znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 350/2013-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   septembra   2013 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudov Marianny Mochnáčovej a Petra Brňáka prerokoval sťažnosť Mgr. P. P. a D. P., L., zastúpených advokátom JUDr. P. E., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Bratislave a Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. PK 25 C 95/04 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Mgr.   P.   P.   a D.   P.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom pod sp. zn. PK 25 C 95/04 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III p r i k a z u j e   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. PK 25 C 95/04 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. P. P. a D. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý   im zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Mgr. P. P. a D. P. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri   eur a päťdesiat centov),   na účet ich   právneho zástupcu   JUDr.   P. E.,   B., do dvoch mesiacov.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

6. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2013 doručená sťažnosť Mgr. P. P. a D. P. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   a   Okresného   súdu   Bratislava   III   v   konaní vedenom pod sp. zn. PK 25 C 95/04.

7.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   21.   mája 2004   bola   Okresnému   súdu Pezinok   podaná   žaloba   o   určenie   neplatnosti   zmluvy   a   vrátenie   plnenia   z   nej,   ktorá z dôvodu   zrušenia   tohto   súdu   bola   postúpená   Okresnému   súdu   Bratislava   III   (ďalej len „okresný súd“).

8. Sťažovatelia sa ochrany svojich práv domáhali aj podaním sťažnosti na prieťahy v uvedenom   konaní   doručenej   predsedovi   okresného   súdu   25.   februára   2011,   ktorý ju v odpovedi z 2. januára 2012 vyhodnotil ako dôvodnú.

Podľa názoru sťažovateľov okresný súd, ale aj krajský súd v predmetnej veci svojou nečinnosťou a neefektívnou činnosťou porušili ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

9. Na základe uvedeného sťažovatelia ústavnému súdu navrhli, aby v predmetnej veci rozhodol týmto nálezom:

„... Základné   právo   Mgr.   P.   P...   a   D.   P...   na prerokovanie   a   rozhodnutie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. PK 25 C 95/04 boli porušené.

... Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   Okresnému   súdu   Bratislava   III, aby vo veci vedenej pod sp. zn. PK 25 C 95/04 konal bez zbytočných prieťahov.

... Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľom Mgr. P. P... a D. P... finančné zadosťučinenie každému vo výške 8.000,- €, ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný   vyplatiť   sťažovateľom   v   lehote   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

... Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľom Mgr. P. P... a D. P... náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 349,92,- € (2 x 2 úkony v hodnote 65,09 €, 2 x 2 režijný paušál 7,81,- € za prevzatie a prípravu zastúpenia a vypracovanie ústavnej sťažnosti), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný zaplatiť sťažovateľom na účet ich právneho   zástupcu   sťažovateľov   v lehote   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

10. Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   21.   mája   2004   bol   príslušnému okresnému súdu doručený návrh sťažovateľov na určenie neplatnosti zmluvy a na vrátenie plnenia,   o ktorom   okresný   (krajský)   súd   doteraz   nerozhodol;   vec   teda   od   uvedeného dňa nie je právoplatne skončená, v dôsledku čoho sa právo sťažovateľov na súdnu ochranu stalo iluzórnym.

11. Predseda okresného súdu vo vyjadrení z 15. júla 2013 konštatoval, že v priebehu konania bolo nariadených celkovo deväť pojednávaní, z ktorých sedem bolo odročených pre neúčasť niektorého   z účastníkov   konania, takže aj ich   zavinením   došlo   k doterajším prieťahom. Predseda krajského súdu uviedol, že vec bola odvolaciemu súdu predložená 19. marca   2013   a o napadnutom   rozhodnutí   bude   rozhodnuté   v priebehu   augusta   (stalo sa tak 23. augusta 2013); obaja súhlasili s upustením od ústneho pojednávania, ku ktorému sa pripojili aj sťažovatelia.

12. Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby, domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   dochádza spravidla až právoplatným rozhodnutím súdu vo veci samej.

13. Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základného   práv   podľa   ústavy   a práva podľa dohovoru ústavný súd v prvom rade konštatuje, že pri výklade základného práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   si   osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 257/08, I. ÚS 203/2013). Ako ďalej z judikatúry ústavného súdu vyplýva, nemožno primeranosť dĺžky civilného konania vyjadriť numericky, v zmysle určenia lehoty jej trvania, ktorú je vždy potrebné považovať za primeranú a ktorej prekročenie by bez ďalšieho značilo neprimeranosť doby občianskeho konania s následkami v podobe porušenia označených základných práv. Primeranosť dĺžky civilného konania je potrebné skúmať a preverovať v každom prípade jednotlivo vo svetle konkrétnych okolností prerokovávanej veci. V tejto súvislosti už bol v judikatúre ústavného súdu i v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva pomenovaný celý rad kritérií, podľa ktorých   možno   posudzovať   primeranosť   dĺžky   konania   s   prihliadnutím   na   konkrétne okolnosti prípadu. Ide o charakter prerokovávanej veci, teda hlavne o jej skutkovú a právnu zložitosť,   závažnosť,   rozsiahlosť   či   obťažnosť   dokazovania,   ďalej   o   spôsob   správania účastníkov a súdu v priebehu konania, o posúdenie prípadných osobitných okolností, ktoré môžu spôsobiť prieťahy v konaní, a tiež o to, čo bolo pri prerokovávaní veci pre sťažovateľa v hre,   resp.   aký   malo   konanie pre   neho   význam   (porov.   napr.   rozhodnutie   Európskeho súdu pre ľudské práva Philis proti Grécku, 1997, Pélissier a Sassi proti Francúzsku, 1999, I. ÚS   257/08,   I.   ÚS   413/08   alebo   I.   ÚS   322/2010).   Pri   zvážení   už   uvedených   kritérií je ústavný súd toho názoru, že sporná záležitosť sťažovateľov nebola v primeranej lehote prerokovaná a najmä právoplatne skončená.

14. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd síce konštatuje, že predmetná vec sa po právnej a skutkovej stránke javí zložitejšou, avšak zároveň podotýka, že ani charakter prerokovávanej veci neodôvodňoval nutnosť konať bez meritórneho rozhodnutia tak neprimerane dlhú dobu. Nemožno tolerovať, aby zatiaľ len v jednom štádiu konania pred okresným súdom bola dĺžka konania takmer 10 rokov, a to bez ohľadu na celkový rozsah   nevybavenej   súdnej   agendy   na   okresnom   súde   zapríčinenej   hoci   aj   nižším či nedostatočným počtom sudcov alebo vysokým počtom nevybavených vecí a podobne, tieto skutočnosti nemôžu ísť na ťarchu občanov, ktorí od súdu právom očakávajú ochranu svojich práv v „primeranej lehote“.

15.   Ústavný   súd   zdôrazňuje, že občianske   súdne   konanie, ktoré   bez meritórneho právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako to je v danej veci, možno už len na základe celkovej dĺžky jeho trvania považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Po preskúmaní napadnutého konania ústavný súd ďalej   konštatuje,   že   okresný   súd   v   priebehu   celého   konania   nepostupoval   dôsledne, neorganizoval svoju prácu tak, aby v čo najkratšej dobe zadovážil dostatok relevantných dôkazov potrebných na rozhodnutie vo veci samej. V Občianskom súdnom poriadku (ďalej len „OSP“) je dosť procesných inštitútov, ktorých správne použitie zabezpečí, aby bolo rozhodnuté bez zbytočných prieťahov či v primeranej lehote (porov. § 6, § 100, § 114, § 117, § 119 a pod. OSP). Totiž požiadavku, aby ochrana práv bola poskytnutá v primeranej dobe, netreba osobitne odôvodňovať. Je zrejmé, že len rýchla ochrana subjektívnych práv môže byť dostatočne spravodlivá a účinná, šetriaca náklady nielen účastníkov konania, ale aj   samotného   súdu   a   pôsobí   aj   preventívno-výchovne   či   stabilizujúco   a   dôveryhodne na ostatných občanov.

16. Ústavný súd berie do úvahy, že konajúci okresný súd vykonal vo veci niekoľko potrebných   procesných   úkonov,   avšak   ani   táto   skutočnosť   nepostačuje   na   materiálnu garanciu ochrany základného práva sťažovateľov na konanie bez zbytočných prieťahov. K zbytočným   prieťahom   v   súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   samotným   nekonaním príslušného   súdu   (senátu),   ale   aj   takou   jeho   neefektívnou   činnosťou,   ktorá   nesmeruje k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníka   súdneho   konania,   čiže   k   právoplatnému rozhodnutiu vo veci. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nestačí, aby súd vec len prerokoval alebo vykonal a vykonával rôzne procesné úkony (bez ohľadu   na ich   počet),   ale je potrebné, aby vec právoplatne skončil.

17. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a predovšetkým na celkovú dĺžku konania ústavný súd v bode 1 výroku nálezu vyslovil, že okresný súd v prerokovávanej veci porušil základné právo sťažovateľov konať bez zbytočných prieťahov a skončiť vec v primeranej dobe v zmysle uvedeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sa namieta.

18. V nadväznosti na prvý bod výroku nálezu a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľom ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

19. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Ústavný súd dospel k záveru, že iba konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľov.   Vzhľadom na okolnosti   prípadu,   povahu   veci,   celkovú   dĺžku   konania,   ale   v   neposlednom   rade aj správanie   účastníkov   konania považuje ústavný   súd   v   danom   prípade   sumu 5 000 € za zodpovedajúcu primeranému finančnému zadosťučineniu sťažovateľov za ujmu, ktorú zatiaľ utrpeli. Riadil sa pritom jednak judikatúrou ústavného súdu i judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ale aj úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je len   zmiernenie   nemajetkovej   ujmy,   teda   určitá   satisfakcia   za   existujúci   stav   právnej neistoty v priebehu konania zapríčinenej výlučne súdom, a nie reparácia žalovaného nároku, o ktorom ešte bude rozhodovať všeobecný súd v tomto konaní alebo v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Preto žiadosti o priznanie finančného zadosťučinenia v sume po 8 000 € z titulu nemajetkovej ujmy každému zo sťažovateľov vyhovel len sčasti, a to 5 000 € spolu pre obidvoch sťažovateľov, lebo ide o manželov, a tým aj bezpodielových spoluvlastníkov.

20. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného   súdu.   Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

21.   Napokon   ústavný   súd   rozhodol   o   náhrade   trov   konania   sťažovateľov. S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   ústavný   súd   priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,50 € (2 úkony právnej pomoci v roku 2013, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti po 127,16 €, čo predstavuje sumu 269,58 € plus 20 % DPH). Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

22. Vo vzťahu ku konaniu pred krajským súdom ústavný súd sťažnosti nevyhovel, pretože   tento   o odvolaní   proti   procesnému   uzneseniu   rozhodol   23.   augusta   2013, t. j. v primeranej dobe.

23. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013