znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 352/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   NDŽ   s. r. o.,   Košická   2,   Žilina,zastúpenej   advokátom   JUDr.   Ladislavom   Vyrvom,   Mierová   48/B,   Bratislava,   vo   vecinamietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ÚstavySlovenskej republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ÚstavySlovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd trestnýmrozkazom Okresného súdu Trnava sp. zn. 5 T 8/2012 z 30. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti NDŽ s. r. o o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2015doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   NDŽ   s. r. o.,   Košická   2,   Žilina   (ďalej   len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľačl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a právana ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) trestným rozkazom Okresnéhosúdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 T 8/2012 z 30. marca 2012 (ďalej len„trestný rozkaz“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Sťažovateľka v sťažnosti k skutkovému stavu v danej veci uviedla:„V   nadväznosti   na   rozhodnutie   Colného   úradu   Žilina   číslo   16-6021/98   zo   dňa 08.01.1998 o vzniku colného dlhu v sume 5.282.499,- Sk a rozhodnutia colných orgánov o preskúmaní   rozhodnutia   Colného   úradu   Žilina   o   povolení   obnovy   konania   mimo odvolacieho konania, rozhodnutia o zrušení rozhodnutia Colného úradu Žilina o povolení obnovy   konania   a   rozhodnutí   o   zastavení   konania   o   obnove   konania   a   súvisiacich rozhodnutí príslušných súdov vydaných v rámci správneho súdnictva, ktoré ako rozhodnú okolnosť   v   neprospech   sťažovateľa   použili   postup   orgánov   činných   v   trestnom   konaní a postup Okresného súdu Trnava ako aj v konečnom dôsledku trestný rozkaz Okresného súdu   Trnava   sp. zn.:   5T/8/2012-1611   zo   dňa   30.03.2012,   sťažovateľ   v   postavení poškodeného na výzvu Okresného súdu Trnava opierajúc sa aj o rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn.: 3To 50/98-564 zo dňa 03.03.1998, ktorý jednak vyslovil pochybnosti o možnosti prepravy tak veľkého množstva tovaru, ako je dokladované v spise, a to vozidlom LIAZ 100, ŠPZ: NZA 42-19 vzhľadom na jeho kapacitu, ako aj že nie je absolútne zistiteľné, o   aký   tovar   a   či   v   skutočne   uvádzanej   cene   ide,   a   teda   pochybnosti   vyvoláva,   akým spôsobom mohla byť ustálená hodnota tohto tovaru pre napr. potreby colného konania a jednak   ktorý   ustálil,   že   neboli   dôsledne   rešpektované   ustanovenia   §   43   Trestného poriadku vo vzťahu k sťažovateľovi ako poškodenej strane a že je potrebné priznať jej postavenie poškodenej strany len s výhradou, že nemá nárok na náhradu škody v zmysle § 43   ods.   2   Trestného   poriadku,   podal   dňa   19.04.2012   odpor   proti   trestnému   rozkazu Okresného   súdu   Trnava   sp. zn.:   5T/8/2012-1611   zo   dňa   30.03.2012   a   následne   dňa

14.12.2012 predložil súdu návrh na vykonanie dôkazov. Odpor proti trestnému rozkazu podali aj prostredníctvom svojho obhajcu a zároveň prokurátorka Okresnej prokuratúry Trnava. Dôvody odporu proti trestnému rozkazu sú uvedené v podaní čís. adv. sp.: 0112/05-2006/14/2004 zo dňa 18.04.2012. Návrh na vykonanie dôkazov je uvedený v podaní k čís. adv. sp.: 0112/05-2006/14-2004 zo dňa 26.11.2012. Odpor obhajcu a   prokurátorky   Okresnej   prokuratúry   Trnava   spolu   s   uvedenými   podaniami sťažovateľa sú doložené v prílohe.

Z dôvodu, že samosudca Okresného súdu Trnava o odpore sťažovateľa nerozhodol zákonným   spôsobom,   ale   vybavil   ho   len   administratívne,   sťažovateľ   podľa   ustanovenia § 369   ods.   1   Trestného   poriadku   podal   podnet   na   podanie   dovolania   ministrovi spravodlivosti   v   súlade   s   ustanovením   §   369   ods.   1   Trestného   poriadku.   Ministerstvo spravodlivosti SR listom číslo 31948/2013-61/D/258 zo dňa 05.05.2015 podnet sťažovateľa odložilo a uviedlo tieto dôvody o:

a) podnete v prospech odsúdených ako aj v neprospech odsúdených,

b) širokej škále podvodných útokov, ktoré boli v značnej miere ťažko dokázateľné,

c) oneskorenom podaní odporu proti trestnému rozkazu,

d) oprávnenom v postavení poškodeného a o nemožnosti námietok, ktoré sa týkali právnej kvalifikácii, nezákonného vykonania dôkazov a skutkových okolností prípadu,

e) pravidle ultima ratio,

f) identifikácii a interpretácii právnych noriem ustanovených v § 46 ods. 1 Trestného poriadku,

g) identifikácii a interpretácii § 369 ods. 5 Trestného poriadku,

h) identifikácii a interpretácii § 369 ods. 6 Trestného poriadku,

i) tom, že obvinení nevyužili svoje právo na riadny opravný prostriedok,

j) škode spôsobenej.“

K jednotlivým tvrdeniam Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len„ministerstvo“) uvedeným v liste sp. zn. 31948/2013-61/D/258 z 5. mája 2015, ktorýmministerstvo odložilo podnet sťažovateľky na podanie dovolania ako podaný neoprávnenouosobou a nedôvodný, sťažovateľka v sťažnosti podrobne uviedla svoje argumenty s cieľomvyvrátiť právne názory ministerstva.

Zo sťažnosti vyplýva, že k porušeniu označených práv sťažovateľky podľa jej názorudošlo:«A.   Konaním   Ministerstva   spravodlivosti   SR   bolo   porušené   právo   sťažovateľa na súdnu   ochranu   podľa   článku   46   Ústavy   SR   s   následkom   odmietnutia   spravodlivosti s tým, že

a)   predmetný   podnet   na   podanie   dovolania,   ktorý   sa   týka   zložitej   právnej   veci v rozpore s ustanovením § 369 ods. 1 Trestného poriadku (ide jednovýznamovú právnu normu, ktorej druhý význam treba poznať výkladom) vybavil len prostým listom plným nesprávností   odoslaným   obyčajnou   listovou   zásielkou,   takže   neexistuje   dôkaz   o   jeho doručení,   a   to   po   dvoch   rokoch   prieťahov   útvar   Ministerstva   spravodlivosti   SR,   ktorý na rozhodovanie   o   podnete   nemá   pôsobnosť   ani   právomoc,   pretože   toto   ustanovenie kategorickou   normou   podanie   dovolania   zveruje   ministrovi   spravodlivosti,   a   preto „a contrario“   neumožňuje   z   akýchkoľvek   dôvodov,   teda   ani   z   dôvodu   negatívneho vybavenia veci, vec postúpiť útvaru ministerstva spravodlivosti,

b) napriek skutočnostiam, ktoré sú uvedené časti I. tejto sťažnosti, ktoré svedčia o tom, že boli splnené všetky zákonné podmienky podania podnetu na podanie dovolania bolo   takýmto   administratívnym   postupom   odopreté   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé prerokovanie veci dovolacím súdom a na účinný opravný prostriedok.

B. Konaním   prokurátorky   Okresnej   prokuratúry   Trnava   bolo   porušené   základné právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   článku   46   Ústavy   SR   ako   aj   jeho   právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd s následkom odmietnutia spravodlivosti tým, že

a) v postavení orgánu činného v trestnom konaní postavila skutkový základ obžaloby na okolnostiach, ktoré sa nestali a v obžalobe uviedla zákonný dôvod na aplikáciu skutkovej podstaty trestného činu podvodu, ktorému neboli splnené skutkové a zákonné predpoklady, a   tým   porušila   ústavný   princíp   súdnej   ochrany,   pretože   do   obsahu   základného   práva na súdnu   ochranu   patrí   aj   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci,   teda   aj   vo   veci sťažovateľa v postavení poškodeného rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky a právo na to, aby sa v jeho veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy,   čím   vo   vzťahu k sťažovateľovi sa tiež vzhľadom na predmet útoku trestného činu podvodu, ktorým je cudzí majetok   vytvorila   nesprávna   predstava   o   tom,   že   predmetný   tovar   vstúpil   na   územie Slovenskej republiky ku škode na právach a na majetku sťažovateľa,

b) napriek tomu, že bolo vykonané vyšetrovanie obžaloba neobsahovala náležitosti ustanovené   v   §   235   písm.   d)   Trestného   poriadku,   najmä   uvedenie   dôkazov,   ktoré odôvodňujú podanie obžaloby, obhajobu obvineného a stanovisko prokurátorky k nej ako aj právne úvahy, ktorými s prokurátorka spravovala, ale len výpisy z výpovedí obvinených svedkov, výpisy z listinných dôkazných prostriedkov bez ich akéhokoľvek hodnotenia, keďže ide o náležitosti nutné z hľadiska ochrany práva na súdnu ochranu podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky v tom zmysle, že sťažovateľ má právo na spravodlivé súdne konanie a už   samotná   obžaloba   prokurátorky   dostatočne   neumožňovala   súdu   vydať   spravodlivé rozhodnutie (§ 2 ods. 10 Trestného poriadku).

C. Konaním samosudcu Okresného súdu Trnava uvedeným v časti II. k písmenám a), b), d), f) i) bol porušený zákaz odmietnutia spravodlivosti tým, že

a) bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   keď   sťažovateľovi,   administratívnym vybavením jeho odporu, bolo odopreté právo na spravodlivé prerokovanie veci na hlavnom pojednávaní súdu prvého stupňa a právo na účinné uplatnenie jeho opravného prostriedku bezdôvodným odmietnutím vykonania súdnictva aj napriek tomu, že sťažovateľ v trestnom konaní splnil všetky zákonné podmienky a

b) bola   uplatnená   svojvôľa,   pretože   ide   o   také   porušenie   práva,   ktoré   sleduje dosiahnutie chceného cieľa, ktorý nie je odrazom postupu právnym poriadkom výslovne, či obsahovo   predvídaného   s   tým,   že   toto   vykročenie   z   jeho   rámca   obsahujú   všetky   fázy autoritatívnej aplikácie práva, keď

1) z hľadiska skutkového stavu veci vo fáze aplikačného procesu reprezentovanou skutkovým základom trestného činu podvodu skutkové okolnosti, ktoré sa stali, ktoré v čase ich spáchania neboli trestným činom, boli zamenené za skutkové okolnosti, ktoré sa nestali, ale ktoré napĺňajú skutkovú podstatu trestného činu podvodu,

2) vo fáze poznávania skutkového deja, ktorý nastal v minulosti cestou relevantných dôkazov, bolo zmarené vykonanie dôkazov zákonným spôsobom na hlavnom pojednávaní a obídené reálne hodnotenie dôkazov, ktorého podstata je v myšlienkovom postupe, pri ktorom sa každému jednotlivo a všetkým dôkazom v ich vzájomnej súvislosti vo vzťahu k téze,   ktorá   sa   má   dokázať   v   zmysle   logického   pravidla   „téza   vyplýva   z argumentov“ prisudzuje hodnota závažnosti, zákonnosti, pravdivosti, dôveryhodnosti a pravosti a téza, ktorá by vyplynula z myšlienkového procesu úvahy pri takomto hodnotení dôkazov bola nahradená skutkovými okolnosťami, ktoré sa nestali za účelom chceného cieľa uvedeného v časti II. tejto sťažnosti,

3) z hľadiska právneho posúdenia veci reálna identifikácia a interpretácia právnych noriem, ich reálna subsumpcia, právna kvalifikácia ako jeho jednotlivé fázy, ktoré majú intelektuálnu (myšlienkovú) povahu a bez ktorých z hľadiska práva nie je možné uplatňovať aplikáciu, boli obídené a bola uplatnená len aplikácia, teda v poradí uplatňovania posledná fáza aplikačného procesu, ktorá má vôľovú povahu a ktorá práve touto povahou nasvedčuje sledovanie uvedeného chceného cieľa,

c) bol   porušený   ústavný   princíp   nezávislosti   súdu,   ktorý   je   súčasťou   základného práva na súdnu ochranu, pretože samosudca, ako je uvedené, konal pod vplyvom j postupu a rozhodnutí colných orgánov, ako aj pod vplyvom rozhodnutí súdov v rámci správneho súdnictva. Tomu nasvedčuje skutočnosť, že ten istý sudca v postavení samosudcu následne vydal trestný rozkaz Okresného súdu Trnava sp. zn.: 5T/8/20T2-1611 zo dňa 30.03.2012 v rozpore s rozhodnutím toho istého súdu sp. zn.: 5T 200/97 zo dňa 21.01.1998 v postavení predsedu   senátu,   kedy   zrejme   bol   ešte   nezávislým   sudcom.   To   isté   platí   aj   o   postupe prokurátorky, ktorá najprv podala proti trestnému rozkazu odpor a vzápätí ho bez udania dôvodov vzala späť.

d) bolo porušené základné právo sťažovateľa vlastniť majetok zaručené čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keď v príčinnej súvislosti s uvedeným spôsobom porušenia základného práva   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   proces   sťažovateľ   bez   právneho   dôvodu   musel zaplatiť colnému úradu sumu 5.000.000,- Sk na dovoznej platbe a ďalšiu sumu najmenej 3.000.000,- Sk v dôsledku požiadavky colného úradu na poistnom v súvislosti s platením dovoznej platby v splátkach.»

Na základe uvedeného sťažovateľka v závere sťažnosti navrhla, aby ústavný súd taktorozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti NDŽ s.r.o. vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   trestným   rozkazom   Okresného   súdu   Trnava   sp. zn.:   5/T/8/2012-1611   zo   dňa 30.03.2012 porušené bolo.

2. Trestný rozkaz Okresného súdu Trnava sp. zn.: 5T/8/2012-1611 zo dňa 30.03.2012 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Trnava je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia spoločnosti NDŽ s.r.o. v sume vyčíslenej do troch dní od vydania rozhodnutia na účet jej právneho zástupcu JUDr. Ladislava Vyrvu, advokáta, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonompredpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sanemusí odôvodniť. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdunávrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal.Ústavný   súd   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľka   domáha   v   petite   svojejsťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv (čl. 2ods. 2 ústavy).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie ňou označených základných práv a inýchpráv trestným rozkazom vydaným okresným súdom, ktorý nadobudol právoplatnosť 26. júna2012. Uvedeným rozhodnutím okresný súd uznal za vinných obvinených, a zo   spáchania   trestného   činu   podvoduspolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 1 k § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona účinného do 31.decembra 2005 a obvineného za vinného z trestného činu falšovania apozmeňovania   verejnej   listiny,   úradnej   pečate   a   úradnej   uzávery   podľa   §   176   ods.   1Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005. Všetkým obvineným uložil trest odňatiaslobody v trvaní dvoch rokov, ktorý podmienečne odložil a určil každému z obvinenýchskúšobnú dobu v trvaní štyroch rokov. Poškodeného obchodnú spoločnosť Ekoinvest a. s.,Zlín, odkázala s nárokom na náhradu škody na občianskoprávne konanie.

Pretože jedným zo zákonných predpokladov na prijatie sťažnosti na ďalšie konaniepri jej predbežnom prerokovaní je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákonao ústavnom súde, ústavný súd sa musel zaoberať aj otázkou, či sťažnosť bola podaná včas.Táto   lehota   je   dvojmesačná   a   začína   plynúť   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámeniaopatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú ajzbytočné prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sasťažovateľka mohla o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutítejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorenepodanej   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde).   Zároveň   je   potrebné   pripomenúť,že ustanovenie o lehote na podanie sťažnosti je ustanovením kogentným, teda ústavný súdnemôže zmeškanie tejto lehoty odpustiť alebo ju predĺžiť (pozri napr. m. m. I. ÚS 64/03,I. ÚS 188/03, IV. ÚS 14/03, II. ÚS 330/06).

Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3zákona o ústavnom súde by mala podľa názoru ústavného súdu vyjadrovať dobu, ktorá jepostačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje ajprincíp právnej istoty (m. m. III. ÚS 186/02).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   počíta   začiatok   plynutia   dvojmesačnejzákonnej lehoty na podanie sťažnosti od dátumu podania listu ministerstva o odložení jejpodnetu na podanie dovolania ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len,,minister spravodlivosti“) na poštovú prepravu (6. mája 2015), na základe čoho považujetúto lehotu za zachovanú.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka podala sťažnosť na poštovú prepravu 3. júla2015,   teda   s   odstupom   troch   rokov   od   nadobudnutia   právoplatnosti   napadnutéhorozhodnutia okresného súdu (26. júna 2012).

Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre už konštatoval, že mimoriadneopravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne (tak to je zjavne aj v prípadepodnetu   ministrovi   spravodlivosti   na   podanie   dovolania   podľa   §   369   ods.   1   Trestnéhoporiadku), nie je potrebné vyčerpať pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ústavy okreminého aj z dôvodu, že tieto nie sú sťažovateľovi priamo dostupné (m. m. II. ÚS 357/06,IV. ÚS 323/07, I. ÚS 393/08). Podnet na podanie dovolania podľa § 369 ods. 1 Trestnéhoporiadku preto nie je opravným prostriedkom a z hľadiska trestného práva procesného homožno považovať iba za informáciu ministrovi spravodlivosti ako oprávnenému na jehopodanie, ktorá bez ďalšieho nezakladá zákonom ustanovené právne dôsledky. Ustanovenie §369   ods.   1   Trestného   poriadku   neukladá   povinnosť   (nevzniká   právny   nárok)   vyhovieťkaždému podnetu. Je na úvahe ministra spravodlivosti posúdiť a rozhodnúť, či na základepodnetu strany v konaní alebo na základe iného podnetu podá alebo nepodá dovolanie.Oprávnenie na podanie podnetu na podanie dovolania nemôže mať preto charakter práva,ktorému   je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. m. m. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02,III. ÚS 11/04).

Takýto podnet preto nemožno považovať za opravný prostriedok, ale ani iný právnyprostriedok, ktorý je sťažovateľ podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinný vyčerpaťna ochranu svojich základných práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti ústavnémusúdu, a vzhľadom na to nemá na plynutie lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona oústavnom   súde   žiadny   vplyv.   Plynutie   uvedenej   lehoty   nie   je   totiž   závislé   na   snahesťažovateľa využiť mimoriadne opravné prostriedky, ale na naplnení skutočností uvedenýchv   ustanovení   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   (I. ÚS 209/03,   I. ÚS 233/03.IV. ÚS 229/07).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosťsťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podanáoneskorene.

Vzhľadom na to, že oneskorenosť podania sťažnosti je základnou a neodstrániteľnouprekážkou   konania,   ústavný   súd   nepovažoval   za   dôvodné   v   rámci   predbežnéhoprerokovania   sťažnosti   skúmať   existenciu   ďalších   možných   dôvodov   brániacich   prijatiusťažnosti na ďalšie konanie vyplývajúcich z ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde (napr. zjavnú neopodstatnenosť).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015