znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 351/2010-52  

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2011 v senáte   zloženom   z predsedu   Petra   Brňáka   a zo   sudcov   Milana   Ľalíka   a Marianny Mochnáčovej   prerokoval prijatú sťažnosť Z., spol. s   r.   o., B.,   zastúpenej   advokátom JUDr.   M. V., B., vo   veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave č. k. 4 S 153/2009-161 z 31. mája 2010 a č. k. 4 S 153/2009-162 z 2. júna 2010 za účasti S. P., Ing. K. P., PhDr. T. S.   a Mgr.   M.   D.   ako   vedľajších   účastníkov,   zastúpených   Mgr.   M.   H.,   advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v B., a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti Z., spol. s r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   konaním   a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 4 S 153/2009   p o r u š e n é   b o l o.

2. Vo zvyšku sťažnosti   n e v y h o v u j e.

3. Krajský súd v Bratislave   j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločnosti Z., spol. s r. o., trovy   právneho   zastúpenia   v sume   292,38   €   (slovom   dvestodeväťdesiatdva   eur a tridsaťosem   centov   na účet   jej   právneho   zástupcu   JUDr.   M.   V.,   a to   v lehote   dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2010   doručená   sťažnosť   Z.,   spol.   s r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľ),   ktorou   namietal,   že napadnutými   uzneseniami   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   došlo k zásahu   do   jeho   práva   na   zákonný   a spravodlivý   proces   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a   na legitímne očakávania majetkových práv garantovaných čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).

2. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnuté uznesenia krajského súdu z 31. mája 2010 a 2. júna 2010 boli vydané na základe žaloby

a) podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), hoci   predmetom   prieskumu   nebolo   konečné,   teda   druhostupňové   rozhodnutie,   ale rozhodnutie príslušného stavebného úradu prvého stupňa, čiže konanie o žalobe malo byť bez ďalšieho procesného postupu zastavené pre nesplnenie podmienok konania, a to

b)   arbitrárnym   spôsobom,   ktorý   ich   robí   nepreskúmateľnými   pre   nedostatok dôvodov.

Táto svojvoľnosť v kompetencii a arbitrárnosť napadnutých uznesení zasiahla aj do majetkových práv sťažovateľa, ktorý svoj stavebný pozemok nemôže využívať určeným spôsobom, v súlade so schválenou územnoplánovacou a stavebnou dokumentáciou.

3.   Sťažovateľ   navrhol   odložiť   vykonateľnosť   napadnutých   rozhodnutí,   vysloviť, že nimi bolo zasiahnuté do jeho práv garantovaných čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, tieto uznesenia krajského súdu zrušiť a rozhodnúť o náhrade trov konania.

4. Ústavný súd uznesením z 30. septembra 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa s tým, že jeho žiadosti o odloženie vykonateľnosti napadnutých uznesení krajského súdu nevyhovel, lebo medzičasom tento súd konanie zastavil.

5. Ústavný súd vyzval účastníkov, aby sa k ústavnej sťažnosti vyjadrili.

6. Krajský súd vo svojom podaní doručenom 16. augusta 2010 a 20. októbra 2010 vyjadril   presvedčenie,   že   v danej   veci   postupoval   podľa   ustanovenia   §   250b   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku a že toto ustanovenie nevylučuje začať konanie o žalobe aj voči prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu. V závere súd uviedol, že po doručení prvostupňového správneho rozhodnutia opomenutým účastníkom a podaním odvolania z ich strany   bolo   konanie   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   o povolení   stavby   zastavené   pre   nedostatok podmienok konania. Zároveň súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.

7. Vedľajší účastníci vo vyjadrení z 27. septembra 2010 žiadali odmietnuť ústavnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov upustil od ústneho pojednávania a nenariadil ho, lebo nebolo možné od takého pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

9. Ústavný súd je podľa čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti a túto svoju právomoc vykonáva okrem iného tým, že rozhoduje o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy proti právoplatnému rozhodnutiu a inému zásahu orgánov verejnej moci do ústavou (dohovorom) zaručených základných práv a slobôd. Právomoc ústavného súdu je založená výlučne na prieskum rozhodnutí a postupu všeobecných súdov, z hľadiska dodržiavania   ústavnoprávnych   princípov,   t.   j.   či   v konaní (a   potom   rozhodnutím   v ňom vydaným)   neboli   dotknuté   ústavou   zaručené   práva   účastníkov,   či   konanie   bolo   vedené v súlade s týmito princípmi a či konanie ako celok možno pokladať za spravodlivé.

10. V danej veci vzhľadom na obsah ústavnej sťažnosti a napadnuté rozhodnutia išlo predovšetkým   o to,   či   krajským   súdom   podaný   výklad   ustanovenia   §   247   a nasl.   OSP nezakladá   neprijateľné   ústavnoprávne   konsekvencie,   t.   j.   či   nepredstavoval   neprípustný zásah do právneho postavenia sťažovateľa v tej rovine, v ktorej je mu poskytovaná ochrana ústavnoprávnymi predpismi, hlavne potom tými, na ktoré sa sťažovateľ výslovne odvolal.

11.   Pod   túto   ochranu   spadá   i   ústavne   súladný   a spravodlivý   výklad   a aplikácia predpisov   jednoduchého   (zákonného)   práva.   Všeobecne   možno   interpretáciu   a aplikáciu jednoduchého práva hodnotiť ako protiústavné, teda neprípustne postihujúce niektoré zo základných práv a slobôd také prípady, v ktorých nesprávna aplikácia tohto práva je spätá s konkurenciou týchto noriem, prípadne opomínajú možný výklad iný, ústavne konformný alebo sú výrazom zjavného a neodôvodneného vybočenia zo štandardu výkladu, ktorý je v súdnej praxi rešpektovaný (a predstavuje tým nepredvídateľnú interpretačnú ľubovôľu), resp. je v rozpore so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti (ide o tzv. prepiaty formalizmus).   V   zmysle   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   sa   nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom   rámci.   Procesnoprávny   rámec   predstavujú   predovšetkým   princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 ods. 1 a čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

12.   Pojem   ľubovôle   môže   mať dvojaký   význam:   môže   ísť   o ľubovôľu   v zmysle materiálnom, t. j. z hľadiska spravodlivosti a racionality (účelu) rozhodnutia vo veci (ku ktorej   môže   dôjsť   aj   zneužitím   existujúcich   procesných   pravidiel)   a ďalej   o ľubovôľu v postupe a obsahu rozhodnutia v zmysle nerešpektovania alebo absencie vopred daných pravidiel a alternatív rozhodovania.

13. V demokratickom a právnom štáte sa totiž posudzovanie veci „pohybuje“ v rámci vopred   stanovených   procesných   pravidiel   (ktorých   účelom   je   práve   takéto   posúdenie umožniť). Je nutné vychádzať zo základného axiomu demokratickej právnej kultúry, podľa ktorého priorita procesných garancií následne predstavuje i garanciu hmotných práv.

14.   K výkladu   právnych   predpisov   a ich   inštitútov   nemožno   pristupovať   len z hľadiska textu zákona, a to ani v takom prípade, kedy sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý,   ale   predovšetkým   podľa   zmyslu   a účelu   zákona.   Jazykový   výklad   môže   totiž v zmysle   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   predstavovať   len   prvotné   priblíženie   sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti   či   nesprávnosti   výkladu, resp.   na jeho doplnenie či   upresnenie potom   slúžia ostatné interpretačné prístupy, postavené na roveň gramatickému výkladu v tomto prípade systematický a teleologický výklad, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný konektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy, a to najmä v prípade, keď existuje – ako v tomto prípade – určité napätie medzi doslovným a teleologickým či systematickým výkladom.

15. V konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku súdy preskúmavajú „zákonnosť“   rozhodnutí   a postupov   orgánov   verejnej   správy   na   základe   žalôb   alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).

16. Podľa § 247 ods. 1 OSP pri rozhodnutí a postupe správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa druhej hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.   Preto,   ak   administratívne   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   inak ako v dôsledku použitia riadnych opravných prostriedkov, správny súd musí konanie zastaviť (porov. I. ÚS 20/97). Ak žalobcovia (vedľajší účastníci) v konaní pred správnym orgánom nevyužili   riadne   opravné   prostriedky   [odvolanie   podľa   §   53   Správneho   poriadku   alebo obnovy konania podľa § 62 ods. 1 písm. c) Správneho poriadku], krajský súd bol povinný konanie pred ním zastaviť podľa ustanovenia § 250d ods. 3 OSP (porov. II. ÚS 12/97, alebo R 74/1998 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk a pod.), pretože žaloba podaná proti prvostupňovému rozhodnutiu príslušného stavebného úradu, hoci aj „právoplatnému“, pre nesplnenie základnej procesnej podmienky, ktorou je neexistencia inštančne konečného právoplatného rozhodnutia správneho orgánu; len tak sa naplní dikcia § 250b ods. 2 OSP, podľa   ktorej   „...   po   uskutočnenom   doručení   predloží   správny   orgán   spisy   súdu   na rozhodnutie o žalobe“.

17. Ustanovenie § 250b ods. 2 OSP preto pripúšťa len taký výklad, že žalobu môže podať proti správnemu rozhodnutiu len ten, kto tvrdí, že mu rozhodnutie nebolo doručené, hoci s ním ako s účastníkom konania malo byť konané, a len vtedy, ak tomuto účastníkovi nebolo doručené rozhodnutie orgánu druhého stupňa, a žalobou napadnuté rozhodnutie sa stane konečným a právoplatným jeho doručením žalobcovi podľa uznesenia súdu, ktoré toto uloží   a kedy   teda   boli   v konaní   (aj   keď   nie   práve   žalobcom,   ale   iným   účastníkom) vyčerpané riadne opravné prostriedky (porov. § 247 ods. 2 OSP). Použitie ustanovenia § 250b ods. 2 OSP v takom prípade odstraňuje prekážku, ktorá by inak bránila prejednaniu žaloby, lebo v prípade, že so žalobcom ako s účastníkom konané byť malo a rozhodnutie mu   nebolo   doručené,   nenadobudlo   právoplatnosť.   Doručením   druhostupňového rozhodnutia, hoci aj na základe uznesenia súdu, sa tak stane a súd môže potom v konaní o žalobe pokračovať podľa príslušných ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

18. Z toho potom vyplýva logický záver, že ustanovenie § 250b ods. 2 OSP nemožno aplikovať   v prípadoch,   keď   žalobcovi   nebolo   doručené   rozhodnutie   správneho   orgánu prvého stupňa a keď nebolo žiadnym iným účastníkom podané odvolanie, a teda žalobou napadnuté   rozhodnutie   sa   nestalo   konečným.   V takom   prípade   má   opomenutý   účastník využiť iné právne prostriedky na ochranu svojich práv, a to či už postup podľa ustanovenia § 250t OSP, alebo podanie odvolania aj pri absencii prvostupňového rozhodnutia či podať návrh na obnovu konania podľa § 62 ods. 1 písm. c) Správneho poriadku (nesprávnym postupom   správneho   orgánu   bola   účastníkovi   konania   odňatá   možnosť   zúčastniť   sa konania), na ktorý má dotknutý účastník právny nárok.

19. Nemožno totiž strácať zo zreteľa, že správne súdnictvo je založené na zásade subsidiarity súdneho prieskumu, čo znamená, že súdna ochrana nastupuje až v okamžiku, keď sa účastník správneho konania nemôže domôcť svojich práv v rámci správneho konania (uplatnením   prípustných   riadnych   opravných   prostriedkov).   Za   vyčerpanie   opravných prostriedkov   treba   považovať   až   rozhodnutie   o nich   v rámci   druhostupňového   konania, ktoré už spravidla možno napadnúť žalobou podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

20. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd sa dopustil konania ultra vives, keď si svojvoľne, teda v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy, atrahoval kompetenciu preskúmať napadnuté prvostupňové správne rozhodnutie v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku na základe podanej žaloby, čo zjavne vyústilo do porušenia základných práv sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označeným postupom a rozhodnutím krajského súdu.

21. Súčasne však krajský súd zasiahol aj do sťažovateľovho základného práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Vlastníctvo   ako   garancia   určitého   právneho   postavenia   fyzickej   či   právnickej   osoby obmedzuje   verejnú   moc   v svojvoľných   zásahoch   do   vlastníctva   už   konštituovaného. Ústavnoprávne poňatie vlastníctva nie je identické s poňatím vlastníctva podľa civilného práva.   Zatiaľ,   čo   podľa   občianskeho   práva   je   vlastníctvo   právom   vecným,   z hľadiska ústavného práva je chránené konkrétne majetkové právo osoby, ktoré sa nie vždy nutne musí kryť s vlastníckym právom v zmysle Občianskeho zákonníka ako garancia určitého právneho postavenia, do ktorého môže verejná moc (súd) zasiahnuť len cez imperatívnu zákonnú úpravu, ktorá v danom prípade splnená nebola.  

22.   Zásah   do   garancie   vlastníctva   u sťažovateľa   bol   teda   naplnený,   lebo   danej právnickej osobe bolo krajským súdom svojvoľne odňaté postavenie, ktoré ju oprávňovalo na ochranu pred začatím súdneho konania podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, a pokiaľ došlo k obmedzeniu jej postavenia ako vlastníka nehnuteľnosti s jej využívaním alebo dispozíciou, či možnosťou jej zhodnotenia, tak ústavný súd musel aj v tejto časti sťažnosti vyhovieť.

23. Ku kasačnému rozhodnutiu však ústavný súd nepristúpil preto, že v medziobdobí zastavením konania o žalobe žalobcov (vedľajších účastníkov) sa nezákonný postup súdu a jeho nesprávne rozhodnutia vytratili; z tohto dôvodu   ústavný súd sťažnosti vo zvyšku nevyhovel.

24.   Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa   v sume 292,38 €, ktorú vyplatí krajský súd na účet JUDr. M. V. v lehote do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája k tomuto rozhodnutiu odlišné stanovisko sudca Peter Brňák.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2011