znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 352/06-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2007 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť T. L., B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. B. J., B., ktorou v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 4 Tpo 83/2006 namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa

a) čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s nedostatočným odôvodnením a arbitrárnosťou   uznesenia   Krajského   súdu   v Bratislave   z 10.   októbra   2006,   ako   aj v súvislosti s rozhodnutím o ponechaní vo väzbe bez jeho vypočutia,

b)   čl.   17   ods.   1   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   v súvislosti   s neoprávneným ponechaním vo väzbe, a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský   súd   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Tpo   83/2006 a uznesením z 10. októbra 2006 p o r u š i l základné právo T. L. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   v súvislosti   s nedostatočným   odôvodnením   a arbitrárnosťou uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Tpo 83/2006 z 10. októbra 2006, ako aj v súvislosti s rozhodnutím o ponechaní vo väzbe bez jeho vypočutia.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Tpo 83/2006 z 10. októbra 2006 sa z r u š u j e   a vec sa v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. T. L. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 682 Sk (slovom osemtisícšesťstoosemdesiatdva   slovenských   korún),   ktorú   je   Krajský   súd v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. B. J., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti T. L. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS 352/06-24 z 15. novembra 2006 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť T. L., B., t.   č.   vo väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   B.   J.,   B., ktorou v konaní   vedenom   Krajským   súdom   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) pod sp. zn. 4 Tpo 83/2006 namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa

a) čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v súvislosti   s nedostatočným   odôvodnením   a arbitrárnosťou   uznesenia   krajského   súdu z 10. októbra   2006,   ako   aj   v súvislosti   s rozhodnutím   o ponechaní   vo   väzbe   bez   jeho vypočutia,

b) čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy v súvislosti s neoprávneným ponechaním vo väzbe.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný   súd   túto   vec   na   neverejnom   zasadnutí,   keďže   tak   sťažovateľ   podaním z 18. decembra 2006, ako aj krajský súd vo vyjadrení zo 6. decembra 2006 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení účastníkov konania nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre trestný čin vraždy v štádiu prípravy podľa § 7 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“). Uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 367/05 z 3. júna 2005 bol vzatý do väzby z dôvodov uvedených v ustanovení § 67 ods. 1 písm. a) a c) a ods. 2 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý Trestný poriadok“), pričom väzba začala plynúť 1. júna 2005 o 11,45 h. Podľa citovaného uznesenia mohla väzba trvať do 1. decembra 2005.   Okresný   súd   bol   toho   názoru,   že   dôvod   útekovej   väzby   (obava,   že   sťažovateľ by sa mohol skrývať) je daný tým, že je stíhaný za obzvlášť závažný trestný čin uvedený v § 62   ods.   1   Trestného   zákona   s dolnou   hranicou   trestnej   sadzby   10   rokov.   Dôvod preventívnej väzby (obava, že sťažovateľ by mohol vykonať skutok, ktorý pripravoval) je podľa názoru okresného súdu daný tým, že v minulosti bol sťažovateľ štrnásťkrát súdne trestaný.   Uvedené   skutočnosti   konštatoval   následne   aj   krajský   súd   vo   svojom   uznesení sp. zn. 1 Tpo 108/05 z 29. júna 2005, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa voči uzneseniu okresného   súdu   o vzatí   do   väzby.   Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   Tp   557/05 z 19. septembra   2005   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Tpo   174/05 z 15. novembra 2005 bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, pričom oba súdy konštatovali rovnaké dôvody väzby ako pri vzatí do väzby. Uznesením okresného súdu   sp.   zn.   Tp   669/05   z 15. novembra   2005   v spojení   s uznesením   krajského   súdu sp. zn. 1 Tpo 196/05 zo 14. decembra 2005 bola predĺžená väzba sťažovateľa do 1. júna 2006. Stalo sa tak z rovnakých dôvodov, z akých došlo k jeho vzatiu do väzby. Uznesením krajského súdu sp. zn. 3 T 8/05 z 20. januára 2006 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 To 21/2006 z 1. marca 2006 bola opäť   zamietnutá   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   pri   konštatovaní rovnakých dôvodov   väzby   ako   pri   jej   uvalení.   Ešte   predtým   28.   decembra   2005 bola v trestnej   veci sťažovateľa   podaná   krajskému   súdu   obžaloba,   avšak   uznesením krajského   súdu   sp. zn. 3 T 8/05   z 3. apríla   2006   v spojení   s uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 To 61/2006 z 26. júna 2006 a sp. zn. 3 To 85/2006 z 2. augusta 2006 bola vec vrátená prokurátorovi na došetrenie, pričom sťažovateľ bol ponechaný i naďalej vo väzbe. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 85/2006 z 2. augusta 2006 vyplýva, že dôvodom ponechania sťažovateľa vo väzbe bola už iba obava z jeho úteku, teda v zmysle § 67 ods. 1 písm.   a)   Trestného   poriadku.   Najvyšší   súd   sa   pritom   odvolal   na   vysoký   trest   hroziaci sťažovateľovi,   ako   aj   na   skutočnosť,   že   v minulosti   bol   štrnásťkrát   súdne   trestaný. Uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 535/06 z 25. septembra 2006 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 83/2006 z 10. októbra 2006 bola zamietnutá ďalšia žiadosť sťažovateľa   o prepustenie   z väzby.   Súdy   pritom   poukázali   na   dôvody   uvedené v predchádzajúcom uznesení najvyššieho súdu.

V súvislosti s neoprávneným ponechaním sťažovateľa vo väzbe sú podľa jeho názoru naposledy   citované   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ktorými   došlo   k zamietnutiu   jeho žiadosti   o prepustenie   z väzby,   v rozpore   s označenými   článkami   ústavy   a dohovoru. Sťažovateľ preto považuje svoje ponechanie vo väzbe za protiprávne. V tejto súvislosti poukazuje predovšetkým na to, že nie je daná existencia dôvodného podozrenia, že skutok, za   ktorý   je   stíhaný,   naozaj   spáchal.   Vychádza   pritom   zo   skutočnosti,   že   uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu bola trestná vec vedená voči nemu vrátená na došetrenie s konštatovaním, že za existujúcej dôkaznej situácie je spochybnená dôvodnosť postavenia sťažovateľa pred súd. Nie je totiž jednoznačne zistené, v akom úmysle sťažovateľ konal, je však podozrenie, že vo svojom konaní bol istým spôsobom manipulovaný svedkom A. K., ktorý sa mohol snažiť spoluprácou s políciou získať niečo pre seba, keďže je sám trestne stíhaný pre závažný trestný čin. Okrem toho z množstva zachytených rozhovorov medzi sťažovateľom   a svedkom   nie   je   ani   jeden   taký,   ktorý   by   obsahoval   priame   vyjadrenie sťažovateľa   umožňujúce   vyvodiť   jednoznačný   záver,   že   sťažovateľ   objednal   spáchanie vraždy   štyroch   osôb.   Vrátením   veci   do   prípravného   konania   bola   prinajmenšom spochybnená dôvodnosť súdneho štádia trestného stíhania sťažovateľa, a tým aj jeden zo základných   predpokladov   ďalšieho   trvania   väzby,   ktorým   je   existencia   dôvodného podozrenia,   že   skutok   spáchala   trestne   stíhaná   osoba.   Zároveň   nemôže   byť   spoľahlivo zistené ani to, či skutok, pre ktorý je sťažovateľ stíhaný, má všetky znaky trestného činu. Dôvodnosť   ďalšieho   trvania   väzby   je   spochybnená   aj   tým,   že   po   vrátení   trestnej   veci na došetrenie sa na daný prípad má aplikovať Trestný poriadok účinný od 1. januára 2006 (ďalej len „nový Trestný poriadok“). Napriek tomu sa však krajský súd (rovnako aj okresný súd) v uznesení sp. zn. 4 Tpo 83/2006 z 10. októbra 2006 odvoláva na dôvod väzby podľa § 67   ods.   1   písm.   a)   starého   Trestného   poriadku.   Uznesenie   krajského   súdu   navyše neobsahuje žiadne konkrétne okolnosti nasvedčujúce obave z úteku sťažovateľa, pretože poukazuje iba na štrnásťnásobné odsúdenie sťažovateľa v minulosti. Pritom všetky tieto odsúdenia sú už zahladené, a preto sťažovateľ nemá vo výpise z registra   trestov žiaden záznam. Princíp zahladenia odsúdenia znamená, že sa na osobu hľadí v trestnom konaní tak, ako by nebola odsúdená.

V súvislosti s namietaným nedostatočným odôvodnením a arbitrárnosťou uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 535/06 z 25. septembra 2006 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 83/2006 z 10. októbra 2006 poukazuje sťažovateľ na to, že krajský súd neuviedol,   na   základe   akých   skutočností   mal   za   preukázané   trvanie   dôvodov   väzby a neuviedol ani právne úvahy, ktorými sa pritom spravoval. Navyše krajský súd (rovnako aj okresný súd) závažným spôsobom pochybil, keď uviedol, že dôvody väzby zakladá podľa § 67   ods.   1   písm.   a)   starého   Trestného   poriadku,   hoci   vec   mal   posúdiť   podľa   nového Trestného poriadku. Ďalej sťažovateľ zdôrazňuje, že podaním doručeným krajskému súdu 10. októbra 2006 uviedol vyčerpávajúce dôvody sťažnosti voči uzneseniu okresného súdu. Napriek tomu sa krajský súd s týmito dôvodmi vôbec nevysporiadal. Je nevysvetliteľné, z akého dôvodu krajský súd uviedol, že sťažnosť nebola bližšie písomne odôvodnená, hoci toto odôvodnenie 10. októbra 2006 bolo krajskému súdu doručené. Krajský súd rozhodoval o sťažnosti toho istého dňa, a preto je vylúčené, aby sa nemohol s písomnými dôvodmi sťažnosti   oboznámiť.   Bolo   povinnosťou   krajského   súdu   sa   vysporiadať   s námietkami uvedenými v odôvodnení sťažnosti, a to o to viac, že krajský súd rozhodol na neverejnom zasadnutí   bez   vypočutia   sťažovateľa,   hoci   on   sa   vypočutia   dožadoval.   Za   tohto   stavu je uznesenie   krajského   súdu   arbitrárne   a nepreskúmateľné.   Nie   je   ani   vlastnoručne podpísané predsedom senátu, ale len pracovníčkou súdu. V tejto súvislosti je pozoruhodná aj rýchlosť konania krajského súdu. Hoci mu spis bol doručený v piatok 6. októbra 2006, krajský súd rozhodol už v utorok 10. októbra 2006, a to práve v deň doručenia dôvodov sťažnosti. Krajský súd teda rozhodol v priebehu dvoch pracovných dní. Je preto otázne, či sa všetci traja členovia senátu krajského súdu mohli vôbec v tak krátkej lehote náležite oboznámiť   s rozsiahlym   spisovým   materiálom.   V predchádzajúcich   konaniach   totiž druhostupňové konanie trvalo 6 – 10 týždňov.

V súvislosti s namietaným nevypočutím sťažovateľa sťažovateľ zdôrazňuje, že pri rozhodovaní   o jeho   ponechaní   vo   väzbe   nikdy   nebol   vypočutý   pred   rozhodnutím,   hoci otázka obmedzenia osobnej slobody väzbou je závažným zásahom do základného práva na osobnú slobodu. Nutnosť vypočuť sťažovateľa je v danej veci umocnená tým, že vec bola vrátená do prípravného konania, ale aj tým, že v ďalšom sa už na ňu vzťahuje nový Trestný   poriadok   postavený   na   princípe   kontradiktórnosti.   O to   viac   malo   byť   snahou všeobecných súdov zistiť v rámci princípu rovnosti zbraní jeho stanovisko k veci, pričom sťažovateľ   v dôvodoch   sťažnosti   z 10.   októbra 2006   výslovne žiadal, aby bol vypočutý súdom.   Možnosť   osoby   pozbavenej   osobnej   slobody   osobne   sa   vyjadriť   je   jednou zo základných procesných záruk spravodlivého procesu.

Právny zástupca sťažovateľa osobitným podaním z 19. decembra 2006 doručeným ústavnému súdu 21. decembra 2006 uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnych služieb (prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť a vyjadrenie) po 14 650 Sk, ako aj trikrát 164 Sk režijného paušálu. Vychádza pritom z hodnoty 1 000 000 Sk. Celkom požaduje náhradu trov právneho zastúpenia v sume 44 442 Sk.

Na požiadanie ústavného súdu právny   zástupca sťažovateľa podaním z 8. januára 2007 oznámil, že sťažovateľ je t. č. stále vo väzbe, keďže v rámci vrátenia jeho trestnej veci prokurátorovi   na   došetrenie   bol   ponechaný   vo väzbe.   V zmysle   §   76   ods.   10   nového Trestného poriadku po vrátení veci na došetrenie plynie nová šesťmesačná lehota, ktorá sa končí 23. februára 2007.

Z vyjadrenia predsedu krajského súdu zo 6. decembra 2006, ktoré bolo ústavnému súdu doručené faxom, ale aj v origináli poštou 7. decembra 2006, vyplýva, že krajský súd skutočne   rozhodoval   vo   veci   na   neverejnom   zasadnutí   konanom   10.   októbra   2006, na ktorom sťažnosť podanú sťažovateľom ako obvineným zamietol. V tom čase sa dôvody sťažnosti podané sťažovateľom v spise nenachádzali, a preto krajský súd vychádzal z toho, že sťažovateľ podanú sťažnosť písomne neodôvodnil. Dôvody sťažnosti boli do podateľne krajského súdu doručené 10. októbra 2006 o 12.50 h a v pošte predsedu senátu sa objavili až nasledujúce dni, preto krajský súd v čase rozhodovania o existencii dôvodov sťažnosti nemal   žiadnu   vedomosť.   Z tohto   dôvodu   krajský   súd   nevedel   ani o tom,   že   sťažovateľ požiadal   o vypočutie,   pretože   táto   jeho   požiadavka   je   formulovaná   práve   v dôvodoch sťažnosti.   Je   pravdou,   že   krajský   súd   mal   pri   rozhodovaní   použiť   ustanovenia nového Trestného poriadku a nie starého Trestného poriadku, keďže vo veci samej došlo ku právoplatnému   vráteniu   prípadu   prokurátorovi   na   došetrenie,   a tým   k presunu   veci zo štádia súdneho konania do štádia prípravného konania. V tomto smere skutočne došlo k pochybeniu nie iba okresným súdom, ale aj krajským súdom, čo možno pripísať snáď nedostatočnému „zžitiu sa s novými trestno-právnymi predpismi“, lebo inak nie je možné túto vec vysvetliť.

Z repliky sťažovateľa z 18. decembra 2006 doručenej ústavnému súdu 20. decembra 2006 vyplýva predovšetkým konštatovanie, že hoci ústavný súd prijal sťažnosť vo vzťahu k nedostatočnému   odôvodneniu   a arbitrárnosti   uznesenia   krajského   súdu,   vo   vzťahu k rozhodnutiu   ponechaní   vo   väzbe   bez   vypočutia   sťažovateľa   a napokon   vo vzťahu k neoprávnenému ponechaniu vo väzbe, krajský súd zaujal stanovisko iba k prvým dvom námietkam. Krajský súd sám priznal chybu v tom, že rozhodoval podľa starého Trestného poriadku. Uvedené ospravedlnenie však nie je možné uznať, keďže platí zásada iura novit curia. Toto pochybenie zakladá arbitrárnosť uznesenia krajského súdu. Je to tak aj preto, že krajský súd konštatuje existenciu väzobného dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. a) starého Trestného poriadku, hoci nový Trestný poriadok v ustanovení svojho § 67 žiaden väzobný dôvod neobsahuje. Krajský súd rozhodoval o väzbe sťažovateľa 10. októbra 2006, teda toho istého   dňa,   keď   bolo   doručené   odôvodnenie   sťažnosti   do podateľne   o 12.50   h.   Keďže krajský súd rozhodoval na neverejnom zasadnutí o najzávažnejšej otázke majúcej vplyv na základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu, mal obzvlášť opatrne preveriť, či v deň rozhodnutia   boli   alebo   neboli   doručené   nejaké   podania   zo   strany   sťažovateľa   týkajúce sa jeho   väzobnej   veci.   Zároveň   je   potrebné   prihliadnuť   aj   na   to,   že   sťažovateľ   mal obmedzenú osobnú slobodu väzbou, a preto aj jeho písomný styk so súdmi bol v porovnaní s inými osobami obzvlášť obmedzený. Nemožno teda akceptovať argument krajského súdu, podľa ktorého dôvody sťažnosti vrátane žiadosti sťažovateľa o vypočutie boli predložené sudcom až po dni, keď došlo k rozhodnutiu na neverejnom zasadnutí.

II.

Z uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   535/06   z 25.   septembra   2006   vyplýva, že žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   bola   zamietnutá.   Žiadosť   bola   podaná 28. augusta 2006, pričom prokurátor jej nevyhovel a predložil ju na rozhodnutie okresnému súdu. Sťažovateľ žiadosť odôvodnil tým, že sa necíti byť vinným z trestnej činnosti, pre ktorú je stíhaný a dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) a c) starého Trestného poriadku, pre ktoré bol vzatý do väzby, vôbec neexistovali, boli vyfabrikované políciou a následne osvojené   prokuratúrou.   Nebolo   preukázané,   že   by   sa   pripravoval   na   útek,   alebo   že   by sa chcel skrývať. Keďže trestná vec bola vrátená na došetrenie prokurátorovi, neobstojí ani argument, že mu hrozí vysoký trest. Preskúmaním podanej žiadosti a spisového materiálu dospel okresný súd k záveru, že žiadosť nie je dôvodná. Na dôvodoch väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm. a) starého Trestného poriadku, pre ktoré bol sťažovateľ ponechaný vo väzbe, sa medzičasom   nič nezmenilo   a tieto   naďalej   trvajú.   Poukazuje   sa   pritom   na   uznesenie najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   To   85/2006   z 2.   augusta   2006,   v ktorom   sa   konštatovala existencia   väzobného   dôvodu   podľa   §   67   ods.   1   písm.   a)   starého   Trestného   poriadku so zreteľom na kriminálne narušenú osobnosť sťažovateľa, ktorý bol v minulosti štrnásťkrát trestaný,   a tiež   vzhľadom   na   vysoký   trest,   ktorý   mu   hrozí   v prípade   uznania   viny za žalovaný trestný čin.

Z „Doplnenia sťažnosti voči uzneseniu Okresného súdu BA 1 o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby zo dňa 25. 09. 2006“ vyplýva, že podanie bolo doručené do podateľne krajského súdu 10. októbra 2006 o 12,50 h.   V uznesení okresného súdu nie sú uvedené žiadne konkrétne dôvody pre ďalšie trvanie väzby. Okresný súd odkazuje na ustanovenie § 67 ods. 1 písm. a) starého Trestného poriadku, hoci trestná vec bola vrátená prokurátorovi na došetrenie. Preto ďalšie trvanie väzby malo byť posudzované podľa nového Trestného poriadku. Malo sa prihliadnuť aj na to, že vrátením veci na došetrenie sa podstatne rozptýlili skutočnosti nasvedčujúce, že sťažovateľ spáchal trestný čin. Okresný súd pochybil aj tým, že sťažovateľa pred svojím rozhodnutím nevypočul, hoci aj v predchádzajúcich žiadostiach o prepustenie z väzby na vypočutí pred súdom trval. Všetky odsúdenia sťažovateľa z doby minulej sú už zahladené a vo výpise z registra trestov nie sú uvedené.

Z uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Tpo   83/2006   z 10.   októbra   2006   vyplýva, že sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 535/06 z 25. septembra 2006, ktorú podal sťažovateľ v zákonnej lehote, avšak bližšie písomne ju neodôvodnil, bola zamietnutá. Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   To   85/2006   z 2.   augusta   2006   bol   sťažovateľ ponechaný   vo   väzbe   z dôvodov   uvedených   v   §   67   ods.   1   písm.   a)   starého   Trestného poriadku. Najvyšší súd vtedy konštatoval, že so zreteľom na kriminálne narušenú osobnosť sťažovateľa   a na   hrozbu   vysokým   trestom   v prípade   uznania   viny,   ako   aj   vzhľadom na kvalifikáciu, pre ktorú sa vedie trestné stíhanie, uvedený dôvod väzby stále trvá. Podľa názoru   krajského   súdu   na   tomto   závere   najvyššieho   súdu   sa   nič   nezmenilo.   Za zmenu nemožno považovať ani skutočnosť, že trestná veci bola vrátená na došetrenie. Dosiaľ totiž nebola táto vec meritórne rozhodnutá, a to či už v prospech alebo v neprospech sťažovateľa.

Zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   535/06,   ktorý   si   ústavný   súd   zadovážil, vyplýva, že podanie sťažovateľa z 10. októbra 2006 označené ako „Doplnenie sťažnosti voči uzneseniu Okresného súdu BA 1 o zamietnutí žiadosť o prepustenie z väzby zo dňa 25. 09. 2006“, bolo do podateľne krajského súdu doručené 10. októbra 2006 o 12.50 h. Zo zápisnice   o neverejnom   zasadnutí   krajského   súdu   vo   veci   sp.   zn.   4   Tpo   83/06 z 10. októbra   2006,   a to   z jej   prvej   strany   vyplýva,   že   neverejné   zasadnutie   sa   konalo o 15.00 h. Z druhej strany zápisnice však vyplýva, že sa neverejné zasadnutie skončilo o 13.30 h.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   každý,   kto   bol   pozbavený   slobody   zatknutím   (...), má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05).

Z práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   vyplýva   aj   povinnosť   všeobecného   súdu zaoberať   sa   účinne   námietkami,   argumentmi   a dôkaznými   návrhmi   strán   s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).

Väzba   je   zásadným   zaisťovacím   inštitútom   a predstavuje   výrazný   zásah do základného práva jednotlivca na osobnú slobodu. Neodmysliteľnou procesnou zárukou pri takomto zásahu musí byť právo dotknutej osoby „osobne sa vyjadriť“, teda byť vypočutá súdom k dôvodom a okolnostiam ďalšieho zotrvania vo väzbe (III. ÚS 84/06).

Sťažovateľ   namieta   predovšetkým   porušenie   svojho   základného   práva   na   osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru arbitrárnosťou a nedostatočným   odôvodnením   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Tpo   83/2006 z 10. októbra 2006. Arbitrárnosť uznesenia vidí najmä v tom, že pri rozhodovaní o jeho žiadosti   o prepustenie   z väzby aplikovali všeobecné súdy   ustanovenia   starého Trestného poriadku o väzbe, hoci sa mali použiť príslušné ustanovenia nového Trestného poriadku. Nedostatočné odôvodnenie uznesenia vyplýva zo skutočnosti, že krajský súd vôbec nevzal do úvahy podrobné dôvody podanej sťažnosti, ktoré mu boli doručené 10. októbra 2006.

Krajský   súd   uznáva,   že   pochybil,   keď   pri   rozhodovaní   o žiadosti   sťažovateľa aplikoval ustanovenia starého Trestného poriadku namiesto príslušných ustanovení nového Trestného poriadku týkajúcich sa väzby. Uznáva tiež, že pri rozhodovaní o sťažnosti neboli vzaté do úvahy dôvody sťažnosti z 10. októbra 2006, avšak nestalo sa tak z viny sudcov, pretože   v čase   konania   neverejného   zasadnutia   dôvody   sťažnosti   neboli   ešte   založené v spise.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   súhlasiť   s účastníkmi   konania   v tom, že pri rozhodovaní   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   bolo   potrebné   aplikovať príslušné   ustanovenia   nového   Trestného   poriadku   o väzbe.   Intertemporálne   ustanovenie § 564 ods. 3, 4 a 5 nového Trestného poriadku považuje za hraničné kritérium pre rozlíšenie okolnosti, či sa v prechodnom období použije starý Trestný poriadok alebo nový Trestný poriadok, tú skutočnosť, kedy bola v danej trestnej veci podaná obžaloba súdu. Ak bola obžaloba na súd podaná pred 1. januárom 2006, bude sa v trestnej veci po 1. januári 2006 konať na základe ustanovení starého Trestného poriadku. Ak však bola obžaloba na súd podaná   1.   januára 2006   alebo neskôr,   potom   sa   bude   v trestnej   veci   konať na   základe ustanovení nového Trestného poriadku. Pritom aj konanie o dôvodoch   a lehotách väzby sa riadi   rovnakým   rozhraničujúcim   kritériom.   To   znamená,   že   podľa   jednoznačne formulovanej úpravy uvedenej v prechodnom ustanovení vo väzobných veciach, ktoré boli 1.   januára   2006   v štádiu   súdneho   konania,   použijú   sa   ustanovenia   starého   Trestného poriadku vrátane jeho ustanovení o dôvodoch a lehotách väzby (I. ÚS 212/06). V trestnej veci vedenej proti sťažovateľovi bola síce obžaloba podaná pred 1. januárom 2006, avšak táto bola uzneseniami krajského súdu sp. zn. 3 T 8/05 z 3. apríla 2006 a najvyššieho súdu sp.   zn. 3   To   61/2006   z 26. júna 2006   právoplatne vrátená   prokurátorovi   na došetrenie. To znamená,   že   v čase   rozhodovania   okresného   súdu   a krajského   súdu   o žiadosti sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   bola trestná   vec   znova   v štádiu   prípravného   konania, a preto prichádzala do úvahy aplikácia príslušných ustanovení nového Trestného poriadku.

Ústavný súd konštatuje, že hodnotenie krajského súdu, ktorý pri svojom rozhodovaní aplikoval príslušné ustanovenia starého Trestného poriadku, treba považovať za arbitrárne. Aplikácia zjavne nesprávneho právneho predpisu, ktorý stratil platnosť a účinnosť, je takým odchýlením   sa   od   znenia   príslušných   ustanovení,   ktorým   sa   zásadne   popiera   ich   účel a význam a znamená preto arbitrárnosť prijatého rozhodnutia.

Za opodstatnenú treba považovať aj námietku sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd pochybil, keď pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy dôvody sťažnosti z 10. októbra 2006. Zo skutkového hľadiska treba uviesť, že podľa nepochybných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii,   dôvody   sťažnosti boli krajskému súdu   doručené do   podateľne 10. októbra   2006   o 12.50   h.   Oproti   tomu   nie   je   celkom   jasné,   kedy   presne   sa   konalo neverejné   zasadnutie,   na   ktorom   sa   rozhodovalo   o sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného súdu. Kým z titulnej strany zápisnice vyplýva, že neverejné zasadnutie sa konalo o 15.00 h, z jej druhej strany vyplýva, že neverejné zasadnutie sa ukončilo o 13.30 h. Ústavný súd nepovažoval za potrebné vykonávať ďalšie dôkazy na upresnenie času konania neverejného zasadnutia. Aj keby sa totiž vychádzalo z variantu priaznivejšieho pre krajský súd, teda z toho, že neverejné zasadnutie sa skončilo o 13.30 h, muselo by sa prísť k záveru, že v čase rozhodovania   krajského   súdu   boli   už   písomné   dôvody   sťažnosti   k dispozícii.   Je   vecou náležitej   organizácie   práce   na   všeobecnom   súde,   aby   urgentné   podania   (za   ktoré   treba zásadne vždy považovať podania týkajúce sa väzby, aj keby neboli výslovne ako urgentné označené) sa v najkratšom čase dali k dispozícii príslušnému sudcovi. Následky pochybenia v tomto smere v nijakom prípade nemôžu ísť na ťarchu dotknutej osoby, keďže môžu mať priamy dopad na jej osobnú slobodu.

Súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie je aj povinnosť všeobecného súdu účinne   sa   zaoberať   námietkami,   argumentmi   a dôkaznými   návrhmi   strán   s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie. I keď zásady spravodlivého súdneho konania sa spravidla aplikujú   v konaní   vo   veci   samej,   podľa   názoru   ústavného   súdu   náležité   odôvodnenie rozhodnutia   o väzbe (ktoré   nie   je   konaním vo   veci   samej)   musí   tiež   vyhovovať vyššie uvedeným kritériám. Za zjavne neodôvodnené treba preto považovať aj také rozhodnutie o väzbe, ktoré vôbec neberie zreteľ na námietky účastníka konania a s týmito námietkami sa vôbec nevysporiadava, hoci námietky majú význam pre rozhodnutie.

Možno teda urobiť záver, že aplikáciou nesprávnej právnej normy a neprihliadnutím na dôvody sťažnosti došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Sťažovateľ ďalej namietal porušenie tých istých základných práv aj skutočnosťou, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby sa rozhodlo bez jeho vypočutia, hoci z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu vyplýva, že mal byť osobne vypočutý. Podľa   jeho názoru   je to   tak tým   viac,   že v písomných   dôvodoch   sťažnosti   o vypočutie aj výslovne požiadal.

Krajský   súd   poukazuje   na   to,   že   o požiadavke   sťažovateľa,   aby   bol   v rámci rozhodovania o väzbe vypočutý, nevedel, keďže odôvodnenie sťažnosti nemal k dispozícii. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na doterajšiu judikatúru Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   a ústavného   súdu   (ktorá   je   vyššie   citovaná),   a z   ktorej   vyplýva požiadavka, aby pri rozhodovaní o väzbe bola dotknutá osoba súdom osobne vypočutá. Nepostačuje   teda,   ak   takáto   osoba   má   možnosť   predniesť   svoje   argumenty   a námietky písomnou formou.

Z ustanovenia § 72 ods. 2 nového Trestného poriadku vyplýva, že pred rozhodnutím o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby, ďalšom trvaní väzby, zmene dôvodov väzby a návrhu na predĺženie lehoty väzby musí byť obvinený vypočutý. Oproti tomu o žiadosti obvineného   o prepustenie   z väzby   možno   rozhodnúť   aj   na   neverejnom   zasadnutí, ak zo žiadosti   nevyplývajú   také   skutočnosti,   pre   ktoré   treba   obvineného   vypočuť na verejnom zasadnutí.

Možno urobiť záver, že nový Trestný poriadok v prípade rozhodovania o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby ponecháva priestor na úvahu všeobecného súdu o tom, či obvineného osobne vypočuje (bude konať na verejnom zasadnutí), alebo ho nevypočuje (bude konať na neverejnom zasadnutí).

Z   ustanovenia   čl.   154c   ods.   1   ústavy   možno   vyvodiť,   že   medzinárodné   zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Treba konštatovať, že ustanovenie čl. 5 ods. 4 dohovoru vzhľadom na jeho výklad zo strany Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu zabezpečuje väčší rozsah ochrany   základného   práva   na   osobnú   slobodu   v súvislosti   s právom   obvineného   byť vypočutý súdom pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby. Preto je povinnosťou všeobecného súdu v takejto situácii aplikovať čl. 5 ods. 4 dohovoru namiesto ustanovenia § 72 ods. 2 nového Trestného poriadku. Keďže krajský súd takto nepostupoval a rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby bez jeho vypočutia, porušil tým jeho základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru aj z tohto aspektu.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti a argumenty bolo treba vysloviť porušenie základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 83/2006 z 10. októbra 2006 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Právny zástupca sťažovateľa požiadal o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v celkovej   výške   44   442   Sk.   Pri   stanovení   odmeny   za   jednotlivé   úkony   právnych služieb vychádzal z požadovanej sumy primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1 000   000   Sk.   Ústavný   súd   považoval   za   možné   priznať   z   dôvodu   náhrady   trov právneho zastúpenia   sumu   8   682   Sk,   ktorá   sa   skladá   z odmeny   za   tri   úkony   právnych služieb po 2 730 Sk a z režijného paušálu trikrát po 164 Sk (bod 3 výroku nálezu).

Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1   a 5   ústavy   aj   v súvislosti   s neoprávneným   ponechaním   vo   väzbe.   Bol   totiž   toho presvedčenia, že vecné dôvody pre ďalšie obmedzovanie jeho osobnej slobody väzbou nie sú dané. Tieto dôvody podrobne rozviedol aj v písomnom odôvodnení sťažnosti podanej 10. októbra 2006 proti uzneseniu okresného súdu. Krajský súd nezaujal v tejto súvislosti žiadne   explicitné   stanovisko.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   predovšetkým   úlohou krajského súdu preskúmať, či námietky sťažovateľa voči ďalšiemu trvaniu väzby sú alebo nie sú dôvodné. Z princípu subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy), ktorou sa riadi právomoc ústavného súdu, vyplýva, že ochranu základnému právu sťažovateľa na osobnú slobodu je povinný   poskytnúť   predovšetkým   všeobecný   súd.   Keďže   krajský   súd   sa   vo   svojom uznesení   sp.   zn.   4   Tpo   83/2006   z 10.   októbra   2006   vecnými   námietkami   sťažovateľa nezaoberal, bude jeho úlohou po vrátení veci tieto námietky a argumenty posúdiť. Niet preto dôvodu na to, aby sa týmito námietkami a argumentmi zaoberal ústavný súd.

Nebolo   možné   vyhovieť   požiadavke   sťažovateľa,   aby   ústavný   súd   prikázal krajskému súdu prepustiť sťažovateľa bez zbytočného odkladu z väzby na slobodu. Takto by mohol ústavný súd rozhodnúť iba v prípade, keby dospel k záveru, že ďalšie trvanie väzby   sťažovateľa   nie   je   dôvodné,   resp.   nemá   právny   podklad.   K otázke   dôvodnosti ďalšieho   trvania   väzby   sťažovateľa   sa   ústavný   súd   nemá   možnosť   vyjadriť   z dôvodov uvedených   v predchádzajúcom   odseku.   Musí   tak   urobiť   krajský   súd.   Nemožno   dospieť ani k záveru, že by po zrušení uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 83/2006 z 10. októbra 2006   nemala   už   väzba   sťažovateľa   právny   podklad.   Je   tu   totiž   stále   dané   uznesenie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 535/06 z 25. septembra 2006, ktorým bola žiadosť sťažovateľa o prepustenie   z väzby   zamietnutá,   a preto   i naďalej   slúži   ako   podklad   pre   jeho   väzbu uznesenie krajského súdu (v spojení s uznesením najvyššieho súdu), ktorým v súvislosti s vrátením   trestnej   veci   sťažovateľa   na   došetrenie   prokurátorovi   bolo   rozhodnuté právoplatne o jeho ponechaní vo väzbe (bod 4 výroku nálezu).

Sťažovateľ požadoval priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 1 000 000 Sk. Ústavný   súd   nepovažuje   túto   požiadavku   za   dôvodnú.   Je   toho   názoru,   že   nepriaznivé následky   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   na   osobnú   slobodu   boli   odstránené deklarovaním porušenia a zrušením uznesenia krajského súdu (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2007