znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 353/06-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra 2006   predbežne prerokoval   sťažnosť   M. N.   a K.   K.,   t.   č.   obaja vo väzbe, zastúpených advokátom JUDr. J. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. BB-Pš 42/05 z 9. mája 2006 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Toš 24/06 z 26. mája 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. N. a K. K.   o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2006 doručená sťažnosť M. N. a K. K., t. č. obaja vo väzbe (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   a   uznesením   Špeciálneho   súdu   v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. BB-Pš 42/05 z 9. mája 2006 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Toš 24/06 z 26. mája 2006.

Zo sťažnosti vyplýva, že sudca špeciálneho súdu pre prípravné konanie uznesením sp. zn. BB-Pš 42/05 z 9. mája 2006 (ďalej len „uznesenie o predĺžení väzby“), predĺžil sťažovateľom lehotu trvania väzby do 29. novembra 2006 bez ich prítomnosti, v dôsledku čoho podľa názoru sťažovateľov došlo k porušeniu ich základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože sa „nemohli vyjadriť ako k dôvodom väzby tak aj k návrhu prokuratúry“.

Proti uvedenému uzneseniu o predĺžení väzby podali sťažovatelia sťažnosť, ktorú najvyšší   súd svojím   uznesením   sp.   zn.   2   Toš   24/06   z 26.   mája   2006   na   neverejnom zasadnutí zamietol, a tým podľa presvedčenia sťažovateľov „došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala (...) v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva   na spravodlivé súdne   konanie podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy   postupom   a uznesením špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pš 42/05 z 9. mája 2006 a postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Toš 24/06 z 26. mája 2006 v podstate preto, že sa v danom prípade „nemohli vyjadriť ako k dôvodom väzby tak aj k návrhu prokuratúry“.

1. Ústavný súd predovšetkým   konštatuje, že predmetnou   sťažnosťou   sťažovatelia napadli postup a rozhodnutie špeciálneho súdu, ako súdu prvostupňového, ako aj postup a rozhodnutie najvyššieho súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného   čl. 127   ods.   1   ústavy a   §   49   zákona o ústavnom   súde,   ústavný   súd   nemá právomoc   preskúmavať   postup   a rozhodnutie   špeciálneho   súdu,   pretože   jeho   postup a rozhodnutie preskúmal v dôsledku podaného opravného prostriedku (sťažnosti) najvyšší súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k špeciálnemu súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.  

2.1 Sťažovatelia napadli aj postup a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Toš 24/06 z 26. mája 2006, ktorému zrejme vytýkajú, že v danom prípade im neposkytol ochranu ich základnému právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základných   práv   a slobôd   napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bol opravný prostriedok sťažovateľov proti uzneseniu o predĺžení väzby zamietnutý, ústavný súd pripomína, že z princípu subsidiarity (v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde) limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí   sťažovateľ   ochranu   svojich   základných   práv   a slobôd   vrátane   argumentácie   s tým spojenej   uplatniť najskôr   v tomto   konaní a až následne   v konaní pred   ústavným   súdom (mutatis mutandis III. ÚS 90/03). Inak povedané, pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom zásadnú argumentáciu, ktorú   mohol   predniesť   už   pred   všeobecnými   súdmi,   avšak   tieto   nepredniesol,   treba vychádzať   z toho,   že   materiálne   nevyčerpal   opravné   prostriedky   alebo   iné   právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje, preto   sťažnosť   v takomto   prípade   podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   nie   je prípustná.

Aj keď sťažovatelia tvrdia, že o predĺžení trvania lehoty ich väzby sa rozhodovalo v ich   neprítomnosti   a že   sa „nemohli   vyjadriť   ako   k   dôvodom   väzby   tak   aj   k návrhu prokuratúry“, z predloženej   ústavnej   sťažnosti   nevyplýva,   že by   sťažovatelia   vyslovene navrhovali svoj výsluch pred sudcom pre prípravné konanie alebo v konaní o sťažnosti pred najvyšším   súdom.   Zo   zistení   vykonaných   ústavným   súdom   je   zjavné,   že   sťažovatelia nereagovali   ani   na   návrh   na   predĺženie   väzby,   ktorý   im   bol   doručovaný   špeciálnou prokuratúrou.   Dokonca   ani   v sťažnostiach   proti   uzneseniu   špeciálneho   súdu   o predĺžení väzby,   ktoré   si   ústavný   súd   zadovážil,   nie   je   obsiahnutý   žiadny   návrh,   ktorým   by sťažovatelia navrhovali najvyššiemu súdu vypočuť ich pri rozhodovaní o ich sťažnosti. Ďalej je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že sťažovatelia vo svojich sťažnostiach proti uzneseniu o predĺžení väzby vôbec nevzniesli námietku, že bolo porušené ich základné právo na spravodlivé súdne konanie tým, že sa rozhodlo o predĺžení lehoty trvania väzby v ich neprítomnosti.

Podľa   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku   (...)   o ďalšom   trvaní   väzby   (...)   možno rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí, ak zo žiadostí nevyplývajú také skutočnosti, na ktoré treba   obvineného   vypočuť   na   verejnom   zasadnutí,   alebo   ak   obvinený   v žiadosti o prepustenie z väzby výslovne nepožiadal o výsluch a zároveň neuviedol nové skutočnosti súdu skôr neznáme, ktoré sú významné na rozhodnutie.

Pri   rozhodovaní   súdu   o návrhu   na predĺženie   väzby,   ktoré   je   pre   sťažovateľa predvídateľné, nemôže tento len pasívne vyčkávať na rozhodnutie a v prípade, ak je preňho nepriaznivé,   napadnúť   ho   ústavnou   sťažnosťou,   ale   v záujme   ochrany   svojich   práv a osobnej   slobody   sa   má snažiť   ovplyvniť ho svojou   argumentáciou   ešte   v konaní   pred všeobecným súdom (mutatis mutandis III. ÚS 227/03).

Z obsahu sťažností proti uzneseniu špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pš 42/05 z 9. mája 2006 - ktoré si ústavný súd zadovážil - nevyplýva, že by sťažovatelia skutočnosť, že by sa „nemohli vyjadriť ako k dôvodom väzby tak aj k návrhu prokuratúry“ napadli v konaní pred najvyšším súdom, alebo by sa minimálne vo svojich sťažnostiach domáhali toho, aby boli prítomní pri rozhodovaní o ich sťažnostiach. Nebolo teda preukázané, že by obhajoba bola využila aktívny prístup a namietala porušenie označeného základného práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie v sťažnosti proti uzneseniu o predĺžení lehoty trvania väzby. Ak by tak urobila, mohla by ovplyvniť rozhodnutie najvyššieho súdu vo svoj prospech alebo   dať   mu   možnosť,   aby   napravil   tvrdené   porušenie   namietaného   základného   práva špeciálnym   súdom.   Sťažovatelia   teda   opomenuli   aj   zásadu   „iura   vigilantibus,   non dormientibus prosunt - práva sú dané v prospech bdelých, a nie spiacich“.

Keďže sťažovatelia námietky možného porušenia svojich práv materiálne nevyužili v sťažnostiach proti uzneseniu o predĺžení trvania lehoty väzby, ústavný súd ich ústavnú sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol aj pre neprípustnosť.

2.2   Okrem   uvedeného,   pokiaľ   sťažovatelia   namietali   porušenie   označených základných práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Toš 24/06 z 26. mája 2006, ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia vo svojej nejasnej sťažnosti neuviedli žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré   obsahuje   dostatočné   odôvodnenie,   je   postihnuté   takými   nedostatkami,   ktoré   by odôvodňovali   záver   o jeho   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   a v konečnom dôsledku   o porušení   označených   práv   sťažovateľa,   ako   to   tvrdili   vo   svojej   sťažnosti. Z uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu nevyplýva, že by sa najvyšší súd nezaoberal všetkými uplatnenými dôvodmi sťažnosti sťažovateľov proti uzneseniu špeciálneho súdu o predĺžení   väzby,   pričom   neexistujú   ani   iné   dôvody,   vzhľadom   na celkové   okolnosti daného   prípadu,   pre   ktoré   by   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nemohlo   byť zo strany ústavného súdu akceptované.

Skutočnosť, že sťažovatelia sa so závermi a názorom najvyššieho súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení ich práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť aj ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2006