znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 350/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť C. K. a V. K., zastúpených advokátom JUDr. R. S., P., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach sp. zn. 4 Co 57/2009 z 11. februára 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť C. K. a V. K.   o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 3. augusta 2011 doručená sťažnosť C. K. (ďalej len „sťažovateľ“) a V. K. (ďalej len „sťažovateľka“, spolu len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   4   Co   57/2009   z 11. februára   2010   (ďalej   aj   „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2.   Z obsahu   sťažovateľmi   podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   žalobným   návrhom podaným 18. februára 2003 na Okresnom súde Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) sa domáhali uplatnenia náhrady za bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia a náhrady vecnej škody   voči   F.   Č.   (ďalej   len   „odporca“)   v súvislosti   s dopravnou   nehodou.   Zavinenie odporcu bolo konštatované rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 259/2001 z 26. júla 2001 tým, že bol právoplatne uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného do 31. decembra 2005. Okresný súd rozsudkom   priznal   sťažovateľom   nárok   na   náhradu   za   bolesť,   sťaženie   spoločenského uplatnenia   a náhradu   vecnej   škody.   Výšku   oproti   nimi   uplatnenému   nároku   upravil primerane   k vykonanému   dokazovaniu   na   50   %.   Celková   výška   okresným   súdom a krajským súdom uznaných nárokov predstavovala pri sťažovateľovi sumu 11 636,13 € spolu   s úrokom   z omeškania   a pri   sťažovateľke   sumu   2 597,84   €   spolu   s úrokom z omeškania.   Krajský   súd   v odvolacom   konaní   napadnutým   rozhodnutím   potvrdil prvostupňové   rozhodnutie   okresného   súdu   vo   výroku   o zaplatení   istiny   sťažovateľom a zrušil   vo   výroku   o zaplatení   úroku   z omeškania   a v tejto   časti   vrátil   vec   na   opätovné prerokovanie okresnému súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) svojím uznesením sp. zn. 4 Cdo 255/2010 z 19. apríla 2011 sťažovateľmi podané dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu odmietol. Následne sa sťažovatelia obrátili so sťažnosťou na ústavný súd – „... navrhovatelia vyčerpali všetky možnosti napadnutia rozsudku   súdu   prvého   stupňa   a rozsudku   odvolacieho   súdu   na   všeobecných   súdoch a poslednou možnosťou je podanie ústavnej sťažnosti na Ústavný súd SR...“.

3.   Sťažovatelia   svojou   sťažnosťou   napadli   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 4 Co 57/2009 z 11. februára 2010 v časti, v ktorej tento súd potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 13 C 50/2003-180 z 20. apríla 2009. Ich argumentácia sa koncentrovala do dvoch oblastí.

3.1   V prvej   napádajú   nesprávny   právny   názor   krajského   súdu,   ktorý   sa   stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu v posúdení výšky ich uplatnených nárokov na náhradu   za   bolesť,   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   a náhrady   vecnej   škody,   keď v podstatnom uviedli:

„Navrhovatelia nespochybňujú, že súd má právo rozhodnúť určení násobku zvýšenia náhrady   bolestného   a náhrady   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia...   priznanú   istinu rešpektujú, nemôžu sa však stotožniť s krátením tejto istiny o 50 %, keď nebolo preukázané, že by na   vzniku dopravnej   nehody   sa   spolupodieľal   aj navrhovateľ   v 1/   rade,   dokonca priznaná   istina   sa   krátila   o 50   %   aj   vo   vzťahu   k navrhovateľke   v 2/   rade,   ktorá   ako spolujazdec nemohla mať vôbec vinu na vzniku dopravnej nehody a jej spoluzavinenie súd prvého   stupňa   odvodil   zo   skutočnosti,   že   vo   zvyšku   škody   bol   zodpovedný   jej   manžel (navrhovateľ v 1/ rade), ktorého nežalovala a nie odporca...“

3.2 V druhej napádajú arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktorý sa dostatočne nevysporiadal s ich prednesenými argumentmi a nedostatočne zdôvodnil výšku im priznaných finančných nárokov:

„Navrhovatelia...   majú   za   to,   že   odvolací   súd   svoj   výrok   o potvrdení   odvolaním napadnutého výroku rozsudku súdu prvého stupňa o zaplatení istiny, najmä vo vzťahu ku kráteniu   istiny   o 50   %   z dôvodu   spoluviny   navrhovateľa   v 1/   rade   na vzniku   dopravnej nehody   v rozsahu   50   %   dostatočne   určite   a náležite   neodôvodnil.   Odvolací   súd   sa v odôvodnení rozhodnutia obmedzil iba na stotožnenie sa odôvodnenia tohto výroku tak ako to urobil súd prvého stupňa a neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by vyvrátili tvrdenia   oboch   navrhovateľov   k tejto,   pre   rozhodnutie   o výške   bolestného   a náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia, dôležitej skutočnosti ako je určenie spoluviny na vzniku dopravnej nehody. Pričom táto skutočnosť bola hlavným odvolacím dôvodom, na ktorý najmä navrhovatelia v svojom odvolaní poukázali.“

4.   Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„Určuje sa, že základné právo navrhovateľov... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Krajského súdu Košice v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co/57//2009-218 a jeho rozsudkom zo dňa 11. 2. 2010 bolo porušené.

Rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 4 Co/57/2009-218 zo dňa 11. 2. 2010 vo výroku, ktorým   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v jeho   napadnutej   časti,   t.   j.   vo   výroku o zaplatení istiny navrhovateľom v 1/ a 2/ rade zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Náhradu trov konania si navrhovatelia neuplatňujú.“

V závere svojej podanej sťažnosti sťažovatelia „z opatrnosti navrhujú“ ústavnému súdu, aby svoju prieskumnú právomoc zameral aj na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 255/2010 z 19. apríla 2011 (ďalej aj „predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu“), ktorým   bolo   rozhodnuté   o odmietnutí   nimi   podaného   dovolania   ako   mimoriadneho opravného prostriedku, a to z dôvodu, „... či neexistujú okrem zrušenia rozsudku KS Košice dôvody aj na zrušenie uznesenia NS SR sp. zn. 4 Cdo/255/2010 zo dňa 19. 4. 2011...“.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá   právomoc,   sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ domáhal.   Ústavný   súd   môže   rozhodnúť len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

8. Sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co   57/2009   z 11.   februára   2010.   Ich   podstatná argumentácia   spočívala   (bod   3)   v nesprávnom   právnom   posúdení   miery   ich (spolu)zavinenia pri vzniku udalosti dopravnej nehody a možností zabránenia jej vzniku a od   posúdenia   tejto   skutočnosti   sa   odvíjajúcej   výšky   im   súdmi   priznaných   finančných kompenzácií v podobe náhrady za bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia a náhrady im spôsobnej   vecnej   škody,   ktorých   súdmi   priznaná   výška   bola   ekvivalentne   krátená k preukázanej miere ich spoluzavinenia na vzniku udalosti dopravnej nehody.

9.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

10.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I. ÚS 26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (resp.   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru)   sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).   Ústavou   zaručené   základné   právo   na súdnu   ochranu   vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo   v súdnom   spore   (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

11. Krajský súd v rozsudku sp. zn. 4 Co 57/2009 z 11. februára 2010 v podstatnom uviedol:

„Podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V   súlade   s   citovaným   ustanovením   odvolací   súd   považuje   za   dôležité   zvýrazniť skutočnosť,   že   vec   už   raz   bola   zrušená   odvolacím   súdom   a   prvostupňový   súd   vykonal patričné   dokazovanie   v   súlade   so   zrušujúcim,   uznesením   krajského   súdu,   pokiaľ   ide   o základ nároku a stanovenie výšky zodpovednosti.

Nepochybne je dôležité zdôrazniť, že bezprostrednou príčinou nehody bola účasť oboch účastníkov. Zo zhodných tvrdení účastníkov jednoznačne vyplynulo, že k dopravnej nehode došlo v akomsi snehovom tuneli, kde bola nulová viditeľnosť. Vychádzajúc z toho, že každý je povinný zastaviť na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad, tak v prípade, že nevidí vôbec nič, je povinný zastaviť okamžite.

Z hľadiska techniky jazdy bola technika každého z nich nesprávna, keď na vnem, že nič nevidia nereagovali okamžite, ale o niečo neskôr a preto sa stalo, že žalovaný vošiel s vozidlom   do   protismeru.   To,   že   žalovaný   vošiel   do   protismeru   bolo   príčinou   nehody. Rovnakú povinnosť, t. j. nepokračovať v jazde po zistení, že nie je možnosť vidieť však mal aj žalobca, ktorý taktiež nezastavil, inak by zrejmé nebolo došlo k zrážke. Z týchto dôvodov pokiaľ ide o základ priznanej istiny s poukazom aj na 50 % spolu zavinenie, s poukazom aj na zvýšenie odvolací súd považoval za správne a preto ho potvrdil (§ 219 O. s. p.). Inak   je   to   už   v   prípade   rozhodnutia   o   úrokoch   z   omeškania,   ktoré   jednak   je nepreskúmateľné,   pretože   skutočne   vo   svojom   rozhodnutí   prvostupňový   súd   nijakým spôsobom neodôvodnil z čoho vychádzal pri prisúdení úrokov z omeškania. Naviac odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že Nariadenie vlády SR č. 87/95 Zb. v ust. § 3 upravuje výšku úrokov z omeškania ako dvojnásobok diskontnej sadzby určenej NBS platnej k prvému dňu omeškania splneniu peňažného dlhu a poukazujúc na túto úpravu je nepochybné, že súd priznal nesprávnu výšku úrokov z omeškania, pretože diskontná sadzba v čase 17. 3. 2003 bola 6,5 % a dvojnásobok predstavuje 13 % úroky.

Bude, ale potrebné, aby prvostupňový súd sa po zrušení veci, pokiaľ ide o úroky z omeškania   tieto náležité   odôvodnil   a   stanovil   čas plynutia   omeškania pri jednotlivom plnení. Pri stanovení počiatku omeškania žalovaného nemožno určiť počiatok omeškania výlučnou aplikáciou ustanovenia § 563 OZ, t. j. prvým dňom po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal, resp. po doručení žaloby, resp. posudkom o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia.

Túto bude potrebné beh premlčacej lehoty stanoviť jednotlivo v každom prípade. Je potrebné nepochybné zistiť, kedy došlo u jednotlivých nárokov k omeškaniu a dôvody. Je potrebné zhodnotiť, či nárok vznikol uplatnením na súde a prečo, alebo či mohol nastať prvým dňom po vyplatení čiastočnej náhrady alebo inak.

O   trovách   konania   nebolo   rozhodnuté,   pretože   ani   prvostupňový   súd   vo   veci o trovách konania nerozhodol, bude potrebné, aby v prípade, teda v rozhodnutí o úrokoch z meškania rozhodol aj o náhrade trov celého konania, ako aj odvolacieho konania.“

12.   Vzhľadom   na   obsahovú   spojitosť   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu s potvrdenými   závermi   rozhodnutia   prvostupňového   súdu   považoval   ústavný   súd   za podstatné uviesť aj podstatnú časť odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu:

«Z   oboznámeného   spisu   Okresného súdu Košice-okolie 1   T   25/201 súd zistil,   že žalovaný bol uznaný vinným za skutok zo dňa 19. 2. 2001 pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 Tr. Zák., avšak podľa ň 24 ods. 1 písm. a) Tr. Zák. bolo jeho potrestania upustené.

O   odvolaní   prokurátora   proti   tomuto   rozsudku   bolo   Krajským   súdu   Košice 6 To 291/01 zo dňa 21. 11. 2001 rozhodnuté tak, že odvolanie okresného prokurátora bolo zamietnuté.

Generálny prokurátor SR podal na Najvyššom súd SR sťažnosť pre porušenie zákona a to v neprospech obžalovaného, v ktorom namietal správnosť použitia § 24 ods. 1 písm. a) Tr. Zák a tvrdil, že došlo k porušeniu zákona v prospech obžalovaného (tu žalovaného), nakoľko pri hodnotení celej situácie súdy nevzali do úvahy okolnosť, že znalec z odboru dopravy   bol   spracovaný   na   základe   neúplných   podkladov   zadovážených   pred   začatím trestného   stíhania   obžalovaného   a   preto   aj   závery   o   príčine   dopravnej   nehody   sú z procesného hľadiska nepoužiteľné. Namietal závery znalca o tom, že príčinou nehody malo byť prejdenie obžalovaného za nulovej viditeľnosti do protismeru, hoci nehode mohol zabrániť, keby ešte predtým, ako vošiel do snehovej víchrice, s vozidlom zastavil.

Z obsahu rozhodnutia NS SR 5 Tz 13/02 zo dňa 25. 7. 202 však vyplynul záver, že v danej veci je bezvýznamné, keď znalec vychádzal z podkladov (protokol o nehode v cestnej premávke, plánok a fotodokumentácia z nehody a iné), ktoré po začatí trestného stíhania boli zadokumentované ako listinné dôkazy a nie je prekážkou, že ich vznik predchádzal začatiu trestného stíhania. Konštatuje sa v ňom (na strane 7), že „...Keď svedkovia sediaci vo vozidle obvineného potvrdzovali tvrdenie obvineného, že s vozidlom zastavil a už skoro stál, keď pocítil prudký náraz spredu do jeho vozidla, nie sú tieto tvrdenia v rozpore so znaleckým posudkom a na zavinení i právnej kvalifikácii skutku nič nemôže meniť aj keby vozidlo obvineného ešte úplne nestálo, ale pohybovalo sa minimálnou rýchlosťou tesne pred zastavením.   Nachádzalo   sa   totiž   v   protismere   a   obvinenému   sa   pričíta   zavinenie,   že nezastavil ešte skôr, hneď ako sa vytvorila taká situácia na ceste zabraňujúca viditeľnosti v dôsledku poveternostných podmienok. Rovnako však mal postupovať aj poškodený C. K...“ Na strane 8 sa uvádza: „... Ten sa (C. K.) s vozidlom v prípade nulovej rýchlosti vozidla   obvineného   pohyboval   v čase   zrážky   rýchlosťou   50,4   km/hod.   To   však   ne   jeho zavinenie dopravnej nehody. Napriek tomu, že mal s vozidlom tiež zastaviť, ešte v čase zrážky, pri nulovej rýchlosti obvineného, sa pohyboval uvedenou rýchlosťou. Na následku spôsobenom na zdraví poškodenej V. K. niesol vinu aj poškodený C. K. Ten však nebol trestne stíhaný, lebo by to bolo možné iba so súhlasom jeho manželky, ktorá ho v zmysle ň 163a ods. 1 Tr. por. nedala...“

(strana   9):  ...   „z   vykonaných   dôkazov   je   zrejmé,   že   takáto   situácia   nulovej viditeľnosti v dôsledku silného sneženia a prudkého vetra sa vytvára len na niektorých úsekoch cesty, ktorou obaja vodiči (obvinený i poškodený) predchádzali a to v miestach, kde boli   otvorené   planiny   povedľa   cesty,   a   že   obvinený   bol   touto   situáciou   zaskočený a prekvapený. Začal reagovať správne zastavovaním vozidla, avšak i z výpovedí svedkov sediacich v jeho vozidle bolo zrejmé, že tak začal reagovať neskoro a v danej situácii pre nedostatočný rozhľad s istotou nevedel, kde sa nachádza stred vozovky a vozidlo úplne zastavil, až keď bol v protismere“.

Predmetom konania (po právoplatnom čiastočnom zastavení a zamietnutí žaloby) zostala náhrada za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia vrátane ich mimoriadneho zvýšenia.   V   konaní   bolo   preukázané,   že   žalobcom   bola   zo   strany   vedľajšej   účastníčky poskytnutá náhrada za poškodené motorové vozidlo a to napriek tomu, že žaloba jej bola doručená dňa 14. 3. 2003 a žalovanému 17. 3. 2003, v ktorej sú jednotlivé nároky žalobcov rozpísané.

Zo spisu vyplýva, že ani po doručení žaloby nebolo poskytnuté žalobcom plnenie za bolesť   a   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   ani   len   v   základnej   bodovej   hodnote,   čo u žalobcu činí 17.100.- Sk (567,62 eur) za 135b bolestného (80b za pravé koleno, zvýšené 50 % t. j. 120 bodov + 15 bodov za poranenie hrudníka) t. j. 8.100,- Sk a základné bodové hodnotenie a sťaženie spoločenského uplatnenia v počte 150 bodov t. j. 9.000,- Sk. U žalobkyne v 2. rade je základné bodové hodnotenie bolestného v počte 108,75 bodu x 60,- Sk - 6.525,- Sk a za sťaženie spoločenského uplatnenia (podlá znal. posudku) 100 bodov t. j. 6.000,- Sk spolu: 12.525,- Sk (415,75 eur)

Podľa ust. § 517 ods. 2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úrok z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania. Výšku úroku z omeškania a poplatok z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa ust. §3 nar. vlády 87/1995 Z. z. výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej (t. č. základnej) sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

S   poukazom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   preto   z   celkových   súm,   priznaných žalobcom, zaviazal žalovaného, aby výšku plnenia podľa základného bodového ohodnotenia zaplatil obom žalobcom odo dňa doručenia žaloby, keďže najneskôr v tento deň t. j. 17. 3. 2003 sa dozvedel o povinnosti plniť.

Žalobcovia sa však domáhali i mimoriadneho zvýšenia tejto náhrady z dôvodu, že odškodnenie základnej sadzby bodového ohodnotenia je nedostatočné. Žalobca v 1. rade domáhal 50 násobného zvýšenia náhrady za bolestné a 80 násobného zvýšenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, žalobkyňa v 2. rade vo výške 30 násobku za bolesť a 50 násobku za sťaženie spoločenského uplatnenia.

Náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sú dve relatívne samostatné   zložky   náhrady   škody   na   zdraví.   Oba   druhy   odškodnenia   sú   náhradou   tzv. nemateriálnej ujmy a majú slúžiť na to, aby si postihnutý mohol obstarať náhradné pôžitky na vyrovnanie prežitých a prežívaných utrpení, strastí a obmedzovania v živote.

Mimoriadne   zvýšenie   odškodnenia   má   pritom   predstavovať   nielen   určitú   formu satisfakcie za stratu životnej pohody ale má svojím spôsobom a predovšetkým zabezpečiť pre poškodeného určitú úroveň života do budúcnosti, aby sa aspoň sčasti podobala kvalite života pred úrazom.

Účelom tohto zvýšenia je poskytnúť poškodeným možnosť, aby si vytrpenú bolesť mohli   vynahradiť   iným   spôsobom,   pretože   poskytnutím   základnej   náhrady   sa   nemôže nahradiť bolesť, ktorú po ublížení na zdraví poškodenému vznikla.

Pri spôsobení   škody na   zdraví Občiansky zákonník   poškodenému   priznáva rôzne právne   nároky.   Spomedzi   nárokov   zo   spôsobenia   škody   na   zdraví   Občiansky   zákonník uvádza na prvom mieste odškodnenie bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. O tomto spôsobe odškodňovania ustanovuje Občiansky zákonník iba toľko, že ide o odškodňovanie pri škode na zdraví, že sa odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia a že toto odškodnenie má jednorazový charakter. Občiansky zákonník nedefinuje pojem bolesť, ani pojem sťaženie spoločenského uplatnenia, ani to, v akom   rozsahu   a   na   základe   čoho   sa   tieto   práva   priznávajú.   Zákon   č.   32/1965   Zb. ustanovuje podmienky priznania a poskytovania náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Bolesť podľa uvedeného zákona je ujma spôsobená poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov.

Pri   určení   výšky   náhrady   za   bolesť   a   výšky   náhrady   za   sťaženie   spoločenského uplatnenia   sa   vychádza   z   celkového   počtu   bodov,   ktorým   sa   bolesť   alebo   sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotilo v lekárskom posudku. Ak sa však po skončení liečenia vykoná   v   súvislosti   s   poškodením   zdravia   operačný   výkon,   ktorý   sa   pôvodne nepredpokladal, poškodený má nárok na ďalšiu náhradu za bolesť ako za poškodenie na zdraví, s ktorým možno tento operačný výkon z hľadiska bolesti najlepšie prirovnať. Vychádzajúc   z   vyššie   uvedených   princípov   súd   na   základe   zisteného   skutkového stavu, na ktorom sa ani po doplnenom dokazovaní vlastne nič nezmenilo, najmä z výpovede žalobcu, znaleckých posudkov i vyjadrení odborných lekárov, súd mal za to, že vzhľadom na strasti,   ktoré   žalobca   musel   vytrpieť   v   súvislosti   s   lekárskymi   zásahmi,   operáciami, rehabilitáciami   a   reoperáciami,   je   u   neho   dôvodné   zvýšenie   bolestného   za   postihnuté koleno   v   rozsahu   základného   počtu   80   bodov,   čo   pri   30   násobku   predstavuje   sumu 144.000,- Sk (80 bodov x 60,- Sk x 30 krát). Vo vzťahu k poraneniu hrudníka dôvod na mimoriadne zvýšenie preukázaný nebol, a preto mu bol priznaný v základnej bodovej výške t. j. 15b x 60 Sk - 900,- Sk. Bolestné tak v rozsahu základného bodového hodnotenia 135b (120 koleno, 15 hrudník) v sume 8.100,- Sk, ktoré mu doposiaľ uhradené nebolo, činí spolu s mimoriadnym zvýšením odškodnenia bolestného za koleno v sume 144.000,- Sk sumu 152.100,-   Sk.   Podľa   názoru súdu   aj   následky,   ktoré   pre jeho   ďalší   život toto zranenie zanechalo, opodstatňuje zvýšenie o 60 násobok, keďže aktivity, ktorým sa do dopravnej nehody   venoval,   sú   pre   neho   minulosťou,   hoci   dovtedy   boli   integrálnou   súčasťou   jeho života. Sprievodným znakom každodenného života je dyskonfort, ktorý sa o. i. prejavuje aj v tom, že kým sa dovtedy mohol naplno venovať športovým aktivitám, svoju pozornosť musí aj v súčasnosti venovať sústavnému zmierňovaniu následkov nehody. Súd je preto toho názoru, že   je   dôvodné   a primerané   zvýšenie   náhrady   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   v rozsahu 60 násobku, ktoré predstavuje sumu 540.000,- Sk ( 150 bodov x 60,- Sk x 60 násobok). Celková náhrada (základná - za bolesť v sume 268,87 eur t. j. 8.100,- Sk a sťaženie sp. uplatnenia 298,75 eur t. j. 9.000,- Sk i zvýšená - za bolesť v sume 4779,92 eur t. j. 144.000,- Sk i sťaženie sp. uplatnenia v sume 17 924,71 eur t. j. 540.000,- Sk ) tak predstavuje sumu celkovú sumu 23.272,26 eur t. j. 701.100,-Sk.

Ani   vo   vzťahu   k   žalobkyni   v   2.   rade   neboli   preukázané   žiadne   zmeny   oproti predchádzajúcemu obdobiu a preto súd ani tu svoj názor nezmenil. Vo vzťahu k bolestnému má   súd   za   to,   že   nijakým   spôsobom   neboli   preukázané   okolnosti   hodné   mimoriadneho zreteľa, ktoré by odôvodňovali priznanie vyššej náhrady, nezje určená základným bodovým ohodnotením t. j. počtom 108,75 bodu, preto jej bola priznaná náhrada iba v základnom vyjadrení   t.   j.   suma   217,92   t.   j.   6.525,-   Sk   (108,75   x   60,-   Sk).   Čo   však   týka   zvýšenia odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia, i v tomto prípade je súd toho názoru, že z rovnakých   dôvodov   ako   u   žalobcu   v   1.   rade   je   odškodnenie   základnou   sadzbou nedostatočné a to preto, že i u nej došlo k podstatnému zhoršeniu kvality jej života, keď sa nemôže   venovať   tým   aktivitám,   ktorým   sa   venovala,   zdravotné   problémy   v   pohybovom ústrojenstve   (ramene)   jej   pretrvávajú   až   doposiaľ,   a   berúc   do   úvahy,   že   ide   o   ženu v aktívnom   veku,   ktorá   má   na   starosti   aj   iné   povinnosti   ako   sú   nákupy,   starostlivosť o domácnosť a pod., aj u nej prichádza do úvahy zvýšenie. Podľa názoru súdu 25 násobné zvýšenie t. j. suma 150.000,- Sk (4979 eur) je primerané okolnostiam prípadu, rozsahu postihnutia   jej   zdravia   a   obmedzeniam,   ktoré   s   tým   súvisia.   Celková   náhrada   tak predstavuje sumu 156.525,- Sk.

Berúc do úvahy konštatovania vzišlé z výpovede znalca Ing. Z. B. ako aj ustálené konštatovania Najvyššieho súdu SR o tom, že v rovnakom rozsahu a z rovnakých dôvodov ako   žalovaný   je   za   vznik   dopravnej   nehody   spoluzodpovedný   i   žalobca   sám,   bolo v predmetnej veci zohľadnené 50 % spoluzavinenie žalobcu v 1. rade, takže plnenie v sume 23 272,26 eur (701.100,- Sk) mu súd podľa § 441 OZ krátil o 50%.

U žalobkyne v 2. rade taktiež súd krátil plnenie v sume 156.525,- Sk (5195,68 eur) o 50 %, keďže vo zvyšku je za škodu zodpovedný jej manžel, ktorého nežalovala, a nie žalovaný.

O zvýšení spoluzavinenia resp. uznaní výlučného zavinenia žalobcov z dôvodu, že neboli pripútaní resp. bezpečnostný pás mal byť nefunkčný, súd neuvažoval z dôvodu, že takáto   skutočnosť   z   vykonaného   dokazovania,   a   to   ani   v   rámci   trestného   konania, preukázaná nebola. Z výpovede znalca z odboru zdravotníctva totiž vyplýva, že u oboch žalobcov došlo k vzniku poranení mechanizmom, že: nie je vylúčené ani to, že k tomu došlo opačným   mechanizmom   a   síce   nárazom   deformovanej   prednej   časti   vozidla   stlačením a posunutím dozadu po zrážke vozidiel. Táto možnosť sa v žiadnom z konaní nevylúčila a prichádza do úvahy ako jedna z možností, pričom obaja žalobcovia zhodne prezentovali, že pripútaní boli. Z uvedeného dôvodu súd rozsah spoluzavinenia žalobcu v 1. rade na nehode posudzoval iba z hľadiska jeho pričinenia o jej vznik resp. možnosť zabránenia jej vzniku.

Samozrejme, že z takto priznaných súm boli predmetom krátenia aj základné náhrady a   to   u   žalobcu   v   1.   rade   zo   sumy   567,62   eur   (17.100,-   Sk   )   na   sumu   283,80   eur a u žalobkyne v 2. rade zo sumy 415,75 eur (12.525,- Sk) na sumu 207,88 eur, ktorú je žalovaný   povinný   zaplatiť   spolu   s   úrokom   z   omeškania   tak,   ako   je   uvedené   vo   výroku rozsudku.

Keďže žalobca v 1. rade sa žalobou domáhal priznania celkovej náhrady v sume 1,329.740,- Sk a priznaná mu bola suma 350.550 Sk; žalobkyňa v 2. rade sa domáhala žalobou priznania celkovej sumy 642.250,- Sk a priznaná je bola suma 78.262,50,- Sk, súd v prevyšujúcom rozsahu žalobu ako nedôvodnú zamietol.»

13.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

14. Podstatná argumentácia sťažovateľov sa koncentrovala (bod 3 a 8) k arbitrárnosti napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   a absencii   relevantného   zdôvodnenia   ním potvrdených   záverov   a zistení   prvostupňového   súdu: „...   odvolací   súd   svoj   výrok o potvrdení   odvolaním   napadnutého   výroku   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   o zaplatení istiny...   dostatočne   určite   a náležite   neodôvodnil.   Odvolací   súd...   neuviedol   žiadne konkrétne   skutočnosti,   ktoré   by   vyvrátili   tvrdenia   oboch   navrhovateľov...“ V danej   veci ústavný súd nezistil, že by rozsudok krajského súdu sp. zn. 4 Co 57/2009 z 11. februára 2010 (v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 13 C 50/2003-180 z 20. apríla 2009) bol svojvoľný   a že   by   tak   zasahoval   do základného   práva   sťažovateľov   podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami   účastníka   konania.   Navyše   treba   uviesť,   že   z pohľadu   ústavného   súdu nemožno   skutkové   a právne   závery   krajského   súdu   ani   okresného   súdu   považovať   za arbitrárne   alebo   zjavne   neopodstatnené.   Závery,   ktoré   v napadnutých   rozhodnutiach v merite   veci   vyslovil   okresný   súd   a ktoré   boli   potvrdené   krajským   súdom,   vychádzajú z podrobnej analýzy skutkového stavu právnej veci sťažovateľov, ich závery nachádzajú oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom z ich odôvodnenia je zrejmé, že sťažovateľmi uplatnené   námietky   boli   prítomné   v ich   právnom   posúdení   nimi   uplatnených   nárokov, ktorých   priznanú   výšku   súdy   odvíjali   od   záverov   predovšetkým   odborných   znaleckých posudkov a prihliadli aj na odporcovu právoplatne vyslovenú vinu v trestnom konaní.

15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu v jeho spojitosti s napadnutým rozhodnutím okresného súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich   hmotnoprávnych   a procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je   napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené.

16. V súvislosti   so   sťažovateľmi   prejavenou   nespokojnosťou   s namietaným rozhodnutím   krajského   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby   postup   súdu   bol   v súlade   so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a aby   jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a sťažovateľmi označenými právami (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto bolo potrebné nimi podanú sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

17.   Sťažovatelia   v závere   podanej   sťažnosti „z   opatrnosti...“,   navrhli   ústavnému súdu preskúmať aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 255/2010 z 19. apríla 2011, ktorým bolo odmietnuté nimi podané dovolanie, pričom pri svojej argumentácii, aj napriek tej   skutočnosti,   že   pri   podaní   sťažnosti   ústavnému   súdu   boli   kvalifikovane   zastúpení právnym zástupcom (advokátom), neuviedli (nijako bližšie nezdôvodnili), z akého dôvodu by malo byť predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu protiústavné, a ani neoznačili, ktoré ich   základné   práva,   alebo slobody   mali byť týmto rozhodnutím   porušené.   Ústavný súd vychádzajúc z obsahu § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde (bod 7), ako aj zo skutočnosti, že sťažovatelia v petite svojej podanej sťažnosti nenapadli predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu kvalifikovaným spôsobom, rešpektoval ich dispozičné oprávnenie a nemohol sa touto časťou   sťažnosti,   teda   vo   vzťahu   k predmetnému   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu,   vecne zaoberať.

18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov na ochranu ústavnosti (zrušenie rozsudku krajského súdu č.   k.   4   Co   57/2009-218   z 11.   februára   2010),   keďže   rozhodovanie   o nich   je   viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011