znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 351/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Arendackým, Železničiarska 13, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp. zn.   9   Co   400/2013z 19. marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2015doručená sťažnosť, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 400/2013 z19. marca 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:„V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 58 C 3/2012 sa sťažovateľkina   právna   predchodkyňa   domáhala   vrátenia   daru   –   2-izbového   bytu   č.   61 na 6. poschodí bytového domu na ⬛⬛⬛⬛, spoluvlastníckeho podielu na   spoločných   častiach   a   spoločných   zariadeniach   domu   a   spoluvlastníckeho   podielu k pozemku o veľkosti, nachádzajúcich sa v katastrálnom území, obec

, zapísaných na LV č.. Po smrti pôvodnej žalobkyne vstúpila do konania na jej miesto sťažovateľka ako dedička (v priebehu odvolacieho konania).

Rozsudkom zo dňa 28. 2. 2013, sp. zn. 58 C 3/2012 Okresný súd Bratislava II žalobu zamietol. Na odvolanie právnej predchodkyne sťažovateľky Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací   rozsudkom   zo   dňa   19. 3. 2015,   č. k.   9 Co   400/2013   rozhodnutie   súdu   prvého stupňa potvrdil.

Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   prvostupňový   súd   svoje   rozhodnutie   riadne a vyčerpávajúco odôvodnil.“

Podľa názoru sťažovateľky nie je napadnuté rozhodnutie riadne odôvodnené, pretožev   konaní   nebola   posúdená   otázka,   či   darovacia   zmluva   uzatvorená   medzi   právnoupredchodkyňou   sťažovateľky   a   jej   synom ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „odporca“)vystupujúcom   v   konaní   v   procesnom   postavení   odporcu   je   platným   právnym   úkonom.Uvedenú   skutočnosť   bol   krajský   súd   povinný   vo   vzťahu   k   potenciálnej   absolútnejneplatnosti darovacej zmluvy posudzovať ex offo.

Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v rozsudku sp. zn. 58 C 3/2012z 28. februára 2013 sa podľa sťažovateľky „v plnej miere venuje iba iným predpokladom na úspešné   domáhanie   sa   vrátenia   daru   (predovšetkým   správanie   sa   obdarovaného v rozpore s dobrými mravmi). Z uvedeného veľkého rozsahu iba jeden odsek, aj to nie výslovne, rieši otázku existencie darovacej zmluvy ako platného právneho úkonu... Napriek skutočnosti, že sťažovateľka pred odvolacím súdom namietala, že súd pochybil ak sa riadne nezaoberal   platnosťou   darovacej   zmluvy,   odvolací   súd   sa   k   tejto   námietke   žiadnym spôsobom nevyjadril. Z rozhodnutia odvolacieho súdu a v ňom obsiahnutého všeobecného konštatovania možno iba odvodiť, že ani táto námietka nemala taký charakter, aby sa odvolací súd ňou bol nútený zaoberať.“.

Sťažovateľka   ďalej v sťažnosti poukazuje na dôkazy, z ktorých podľa jej názorujednoznačne vyplýva nespôsobilosť právnej predchodkyne sťažovateľky uzavrieť darovaciuzmluvu, ktoré boli známe tak okresnému súdu, ako aj krajskému súdu a ku ktorým tietosúdy nezaujali žiadne stanovisko. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla:

«Súdu prvého (a napokon i súdu odvolaciemu) bolo známe, že na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 59 Ps/4/2012 prebieha konanie o zbavenie spôsobilosti (pôvodnej   navrhovateľky).   Toto   konanie   bolo   zastavené   z dôvodu   jej   úmrtia. V konaní bol za účelom rozhodnutia súdu vypracovaný posudok znalkyňou

pod   č.   11/2012   zo   dňa   25. 08. 2012.   Uvedený   posudok   sa   nachádza   v   spise a okresný aj krajský súd s ním boli oboznámené. Zo znaleckého posudku vyplýva, že mala v roku 2003 náhlu mozgovú príhodu. Neurologické vyšetrenie už vtedy diagnostikovalo   pretrvávajúci   deficit   v   oblasti   mnestických   funkcií   a univerzálnu artériosklerózu.   Z   lekárskych   nálezov ⬛⬛⬛⬛ (neurologická ambulancia) vyplýva, že od r. 2003 bola menovaná na ambulantných kontrolách. Uvádza sa, že sa reč po NCMP zlepšila, stále ale zhľadúva slová, pre orientáciu v meste potrebuje doprovod,   viazne   čítanie,   písmo   aj   počítanie.   Posledná   kontrola   v ambulancii   bola v novembri 2011 kedy ⬛⬛⬛⬛ prišla v doprovode dcéry, bola neistá, test hodín nezvládla. Diagnóza bola určená ako AS cerebri, demencia, parkinsonizmus.

V posudku sa ďalej uvádza, že ⬛⬛⬛⬛ dňa 29. 05. 2012 vyšetrila ⬛⬛⬛⬛ na   odporúčanie   obvodnej   lekárky   pre   výraznú   progresiu   demencie. Od prekonaných   mozgových   príhod   v   r.   2003   a   2004   pokračovanie   progresie   poklesu pamäti, vštiepivosti a výbavnosti. Lekárka Diagnostikovala vaskulárnu demenciu ťažkého stupňa po cievnych poruchách v r. 2003 a 2004. Odporúčala: pacientka je plne závislá od starostlivosti druhej osoby. Nutnosť asistencie s príjmom tekutín, stravovania, užívaním liekov, bežnou hygienou, udržiavaním poriadku, cestovaním. Je riziko úrazu, zablúdenia, dehydratácie   a   malnutície.   Riziko   pri   manipulácií   s   elektrinou   a   plynom.   Tento   stav nenastal v poslednej dobe, ale pravdepodobne podľa anamnézy trvá 6-7 rokov. Sporná darovacia zmluva pritom bola uzavretá len približne 11 mesiacov pred uvedeným lekárskym vyšetrením. dňa   23. 05. 2012   po   vyšetrení ⬛⬛⬛⬛ konštatovala,   že v súčasnosti vykazuje známky univerzálnej artériosklerózy s obrazom počínajúcej demencie aj prejavmi organického psychosyndrómu po prekonaných cievnych príhodách mozgových. Pri uvedených diagnózach je značne emočne aj efektívne labilná, ľahko sa rozruší, má problémy s koncentráciou, vykazuje nerovnomerne rozložené poruchy pamäte, je neistá, nesamostatná,   závislá   na   pomoci   iných,   osobnosť   sa   javí   organicky   zmenená,   mierne deteriovaná.

Znalkyňa po vyšetrení konštatuje, že posudzovaná je celkovo emočne aj afektívne labilná, zraniteľná, neschopná primeranej koncentrácie pozornosti, je celkovo neschopná   orientovať   sa   v   nových   situáciách,   je   bezradná,   nesamostatná,   plne   závislá od pomoci   a   starostlivosti   druhej   osoby.   Potrebuje   s   ohľadom   na   deficit   intelektových a pamäťových schopností neustálu podporu a asistenciu aj pri bežných denných aktivitách (hygiena, stravovanie, užívanie liekov, cestovanie a pod.) potrebuje aj emočnú, psychickú a sociálnu   podporu   a   usmerňovanie   aj   pri   minimálnych   a   elementárnych   sociálnych situáciách. Znalkyňa u menovanej diagnostikovala vaskulárnu demenciu stredne ťažkého až ťažkého stupňa.

Znalkyňa   na   otázku   súdu   odpovedala:   „Menovaná   pani ⬛⬛⬛⬛ trpí duševným ochorením konkrétne vaskulárnou demenciou stredne ťažkého až ťažkého typu), v dôsledku čoho nie je vôbec schopná konať samostatne a obstarávať si svoje veci. Je plne odkázaná na pomoc druhej osoby.“»

Sťažovateľka   tiež   poukazujúc   na   judikatúru   ústavného   súdu   argumentovala,   že„porušením práva na spravodlivý proces môže byť aj situácia, kedy v hodnotení skutkových zistení absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ale súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil.

V   predmetnej   veci,   ako   bolo   vyššie   uvedené,   sa   súdy   absolútne   nevysporiadali s relevantnými a pre meritum veci rozhodnými argumentmi účastníkov konania a najmä okolnosťami, ktoré súdy boli povinné skúmať z úradnej povinnosti, v dôsledku čoho je podľa názoru   sťažovateľky   potrebné   považovať   závery   napadnutého   rozhodnutia   súdu za nepreskúmateľné, resp. arbitrárne.“.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že vzhľadom na nevysporiadanie sa s otázkou platnostidarovacej   zmluvy   jej   všeobecné   súdy   konajúce   v   danej   veci   znemožnili   domáhať   sav budúcnosti napr. určenia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam.

Sťažovateľka   v   závere   sťažnosti   navrhla,   aby   ústavný   súd   v   náleze   vyslovil,že rozsudkom krajského súdu bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavya podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil uvedenérozhodnutie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľka taktiež žiadalapriznať úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bezprítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivésúdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu,   ktorým   bolpotvrdený rozsudok okresného súdu o zamietnutí návrhu, ktorým sa právna predchodkyňasťažovateľky   domáhala   proti   odporcovi   vrátenia   daru   na   základe   §   630   Občianskehozákonníka z dôvodu jeho správania spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy, a to kprávnej predchodkyni sťažovateľky, ako aj k sťažovateľke (jej dcére).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, anipreskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistenýskutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aaplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutievšeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľka   predovšetkým   namieta,   že   všeobecnými   súdmi   nebola   posúdenáprocesná   spôsobilosť   právnej   predchodkyne   navrhovateľky   uzavrieť   darovaciu   zmluvu,z ktorej vzhľadom na jej zdravotný stav vyplynula potreba zaoberať sa platnosťou tejtodarovacej zmluvy. Na základe uvedeného je podľa názoru sťažovateľky rozsudok krajskéhosúdu   (v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu)   nutné   považovať   za   neodôvodnenéa arbitrárne rozhodnutie.

Ústavný   súd   preskúmal sťažnosť   spolu   s   napadnutým   rozsudkom   krajského   súduv rozsahu svojej právomoci danej mu ústavou, t. j. z pozície nezávislého súdneho orgánuochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je ďalšou inštanciou v systéme všeobecnéhosúdnictva, a ako taký nie je oprávnený zasahovať do rozhodovacej právomoci všeobecnýchsúdov, iba za predpokladu, že by nepostupovali v súlade s ústavnoprávnymi princípmispravodlivého procesu obsiahnutými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy. Vzhľadomna to   ústavný   súd   posúdil   namietaný   rozsudok   z   toho   hľadiska,   či   skutkové   zistenia,ku ktorým krajský súd dospel, majú dostatočnú a racionálnu základňu, a či prijaté právnezávery nie sú s nimi v extrémnom nesúlade. Zaoberal sa aj tým, či podaný výklad je ústavnekonformný, resp. naopak, či ho nemožno kvalifikovať ako svojvoľný.

V   namietanom   potvrdzujúcom   rozsudku   krajský   súd   najskôr   uviedol   obsahodvolaním sťažovateľky (resp. jej právnej predchodkyne) napadnutého rozsudku okresnéhosúdu, opísal doterajší priebeh konania a venoval sa obsahu odvolania. Následne ako súdodvolací   v   intenciách   §   212   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)na odvolacom pojednávaní podľa § 214 ods. 1 písm. a) OSP rozsudok prvostupňového súduako vecne správny využijúc možnosť skráteného odôvodnenia podľa § 219 ods. 2 OSPpotvrdil   po   tom,   ako   dospel   k   záveru,   že   okresný   súd   vykonal   vo   veci   dostatočnédokazovanie,   z   výsledkov   vykonaného   dokazovania   vyvodil   správny   záver   a   svojerozhodnutie aj náležitým a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil.

Krajský   súd   na   strane   11   napadnutého   rozhodnutia   odpovedal   na   sťažovateľkouvznesené námietky, ktorými spochybňovala neskúmanie procesnej spôsobilosti pôvodnejnavrhovateľky, a v tejto súvislosti aj neskúmanie platnosti darovacej zmluvy, keď uviedol:„Na odvolacom pojednávaní dňa 19. 3. 2015 sa navrhovateľka pripojila k odvolaniu svojej   právnej   predchodkyne   a   doplnila   svoje   dôvody   odvolania   v   tom   zmysle,   že prvostupňový súd pochybil, keď neskúmal procesnú spôsobilosť pôvodnej navrhovateľky, ktorá vzhľadom na svoju chorobu, vyjadrenú aj v znaleckom posudku, nemala procesnú spôsobilosť a vzhľadom na túto skutočnosť, sa nezaoberal ani platnosťou darovacej zmluvy. Keďže v tomto smere nebolo vykonané žiadne dokazovanie, žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ďalej žiadala, keďže nie je možné uplatniť petit v pôvodnom konaní, aby odvolací súd pripustil zmenu návrhu tak, že žiadala určiť, že predmetný byt, ktorý bol bližšie špecifikovaný v pôvodnom návrhu, patrí do dedičstva po zomrelej ⬛⬛⬛⬛.

Odvolací súd uznesením, vyhláseným na pojednávaní dňa 19. 3. 2015, nepripustil v zmysle   §   95   ods.   2   O. s. p.   navrhovanú   zmenu   návrhu.   Vzhľadom   na   nové   skutkové okolnosti, uvedené počas odvolacieho konania, týkajúce sa platnosti darovacej zmluvy, ktoré neboli uvedené v pôvodnom návrhu ani počas konania na súde prvého stupňa, by výsledky   doterajšieho   konania,   ktoré   bolo   zamerané   na   to,   či   boli   splnené   podmienky na vrátenie daru, nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Odvolací súd v tomto smere len dodáva, že za zmenu žaloby treba považovať aj procesný úkon, ktorým navrhovateľ, hoci požaduje rovnaké plnenie, tak následne činí na základe iných skutkových okolností, než tých, ktoré uviedol v žalobe /pozri R č. 33/2010/. Nadovšetko navrhovateľka pri navrhovanej zmene návrhu, nereagovala žiadnym procesným spôsobom na skutočnosť, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu, vlastníkom bytu, ktorý bol predmetom darovania, už nie je odporca, ale ⬛⬛⬛⬛, rod. bytom, ktorá nadobudla vlastnícke právo na základe darovacej zmluvy zo dňa 4. 7. 2014, o ktorej skutočnosti bola navrhovateľka oboznámená čítaním aktuálneho čiastočného LV č..“

Ako nedôvodnú vyhodnotil krajský súd i námietku sťažovateľky, resp. jej právnejpredchodkyne, ktorou namietala nesprávne posúdenie nesplnenia podmienok na vráteniedaru   podľa   §   630   Občianskeho   zákonníka,   teda   intenzitu   správania   odporcu   spôsobomhrubo porušujúcim dobré mravy, resp. jeho sústavnosť k pôvodnej navrhovateľke, ako ajk sťažovateľke.

Podľa názoru ústavného súdu boli v konaní vykonané dôkazy riadne vyhodnotenéz hľadiska ich závažnosti, zákonnosti a vierohodnosti a v takto vykonanom vyhodnotenínemožno zistiť logický rozpor, prípadne zjavné priklonenie sa v prospech iba jednej zo stránkonania. Pokiaľ všeobecný súd postupoval v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdnehoporiadku, ústavnému súdu neprislúcha, aby opätovne „prehodnocoval“ hodnotenie dôkazovvšeobecným súdom. Úlohou ústavného súdu zásadne nie je posudzovať celkovú zákonnosťrozhodnutia,   proti   ktorému   bola   sťažnosť   podaná,   ale   jeho   úlohou   pri   predbežnomprerokovaní sťažnosti je zistiť, či napadnutým rozhodnutím mohlo byť zasiahnuté do ústavoualebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôdsťažovateľky.   V   tomto   zmysle   sa   ústavný   súd   nezaoberá   právnou   argumentáciouvšeobecných súdov, ale iba ústavnoprávnymi aspektmi konkrétnej veci (IV. ÚS 370/04).

Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie, porušeniaktorých   sa   sťažovateľka   dovoláva,   neznamená,   že   je   jednotlivcovi   zaručované   priamoa bezprostredne   právo   na   také   rozhodnutie,   ktoré   zodpovedá   jeho   názoru,   ale   mu   jegarantované právo na spravodlivé občianske súdne konanie, v ktorom sa uplatňujú zásadysúdneho rozhodovania v súlade so zákonom a ústavnými princípmi. Sťažovateľka malav konaní   nepochybne   možnosť   uplatniť   pred   súdmi   oboch   stupňov   všetky   procesnéprostriedky na obhájenie svojich práv. Skutočnosť, že krajský súd (aj okresný súd) založilsvoje rozhodnutie na právnom názore, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, neznamená,že je jej sťažnosť dôvodná (obdobne napr. m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Aj kebyústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmizákonov“, v zmysle judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názorvšeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.ústavne nekonformný, čo nie je prípad sťažovateľky.

Ústavný súd k postupu krajského súdu, pokiaľ ide o ťažiskovú námietku sťažovateľkyo nevykonaní dokazovania všeobecnými súdmi z hľadiska posúdenia procesnej spôsobilostipôvodnej navrhovateľky uzavrieť darovaciu zmluvu a z toho vyplývajúcej potreby vyjadriťsa k platnosti tejto darovacej zmluvy, dodáva, že predmetná námietka bola sťažovateľkouvznesená až na odvolacom pojednávaní spolu s návrhom na zmenu žaloby, ktorú krajskýsúd uznesením nepripustil. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že aj v odvolacomkonaní je potrebné primerane aplikovať § 95 OSP, teda platí, že zmena žaloby nesmie byťv rozpore so zásadou hospodárnosti konania. To, či dôsledky určitého procesného postupualebo úkonu sú v súlade s touto zásadou, posudzuje súd. Ustanovenie § 95 ods. 1 OSP dávapreto   žalobcovi   možnosť   zmeniť   žalobu   (len)   so súhlasom   súdu;   súd   zmenu   žalobynepripustí (tiež) vtedy, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom prekonanie o zmenenej žalobe (viď § 95 ods. 2 OSP). V prípade nepripustenia zmeny žalobypokračuje   súd   v   konaní   o   pôvodnej   žalobe,   pričom   žalobca   môže   uplatniť   svoj   nárokv novom konaní. V prípade pripustenia takého návrhu na zmenu žaloby odvolacím súdomby tento súd musel v rozpore so zásadou hospodárnosti konania vždy rozsudok súdu prvéhostupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, aby o takto uplatnenom nároku konala rozhodol. Ak by odvolací súd takto nepostupoval a o zmenenom nároku sám konal, potomby konal a rozhodoval ako súd prvého a súčasne jediného stupňa, čím by účastníkomkonania odňal možnosť prieskumu nových skutkových zistení, teda by im odňal možnosťkonať pred súdom, čím by neprípustne zasiahol do ich základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziachsvojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a Občianskehozákonníka podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajúz konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavne akceptovateľné.Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia prvostupňovéhosúdu   za   legitímny   s   ústavným   kritériám   zodpovedajúcou   mierou   interpretácie   na   vecaplikovaných   zákonných   ustanovení   a   vylučujúci   možnosť   porušenia   základného   právasťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje každémuprávo   na   prístup   k   súdu,   ako   aj   konkrétne   procesné   garancie   v   konaní   pred   ním(I. ÚS 26/94). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)súdom   a   nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvov občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutímkrajského súdu a namietaným porušením v sťažnosti označených práv, sťažnosť podľa § 25ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavneneopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015