znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 353/2013-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   5.   júna   2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. B., K., zastúpeného advokátkou E. K., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 v spojení s čl. 47 ods. 3 a čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   –   odvolacieho   disciplinárneho   senátu   sp.   zn.   1   Dso   2/2012 z 21. januára 2012, ako aj jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2013 doručená sťažnosť JUDr. J. B., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou E. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 a čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   –   odvolacieho disciplinárneho   senátu   (ďalej   len   „odvolací   disciplinárny   senát“)   sp.   zn.   1   Dso   2/2012 z 21. januára   2013   (ďalej   len   „napadnuté   rozhodnutie“),   ako   aj   jemu   predchádzajúcim postupom.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   sudcom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“).

Ku   skutkovému   stavu   disciplinárneho   konania   vedeného   proti   nemu   sťažovateľ uviedol: «Bývalý predseda Krajského súdu v Banskej Bystrici („navrhovateľ“) podal dňa 27. 11. 2009 proti sťažovateľovi na Najvyšší súd Slovenskej republiky – Disciplinárny súd, návrh na začatie disciplinárneho konania pre závažné disciplinárne previnenie podľa § 116 ods.   2 písm.   g)   zákona č. 385/2000 Z.   z. o sudcoch a prísediacich v znení   neskorších predpisov („ZoS“), z dôvodu zbytočných prieťahov v štyroch trestných veciach, s návrhom na uznanie viny a uloženie disciplinárneho opatrenia – preloženie na súd nižšieho stupňa [§117 ods. 5 písm. a) ZoS.]

Prvostupňový   disciplinárny   súd   („PDS“)   po   štyroch   ústnych   pojednávaniach, rozhodnutím sp. zn. 2 Ds 11/2009 zo dňa 06. 04. 2011 vyhovel disciplinárnemu návrhu („rozhodnutie zo dňa 06. 04. 2011“).

Na   základe   odvolania   disciplinárne   stíhaného   sudcu   odvolací   disciplinárny   súd („ODS“) rozhodnutím sp. zn. 2 Dso 3/2011 z 31. 10. 2011 podľa § 131 ods. 4 ZoS zrušil rozhodnutie PDS a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol („rozhodnutie z 31. 10. 2011“.)

Dňa 13. 12. 2011 podaním, ktoré bolo urobené elektronicky, navrhovateľ (súčasný predseda Krajského súdu v Banskej Bystrici), vzal v súlade s § 120 ods. 9 ZoS disciplinárny návrh späť.

Poukázal   najmä   na   rozhodnutie   ODS   z   31.   10.   2011   a   o.   i.   uviedol:   „odvolací disciplinárny súd prihliadol na množstvo vecí, ktoré boli sudcovi pridelené na konanie a rozhodnutie   v   rokoch   2007-2009,   na   pridelenie   reštančných   vecí   po   odchádzajúcom sudcovi,   zohľadnil   množstvo   skončených   vecí   ako   aj   neúspešnú   snahu   sudcu   riešiť nepriaznivý   stav   v   senáte   podaním   námietok   voči   neprimeranému   počtu   vecí   v   senáte, pričom došiel k záveru, že sudca nemohol v každej jednotlivej veci, a teda najmä vo veciach sp. zn. 1T 25/1999, 5T 2/2004, 5 To 4/2009 a 5 To 12/2009 konať bez prieťahov, pričom všetky tieto skutočnosti nasvedčujú tomu, že sudca JUDr. J. B. neporušil svoju sudcovskú povinnosť konať bez zbytočných prieťahov zavinene.

Vzhľadom na to, že disciplinárny súd je viazaný právnym názorom, ktorý vo svojom rozhodnutí   vyslovil   odvolací   disciplinárny   súd,   pričom   navrhovateľ   nedisponuje   inými dôkazmi, ktoré by mohli dodatočne zmeniť skutkový stav tak, aby vec mohla byť posúdená inak,   beriem   v   plnom   rozsahu   späť   návrh   na   začatie   disciplinárneho   konania   a disciplinárne konanie navrhujem zastaviť“.

Keďže názor sťažovateľa o neopodstatnenosti disciplinárneho stíhania od samého začiatku   posilňovali,   okrem   iného,   aj   právny   názor   v   rozhodnutí   ODS   z   31.   10.   2011 a stanovisko navrhovateľa vyjadrené v späťvzatí návrhu, na ústnom pojednávaní pred PDS dňa 14. 12. 2011 požiadal, aby bol oslobodený.

PDS však na tomto ústnom pojednávaní rozhodol, že disciplinárne konanie proti sťažovateľovi zastavuje, pretože disciplinárny návrh bol vzatý späť („rozhodnutie zo 14. 12. 2011“).

Na základe odvolania sťažovateľa, ktorým sa domáhal zrušenia rozhodnutia PDS a oslobodenia, ODS bez ústneho pojednávania rozhodnutím sp. zn. 1 Dso 2/2012 zo dňa 21. 01.   2013   podľa   §   131   ods.   4   ZoS   rozhodol   tak,   že   odvolanie   zamietol   (ďalej   aj „namietané rozhodnutie ODS“ alebo „rozhodnutie ODS z 21. 01. 2013“.)»

Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   – prvostupňový   disciplinárny senát (ďalej   len „prvostupňový disciplinárny senát“) v rozhodnutí sp. zn. 2 Ds 11/2009 zo 14. decembra 2011 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa sťažovateľa v podstatnom poukázal na skutočnosť,   že   predseda   krajského   súdu   (ďalej   len   „navrhovateľ“)   vzal   návrh na disciplinárne konanie voči sťažovateľovi späť a navrhol konanie zastaviť. Prvostupňový disciplinárny senát vyslovil právny názor, podľa ktorého späťvzatie návrhu tvorí prekážku v ďalšom konaní a súd nemá inú možnosť, len konanie zastaviť, a to aj napriek tomu, že sťažovateľ   žiadal,   aby   bol   pre   nedostatok   zavinenia   spod   disciplinárneho   previnenia oslobodený.

V odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu sťažovateľ uviedol tieto rozhodujúce skutočnosti:

„1.   Vzhľadom na závažné zistenia v prospech sudcu uvedené v rozhodnutí ODS z 31. 10. 2011 sme žiadali jeho oslobodenie (str. 1, str. 2 ods. 1.).

2. Navrhovateľ s poukazom na právny názor v označenom rozhodnutí ODS v ďalšom konaní pred PDS vzal návrh späť (lebo nedisponuje inými dôkazmi, aby vec mohla byť posúdená inak) a alternatívne súhlasil aj s oslobodením sudcu (str. 2 ods. 2, 3.)

3. Ide o stret dvoch dôvodov pre ukončenie disciplinárneho konania (oslobodenie a zastavenie) a vzhľadom na postupnosť dôvodov ukončenia disciplinárneho konania, ktoré sú uvedené v § 129 ZoS, treba dať prednosť skoršiemu dôvodu, t. zn. oslobodeniu podľa ods. 4 pred zastavením podľa ods. 6; oslobodeniu treba dať prednosť aj preto, lebo je to pre sudcu priaznivejšie (str. 2-3.)

4. S ohľadom na § 150 ods. 2 ZoS možno primerane aplikovať aj § 239 ods. 2 TP (str. 3 predposledný odsek.)

5. Oslobodenie sudcu by bolo aj v súlade s princípom rovnakého zaobchádzania, poukazujúc   na   inú   obdobnú   disciplinárnu   vec   (2   Ds   /2005),   kde   bol   sudca   napokon oslobodený,   hoci   tomu   predchádzalo   právoplatné   zastavenie   konania   pre   oneskorenosť disciplinárneho   návrhu;   odlišné   rozhodovanie   v obdobných   prípadoch   by   znamenalo porušenie ústavnej zásady rovnosti (str. 3 posledný odsek; str. 4 prvý odsek.)

6. PDS na ústnom pojednávaní dňa 14. 12. 2011 po späťvzatí návrhu zo strany navrhovateľa ďalej pokračoval v konaní a smeroval k tomu, aby vo veci meritórne rozhodol (str. 4 ods. 2.)

7. Sudca v odvolaní žiadal, aby ODS zrušil napadnuté rozhodnutie PDS a sudcu oslobodil (str. 4 ods. 3.)

8. Sudca tiež žiadal náhradu trov disciplinárneho konania (str. 4-5.).“

Odvolací   disciplinárny   senát   v   napadnutom   rozhodnutí   zamietol   odvolanie sťažovateľa,   pričom   v   podstatnom   uviedol,   že   odvolanie   sťažovateľa   nie   je   dôvodné, prvostupňový disciplinárny senát nemal inú možnosť ako disciplinárne konanie zastaviť, pretože nemal právny titul konať a využitie dispozitívnej zásady navrhovateľom možno prirovnať k procesnej situácii uvedenej v §239 Trestného poriadku – späťvzatiu obžaloby prokurátorom.   Akceptovaním   právneho   názoru   sťažovateľa   o   postupnej   „hierarchii“ rozhodovacích   dôvodov   uvedených   v   §129   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“) by podľa názoru odvolacieho disciplinárneho senátu existovali popri sebe dve rozhodnutia. Vo vzťahu k veci vedenej pod sp. zn. 2 Ds 8/2005, na ktorú sťažovateľ poukazoval, odvolací disciplinárny senát uviedol, že procesný stav v uvedenej veci bol diametrálne odlišný.

S   argumentáciou   sťažovateľa   uvedenou   v   odvolaní   proti   prvostupňovému rozhodnutiu   sa   odvolací   disciplinárny   súd   vysporiadal   takýmto   spôsobom: „Na argumentáciu   odvolateľa...   (stret   dôvodov   ukončenia   disciplinárneho   konania a potreba prednosti oslobodenia pred zastavením konania), ODS odpovedá tak, že takéto riešenie je neprijateľné, lebo by popri sebe existovali dve rozhodnutia...

K tomu uvádzame: tvrdenie ODS o neprijateľnosti takéhoto riešenia (lebo by potom vlastne existovali popri sebe dve rozhodnutia), je neopodstatnené. Ak súd rozhodne napr. o oslobodení,   potom   už   predsa   nemôže   zastavovať   konanie   (a   tiež   naopak).   Existencia dvoch rozhodnutí popri sebe je právne nepredstaviteľná.

Na argumentáciu odvolateľa... o potrebe primeraného uplatnenia § 239 ods. 2 TP, ODS vôbec neodpovedá. ODS však uvádza, že späťvzatie návrhu v disciplinárnom konaní možno   prirovnať   k   procesnej   situácii   uvedenej   v   §   239   TP   –   späťvzatiu   obžaloby prokurátorom...

K   tomu   uvádzame:   keďže   k   späťvzatiu   návrhu   navrhovateľom   v   disciplinárnom konaní došlo až po začatí ústneho pojednávania (na piatom ústnom pojednávaní), nemožno to prirovnať k späťvzatiu obžaloby prokurátorom podľa § 239 ods. 1 TP, pretože toto je možné   iba   do   začatia   hlavného   (a   teda   ústneho)   pojednávania.   Späťvzatie   návrhu v disciplinárnom konaní po začatí ústneho pojednávania možno prirovnať iba k § 239 ods. 2 TP o ustúpení prokurátorom od obžaloby po začatí hlavného pojednávania.

Argumentáciu   odvolateľa...   o   potrebe oslobodenia,   aj s   prihliadnutím   na princíp rovnakého zaobchádzania a ústavnú zásadu rovnosti (s poukazom na inú disciplinárnu vec – 2 Ds 8/2005) - ODS neakceptuje s tým, že procesný stav v označenej disciplinárnej veci bol diametrálne odlišný...

K   tomu   uvádzame,   že   problém   ústavnej   zásady   rovnosti   a   jej   riešenia   nie   je vyčerpaný   iba   porovnávaním   postavenia   dvoch   účastníkov   –   sudcov   (ako   disciplinárne stíhaných sudcov), v dvoch disciplinárnych veciach – kde sa eventuálne môže javiť ako odlišný. Problém ústavnej zásady rovnosti však treba riešiť aj pri porovnávaní postavenia účastníkov   (navrhovateľa   a   disciplinárne   stíhaného   sudcu)   v   jednej,   t.   zn.   tejto disciplinárnej   veci   a   analyzovať   z   hľadiska   rovnosti   strán   v   konaní   (viď   ďalej   text sťažnosti).

Na argumentáciu odvolateľa... (že na piatom ústnom pojednávaní pred PDS dňa 14. 12. 2011 PDS vlastne pokračoval v konaní, a mohol teda rozhodnúť aj v merite veci) ODS nereaguje vôbec.

Na zásadnú požiadavku odvolateľa..., aby bolo rozhodnutie PDS zo 14. 12. 2011 zrušené   a   sudca   spod   návrhu   oslobodený,   ODS   odpovedá   tak,   ako   je   uvedené   vyššie v bodoch 1, 2, 3 a 7 jeho rozhodnutia:

- po zvážení všetkých okolností významných pre rozhodnutie, táto požiadavka nie je dôvodná;

- PDS po doručení späťvzatia návrhu nemal inú možnosť, ako konanie zastaviť;

- späťvzatím návrhu vzniká situácia, že niet právneho titulu ďalej vo veci konať;

- keď navrhovateľ vzal návrh späť v zmysle zákona, ODS je povinný rešpektovať dispozičné právo navrhovateľa.

Len pre upresnenie... poukazujem na to, že navrhovateľ doručil späťvzatie návrhu elektronicky dňa 13. 12. 2011, t. j. deň pred určeným termínom ústneho pojednávania, toto svoje elektronické podanie však potvrdil písomne predložením originálu podania (a aj ústne do   zápisnice)   až na ústnom   pojednávaní na PDS   dňa   14.   12.   2011.   PDS   preto   mohol o späťvzatí konať až dňa 14. 12. 2011 a to s ohľadom na ust. § 62 ods. 1 TP.

K podstate argumentácie ODS uvedenej vyššie v bodoch 1, 2, 3 a 7 uvádzame, že:

- ODS   nezvážil   všetky   okolnosti   významné   pre   rozhodnutie,   pretože   ignoroval ústavné aspekty veci;

- keby ODS tieto okolnosti zvážil, mohol dospieť k záveru, že existuje aj iná možnosť ako rozhodnúť vo veci okrem zastavenia konania, keďže existoval právny titul na konanie vo veci;

- ODS bol povinný v prvom rade rešpektovať ústavu a práve v ústavnom kontexte mal posúdiť aj dispozičné právo navrhovateľa.“

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej namietal, že v zmysle § 150 ods. 2 zákona o sudcoch sa na disciplinárne konanie primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu – Trestného poriadku, ak zákon o sudcoch neustanovuje inak alebo z povahy veci nevyplýva niečo iné. Zákon   o   sudcoch   upravuje   postup   disciplinárneho   súdu   odlišne   ako   Trestný   poriadok, ak k späťvzatiu návrhu dôjde po začatí ústneho pojednávania. Podľa § 129 ods. 6 zákona o sudcoch   disciplinárny   senát   zastaví   disciplinárne   konanie,   ak   vyjde   najavo   niektorý z dôvodov zastavenia uvedených v § 124 pri ústnom pojednávaní (dôvodom zastavenia je aj späťvzatie disciplinárneho návrhu).

Odlišne analogickú situáciu rieši Trestný poriadok v § 239 ods. 2, podľa ktorého ak prokurátor na hlavnom pojednávaní oznámi, že ustupuje od obžaloby v celom rozsahu alebo pre niektorý zo skutkov uvedených v obžalobe, súd obžalovaného oslobodí v celom rozsahu alebo pre niektorý zo skutkov uvedený v obžalobe...

Vo   vzťahu   k   uvedenému   sťažovateľ   argumentoval: „Prokurátor   môže   teda   vziať obžalobu späť podľa § 239 ods. 1 TP iba do začatia hlavného pojednávania. Po začatí hlavného pojednávania sa už takýto úkon kvalifikuje ako ustúpenie od obžaloby podľa § 239 ods. 2 TP s odlišným právnym následkom (uvedeným v ust. § 239 ods. 2 TP). Z uvedeného vyplýva, že TP striktne odlišuje situáciu, kedy prokurátor (v postavení navrhovateľa) vezme návrh na začatie konania späť ešte pred začatím hlavného pojednávania, a keď tak urobí po začatí hlavného pojednávania. Zákon spája s takýmto postupom prokurátora odlišné právne následky. Uvedené jednoznačne reflektuje aj tú skutočnosť, že hlavné pojednávanie je verejné a po jeho začatí sa verejnosť môže dozvedieť, že obžalovaný čelí z nejakých dôvodov trestnému stíhaniu a obžalobe. Analogická situácia je aj v prípade disciplinárne stíhaného   sudcu   –   verejnosť   sa   o   konaní   vedenom   proti   sudcovi   dozvie   spravidla   až na ústnom pojednávaní (ak neberieme do úvahy situácie, kedy navrhovateľ sám iniciatívne informuje verejnosť - médiá o tom, že sudca je disciplinárne stíhaný).

Dôsledkom aplikácie ustanovení § 129 ods. 6 ZoS namiesto analogickej aplikácie § 239   ods.   2   TP   v   prípade   sťažovateľa   je,   že   verejnosť   na   neho   nebude   nazerať   ako na osobu, ktorá sa nedopustila disciplinárneho previnenia (ktoré sa mu kládlo za vinu), ale ako na osobu, proti ktorej muselo byť disciplinárne konanie zastavené pre nedostatok vôle navrhovateľa pokračovať v disciplinárnom konaní. Navyše, napriek tomu, že aj navrhovateľ vo svojom späťvzatí jasne komunikuje, že návrh berie späť aj preto, že nie je schopný preukázať splnenie jedného zo základných predpokladov príslušnej skutkovej podstaty – a to zavinenie, a teda by boli splnené podmienky pre oslobodenie sudcu, sudca si nemôže uplatňovať náhradu trov konania, ktoré mu pri obrane jeho práv vznikli. Podotýkame, že sťažovateľ čelil disciplinárnemu konaniu počas niekoľkých rokov, pričom sa uskutočnilo päť   verejných   pojednávaní,   predkladal   vyjadrenia,   musel   podávať   odvolanie   (ako   sa ukázalo,   nielen   jeho   odvolanie   ale   aj   ostatná   obrana   používaná   počas   konania   boli dôvodné).

Ustanovenie § 129 ods. 6 ZoS umožňujúce zastaviť konanie v dôsledku späťvzatia tak umožňuje navrhovateľovi určitú   formu obštrukcie: Ak   sa počas   konania   a   dokazovania ukáže, že navrhovateľ nie je schopný preukázať tvrdenia, ktoré uvádza v návrhu na začatie disciplinárneho   konania,   a   teda   sú   splnené   predpoklady   na   oslobodenie   disciplinárne stíhaného sudcu, navrhovateľ späťvzatím znemožní nielen úplné očistenie disciplinárneho sudcu   v   očiach   verejnosti   (odbornej   aj   laickej),   ale   vyhne   sa   aj   povinnosti   uhradiť disciplinárne stíhanému sudcovi vzniknuté a účelne uplatňované trovy konania. Takýto stav je ústavne neudržateľný.“

Podľa sťažovateľa tým, že prvostupňový disciplinárny senát „uplatnil problematické ustanovenie   §   129   ods.   6   ZoS   o   zastavení   disciplinárneho   konania,   čo   v   konkrétnych okolnostiach   prípadu   znamenalo   porušenie   ústavného   princípu   rovnosti   strán.   PDS   tak urobil   napriek   tomu,   že   mohol   uplatniť   iné   -   ústavne   konformné   ustanovenie, a to ustanovenie podľa § 239 ods. 2 TP.“.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež argumentoval, že výkladom a aplikáciou zákona podľa jeho názoru disciplinárne súdy rozhodujúce v jeho veci porušili princíp rovnosti zbraní a významne   zvýhodnili   navrhovateľa   voči   sťažovateľovi,   keď „priznali   navrhovateľovi právo   na   späťvzatie   návrhu   na   piatom   ústnom   pojednávaní   s   právnym   následkom zastavenia konania, a to po predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí ODS... a na základe podania navrhovateľa, ktorý explicitne uvádza, že nevie predložiť dôkazy na preukázanie zavinenia   sudcu.   Takýto postup   disciplinárnych   senátov   v konkrétnom   prípade spôsobil nerovnaké   procesné   práva   a   povinnosti   navrhovateľa   a   odporcu,   nerovnaké   procesné podmienky   a postavenie   na   ich   uplatňovanie   (resp.   obhajovanie   svojich   záujmov)   a podstatné   zvýhodnenie   navrhovateľa   voči   odporcovi.“. V   danom   prípade   zastavenie disciplinárneho konania nemôže byť dostatočnou satisfakciou pre sťažovateľa, keď proti nemu vedené disciplinárne konanie bolo mediálne sledované.

Vo   vzťahu   k   napadnutému   rozhodnutiu   sťažovateľ   v   sťažnosti   tiež   uviedol,   že odvolací disciplinárny senát sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal obsahom späťvzatia návrhu, najmä s poukazom na alternatívny návrh na oslobodenie sťažovateľa prednesený   navrhovateľom.   Súčasne   odvolací   disciplinárny   senát   podľa   sťažovateľa dezinterpretoval   predchádzajúce   rozhodnutia   odvolacieho   disciplinárneho   senátu sp. zn. 2 Dso 3/2011 z 31. októbra 2011(ďalej len „rozhodnutie z 31. októbra 2011“).

Sťažovateľ ďalej namietal, že napadnuté rozhodnutie „nedáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky“, najmä odvolací disciplinárny senát   sa   nevyjadril   k   argumentácii   sťažovateľa   vyznievajúcej   v   jeho   prospech,   ale preskúmal   predchádzajúce   rozhodnutie   odvolacieho   disciplinárneho   súdu   z   31.   októbra 2011, čo znamená v konečnom dôsledku aj nedostatok nestrannosti súdu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom   na   uvedené   je   sťažovateľ   toho   názoru,   že   napadnutým   rozhodnutím a konaním, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojitosti s čl. 47 ods. 3 a čl. 1 ods. l ústavy.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky – Odvolací disciplinárny senát rozhodnutím sp. zn. 1 Dso 2/2012 zo dňa 21. 01. 2013, ako aj konaním ktoré mu predchádzalo, porušil základné právo JUDr. J. B. podľa čl. 46 ods. 1, v spojení s čl. 47 ods. 3 a čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   –   Odvolacieho disciplinárneho senátu sp. zn. 1 Dso 2/2012 zo dňa 21. 01. 2013 sa zrušuje a vec sa mu vracia, aby ju urýchlene [bez zbytočného odkladu] znovu prerokoval a rozhodol.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   –   Odvolací   disciplinárny   senát   je   povinný uhradiť JUDr. J. B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu trovy konania prostredníctvom jeho právnej zástupkyne.“

II.

Konanie pred disciplinárnym súdom a jeho rozhodnutia

Navrhovateľ   podal   27.   novembra   2009   proti   sťažovateľovi   návrh   na   začatie disciplinárneho konania pre závažné disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 1 písm. g) zákona o sudcoch z dôvodu spôsobenia zbytočných prieťahov v 4 trestných veciach.

Rozhodnutím   prvostupňového   disciplinárneho   senátu   zo   6.   apríla   2011   bol sťažovateľ uznaný za vinného a bolo mu uložené disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5 zákona o sudcoch, a to preloženie sudcu na súd nižšieho stupňa.

Proti   uvedenému   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   na   základe   ktorého odvolací   disciplinárny   senát   rozhodnutím   z   31.   októbra   2011   zrušil   prvostupňové rozhodnutie zo 6. apríla 2011 a vec vrátil prvostupňovému disciplinárnemu senátu.

Podaním urobeným v elektronickej forme z 13. decembra 2011 navrhovateľ vzal disciplinárny návrh na začatie disciplinárneho konania proti sťažovateľovi späť. Na ústnom pojednávaní   konanom   14.   decembra   2011   bolo   predmetné   podanie   potvrdené   ústne do zápisnice.

Následne   vydaným   prvostupňovým   rozhodnutím   bolo   disciplinárne   konanie   proti sťažovateľovi zastavené z dôvodu späťvzatia disciplinárneho návrhu. Na základe podrobne odôvodneného   odvolania   podaného   sťažovateľom   odvolací   disciplinárny   senát   rozhodol napadnutým rozhodnutím tak, že odvolanie sťažovateľa zamietol.

Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd v odôvodnení najskôr uviedol dôvody, ktoré viedli sťažovateľa k podaniu odvolania:

«Menovaný   sudca   poukazoval   na   skutočnosť,   že   v   jeho   disciplinárnej   veci rozhodoval odvolací disciplinárny súd dňa 31. októbra 2011 pod č. k. 2 Dso 3/2011 tak, že zrušil   rozhodnutie   prvostupňového   disciplinárneho   súdu   a   vec   mu   vrátil   na   nové prejednanie   a   rozhodnutie.   Dôvodom   bolo,   že   skutkové   zistenia   prvostupňového disciplinárneho súdu boli neúplné a nesprávne a právne závery nesprávne a predčasné. Poukazoval na to, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho disciplinárneho súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie prvostupňového disciplinárneho súdu, obsahuje viaceré zásadné právne   názory,   z   ktorých   je   podľa   názoru   disciplinárne   stíhaného   sudcu   podstatným nasledovný právny názor: „Z uvedeného podľa názoru odvolacieho disciplinárneho súdu vyplýva,   že   vo   veciach   špecifikovaných   v   návrhu   na   disciplinárne   konanie   došlo k prieťahom, avšak z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by u sudcu JUDr. J. B. bola naplnená vôľová zložka zavinenia, teda chcenie, uzrozumenie, či spoliehanie sa bez primeraných dôvodov, že k prieťahom vo vybavovaní predmetných vecí nedôjde, naopak odvolací disciplinárny súd zistil také skutočnosti, ktoré vôľovú zložku zavinenia vylučujú“. Toto zistenie odvolacieho disciplinárneho súdu ďalej pokračuje: „Vzhľadom na množstvo vecí, ktoré boli sudcovi pridelené na konanie a rozhodnutie v rokoch 2007-2010, nemohol sudca v každej jednotlivej veci, a teda aj vo veciach 1T 25/1999, 5T 2/2004, 5To 4/2009 a 5To 12/2009 konať bez prieťahov.“ Z toho súd dospel k záveru, že „Všetky tieto skutočnosti nasvedčujú tomu, že sudca JUDr. J. B. neporušil svoju sudcovskú povinnosť konať bez zbytočných   prieťahov   zavinene.“   Vzhľadom   na   uvedené   zistenia   odvolacieho disciplinárneho   súdu   JUDr.   B.   počas   ústneho   pojednávania   uskutočneného   dňa   14. decembra 2011 žiadal, aby disciplinárny súd rozhodol tak, že ho v plnom rozsahu oslobodí. Ďalej   uviedol,   že   počas   tohto   ústneho   pojednávania   mu   súd   krátkou   cestou   doručil späťvzatie návrhu na začatie konania zo strany navrhovateľa, pričom navrhovateľ počas pojednávania dňa 14. decembra 2011 uviedol, že súhlasí s oslobodením JUDr. B. JUDr. B. ďalej uviedol, že počas tohto pojednávania nastala situácia, že sa „stretli“ dva dôvody na ukončenie   predmetného   disciplinárneho   konania,   a   to   oslobodenie   spod   návrhu   a zastavenie   konania.   Poukazoval   pritom   na   ustanovenie   §   129   ods.   4   a   ods.   6   zákona. Vyslovil právny názor, že keďže odvolací disciplinárny súd uviedol, že JUDr. B. neporušil svoju   sudcovskú   povinnosť   konať   bez   prieťahov,   bolo   povinnosťou   prvostupňového disciplinárneho súdu postupovať podľa ustanovenia § 129 ods. 4 zákona a bez ohľadu, že navrhovateľ na pojednávaní vzal svoj návrh na začatie konania späť, mal postupovať podľa postupnosti, ktorú zákonodarca určil v ustanovení § 129 zákona. Poukazoval na to, že zákon nerieši osobitne situáciu, keď sa „stretnú“ dva možné dôvody ukončenia konania, čo je   ďalším   argumentom,   ktoré   podporujú   jeho   tvrdenie,   že   v   takom   prípade   mal   súd rozhodnúť jednak v zmysle skorších ustanovení príslušného právneho predpisu, a tiež s ohľadom na to, ktoré rozhodnutie je pre disciplinárne stíhaného sudcu priaznivejšie. V prejednávanej   veci   je   priaznivejším   pre   disciplinárne   stíhaného   sudcu   oslobodzujúce rozhodnutie. Poukazoval tiež na to, že s ohľadom na ustanovenie § 150 ods. 2 zákona, môže súd   primerane   aplikovať   ustanovenie   §   239   ods.   2   Trestného   poriadku,   pričom   tiež poukazoval na rozhodnutie vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Ds 8/2005.»

Následne odvolací disciplinárny súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol svoje vlastné zistenia a závery:

«Podľa § 124 písm. a/ zákona disciplinárny senát bez ústneho pojednávania konanie zastaví, ak bol návrh na začatie disciplinárneho konania podaný oneskorene alebo vzatý späť. Podľa § 129 ods. 5 zákona ak disciplinárny senát sudcu oslobodil, má sudca, proti ktorému   sa   disciplinárne   konanie   viedlo,   nárok   voči   štátu   na   náhradu   trov   účelne vynaložených v súvislosti s disciplinárnym konaním. Disciplinárny senát rozhodne o tomto nároku vo svojom rozhodnutí. Ak treba vykonať ďalšie vyšetrovanie, rozhodne o nároku sudcu na náhradu trov samostatným rozhodnutím.

Podľa   §   129   ods.   6   zákona   disciplinárny   senát   zastaví   disciplinárne   konanie, ak vyjde najavo niektorý z dôvodov zastavenia uvedených v § 124 pri ústnom pojednávaní. Vychádzajúc   z   citovaných   ustanovení   zákona,   podľa   názoru   odvolacieho disciplinárneho   senátu,   prvostupňový   disciplinárny   súd   po   doručení   späťvzatia   návrhu navrhovateľom   nemal   inú   možnosť,   ako   disciplinárne   konanie   zastaviť.   Ide   o   jeden z taxatívne uvedených dôvodov pre zastavenie uvedených v ustanovení § 124 zákona (okrem dôvodu   späťvzatia,   sem   patrí   aj   dôvod   oneskorene   podaného   návrhu   na   začatie disciplinárneho   konania,   prekážka   amnestie,   zánik   zodpovednosti   za   previnenie,   či priestupok, dôvod ne bis in idem, odvolanie z funkcie sudcu, či zánik jeho funkcie, absencia podnetu poškodeného v zákonom určených prípadoch). Prvostupňový disciplinárny súd mal v prvom rade možnosť zastaviť konanie bez ústneho pojednávania podľa vyššie citovaného ustanovenia (§124 písm. a/ zákona), a to vzhľadom k tomu, že späťvzatie návrhu mu bolo doručené elektronicky deň pred vytýčeným termínom ústneho pojednávania (13. decembra 2011).   V   danom   prípade   k   zastaveniu   konania   došlo   až   na   ústnom   pojednávaní (14. decembra 2011), čo zákon v ustanovení § 129 ods. 6 zákona, nielenže pripúšťa, ale prikazuje   (...   senát   zastaví   disciplinárne   konanie,   ak   vyjde   najavo   niektorý   z   dôvodov zastavenia uvedených v § 124).

Späťvzatím návrhu na disciplinárne konanie vzniká situácia, že disciplinárny senát nemá   právny   titul   ďalej   konať,   keďže   niet   navrhovateľa   a   ani   samotného   predmetu, o ktorom   má   konať.   Využitie   dispozitívnej   zásady   navrhovateľom   možno   prirovnať k procesnej   situácii   uvedenej   v   §   239   Trestného   poriadku   –   späťvzatiu   obžaloby,   resp. dohody o vine a treste prokurátorom.

Akceptovať   právny   názor   odvolateľa   o   postupnej   „hierarchii“   rozhodovacích dôvodov uvedených v ustanovení § 129 zákona je neprijateľné. Už z vyššie vymenovaných dôvodov,   ak   disciplinárny   senát   zistí   niektorý   z   dôvodov   pre   zastavenie,   musí   konanie zastaviť. V opačnej situácii by existovali popri sebe dve rozhodnutia – napr. rozhodnutie príslušného orgánu o amnestii a rozhodnutie o oslobodení, rozhodnutie orgánu v trestnom konaní   a   rozhodnutie   o   oslobodení,   rozhodnutie   o   zániku   zodpovednosti   za   priestupok a rozhodnutie   o   oslobodení.   Ako   vidieť   ide   o   logicky,   teleologicky   aj   legislatívne neprípustný výklad.

Procesný stav v pripodobňovanej veci odvolateľom (2 Ds 8/2005) bol diametrálne odlišný, ktorý nie je možné aplikovať na danú disciplinárnu vec. V označenej veci nedošlo k späťvzatiu   návrhu,   ale   návrh   bol   podaný   oneskorene,   čo   viedlo   k   právoplatnému zastaveniu konania. Až na požiadanie disciplinárne stíhaného sudcu, dovolávajúceho sa pokračovania v konaní poukázaním na § 11 ods. 2 vtedy platného Trestného poriadku bolo v disciplinárnom konaní pokračované. Disciplinárny súd tu totiž oneskorene podaný návrh posúdil analogicky ako „premlčanie“ disciplinárneho stíhania v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ vtedy platného Trestného poriadku. Trestný poriadok totiž pripúšťa dve výnimky, v ktorých je   možné napriek   zastavujúcim   dôvodom   pokračovať v konaní.   Jednak   ide   o premlčací dôvod (§ 9 ods. 1 písm. a/ súčasného Trestného poriadku) alebo dôvod uvedený v § 215 ods. 2 písm. a/ súčasného Trestného poriadku, t. j. zastavenie trestného stíhania pre jeho neúčelnosť. V týchto prípadoch môže obvinený vyhlásiť do troch dní od doručenia uznesení, že na prejednaní vecí trvá,   pričom zákonodarca vyžaduje,   aby bol o tom v rozhodnutí vopred   aj   poučený.   Je   zjavné,   že   späťvzatie   návrhu   navrhovateľom   na   disciplinárne potrestanie sudcu pre disciplinárne previnenie, nie je ani jedným zo zákonných dôvodov, aby   mohlo   byť   v   konaní   pokračované   a   prípadne   po   vykonaním   dokazovaní   vyhlásené oslobodzujúce rozhodnutie.

Pre   úplnosť   veci   odvolací   disciplinárny   senát   poukazuje   na   to,   že   rozhodnutím odvolacieho   disciplinárneho   súdu,   sp.   zn.   2   Dso   3/2011-511   z   31.   októbra   2011,   bolo zrušené   rozhodnutie   prvostupňového   disciplinárneho   súdu,   sp.   zn.   2   Ds   11/2009-425 zo 6. apríla   2011   a   vec   bola   vrátená   prvostupňovému   disciplinárnemu   súdu   pre nedostatočne   zistený   skutkový   stav   a   na   doplnenie   dokazovania   v   smeroch   uvedených v rozhodnutí   odvolacieho   disciplinárneho   súdu   a   na   nové   rozhodnutie   vo   veci,   a   preto konštatovanie   uvedené   v závere   tohto rozhodnutia   „Všetky tieto skutočnosti   nasvedčujú tomu, že sudca JUDr. J. B. neporušil svoju sudcovskú povinnosť konať bez zbytočných prieťahov   zavinene“,   na   ktoré   JUDr.   B.   poukazuje,   je   protirečivé   a nezodpovedá predchádzajúcemu obsahu tohto rozhodnutia. Pokiaľ by odvolací disciplinárny súd dospel k takémuto záveru, na rozdiel od záveru prvostupňového disciplinárneho súdu, bolo jeho povinnosťou rozhodnutie prvostupňového disciplinárneho súdu podľa § 131 ods. 4 zákona zrušiť a JUDr. J. B. podľa § 129 ods. 4 zákona oslobodiť spod disciplinárneho previnenia. Skutočnosti,   že   odvolací   disciplinárny   senát   k takémuto   záveru   nedospel,   nepochybne nasvedčuje práve skutočnosť, že po zrušení rozhodnutia prvostupňového disciplinárneho súdu, vec vrátil na nové konanie.

Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ vzal návrh na začatie disciplinárneho konania v zmysle § 120 ods. 9 zákona späť, odvolací disciplinárny senát je povinný rešpektovať dispozičné právo navrhovateľa.»

III.

Východiská a závery ústavného súdu

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý   je   oprávnený   a   povinný   posúdiť   namietanú   neústavnosť   konania   a   rozhodovania v tejto   veci,   pretože   niet   iného   nadriadeného   alebo   opravného   súdu,   ktorý   by   chránil základné práva sťažovateľa ako účastníka disciplinárneho konania podľa ústavy a dohovoru pred odvolacím disciplinárnym súdom.

Disciplinárny   súd   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   sa   síce   nepovažuje za všeobecný súd, ktorého právomoc je vymedzená v čl. 142 ods. 1 ústavy, ale na druhej strane   je   súdom,   ktorého   pôsobnosť   je   definovaná   v   zákone   o   sudcoch   a   je   zameraná výlučne   na   disciplinárne   veci   sudcov   všeobecných   súdov   (m.   m.   PL.   ÚS   7/02, III. ÚS 392/2010, II. ÚS 140/2011). Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd rozhoduje aj o sťažnostiach   fyzických   osôb   na   porušenie   ich   základných   práv   v   konaní   pred disciplinárnym   súdom.   Disciplinárne   konanie   má   povahu   a   znaky   trestného   konania a disciplinárny súd je povinný pri svojom rozhodovaní prihliadať na základné zásady, ktoré sa aplikujú v trestných veciach. Preto v prípade, ak dôjde k porušeniu týchto zásad a takéto porušenie je v príčinnej súvislosti so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, dochádza aj k porušeniu základných práv disciplinárne obvineného sudcu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na... súde... Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy... všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti (napr. I. ÚS 17/01) opakovane uvádza, že úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02). Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1   ústavy).   Reálne   uplatnenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   predpokladá,   že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom   výklad   a   používanie   príslušných   zákonných   ustanovení   musí   v   celom   rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa judikatúry ústavného súdu základné   právo   na   súdnu   ochranu   zaručuje   každému   právo   na   prístup   k   súdu,   ako   aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94).

Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech   realizácie   ústavou   (a   tiež   medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07). Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak,   aby   bolo   rozhodnutie   v   predmetnej   veci   akceptovateľné   z   hľadiska   požiadaviek vyplývajúcich   jednak   z ústavy,   ako   aj z   medzinárodných   zmlúv o   ľudských   právach   a základných   slobodách,   ktorým   je   Slovenská   republika   viazaná.   Výklad   a   aplikácia zákonných predpisov musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým   je   poskytnutie   materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená spravodlivá   ochrana   práv   a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a výkladom   týchto   ustanovení   nemožno   obmedziť   toto   základné   právo   v   rozpore   s   jeho podstatou a zmyslom.

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah sa ústavný súd zaoberal posúdením obsahu   napadnutého   rozhodnutia   a   jemu   predchádzajúceho   postupu   odvolacieho disciplinárneho senátu z uvedených hľadísk. V predmetnej veci bolo úlohou ústavného súdu rozhodnúť o tom, či napadnutým rozhodnutím boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 a čl. 1 ods. 1 ústavy. Porušenie označených práv vidí   sťažovateľ   v   tom,   že   odvolací   disciplinárny   senát   zamietol   jeho   odvolanie   proti prvostupňovému   rozhodnutiu,   ktorým   bolo   proti   nemu   vedené   disciplinárne   konanie zastavené   v   dôsledku   späťvzatia   disciplinárneho   návrhu   navrhovateľom.   Podstatou námietok sťažovateľa bolo tvrdenie, že vzhľadom na niekoľko rokov trvajúce disciplinárne konanie, ktoré bolo mediálne sledované, ako aj vzhľadom na späťvzatie disciplinárneho návrhu   pre   jeho   nedôvodnosť   mal   byť   sťažovateľ   spod   disciplinárneho   previnenia oslobodený využitím analógie legis – § 239 ods. 2 Trestného poriadku. Sťažovateľ v tejto súvislosti   tiež   poukázal,   že   zastavením   disciplinárneho   konania   mu   nebola   poskytnutá morálna   satisfakcia   v   miere   korešpondujúcej   so   zásahom   do   jeho   práv,   a   teda   bolo znemožnené jeho „úplné očistenie“.

Pre   posúdenie   veci   sťažovateľa   bolo   relevantné,   aby   sa   ústavný   súd   zameral na procesnú zákonnú úpravu vzťahujúcu sa na danú vec. Samotný priebeh disciplinárneho konania je upravený v zákone o sudcoch v jeho ustanoveniach § 120 až § 135. Systematicky je tento   priebeh   uvedený   vzostupne,   t.   j.   od   podania   návrhu   (§   120)   až po   zahladenie disciplinárneho postihu (§ 135).

Podľa § 124 písm. a) zákona o sudcoch disciplinárny senát bez ústneho pojednávania konanie zastaví, ak bol návrh na začatie disciplinárneho konania podaný oneskorene alebo vzatý späť.

Podľa §120 ods. 9 zákona o sudcoch návrh na začatie disciplinárneho konania možno vziať späť až dovtedy, kým sa disciplinárny senát, prípadne odvolací disciplinárny senát odoberie na záverečnú poradu. Ten, kto vzal návrh na začatie disciplinárneho konania späť, nemôže už v takomto prípade podať nový návrh.

Podľa   §   129   ods.   6   zákona   o   sudcoch   disciplinárny   senát   zastaví   disciplinárne konanie, ak vyjde najavo niektorý z dôvodov zastavenia uvedených v § 124 pri ústnom pojednávaní.

Podľa § 150 ods. 2 zákona o sudcoch pri posudzovaní disciplinárnej zodpovednosti sudcu   sa   primerane   použije   prvá   časť   Trestného   zákona   a   na   disciplinárne   konanie   sa primerane použije Trestný poriadok, ak tento zákon neustanovuje inak alebo ak z povahy veci nevyplýva niečo iné, pri posudzovaní.

Dôležitým   aspektom   v   danej   veci   je   posúdenie,   či   disciplinárne   senáty   konajúce vo veci   sťažovateľa   vo   vzťahu   k   procesnému   úkonu   navrhovateľa   –   späťvzatiu disciplinárneho   návrhu   mali   v   súlade   s   §   150   ods.   2   zákona   o   sudcoch   postupovať analogicky   podľa   §   239   ods.   2   Trestného   poriadku,   a   teda   rozhodnúť   o   oslobodení sťažovateľa spod disciplinárneho previnenia alebo bol zákonný nimi aplikovaný postup, pri ktorom disciplinárne konanie zastavili v súlade s § 129 ods. 6 v spojení s § 124 písm. a) zákona o sudcoch.

Podľa § 239 ods. 1 Trestného poriadku prokurátor môže vziať späť obžalobu až do začatia hlavného pojednávania a návrh na dohodu o vine a treste do   začatia verejného zasadania nariadeného na jeho prejednanie; vec sa tým vracia do stavu prípravného konania. Predseda senátu uznesením vezme na vedomie späťvzatie obžaloby alebo späťvzatie návrhu prokurátora na dohodu o vine a treste. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia ak prokurátor na hlavnom   pojednávaní   oznámi,   že   ustupuje   od   obžaloby   v   celom   rozsahu   alebo   pre niektorý zo skutkov uvedených v obžalobe, súd obžalovaného oslobodí v celom rozsahu alebo pre niektorý zo skutkov uvedený v obžalobe. Ak obžaloba obsahuje návrh na uloženie ochranného   opatrenia   zhabania   peňažnej   čiastky   alebo   zhabania   majetku   a   prokurátor na hlavnom pojednávaní oznámi, že od tohto návrhu ustupuje, súd postupuje podľa § 362a ods. 4.

V prípade analógie zákona (analogia legis) ide o prenesenie zákonného hodnotiaceho meradla   na   zákonom   (alebo   iným   právnym   predpisom)   neupravenú   právnu   otázku na základe podobnosti. Posúdenie, resp. výklad, či v danom prípade ide o takú otázku, ktorá môže   byť   predmetom   analógie   zákona,   ako   aj   prípadné   použitie   analógie   zákona (podobného   právneho   predpisu   na   podobný   vecný   stav),   a   rozhodnutie   na   základe   jej použitia patrí zásadne do právomoci všeobecného súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. II. ÚS 122/03, IV. ÚS 107/2012).

Z   citovaných   ustanovení   zákona   o   sudcoch   vyplýva,   že   zákon   rozlišuje   dva momenty, kedy navrhovateľ využijúc dispozičné oprávnenie vyplývajúce mu z § 120 ods. 7 tohto   zákona   môže   až   do   chvíle,   kým   sa   disciplinárny   senát   neodoberie   na   záverečnú poradu, vziať svoj disciplinárny návrh späť. V prvom prípade, ak tak urobí pred ústnym pojednávaním,   disciplinárny   senát   zastaví   disciplinárne   konanie   podľa   §   124   písm.   a) zákona   o   sudcoch   alebo   v   druhom   prípade,   ak   k   späťvzatiu   dôjde   počas   ústneho pojednávania, kedy disciplinárny senát zastaví disciplinárne konanie podľa § 129 ods. 6 zákona o sudcoch. V oboch prípadoch je právnym následkom dispozície s disciplinárnym návrhom   zastavenie   disciplinárneho   konania,   pričom   dôvody   zastavenia   sú   v   zákone o sudcoch   stanovené taxatívne. Ústavný súd   v tejto   súvislosti   tiež konštatuje,   že   platná zákonná   úprava   nepodmieňuje   zastavenie   disciplinárneho   konania   súhlasom   stíhaného sudcu.

Z uvedeného vyplýva, že zákon o sudcoch procesný postup disciplinárneho senátu, resp.   odvolacieho   disciplinárneho   senátu   v   prípade   späťvzatia   návrhu   na   začatie disciplinárneho konania stanovuje, dokonca predvída oba momenty, kedy môže navrhovateľ vziať svoj návrh späť (pred alebo počas ústneho pojednávania). Podľa názoru ústavného súdu   preto   nie   je   potrebné   v   otázke   pravidiel   pre   procesný   postup   a   rozhodovanie disciplinárneho   senátu   v   prípade   späťvzatia   návrhu   na   začatie   disciplinárneho   konania aplikovať analógiu legis, a teda použiť Trestný poriadok, tak ako to v sťažnosti navrhuje sťažovateľ.

Ústavný súd dospel k záveru, že hoci bol pôvodný disciplinárny návrh vzatý späť ako nedôvodný a jeho dôsledkom bolo v prípade sťažovateľa niekoľkoročné mediálne sledované disciplinárne   konanie,   a   teda   existencia   hrozby   konštatovania   viny   a   uloženia disciplinárneho opatrenia, čo mohlo mať vplyv na výkon jeho sudcovskej funkcie a súčasne bolo   spôsobilé   zasiahnuť do   jeho   práva   na   ochranu   osobnosti,   resp.   profesionálnej   cti, uvedené nemožno považovať za dôvod,   na základe   ktorého   by ústavný   súd vyhodnotil napadnuté   rozhodnutie   ako   neakceptovateľné   a   arbitrárne,   keďže   disciplinárne   senáty konajúce vo veci sťažovateľa postupovali v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o sudcoch.

Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   postup   a   rozhodnutie všeobecného   súdu,   ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   procesnoprávnej   úpravy, v zásade   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv   a   slobôd   (I.   ÚS   8/96, I. ÚS 6/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto nemožno považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie týchto práv (m. m. I. ÚS 3/97).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   tiež   poukázal   aj   na   rozdielnosť   prístupu   odvolacieho disciplinárneho senátu k rozhodovaniu v obdobnej veci.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných   veciach   zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   Beian v. Rumunsko   (č.   1)   zo   6.   decembra   2007   vyplýva,   že   rozdielna   judikatúra   v   skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch   práva).   K   rozdielnej   judikatúre   prirodzene   dochádza   aj   na   úrovni   najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia   pôsobila   ako   regulátor   konfliktov   judikatúry   a   aby   uplatňovala   mechanizmus, ktorý   zjednotí   rozdielne   právne   názory   súdov   v   skutkovo   rovnakých   alebo   podobných veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa považuje za potrebné zopakovať svoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto judikatúru   všeobecných   súdov,   a   suplovať tak   poslanie,   ktoré   zákon   č.   757/2004   Z.   z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď   mu   okrem   iných   priznáva   aj   právomoc   zaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS   267/05).   Práve   plénum   a   kolégiá   najvyššieho   súdu   sú   oprávnené   odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd   v   prípade   napadnutého   rozhodnutia   prejav   svojvôle,   resp.   zjavnej   neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľa za spôsobilú na to, aby len na   jej   základe   bolo   možné   toto   rozhodnutie   hodnotiť   ako   ústavne   neakceptovateľné a neudržateľné.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   tiež   uviedol,   že   odvolací   disciplinárny   senát   neodpovedal v napadnutom   rozhodnutí   na   všetky   ním   v   odvolaní   uvedené   relevantné   argumenty. K uvedenému ústavný súd uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie (porovnaj napr. III. ÚS 209/04). Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie podľa názoru   ústavného   súdu   aj   náležite   odôvodnené,   keďže   podľa   názoru   ústavného   súdu odvolací disciplinárny senát v dostatočnej miere poskytol odpovede na všetky podstatné sťažovateľom namietané skutočnosti v ním podanom odvolaní.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   konštatuje,   že   vo   veci sťažovateľa   odvolací   disciplinárny   senát,   ako   aj   prvostupňový   disciplinárny   senát v odôvodnení   svojich   rozhodnutí   aplikovali   ústavne   konformným   spôsobom   príslušné právne normy obsiahnuté predovšetkým v zákone o sudcoch. V danom prípade napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím podľa názoru ústavného súdu znesie kritériá   kladené na rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ktoré   vyplývajú z ústavných   záruk základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktorých   súčasťou   je   aj   predpoklad,   že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite (m. m. II. ÚS 63/06).

Ústavný súd dodáva, že nemenej podstatnou pre jeho závery bola skutočnosť, že z hľadiska   materiálneho   bolo   o   veci   sťažovateľa   (jeho   odvolaní)   riadne   rozhodnuté a sťažovateľ   mal   možnosť   uviesť   dôvody,   pre   ktoré   nesúhlasil   s   prvostupňovým rozhodnutím, čo aj podrobným písomným odvolaním učinil.

Sumarizujúc   dosiaľ   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   namietané   rozhodnutie nevykazuje   znaky   arbitrárnosti,   a   zároveň   považuje   právne   názory   odvolacieho disciplinárneho senátu za legitímne a z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd nezistil, že by napadnutému rozhodnutiu bolo možné vyčítať jednostrannosť, ktorá   by   zakladala   svojvôľu   alebo takú   aplikáciu   zákonných   ustanovení,   ktorá   by   bola popretím   ich   účelu,   podstaty   a zmyslu.   Ústavný   súd   vzhľadom   na uvedené skutočnosti uzavrel,   že   právne   závery   odvolacieho   disciplinárneho   senátu   v   sťažovateľovej   veci nemožno   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   nezlučiteľné s požiadavkami,   ktoré   vyplývajú   z   čl.   46   ods.   1   ústavy,   porušenie   ktorého   sťažovateľ namietal.

Vzhľadom na to, že ústavný súd nedospel k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia v spojitosti so sťažovateľom vznesenou námietkou porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   nemohlo   v   súvislosti s námietkou arbitrárnosti tohto rozhodnutia dôjsť ani k porušeniu čl. 47 ods. 3 ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2013