znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 351/2013-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. októbra 2013 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka v konaní o sťažnosti Mgr. M. B., B., zastúpeného advokátom Mgr. V. R., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 28 R 3/2012 z 25. septembra 2012, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. M. B. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 28 R 3/2012 z 25. septembra 2012 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresný súd Trenčín j e   p o v i n n ý uhradiť Mgr. M. B. trovy konania v sume 269,58 €   (slovom   dvestošesťdesiatdeväť   eur   a   päťdesiatosem   centov)   na účet   jeho   právneho zástupcu Mgr. V. R., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra 2012 doručená sťažnosť Mgr. M. B., B. (ďalej aj „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. V. R., B., pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 28 R 3/2012 z 25. septembra 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Z   obsahu sťažnosti   a jej príloh   vyplýva, že   okresný   súd napadnutým uznesením zastavil reštrukturalizačné konanie proti dlžníkovi obchodnej spoločnosti S., a. s. (ďalej len „dlžník“), v ktorom sťažovateľ vykonával funkciu reštrukturalizačného správcu. Súčasne týmto   uznesením   okresný   súd   vyhlásil   konkurz   na   majetok   dlžníka,   ustanovil   správcu konkurznej podstaty (Mgr. J. A.) a uložil mu povinnosti na predkladanie správ a vyzval veriteľov dlžníka na prihlasovanie pohľadávok.

Podľa   sťažovateľa   je   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   arbitrárne   a   založené na nesprávnom   vyhodnotení   skutkového   stavu   veci,   nesprávnej   a   svojvoľnej   aplikácii zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), zákona   č.   8/2005   Z.   z.   o   správcoch   a   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správcoch“) a vyhlášok ich vykonávajúcich, čím porušuje ním v sťažnosti označené práva.

Okresný   súd   napadnuté   uznesenie   odôvodňuje   závermi   o   porušení   povinností sťažovateľa ako reštrukturalizačného správcu a v relevantnej časti uvádza:

„Súd   pri   výkone   dohľadu   nad   činnosťou   správcu   zistil,   že   správca   opakovane a závažne porušil tieto svoje zákonom ustanovené povinnosti:

I.   Správca   v zákonnej lehote nepredložil zoznam pohľadávok zostavený   v súlade s ustanoveniami zák. č. 7/2005 Z. z. a vyhlášky č. 665/2005 Z. z.. Zoznam pohľadávok predložený v zákonnej lehote okrem iných nedostatkov neobsahoval vôbec zabezpečených veriteľov a ich jednotlivé prihlásené pohľadávky s popisom ich zabezpečenia. Kompletný zoznam pohľadávok vyhotovený v súlade so zákonom správca doručil až dňa 19. 07. 2012 (teda po uplynutí zákonnej lehoty na jeho predloženie, keďže táto uplynula dňa 03. 07. 2012), aj to až na výzvu súdu.

II. Správca sa v dňoch 31. 07. 2012, 01. 08. 2012, 02. 08. 2012, 03. 08. 2012, 07. 08. 2012, 08. 08. 2012, 10. 08. 2012, 13. 08. 2012 a 21. 08. 2012 nezdržiaval v kancelárii v úradných   hodinách   ani   nezabezpečil   riadne   vykonávanie   správcovskej   činnosti   ním poverenými osobami, čím závažne porušil svoju povinnosť, ktorá mu vyplýva z ust. § 7 a 8 zák. č. 8/2005 Z. z.. Uvedené porušenie povinnosti súd zistil z oznámenia veriteľa M. K., o pravdivosti ktorého súd nemal dôvod pochybovať, nakoľko o uzamknutí a nedostupnosti kancelárie správcu v úradných hodinách predložil súdu aj notárske osvedčenie. Súd takisto poukazuje   na   skutočnosť,   že dňa   04.   07.   2012   sa   márne   pokúšal   v úradných   hodinách telefonicky   spojiť   so   správcom.   Takisto   pravdivosti   tvrdenia   vyššie   uvedeného   veriteľa nasvedčuje aj to, že písomná zásielka doručovaná správcovi do sídla jeho kancelárie, ktorá bola odoslaná zo súdu dňa 30. 08. 2012, bola správcom prevzatá až dňa 11. 09. 2012, čo znamená, že v uvedených dňoch sa v kancelárii správca nezdržiaval a ani nemá v kancelárii zriadenú   verejne   dostupnú   podateľňu,   ktorá   musí   byť   otvorená   v bežných   pracovných hodinách každý pracovný deň (§ 7 ods. 4 zák. č. 8/2005 Z. z.).

Porušením   týchto   povinností   správca   neumožnil   veriteľom   riadne   uplatniť   svoje práva, a to najmä právo nahliadať do správcovského spisu a zistiť tak zoznam všetkých prihlásených   pohľadávok,   rozsah   ich   zistenia,   prípadne   popretia   ako   aj   oboznámiť sa správnym dôvodom vzniku prihlásených pohľadávok a v dôsledku toho podať správcovi podnet na popretie pohľadávok iných veriteľov a podobne.

Záverom súd uvádza, že správca v súdom určenej lehote nereagoval ani na výzvu súdu,   ktorou   ho   tento   vyzval   na   vyjadrenie   sa   k   podanej   sťažnosti.   Správca   teda nekomunikuje nielen s účastníkmi konania, ale ani s dozorujúcim súdom.

Z uvedeného vyplýva, že správca nielen opakovane porušil svoje zákonné povinnosti, ale tieto porušil aj závažným spôsobom, v dôsledku čoho neumožnil účastníkom konania uplatniť ich základné práva v danom konaní. Vzhľadom na opakované a závažné porušenie povinnosti správcu ustanovené zák. č. 7/2005 Z. z., tunajší súd v súlade s ustanovením § 131 ods. 2 písm. a) zák. č. 7/2005 Z. z. bezodkladne rozhodol o zastavení reštrukturalizačného konania, začatí konkurzného konania a vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka.“

Sťažovateľ   uviedol,   že   napadnuté   uznesenie   sa   priamo   dotýka   jeho   označených základných a iných práv, „pretože sa ho priamo týka (jeho základom je údajné porušovanie povinnosti správcu) a priamo porušuje jeho práva účastníka konania a správcu tak, ako je uvedené ďalej v tejto sťažnosti. Sťažovateľ je teda osobou podľa § 49 zákona č. 38/1993 Z. z... “, a vo svojej argumentácii podrobne namieta jednotlivé skutkové závery okresného súdu   o   porušení   jeho   povinností   správcu   a   poukazuje   na   neodôvodnenosť   rozhodnutia okresného súdu o jeho odvolaní a vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka.

Prvý okruh námietok sťažovateľa sa týka záveru okresného súdu o porušení jeho správcovských   povinností   nepredložením   kompletného   zoznamu   pohľadávok   veriteľov v ustanovenej   lehote.   Podľa   sťažovateľa   je   tento   záver   okresného   súdu   nepodložený a vyplýva zo „zjavnej nespôsobilosti zamestnancov súdu (a tým ipso facto súdu ako takého) prijať a spracovať podanie urobené v elektronickej podobe“, keďže sťažovateľ v stanovenej lehote   doručil   okresnému   súdu   kompletný   zoznam   pohľadávok   v   elektronickej   forme v predpísanom   formáte,   ktorý   však   zamestnanci   okresného   súdu   riadne   nespracovali. Sťažovateľ uviedol: „Súd v samotnom napadnutom uznesení uvádza, že zoznam pohľadávok bol doručený na súd v zákonnej lehote. V tomto prípade nesprávne posúdenie a spracovanie Sťažovateľom   predloženého   zoznamu   pohľadávok   nepochybne   súvisí   s   počítačovou negramotnosťou a nedostatkom technickej zručnosti príslušných zamestnancov súdu, ktorí neboli schopní prečítať správny a úplný zoznam pohľadávok, ktorý Sťažovateľ súdu doručil v jednej z predpísaných foriem. Ak by zamestnanci súdu vedeli, že elektronický dokument vo formáte.xls obsahuje v spodnej časti záložky, na ktoré stačí kliknúť, aby sa sprístupnil ich obsah, alebo si dali celý dokument vytlačiť vrátane obsahu všetkých záložiek, tak by k takejto situácii nemohlo dôjsť.“

Druhý okruh námietok sťažovateľa sa týka záverov okresného súdu o porušení jeho správcovských   povinností   tým,   že   sa   nezdržiaval   vo   svojej   správcovskej   kancelárii v úradných   hodinách   a   ani   nezabezpečil   riadne   vykonávanie   správcovskej   činnosti   ním poverenými   osobami.   Sťažovateľ   v   tejto   súvislosti   namieta,   že   okresný   súd   si   osvojil tvrdenia veriteľa M. K. uvedené v jeho sťažnosti na činnosť sťažovateľa, a to bez toho, aby ich mal objektívne preukázané, a zároveň žiadnym spôsobom nevyhodnotil skutočnosť, že označený veriteľ v deň vydania napadnutého uznesenia doručil do podateľne okresného súdu späťvzatie svojej sťažnosti. Sťažovateľ vytýka okresnému súdu aj jeho konštatáciu, že sťažovateľ „nereagoval   ani   na   výzvu   súdu,   ktorou   ho   tento   vyzval   na vyjadrenie   sa   k podanej   sťažnosti“, keďže   vyjadrenie   k   tejto   sťažnosti   podal   na   poštovú   prepravu   21. septembra 2012 (t. j. v posledný deň 10-dňovej lehoty počítanej odo dňa doručenia výzvy sťažovateľovi 11. septembra 2012) a jeho vyjadrenie bolo okresnému súdu doručené v deň vydania napadnutého uznesenia.

Sťažovateľ zdôraznil obsah svojho vyjadrenia k sťažnosti, v ktorom uviedol: „... pred podaním sťažnosti telefonicky aj elektronickou poštou komunikoval s M. K. a zaslal mu už 17. augusta 2012... zoznam pohľadávok... následne zaslal 30. augusta 2012 aj zápisnicu zo schôdze veriteľov a 31. augusta 2012 reštrukturalizačný posudok a 5. septembra 2012 sumár   všetkých   podkladov.“ Preto   podľa   sťažovateľa „M.   K.   nakoniec   podaním   z   20. septembra 2012 vzal svoju sťažnosť... v plnom rozsahu späť a potvrdil tak argumentáciu, ktorú   Sťažovateľ   uviedol   vo   svojom   Vyjadrení   k   sťažnosti...   Z uvedených   skutočností vyplýva, že Sťažovateľ s veriteľom M. K. jednoznačne komunikoval a zasielal mu všetky listiny,   ktoré   tento   veriteľ   požadoval.   Súd   si   uvedené   skutočnosti   ďalej   nepreveroval   a zobral   skutočnosti   tvrdené   M.   K.   za   jednoznačne   preukázané,   čím   fakticky   protiprávne povýšil tvrdenia jedného účastníka konania na nespochybniteľnú pravdu...“

Vo   vzťahu   k   nedostatočnému   zisteniu   skutkového   stavu   a   nesprávnym   právnym záverom   okresného   súdu   sťažovateľ   ďalej   v   sťažnosti   uviedol:   „Vzhľadom   na   to, že reštrukturalizačné   konanie   spadá   do   kategórie   nesporových   konaní,   dokazovanie skutočností   potrebných   pre   rozhodnutie   súdu   sa   riadi   tzv.   vyšetrovacou   zásadou a zodpovednosť za výsledok konania a dokazovanie nesie súd. Je povinnosťou súdu, aby v súlade so zásadou materiálnej pravdy sám zisťoval skutkový stav a čo najviac priblížil svoje   rozhodnutie   skutočnému   stavu.   Súd   si   v   reštrukturalizačnom   konaní   nemôže   bez ďalšieho len tak osvojiť tvrdenia účastníkov konania (aj keby boli zhodné, čo neboli) ale musí ich podrobiť rigoróznemu preskúmaniu, a to predovšetkým v prípadoch, ktoré majú jednoznačne   negatívny   dopad   na   dlžníka   a   veriteľov,   čo   je   prípad   konverzie reštrukturalizácie na konkurz...

Vzhľadom   na   to,   že   súd   nevykonal   obhliadku   miesta   kancelárie   Sťažovateľa a nevypočul osoby (a to vrátane iných účastníkov konania), ktorých vo svojej sťažnosti uvádza M. K., a ani ich nepožiadal o písomné vyjadrenie, nevykonal dostatočné zisťovanie o tom, či obsah sťažnosti M. K., tvrdenia v nej obsiahnuté a predovšetkým jednovetové konštatovanie z notárskej zápisnice NZ 29888/2012 sú pravdivé...“

Sťažovateľ namietal aj nelogickosť záveru okresného súdu o tom, že „... pravdivosti tvrdenia   vyššie   uvedeného   veriteľa   nasvedčuje   aj   to,   že   písomná   zásielka   doručovaná správcovi do sídla jeho kancelárie, ktorá bola odoslaná zo súdu dňa 20. 08. 2012, bola správcom prevzatá 11. 09. 2012, čo znamená, že v uvedených dňoch sa v kancelárii správca nezdržiaval   a   ani   nemá   v   kancelárii   zriadenú   verejne   dostupnú   podateľňu,   ktorá musí byť otvorená   v   bežných   pracovných   hodinách   každý   pracovný   deň   (§   7   ods.   4 zák. č. 5/2005 Z. z.)“, a uviedol: „Uvedený   záver   súdu   je   neprípustnou   generalizáciou urobenou na základe inak nesúvisiacich skutočností... K oneskorenému prevzatiu zásielky môže prísť z viacerých dôvodov, ktoré nemusia mať vôbec príčinu na strane Sťažovateľa. Bežne sa stáva, že za oneskorené dodanie zásielky zodpovedá poštový prepravca alebo poštový doručovateľ, ktorý len hodí adresátovi do schránky oznámenie o uložení zásielky bez toho, aby sa vôbec pokúšal s adresátom akokoľvek skontaktovať.

Z uvedeného vyplýva, že časový rozdiel 11 dní medzi expedovaním výzvy zo súdu a jej prevzatím adresátom nemôže byť bez ďalšieho považovaný za nespochybniteľný dôkaz o tom, že Sťažovateľ sa nenachádza vo svojej kancelárii, alebo že nemá verejnú podateľňu, alebo nekomunikuje zo súdom...“

V treťom okruhu svojich sťažnostných námietok sťažovateľ uvádza: „Okresný súd v časti II odôvodnenia Napadnutého uznesenia uvádza, že jedným z dôvodov, pre ktoré zastavil   reštrukturalizáciu   a   vyhlásil   konkurz   podľa   §   131   odsek   2   písmeno   a)   je   aj porušenie povinností podľa zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch...

Ustanovenie § 131 odsek 2 písmeno a) ZKR hovorí, že súd zastaví reštrukturalizáciu, začne konkurzné konanie a vyhlási na majetok dlžníka konkurz,   ak správca opakovane alebo závažne porušil svoje povinnosti ustanovené týmto zákonom...

Okresný súd Trenčín aj napriek výslovnému zneniu § 131 odsek 2 písmeno a) ZKR odôvodnil   konverziu   reštrukturalizácie   na   konkurz   údajným   neplnením   všeobecných povinností, ktoré Sťažovateľovi ako správcovi ukladá Zákon o správcoch (teda iný zákon ako ZKR), a ktorý upravuje všeobecné administratívne povinnosti Sťažovateľa ako správcu pri   vedení   svojej   kancelárie   vo   vzťahu   ku   všetkým   konkurzom   a   reštrukturalizáciám, v ktorých Sťažovateľ vykonáva funkciu správcu. Súd sa tak dopustil neprípustnej svojvôle a pri   aplikácii   §   131   odsek   2   písmeno   a),   keď   svoje   rozhodnutie   o   konverzii reštrukturalizácie na konkurz oprel o porušenie povinností podľa Zákona o správcoch a nie o porušenie povinností podľa ZKR, ako to ZKR vyžaduje...“

Sťažovateľ   ďalej   v   sťažnosti   uviedol: „Nie   je   sporné,   že   reštrukturalizácia   je šetrnejšia   než   konkurz.   Kým   konkurz   má   likvidačný   charakter,   podmienkou   čo   i   len odporučenia reštrukturalizácie správcom je zachovanie aspoň podstatnej časti prevádzky podniku   dlžníka   a   predpoklad   väčšieho   uspokojenia   veriteľov   dlžníka   ako   v   prípade vyhlásenia konkurzu...

Napadnuté uznesenie zásadným spôsobom mení právny status Dlžníka... Sťažovateľ a ostatní účastníci konania a akcionári Dlžníka sú týmto postupom súdu postihnutí spôsobom, ktorý je extrémne neprimeraný vo vzťahu k vytýkanému údajnému porušeniu povinností zo strany Sťažovateľa...

Vzhľadom   na   nezvratné   následky   konverzie   reštrukturalizácie   na   konkurz   musí konkurzný   súd   dôkladne   preverovať   všetky   skutočnosti,   ktoré   by   k   nim   mohli   pri   jeho rozhodovaní viesť...

Poukazujeme   takisto   na   to,   že   Napadnuté   uznesenie   má   pre   Sťažovateľa   nielen negatívne ekonomické následky spočívajúce v protiprávnom a protiústavnom odňatí nároku na   odmenu   dojednanú   s   Dlžníkom   ale   aj   negatívne   dôsledky   pre   jeho   ďalšiu   profesnú kariéru ako správcu...

Sťažovateľ   nespochybňuje   právomoc   súdu   zastaviť   reštrukturalizáciu,   ak   nastanú zákonom určené prípady, ale súd je povinný v takomto nezvratnom a drastickom prípade vždy zvažovať, či následky konverzie reštrukturalizácie na konkurz sú ekonomicky, finančne a ústavne primerané povahe údajného alebo skutočného porušenia zákona...

súd v tomto prípade pri svojom rozhodovaní vôbec nezohľadnil princíp primeranosti pri hodnotení porušenia povinností zo strany Sťažovateľa vo vzťahu k následkom vyhlásenia konkurzu a k právom predpokladaným záujmom majiteľov Dlžníka a jeho veriteľov...“

Na základe uvedeného sťažovateľ v sťažnosti   navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné práva Mgr. M. B... na súdnu ochranu podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s jeho základným právom na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 odsek 3 ústavy Slovenskej republiky boli porušené uznesením   Okresného   súdu   Trenčín   z   25.   septembra   2012,   spis.   zn.   28R   3/2012-350, 3112207922...

Uznesenie Okresného súdu Trenčín z 25. septembra 2012, spis. zn. 28R 3/2012-350, 3112207922 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Trenčín na ďalšie konanie... Sťažovateľovi sa priznáva... náhrada trov právneho zastúpenia... vo výške 269,60 EUR. Okresný súd Trenčín... je povinný zaplatiť uvedenú náhradu trov právneho zastúpenia do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   k   rukám   právneho   zástupcu Sťažovateľa...“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením sp. zn. IV. ÚS 351/2013 z 5. júna 2013 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavom súde“) a upustil od ústneho pojednávania v danej veci,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich   vyjadreniami   dospel   k   názoru,   že   od   tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k   sťažnosti   sp.   zn.   Spr   974/2013 z 1. augusta   2013   doručenom   ústavnému   súdu   7.   augusta   2013   poukázala   na   svoje stanovisko k sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 8/2013 a požiadala, aby uvedené   vyjadrenie   bolo   považované   aj   za   stanovisko   v   tejto   veci,   v   ktorom   v   jeho relevantnej časti okrem iného uviedla:

«Sťažovatelia uvádzajú, že správca v súlade s ustanovením § 36 ods. 1 vyhlášky ministerstva spravodlivosti číslo 665/2005 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v   znení   neskorších   predpisov...   podal   na   okresný   súd   zoznam   pohľadávok   v   rozsahu požadovanom zákonom a vykonávacími predpismi v elektronickej podobe vo formáte.xls, ktorý je jedným z predpísaných formátov, a na uzavretom nosiči elektronických dát. Tvrdili, že uvedený zoznam bol podľa nich jednoznačne kompletný a obsahoval všetky zákonom vyžadované   informácie   a   údaje,   vrátane   zoznamu   zabezpečených   veriteľov   s   ich prihlásenými   pohľadávkami,   vrátane   popisu   ich   zabezpečenia.   Poukázali   na   to,   že k pochybeniu v tejto súvislosti došlo podľa nich iba v dôsledku „technickej nespôsobilosti“ zamestnancov súdu.

Tvrdenie sťažovateľov nie je pravdivé,   je účelové,   zavádzajúce,   a to z viacerých dôvodov.

Predovšetkým je potrebné odmietnuť ich invektívy na adresu zamestnancov súdu. Administratívne   pracovníčky   prijímajúce   podania   (v   akékoľvek   podobe,   teda   aj v elektronickej)   pracujú   s počítačmi   od   roku   2002,   keď   sa   zaviedol   elektronický   súdny manažment.   Sú   školené   na   prijímanie   a   spracovanie   elektronických   podaní.   Bežne s takýmito podaniami pracujú, denne ich prijímajú vo veľkom množstve (vrátane formátu.xls). Na ich prácu doposiaľ nebola žiadna sťažnosť.

Tomu, že nebolo podanie reštrukturalizačného správcu doručené tak, ako to tvrdia sťažovatelia, nasvedčujú tieto skutočnosti:

Sťažovatelia poukazujú na to, že správca Mgr. B. podal na súde zoznam pohľadávok v elektronickej podobe a na uzavretom nosiči elektronických dát. Takýmto nosičom však môže byť iba CD nosič alebo DVD nosič. Žiaden takýto nosič správca na súd nedoručil! Jeho tvrdenie vyvracia skutočnosť, že podanie došlo na súd dňa 03. 07. 2012 o 23:48 hod. Okrem toho, že to bolo v posledný deň lehoty na podanie, je z uvedenej hodiny doručenia zrejmé, že v uvedenom čase podateľňa súdu nie je otvorená a nikto nemohol takýto nosič z uvedeného   dôvodu   na   súd   doručiť!   Tomu,   že   podanie   nebolo   súdu   doručené   v dvoch prílohách   „excelovskej   tabuľky“   (ako   to   sťažovatelia   tvrdia),   nasvedčuje   i   to, že zo sprievodného   e-mailu   (nachádza   sa   vo   vytlačenej   podobe   na   č.   l.   134)   vyplýva, že správca   „posiela   zoznam   pohľadávok   v   prílohe“   (teda   nie   v   prílohách).   Tvrdenie, že podateľňa   nevie   otvoriť   a   „rozkliknúť“   elektronickú   podobu   formátu  .xls   je   účelové a zavádzajúce, pretože podateľňa je práve na takéto podania školená.

Okrem toho v zmysle ustanovenia § 36 ods. 1 citovanej vyhlášky... č. 665/2005 Z. z... „zoznam pohľadávok má písomnú alebo elektronickú podobu. Ak sa zoznam pohľadávok vedie v elektronickej podobe, stačí ho predložiť súdu v súlade so štandardmi informačných systémov   verejnej   správy   podľa   osobitného   predpisu   1)   na štandardnom   nosiči   údajov, v ktorom nemožno prepisovať zápisy, spolu so sprievodným listom. V sprievodnom liste správca uvedie najmä dátum vyhotovenia zoznamu pohľadávok“.

Aj z tohto ustanovenia jasne vyplýva, že nie je pravdivé tvrdenie sťažovateľov, že správca   podal   zoznam   pohľadávok   v   súlade   s   §   36   ods.   1   citovanej   vyhlášky,   pretože zoznam pohľadávok bol súdu zaslaný elektronicky, iba tzv. mailom bez akéhokoľvek nosiča! Napriek   tomu,   že   trvám   na   tom,   že   súd   postupoval   v   danej   veci   pri   preberaní elektronickej   pošty   správne,   je   z   ďalšieho   zrejmé,   že   bez   ohľadu   na   to   čo   a   ako   bolo správcom doručené dňa 03. 07. 2012 o 23.48 hod., došlo k porušeniu jeho povinností pri zostavovaní zoznamu pohľadávok aj z týchto dôvodov:

Z úradného záznamu zo dňa 04. 07. 2012 (č. l. 149 spisu) vyplýva, že vyšší súdny úradník sa za účelom odstránenia vád predloženého zoznamu pohľadávok ihneď v ranných hodinách   po   doručení   nočného   podania   snažil   so   správcom   spojiť   telefonicky,   pričom správca   bol   v   úradných   hodinách   na   ním   používaných   tel.   číslach   0948331332 a 0902339378 nedostupný.

Dňa   06.   07.   2012   osobne   v   listinnej   podobe   (nie   elektronickou   formou)   doručil ustanovený reštrukturalizačný správca ďalší zoznam pohľadávok (č. l. 151 spisu) rozdelený na dve časti, a to ako zabezpečené a nezabezpečené pohľadávky, každú zvlášť. Vzhľadom na uvedenú   skutočnosť   zákonná   sudkyňa   pri   výkone   dohľadu   nad   činnosťou   správcu v zmysle ustanovenia   § 131   ods.   1   ZKR   upozornila   správcu   na porušovanie povinnosti správcu v súvislosti s vedením zoznamu pohľadávok. Dospela totiž k záveru, že správcom predložený zoznam pohľadávok (v poradí druhý, ktorým bolo podanie zo dňa 03. 07. 2012 nahradené)   neobsahuje   náležitosti,   ktoré   vyžaduje   ustanovenie   §   25a   vyhlášky...   č. 665/2005 Z. z...

Z predloženého zoznamu pohľadávok (zo dňa 06. 07. 2012 – č. l. 151) vyplýva, že tento neobsahoval uznané a zistené (obsahoval len prihlásené) poradie uspokojovania prihlásenej pohľadávky zo všeobecnej podstaty s uvedením dňa jeho zistenia a deň zistenia právneho   dôvodu   pohľadávky   (obsahuje   len   prihlásený   dôvod   vzniku   pohľadávky). Správcom predložený zoznam pohľadávok nemal teda náležitosti podľa § 25a ods. 1 písm. e), f), g), h), i), j), k), l), m) vyhl. č. 665/2005 Z. z. Súčasne v zmysle ustanovenia § 25a ods. 3 vyhl. č. 665/2005 Z. z. neobsahoval označenie dlžníka a dátum vyhotovenia. Právne teda treba mať za to, že správcom predložený zoznam pohľadávok nebol zostavený v súlade s ustanoveniami zák. č. 7/2005 Z. z. a vyhl. č. 665/2005 Z. z., čím správca porušil povinnosť ustanovenú zákonom. Na základe uvedeného bol správca vyzvaný na   predloženie   zoznamu   pohľadávok   v   zákonom   stanovenej   forme   v   lehote   3   dní. Až na základe tejto výzvy súdu zo dňa 11. 07. 2012 (č. l. 186 spisu) správca dňa 19. 07. 2012 osobne v listinnej podobe doručil súdu zoznam pohľadávok v zákonom stanovenej forme.

Súd v rámci výkonu dohľadu nad činnosťou správcu v zmysle ustanovenia § 131 ods. 1   ZKR   je   povinný   zabezpečiť,   aby   správca   do   súdneho   spisu   predložil   zoznam pohľadávok v zákonom stanovenej forme a zákonom ustanovenými náležitosťami tak, aby oprávnené osoby mohli po nahliadnutí do súdneho spisu oboznamovať sa s údajmi, ktoré má takýto zoznam v zmysle zákona obsahovať.

K   argumentácii   súdu   v   napadnutom   uznesení,   že   „správca   nekomunikuje   nielen s účastníkmi konania, ale ani s dozorujúcim súdom“ a námietkam sťažovateľov v tomto smere, poukazujem na tieto skutočnosti:

Dňa 22. 08. 2012 bola na súd doručená sťažnosť M. K. (jedného z veriteľov) na reštrukturalizačného správcu Mgr. M. B. Jej obsahom bolo upozornenie na to, že uvedený správca si neplní svoje zákonné povinnosti.

Každá sťažnosť (pokiaľ nie je adresovaná ku konkrétnej spisovej značke – ako tá od M.   K.)   sa   zapisuje   do   registra   Spr.   a   predkladá   sa   predsedovi   súdu.   Bola   teda zaevidovaná   pod   sp.   zn.   Spr   2390/2012   a   následne   dňa   24.   08.   2012   (z   dôvodu, že predsedníčka   súdu   nie   je   kompetentná   rozhodovať   v   tejto   veci),   založená   do   spisu sp. zn. 28 R/3/2012 (č. l. 335-339).

Na pokyn zákonnej sudkyne (úprava na č. l. 347) zo dňa 30. 08. 2012 bola sťažnosť M. K. odoslaná správcovi Mgr. B. na vyjadrenie v lehote 10 dní. Správca výzvu prevzal 11. 09. 2012. Posledným dňom lehoty na vyjadrenie sa k danej sťažnosti bol pre správcu dátum 21. 09. 2012. Vyjadrenie správcu ku sťažnosti M. K. bolo však súdu doručené až dňa 25. 09. 2012 (č. l. 354), pričom na pošte bolo podané dňa 21. 09. 2012.

Podľa ustanovenia § 203a ods. 3 ZKR lehota je zachovaná, ak je podanie doručené najneskôr posledný deň lehoty tomu, komu je podanie určené; to neplatí, ak ide o lehotu na podanie   odvolania.   Z   citovaného   zákonného   ustanovenia   vyplýva,   že   lehota na vyjadrenie sa správcu ku sťažnosti je lehotou hmotnoprávnou, teda na jej zachovanie nepostačuje odoslať vyjadrenie na doručenie, ale vyjadrenie musí byť v tejto lehote súdu doručené. O predĺženie lehoty správca nepožiadal.

Zákonná sudkyňa vo veci rozhodla dňa 25. 09. 2012. Sťažovatelia   poukazujú   na   skutočnosť,   že   M.   K.   zobral   sťažnosť   podaním   z 20. septembra 2012 v celom rozsahu späť. Týmto podľa sťažovateľov M. K. potvrdil tvrdenia, ktoré sú obsiahnuté správcom vo vyjadrení k sťažnosti, že zo strany veriteľa M. K. išlo iba o nedorozumenie, ktoré bolo následne vyriešené komunikáciou medzi správcom a M. K. v priebehu augusta a septembra 2012.

Je pravdou, že M. K. doručil súdu dňa 25. 09. 2012 späťvzatie svojej sťažnosti. Toto však opätovne neadresoval do spisu ku konkrétnej spisovej značke konania. Preto bolo znovu doručené k rukám predsedu súdu a zaevidované pod príslušnú Spr 2390/2012. Z uvedeného nepochybne vyplýva, že zákonná sudkyňa v čase rozhodovania vo veci sp. zn. 28 R/3/2012 späťvzatie sťažnosti M. K. k dispozícii nemala. Späťvzatie sťažnosti M. K. bolo predsedníčkou súdu založené do spisu sp. zn. 28 R/3/2012 dňa 01. 10. 2012 (č. l. 359, 360). Tieto skutočnosti sú zrejmé aj z Spr spisu č. 2390/2012.

Expedovanie   rozhodnutia   zabezpečovala   asistentka   senátu.   Po   rozdelení   pošty v podateľni, bolo do spisu založené vyjadrenie správcu, riadne zažurnalizované na č. l. 354. Aj   z   uvedeného   nepochybne   vyplýva,   že   zákonná   sudkyňa   v   čase   prijatia   rozhodnutia o vyjadrení správcu vedomosť nemala.

Nie je právne relevantné, či v čase odosielanie rozhodnutia, ktoré už bolo prijaté, by sa v spise nachádzali podania správcu a M. K., lebo podstatné je, či súd disponoval týmito listinami   v čase prijatia   rozhodnutia,   ktoré neskôr   (po   doručení   týchto listín do spisu) nemohol meniť.

Do   pozornosti   je   potrené   dať   i   to,   že   zo   späťvzatia   sťažnosti   M.   K.   (č.   l.   360) nevyplývajú   žiadne   skutočnosti,   ktorými   by   odvolal   svoje   tvrdenia.   Späťvzatie   obsahuje jedinú vetu „podpísaný M. K. týmto beriem sťažnosť podanú dňa 22. 08. 2012 na správcu JUDr. M. B. späť v celom rozsahu“. K okolnostiam obsiahnutým v sťažnosti sa sťažovateľ M. K. žiadnym spôsobom nevyjadril. Súd teda nemal dôvod pochybovať o jeho tvrdeniach podporených listinnými dôkazmi, okrem iného aj notárskou zápisnicou (č. l. 336 – 339), nakoľko tieto nikto nerozporoval. To, že došlo k späťvzatiu sťažnosti vzhľadom na uvedené skutočnosti   neznamená,   že   okolnosti   v   tejto   sťažnosti   uvedené   sa   nestali,   alebo   nie   sú pravdivé, najmä ak nikto nepreukazoval opak. Správca na výzvu súdu nereagoval včas. K   tvrdeniu   sťažovateľov,   že   súd   nie   je   oprávnený   zovšeobecniť   jediný   prípad osvedčený notárom na celú činnosť správcu a z toho usúdiť, že aj ostatné údajné porušenia povinnosti správcu sú pravdivé a udiali za tak, ako to tvrdil tento jediný veriteľ je potrebné uviesť, že súd o konverzii reštrukturalizácie na konkurz rozhodoval v súlade s ustanovením § 131 ods. 2 písm. a) ZKR. Podľa tohto ustanovenia súd bez návrhu jedným uznesením zastaví reštrukturalizačné konanie, začne konkurzné konanie a vyhlási na majetok dlžníka konkurz, ak zistí, že správca opakovane alebo závažne porušil povinnosti ustanovené týmto zákonom.   Správca   porušil   svoje   povinnosti   pri   vyhotovovaní   zoznamu   pohľadávok opakovane a závažné, a aj tým porušil právo M. K. podľa § 8 ods. 4 zák. č. 8/2005 Z. z. o správcoch... nahliadať do spisu, keď kancelária správcu v dňoch 31. 07. 2012, 01. 08. 2012,

02. 08. 2012, 03. 08. 2012, 07. 08. 2012, 08. 08. 2012, 10. 08. 2012, 13. 08. 2012 nebola v úradných hodinách otvorená, pričom požadované listiny správca M. K. nezaslal ani na základe písomnej mailovej a listinnej žiadosti.

Súd preto pri vydávaní uznesenia, ktorým rozhodoval o konverzii reštrukturalizácie na konkurz, konal zákonne, teda v súlade s ustanovením § 131 ods. 2 písm. a) ZKR. Súčasne   dávam   do   pozornosti,   že   správca   uznesenie   tunajšieho   súdu č. k. 28 R/3/2012-119 zo dňa 10. 04. 2012 (rozhodnutie súdu o začatí reštrukturalizačného konania) neprevzal ani v úložnej lehote, čo pri riadnom fungovaní kancelárie správcu nie možné, rovnako pri riadnom fungovaní kancelárie správcu nie možné, aby sa so správcom, resp. jeho kanceláriou nedalo spojiť telefonicky tak, ako to bolo dňa 04. 07. 2012 (č. l. 149 spisu) kedy bol správca, resp. ním poverený pracovník v úradných hodinách na tel. číslach 0948331332 a 0902339378 nedostupný.

K činnosti správcu počas reštrukturalizácie je potrebné dodať, že zo štvrtej správy konkurznej   správkyne   vyplýva,   že   reštrukturalizačný   správca   nepostupoval   v   súlade s ustanovením § 130 ZKR, keď podľa jej názoru neudelil súhlas s právnymi úkonmi, ktoré tomuto súhlasu podliehali.

Zo spisu tunajšieho súdu v danej veci vyplýva, že ustanovená konkurzná správkyňa v štvrtej správe uviedla, že veritelia – sťažovatelia Ing. V. Z. a obchodná spoločnosť I. s. r. o. v rozhovore so správkyňou nemali vedomosť o podaní ústavnej sťažnosti v ich mene, nakoľko splnomocnenie na svoje zastupovanie v konkurznej veci dávali splnomocnencovi za účelom zastupovania ich záujmov v konkurze. Ing. Z. uviedla, že sa necíti byť poškodená na svojich ústavných právach.

V sťažnosti sťažovatelia uvádzajú, že sťažovatelia obchodná spoločnosť F., a. s. (21) a H., sú akcionármi spoločnosti S., a. s., pričom zo strany 5. reštrukturalizačného posudku (č. l. 9 spisu) vyplýva, že 100 %-ným akcionárom spoločnosti S., a. s. je spoločnosť B. s. r. o. Došlo po vypracovaní reštrukturalizačného posudku ku zmene?

V   prebiehajúcom   konkurze   je   rozhodnutie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky o odložení vykonateľnosti uznesenia tunajšieho súdu č. k. 28 R/3/2012-350 zo dňa 25. 09. 2012 podľa ustanovenia § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde (podľa § 197 ods. 4 ZKR odklad vykonateľnosti v konaní podľa ZKR prípustný nie je), vážnym právnym problémom z dôvodu   povahy   tohto   konania   a   obsahu   konkrétneho   uznesenia   okresného   súdu. Rozhodnutie predstavuje právnu neistotu v prebiehajúcom konaní, keď nie sú jednoznačne jasné práva a povinnosti účastníkov ako aj správcov – (reštrukturalizačného i konkurzného) v tomto štádiu konania.

Len   skoré   rozhodnutie   vo   veci   samej,   môže   zabrániť   ujme   iných   osôb   ako sťažovateľov,   pri   prípadných   nezvratných   úkonoch,   ktoré   môžu   byť   vykonané   vo   fáze návratu ku reštrukturalizácii, ktorá v dôsledku odkladu vykonateľnosti nastala.»

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   vyjadrení   z   10.   septembra   2013   doručenom ústavnému súdu 19. septembra 2013 uviedol, že netrvá na verejnom pojednávaní a súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v konaní o sťažnosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   nie   je   zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také   rozhodnutia   všeobecných   súdov, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím,   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Je teda   garantom   ústavnosti   a   súdnym   orgánom,   ktorý   je   povinný   chrániť   dodržiavanie a rešpektovanie   ústavy   všetkými   orgánmi   verejnej   moci   vrátane   všeobecných   súdov. Dodržiavanie   ústavy   orgánmi   verejnej   moci   však   nemožno   vzťahovať   len   na   strohé rešpektovanie   jej   jednotlivých   článkov.   Generálna   interpretačná   a   realizačná   klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavou ako základným zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad, čo bezo zvyšku platí aj pri interpretácii právnych noriem v oblasti konkurzu a reštrukturalizácie (porovnaj ĎURICA, M. Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii. Bratislava: EUROKODEX 2010, s. 6).

Tento záver o ústavne súladnom výklade aplikovanej právnej normy sa vzťahuje v celom   rozsahu   aj   na   právne   skutočnosti   predpokladané   zákonom   o   konkurze a reštrukturalizácii,   ktoré   obligatórne   spôsobujú   zastavenie   reštrukturalizačného   konania, začatie konkurzného konania a vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka, a na výklad, či tieto právne skutočnosti z ústavného hľadiska boli alebo neboli naplnené (nastali alebo nenastali). Výklad týchto predpokladov však nemôže byť taký formalistický, aby sa ním v konečnom   dôsledku   nielen   zmaril   účel   požadovanej   súdnej   ochrany,   ale   aj   zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha.

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle a s využitím   všetkých   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého postupu   orgánu   verejnej   moci   (m.   m.   II.   ÚS   9/00,   II.   ÚS   143/02).   Len   objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem iného garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných, a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj   v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   (musí   obsahovať)   aj   odôvodnenie,   ktoré preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   uplatnenia   v   súlade s procesnými predpismi.

Z   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   neodmysliteľnou   súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež   vo   verejnom   záujme,   pretože   je   jednou   zo   záruk,   že   výkon   spravodlivosti   nie   je arbitrárny,   neprehľadný   a   že   rozhodovanie   súdu   je   kontrolovateľné   verejnosťou (IV. ÚS 296/09).

Z   uvedených   hľadísk   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   ich   okresný   súd skutočne   rešpektoval,   a   to   minimálne   v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   namietané   porušenie   jeho   základných   práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   28   R   3/2012   z   25.   septembra   2012,   ktorým   bolo zastavené reštrukturalizačné konanie vedené proti dlžníkovi obchodnej spoločnosti S., a. s., bol vyhlásený konkurz na jeho majetok a za správcu konkurznej podstaty bola ustanovená Mgr. J. A. Sťažovateľ v uvedenom konaní vykonával funkciu reštrukturalizačného správcu.

V   rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   ústavný   súd   zistil,   že   nálezom sp. zn. IV. ÚS 8/2013 z 5. apríla 2013 ústavný súd rozhodol o sťažnosti podanej dlžníkom a jeho veriteľmi, že ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu boli porušené, uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, rozhodol o úhrade trov konania a vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa vzal predovšetkým do úvahy, že namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, ktoré je v demokratickej spoločnosti   do   tej   miery   favorizované,   že   pri   jeho   uplatňovaní   neprichádza   do   úvahy (zo strany   súdov)   ani   jeho   zužujúci   výklad,   ani   také   formálne   interpretačné   postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca jeho popretie (I. ÚS 2/08).

Z odôvodnenia každého súdneho rozhodnutia musí vyplývať vnútorný súlad medzi skutkovými   zisteniami   a   úvahami   pri   hodnotení   dôkazov   na   jednej   strane   a   právnymi závermi na strane druhej. V posudzovanej veci však podľa názoru ústavného súdu existuje disharmónia   medzi   skutkovými   a   právnymi   závermi   okresného   súdu.   Odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorým bolo zastavené reštrukturalizačné konanie vedené proti dlžníkovi a bol vyhlásený konkurz na jej majetok, je z hľadiska uvedenej požiadavky podľa názoru ústavného súdu nedostatočné a nepresvedčivé.

Okresný súd v odôvodnení namietaného uznesenia okrem iného uviedol:„Uznesením tunajšieho súdu č. k. 28 R/3/2012-122 zo dňa 16. 05. 2012 súd povolil reštrukturalizáciu   dlžníka.   Do   funkcie   správcu   bola   ustanovený   Mgr.   M.   B.   so sídlom kancelárie... T., značka správcu S1265. Uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku SR dňa 22. 05. 2012 s účinkami zverejnenia ku dňu 23. 05. 2012.

Dňa 22. 08. 2012 bola súdu doručená sťažnosť veriteľa M. K..., na správcu Mgr. M. B. Veriteľ uviedol, že ako účastník reštrukturalizačného konania sa niekoľkokrát pokúšal nahliadnuť do správcovského spisu vedeného Mgr. M. B., a to ešte v dobe pred konaním schôdze veriteľov z dôvodu, že chcel zistiť obsah reštrukturalizačného posudku a zoznamu veriteľov. Veriteľovi sa nepodarilo osobne dostať do kancelárie správcu, pretože táto bola stále   zatvorená.   Následne   veriteľ   chcel   nahliadnuť   do   správcovského   spisu   za   účelom zistenia   podrobností   o prihlásených   veriteľoch,   pričom   opätovne   sa   nemohol   dostať   do kancelárie Mgr. M. B. a tým ani do správcovského spisu. Dopytom na vlastníka budovy... v T.,   v   ktorej   má   správca   vedenú   kanceláriu,   veriteľ   zistil,   že   správca   nemá   prenajaté priestory priamo svojou osobou, ale má sídlo v kancelárii, ktorú má od vlastníka budovy prenajatú JUDr. G. R., ktorá v čase podania tejto sťažnosti pracuje v B. a svoju kanceláriu nepoužíva.   V   tejto   kancelárii   sa   nikto   nezdržiava   a   je   trvale   uzamknutá.   Veriteľ   túto skutočnosť zistil opakovane za prítomnosti svedkov (veriteľov dlžníka Ing. V. K., Ing. J. Z. a zamestnancov kancelárie priľahlých ku kancelárii správcu) v dňoch 31. 07. 2012 o 10,45 hod., 01. 08. 2012 o 9,15 hod., 02. 08. 2012 o 09,50 hod., 03. 08. 2012 o 12,45 hod., 07. 08. 2012 o 14,50 hod., 08. 08. 2012 o 09,00 hod., 10. 08. 2012 o 14,10 hod. a 13. 08. 2012 o 14,55 hod.   Veriteľ má za to,   že ako účastníkovi reštrukturalizačného konania   mu bolo zabránené   nahliadať   do   zoznamu   veriteľov   a   zistiť   podstatné   skutočnosti   k   popretiu pohľadávok, ktoré sa javia pochybnými, pričom podľa názoru veriteľa sa pochybným javí i celá reštrukturalizácia dlžníka, ktorá bola začatá pre hrozbu úpadku. Veriteľ má na základe dokladov, ktoré získal z príslušného súdneho spisu podozrenie zo spáchania trestného činu podvodného úpadku, tak, aby v rámci reštrukturalizácie dlžník zaplatil svojim veriteľom namiesto 100 % ich pohľadávok iba 10 % hodnoty. Dňa 21. 08. 2012 došlo k opätovnej snahe zastihnúť reštrukturalizačného správcu na adrese jeho registrovaného sídla... T., a to za prítomnosti notára Mgr. P. M. o čom bola spísaná notárska zápisnica NZ 29888/2012. Veriteľ sa domnieva, že uzatvorená správcovská kancelária, neprítomnosť správcu alebo ním poverenej osoby v správcovskej kancelárii, nemožnosť nahliadať do správcovského spisu a nereagovanie na výzvy veriteľov na predloženie listín zo správcovského spisu je hrubým porušením základných povinností správcu. Preto veriteľ požiadal, aby tunajší súd po prešetrení sťažnosti odvolal Mgr. M. B. z funkcie reštrukturalizačného správcu dlžníka S., a. s... Súčasne so sťažnosťou veriteľ predložil fotokópiu žiadosti o zaslanie podkladov zo dňa 01. 08. 2012 spolu s fotokópiou podacieho lístka zo dňa 01. 08. 2012 a fotokópiou mailovej   správy   zaslanej   na   adresu   správcu   dňa   01.   08.   2012   a   fotokópiu   notárskej zápisnice N 527/2012, Nz 29888/2012 zo dňa 21. 08. 2012. Podanie veriteľa zo dňa 22. 08. 2012 bolo dňa 30. 08. 2012 zaslané správcovi Mgr. M. B., aby sa k nemu vyjadril v lehote 10 dní,   pričom správca predmetné podanie prevzal až dňa 11. 09. 2012. Správca sa v určenej lehote k podaniu nevyjadril.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 8/2005 Z. z. o správcoch... je správca povinný vykonávať správcovskú   činnosť   čestne,   zodpovedne   a   svedomito;   správca   je   povinný   dohliadať   aj na čestnosť, zodpovednosť a svedomitosť konania svojich zamestnancov, ako aj osôb, ktoré poveril vykonaním jednotlivých úkonov správcovskej činnosti.

Podľa § 7 ods. 1 zák. č. 8/2005 Z. z. je správca povinný mať zriadenú kanceláriu. Kanceláriu správca zriaďuje v obvode krajského súdu, v ktorom má záujem vykonávať správcovskú činnosť.

Podľa § 2 ods. 1 vyhlášky... č. 666/2005 Z. z... sa kancelária zriaďuje vo verejne dostupnej budove tak, aby bola otvorená pre verejnosť každý pracovný deň v obvyklých úradných hodinách aspoň šesť hodín denne. Verejne dostupnou budovou sa na účely tejto vyhlášky rozumie   budova   so vstupom z verejnej komunikácie alebo   budova   umiestnená v rámci areálu, ktorý má vstup z verejnej komunikácie, ak vstup do budovy alebo areálu neznemožňuje prekážka v úradných hodinách kancelárie. Minimálna výmera podlahovej plochy   kancelárie   je   20   m2.   Ak   je   správcom   fyzická   osoba,   môže   mať   zriadenú   jednu kanceláriu.   Ak   je   správcom   právnická   osoba,   môže   mať   za   podmienok   ustanovených zákonom zriadených aj viac kancelárií.

Podľa   §   7   ods.   4 zák.   č.   8/2005   Z.   z.   písomnosti určené   správcovi sa   doručujú na adresu   jeho   kancelárie;   v   konkurznom   konaní,   v   reštrukturalizačnom   konaní   alebo v konaní o oddlžení podľa osobitného predpisu sa písomnosti určené správcovi doručujú na adresu jeho kancelárie, ktorá je zriadená v obvode krajského súdu, v ktorom sídli príslušný konkurzný   súd.   Na   ten   účel   je   správca   povinný   zriadiť   v   kancelárii   verejne   dostupnú podateľňu, ktorá musí byť otvorená v bežných pracovných hodinách každý pracovný deň. Osobné doručenie písomnosti podateľňa na požiadanie vždy písomne potvrdí.

Podľa § 4 ods. 1 vyhl. č. 666/2005 Z. z. sa ako súčasť kancelárie v priestoroch kancelárie alebo v iných súvisiacich verejne dostupných priestoroch zriaďuje podateľňa tak, aby vstup do kancelárie neznemožňovala prekážka v úradných hodinách kancelárie. Podľa § 8 ods. 1 zák. č. 8/2005 Z. z. správca je povinný viesť vo veci, v ktorej vykonáva správcovskú činnosť, správcovský spis...; spis musí byť dostupný v kancelárii, ktorá je zriadená v obvode krajského súdu, v ktorom sídli príslušný konkurzný súd. Podľa   §   8   ods.   4   zák.   č.   8/2005   Z.   z.   právo   nahliadať   do   spisu   majú   osoby vykonávajúce dohľad podľa tohto zákona, súd, účastníci konania, ich zástupcovia, orgány činné v trestnom konaní a iné subjekty, ak to ustanovuje osobitný predpis. Nahliadanie do spisu je správca povinný zabezpečiť v bežných pracovných hodinách každý pracovný deň; o tom správca bezodkladne po ustanovení do funkcie v príslušnom konaní podľa osobitného predpisu zverejní oznam v Obchodnom vestníku.

Podľa   §   131   ods.   1   zák.   č.   7/2005   Z.   z.   súd   počas   reštrukturalizácie   dohliada nad činnosťou   dlžníka,   správcu   a   veriteľských   orgánov.   Súd   je   oprávnený   požadovať od správcu vysvetlenia alebo správy o priebehu reštrukturalizácie, ktoré je správca povinný súdu v určenej lehote poskytnúť.

Podľa § 131 ods. 2 písm. a) zák. č. 7/2005 Z. z. súd bez návrhu jedným uznesením zastaví reštrukturalizačné konanie, začne konkurzné konanie a vyhlási na majetok dlžníka konkurz, ak zistí, že správca opakovane alebo závažne porušil povinnosti ustanovené týmto zákonom.

Podľa § 131 ods. 3 zák. č. 7/2005 Z. z. v uznesení podľa odseku 2 súd ustanoví správcu postupom podľa § 40 ods. 1. Uznesenie súd bezodkladne zverejní v Obchodnom vestníku.   Zverejnením   uznesenia   v   Obchodnom   vestníku   zanikajú   účinky   začatia reštrukturalizačného konania, funkcia veriteľského výboru a funkcia správcu. Uznesenie súd doručí dlžníkovi a správcovi, ktorého v uznesení ustanovil.

Súd   pri   výkone   dohľadu   nad   činnosťou   správcu   zistil,   že   správca   opakovane a závažne porušil tieto svoje zákonom ustanovené povinnosti:

I.   Správca   v zákonnej lehote nepredložil zoznam pohľadávok zostavený   v súlade s ustanoveniami   zák.   č.   7/2005   Z.   z.   a   vyhlášky č.   665/2005 Z.   z.   Zoznam pohľadávok predložený v zákonnej lehote okrem iných nedostatkov neobsahoval vôbec zabezpečených veriteľov a ich jednotlivé prihlásené pohľadávky s popisom ich zabezpečenia. Kompletný zoznam pohľadávok vyhotovený v súlade so zákonom správca doručil až dňa 19. 07. 2012 (teda po uplynutí zákonnej lehoty na jeho predloženie, keďže táto uplynula dňa 03. 07. 2012), aj to až na výzvu súdu.

II. Správca sa v dňoch 31. 07. 2012, 01. 08. 2012, 02. 08. 2012, 03. 08. 2012, 07. 08. 2012, 08. 08. 2012, 10. 08. 2012, 13. 08. 2012 a 21. 08. 2012 nezdržiaval v kancelárii v úradných   hodinách   ani   nezabezpečil   riadne   vykonávanie   správcovskej   činnosti   ním poverenými osobami, čím závažne porušil svoju povinnosť, ktorá mu vyplýva z ust. § 7 a 8 zák. č. 8/2005 Z. z. Uvedené porušenie povinnosti súd zistil z oznámenia veriteľa M. K., o pravdivosti ktorého súd nemal dôvod pochybovať, nakoľko o uzamknutí a nedostupnosti kancelárie správcu v úradných hodinách predložil súdu aj notárske osvedčenie. Súd takisto poukazuje   na   skutočnosť,   že dňa   04.   07.   2012   sa   márne   pokúšal   v úradných   hodinách telefonicky   spojiť   so   správcom.   Takisto   pravdivosti   tvrdenia   vyššie   uvedeného   veriteľa nasvedčuje aj to, že písomná zásielka doručovaná správcovi do sídla jeho kancelárie, ktorá bola odoslaná zo súdu dňa 30. 08. 2012, bola správcom prevzatá až dňa 11. 09. 2012, čo znamená, že v uvedených dňoch sa v kancelárii správca nezdržiaval a ani nemá v kancelárii zriadenú   verejne   dostupnú   podateľňu,   ktorá   musí   byť   otvorená   v bežných   pracovných hodinách každý pracovný deň (§ 7 ods. 4 zák. č. 8/2005 Z. z.).

Porušením týchto povinností správca neumožnil veriteľom riadne vykonať a uplatniť svoje   práva,   a   to   najmä   právo   nahliadať   do   správcovského   spisu   a   zistiť   tak   zoznam všetkých prihlásených pohľadávok, rozsah ich zistenia, prípadne popretia ako aj oboznámiť sa s právnym dôvodom vzniku prihlásených pohľadávok a v dôsledku toho podať správcovi podnet na popretie pohľadávok iných veriteľov a podobne.

Záverom súd uvádza, že správca v súdom určenej lehote nereagoval ani na výzvu súdu,   ktorou   ho   tento   vyzval   na   vyjadrenie   sa   k   podanej   sťažnosti.   Správca   teda nekomunikuje nielen s účastníkmi konania, ale ani s dozorujúcim súdom.

Z uvedeného vyplýva, že správca nielen opakovane porušil svoje zákonné povinnosti, ale tieto porušil aj závažným spôsobom, v dôsledku čoho neumožnil účastníkom konania uplatniť ich základné práva v danom konaní.

Vzhľadom na opakované a závažné porušenie povinnosti správcu ustanovené zák. č. 7/2005 Z. z., tunajší súd v súlade s ustanovením § 131 ods. 2 písm. a) zák. č. 7/2005 Z. z. bezodkladne   rozhodol   o   zastavení   reštrukturalizačného   konania,   začatí   konkurzného konania a vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka...“

Podľa   sťažovateľa   kľúčové   pochybenia   vyplývajúce   z   odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia okresného súdu spočívajú najmä v tom, že:

a) konštatoval opakované a závažné porušenie povinností sťažovateľa ako správcu pri zostavovaní zoznamu pohľadávok a jeho predkladaní súdu v zákonnej lehote (údajné nedoručenie zoznamu pohľadávok v zákonnej podobe a forme);

b) aj napriek výslovnému zneniu § 131 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii odôvodnil   konverziu   reštrukturalizácie   na   konkurz   údajným   neplnením   všeobecných povinností,   ktoré   správcovi   ukladá   zákon   o   správcoch,   teda   iný   zákon   ako   o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý upravuje všeobecné administratívne povinnosti správcu pri vedení jeho kancelárie vo vzťahu ku všetkým konkurzom a reštrukturalizáciám, v ktorých správca vykonáva   funkciu   správcu   (nezdržiaval   sa   v   kancelárii   v   úradných   hodinách   ani nezabezpečil   riadne   vykonávanie   správcovskej   činnosti   ním   poverenými   osobami, nereagoval na telefonáty a výzvy súdu a veriteľov). Okresný súd sa tak podľa sťažovateľov dopustil   neprípustnej   svojvôle   pri   aplikácii   §   131   ods.   2   písm.   a)   zákona   o konkurze a reštrukturalizácii, keď svoje rozhodnutie o konverzii reštrukturalizácie na konkurz založil na porušení povinností ustanovených zákonom o správcoch, a nie na porušení povinnosti ustanovených   zákonom   o konkurze   a   reštrukturalizácii,   ako   to   zákon   o konkurze a reštrukturalizácii výslovne vyžaduje;

c) postupoval formalisticky a vôbec neskúmal primeranosť a závažnosť pochybení vytýkaných správcovi vo vzťahu k značne negatívnym následkom, ktoré konkurz na rozdiel od reštrukturalizácie môže spôsobiť (napr. definitívny   zánik dlžníka ako úpadcu, nižšia miera uspokojenia veriteľov, znehodnotenie majetku akcionárov).

Ústavný súd zotrváva na stanovisku (IV. ÚS 1/02, IV. ÚS 156/03), že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento prístup je dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokúvaní a   rozhodovaní   vecí   patriacich   do   ich   právomoci   zo   zákonnej   úpravy   a   z   vlastnej interpretácie zákonov a podzákonných úprav. Ústavný súd je však oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých niet iného,   nadriadeného   alebo   opravného   súdu,   ktorý   by   chránil   základné   právo   účastníka konania pred súdom nižšieho stupňa; tak je to aj v posudzovanom prípade.

Právomoc súdov rozhodovať v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní vyplýva z čl.   142   ods.   1   ústavy.   Podrobnosti   o   pôsobnosti   súdov   a   konaní   pred   nimi   aj vo vymedzených   veciach   ustanoví   v   zmysle   splnomocňovacej   ústavnej   normy   zákon (čl. 143 ods. 2 ústavy). Týmto zákonom je zákon o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý v rámci tretej časti nazvanej „Reštrukturalizácia“ upravuje v jej piatej hlave aj ingerenciu všeobecných   súdov   v   procese   reštrukturalizácie   formou   dohľadu   súdu   nad   činnosťou dlžníka,   správcu   a   veriteľských   orgánov   (§   131   ods.   1   zákona   o   konkurze a reštrukturalizácii) a v taxatívne vymenovaných prípadoch ex offo rozhodnutím o zastavení reštrukturalizačného konania, o začatí konkurzného konania a o vyhlásení konkurzu (§ 131 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii).

V rámci reštrukturalizácie dlžníka, o ktorej okresný súd rozhodoval v tomto prípade, došlo k situácii, že napriek jej povoleniu uznesením sp. zn. 28 R 3/2012 zo 16. mája 2012 po   zistení   splnenia   zákonných   podmienok   potom,   ako   bol   schôdzou   veriteľov   zvolený veriteľský výbor, okresný súd jedným uznesením sp. zn. 28 R 3/2012 z 25. septembra 2012 zastavil   reštrukturalizačné   konanie   vedené   proti   dlžníkovi,   začal   konkurzné   konanie a vyhlásil konkurz na majetok dlžníka. Možnosť takéhoto postupu poskytuje príslušnému reštrukturalizačnému   súdu   §   131   ods.   2   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii,   ktorý umožňuje   zastavenie   reštrukturalizačného   konania   súdom   aj   bez   návrhu,   začatie konkurzného   konania   a   vyhlásenie   konkurzu   na   majetok   dlžníka,   ak   nastane   niektorá z uvedených hypotéz:

a) správca opakovane alebo závažne porušil povinnosti ustanovené týmto zákonom,

b) správca nesplnil svoju povinnosť požiadať súd o vyhlásenie konkurzu,

c) správca riadne nezvolal schôdzu veriteľov,

d) schôdza veriteľov nebola uznášaniaschopná alebo nezvolila veriteľský výbor alebo na návrh veriteľa oprávneného hlasovať sa uzniesla, aby súd vyhlásil konkurz,

e)   záverečný   návrh   plánu   nebol   predkladateľom   plánu   predložený   na   predbežné schválenie veriteľskému výboru v zákonnej lehote,

f)   veriteľský   výbor   predložený   návrh   plánu   v   zákonnej   lehote   neschválil   alebo predložený návrh plánu zamietol,

g) správca riadne nezvolal schôdzu, ktorá má rozhodnúť o schválení plánu,

h) za prijatie plánu na schôdzi, ktorá má rozhodnúť o schválení plánu, nehlasovala nadpolovičná väčšina skupín alebo prítomní veritelia s nadpolovičnou väčšinou všetkých hlasov počítaných podľa zistenej sumy ich zistených pohľadávok,

i) predkladateľ plánu v zákonnej lehote nepodal na súde návrh na potvrdenie plánu súdom.

V   okolnostiach   posudzovanej   veci   okresný   súd   zastavenie   reštrukturalizácie a vyhlásenie konkurzu podľa § 131 ods. 2 písm. a) zákona o konkurze a reštrukturalizácii založil na svojom zistení, že sťažovateľ v postavení reštrukturalizačného správcu opakovane a závažne porušil povinnosti správcu ustanovené zákonom o konkurze a reštrukturalizácii, v dôsledku čoho neumožnil účastníkom konania uplatniť ich práva v tomto konaní.

Podstata   prvej   námietky   sťažovateľa   spočíva   v   tom,   že   okresný   súd   zastavenie reštrukturalizácie   a   vyhlásenie   konkurzu   na   majetok   dlžníka   odôvodnil   opakovaným a závažným porušením povinností sťažovateľa pri zostavovaní zoznamu pohľadávok a jeho predkladaní súdu v zákonnej lehote. Táto skutočnosť vyplýva z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu, podľa ktorého „správca v zákonnej lehote nepredložil zoznam pohľadávok zostavený v súlade s ustanoveniami zák. č. 7/2005 Z. z. a vyhlášky č. 665/2005 Z.   z.   Zoznam   pohľadávok   predložený   v   zákonnej   lehote   okrem   iných   nedostatkov neobsahoval   vôbec   zabezpečených   veriteľov   a   ich   jednotlivé   prihlásené   pohľadávky s popisom   ich   zabezpečenia.   Kompletný   zoznam   pohľadávok   vyhotovený   v   súlade so zákonom správca doručil až dňa 19. 07. 2012 (teda po uplynutí zákonnej lehoty na jeho predloženie, keďže táto uplynula dňa 03. 07. 2012), aj to až na výzvu súdu.“.

V nadväznosti na citované ústavný súd upriamuje pozornosť na to, že okresný súd pri konštatovaní opakovaného a závažného porušenia povinností sťažovateľa pri zostavovaní zoznamu   pohľadávok   a   jeho   predkladaní   súdu   v   zákonnej   lehote   neprihliadol   bez akéhokoľvek   odôvodnenia   na   skutočnosť,   že   v   prípise   z   11.   júla   2012   adresovanom sťažovateľovi,   v   ktorom   sa   okrem   iného   uvádza,   že „v   právnej   veci   povolenej reštrukturalizácie   dlžníka...   správca...   doručil   elektronickým   spôsobom   časť   zoznamu pohľadávok,   v   ktorom   boli   zapísané   len   nezabezpečené   pohľadávky.   Dňa   06.   07.   2012 predložil... správca ďalší zoznam pohľadávok rozdelený na dve časti pre nezabezpečené a zabezpečené pohľadávky, každý zvlášť... Zo správcom predloženého zoznamu súd zistil, že tento neobsahuje náležitosti, ktoré vyžaduje ustanovenie § 25a vyhlášky... č. 665/2005 Z. z... Predložený   zoznam   pohľadávok   neobsahuje   uznané   a   zistené   (obsahuje   len   prihlásené) poradie uspokojovania prihlásenej pohľadávky zo všeobecnej podstaty s uvedením dňa jeho zistenia a deň zistenia právneho dôvodu pohľadávky (obsahuje len prihlásený dôvod vzniku pohľadávky). Správcom predložený zoznam pohľadávok nemá náležitosti podľa § 25a ods. 1 písm. e), f), g), h), i), j), k), l), m) vyhl. 665/2005 Z. z. Súčasne v zmysle ust. § 25a ods. 3 vyhl. č. 665/2005 Z. z. neobsahuje označenie dlžníka a dátum vyhotovenia... Súd poukazuje na skutočnosť, že takto predložený zoznam pohľadávok je nezrozumiteľný, keď nie je totožný zoznam   pohľadávok   doručený   elektronickým   spôsobom   a   so   zoznamom   pohľadávok doručeným   6.   7.   2012   ako   jeho   písomné   doplnenie...“,   upozornil   sťažovateľa na porušovanie   povinnosti   v   súvislosti   s vedením   zoznamu   pohľadávok,   vyzval ho,   aby v lehote   3   dní   predložil   zoznam   pohľadávok   v   zákonom   ustanovenej   forme   s   tým,   že v opačnom   prípade   bude   toto   považovať   za   opakované   porušenie   povinnosti   správcu a v súlade   s   §   131   ods.   2   písm.   a)   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   zastaví reštrukturalizačné konanie, začne konkurzné konanie a vyhlási na majetok dlžníka konkurz. Okresný súd výzvu sťažovateľovi zverejnil v Obchodnom vestníku č. 136/2012 zo 17. júla 2012 (v zmysle § 199 ods. 9 ZKR sa za deň doručenia písomnosti považuje nasledujúci deň po zverejnení v Obchodnom vestníku, t. j. výzva bola správcovi doručená 18. júla 2012).

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ osobne 19. júla 2012 a elektronickou formou – mailom 20. júla 2012, t. j. v určenej lehote, doručil okresnému súdu doplnený zoznam pohľadávok   v   zmysle   výzvy   okresného   súdu.   Napokon   aj   okresný   súd   v   odôvodnení napadnutého uznesenia, ako aj vo vyjadrení k sťažnosti potvrdil, že sťažovateľ vyhotovil kompletný zoznam pohľadávok v súlade so zákonom.

Na tomto základe sa možno len stotožniť s argumentáciou sťažovateľa, že aj bez ohľadu na nesúhlas s názorom okresného súdu týkajúcim sa nesprávne podaného zoznamu pohľadávok z jeho strany je z vyjadrenia okresného súdu zrejmé, že správca si túto svoju povinnosť podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii riadne splnil. Aj vzhľadom na túto skutočnosť je potrebné považovať túto povinnosť sťažovateľa ako správcu z jeho strany za riadne splnenú. Okresný súd ale na uvedené a listinnými dôkazmi preukázané skutočnosti o tom, že zo strany sťažovateľa nedošlo k opakovanému porušeniu zákonných povinností v súvislosti   s   vedením   zoznamu   pohľadávok,   pri   svojom   rozhodovaní   bez relevantného dôvodu neprihliadol.

Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v odôvodnení rozhodnutia uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Toto zákonné ustanovenie je z hľadiska základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1 ústavy, ktorému   vecne   zodpovedá   aj právo na spravodlivé   súdne konanie garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, potrebné vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (pozri napr. rozsudok ESĽP vo veci Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26)] tak, že v rozhodnutí súdu musia byť uvedené dostatočné dôvody, na ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti   sa   môže meniť podľa   povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý   je   pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento argument (pozri napr. rozsudky ESĽP vo veciach Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997 a Higgins   c.   Francúzsko   z   19.   februára   1998).   Z   práva   na   spravodlivú   súdnu   ochranu vyplýva   aj   povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne   námietkami,   argumentmi   a   návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozsudok ESĽP vo veci Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   okresný   súd   pri   rozhodovaní   v   predmetnej   veci nepostupoval v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 OSP a relevantnej judikatúry ESĽP, ktorou je pri svojom rozhodovaní tiež nespochybniteľne viazaný. Tento svoj názor zakladá ústavný súd aj na skutočnosti, ktorá tvorí podstatu druhej námietky sťažovateľa.

Podstata   druhej   námietky   sťažovateľa   spočíva   v   tom,   že   okresný   súd   svoje rozhodnutie   o   konverzii   reštrukturalizácie   na   konkurz   založil   na   porušení   povinností ustanovených zákonom o správcoch, a nie na porušení povinností ustanovených v zákone o konkurze a reštrukturalizácii, ako to tento zákon výslovne vyžaduje.

Na   účely   posúdenia   tejto   kľúčovej   námietky   sťažovateľa   sa   ústavný   súd   musel zaoberať ústavnou konformitou interpretácie relevantných ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii a zákona o správcoch okresným súdom ako konkurzným súdom.

Podľa § 131 ods. 2 písm. a) zákona o konkurze a reštrukturalizácii súd bez návrhu jedným uznesením zastaví reštrukturalizačné konanie, začne konkurzné konanie a vyhlási na majetok   dlžníka   konkurz,   ak   zistí,   že   správca   opakovane   alebo   závažne   porušil povinnosti ustanovené týmto zákonom.

Podľa § 7 ods. 1 zákona o správcoch je správca povinný mať zriadenú kanceláriu. Kanceláriu správca zriaďuje v obvode krajského súdu, v ktorom má záujem vykonávať správcovskú činnosť.

Podľa   §   2   ods.   1   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 666/2005 Z. z. o Kancelárskom poriadku pre správcov v znení neskorších predpisov sa kancelária zriaďuje vo verejne dostupnej budove tak, aby bola otvorená pre verejnosť každý pracovný deň v obvyklých úradných hodinách aspoň šesť hodín denne.

Podľa   §   7   ods.   4   zákona   o   správcoch   písomnosti   určené   správcovi   sa   doručujú na adresu   jeho   kancelárie;   v   konkurznom   konaní,   v   reštrukturalizačnom   konaní   alebo v konaní o oddlžení podľa osobitného predpisu sa písomnosti určené správcovi doručujú na adresu   jeho   kancelárie,   ktorá   je   zriadená   v   obvode   krajského   súdu,   v   ktorom   sídli príslušný   konkurzný   súd.   Na   ten   účel   je   správca   povinný   zriadiť   v   kancelárii   verejne dostupnú   podateľňu,   ktorá   musí   byť   otvorená   v   bežných   pracovných   hodinách   každý pracovný   deň.   Osobné   doručenie   písomnosti   podateľňa   na   požiadanie   vždy   písomne potvrdí.

Podľa § 8 ods. 1 zákona o správcoch správca je povinný viesť vo veci, v ktorej vykonáva správcovskú   činnosť,   správcovský   spis;   spis   musí byť dostupný   v   kancelárii, ktorá je zriadená v obvode krajského súdu, v ktorom sídli príslušný konkurzný súd.

Podľa   §   8   ods.   4   zákona   o   správcoch   právo   nahliadať   do   spisu   majú   osoby vykonávajúce dohľad podľa tohto zákona, súd, účastníci konania, ich zástupcovia, orgány činné v trestnom konaní a iné subjekty, ak to ustanovuje osobitný predpis. Nahliadanie do spisu je správca povinný zabezpečiť v bežných pracovných hodinách každý pracovný deň;   o   tom   správca   bezodkladne   po   ustanovení   do   funkcie   v   príslušnom   konaní   podľa osobitného predpisu zverejní oznam v Obchodnom vestníku.

V posudzovanom prípade okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia vyslovil právny záver, že v dôsledku závažného porušenia povinností sťažovateľa podľa § 7 a § 8 zákona o správcoch   (nezdržiaval sa   v kancelárii v úradných hodinách ani nezabezpečil riadne   vykonávanie   správcovskej   činnosti   ním   poverenými   osobami,   nemá   v   kancelárii zriadenú   verejne   dostupnú   podateľňu,   pozn.)   sťažovateľ   neumožnil   veriteľom   riadne vykonať   a   uplatniť   svoje   práva   (najmä   nahliadať   do   správcovského   spisu),   z   čoho s poukazom na § 131 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a reštrukturalizácii okresný súd vyvodil,   že   uvádzané   dôvody   na   strane   sťažovateľa   sú   také   právne   skutočnosti,   ktoré obligatórne   spôsobujú   zastavenie   reštrukturalizačného   konania,   začatie   konkurzného konania a vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka.

Tento právny záver formuloval okresný súd v namietanom uznesení bez primeraného odôvodnenia,   t.   j.   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   neodôvodnil,   prečo   porušenie všeobecných   administratívnych   povinností   sťažovateľa   podľa   zákona   o   správcoch subsumoval   pod   porušenie   povinností   správcu   ustanovených   zákonom   o   konkurze a reštrukturalizácii. Za týchto okolností ústavný súd považuje tento právny záver okresného súdu za prejav formalistického prístupu k interpretácii relevantnej právnej normy, ktorý má vo svojich dôsledkoch prvky arbitrárnosti, resp. ide o právny záver, ktorý možno považovať z ústavného hľadiska za zjavne neodôvodnený a neposkytujúci spravodlivú súdnu ochranu účastníkom reštrukturalizačného konania (veriteľom).

V okolnostiach   posudzovanej   veci   treba námietku   sťažovateľa   o tom,   že účelom § 131 ods. 2 písm. a) zákona o konkurze a reštrukturalizácii je postihnúť nečinnosť správcu len   v konkrétnej   reštrukturalizácii   z   dôvodu   neplnenia   konkrétnych   povinností ustanovených   priamo   zákonom   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   iba   vo   vzťahu   k   tejto konkrétnej reštrukturalizácii [napr. zvolávanie schôdzí veriteľov (§ 126 ods. 1, § 146 ods. 1 zákona   o   konkurze   a reštrukturalizácii),   predkladanie   zoznamov   súdu   (§   123   zákona o konkurze   a reštrukturalizácii),   dohľad   nad   dlžníkom   a   sledovanie   jeho   obchodnej a finančnej situácie (§ 129 zákona o konkurze a reštrukturalizácii), kontrola a schvaľovanie dlžníkových   úkonov (§ 130 zákona o konkurze a reštrukturalizácii) a pod.], považovať za argument,   ktorý   je   pre   rozhodovanie   súdu   v   príslušnej   časti   posudzovanej   veci rozhodujúci, t. j. taký, ku ktorému bolo nevyhnutné formulovať v odôvodnení napadnutého rozhodnutia   špecifickú   (konkrétnu)   odpoveď.   Za   okolností,   keď   okresný   súd   na   túto námietku sťažovateľa v odôvodnení napadnutého uznesenia vôbec nereagoval, pričom tento svoj záver okresný súd vyvodil len z oznámenia jedného veriteľa [M. K. ako sťažovateľa v 3.   rade   (ktorý   medzitým   ešte   pred   rozhodnutím   okresného   súdu   o   zastavení reštrukturalizácie   a   vyhlásení   konkurzu   na   majetok   dlžníka   vzal   svoju   sťažnosť na reštrukturalizačného   správcu,   teda   sťažovateľa,   späť   podaním   z   20.   septembra   2012 doručeným   okresnému   súdu   25.   septembra   2012,   t.   j.   v deň   vydania   namietaného rozhodnutia], nemožno jeho rozhodnutie vo vzťahu k tejto námietke považovať za ústavne konformné. V danom prípade bolo podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné, tak ako ho vyslovil v náleze sp. zn. IV. ÚS 8/2013 z 5. apríla 2013, aby sa konkurzný súd s touto podstatnou   námietkou   sťažovateľa   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   primeraným spôsobom   zaoberal   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal   a   rovnako sa vysporiadal   aj   so   späťvzatím   sťažnosti   veriteľa   M.   K.   a vyjadrením   správcu   z 19. septembra   2012   doručeným   okresnému   súdu   25.   septembra   2012   (obe   podania   boli doručené   okresnému   súdu   v   deň   vydania   rozhodnutia   o   zastavení   reštrukturalizácie a vyhlásení konkurzu v danej veci), o ktorých, ako vyplýva z vyjadrenia okresného súdu, zákonná   sudkyňa   v   čase   prijatia   rozhodnutia   vedomosť   nemala.   Je   však   nesporné,   že obe podania v deň rozhodovania okresného súdu o zastavení reštrukturalizácie a vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka už okresnému súdu doručené boli.

Nedostatočné odôvodnenie uznesenia okresného súdu aj vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľa treba preto už aj s ohľadom na uvedené skutočnosti považovať podľa názoru ústavného súdu za také pochybenie, ktoré má za následok porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou uvedených práv je totiž nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný   súd   v   konaní   právne   korektným   spôsobom   a   zrozumiteľne   vyrovnal   nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli ku   konkrétnemu   rozhodnutiu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   napadnuté   uznesenie okresného súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, uvedené atribúty nespĺňa.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže ústavný súd nálezom sp. zn. IV. ÚS 8/2013 z 5. apríla 2013 zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a vrátil mu vec na ďalšie konanie pre účely jej opätovného prerokovania a rozhodnutia o nej, nemohol ústavný súd opakovane rozhodnúť o tomto návrhu sťažovateľa pozitívne.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním   advokátom Mgr.   Vladimírom   Rumanom v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd priznal úhradu trov konania za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie právneho zastúpenia a písomné podanie na súd), pričom ich vyčíslil vychádzajúc zo základu priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom polroku 2011 v sume 763 € (úkony právnej služby advokáta boli vykonané v roku 2012) aplikáciou § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“).   Priznaná   úhrada   trov   konania   po   započítaní   režijného   paušálu   2   x   7,63   € predstavuje celkovo sumu 269,58 € (bod 2 výroku tohto uznesenia).

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013