znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 354/06-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Milana   Ľalíka a zo sudcov   Petra   Brňáka   a Lajosa   Mészárosa   na   neverejnom   zasadnutí   24.   mája   2007 prerokoval   prijatú   sťažnosť   spoločnosti   S.,   a.   s.,   N.,   právne   zastúpenej   advokátom JUDr. P. J., B., vo veci porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č. k. 3 Cob 113/06-89 z 28. júna 2006 a takto

r o z h o d o l :

1.   Krajský   súd   v Bratislave   rozsudkom   č.   k.   3 Cob 113/06-89   z   28.   júna   2006 p o r u š i l   základné právo spoločnosti S., a. s., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 113/06-89 z 28. júna 2006 z r u š u j e   a vec v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je   p o v i n n ý   zaplatiť obchodnej spoločnosti S., a. s., trovy právneho zastúpenia v sume 6 887,72 Sk (slovom šesťtisícosemstoosemdesiatsedem slovenských korún a sedemdesiatdva halierov) na účet právneho zástupcu JUDr. P. J., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. I. ÚS 354/06-15 z 15. novembra 2006 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti S., a. s., N. (ďalej len „sťažovateľka“), právne zastúpenej advokátom JUDr. P. J., B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   č.   k. 3 Cob 113/06-89 z 28. júna 2006.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľka v podaní z 5. januára 2007, ako aj krajský súd vo vyjadrení z 18. decembra 2006 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd preto vo svojom rozhodovaní vychádzal z obsahu sťažnosti, z písomných vyjadrení a listinných dôkazov.

Sťažovateľka požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Cob 113/06-89 z 28. júna 2006 s tým, aby bol zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, a uložil krajskému súdu   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľke   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 2 000 000 Sk a nahradiť trovy jej právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby spolu s daňou z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), pretože právny zástupca sťažovateľky je platcom DPH.

Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) domáhala uloženia povinnosti V., a. s., B. (ďalej len „odporkyňa“), zaplatiť jej 95 540 Sk z titulu poplatku z omeškania vo výške 0,1 %   denne.   Sťažovateľka   získala   uvedené   právo   ako   postupník   na   základe   zmluvy o postúpení   pohľadávok   od   postupcu,   prevádzkovateľov   lekárne.   Sťažovateľka   dodávala tovar prevádzkovateľom lekárne, ktorí jej na úhradu faktúr postúpili pohľadávku, ktorú mali voči V., a. s. Medzi sťažovateľkou (navrhovateľkou) a odporcom bola sporná skutočnosť, či sťažovateľka má právo požadovať za omeškanie spadajúce do obdobia od 1. júna 2003 poplatok   z omeškania   0,01   %   denne   alebo   0,1   %   denne   a za   omeškanie   spadajúce   do obdobia od 15. júla 2004 žiaden poplatok z omeškania alebo poplatok z omeškania 0,1 % denne.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   24   C 277/2005-47   z   30.   januára   2006   zaviazal odporkyňu na zaplatenie sumy 9 588,50 Sk, vo zvyšku žalobný návrh zamietol a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania. Z rozsudku vyplýva, že okresný súd priznal   sťažovateľke   poplatok   z omeškania   vo   výške   0,01   %   denne   z dlžnej   sumy   do 15. júla   2004   a za   neskoršie   omeškanie   nepriznal   žiaden   poplatok   z   omeškania. V odôvodnení rozsudku okresný súd uviedol: „(...) Odporca v písomnom vyjadrení s časťou návrhu nesúhlasil, poukázal na zmenu zákona č. 273/1994 Zb. zákonom č. 138/2003 Zb., ktorý stanovil výšku poplatku z omeškania od 1. 6. 2003 na 0,01 % denne z dlžnej sumy. Súčasne poukázal na skutočnosť, že nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. 5. 2005 stratilo ustanovenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Zb. v znení neskorších predpisov   účinnosť   dňa   15.   7.   2004.   Uznal   v   prípade   faktúry   č.   3210010   poplatok z omeškania vo výške 8.896,- Sk, v prípade faktúry č. 31003 vo výške 692,50 Sk.

Nález Ústavného súdu č. 396/2004 Zb. bol uverejnený v zbierke zákonov 15. 7. 2004, dňom   uverejnenia   ustanovenie   § 38   ods.   4   zákona   č.   273/1994   Zb.   v znení neskorších predpisov stratilo účinnosť. Keďže Národná rada SR neuviedla toto ustanovenie zákona do súladu s Ústavou SR, po šiestich mesiacoch od vyhlásenia nálezu ust. § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Zb. stratilo platnosť. Iba za predpokladu, že by Ústavný súd vyslovil nesúlad ust. § 38 ods. 4 zák. č. 138/2003 Zb. s Ústavou SR by mohol navrhovateľ vymáhať od odporcu poplatok z omeškania vo výške 0,1 %, teda podľa predchádzajúceho platného zák. č. 273/1994 Zb.

Poplatok z omeškania vo výške 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania bol v zákone č. 273/1994 Zb. upravený od 1. 1. 1997 a platil do 1. 6. 2003, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 138/2003 Zb. Podľa neho poplatok z omeškania predstavoval 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Táto úprava poplatku z omeškania bola účinná do 15. 7. 2004,   t.   j.   do   vyhlásenia   nálezu   Ústavného   súdu   SR   č.   396/2004   Zb.   v   Zbierke zákonov a dňom 16. 1. 2005 stratila platnosť. Keďže nálezy Ústavného súdu nepôsobia spätne, poplatkom z omeškania ako sankciou môže byť postihnutá zdravotná poisťovňa iba za predpokladu, že sa dostala s plnením do omeškania v čase do 15. 7. 2004, relevantnou je iba doba omeškania do tohoto termínu.

Odporca sa dostal do omeškania len za obdobie odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti predmetných faktúr - 10. 12. a 12. 12. 2003 do dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu a teda účinnosti zákona č. 138/2003 Zb. - 15. 7. 2004. Za uvedené obdobie súd priznal navrhovateľovi príslušný poplatok z omeškania vo výške 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania, celkovo 9.588,50 Sk. Vo zvyšku návrh ako nedôvodný zamietol.

Podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky dňom vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov, teda 15. 7. 2004, stratilo ustanovenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Zb. účinnosť. Nakoľko zákonodarca neuviedol v zmysle zákona uvedené ustanovenie do súladu s Ústavou SR, stratilo platnosť a od 15. 7. 2004 nemožno priznať žiaden poplatok z omeškania.“

Proti   zamietajúcej   časti   rozsudku   okresného   súdu   sa   sťažovateľka   odvolala. O odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 3 Cob 113/06-89 z 28. júna 2006 tak, že rozsudok   okresného   súdu   v napadnutej   časti   zmenil   tak,   že   sťažovateľke   priznal   sumu 18 928,50 Sk a vo zvyšku napadnutý rozsudok potvrdil s odôvodnením: „Odvolací súd sa stotožnil s názorom   súdu   prvého stupňa,   že za   obdobie od   počiatku   omeškania   t.   j.   od 11. a 12. decembra 2003 do 14. júla 2004 patrí žalobcovi poplatok z omeškania v sadzbe 0,01 % dlžnej sumy za každý deň omeškania. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo by v rozpore   so   zásadami   právneho   štátu   priznať   nálezu   ústavného   súdu   spätnú   účinnosť. Vzhľadom na nález ústavného súdu č. 396/2004 Z. z. skutočnosť, že poplatok z omeškania narastá každým dňom a neexistenciu takého ustanovenia zák. č. 273/94 Z. z., podľa ktorého by   pre   určenie   sadzby   poplatku   z omeškania   bola   rozhodujúca   jeho   výška   v prvý   deň omeškania, je odvolací súd toho názoru, že od 15. júla 2004 patrí žalobcovi právo na poplatok z omeškania v sadzbe 0,1 % za každý deň omeškania. (...)“

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutými   postupmi   a   rozsudkami   okresného   súdu a krajského súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy. Svoje   tvrdenie   opiera   o interpretáciu   nálezu   ústavného   súdu   zo   17.   mája   2004 publikovaného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka zákonov“) pod č. 396/2004 Z. z. a s ním súvisiacu nesprávnu aplikáciu § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Podpredseda krajského súdu vo svojom vyjadrení z 18. decembra 2006 doručenom ústavnému súdu 20. decembra 2006 uviedol, že odvolací senát krajského súdu bral zreteľ na ustanovenie § 41a zákona o ústavnom súde a naďalej zotrváva na svojom právnom názore vyslovenom v napadnutom rozsudku.

K vyjadreniu podpredsedu krajského súdu sa právny zástupca sťažovateľky okrem oznámenia o súhlase s upustením od ústneho pojednávania o prijatom návrhu nevyjadril.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 3 Cob 113/06-89 z 28. júna 2006 vyplýva, že ním bol   zmenený   v napadnutej   časti   rozsudok   okresného   súdu   z 30.   januára   2006   č.   k. 24 C 277/2005-47. Okresný súd rozhodol tak, že za obdobie od 10., resp. 12. decembra 2003 do 15. júla 2004 priznal sťažovateľke poplatok z omeškania vo výške 0,01 % denne a od 15. júla 2004, keď bol uverejnený nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03, jej nepriznal   žiaden   poplatok   z omeškania.   Krajský   súd   tento   rozsudok   v napadnutej   časti zmenil a sťažovateľke priznal od 15. júla 2004 poplatok z omeškania vo výške 0,1 % denne.

Z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 vyplýva, že ústavný súd okrem iného vyslovil aj nesúlad ustanovenia § 38 ods. 3 a 4 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č. 273/1994 Z.   z.   o   zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a   o   zriaďovaní   rezortných, odvetvových,   podnikových   a   občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších predpisov   s čl.   20   ods.   1   druhou   vetou   v spojení   s čl.   13   ods.   3   a 4   ústavy.   Nález bol uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 396/2004 Z. z. 15. júla 2004.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. (...)

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom (...).

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné   do   šiestich   mesiacov   od   vyhlásenia   rozhodnutia   ústavného   súdu   uviesť   ich do súladu   s ústavou,   s ústavnými zákonmi a s   medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   ministerstiev   a   ostatných   ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh súd.

Podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie ak návrh podá (...) súd, v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou (...).

Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až e) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom   vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov s právnym predpisov vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho   ustanovenia   strácajú   účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov   nimi zrušených; ak však išlo len o ich   zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Podľa   §   41b   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   ak   súd   v trestnom   konaní   vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa čl. 125 ústavy, rozsudok, ktorý   nadobudol   právoplatnosť,   ale   nebol   vykonaný,   strata   účinnosti   takého   právneho predpisu,   jeho   časti   alebo   niektorého   ustanovenia   je   dôvodom   obnovy   konania   podľa ustanovení Trestného poriadku.

Podľa § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti   alebo   v niektorom   ustanovení   stratil   účinnosť,   zostávajú   nedotknuté;   povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Za   výnimku   z princípu,   podľa   ktorého   výklad   zákonov   prislúcha   predovšetkým všeobecným   súdom,   treba   považovať   viaceré   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde. V danom prípade ide o ustanovenia, z ktorých vyplývajú účinky nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o súlade právnych predpisov.

Podľa právneho názoru sťažovateľky povinnosťou všeobecného súdu je aplikovať právny stav vzniknutý nálezom ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov, a to nielen v procesnoprávnom   zmysle,   ale   aj   z hľadiska   hmotnoprávneho.   To   znamená,   že hmotnoprávne   účinky   nesúladného   ustanovenia   sa   uverejnením   nálezu   ústavného   súdu anulujú   ex   tunc.   V týchto   prípadoch   sa   teda   vychádza   z toho,   že   hmotnoprávne   účinky nesúladného ustanovenia sú nálezom ústavného súdu anulované od začiatku.

Oproti   tomu   podľa   právneho   názoru   krajského   súdu   treba   hmotnoprávne   účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov vykladať tak, že platia ex nunc, teda od momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov. Preto nároky vzniknuté do momentu uverejnenia nálezu o nesúlade právnych predpisov sa riadia právnym stavom existujúcim dovtedy. Nový právny stav založený nálezom ústavného súdu sa vzťahuje iba na nároky vzniknuté od uverejnenia nálezu.

Z pohľadu ústavného súdu treba na úvod konštatovať, že v danej veci ide o kolíziu medzi   princípom   zachovávania   ústavnosti   na   jednej   strane   a princípom   právnej   istoty na strane druhej. Oba princípy sú súčasťou právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Princíp zachovávania   ústavnosti   sa   realizuje   v tomto   prípade   rozhodovaním   ústavného   súdu v konaní   o súlade   právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ústavy.   Princíp   právnej   istoty   sa prejavuje   v dvoch   smeroch.   Jednak   je   založený   na   prezumpcii   ústavnosti   právnych predpisov   (až   do   opačného   rozhodnutia   ústavného   súdu)   a jednak   na   právoplatných rozhodnutiach   orgánov   verejnej   moci   vychádzajúcich   z   prezumpcie   ústavnosti.   Podľa názoru   ústavného   súdu   prednosť   treba   dať   jednoznačne   princípu   ústavnosti,   a to za súčasného spolupôsobenia určitých bŕzd daných princípom právnej istoty.

Ústava a zákon o ústavnom súde rozdeľujú problematiku hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného   súdu   o súlade   právnych   predpisov   na dve   skupiny. Ide   predovšetkým o prípady, ktoré boli do momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov už právoplatne ukončené (judikované). Ďalej sú to prípady, ktoré vo chvíli uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov právoplatne ukončené ešte neboli.

1. Z ustanovenia § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde možno jednoznačne vyvodiť, že   v trestných   veciach   právoplatne   skončených   pred   uverejnením   nálezu   o nesúlade právnych predpisov, po uverejnení nálezu môže odsúdený požiadať o obnovu konania, ak bol nesúladný právny predpis podkladom právoplatného odsudzujúceho rozsudku. Tým sa dosiahne, že jeho právoplatné odsúdenie za spáchanie trestného činu môže byť v rámci obnovy konania (ako následku nálezu o nesúlade) zrušené a môže dôjsť k priaznivejšiemu posúdeniu jeho konania, prípadne aj k jeho úplnému oslobodeniu spod obžaloby. Rovnakú možnosť však zákon nedáva poškodenému v trestnom konaní, napr. v situácii, keď došlo k právoplatnému   oslobodeniu   trestne   stíhanej   osoby   v dôsledku   aplikácie   právneho predpisu, ktorý bol neskôr vyhlásený za nesúladný.

Možno konštatovať,   že v trestnom   konaní vo   vzťahu voči   právoplatne odsúdenej osobe hmotnoprávne následky nálezu o nesúlade uverejneného po právoplatnom odsúdení nastávajú jednoznačne ex tunc, nie teda iba od momentu uverejnenia nálezu. Vinu trestne stíhanej osoby možno po uverejnení nálezu znova posudzovať, a to už vo svetle nálezu o nesúlade.

Z ustanovenia   §   41b   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   právoplatné rozhodnutia   vydané   v občianskoprávnom   a správnom   konaní   pred   uverejnením   nálezu ústavného   súdu   o nesúlade   právnych   predpisov   po   uverejnení   nálezu   zostávajú   síce nedotknuté, avšak povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať. Uvedené   ustanovenie   však   neposkytuje   žiadnu   ochranu   tomu   účastníkovi občianskoprávneho alebo správneho konania, ktorý bol v konaní neúspešný, teda uplatnený nárok mu vzhľadom   na aplikáciu   nesúladného právneho predpisu   nebol priznaný, resp. nebol priznaný v celom rozsahu.

Aj   tu   možno   konštatovať,   že   hmotnoprávne   účinky   nálezu   o nesúlade   pôsobia ex tunc. Aj keď nedochádza k obnove právoplatne skončeného konania, pokiaľ povinný subjekt do uverejnenia nálezu uloženú povinnosť nesplnil, stáva sa táto nevymáhateľnou proti vôli povinného subjektu.

2.   Hoci   ústava   a zákon   o ústavnom   súde   nemajú   výslovné   ustanovenia o hmotnoprávnych   účinkoch   nálezu   o nesúlade   vydaného   pred   právoplatným   skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori musí to tak byť   vo   veciach   neskončených   právoplatne   v momente   uverejnenia   nálezu   o nesúlade. Opačný   výklad   je   priamym   popretím   princípu   zachovávania   ústavnosti   a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty.

Ústavný súd považuje za potrebné v tejto súvislosti pripomenúť, že podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy a § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde môže podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov aj všeobecný súd, a to v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Ak totiž všeobecný súd dospeje k záveru, že právny predpis, ktorý by mal   v konkrétnej   prerokúvanej   veci   aplikovať,   nie   je v súlade   s právnym   predpisom vyššej právnej sily, má možnosť vylúčiť aplikáciu tohto nesúladného právneho predpisu cestou ústavného súdu, ktorý môže nesúlad právneho predpisu vysloviť. Následkom nálezu ústavného súdu by malo byť, že všeobecný súd daný právny predpis nebude pri rozhodovaní veci   aplikovať.   Pri   právnom   názore,   aký   zastáva   krajský   súd,   nemalo   by   oprávnenie všeobecného súdu podať návrh na vyslovenie nesúladu žiaden konkrétny praktický význam. Hoci by ústavný súd nesúlad predpisu vyslovil, nič by sa tým nezmenilo na hmotnoprávnom posúdení   konkrétnej   veci,   lebo   posudzované   nároky   vznikli   ešte   v čase,   keď   bol   tento predpis platný a účinný a vzťahovala sa naň prezumpcia ústavnosti.

Možno   urobiť   záver,   že   interpretácia   hmotnoprávnych   účinkov   nálezu   ústavného súdu   o nesúlade   právnych   predpisov,   ktorú   zastáva   krajský   súd,   je   arbitrárna.   Je   totiž v zrejmom rozpore s ústavnou a zákonnou úpravou.

Takýto   záver   korešponduje   aj   so   stanoviskom   pléna   ústavného   súdu   sp.   zn. PLz. ÚS 1/06   z 11.   októbra   2006,   ktorým   ústavný   súd   prijal   zjednocujúce   stanovisko k odlišným právnym názorom senátov ústavného súdu vyslovených pri svojej rozhodovacej činnosti   na   aplikáciu   nálezu   ústavného   súdu   č.   k.   PL.   ÚS   38/03-39   zo   17.   mája   2004 v konaní pred všeobecným súdom, ktorého predmetom je určenie poplatku z omeškania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné vysloviť, že rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Cob 113/06-89 z 28. júna 2006 bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu). Za daných okolností nebolo   podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné   vo   výrokovej   časti   nálezu   vysloviť   aj porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože majetková ujma jej vznikla   len sprostredkovane   a bola spôsobená   porušením   jej   základného práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   označeným   rozsudkom   krajského   súdu,   pričom   vyslovenie porušenia   tohto   základného   práva   spolu   s ďalšími   časťami   výroku   tohto   rozhodnutia ústavného   súdu   je   spôsobilé   dostatočne   zabezpečiť   ochranu   všetkých   ústavou garantovaných práv sťažovateľky vrátane odstránenia jej ujmy na majetku.

Keďže   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označeného   článku   ústavy   rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Cob 113/06-89 z 28. júna 2006, podľa § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Pretože ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.   Sťažovateľka   žiadala,   aby   jej   ústavný   súd   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 000 Sk. V nadväznosti na zrušenie rozsudku krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie považoval ústavný súd poskytnutie ochrany porušenému základnému   právu   týmto   spôsobom   za   dostatočné   a sťažovateľke   primerané   finančné zadosťučinenie nepriznal.

Z   dôvodu   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   ústavný   súd   priznal   sťažovateľke náhradu trov konania za dva uplatnené a účelne vynaložené úkony právnej služby. Za dva úkony vykonané v roku 2006 patrí odmena dvakrát po 2 730 Sk a režijný paušál dvakrát po 164 Sk (§ 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu 5 788 Sk, ku ktorej bolo treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 1 099,72 Sk, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkove sumu 6 887,72 Sk.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o sťažovateľkou uplatnenej náhrade trov konania rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 24. mája 2007