znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 353/2014

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   Kerametal,   akciová   spoločnosť,   Bratislava, Jašíkova   2,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Allanom   Böhmom,   Advokátska kancelária, Jesenského 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave   č.   k.   4   S/191/2010-590   z 25.   mája   2012,   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf/56/2012 z 9. apríla 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sdo/35/2013 z 9. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Kerametal, akciová spoločnosť, Bratislava   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2014 osobne do podateľne doručená sťažnosť spoločnosti Kerametal, akciová spoločnosť, Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   resp.   v citovanom   texte   aj   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a čl.   1   ods.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 S/191/2010-590 z 25. mája 2012, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf/56/2012 z 9. apríla 2013 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo/35/2013 z 9. decembra 2013.

2.   Zo   sťažnosti   a z k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľka   je žalobcom   v právnej   veci   o preskúmanie rozhodnutia   žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej   republiky   Bratislava   č.   I/221/7229-43344/2010/990395-r   z 1.   apríla   2010 vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 4 S/191/2010. Krajský súd sťažovateľkinu žalobu rozsudkom   z 25.   mája   2012   zamietol.   O odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   najvyšší   súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžf/56/2012 z 9. apríla 2013 tak, že potvrdil rozsudok krajského súdu. Proti odvolaciemu rozsudku podala sťažovateľka 28. mája 2013 dovolanie. Najvyšší súd (ako   dovolací   súd)   konanie   o dovolaní   zastavil   uznesením   sp.   zn.   1   Sdo/35/2013 z 9. decembra 2013.

3.   V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf/56/2012 z 9. apríla 2013 nadobudol právoplatnosť 30. apríla 2013 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo/35/2013 z 9. decembra 2013 nadobudlo právoplatnosť 7. januára 2014.

4. Sťažovateľka tvrdí, že vo veci konajúce všeobecné súdy porušili predmetnými rozhodnutiami jej ňou označené základné práva zaručené ústavou a listinou, ako aj práva zaručené dohovorom a dodatkovým protokolom (body 1 a 6).

5. Podľa názoru sťažovateľky „v danom prípade došlo k viacnásobnej nezákonnej aplikácii zákona, kedy konajúce súdy vychádzajúce zo svojich svojvoľných úvah, aplikovali výklad   zákona   v absolútnom   rozpore   s jeho   paragrafovým   znením...   ako   aj   ustálenou právnou teóriou... v prejednávanej veci rozhodli tak v prvostupňovom, ako i v odvolacom konaní   arbitrárne,   svojvoľne   a v hrubom rozpore s platným   právom,   čím   porušili   právo sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie,   ktoré   v konečnom   dôsledku   vyústili do neoprávneného zásahu aj do práva sťažovateľa vlastniť majetok. Krajský súd... a ani Najvyšší súd... sa nevysporiadali riadne s rozhodujúcimi argumentmi sťažovateľa...“.

6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   uloženie   dane   a   poplatku   iba   zákonným spôsobom a na základe zákona podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy... a základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., čl. 36 ods. 1 Listiny... a čl. 6 ods.   1   Dohovoru...   a   základné   právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1 Ústavy..., čl. 11 ods. 1 Listiny... a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru... a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 25. 05. 2012, č. k. 4 S/191/2010-590, rozsudkom Najvyššieho súdu... zo dňa 09. 04. 2012, sp.   zn.   3 Sžf/56/2012 a uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 09. 12. 2013, sp. zn. 1 Sdo/35/2013, porušené boli.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu...   zo   dňa   09.   04.   2013,   sp.   zn.   3   Sžf/56/2012 a uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   09.   12.   2013,   sp.   zn. 1 Sdo/35/2013 zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

3. Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania... vo výške 284,08 EUR...“

II.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd skúma všeobecné, ako aj osobitné   náležitosti   návrhu   (sťažnosti)   podľa   ustanovení   §   20,   §   50   a   §   53   zákona o ústavnom   súde   vrátane okolností,   ktoré   by   mohli   byť dôvodom   na   jeho   odmietnutie. Zaoberá sa teda okrem iného aj včasnosťou podania posudzovanej sťažnosti.

8. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie   uvedenej   lehoty   je zákonom   ustanoveným   dôvodom   na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

9.   Napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   ako   súdu   dovolacieho   nadobudlo právoplatnosť   7.   januára   2014   (bod   3).   Sťažnosť   proti   nemu   sťažovateľka   doručila ústavnému súdu 5. marca 2014. Z uvedených skutočností sa na prvý pohľad javí, že lehota na   podanie   sťažnosti   bola   dodržaná.   Ústavný   súd   v   súlade   s   ustálenou   judikatúrou inšpirovanou   právnymi   závermi   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   napr.   rozsudkom z 12. novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54, podľa ktorej v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010).

Citovaná judikatúra je uplatniteľná v tých prípadoch, keď právomoc dovolacieho (najvyššieho)   súdu   preskúmať   odvolacie   rozhodnutie   má   legálny   základ   v   procesnom predpise [Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“)]. Inými slovami, aplikovať zásadu zachovania   lehoty   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   proti   rozhodnutiu odvolacieho súdu z dôvodu podaného dovolania možno len vtedy, ak právomoc dovolacieho súdu   posúdiť   splnenie   podmienok   prípustnosti   (zakotvených   v   §   237   –   §   239   OSP) podaného mimoriadneho opravného prostriedku má vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu zákonný základ.

10. Podľa § 246c ods. 1 OSP vzťahujúceho sa z hľadiska jeho systematiky na všetky konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (teda aj na konanie o opravných prostriedkoch podľa tretej hlavy tejto časti) na riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len ak to je ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu najvyššieho súdu opravný prostriedok nie je prípustný.

Aj   ústavný   súd   už vo   svojej   rozhodovacej   praxi   konštatoval   ústavnú   konformitu názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   neprípustné   (II.   ÚS   65/2010, IV. ÚS 208/08, IV. ÚS 274/09 a ďalšie).

Z   citovaného   ustanovenia   i   judikatúry   vyplýva,   že   najvyšší   súd   nemá   právomoc konať o dovolaní podanom proti rozhodnutiu najvyššieho súdu v ktoromkoľvek z konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Nejde tu teda o procesnú neprípustnosť dovolania, ale o   nedostatok   právomoci   najvyššieho   súdu   na konanie o dovolaní.   Tomu zodpovedá aj výrok uznesenia najvyššieho súdu, ktorý pri podaní dovolania proti svojmu odvolaciemu rozhodnutiu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku toto dovolanie neodmieta ako procesne neprípustné [§ 243b ods. 5 prvá veta OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm.   c)   OSP],   ale   uznesením   konanie   o   ňom   zastaví   pre   neodstrániteľný   nedostatok podmienky konania podľa § 243c OSP v spojení s § 104 ods. 1 OSP. Tomuto konceptu zodpovedá aj výrok a odôvodnenie uznesenia, ktorým najvyšší súd konanie o dovolaní sťažovateľky zastavil.

11.   V   nadväznosti   na   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   sa   v   prípade   podania mimoriadneho   opravného   prostriedku   lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1 ústavy   zachováva,   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   okolnostiach   posudzovaného   prípadu sťažovateľkino   dovolanie   nepredstavovalo   prostriedok   spôsobilý   zabezpečiť   ochranu   jej práv, najvyšší súd nedisponoval právomocou preskúmať ani len jeho procesnú prípustnosť z hľadísk vymenovaných v § 237 až § 239 OSP, čo napokon viedlo k tomu, že ho najvyšší súd neodmietol ako procesne neprípustný, ale konanie o ňom zastavil.

V   podmienkach   aktuálnej   právnej   úpravy   teda   sťažovateľka   namiesto   účinného prostriedku ochrany svojich základných práv, ktorým bola sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   ako   súdu   odvolacieho, využila iný prostriedok, ktorého podanie však nemalo potrebný legálny základ. Neunesenie procesnej zodpovednosti sťažovateľky   za   kvalitu   ochrany   svojich   hmotných   práv   nemôže   nahrádzať   doterajšou judikatúrou   sformulovaná   zásada   zachovania   lehoty   na   podanie   sťažnosti   v   prípade podaného   mimoriadneho   opravného   prostriedku,   pretože   v   popísaných   okolnostiach   by takýto   postup   znamenal   úplnú   benevolenciu   ústavného   súdu   pri   posudzovaní   splnenia procesných   predpokladov   na   konanie   o   sťažnosti   podanej   proti   odvolacím   rozsudkom najvyššieho súdu zjavne po uplynutí dvoch mesiacov od nadobudnutia ich právoplatnosti (III. ÚS 516/2013). Vzhľadom na uvedené a skutočnosť, že odvolací rozsudok najvyššieho súdu (pozri bod 3) sp. zn. 3 Sžf/56/2012 z 9. apríla 2013 nadobudol právoplatnosť 30. apríla 2013 a sťažovateľkina sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 5. marca 2014 (bod 1), bolo potrebné   sťažnosť   v   tejto   jej   časti   podľa   §   25   ods.   2   v spojení   s § 53   ods.   3   zákona o ústavnom súde odmietnuť ako oneskorene podanú.

12. Vo vzťahu k uzneseniu sp. zn. 1 Sdo/35/2013 z 9. decembra 2013 ústavný súd konštatuje,   že   v danom   prípade   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   rozhodoval   o dovolaní sťažovateľky proti rozhodnutiu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vydanému v rámci správneho súdnictva. Za daných   okolností najvyšší súd postupoval správne, ak konanie o dovolaní   sťažovateľky   s poukazom   na   §   246c   OSP   v spojitosti   s   §   104   ods.   1   OSP zastavil, keďže v danom prípade dovolanie nebolo prípustné. Aj ústavný súd už vo svojej rozhodovacej praxi konštatoval ústavnú konformitu názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku   neprípustné.   Z uvedeného   dôvodu   sťažovateľkinu   sťažnosť   v tejto   jej   časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

13. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, nepovažoval už ústavný súd za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014