znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 352/2011-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej A., s. r. o., B., na základe substitučného splnomocnenia A., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa   a advokáta   Mgr.   T.   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základných   práv zaručených   čl.   26   ods.   1   a   2   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 262/2010 z 28. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2011 faxom a následne 30. júna 2011 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenia svojich základných práv zaručených v čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 262/2010 z 28. októbra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 20. marca 2008 sťažovateľ uverejnil v denníku S.   článok   s názvom „S.   na   úteku   kradol“,   v ktorom   informuje   o skutočnostiach,   ktoré odvysielala v relácii s názvom T. televízia M. V tom istom denníku bol následne 15. apríla 2008   sťažovateľom   uverejnený   ďalší   článok   s názvom „ÚPN:   S.   vykradol   obchod“ s podtitulkom „J. S. nevykrádal len autá v Rakúsku, ale aj textil a mäsiarstvo v obci K.“, v ktorom sťažovateľ informoval o obsahu spisov Štátnej bezpečnosti (ďalej len „ŠtB“).

Ing.   J.   S.   (ďalej   len   „navrhovateľ“)   podal   následne   proti   sťažovateľovi   žalobu o ochranu osobnosti vedenú Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 C 124/2008, ktorou sa domáhal uverejnenia ospravedlnenia v znení definovanom v petite žaloby, uloženia povinnosti odstrániť elektronickú verziu článkov uvedených v predmetnej žalobe z archívu   nachádzajúceho   sa   na internetovej   stránke   sťažovateľa...,   ako   aj k nim patriace internetové diskusie a zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy.

Okresný   súd   v predmetnej   veci   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   4   C   124/2008 z 31. marca   2008   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“)   tak,   že   zaviazal   sťažovateľa uverejniť ospravedlnenie v denníku S., odstrániť na svojej internetovej stránke elektronickú verziu sporných článkov, zaplatiť navrhovateľovi sumu 10 000 € ako náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a trovy konania.

Na základe odvolania podaného sťažovateľom krajský súd rozsudok okresného súdu z 31. marca 2008 rozsudkom z 28. októbra 2010 potvrdil.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v predmetnej   veci porušili   jeho   právo   na   súdnu   ochranu,   pretože   ich   rozhodnutia   nie   sú   dostatočne odôvodnené   a v odôvodnení   svojich   rozhodnutí   sa   nedostatočne   vysporiadali   s obranou sťažovateľa.

Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci odňali sťažovateľovi „možnosť konať pred súdom a to z dôvodov, že súdy svojim postupom porušili zásady spravodlivého procesu, nakoľko:

III.1.1 právny záver súdov logicky nevyplýva zo skutkových zistení, III.1.2 súdy   upreli   sťažovateľovi   právo   dozvedieť   sa   o príčinách   rozhodnutia procesným právom stanoveným spôsobom.“.

Krajský súd sa v rozsudku z 28. októbra 2010 stotožnil so skutkovými zisteniami okresného súdu, z ktorých však podľa sťažovateľa nemožno dospieť k právnemu záveru, podľa ktorého došlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, a preto je potrebné mu poskytnúť morálnu a relutárnu satisfakciu. S prihliadnutím na konštantnú judikatúru súdov možno konštatovať, že odôvodnenie rozsudku z 28. októbra 2010 a rozsudku z 31. marca 2008 nie sú „presvedčivé a sťažovateľovi sa tak odňala možnosť konať pred súdom“.

Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci dospeli k záveru, podľa ktorého sú výroky uvedené v článkoch publikovaných v denníku S. z 20. marca 2008 a 15. apríla 2008   nepravdivé   a neoprávnene   zasahujú   do   osobnostných   práv   navrhovateľa.   Uvedený záver   nepovažuje   sťažovateľ   za   správny,   pretože   z vykonaných   dôkazov „jednoznačne vyplynuli nasledovné skutočnosti:

ŠtB má vo svojich spisoch informáciu – tvrdenie svedka, že Ing. J. S. spolu s ďalšími osobami vykradli predajňu v obci K., ukradli osobné auto v R.,

ŠtB má vo svojich spisoch informáciu – tvrdenie svedka (otca Ing. J. S.) o tom, že Ing. J. S. vykradol pri nedovolenom opustení republiky na území R. vykradol auto. a tieto   informácie   neboli   medzi   účastníkmi   sporné   o čom   spravil   prvostupňový   súd   aj patričný   záver   v Rozsudku,   prvostupňový   súd   ako   i Súd   dospeli   k záveru,   že   sú nepravdivé.“.

Z uvedeného   vyplýva,   že   predmetnými   článkami   v denníku   S.   sťažovateľ   iba informoval verejnosť o obsahu spisov ŠtB, ktoré poskytujú historické informácie o období komunizmu. Poskytol   v nich   úplné   informácie,   t.   j.   uviedol,   že   informácie   pochádzajú zo spisov ŠtB, ide o skutočnosti, ktoré poskytol ŠtB otec navrhovateľa a ani rakúska polícia o uvedených skutočnostiach neeviduje žiaden záznam.

Súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   nemohli   dospieť   k záveru   o nepravdivosti sťažovateľom   uverejnených   informácií,   pretože   v uvedenom   smere   nevykonali príslušné dokazovanie   a ani   navrhovateľ   v konaní   nepredložil   žiaden   dôkaz   o ich   nepravdivosti. Obrana navrhovateľa sa v predmetnom konaní obmedzila „len na skutočnosti, ktoré boli v Článkoch explicitne uvádzané ako evidentné – nikdy nebol za popisované skutky súdený alebo vyšetrovaný“, pritom uvedené zistenie podľa sťažovateľa nespochybňuje pravdivosť historickej informácie obsiahnutej v spise ŠtB, z ktorého vychádzal pri tvorbe uvedených článkov.

Pri   svojom   rozhodovaní   mali súdy   zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej   veci taktiež zvážiť, či možno od sťažovateľa požadovať, aby si historické informácie obsiahnuté v spisoch ŠtB spätne preveroval, zisťoval ich pravdivosť, najmä v prípade, keď to už nie je možné.   Uvedené   argumenty   predložil   sťažovateľ   aj   v predmetnom   konaní,   avšak   súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci sa s nimi nijakým spôsobom nevysporiadali.

S ohľadom   na   uvedené   dospel   sťažovateľ   k záveru,   že   súdy   zúčastnené   na rozhodovaní   v predmetnej   veci   nevykonali   žiadne   dokazovanie   týkajúce   sa   otázky podstatnej pre rozhodnutie vo veci samej, a preto právny záver, ku ktorému dospeli vo svojich rozhodnutiach, nie je opretý o žiadne skutkové zistenie. Rozsudok z 31. marca 2008 a rozsudok z 28. októbra 2010 z tohto dôvodu podľa sťažovateľa vykazujú „prvky svojvôle, odôvodnenie takýchto rozhodnutí nemôže byť presvedčivé“.

Podľa sťažovateľa rozsudok okresného súdu a rozsudok krajského súdu neobsahujú odpovede na otázky podstatné pre vytvorenie si právneho názoru, či je potrebné obmedziť slobodu prejavu a poskytnúť ochranu osobnostnému právu navrhovateľa, alebo nie, a to: „- akým spôsobom súdy dospeli k názoru, že Výroky sú skutkovým tvrdením a nie hodnotiacim úsudkom, z odôvodnenia rozsudkov nie je zrejmé, ako súdy zistili, že Výroky nie sú hodnotiacim úsudkom,

- prečo nie je možné logicky dospieť z podkladových informácií – spisu, v ktorom sa explicitne uvádza, že Ing. J. S. spolu s ďalšími osobami kradol autá, vykradol obchod v obci K. k názorom prezentovaným v tlači – Výrokom,

- prečo a ako súdy dospeli k záveru, že Výroky sú nepravdivé, z odôvodnenia Rozsudku, Konečného rozsudku nevyplýva ako súdy dospeli k záveru, že práve Výroky neoprávnene zasiahli do práv že Ing. J. S.,

- Prvostupňový súd ani Súd nezistili a v odôvodnení rozsudkov ani neuvádzajú, či naozaj   v   príčinnej   súvislosti   so   zverejnením   Článkov   došlo   k   že   Ing.   J.   S.   tvrdeným následkom. Sťažovateľ ďalej zdôrazňuje, že verejnú mienku a pohľad verejnosti na že Ing. J. S. v čase zverejnenia Článkov formovali i informácie zverejnené denníkom N., či televízia M.,

-   prečo   sa   súdy   domnievajú,   že   morálna   satisfakcia   nie   je   postačujúca   a   že dôstojnosť a vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti bola znížená v značnej miere,

- či je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné v danom prípade obmedziť slobodu prejavu,

- či   akékoľvek   obmedzenie   slobody   prejavu   je   v   danom   prípade   primerané sledovanému účelu.“

Krajský   súd   sa   v rozsudku   z 28.   októbra   2010 „obmedzil   iba   na   strohé konštatovanie, že sa stotožňuje so zisteniami a právnymi závermi prvostupňového súdu“, a na argumenty sťažovateľa v jeho odôvodnení neodpovedal.

S ohľadom na uvedené je sťažovateľ toho názoru, že rozsudok okresného súdu a rozsudok   krajského súdu sú   nespravodlivé   a ich   odôvodnenie   považuje za nedostatočné a zmätočné.

Rozsudok   krajského   súdu nemožno   považovať za   opatrenie   ustanovené   zákonom v súlade s čl. 26 ods. 4 ústavy. Keďže súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci uznali, že uvedené články obsahujú správny a vecný popis skutkových okolností prípadu a nadpisy článkov nie je možné oddeliť od ich obsahu, podľa sťažovateľa možno dospieť k logickému záveru, že uvedené články nie sú neoprávneným zásahom do osobnostných práv   navrhovateľa.   Pokiaľ   z podkladových   informácií   uvedených   článkov   bolo   možné dospieť k záveru prezentovanému v nich, podľa sťažovateľa nemožno hodnotiaci úsudok považovať   za   neprimeraný   a   spôsobilý   zasiahnuť   neoprávnene   do   osobnostných   práv navrhovateľa.   Navyše,   navrhovateľ   ako   osoba   verejne   činná   musí   zniesť   vyššiu   mieru zásahov   do   osobnostných   práv.   Výroky   uvedené   v článkoch   považuje   sťažovateľ   za primerané hodnotiace úsudky s dostatočným skutkovým základom.

Uvedené články sa navyše venovali minulosti navrhovateľa z pohľadu jeho morálnej pripravenosti   byť   verejným   činiteľom,   opierajú   sa   o existujúce   fakty   a nezasahujú   do intímnej sféry navrhovateľa. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie taktiež poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ mal príležitosť reagovať na zistenia uvedené v článkoch, ktorú napriek ponuke sťažovateľa (aj iných médií) nevyužil. Reakcia navrhovateľa prišla až po viac ako   2   mesiacoch   od   zverejnenia   prvých   informácií.   Podľa   sťažovateľa,   pokiaľ   by navrhovateľ   reagoval „včas   a primeraným   spôsobom,   publikované   informácie   by   boli verejnosťou   vnímané   v úplne   inom   kontexte“.   V tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukázal   na odôvodnenie   rozhodnutia   okresného   súdu   sp.   zn.   7   C   132/2008   z 15.   júla   2009 a rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 10 Co 326/2009 z 25. marca 2010.

Sťažovateľ   uviedol   v článkoch   zdroj   sprostredkúvaných   informácií   (Ústav   pamäti národa, spisy ŠtB, televízia M.) a pravdivo informoval o obsahu spisov ŠtB, svoj záver neprezentoval ako jediný správny, ponechal verejnosti priestor vytvoriť si vlastný názor. Vzhľadom   na   uvedené   nemožno   publikovanie   uvedených   článkov   považovať   za neoprávnený zásah do práv navrhovateľa, ktorým by bolo možné odôvodniť obmedzenie slobody prejavu sťažovateľa.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   ako „periodická   tlač,   ktorá   by   mala   byť v demokratickom   štáte   reprezentantom   verejnej   mienky   a protiváhou   štátnej   moci,   je oprávnený poukazovať na minulosť verejných činiteľov“, ktorá dotvára pre voliča obraz politika,   resp.   verejného   činiteľa.   V uvedenom   prípade   podľa   sťažovateľa   nebolo   preto nevyhnutné   obmedziť   jeho   právo   podľa   čl.   26   ústavy,   a tak   poskytnúť   ochranu   práva subjektu absolútneho verejného záujmu (navrhovateľovi) pred polemikou a kritikou jeho profesionálnej činnosti.

V rámci svojej argumentácie sťažovateľ napokon   uviedol,   že súdy   zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci nezisťovali, či je daný účel obmedzenia slobody prejavu a či je   obmedzenie   slobody   prejavu   poskytnutím   satisfakcie   a relutárnej   náhrady   v sume 10 000 € primerané sledovanému účelu.

V tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   úlohou   súdov   zúčastnených   na rozhodovaní v predmetnej veci bolo spoľahlivo určiť mieru zníženia vážnosti navrhovateľa, pritom   museli   vyhodnotiť   aktuálnu   povesť   navrhovateľa   v spoločnosti   v čase   tvrdeného neoprávneného zásahu. Navrhovateľ bol v čase zverejnenia uvedených článkov „v očiach verejnosti   známy   prinajmenšom   ako   kontroverzná   osoba.   Bol   viackrát   právoplatne odsúdený   za   spáchanie   rôznych   úmyselných   trestných   činov   –   ublíženie   na   zdraví, a opustenie republiky ako i trestného činu všeobecného ohrozenia z nedbanlivosti. Ing. J. S. bol viackrát médiami pristihnutý na verejnosti dokonca aj pri výkone politickej činnosti pod vplyvom alkoholu. Ing. J. S. sa na verejnosti správa a vyjadruje hrubo a urážlivo. Je známy jeho možno povedať xenóbny postoj k určitým menšinám. Rešpekt a úcta spoločnosti voči Ing.   J.   S.   je   priamo   determinovaná   jeho   správaním   na   verejnosti.   Zhrňujúco   možno povedať, že Ing. J. S. majoritne nie je v spoločnosti vnímaný ako osoba s dobrou povesťou. Miera dôstojnosti a vážnosti Ing. J. S. v spoločnosti bola určená výrokmi Ing. J. S., ktoré boli ďaleko za hranicou slušnosti a akejkoľvek politickej (alebo i bežnej) kultúry.“.

Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci otázku miery zníženia vážnosti navrhovateľa v spoločnosti neskúmali, rovnako sa nezaoberali otázkou, či k neoprávnenému zásahu do práv navrhovateľa, resp. k následkom do práv navrhovateľa tvrdeným svedkami, nedošlo   už   v dôsledku   predošlého   zverejnenia   informácií   televíziou   M.   a denníkom   N., pokiaľ títo svedkovia vypovedali podobne ako v spore navrhovateľa s televíziou M., spol. s r.   o.,   R.,   a.   s.   V konaní   teda   nebolo   preukázané,   že   v priamej   príčinnej   súvislosti   so zverejnenými článkami došlo k zásahu do práv navrhovateľa.

Svoje závery týkajúce sa závažnosti tvrdených zásahov do práv navrhovateľa súdy zúčastnené   na   rozhodovaní   v predmetnej   veci   založili   iba   na   dvoch   svedeckých výpovediach   osôb   jemu   blízkych,   ktoré   navyše   vypovedali,   že   ich   vzťah   zverejnením uvedených článkov nebol ovplyvnený. Z rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu nie je zrejmé, ako súdy dospeli k tomu, že primeraným opatrením na obmedzenie slobody prejavu je uloženie povinnosti sťažovateľovi odstrániť na internete celé uvedené články.   Súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v predmetnej   veci   podľa   sťažovateľa   bez náležitého   dokazovania   priznali   náhradu   nemajetkovej   ujmy,   preto   ich   rozhodnutia (rozsudok okresného súdu a rozsudok krajského súdu) možno považovať za „neprimerané, neodôvodnené a jednoznačne arbitrárne“.

S ohľadom   na   uvedené   sťažovateľ   dospel   k záveru,   že   súdy   zúčastnené   na rozhodovaní   v predmetnej   veci   neprimerane,   bez   zjavného   dôvodu,   obmedzili   slobodu prejavu v prospech práva na ochranu osobnosti navrhovateľa a opatrenia uložené týmito súdmi „nie sú primerané žiadnemu z potencionálne sledovaných legitímnych cieľov“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby nálezom vyslovil, že rozsudkom krajského súdu boli porušené základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, zrušil rozsudok krajského súdu a vrátil vec krajskému súdu na nové konanie, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a trovy konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu.   Podnikanie   v   odbore   rozhlasu   a   televízie   sa   môže   viazať na   povolenie   štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   26 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu z 28. októbra 2010. Argumenty sťažovateľa, ktorými odôvodňuje porušenie v sťažnosti označených práv, možno v podstate rozdeliť do dvoch smerov, a to na:

a)   argumenty,   ktorými   sťažovateľ   namieta,   že   odôvodnenia   rozhodnutí   súdov zúčastnených   na   rozhodovaní   v predmetnej   veci   sú   arbitrárne,   zmätočné,   nedostatočné, neobsahujúce   dôvody,   ktorými   by   sa   tieto   súdy   vysporiadali   s argumentmi   sťažovateľa predloženými v konaní a podstatnými pre rozhodnutie:

- námietky, podľa ktorých informácie zverejnené v článkoch sa nachádzajú, resp. tvoria obsah spisov ŠtB a ich nepravdivosť nebola v konaní preukázaná,

-   od   sťažovateľa   nebolo   možné   požadovať,   aby   uvedené   historické   informácie obsiahnuté v spisoch ŠtB overoval,

- zásah do osobnostných práv sťažovateľa bol spôsobený zverejnením informácií obdobného   obsahu   v iných   médiách   (TV   M.,   denník   N.),   pričom   žaloba   navrhovateľa podaná v obdobnej veci proti spoločnosti M., spol. s r. o., R., a. s., bola súdmi, ktoré o nej rozhodovali, zamietnutá,

-   navrhovateľovi   bola   sťažovateľom   poskytnutá   možnosť   reagovať   na   uvedené články, ktorú však navrhovateľ nevyužil,

-   hodnotiace   úsudky,   ktoré   boli   vyslovené   v nadpisoch   uvedených   článkov,   bolo možné vyvodiť zo skutkového podkladu, z ktorého sťažovateľ čerpal,

- obsah spisov ŠtB bol zverejnený v uvedených článkoch pravdivo a verejnosti bol ponechaný priestor na vytvorenie si vlastného názoru, pokiaľ bolo možné zo získaných prameňov   (spisov   ŠtB)   logicky   dôjsť   k záveru   prezentovanému   v článku,   nemožno hodnotiaci   úsudok   považovať   za   neprimeraný   a spôsobilý   zasiahnuť   neoprávnene   do osobnostných práv navrhovateľa,

- zo skutkových zistení súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci nie je možné logicky dospieť k záveru, že skutkový základ pre uvedené články bol nepravdivý, a preto došlo k neoprávnenému zásahu do práv navrhovateľa;

b) námietky, ktorými sťažovateľ namietal neprimeranosť obmedzenia jeho práva na slobodu prejavu rozhodnutím o priznanej nemajetkovej ujme, podľa ktorých:

- súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci neodôvodnili, prečo považovali za   nevyhnutné   obmedziť   slobodu   prejavu   sťažovateľa   prísnejším   spôsobom,   ako   len priznaním morálnej satisfakcie,

-   rozhodnutie   neobsahuje   dôvody,   pre   ktoré   by   bolo   možné   spôsob   obmedzenia slobody   prejavu   sťažovateľa   považovať   za   primeraný   sledovanému   účelu   o to   viac,   že v konaní sa nepreukázalo, že dôstojnosť a vážnosť navrhovateľa bola v spoločnosti znížená v značnej miere, a to aj s prihliadnutím na povesť, resp. obraz navrhovateľa v spoločnosti pred   zverejnením   uvedených   článkov,   ktorú   formovalo   jeho   správanie   a i výroky prednesené na verejnosti,   navrhovateľ je osoba verejne činná, ktorá   musí zniesť vyššiu mieru zásahov do osobnostných práv,

-   v   predmetnej   veci   neboli   splnené   predpoklady   obmedzenia   slobody   prejavu sťažovateľa   a   tam,   kde   test   ústavnej komformity obmedzenia   slobody   prejavu   súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci vykonali, sú ich závery nesprávne, negujú podstatu a zmysel práva na slobodu prejavu,

- obmedzením slobody prejavu sťažovateľa bola poskytnutá ochrana právu subjektu absolútneho verejného záujmu (navrhovateľa) pred polemikou a kritikou jeho profesionálnej činnosti.

K   argumentácii   uvedenej   v   bode   a)   súvisiacej   s   namietanou   arbitrárnosťou rozsudku krajského súdu

Sťažovateľ   namietal   právne   posúdenie   veci   krajským   súdom.   Podľa   jeho   názoru v danom prípade vôbec k zásahu do základného práva navrhovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti a na ochranu mena nedošlo, pretože predmetný článok   obsahoval   iba   pravdivé   informácie   o obsahu   spisov   ŠtB   a nadpisy   uvedených článkov   boli   hodnotiacimi   úsudkami,   ktoré   mali   reálny   a pravdivý   skutkový   základ v informáciách vyplývajúcich zo spisov ŠtB. Na druhej strane je zo sťažnosti tiež zrejmé, že súdom   zúčastneným   na   rozhodovaní   v   tejto   veci   sťažovateľ   vyčíta,   že   sa   dostatočne nevysporiadali   s   otázkou   pravdivosti/nepravdivosti   informácií   o navrhovateľovi obsiahnutých v spisoch ŠtB.

V   prípadnom   konflikte   slobody   prejavu   na   jednej   strane   (čl.   26   ods.   1   ústavy) a základného   práva   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej   povesti   a   na ochranu mena na strane druhej (čl. 19 ods. 1 ústavy) mali konajúce súdy v okolnostiach jeho kauzy   uprednostniť   slobodu   prejavu   pred   ochranou   osobnosti   navrhovateľa   a   zvážiť nevyhnutnosť opatrení prijatých na účely obmedzenia slobody prejavu. V tejto súvislosti sťažovateľ argumentoval aj poukazom na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“).

Ústavný súd konštatuje, že konflikt dvoch už uvedených ústavou chránených hodnôt nemožno vzhľadom na ich povahu vyriešiť normatívne, t. j. na všeobecnej úrovni pre každý jednotlivý prípad. Je tak úlohou orgánov aplikácie práva, predovšetkým všeobecných súdov, aby   pri   prerokovávaní   konkrétneho   sporu   zisťovaním   miery   dôležitosti   oboch   v kolízii stojacich ústavných hodnôt dospeli k záveru o potrebe uprednostnenia jednej z nich. To korešponduje s už judikovaným názorom ústavného súdu, podľa ktorého všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody   nedôjde   k   neprimeranému obmedzeniu, či   dokonca   popretiu   iného práva alebo slobody (IV. ÚS 256/07). Ak záver všeobecných súdov plynúci z porovnávania dvoch ústavou chránených hodnôt nie je arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený, a tak súčasne ústavne neudržateľný, nemá ústavný súd dôvod zasahovať doň. Ústavný súd totiž v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Podľa   judikatúry   ESĽP,   ktorú   ústavný   súd   konštantne   zohľadňuje   vo   svojej rozhodovacej   činnosti,   sloboda   prejavu   predstavuje   jeden   zo   základných   pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa   nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú   alebo   znepokojujú   štát   alebo   časť   obyvateľstva.   Vyžaduje   si   to   pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49).

V   niektorých   situáciách   však   musí   sloboda   prejavu   ustúpiť.   Limitačné   klauzuly v čl. 26 ods. 4 ústavy explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o   obmedzenia,   ktoré   musia   zodpovedať   vždy   demokratickému   charakteru   spoločnosti („opatrenia   v   demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné“).   Dôvodom   takéhoto   obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“,   teda   okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného   práva   na   ochranu   osobnosti   v   rozsahu   garantovanom   v   čl.   19   ústavy a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné osoby   pred   neoprávnenými   zásahmi   zo   strany   iných   súkromných   osôb   (vrátane navrhovateľa) alebo štátu (m. m. IV. ÚS 107/2010).

Keďže   rozsudkom   krajského   súdu   z 28.   októbra   2010   bol   potvrdený   rozsudok okresného súdu z 31. marca 2008, ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť uverejniť v denníku   S.   text   ospravedlnenia   navrhovateľovi,   odstrániť   na jeho internetovej   stránke elektronickú   verziu   sporných   článkov,   zaplatiť   navrhovateľovi   10 000 €   ako   náhradu nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   a trovy   konania,   je   nepochybné,   že   rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k zásahu do ústavou garantovanej slobody prejavu sťažovateľa, t. j. došlo k jej obmedzeniu. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či v danom prípade išlo z ústavného hľadiska o akceptovateľné obmedzenie slobody prejavu.

Z   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   obmedzenie   akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej   spoločnosti   na   dosiahnutie   sledovaného   cieľa,   t.   j.   ospravedlňuje   ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (m. m. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02, I. ÚS 193/03).

V danom prípade išlo nepochybne o obmedzenie slobody prejavu sťažovateľa na zákonnom podklade, ktorý tvorili ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Za týchto   okolností   bolo   z   hľadiska   ústavnej   akceptovateľnosti   namietaného   rozsudku krajského súdu kľúčové posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľa primeraný, t. j. či zodpovedal zásade proporcionality.

Ústavný   súd   preto   pristúpil   k   preskúmaniu   proporcionality   medzi   zásahom   do slobody   prejavu   sťažovateľa   a   ústavnými   garanciami   práva   na   súkromie   navrhovateľa. Na ten   účel,   obdobne   ako   v   iných   porovnateľných   prípadoch   (napr.   II.   ÚS   152/08, II. ÚS 326/09), ústavný súd vykonal test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“ (uverejnil informáciu).

1. KTO zásah do práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie) vykonal Z judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť č. 1594/90 alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999, sťažnosť   č.   21980/93).   Novinári   majú   (sociálnu)   povinnosť   poskytovať   informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie   dostať.   Novinárom   je   dokonca   umožnené   používať   určitú   mieru   preháňania a provokácie (Perna c/a Taliansko). Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielen z dôvodu jeho autority, ale hlavne z presvedčivosti jeho argumentácie. Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd ešte podotýka, že v predmetnej veci je sťažovateľ vydavateľom denníka S., v ktorom bol inkriminovaný článok uverejnený. Sťažovateľ je v danom prípade teda   „nositeľom“   slobody   prejavu,   a   preto   sa   na   neho   vzťahuje   zvýšená   ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp. masmédiám, ktorú bolo potrebné pri   rozhodovaní   predmetnej   veci   zo   strany   všeobecných   súdov   primeraným   spôsobom zohľadniť.

2. O KOM bol inkriminovaný článok a do koho osobnostnej sféry zasahoval Dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach je aj kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uvedené v tlači týkajú a do ktorých osobnostnej sféry   negatívne   zasahujú,   resp.   môžu   zasahovať.   Hranice   akceptovateľnosti   šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných“ občanov. V danom prípade inkriminovaný článok obsahoval informácie týkajúce politika, t. j. osoby vo verejnej funkcii. V okolnostiach posudzovanej veci je potrebné brať do úvahy, že inkriminovaný článok priniesol tvrdenia, ktoré sa týkali spôsobu konania, resp. života navrhovateľa v minulosti, ktoré môžu poukazovať na jeho morálnu spôsobilosť zastávať funkciu vo verejnom živote. Otázky spôsobu konania politikov v minulosti alebo súčasnosti, ktoré   verejnosti   napomáhajú   pri   utváraní   obrazu   o osobnosti   a charaktere   zväčša   nimi volených   funkcionárov,   možno   nepochybne   legitímne   považovať   za   otázky   verejného záujmu.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   zdôraznil,   že   poslaním   tlače   je   nepochybne   šíriť informácie   a   myšlienky   o otázkach   verejného   záujmu,   pričom   zároveň   je nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať (dostať).

Na   druhej   strane   sa   inkriminovaný   článok   nepochybne týkal   navrhovateľa   a   bol objektívne spôsobilý svojím obsahom vyvolať negatívny zásah do jeho osobnostnej sféry, keďže ako okresný súd poznamenal vo svojom rozsudku „postavenie verejného činiteľa je veľmi závislé od verejnej mienky“.

3. ČO bolo obsahom inkriminovaného článku Pri   posudzovaní   proporcionality   medzi   slobodou   prejavu   a   právom   na   ochranu osobnosti   sa   ústavný súd zameral aj na obsah prejavu sťažovateľa, ktorý   mal spôsobiť neprípustný zásah do osobnostných práv navrhovateľa.

Predmetné články boli uverejnené v denníku S. postupne, prvý 20. marca 2008 pod názvom „S. na úteku kradol“ a druhý 15. apríla 2008 pod názvom „ÚPN: S. vykradol obchod“ s podtitulkom „J. S. nevykrádal len autá v R., ale aj textil a mäsiarstvo v obci K.“.Obsahom   inkriminovaného   článku   boli   (ako   už   bolo   uvedené)   nepochybne   veci verejného záujmu – odkrývanie minulosti politika, ktorá môže poukázať aj na jeho morálnu spôsobilosť   zastávať   verejný   úrad,   resp.   pôsobiť   vo   verejnom   živote.   Sťažovateľ   teda v danom prípade informoval verejnosť o otázkach legitímneho verejného záujmu.

Je   pravdou,   že   sťažovateľ   prezentoval   v článkoch   len   informácie   zo   spisov   ŠtB. Uvedené články však vo vzájomnej súvislosti v čitateľovi evokovali dojem, resp. viedli ho k jednoznačnému záveru, že navrhovateľ sa v minulosti nielenže dopustil trestného činu krádeže, ale navyše ho v minulosti spáchal opakovane.

Vzhľadom na obsah týchto článkov možno konštatovať, že pri objektívnom posúdení informácií vyplývajúcich zo spisov ŠtB, ktoré boli podkladom na ich napísanie, a snahe o dodržanie povinnosti dbať na ochranu dobrej povesti navrhovateľa by sťažovateľ nemohol dospieť   k záveru,   ktorým   by   konštatoval   priame   obvinenie   navrhovateľa   zo   spáchania trestného činu krádeže v nadpise, resp. podtitulku uvedených článkov.

Všeobecné súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci uvedené výroky v nadpise, resp. podtitulku článkov označili za nepravdivé fakty uverejnené sťažovateľom. Sťažovateľ argumentoval   v sťažnosti   tým,   že   v danom   prípade   uverejnil   hodnotové   súdy,   ktorých pravdivosť   nemusí   preukazovať.   Ústavný   súd   v súvislosti   s touto   argumentáciou sťažovateľa podotýka, že aj v prípade, ak by pripustil, že uvedené výroky boli hodnotiace súdy,   výrazy   v nich   použité   ako   „kradol“   a   „vykradol“   znamenajú,   že   sťažovateľ   pred verejnosťou prezentoval konštatovanie spáchania trestného činu krádeže navrhovateľom ako reálny fakt či preukázanú skutkovú okolnosť, a to bez vedomosti o existencii akéhokoľvek vyšetrovania uvedeného trestného činu či trestného rozsudku proti navrhovateľovi, t. j. bez dostatočných   podkladov,   takže   aj   v prípade   posúdenia   predmetných   výrokov   ako hodnotiacich súdov by záver súdov o prekročení hranice slobody prejavu sťažovateľom a jeho neprimeranom zásahu do práva na dobrej povesti navrhovateľa bol považovaný za správny.

4. KDE bol inkriminovaný článok uverejnený Užitočným kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je miesto zaznenia či uverejnenia sporných výrokov. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje,   tým   vyššia   je   ochrana   osobnostných   práv.   Sporný   článok   bol   uverejnený v denníku S., ktorý má celoslovenskú pôsobnosť a vysoký náklad, nie však v televízii či v inom elektronickom médiu, ktoré treba z hľadiska tohto kritéria posudzovať prísnejšie. V danom prípade je však nutné vnímať kritérium miesta zaznenia sporných výrokov v   spojení   s   kritériom   ich   autora.   Ak   je   ich   autorom   novinár,   tak   jeho   privilegované postavenie   do   určitej   miery   neutralizuje   kritérium   miesta   ich   zaznenia   (m.   m. IV. ÚS 139/2010).

5. KEDY bol inkriminovaný článok uverejnený Sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi nepreukázal, že v čase uverejnenia tohto článku existovali informácie (údaje), ktorými disponoval a mohol by preukázať, že k spáchaniu uvedených trestných činov navrhovateľom skutočne došlo. V prípade, ak by takýmito údajmi v tom čase disponoval, tak sa uvedený stav jeho poznania mal odzrkadliť aj   v dôkaznej   situácii   v konaní   predchádzajúcom   vydaniu   rozsudku   krajského   súdu. Sprostredkovanie informácií zo spisov   ŠtB malo byť zo strany sťažovateľa opatrnejšie, keďže už z nich samých bolo zrejmé, že nepreukazujú spáchanie trestného činu krádeže navrhovateľom,   avšak   na   druhej   strane   sú   schopné   zasiahnuť   do   jeho   práva   na   dobrú povesť.   Na druhej   strane súdy   zúčastnené na rozhodovaní v tejto   veci   v tejto   súvislosti zobrali do úvahy aj fakt, že verejnosti už uvedené informácie sprostredkovali v tom čase aj ďalšie médiá.

6. AKO boli informácie v inkriminovanom článku formulované Európsky súd pre ľudské práva pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišuje medzi faktmi a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo   otázka   pravdivosti   hodnotiacich   úsudkov   nepripúšťa   dôkazy   (Lingens   c.   Rakúsko, spomínaný rozsudok; obdobne Feldek c. Slovenská republika, rozsudok z 12. júla 2001). Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí   vychádzať   z   dostatočného   faktického   základu   (Jerusalem   c.   Rakúsko,   rozsudok z 27. februára 2001). Z uvedeného vyplýva, že ak v konkrétnom prípade sú   z hľadiska ústavnej   akceptovateľnosti   posudzované   hodnotiace   úsudky,   tak   je   ochrana   výrokov takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé.

Ústavný súd súhlasí so závermi rozsudku okresného súdu, ktorým sa ústavný súd zaoberal len v rozsahu, v ktorom   na jeho odôvodnenie poukázal krajský   súd   vo svojom rozsudku, podľa ktorého «Súd pri rozhodovaní v predmetnej veci zaoberá! sa aplikáciou ustanovenia   §   11   a   13   Občianskeho   zákonníka   s   prihliadnutím   na   osobitné   postavenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Z vyššie citovaného článku 10 Dohovoru v odseku   1   je   preferované   právo   na   slobodu   prejavu,   pričom   odsek   2   však   obmedzuje slobodu prejavu tým, že do výkonu slobody prejavu zahŕňa aj povinnosť a zodpovednosť nositeľa tejto slobody. Súčasne pripúšťa, aby výkon práva na slobodu prejavu na základe zákona v nevyhnutnej miere podliehal určitým formalitám, podmienkam, obmedzeniam, či sankciám na zabezpečenie určitých prvkov demokratickej spoločnosti okrem iného i na zabezpečenie ochrany osobnostných práv iných osôb. Teda záruky článku 10 Dohovoru sú novinárom poskytované za podmienky, že konajú v dobrej viere tak, aby prinášali presné a dôveryhodné informácie pri dodržiavaní novinárskej etiky.

Súd na základe vykonaného dokazovania, oboznámením sa s uverejnenými článkami dňa   20.   3.   2008   a   15.   4.   2008,   ako   aj   výsluchom   svedkov   dospel   k   záveru,   že v prejednávanej   veci   sa   nejavia   spornými   medzi   účastníkmi   skutkové   okolnosti,   obsah zistených informácií a ich sprostredkovanie, ktoré žalovaný získal z verejne dostupných dokumentov bývalej Štb ako i uverejnenie titulkov článkov, z ktorých jednoznačne vyplýva znenie titulku dňa 20. 3. 2008 „S. na úteku kradol“ a dňa 15. 4. 2008 druhý podtitulok „J. S. nevykrádal len autá v Rakúsku ale aj textil a mäsiarstvo v obci K.“, ale sporným zostalo posúdenie,   či   uverejnený   údaj   (tvrdenie)   je   fakt,   ktorý   ako   nepravdivý   a defamujúci   sa dotýkal   cti   žalobcu   alebo   ide   o   hodnotiaci   úsudok   (názor)   žalovaného   s ohľadom   na rešpektovanie   ústavou   zaručených   práv   žalobcu   (právo   na   ochranu   ľudskej   cti   a dôstojnosti)   a   žalovaného   (právo   na   slobodu   prejavu)   so   zreteľom   na   požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv. Zároveň súd skúmal, či forma použitého názvu. dotknutých   článkov   (ne)presiahla   určitú   prípustnú   intenzitu   takou   mierou,   ktorú   už v demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať.

V danom prípade súd vyhodnotil vykonané dokazovanie a prijal záver, že zo strany žalovaného uverejnením údaju „S. na úteku kradol“ a „J. S. nevykrádal len autá v Rakúsku, ale aj textil a mäsiarstvo v obci K.“ ako nepravdivého a jasného vyhlásenia došlo k zásahu do   osobnostných   práv   žalobcu   aj   ako   poslanca   Národnej   rady   SR.,   keď   postavenie verejného   činiteľa   je   veľmi   závislé   od   verejnej   mienky.   Zásah   do   práv   žalobcu   ako verejného činiteľa a jeho dopad bol o to intenzívnejší a rozsiahlejší tým, že žalovaný ako vydavateľ periodickej tlače denníka S. vydávanej na celom území SR ako i na internetovej stránke uviedol nepravdivý údaj ako nespochybniteľný fakt (z latinského factum – urobené, učinené, čo sa stalo skutočnosťou), čím došlo k narušeniu rovnováhy medzi uvedenými základnými   právami   a   to   práva   žalobcu   na   ochranu   ľudskej   cti   a   dôstojnosti   a práva žalovaného   na   slobodu   prejavu.   Súd   poznamenáva,   že   článok   10   Dohovoru   však nezabezpečuje   neobmedzenú   slobodu   ani   v   prípadoch,   keď   sa   tlač   zaoberá   otázkami verejného záujmu a za podmienok stanovených v odseku 2 tohto článku výkon tejto slobody zahŕňa aj „povinnosti a zodpovednosť“, čo sa vzťahuje aj na tlač. Forma použitia výrazov musí   zodpovedať   účelu   poskytovanej   informácie   a   pri   každom   takomto   použití   má   byť rešpektovaná ľudská dôstojnosť fyzickej osoby a treba rozlišovať medzi jasnými výrokmi, že ku   skutku   došlo   a výrokmi,   že   údajne   sa   osoba   niečoho   dopustila.   Je   potrebné   tiež poznamenať, že pri ochrane práv verejného činiteľa oproti ochrane práv bežnej fyzickej osoby sú z dôvodu existencie práva na pravdivé informovanie a slobodu prejavu hranice posudzovania závažnosti, či oprávnenosti zásahu do práva na ochranu osobnosti posunuté a bez akýchkoľvek postihov sa pripúšťa i pravdivá kritika činnosti verejných činiteľov. Je potrebné   zároveň   uviesť,   že   predmetom   konania   nebolo   skúmanie   (ne)pravdivosti informácií, ktoré sa v dokumentoch nachádzajú (pokiaľ ide o povahu zväzkov bývalej ŠtB) avšak   práve   s   dôrazom,   keďže   žalovaný   získal   informácie   pri   tvorbe   Článkov   z   dvoch nezávislých   zdrojov   zo   spisov   vedených   Štátnou   bezpečnosťou   (dostupné   verejnosti) i v kontexte s obsahom v nich uvedenej informácie, „že za uvedený tr. čin t. j. ilegálny prechod ŠH a opustenie ČSSR ako aj za vykradnutie uvedených obchodov trestne stíhaný nebol ani jeden“ i napriek tomu uverejnený predmetný údaj ako nespochybniteľný fakt posunul na hlavný titulok poskytovanej informácie. Úlohou titulku je čitateľa upútať a tento by mal odkazovať na kľúčový fakt článku a mal by vystihnúť podstatu jeho obsahu, ale pritom nesmie ísť podľa názoru súdu o nepravdivý údaj. Ak teda v danom prípade boli použité údaje „S. na úteku kradol“ a „J. S. nevykrádal len autá v Rakúsku, ale aj textil a mäsiarstvo v obci K.“ pri prvom pohľade na článok čitateľ získaval dojem, že tento údaj je   pravdivý   a vzťahuje   sa   k žalobcovi   a logicky   hneď   pri   prečítaní   titulku   si   vytvorí predstavu o spáchaní činu bez toho, aby si prečítal celý článok a z jeho obsahu zistil, že... neexistuje ani len podozrenie a konečné odsudzujúce rozhodnutie. Je potrebné tiež uviesť, že   skutkové   tvrdenie   sa   opiera   o fakt,   objektívne   existujúcu   realitu,   ktorá   je   zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. Hodnotiaci úsudok naopak vyjadruje subjektívny názor autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí   z hľadiska   správnosti   a prijateľnosti,   a to   na   základe   vlastných   (subjektívnych) kritérií. Na základe vyššie uvedených skutočností súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že ide o hodnotiaci úsudok, ktorý vychádza z reálneho skutkového zistenia a základu, ktorý nepodlieha   testu   pravdivosti.   Podľa   názoru   súdu   neexistuje   logická   súvislosť   medzi tvrdenými   údajmi   a obsahom   všetkých   získaných   informácií   z poznatkov   uvedených archívov spisov Štb a pri snahe poukázať na minulosť žalobcu žalovaný pri sprostredkovaní šírenej   informácie   vybočil   z medzí   v demokratickej   spoločnosti   uznávaných   pravidiel slušnosti, prekročil rozsah novinárskej etiky, keď v tom čase aktuálnej téme o žalobcovi čitateľovi na hlavný titulok článku posunul nepravdivý údaj ako výber získaného poznatku a umožnil tak široký priestor na verejnú diskusiu ohľadom politickej zodpovednosti žalobcu, najmä   v morálnej   rovine,   čo   vyplynulo   nepochybne   z reakcie   verejnosti   (internetová diskusia) k uverejnenému článku... Súd je toho názoru, že žalovaný ako osoba, ktorá má právo na slobodu prejavu a je povinná informovať pravdivo a plne rešpektovať práva iných osôb, preto v danom prípade za zverejnené nepravdivé údaje musí znášať zodpovednosť, ktorá   v sebe   obsahuje   i povinnosť,   aby   pred   zverejnením   údajov   o fyzickej   osobe   či   jej hodnotením posúdil, či zverejnenie týchto údajov môže zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti dotknutej fyzickej osoby a overovať si pravdivosť uverejňovaných tvrdení (§ 16 ods. 3 tlačového zákona). Preto súd je toho názoru, že zverejnením predmetných údajov v titulku článku došlo k zverejneniu práva slobody prejavu zo strany žalovaného.».

Z uvedeného vyplýva, že všeobecné súdy sporné nadpisy, resp. podtitul posúdili ako fakty,   ktoré   boli   sťažovateľom   zverejnené   ako   nepravdivá   informácia.   Keďže   obsah uvedených článkov nepredstavuje dostatočný podklad, na základe ktorého by bolo možné konštatovať,   že   navrhovateľ   spáchal   v minulosti   trestný   čin   krádeže,   záver   súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci, podľa ktorého uvedenými článkami došlo k zásahu do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti, možno považovať podľa ústavného súdu za správny, resp. opodstatnený.

S ohľadom na uvedené ústavný súd v závere konštatuje, že v posudzovanej veci sťažovateľ,   ktorý   má   ako   vydavateľ   denníka   S.   pri   ochrane   slobody   prejavu   v   zmysle judikatúry ESĽP i ústavného súdu privilegované postavenie, uverejnil v tomto periodiku články,   ktoré   sa   týkali   legitímnych   otázok   verejného   záujmu   –   správanie   politika v minulosti v súvislosti s hodnotením jeho morálnej spôsobilosti zastávať verejnú funkciu. Ústavný súd rovnako ako judikatúra ESĽP nepopiera právo novinára dopustiť sa aj určitého zjednodušenia,   či   dokonca   nepresnosti,   avšak   za   súčasného   rešpektovania   zásady,   že uverejnenie informácií v relevantnom čase zodpovedalo reálne existujúcim skutočnostiam (porovnaj k tomu napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 156/99). Táto zásada však v uvedenom prípade zo strany sťažovateľa dodržaná nebola, o čom svedčí voľba   kategorických   jednoznačných   formulácií   v nadpise,   resp.   podtitulku   uvedených článkov, ktoré prezentovali nepravdivý fakt ako preukázanú skutočnosť. Pritom použitím neurčitých   častíc   (údajne,   vraj   atď.)   v   súvislosti   s   popisom   konania   navrhovateľa   sa takémuto zásahu do práv navrhovateľa mohol sťažovateľ veľmi jednoducho vyhnúť.

Za   daných   okolností   možno   podľa   názoru   ústavného   súdu   z   ústavného   hľadiska akceptovať záver   krajského   súdu,   že pri   konflikte   slobody   prejavu   a práva   na ochranu osobnosti bolo v danom prípade potrebné uprednostniť ochranu práva na ochranu osobnosti navrhovateľa,   t.   j.   že   sťažovateľ   uverejnením   uvedeného   článku   prekročil   ústavou   mu garantovanú slobodu   prejavu   a   neprípustným   spôsobom   zasiahol   do   osobnostných   práv navrhovateľa.

Obsah   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   z   pohľadu   námietok   sťažovateľa týkajúcich sa jeho arbitrárnosti je podľa ústavného súdu možné považovať za zrozumiteľný a jasný, plne rešpektujúci požiadavky čl. 46 ods. 1 ústavy, krajský súd sa v ňom vysporiadal so všetkými zásadnými otázkami podstatnými pre rozhodnutie o existencii zásahu, ako aj s obranou sťažovateľa ústavne dostatočne konformným spôsobom.

K argumentácii uvedenej v bode b), ktorou sťažovateľ namietal neprimeranosť sumy   navrhovateľovi   priznanej   nemajetkovej   ujmy,   resp.   neprimeranosť   opatrení prijatých v záujme obmedzenia slobody prejavu

Ústavný   súd   pri   preskúmavaní   tejto   námietky   sťažovateľa   vychádzal   z   toho,   že v tomto prípade je nutné stanoviť intenzitu zásahu do práva na ochranu osobnosti v kontexte so   slobodou   prejavu,   a   to   so   zreteľom   na   zásadu   primeranosti   vo   vzťahu   k   priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy ako najprísnejšej sankcie uloženej sťažovateľovi. Ústavný súd preto   skúmal,   ako   sa   s   uvedenou   námietkou   sťažovateľa   o   neprimeranosti   uloženia povinnosti   zaplatiť   navrhovateľovi   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vysporiadal   krajský   súd a ako svoje právne a skutkové závery odôvodnil.

V   konaniach   o   ochranu   osobnosti   má   fyzická   osoba   v   súlade   s   §   13   ods.   2 Občianskeho zákonníka právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to najmä v prípadoch, ak došlo k zníženiu jej dôstojnosti či vážnosti v spoločnosti. Pri určení jej sumy prihliada všeobecný súd hlavne na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za akých došlo k porušeniu jej práv. Ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka teda nelimituje súd pri priznaní rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy. Posúdenie týchto okolností ponecháva na úvahu súdu, pričom táto úvaha nemôže prekračovať únosnú mieru, ale musí spočívať na logických a legitímnych faktoch. Je nepochybné, že hranice, v rámci ktorých by sa mala pohybovať takáto úvaha súdu, musia byť istým spôsobom dané, pričom táto ich danosť   je   závislá   od   individuality   každého   prípadu   a   zároveň   musí   byť   podmienená dôvodmi,   na   ktorých   sa   priznanie   zakladá.   To   však   neznamená,   že   priznanie   náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch musí mať pre určitý okruh zásahov do práv spojených s ochranou osobnosti taký rozsah, pri iných zase onaký. Podstatná je jedinečnosť prípadu, a s   tým   spojená   konkrétna   intenzita   zásahu   a   jej   následky.   Na   základe   toho   potom všeobecný súd rozhodne o návrhu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie práv a v odôvodnení svojho rozhodnutia uvedie dôvody, ktoré ho k vysloveniu takéhoto záveru viedli.

Inak povedané, zváženie možností odškodnenia, resp. odstránenia následkov zásahu do práva na ochranu osobnosti je vecou voľnej úvahy súdu. Zákon pritom súdu stanovuje len jedno z kritérií, ktoré má pri tomto zvažovaní vziať do úvahy, a to, či zásahom došlo k zníženiu   dôstojnosti,   resp.   vážnosti   osoby   v   značnej   miere.   Z   uvedeného   vyplýva povinnosť súdu v každom prípade brať do úvahy pri rozhodovaní o priznaní nemajetkovej ujmy intenzitu   zásahu, avšak rozhodne ho nezbavuje povinnosti prihliadať aj na ďalšie okolnosti   prípadu.   Neprimerané   sankcie   zo   strany   súdov   by   totiž   v   takýchto   prípadoch mohli spôsobiť odradenie šíriteľov informácií – predovšetkým novinárov (tlače) od plnenia, resp. vykonávania ich základnej funkcie „strážneho psa“ v demokratickej spoločnosti.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku konštatoval, že aj vo vzťahu k priznanej náhrade   nemajetkovej   ujmy   postupoval   okresný   súd   správne,   keď „s prihliadnutím   na odozvu,   ktorú   vyvolali   citované   články   vo   verejnosti,   ako   i na   postavenie   navrhovateľa v spoločnosti, priznal nemajetkovú ujmu vo výške 10.000 eur. Náhrada nemajektovej ujmy v súdom stanovenej výške je i podľa názoru odvolacieho súdu primeraná a môže prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu, pričom zodpovedá i postaveniu odporcu ako vydavateľa periodickej   tlače,   ktorému   nezasahuje   do   jeho   činnosti   tak,   aby   spôsobila   existenčné problémy.“.

V odôvodnení rozsudku okresného súdu vo vzťahu k priznanej náhrade nemajetkovej ujmy okresný súd poukázal na § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že sťažovateľ uverejnil v nadpise, resp. podtitulku uvedených článkov tvrdenia, ktoré sa nezakladajú na pravde. Pri ich uverejnení vychádzal zo spisov ŠtB, v ktorých však tieto informácie získané z výpovede konkrétneho svedka   neboli   ďalej   ničím   preukázané.   Vo   vzťahu   k preukázaniu   existencie   ujmy navrhovateľa   na   jeho   práve   na   ochranu   osobnosti   okresný   súd   v rozsudku   uviedol: „Zo skutkových   zistení   súd   vzal   za   preukázané,   že   žalobca   minimálne   svojmu   blízkemu okoliu musel vyvracať tieto uverejnené nepravdivé údaje a účinky dopadu sa znásobili skutočnosťou, že denník S. s celoštátnou pôsobnosťou zverejnil v tom čase aktuálnej téme o žalobcovi   dovtedy   neznáme   udalosti   a   tiež   z   výpovedí   svedkov   (manželky   žalobcu a podpredsedu strany JUDr. R. P.) vyplynulo, že i tieto osoby museli vyvracať uvedené nepravdivé údaje a reagovať na odozvy iných osôb. Bolo tiež nepochybné, že nepravdivý údaj ako nespochybniteľný fakt jeho uverejnením a priamo adresným na osobu a podobizeň žalobcu   vyvolal   dohady   čitateľov   (internetový   portál),   keď   spájali   žalobcu   spáchaním trestnej   činnosti.   Samotné   uverejnenie   nepravdivého   údaju,   dotýkajúceho   sa   osobnosti fyzickej osoby spravidla zakladá neoprávnený zásah do práv na ochranu jej osobnosti, odôvodňujúci požiadavku na poskytnutie zadosťučinenia.

V danom prípade súd vyhodnotil vykonané dokazovanie a prijal záver, že u žalobcu došlo zásahom žalovaného k zníženiu jeho cti spojenej s výkonom funkcie poslanca NR SR, dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti v značnej miere a výraznejšia intenzita tohto zásahu trvala v určitom časovom rozsahu po zverejnení tejto informácie a pretrváva i dodnes, predmetné   články   denníka   S.   obsahujúce   defamujúce   údaje   o   žalobcovi   sú   uverejnené v elektronickej   forme   na   internetovej   stránke   denníka   S.   (...)   sú   stále   prístupné   širokej verejnosti doma aj v zahraničí a intenzita tohto zásahu nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami, preto je treba považovať za opodstatnené aj spravodlivé priznanie zadosťučinenia v peniazoch. K obrane žalovaného (práva na ochranu osobnosti sa môže dovolávať len tá osoba, ktorá dobrú povesť má) súd nemohol prisvedčiť, keďže právo na súdnu ochranu vyplýva nielen z ústavných záruk, ale tiež z občianskoprávnych predpisov a uplatnenie práva je spojené s procesným postupom, ktorý si účastník konania zvolil. Právo na ochranu má každá osoba a je potrebné poznamenať, že zverejnenie týchto defamujúcich údajov môže mať dopad na postoj verejnosti a nedôvodné zhoršiť vnímanie žalobcu.“

Vo   vzťahu   k rozhodnutiu   o sume   náhrady   nemajetkovej   ujmy   okresný   súd v rozsudku uviedol: „Pokiaľ ide o posúdenie a určenie výšky tejto náhrady súd prihliadol na   závažnosť   vzniknutej   ujmy   a   okolnosti,   za   ktorých   k   porušeniu   práva   došlo.   Súd považoval   predmetné   nepravdivé   tvrdenia   na   titulnej   stránke   denníka   S.   ako   tretieho najčítanejšieho   denníka   s   pôsobnosťou   na   celom   území   SR   za   zneváženie   žalobcu   ako poslanca NR SR, ako predsedu koaličnej strany a ako aj občana pred širokou verejnosťou a závažnou   okolnosťou   s   negatívnym   dopadom   v   spoločenskom   okruhu   žalobcu.   Súd prihliadal tiež na skutočnosť, že k zásahu došlo v období, kedy boli zverejňované informácie z poznatkov Štb a použitie žalobcovho mena a priezviska v súvislosti so sprostredkovaním informácie   s   nepreukázaným   skutkom   nemôžu   prekračovať   isté   hranice   a zverejňovať defamujúce údaje, predovšetkým pokiaľ ide o údaje v periodickej tlači. Súd je tohto názoru, že   občianskoprávna   ochrana   osobnosti   môže   byť   v   súčasných   podmienkach   účinná   len vtedy,   ak aj výška   plnenia   uložená   rušiteľovi   bude   postihnutej fyzickej   osobe   zaisťovať nielen primerané zadosťučinenie zodpovedajúce závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy, ale   bude   pôsobiť   preventívne.   Súd   dospel   k   záveru,   že   priznaná   suma   10.000,-   eur   je primeraná a môže prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu týmto neadekvátnym zásahom a na   druhej   strane   nespôsobuje   takú   ujmu   na   strane   žalovaného,   ktorá   by   pôsobila represívne   a   znamenala   znemožnenie   jeho   činnosti   alebo   pôsobila   odradzujúcu   pred zverejnením iných legitímnych informácií a vo zvyšku nárok na priznanie nemajetkovej ujmy zamietol.“

Z uvedeného vyplýva, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci dospeli na základe vykonaného dokazovania k dôkazmi podloženému záveru, že k zásahu do práva na   ochranu   mena   navrhovateľa   uvedenými   článkami   zverejnenými   sťažovateľom v predmetnej veci došlo, neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti bol spôsobený článkami   so   zvýraznenými   titulkami   a   v   denníku   s   vysokým   nákladom,   tento   zásah smeroval proti navrhovateľovi, ktorý bol politikom a následkom uvedeného zásahu bolo spochybnenie   jeho   morálneho   kreditu   uverejnením   tvrdenia,   že   sa   v minulosti   dopustil spáchania trestného činu krádeže, ktoré sa odrazilo v jeho rodinnom i pracovnom prostredí. S   odvolaním   sa   na   uvedené   dôvody   bola   navrhovateľovi   okrem   iného   priznaná   aj nemajetková ujma v sume 10 000 €.

Podľa   ústavného   súdu   je   v tomto   prípade   odôvodnenie   rozsudkov   súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci týkajúce sa priznania nemajetkovej ujmy navrhovateľovi vyvážené, obsahuje dostatočné dôvody, na základe ktorých uvedený nárok navrhovateľa posúdili, akými úvahami sa uberali a zohľadňuje aj okolnosti predmetnej veci.

Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že obmedzenie slobody prejavu sťažovateľa,   ktoré   malo   za   následok   rozhodnutie   o   povinnosti   zaplatiť   navrhovateľovi nemajetkovú   ujmu,   možno   vo   vzťahu   k   sledovanému   legitímnemu   cieľu   považovať   za primerané a legitímne odôvodnené.

S ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2011