znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 351/2011-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   a.   s.,   B.,   zastúpenej advokátskou kanceláriou P., spol. s r. o., P., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. P., ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   5 Co 154/2010   zo   6.   decembra   2010   v   spojení   s   rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 14 C 6/2009 zo 14. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou P., spol. s r. o., P., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. P., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 154/2010 zo 6. decembra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) v spojení s rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 C 6/2009 zo 14. apríla 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je ako žalovaná účastníčkou súdneho   konania   v   právnej   veci   žalobcu   JUDr.   T.   Š.   (ďalej   len   „žalobca“)   v konaní o ochranu osobnosti,   pričom   rozsudkom   okresného   súdu   jej   bola uložená povinnosť,   aby v denníku SME zverejnila po nadpise „Ospravedlnenie bývalému sudcovi Ústavného súdu Slovenskej republiky Ti. Š.“ text v tomto znení:

«Vydavateľ denník SME sa ospravedlňuje T. Š. za to, že:

- v článku „Š. senát vniesol do amnestie chaos“ uverejnenom dňa 23. 7. 1999 uviedol názor E. V. „... neviem, aké tlaky sú za tým“;

-   v   článku   „Blázinec   na   Ústavnom   súde“   z   toho   istého   dňa   uviedol   „...   to,   čo vyprodukoval v priebehu 2 týždňov senát Ústavného súdu vedený T.   Š., sa dá pokojne prirovnať k blázincu... Z toho hľadiska je argument o „abstraktom výklade“ iba planým pokusom   o   zatretie   skutočného   dôvodu   svojrázneho   konania   senátu   Ústavného   súdu... Možno   sa   preto   nazdávať,   že   aj   senát   konal   pod   vplyvom   atmosféry,   ktorá   vnikla prepustením L. z väzby...“

- v článku „Pozoruhodné, obdivuhodné, odborné, ale platné“ uverejnenom dňa 27. 7. 1999 uviedol: „... Ak budú pridelené na rozhodnutie 1. senátu Ústavného súdu, výsledok konania je zrejmý už dnes. Netreba to vôbec tajiť – vo verejnosti rezonuje aj otázka, za čo diskutabilné   rozhodnutie   sudcovia   predali...   Odpoveď   nie   je   známa   aj   preto,   lebo rozhodnutie nemuselo byť predané, ale aj kúpené...“;

- v článku „Tvrdenia sudcu T. Š. sú nezáväzné právne názory, konštatuje I. Š.“ zo dňa 29. 7. 1999 uviedol, „... je potrebné rozlišovať medzi tým, čo senát vyriekol a tým, aké dôvody ho k tomu viedli... Viedli T. Š. k prezentovaniu svojich názorov politické dôvody? - V tejto chvíli nemožno nič vylúčiť...“;

- v článku „Dva senáty jedného Ústavného súdu“ dňa 18. 10. 1999 uviedol: „... senát T. Š. prijal na prerokovanie podnet, ktorý iný senát toho istého Ústavného súdu odmietol. Tento fakt svedčí o tom, že Š. senát je na ceste k vyvolaniu právneho chaosu...“;

- v článku „Zmätok na Ústavnom súde“ v čísle zo dňa 28. 10. 1999 uviedol: „... Š. senát prijal tento návrh na konanie aj napriek tomu, že senát J. D. identickú sťažnosť I. L. odmietol... Z toho vyplýva, že prípadné konštatovanie údajného porušenia práv občana S. senátom sudcu T. Š. sa môže stať len nástrojom propagandy I. L. a spol.“;

-   v   článku   „Prečo   sa   tváriť   ako   zdravý"   dňa   30.   10.   1999   uviedol:   „...   ešte zarážajúcejší je fakt, že predseda zainteresovaného senátu T. Š. a jemu podriadený sudca R. R.   sú   ochotní   pri   tejto   nehoráznosti   S.   a L.   asistovať.   Možno   preto,   lebo   vo   svojich funkciách v januári končia. Nemožno však vylúčiť, že k takémuto konanie ich vedú aj iné pohnútky...“;

- v článku „Objednávka pre Š.“, uverejnenom dňa 9. 12. 1999 uviedol: „Predseda 1. senátu ústavného súdu T. Š. je v prípade S. podnetu zaujatý... takéto rozhodnutie Š. senátu „ukazuje na určitú objednávku takéhoto postoja" a dodal, že ak sa vezme do úvahy, že T. Š. bol nominovaný na ústavného sudcu SR a SNS, určitá úvaha týmto smerom je azda ja prípustná“;

- v článku „Š. ako agend HZDS?“ uverejnenom 17. 12. 1999 uviedol: „... neexistuje o tom žiadny dôkaz. Ale keby bol T. Š. agentom propagandy HZDS, vo veci S. podnetu by konal úplne rovnako, ako to robí už niekoľko mesiacov.“;

-   v   článku   „Nepochybujem   o   politickej   motivácii   rozhodnutia   senátu   T.   Š.“ uverejnenom dňa 21. 12. 1999 uviedol rozhovor s J. D. a prevzal jeho tvrdenie: „Bolo podľa   Vás   toto   rozhodnutie   motivované   politický?   (otázka   P.   T.)   „Osobne   o   tom   v najmenšom pochybujem“ (odpoveď J. D.);

- v článku „Ešte nesvieti červená“, uverejnenom 28. 12. 1999 uviedol: „... T. Š... vyprodukoval   veľa   mylných   právnych   názorov,   ktorých   podobnosť   so   stanoviskami advokátov I. L. a J. S. môže byť iba veľmi ťažko náhodná...“;

- v článku „Výpočet nesprávnych stanovísk a právnych záverov I. senátu ústavného súdu“ dňa 29. 12. 1999 okrem právneho rozboru otiskol „záver“ autorov, v ktorom bolo uvedené: „... ústavný súd... porušil ústavnosť a ohrozil jej ďalšiu stabilitu... rozhodovanie I. senátu ústavného súdu vedeného sudcom Š. negatívne zasiahlo do prirodzenej starostlivosti a slušnosti v práve, do princípu právnej istoty a dôvery v právo... rozhodovanie I. senátu, ktoré vyvrcholilo rozhodnutím zo dňa 20. 12. 1999, vracia slovenskú spoločnosť a slovenské právo do obdobia spred novembra 1989, keďže je aktom bezprávia a zneužitia verejnej moci... Rozhodovanie I. senátu ústavného súdu v uvedených prípadoch zníži prirodzenú autoritu a dôveryhodnosť ústavného súdnictva... “;

- v článku „Vychádzať z rozhodnutia Š. senátu“, dňa 24. 1. 2000 uviedol: „... je nutné vrátiť Slovensko na cestu k právnemu štátu a neponechať bez nápravy rozhodnutie Ústavného   súdu   SR   v kauze S...   azda iba   málokto pochybuje   o tom,   že rozhodnutie   Š. senátu...narušilo princíp právnej istoty...“;

- v článku „Š. senát mal dva názory na kauzu M. amnestie“, dňa 5. 4. 2000 uviedol: „... tým, že Š. senát zrušil obvinenie S., konal protizákonne...“. V článku „Aj S. musia stíhať“   z toho   istého dňa uviedol:   „...   Š.   senát   prijal   rozhodnutie,   ktoré nie   je   v jeho kompetencií... a teda porušil zákon.“;

- v článku „Republiku žalujúci L.“, dňa 28. 7. 2005 uviedol: „Dvaja sudcovia prvého senátu nielenže poskytli druhému sťažovateľovi všetko, čo druhý senát odpore exriaditeľovi SIS, ale svoje rozhodnutie bezprecedentne rozšírili protiústavné aj na L.“;

- v článku „Ešte aj Š. sa vracia“, dňa 18. 12. 2006 uviedol: „V iných, o niečo šťastnejších krajinách by kandidát typu pána Š. nepripadal do úvahy už len preto, lebo je úzko spätý s jednou stranou... všade ide by už očividná stranícka príslušnosť uchádzača diskvalifikovala. On sa navyše zdiskreditoval aj sám. A to v čase, keď bol ústavným sudcom. V   roku   1999...   nálezom   rozhodol   tak,   že   to   navždy   vošlo   do   dejín   nášho   ústavného súdnictva.   Ako   napríklad   škandalózneho   a   zahanbujúceho   rozhodnutia...   Navyše   zrušil rozhodnutie orgánu verejnej moci, aj keď mu ústava vtedy takú možnosť neposkytovala. A to všetko urobil „len“ preto, aby zabránil trestnému stíhaniu I. L... Š. v ústavnom práve je recidívou neprijateľného.“;

- v článku „Antihmota“, zo dňa 10. 1. 2007 uviedol „... Š. a ústavný súd sa k seba majú   ako   polónium   a   L.   Či   metafora   o   capovi   záhradníkom   v   slovenčine   sa   končí   a potomkovia už budú používať výhradne Š. ústavným sudcom je teraz v rukách prezidenta.“;

- v článku „Amorálna podpora“ zo dňa 15. 1. 2007 uviedol (okrem zopakovania tzv. pochybení pri rozhodovaní vo veci podnetu J. S.): „... rozšíril svoj nález z jednej sťažnosti aj na druhú. Rozšíril ho zo S. aj na I. L. Z čoho je zrejmé, prečo to všetko vlastne robil... T. Š. nie je kandidátom ako každý iný, lebo sa v postavení ústavného sudcu dopustil „aktu bezprávia   a   zneužitia   verejnej   moci“.   Preto   každý   kto   jeho   kandidatúru   podporí,   koná amorálne. “;

-   v   článku   „Špeciálna   katastrofa   (súdu)“   zo   dňa   21.   5.   2009   uviedol,   že   nález o špeciálnom   súde   „obohatil“   dejiny   ústavného   súdnictva   o   ďalšie   zahanbujúce rozhodnutie, pričom prvým malo byť „... keď senát ústavného súdu vedený sudcom Š. prijal rozhodnutie, ktorým oslobodil L. námestníka S. z vyšetrovacej väzby... a dopustil sa ťažkých previnení pri ústavnému právu a judikatúre.“»

Súčasne bola sťažovateľka rozsudkom okresného súdu zaviazaná nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 49 790,87 €, ako aj trovy štátu v sume 109,60 €.

Rozsudok okresného súdu považuje sťažovateľka za nesprávny a nezákonný, vydaný v   rozpore   s   procesným   i   hmotným   právom.   Okresný   súd   podľa   názoru   sťažovateľky v merite   vyhlásil   rozhodnutie,   ktorým „žalobe   vyhovel,   no   inak,   ako   sa   toho   domáhal žalobca a vo veci samej rozsudok v podstate neodôvodnil...“, keď nešpecifikoval okolnosti, za ktorých   malo dôjsť k zásahu do   občianskej   bezúhonnosti,   cti,   odbornosti   a vážnosti žalobcu v spoločnosti a na ktoré vo svojom rozhodnutí prihliadol. Zásah do osobnostnej sféry   žalobcu   nevyplynul   ani   z   vykonaného   dokazovania   (najmä   z   výpovedí   svedkov), a preto sťažovateľka považuje rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Z vykonaného dokazovania podľa sťažovateľky naopak vyplynulo, že žalobca sa pomerne   úspešne   uchádzal   o   funkciu   ústavného   sudcu,   keďže   bol   Národnou   radou Slovenskej republiky vybratý medzi kandidátov spĺňajúcich zákonom ustanovené kritériá. Samotné   nevymenovanie   žalobcu   za   sudcu   ústavného   súdu   bolo   vecou   rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky a v súdnom „konaní a ani inde sa nepreukázalo, že by sa tak malo stať na základe niektorého z dotknutých článkov, či v ich súvislosti, ako to tvrdil žalobca pred súdom... Žalobca bol členom Súdnej rady od roku 2000 až do roku 2007. Žalobca   je   v   súčasnosti   (2010-11)   úspešný   a   verejnosťou   uznávaný   a   vyhľadávaný advokát.“.

Sťažovateľka   sa   tiež   domnieva,   že   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   nie   je   dôvodné ospravedlnenie,   nie   je   dôvodná   ani   žalobcovi   rozsudkom   okresného   súdu   priznaná nemajetková ujma v peniazoch. Stanovenie tejto «sumy s „presnosťou“ až na eurocenty (0,87 centov) je s poukazom na to, že ide o nemajetkovú ujmu v peniazoch pri žalobe na ochranu osobnosti až nepochopiteľná v kontexte žiadanej sumy 165.000,- Eur, následne 400.000,- Eur a opäť 165.000,- Eur. Odpoveď na potrebu priznať náhradu práve v takejto sume a aj v časti niekoľkých centov daná súdom účastníkom konania nebola.».

Sťažovateľka v tejto súvislosti tiež uviedla, že okresný súd «síce podľa odôvodnenia rozhodnutia   akceptoval...   i   vznesenú   námietku   premlčania   nároku   na   zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch a uviedol, že priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy „iba“ za články uverejnené v denníku SME od 20. 01. 2006 do 21. 05. 2009 („Jedná sa o tri články“)   a   za   ďalšie   dva   zo   dňa   06.   02.   2007   a   13.   02.   2007   náhradu   nepriznal,   no vo výroku nám uložil povinnosť ospravedlniť sa za štyri (4) články (zo série) z dotknutého obdobia – 18. 12. 2009, 10. 01. 2007, 15. 01. 2007 a 21. 05. 2009 a samozrejme za ďalšie z pred tohto obdobia, no nezdôvodnil nijako, akými úvahami sa riadil pri stanovovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V tejto časti (séria článkov z pred roka 2006) ani nebolo súdom vykonané dokazovanie, no o veci bolo súdom rozhodnuté.».

O sťažovateľkou podanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu vo veci samej potvrdil a v časti týkajúcej sa náhrady trov konania zmenil, pričom podľa názoru sťažovateľky „... v podstate uviedol len a iba, že právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku nie je vždy pre aplikačnú prax dostačujúc. A dokonca sa v odôvodnení zaoberal celkom inou nesúvisiacou právnou vecou – Sťažnosťou na ESĽP – a jej opodstatnenosťou, vo vzťahu k procesným právam obhajcu. Či aj tým, že profesionálna činnosť ústavného sudcu je v celej Európskej únií chápaná profesionálne s vynikajúcim prívlastkom – ctihodnosť. Išlo teda s poukazom na predmet konania o nesúvisiace veci s prejednávaným konaním, či dokazovaním pred súdom prvého stupňa.

V   rozhodnutí   však   nikde   súd   riadne   nezdôvodnil   v   čom   videl   to,   že   žalovaný neinformoval objektívne, ale zasahoval veľmi negatívne do bezúhonnosti a cti žalobcu veľmi známym   informačným   prostriedkom   a   pritom   išlo   o   dlhotrvajúce   masírovanie   verejnej mienky, nielen odbornej, našej spoločnosti.

Svoje   rozhodnutie   nakoniec   založil   odvolací   súd   iba   na   nasledovnej   konštatácii: Treba dodať, že nejde o právo na informácie pre občana, lebo v riešenej veci žalovaný nedodržal ust. § 3 zak. č. 167/08 Z. z. o periodickej tlači, keď podľa zákona mal poskytnúť „pravdivé informácie verejnosti“.

Tieto   svoje   úvahy   však   súd   riadne   neodôvodnil   a   nezaoberal   sa   zdôvodnením údajného   vzniku   následku,   či   jeho   preukázaniu.   Rozhodnutie   považujeme   za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Rozhodnutie považujeme i za nezákonné a nie len z dôvodu, že súd odkazuje v odôvodnení svojho rozhodnutia na právnu normu, podľa ktorej rozhodoval,   pričom   ide   o   právnu   normu   účinnú   od   1.   júla   2008.   Články,   ktorých   sa rozhodnutie týkalo, boli okrem jedného z rokov 1999 až 2007! Iba jeden jediný článok z rozsudku   bol   uverejnený   po   roku   2008   a   to   dňa   21.   05.   2009.   Všetky   informácie   v článkoch boli pravdivé, to aj predsa preukázalo dokazovanie pred súdom.

Vo vzťahu k nemajetkovej ujme uviedol odvolací súd, a teda o veci rozhodol na základe konštatácie: Odvolací súd výšku nemajetkovej ujmy z hľadiska uplatneného nároku považuje za primeranú, čo do rozsahu priznanej ujmy 49.790,87 €, rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne, korektné a spravodlivé.“.

Vzhľadom   na   uvedené   považuje   sťažovateľka   aj   rozsudok   krajského   súdu   za arbitrárny a nezákonný.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej namietala, že samotné uloženie «povinnosti súdom v ospravedlnení   sa   nezakladá   na   pravde,   ospravedlnenie   je   podané   nevhodným a neprimeraným   spôsobom...   Text   článku,   resp.   ako   uvádza   žalobca   v   žalobe   „série“ článkov   však   nebol   vôbec   zostavený   tak,   ako   žalobca   žiada   zverejniť.   Súd   v   rozsudku „automaticky“ vyhovel žalobcovi aj keď žalobca v petite žaloby „kreoval“ iný text, inú správu,   ktorá   takto   „pospájaná“   v   článku,   či   článkoch   nebola   a   ide   o   celkom   inú ospravedlňujúcu „informáciu“, ktorú nám súd rozsudkom uložil uverejniť, čo je v právnom štáte neprípustné a protizákonné rozhodnutie súdu. Takéto ospravedlnenie predsa zasahuje i do práv iných osôb (napríklad oslovených respondentov v článkoch a podobne).».Sťažovateľka tiež poukázala na skutočnosť, že pri strete práva na ochranu osobnosti a práva na slobodu prejavu okresný súd nezohľadnil konkrétne okolnosti danej veci, dal neodôvodnene prednosť jednému základnému právu pred právom druhým, a tým zasiahol do slobody prejavu neprimeraným spôsobom. Podľa sťažovateľky „v konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné skúmať mieru (intenzitu) tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti (osobnú česť a dobrú povesť), a to práve v kontexte so slobodou prejavu a s právom na informácie a s poukazom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv   (a   ich   ochrany).   Zároveň   je   nutné,   aby   príslušný   zásah   bezprostredne   súvisel s porušením chráneného základného práva, t. j. aby tu existovala príčina súvislosti medzi nimi.“. V   tejto   súvislosti   sťažovateľka   upriamila   pozornosť   na   aktuálnu   judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej okrem iného vyplýva, že aj „spochybňovanie obsahu súdnych rozhodnutí je pod ochranou slobody prejavu“.

Podľa   názoru   sťažovateľky „uverejnením   označených   článkov   nedošlo k neoprávnenému   zásahu   do   osobnostných   práv   žalobcu,   keďže   spravodajstvo   má svoj faktický podklad v udalostiach opisovaných v nich“.

Vo   vzťahu   k   primeranosti   uloženej   povinnosti   nahradiť   nemajetkovú   ujmu v peniazoch   sťažovateľka   poukázala   na   prax   všeobecných   súdov «pri   rozhodovaní o nemajetkových ujmách pri obetiach dopravných nehôd, či pracovných úrazoch, kde súdy vlastnou praxou ustálili iné a nižšie sumy. Navyše napríklad pri obchodno-právnom spore, napr. pri „obyčajnej“ nezaplatenej faktúre za plnenie, či pri sporoch zo zmlúv pôžičke, kde predmetom sporu je niekoľko málo desiatok EUR, súdy správne precízne, často úmorné a vyčerpávajúco   vykonávajú   dokazovanie   vo   veci,   aby   mohli   v   súlade   s   preukázaným skutkovým stavom a zákonom spravodlivo vec posúdiť a následne rozhodnúť a odôvodniť. V predmetnej veci však súd bez riadneho dokazovania a zdôvodnenia rozhodnutia zasiahol do majetkovej sféry žalovaného a uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume   49.790,87   EUR.». Uložením   povinnosti   zaplatiť   žalobcovi   nemajetkovú   ujmu a nahradiť trovy konania došlo podľa názoru sťažovateľky aj k zásahu do jej práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy.

Sťažovateľka   tiež   argumentovala,   že   vo   veci   podala   podnet   na   podanie mimoriadneho dovolania, ktorý bol Krajskou prokuratúrou v Košiciach odložený listom č. k.   Kc   50/11-11   z   28.   marca   2011   (sťažovateľke   doručený   5.   apríla   2011),   a   preto považuje podanie sťažnosti ústavnému súdu za dôvodné.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal nález, v ktorom vysloví:

„Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: 5Co/154/2010 zo dňa 06. 12. 2010 spolu s Rozsudkom Okresného súdu Košice I. v Košiciach, sp. zn.: 14C/6/2009 zo dňa 14. 04. 2010

- bolo porušené právo sťažovateľa na slobodu prejavu garantované čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR,

- bolo porušené právo sťažovateľa na slobodu prejavu a na slobodu zastávať názory a   prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky   bez   zasahovania   štátnych   orgánov garantované čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd,

- bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 /vetá prvá/ Ústavy SR,

- bolo porušené právo sťažovateľa vlastniť majetok garantované čl. 20 ods. 1 a ods. 3 Ústavy SR.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: 5Co/154/2010 zo dňa 06. 12. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- EUR. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru v predmetnej veci malo dôjsť rozsudkom krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   rozsudok   krajského   súdu   v   spojení   s   rozsudkom okresného   súdu   nadobudol   právoplatnosť   5.   januára   2011.   Sťažnosť   sťažovateľky   zo 6. apríla 2011 bola ústavnému súdu doručená osobne 7. apríla 2011.

V rámci odôvodnenia svojej sťažnosti sťažovateľka taktiež poukázala na skutočnosť, že ochrany svojich práv sa domáhala aj prostredníctvom podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, ktorý bol Krajskou prokuratúrou v Košiciach odložený listom č. k. Kc 50/11-11 z 28. marca 2011 (doručený sťažovateľke 5. apríla 2011) a v ktorom konštatovala, že po preskúmaní   rozsudku   okresného   súdu,   ako   aj   rozsudku   krajského   súdu   neboli   zistené dôvody na podanie mimoriadneho dovolania.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej mimoriadne   opravné   prostriedky,   ktoré   sťažovateľ   nemôže   uplatniť   osobne,   nemožno považovať   za   účinné   právne   prostriedky   nápravy,   ktoré   sú   mu   priamo   dostupné.   Preto podnet na podanie mimoriadneho dovolania nemá na plynutie lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde žiadny vplyv. Plynutie uvedenej lehoty nie je totiž podmienené snahou   sťažovateľa   využiť   mimoriadne   opravné   prostriedky,   ale   naplnením   skutočností uvedených   v   ustanovení   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   (m.   m.   I.   ÚS   209/03, IV. ÚS 208/07).

Sťažovateľka   sa   teda   ochrany   svojich   označených   práv   domáhala   zjavne   až   po uplynutí lehoty dvoch mesiacov uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 28. septembra 2011