aktov nezakotvuje, nesporne zmiešané správne akty z hľadiska obsahového existujú, čoho dôkazom je práve napr. aj všeobecné povolenie podľa zákona o elektronických komunikáciách. Charakter všeobecného povolenia (správny akt   zmiešanej   povahy   majúci   i prvky   individuálneho   správneho   aktu)   podľa   názoru ústavného súdu vyžaduje vyššiu úroveň právnej ochrany proti jeho účinkom v porovnaní s úrovňou, aká sa v individuálno-právnej perspektíve základných práv a slobôd poskytuje fyzickým a právnickým osobám proti účinkom normatívnych správnych aktov.

26. Navyše aj podľa platnej právnej úpravy § 72 ods. 4 zákona o elektronických komunikáciách je na preskúmanie rozhodnutí a postupov telekomunikačného úradu vecne príslušný   najvyšší   súd;   poznámka   pod   čiarou   k tomuto   ustanoveniu   odkazuje   na   §   246 ods. 2 písm. b) OSP, podľa ktorého je najvyšší súd vecne príslušný na konanie podľa štvrtej (konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy) a piatej hlavy (konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy) piatej časti OSP, ak je žalovaným ústredný orgán štátnej správy alebo iný orgán s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky.

27. Skutočnosť, že všeobecné povolenie nie je výsledkom postupu, ktorý je formálne regulovaný   správnym   poriadkom,   sama   osebe   nemusí   znamenať,   že   ide   o správny   akt preskúmateľný súdom v rámci správneho súdnictva. Vyplýva to i zo širokého vymedzenia predmetu súdneho prieskumu v správnom súdnictve, keď Občiansky súdny poriadok (§ 244 ods. 1) hovorí, že súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, resp. keď OSP tiež hovorí (§ 250v), že súdy poskytujú ochranu pred nezákonným zásahom   orgánu   verejnej   správy.   Pritom   je   zjavné,   že sťažovateľka   namieta   hlavne nedodržanie   zákonnom   ustanoveného   postupu   pri   vydávaní   všeobecného   povolenia (nedodržanie   60-dňovej   lehoty   zverejnenia   návrhu   všeobecného   povolenia   pred   jeho vyhlásením). Preto berúc do úvahy čl. 46 ods. 2 ústavy i ustanovenie § 72 ods. 4 zákona o elektronických komunikáciách je všeobecné povolenie preskúmateľné súdom v správnom súdnictve.

28. Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že v okolnostiach danej veci je v právomoci všeobecných súdov vecne posúdiť žalobu sťažovateľky, a to v súlade s ústavne konformným výkladom jednotlivých ustanovení piatej časti Občianskeho súdneho poriadku („rozhodnutie“, „postup“ resp. „zásah“ orgánu verejnej správy), a to v záujme dôsledného uplatňovania čl. 46 ods. 2 druhej vety ústavy, ktoré nemôže byť závislé od formálnych kritérií obsiahnutých v právnom predpise sily zákona.

29.   Ústavný   súd preto   dospel   k názoru,   že   v danom   prípade   došlo   postupom najvyššieho súdu v súvislosti s napadnutým jeho rozhodnutím o zastavení konania [bod 10 (ii)] k takej interpretácii a aplikácii dotknutých právnych predpisov, ktorá nie je zlučiteľná s ústavou,   t.   j.   je   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľná, neudržateľná   a v konečnom dôsledku   by   viedla   k odmietnutiu   spravodlivosti   (denegatio   iustitiae).   V dôsledku   tohto postupu najvyšší súd porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

30. Podľa § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím, ústavný súd také rozhodnutie zruší. Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie. Z uvedených dôvodov ústavný súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

31.   Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s právnym zastupovaním advokátom JUDr. J. H. v konaní pred ústavným súdom. Úhradu priznal za štyri   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia, podanie   sťažnosti,   podanie vyjadrenia k stanovisku odporcu a účasť na pojednávaní) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14   ods. 1   písm. a)   a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   a to   v roku   2007   (celkom   za   dva úkony) každý úkon po 98,59 € a k tomu 2 x 5,91 € režijný paušál (§ 16 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 208,99 €. V roku 2009 išlo takisto o dva úkony, každý po 115,90 € a 2 x 6,95 €, čo predstavuje sumu 454,7 €. Ďalej za náhradu cestovných výdavkov v sume 2 x 29,74   € (účasť na pojednávaní - cesta   vlakom - cena   lístka rýchlika 1.   triedy   na trase Bratislava – Košice a späť), náhradu za ubytovanie z 21. januára 2009 na 22. január 2009 v hoteli - 73,20 €, t. j. náhradu cestovných výdavkov spolu - 132,68 €. Podľa § 17 ods. 1 vyhlášky pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu. Pri ceste Bratislava - Košice a späť treba vychádzať z celkom 11 hodín, teda 11,59 x 22 = 254,98 €. Podľa § 18 ods. 4 vyhlášky ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, priznáva sa mu pri určení náhrady trov konania odmena zvýšená o daň z pridanej hodnoty, t. j. DPH 19 % zo sumy 842,36 €, t. j. DPH vo výške 160,00 €. Právny zástupca sťažovateľky je platiteľom   dane   z pridanej   hodnoty.   Trovy   právneho   zastúpenia   v   konaní   celkom predstavujú   sumu   1002,36   €,   ktorú   je   najvyšší   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho zástupcu   sťažovateľky   JUDr.   J.   H.,   advokáta (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení s § 149 OSP).

32. Ak Ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti   na ďalšie konanie, ten,   kto   vo   veci   vydal   rozhodnutie,   rozhodol   o opatrení   alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

33. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

34. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2009