znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 352/2010-6

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka na neverejnom zasadnutí 20. októbra 2010 prerokoval oznámenie JUDr. Š. H. o námietke predpojatosti proti sudcom Ústavného súdu Slovenskej republiky Ľudmile Gajdošíkovej, Ladislavovi Oroszovi a Jánovi Lubymu v konaní   o   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   SPOLOČNOSŤ   7   PLUS,   s.   r.   o.,   vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. IV. ÚS 345/09 a takto

r o z h o d o l :

1. Sudcovia Ústavného súdu Slovenskej republiky Ľudmila Gajdošíková a Ján Luby n i e   s ú   vylúčení   z   výkonu   sudcovskej   funkcie   v   konaní vedenom   Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. IV. ÚS 345/09.

2. Sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky Ladislav Orosz j e   v y l ú č e n ý z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. IV. ÚS 345/09.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra 2008 faxom a 1. decembra 2008 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základných   práv zaručených   v   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Nc 29/2008 z 8. októbra 2008.

Sťažnosť ústavným súdom pôvodne vedená pod sp. zn. Rvp 32822/08 bola pridelená sudcovi   Jánovi   Lubymu   ako   sudcovi   spravodajcovi   s   tým,   že   o   nej   bude   rozhodovať IV. senát ústavného súdu.

Uznesením ústavného súdu č. k. IV. ÚS 345/09-12 z 8. októbra 2009 bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie.

Podaním doručeným ústavnému súdu 18. novembra 2009 v tom čase podpredseda vlády a minister spravodlivosti Slovenskej republiky JUDr. Š. H. ako účastník sťažnosťou napadnutého   konania   vzniesol   námietku   predpojatosti   proti   vtedajšej   predsedníčke   IV. senátu ústavného súdu Ľudmile Gajdošíkovej a členom tohto senátu Ladislavovi Oroszovi a Jánovi   Lubymu,   pričom   svoje   námietky   predpojatosti   písomne   odôvodnil   podaním doručeným ústavnému súdu 15. decembra 2009.

JUDr.   Š.   H.   vo   svojom   podaní   k   odmietnutiu   sudkyne   ústavného   súdu   Ľudmily Gajdošíkovej   uviedol,   že „v   súvislosti   s   rozhodovaním   o   ústavnosti   voľby   predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako členka senátu sa bez využitia opozitného vóta vyjadrovala   aj   k   mojim   odborným   schopnostiam   pri   vedení   tejto   voľby   Súdnou   radou Slovenskej   republiky.   Bola   členkou   senátu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   ktoré vydalo rozhodnutie č. II. ÚS 5/03. V ňom sa na viacerých miestach spochybňuje moja odbornosť a kvalifikovanosť. Z toho vyplýva pre mňa obava, že JUDr. Ľudmila Gajdošíková má vytvorené vnútorné presvedčenie o mojich nedostatočných odborných schopnostiach a morálnych hodnotách. Predmetom konania pred všeobecnými súdmi bol nárok na ochranu mojej osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy. Dá sa dôvodne očakávať, že bude rovnako negatívne   pristupovať   aj   k   hodnoteniu   mojej   osobnosti,   ktorej   ochrany   som   sa   pred všeobecnými súdmi domáhal a aj domohol.“.

K odmietnutiu sudcu ústavného súdu Ladislava Orosza vo svojom oznámení JUDr. Š.   H.   uviedol,   že «sa   verejne   prostredníctvom   médií   vyjadril   niekoľkokrát   k   mojej odbornosti a kvalifikovanosti najmä v súvislosti s legitimitou zastávania funkcie predsedu Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky.   Z   mnohých   jeho   vyjadrení   je   možno   uviesť napríklad správu vydanú SITA 15. októbra 2000. L. Orosz uviedol, že „spôsob konania predsedu NS SR H. je podľa neho taký, že by bolo v záujme autority sudcovského stavu, aby ho vo funkcii nahradil niekto iný. Na jeho neodbornosť poukazuje aj rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktoré odmietlo H. podnet minulý týždeň ako neopodstatnený“. SITA 11. októbra 2000 vydala túto správu: „Rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorý dnes na predbežnom pojednávaní odmietol podnet predsedu Najvyššieho súdu SR Š. H., ma neprekvapil. Ak by si H. pozorne preštudoval judikatúru ÚS SR, tak by takto koncipovaný návrh nemohol podať. Podľa predsedu ústavnoprávneho výboru parlamentu Ladislava Orosza, v podaní mal H. namietať   nesúlad   zákona   o   sudcoch   s   Ústavou   SR.   Tak   by   potom   mohol   ústavný   súd rozhodnúť v merite veci Orosz konštatoval, že aj takto nesprávne formulované podanie poukazuje na odborné kvality predsedu NS SR. „H. si mieša jablká s hruškami“, a to nielen v podaní na ÚS SR, ale aj pri písaní svojich výhrad osobitnému úradníkovi OSN P. C. H. možno odvolať aj podľa platného právneho stavu a bude to aj v súlade s Ústavou SR, zdôraznil Orosz.“

Okrem   mojich   odborných   schopností   sudca   JUDr.   L.   Orosz   spochybnil   aj   moje osobnostné kvality. V rozhovore pre denník SME 6. novembra 2002 uviedol: „Ja som už počas svojho pôsobenia v ústavnej funkcii poukázal na to, že na čele Najvyššieho súdu by bola vhodnejšia iná osoba, než je Š. H. K tomuto názoru som dospel na základe činnosti ústavnoprávneho výboru, keď sme veľmi často prichádzali do styku s pánom H.

Niektoré črty jeho osobnosti spôsobujú problémy pri riadení takej závažnej ústavnej inštitúcii, akou je Najvyšší súd, a vyslovil aj mnoho pochybných právnych názorov. Čo, samozrejme, nie je dôvod na jeho odvolanie z funkcie. Pri výkone tejto funkcie však treba mať určité osobnostné predpoklady a tieto podľa mňa pán H. nespĺňa.“

Sudca JUDr. L. Orosz verejne a nevyberaným spôsobom spochybnil moje odborné a osobnostné kvality. Predmetom konania pred všeobecnými súdmi bol nárok na ochranu mojej osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na to, že ma verejne označil za neschopného   vydávať   rozhodnutia   vo   funkcii   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky dá sa dôvodne očakávať, že bude rovnako negatívne pristupovať aj k hodnoteniu mojej osobnosti, ktorej ochrany som sa pred všeobecnými súdmi domáhal a aj domohol. Preto   mám   odôvodnenú   obavu   o   predpojatosti   sudcu   JUDr.   Ladislava   Orosza   pri rozhodovaní o danej ústavnej sťažnosti.».

Podaním z 18. januára 2010 JUDr. Š. H. doplnil námietku predpojatosti podanú proti sudcovi Ladislavovi Oroszovi tým, že sa podľa neho menovaný sudca «sám zdiskreditoval, keď   ako   „ústavný   právnik“   sa   veľmi   nekvalifikovane   vyjadril   k   možnosti   odvolania predsedu   najvyššieho   súdu   z   funkcie   pred   naplnením   jeho   mandátu   inak   než z disciplinárnych dôvodov (viď nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 58/08, či nález ÚS ČR vo veci odvolávania predsedníčky Najvyššieho súdu Českej republiky).».

Námietku   predpojatosti   vznesenú   proti   sudcovi   ústavného   súdu   Jánovi   Lubymu odôvodnil JUDr. Š. H. skutočnosťou, že vzhľadom na kolegiálnu previazanosť s ostatnými členmi IV. senátu ústavného súdu „možno mať pochybnosť aj o nezaujatosti sudcu JUDr. Jána Lubyho. Tento sudca sa bežne, minimálne v rámci plnenia pracovných povinností stýka s oboma označenými sudcami senátu, vníma ich postoje k subjektom zúčastneným v konaní, teda aj k mojej osobe a je ich postojmi ovplyvňovaný. Daný vzťah už nemožno považovať   za   neutrálny,   či   spoločenský,   keď   jeho   povaha   sama   osobe   vzbudzuje pochybnosti o sudcovskej nezávislosti.“.

Sudkyňa   Ľudmila   Gajdošíková   k   námietke   vznesenej   Š.   H.   uviedla, že   „takto formulovaná   námietka   predpojatosti,   pri   ktorej   predseda   najvyššieho   súdu   používa   ako dôkaz   rozhodnutie   orgánu   verejnej   moci,   ktorému   pripisuje   znak   subjektívnosti,   nemá opodstatnenosť.   Považovať   rozhodnutie   orgánu   verejnej   moci,   s   ktorým   účastník,   resp. vedľajší účastník konania nesúhlasí, len z tohto dôvodu, za subjektívne hodnotenie jeho odbornosti a kvalifikovanosti, je principiálnym popretím zmyslu nezávislého a nestranného rozhodovania každého súdu a akceptovania súdnych rozhodnutí vo všeobecnosti. Napokon, v rozhodnutí označenom predsedom najvyššieho súdu sa žiadne hodnotenie jeho odbornosti a kvalifikovanosti, na ktoré poukazuje, nenachádza. Toto rozhodnutie ústavného súdu je verejnej prístupné a každý sa o tom môže presvedčiť.

Ja osobne som sa k odborným kvalitám predsedu najvyššieho súdu nevyjadrovala a neviem,   z   akého   zdroja   získal   tieto   informácie   a   použil   ich   ako   argument   mojej predpojatosti voči jeho osobe. Rovnako neviem, z akého zdroja získal predseda najvyššieho súdu v súvislosti s rozhodnutím sp. zn. II. ÚS 3/05 informácie o výsledku tajného hlasovania jednotlivých   členov   senátu.   Je   nepochopiteľné,   prečo   chápe   predseda   najvyššieho   súdu využitie separátneho vóta a jeho zverejnenie ako moju povinnosť, a nie ako právo, ktoré je mi priznané podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde a jeho nevyužitie používa ako argument pri uplatnení mojej predpojatosti voči nemu.

Vzhľadom na to, že mám vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 345/09 ako členka IV. senátu   rozhodovať,   oznamujem,   že   námietku   predpojatosti   uplatnenú   predsedom najvyššieho súdu považujem za nedôvodnú a konštatujem, že som spôsobilá a pripravená rozhodovať v predmetnej veci objektívne a nezaujato.“.

Súčasne Ľudmila Gajdošíková vzniesla námietku predpojatosti proti členom I. senátu ústavného súdu sudcom Milanovi Ľalíkovi a Petrovi Brňákovi, ktorí podľa rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2010 mali spolurozhodovať o námietke podanej JUDr. Š. H. Konanie o podanej námietke bolo zastavené uznesením ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 122/2010.

Sudca   Ladislav   Orosz   k   námietke   zaujatosti   podanej   JUDr.   Š.   H.   uviedol,   že „námietku predpojatosti uplatnenú JUDr. Š. H. vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 345/09 považujem   za   nedôvodnú   a   konštatujem,   že   som   spôsobilý   a pripravený   rozhodovať   v predmetnej veci objektívne a nezaujato. V tejto súvislosti zároveň poukazujem aj na to, že spôsobilosť objektívne a nezaujato rozhodovať vo veciach dotýkajúcich sa JUDr. Š. H. preukazuje aj moja rozhodovacia činnosť z uplynulého obdobia (pozri napr. nález vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 282/09 z 19. augusta 2009, v ktorej som pôsobil ako sudca spravodajca).

V súvislosti s mojím názorom, že námietka predpojatosti uplatnená JUDr. Š. H. je nedôvodná, považujem za vhodné poukázať na § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého „Dôvodom na vylúčenie (sudcu, pozn.) nie sú okolnosti, ktoré spočívajú... v jeho rozhodovaní v iných veciach“ v spojení s § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého „Ak sa námietka týka len okolností ustanovených v § 14 ods. 3, súd na námietku zaujatosti neprihliada...“, ktoré treba podľa môjho názoru vzhľadom na § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním o a postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ako aj podstatu a účel citovanej časti § 14 ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku,   primerane   uplatniť   aj   na   posúdenie   námietky predpojatosti   vznesenej v   konaní   vedenom pod   sp.   zn.   IV.   ÚS 345/09.   Podstata   a účel citovanej   časti   §   14   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   totiž   podľa   môjho   názoru spočíva v požiadavke vylúčiť, aby rozdielne právne názory sudcu a účastníka konania, ktorý zaujatosť tohto sudcu namieta, k určitým právnym problémom, ku ktorým sa vyjadrovali v minulosti, a ktoré nemajú priamy či nepriamy vzťah k veci, v rámci ktorej bola námietka zaujatosti vznesená, zakladali dôvod na vylúčenie sudcu z rozhodovania predmetnej veci. Zároveň považujem za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že dôvody, ktoré JUDr. Š. H. uvádza ako dôvody mojej predpojatosti vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 345/09 (a tiež   vo   veci   IV.   ÚS   75/09),   v   konečnom   dôsledku   spochybňujú   kontrolnú   právomoc Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“), na ktorej realizácii som sa v rozhodnom čase podieľal ako poslanec a predseda jej ústavnoprávneho výboru vo vzťahu k výkonu štátnej správy na najvyššom súde, za ktorý v tomto období zodpovedal JUDr. Š. H. ako vtedajší predseda najvyššieho súdu.

Dôvody,   pre   ktoré   mám   byť   vylúčený   z   rozhodovania   veci   vedenej   pod   sp.   zn. IV. ÚS 345/09 (a tiež vo veci IV. ÚS 75/09), uvádzané JUDr. Š. H., zasahujú podľa môjho názoru   aj   do   Ústavou   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   garantovaného   práva poslancov národnej rady vyjadreného v jeho čl. 78 ods. 1 (nestíhateľnosť za výroky pri výkone   funkcie   poslanca),   aj   keď   uznávam,   že   ide   o   výklad   extenzívny,   ale   pritom zodpovedajúci podstate a účelu tohto ustanovenia ústavy. Rovnako tak považujem dôvody mojej predpojatosti uvádzané JUDr. Š. H. aj ako neprimeraný zásah do článkom 26 ústavy garantovanej   slobody   prejavu   ako   základného   politického   práva,   ktoré   v   podmienkach parlamentnej   demokracie   požíva   zvýšenú   ochranu   zvlášť   vo   vzťahu   k   poslancom parlamentu...

V   súvislosti   s   listom   JUDr.   Š.   H.   z   18.   januára   2010   považujem   za   potrebné konštatovať,   že   citovaná   časť   tohto   listu   len   potvrdzuje,   že   ním   uplatnená   námietka predpojatosti je zjavne nedôvodná už aj vzhľadom na znenie § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého: „Sudca je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti   o   jeho   nepredpojatosti“   (porovnaj   tiež   obdobné   ustanovenie   §   14   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku). Citované ustanovenie zákona o ústavnom súde ustanovuje dôvody vylúčenia sudcu z výkonu sudcovskej funkcie, pričom z jeho textu možno vyvodiť, že dôvodom   vylúčenia   sudcu   nemôže   byť   subjektívne   tvrdenie   účastníka   konania o „nekvalifíkovanosti“ zákonného sudcu. Pripustenie takejto extenzívnej interpretácie by totiž   umožnilo   prostredníctvom   uplatnenia   námietky   predpojatosti   účelovo   obchádzať základné právo na zákonného sudcu garantované čl. 48 ods. 1 ústavy ďalším účastníkom konania pred ústavným súdom.».

Súčasne   Ladislav   Orosz   vzniesol   námietku   predpojatosti   proti   členovi   I.   senátu ústavného súdu sudcovi Milanovi Ľalíkovi, ktorý podľa rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2010 mal spolurozhodovať o námietke podanej JUDr. Š. H. Konanie v tejto veci bolo zastavené uznesením ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 155/2010.

Sudca Ján Luby k námietke vznesenej JUDr. Š. H. vo svojom vyjadrení uviedol, že „vzhľadom na to, že nepoznám žiadne dôvody v zmysle § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pre ktoré by mohli vzniknúť pochybnosti o mojej nepredpojatosti (nemám žiadny vzťah k predmetnej veci, jeho účastníkom, ani k právnemu zástupcovi), necítim sa byť zaujatý vo veci a rozhodovať o nej.

K uvedeným vzneseným námietkam, pokiaľ smerujú voči mojej osobe, uvádzam, že samotný kolegiálny vzťah vyplývajúci z funkcie sudcu, ktorý má byť v okolnostiach danej veci dôvodom na moje vylúčenie, nemôže podľa môjho názoru predstavovať relevantný dôvod   na   takýto   postup   a   nemožno   z   neho   bez   ďalšieho   vyvodiť,   že   by   bol   spôsobilý ovplyvniť nestranné rozhodovanie.“.

Predsedníčka ústavného súdu v zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2009 predložila   podanie   JUDr.   Š.   H.   podľa   §   28   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním o a postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) I. senátu ústavného súdu na rozhodnutie.

Predseda I. senátu Milan Ľalík listom z 8. júla 2010 oznámil predsedníčke ústavného súdu svoju predpojatosť pri rozhodovaní o námietke zaujatosti vedľajšieho účastníka JUDr. Š. H. proti sudcom IV. senátu. Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 372/2010 zo 14. septembra 2010 rozhodol, že Milan Ľalík je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v tejto veci.

V   zmysle   čl.   III   ods.   1   písm.   a)   rozvrhu   práce   ústavného   súdu   na   rok   2010 (Spr 106/2010),   ak   ide   o   neprítomného alebo   vylúčeného člena,   alebo predsedu   prvého senátu, zastupuje ho predseda alebo sudca štvrtého senátu, teda Ján Luby. Vzhľadom na podanie   JUDr.   Š.   H.,   ktorým   namietol   predpojatosť   všetkých   členov   štvrtého   senátu ústavného súdu, bol aj Ján Luby vylúčený z konania a rozhodovania o tejto námietke.

V zmysle čl. III ods. 1 písm. a) rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2010, ak ide o neprítomného   alebo   vylúčeného   člena   alebo   predsedu   štvrtého   senátu,   zastupuje   ho predseda   alebo   sudca   tretieho   senátu.   V súlade   s citovaným   ustanovením   Jána   Lubyho zastúpil v konaní o predmetnej námietke vo funkcii predsedu senátu Ján Auxt.

Zákon o ústavom súde obsahuje výslovnú úpravu o vylúčení sudcu ústavného súdu z výkonu   sudcovskej   funkcie   v   ustanoveniach   §   27   a   §   28,   ktoré   v   relevantnom   znení ustanovujú:

Sudca je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho predpojatosti (§ 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Účastník   konania   môže   vyhlásiť,   že   niektorého   zo   sudcov   odmieta   pre   jeho predpojatosť (§ 28 ods. 1 prvá veta zákona o ústavnom súde).

Podľa   ustanovenia   §   28   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ide   o   rozhodovanie v senáte ústavného súdu, o vylúčení sudcov pre predpojatosť rozhodne iný senát.

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   existenciu   nestrannosti   sudcu   treba posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania   konkrétneho   sudcu   v   danej   veci,   a   tiež   podľa   objektívneho   hľadiska,   teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00).

Pri posudzovaní námietky uplatnenej proti sudkyni Ľudmile Gajdošíkovej ústavný súd zistil, že v konaní označenom JUDr. Š. H. sp. zn. II. ÚS 5/03 bola Ľudmila Gajdošíková členkou   senátu,   ktorý   rozhodoval   o   podanej   sťažnosti   za   splnenia   všetkých   zákonných podmienok tajným hlasovaním.

Ústavný   súd   vychádzal   z   úvahy,   že   základnou   ústavnou   povinnosťou   sudcu   je rozhodovanie   vo veci   samej. S   ohľadom   na to   sťažovateľom   namietaná skutočnosť,   že podľa   ním   získaných   nepotvrdených   informácií   sudkyňa,   proti   ktorej   v   tomto   konaní vzniesol námietku zaujatosti, rozhodovala v inej jeho veci v jeho neprospech, nemôže byť príčinou vzniku objektívnej obavy, ktorá by bola spôsobilá vyvolať dôvodnú pochybnosť sťažovateľa týkajúcu sa nestrannosti tejto sudkyne.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   vznesená   námietka predpojatosti   je   zjavne neopodstatnená.   Po   zohľadnení   vyjadrenia   sudkyne   ústavný   súd konštatoval, že námietka JUDr. Š. H. netvorí u sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej zákonnú prekážku pre nezávislý a nestranný výkon funkcie sudkyne ústavného súdu ako členky IV. senátu ústavného súdu vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 345/09.

Na základe vyjadrenia sudcu Jána Lubyho k podaným námietkam a po preskúmaní konkrétnych okolností ústavný súd dospel k záveru, že pracovný, resp. kolegiálny vzťah sudcu nemôže dostatočne objektívne spochybniť jeho nepredpojatosť v takej miere, aby musel   byť vylúčený   z   výkonu   sudcovskej   funkcie.   V   neposlednom   rade   garanciou   pre nestrannú   ochranu   ústavnosti   v   označenej   veci   je   aj   skutočnosť,   že   jej   prerokovanie a rozhodnutie je v pôsobnosti senátu, a nie samotného sudcu ústavného súdu. Na základe uvedenej argumentácie I. senát ústavného súdu nevylúčil sudcu Jána Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom na ústavnom súde pod sp. zn. IV. ÚS 345/09.

K námietkam uplatneným proti sudcovi Ladislavovi Oroszovi ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už uviedol, že sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný,   ale   i   napriek   tomu   môže   byť   jeho   nestrannosť   vystavená   oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo   vzhľadom   na   jeho   pomer   k   veci,   k   stranám   konania,   ich   právnym   zástupcom, svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti (III. ÚS 24/05).

Existencia nestrannosti musí byť určená podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00).

Z judikatúry ústavného súdu, ako aj judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že objektívna nestrannosť sa   nikdy   neposudzuje podľa   subjektívneho hľadiska sudcu,   ale podľa   vonkajších   objektívnych   skutočností.   V danom   prípade   teda   platí   tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Objektívna nestrannosť sudcu je založená na vonkajších prejavoch previazanosti sudcu s prerokúvaným prípadom, či jeho vzťahom k účastníkom (resp. vedľajším účastníkom) konania.

Sťažovateľ vo vzťahu k dôvodom podanej námietky zaujatosti poukazuje na to, že sa sudca Ladislav Orosz negatívne vyjadroval k jeho odborným schopnostiam a osobnostným vlastnostiam   v   čase   vykonávania   funkcie   poslanca   Národnej   rady   Slovenskej   republiky (ďalej len „NR SR“) na schôdzi NR SR, ako aj pre médiá.

Negatívny obsah uvedených vyjadrení týkajúcich sa osoby JUDr. Š. H. nepopiera ani sudca   Ladislav   Orosz,   avšak   preto,   že   predmetné   výroky   povedal   v   čase   vykonávania funkcie poslanca NR SR, jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania uvedenej veci by bolo podľa neho v rozpore s čl. 78 ods. 2 ústavy, ako aj s jeho základným právom podľa čl. 26 ods. 1 ústavy.

Podľa názoru ústavného súdu obsah vyjadrení vyslovených sudcom v rámci jeho prechádzajúceho pôsobenia vo verejnej funkcii poslanca NR SR smerujúci proti konkrétnej osobe resp. negatívne hodnotenie osobnostných alebo odborných kvalít tejto osoby, ktorá sa následne   stane   účastníkom   konania,   v   ktorom   má   o   jej   právach   a   právom   chránených záujmoch   rozhodovať   uvedený   sudca,   môže   mať   za   následok   vyvolanie   odôvodnených pochybností tejto osoby ako účastníka týkajúcich sa nestrannosti tohto sudcu voči nemu pri rozhodovaní v jeho veci.

Samotná okolnosť, že sudca tieto vyjadrenia týkajúce sa osoby JUDr. Š. H. vyslovil v rámci   výkonu   verejnej   funkcie,   v   ktorej   bol   chránený   poslaneckou   imunitou,   na   tejto skutočnosti nič nemení.

Keďže cieľom inštitútu vylúčenia sudcu nie je sankcionovanie osoby sudcu, resp. jeho trestné stíhanie, ale zabezpečenie realizácie práva na spravodlivé konanie účastníkov konania, ktorého súčasťou je aj právo na subjektívne a objektívne nestranný súd, podľa názoru   ústavného   súdu   nemožno   vylúčenie   sudcu   považovať   za   zásah   do   práva   nebyť trestne stíhaný za výroky prednesené v NR SR a v jej orgánoch počas aj po skončení jeho mandátu podľa čl. 78 ods. 2 ústavy, ako ani za zásah do jeho základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 ústavy.

Uvedené okolnosti ústavný súd považuje za také, ktoré sú schopné vyvolať vonkajšiu oprávnenú   pochybnosť   o   nestrannosti   sudcu   Ladislava   Orosza,   resp.   o   dôveryhodnosti senátu, ktorého rozhodnutie sa dotkne aj práv a právom chránených záujmov JUDr. Š. H. Inak povedané, uvedené okolnosti podľa ústavného súdu odôvodňujú vznik pochybností objektívnej povahy o nepredpojatosti sudcu ústavného súdu v zmysle § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a tým aj o nestrannosti IV. senátu ústavného súdu, a preto I. senát ústavného súdu rozhodol o vylúčení menovaného sudcu ústavného súdu z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky vedenej ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 345/09.

Vzhľadom   na uvedené   ústavný súd podľa   §   28   ods.   2 zákona o ústavnom   súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2010