znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 350/2010-24 Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   septembra   2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   O.   L.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   vo   veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach z 9. februára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 77/2008 a takto   ⬛⬛⬛⬛ r o z h o d o l :

Sťažnosť O. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2010   doručená   sťažnosť   O.   L.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z 9. februára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 77/2008.

2. Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka bola v procesnom postavení žalovanej účastníčkou konania vedeného na Okresnom súde Michalovce (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 18 Cb 20/2007. Spoločnosť M., s. r. o. (ďalej len „žalobca“), si uplatnila voči sťažovateľke právo na zaplatenie peňažnej sumy 429 131 Sk s úrokom z omeškania 500 Sk denne od 27. augusta 2002 do zaplatenia z titulu zaplatenia ceny prevedených prác na diele „V. o. L.“. Žalobca túto pohľadávku nadobudol na základe zmluvy o postúpení pohľadávky z 2.   januára   2006   od   spoločnosti   N.,   a.   s.,   ktorá   nadobudla   uvedenú   pohľadávku   od pôvodného   zhotoviteľa   diela   –   veriteľa   J.   P.–   V.,   na   základe   zmluvy   o postúpení pohľadávky zo 4. apríla 2005. Pôvodný zhotoviteľ diela J. P.– V., podaním z 19. mája 2008 súdu oznámil, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane sťažovateľky ako žalovanej.   Vedľajší   účastník   podaním   zo   17.   marca   2008   navrhol   zámenu   účastníkov konania na strane žalobcu tak, aby z konania vystúpil žalobca a na jeho miesto vstúpil on ako pôvodný zhotoviteľ diela a veriteľ. Okresný súd rozsudkom z 21. mája 2008 pod sp. zn. 18 Cb 20/2007 rozhodol tak, že sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalobcovi istinu 429 131 Sk s 10,55 % úrokom z omeškania ročne od 27. augusta 2002 do zaplatenia, žalobu v časti požadovaného úroku z omeškania nad 10,55 % zo žalovanej istiny zamietol a nepriznal náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov. Návrh vedľajšieho účastníka J. P.– V., na zámenu účastníkov na strane žalobcu zo 17. marca 2008 zamietol. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľka nepodala odvolanie. Odvolanie podali iba žalobca a vedľajší účastník. Okresný   súd   vyzval   sťažovateľku,   aby   sa   vyjadrila,   či   súhlasí   s odvolaním   podaným vedľajším účastníkom na jej strane. Sťažovateľka sa vyjadrila podaním zo 7. augusta 2008 tak,   že „...   zatiaľ   nebol   daný   súhlas   k predmetnému   odvolaniu   a vyjadrenie   zašleme dodatočne   priamo   na   Krajský   súd   v Košiciach“.   Krajský   súd   rozhodol   o odvolaní rozsudkom   pod   sp.   zn.   1   Cob   77/2008   z   9.   februára   2010   tak,   že   potvrdil   rozsudok v napadnutých   výrokoch;   teda   vo   výroku   o zamietnutí   žaloby   o   priznanie   úrokov z omeškania nad 10,55 % zo žalovanej istiny, nepriznania náhrady trov prvostupňového konania a zamietnutia návrhu na zámenu účastníkov konania na strane žalobcu. Krajský súd zároveň podľa   § 218 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) odmietol odvolanie vedľajšieho účastníka konania ako podané niekým, kto na odvolanie nie je   oprávnený   a účastníkom   nepriznal   náhradu   trov   odvolacieho   konania.   Podľa   názoru sťažovateľky „...   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   11   Cob   77/2008   zo dňa 9. 2. 2010, bolo porušené jej právo na konanie súdu zákonom ustanoveným postupom, a na spravodlivé súdne konanie“.

Sťažovateľka preto navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:„Základné   právo   sťažovateľky   na   postup   súdu   zákonom   ustanoveným   spôsobom zakotvené   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR,   na   prerokovanie   veci   v jej   prítomnosti   zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Cob 77/2008 zo dňa 9. 2. 2010 bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať v porušovaní práv sťažovateľky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 1 Cob 77/2008 zo dňa 9. 2. 2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Odporca   je   povinný   nahradiť   sťažovateľke   trovy   konania   pred   Ústavným   súdom Slovenskej republiky.“

3. Návrhom doručeným ústavnému súdu faxom 15. júla 2010 a písomne doplneným 19.   júla   2010   sťažovateľka   požiadala,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o dočasnom   opatrení, ktorým   sa   odloží   vykonateľnosť   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Cob   77/2008 z 9. februára 2010 až do právoplatného skončenia konania ústavného súdu o jej sťažnosti. ⬛⬛⬛⬛ II.

4.   Ústavný   súd   rozhoduje   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

5. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento   zákon   neustanovuje inak.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa rozhodnúť   o dočasnom   opatrení   a odložiť   vykonateľnosť   napadnutého   právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom   a ak   by   výkon   napadnutého   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo slobody   sťažovateľa,   aby   sa   dočasne   zdržal   vykonávania   právoplatného   rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

7. Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na dva okruhy nedostatkov, ktoré mali podľa jej názoru za následok porušenie jej základných práv. V prvom rade nesúhlasí s rozsudkom krajského súdu z 9. februára 2010 z toho dôvodu, že tento odmietol odvolanie vedľajšieho účastníka   konania,   ktorý   vystupoval   na   strane   sťažovateľky.   Tým   podľa   názoru sťažovateľky krajský súd porušil jej základné právo garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   §   93   ods.   4   OSP   (v znení   pred   novelou   Občianskeho   súdneho   poriadku zákonom č. 384/2008 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon   č.   384/2008   Z. z.“)   účinnou   od   15.   októbra   2008   išlo   o odsek   3)   v konaní   má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.

Podľa   §   201   OSP   účastník   môže   napadnúť   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon   nevylučuje. Ak z právneho predpisu   vyplýva určitý   spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší účastník.

Z obsahu   sťažnosti,   ako   aj   jej   príloh   vyplynulo,   že   vedľajší   účastník,   ktorý vystupoval na strane sťažovateľky, podal odvolanie 27. júna 2008 bez prerokovania so sťažovateľkou. Sťažovateľka k 7. augustu 2008, teda vyše mesiac po podaní odvolania vedľajším   účastníkom,   nedala   súhlas   vedľajšiemu   účastníkovi   k podaniu   odvolania. Sťažovateľka zároveň uviedla, že svoje stanovisko k odvolaniu vedľajšieho účastníka zašle dodatočne   priamo   krajskému   súdu   avšak   svoje   vyjadrenie   k odvolaniu   vedľajšieho účastníka krajskému súdu nepredložila ani dodatočne, a to napriek tomu, že krajský súd rozhodol o odvolaní rozsudkom z 9. februára 2010, teda až po roku a pol od jej posledného vyjadrenia k odvolaniu. Z dôvodu, že sťažovateľka neudelila výslovný súhlas s odvolaním podaným vedľajším účastníkom, krajský súd dospel k záveru, že vedľajší účastník nebol oprávnený podať odvolanie. Sťažovateľka prejavila názor, že krajský súd zrejme odmietol odvolanie z toho dôvodu, že sa pri posudzovaní jeho prípustnosti neriadil platnou právnou úpravou, ale vychádzal z ustanovenia § 201 OSP v znení platnom do 31. augusta 2003, teda pred   zmenou   vykonanou   zákonom   č.   353/2003   Z.   z.   Ustanovenie   §   201   OSP   v znení platnom do 31. augusta 2003 totiž oprávňovalo na podanie odvolania iba účastníka konania. Z odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   je   však   nepochybne   zrejmé,   že   krajský   súd postupoval   v súlade   s Občianskym   súdnym   poriadkom   ako   relevantným   právnym predpisom v aktuálnom znení a k odmietnutiu odvolania vedľajšieho účastníka došlo práve z toho   dôvodu,   že   sťažovateľka   neudelila   výslovný   súhlas   s odvolaním   vedľajšieho účastníka. Pokiaľ mala sťažovateľka skutočne záujem na prerokovaní odvolania vedľajšieho účastníka, nič jej nebránilo, aby svoju vôľu takto prejavila. Ústavný súd dospel k názoru, že sťažovateľka   sama   zapríčinila   to,   že   krajský   súd   jej   nečinnosť   vyložil   ako   nesúhlas s odvolaním   podaným   vedľajším   účastníkom.   Krajský   súd   preto   vzhľadom   na   absenciu aktívneho vyjadrenia vôle sťažovateľky ako účastníčky konania dospel k záveru, že vedľajší účastník   nebol   oprávneným   subjektom   na   podanie   odvolania,   a odvolanie   vedľajšieho účastníka odmietol ako podané niekým, kto na odvolanie nebol oprávnený [§ 218 ods. 1 písm.   b)   OSP].   Ústavný   súd   považuje   rozsudok   krajského   súdu   v časti   posúdenia oprávnenosti   odvolania   vedľajšieho   účastníka za   náležite   odôvodnený;   krajský   súd dostatočne   a zrozumiteľne   odôvodnil,   prečo   odvolanie   vedľajšieho   účastníka   odmietol. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci správne interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne akceptovateľné.

8.   Ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   svojej   právomoci   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom môže sa stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Ústavný   súd   považuje   postup   krajského   súdu   pri   preskúmavaní   rozhodnutia okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

9.   Sťažovateľka   však   vyčíta   krajskému   súdu   ako   pochybenie   v ústavnoprávnom zmysle tiež to, že na prerokovanie odvolania nenariadil pojednávanie. Podľa sťažovateľky z dôvodu, že odvolacie konanie sa začalo podaním odvolania (vedľajší účastník doručil svoje odvolanie okresnému súdu 30. júna 2008) pred novelou Občianskeho súdneho poriadku vykonanou zákonom č. 384/2008 Z. z. s účinnosťou od 15. októbra 2008 mal krajský   súd   na   prerokovanie   odvolania   nariadiť   pojednávanie   napriek   tomu,   že o odvolaní rozhodol rozsudkom z 9. februára 2010. Sťažovateľka argumentovala tak, že § 214 ods. 1 OSP v znení pred uvedenou novelou Občianskeho súdneho poriadku ukladal krajskému súdu ako súdu odvolaciemu nariadiť na prerokovanie odvolania pojednávanie. Ústavný súd uvádza, že krajskému súdu postup pri prerokovaní odvolania ukladal § 372p ods. 1 OSP upravujúci prechodné ustanovenie k úpravám Občianskeho súdneho poriadku účinným od 15. októbra 2008, podľa ktorého sa na konania začaté pred 15. októbrom 2008 použijú   predpisy   účinné od   15.   októbra   2008,   ak nie je ďalej   ustanovené inak. Postup krajského súdu je navyše v súlade so stanoviskom občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. apríla 2010 pod sp. zn. Cpj 7/2010 k zjednoteniu výkladu už uvedeného § 372p ods. 1 OSP, podľa ktorého sa ustanovenie § 214 OSP v znení účinnom od 15. októbra 2008 použije aj na odvolacie konania, ktoré začali podaním odvolania pred 15. októbrom 2008.

10. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie všeobecného   súdu,   ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej úpravy,   v   zásade   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv   a   slobôd   (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97)

Ústavný súd sa plne stotožňuje s postupom krajského súdu pri prerokovaní odvolania a uvádza,   že   uvedeným   postupom   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

11. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom sťažnosti, ako aj jej prílohami nezistil v rozsudku   krajského   súdu   z 9.   februára   2010   a ani   v jeho   postupe,   ktorý   rozsudku predchádzal, možnosť namietaného porušenia označených práv sťažovateľky. Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená v celom rozsahu. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých namietala, prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno považovať   tú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

12. Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

13. Odhliadnuc od uvedeného ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka sama nepodala odvolanie proti rozsudku okresného súdu z 21. mája 2008. Sťažovateľka v sťažnosti   odôvodňuje   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu, ktorý odmietol odvolanie vedľajšieho účastníka. Porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vidí sťažovateľka v tom, že krajský súd na prerokovanie odvolania, ktoré však podal iba žalobca a vedľajší   účastník,   nenariadil   pojednávanie.   Sťažovateľka   ani   v priebehu   konania   na krajskom súde nevyjadrila výslovný súhlas s odvolaním podaným vedľajším účastníkom. Základným predpokladom na rozhodovanie o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je, aby sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv alebo slobôd. Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažovateľka nenamietala porušenie svojich základných práv a slobôd, ale vedľajšieho účastníka konania.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že domáhať sa ochrany základných   práv   na   ústavnom   súde   môže   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   jedine v záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06).

Ďalším dôvodom na odmietnutie sťažnosti   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde je aj okolnosť, že sťažnosť bola podaná niekým zjavne neoprávneným.

14. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde odmietol v celom rozsahu ako zjavne neopodstatnenú. Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa   nezaoberal   ďalšími   návrhmi   sťažovateľky   (zákaz   krajskému   súdu   pokračovať v porušovaní práv sťažovateľky, zrušenie rozsudku krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania a návrh na dočasné opatrenie), keďže tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 30. septembra 2010