znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 350/09-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   novembra   2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., a. s., Ž., zastúpenej advokátom Mgr. P. L., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 238/2007 z 25. februára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti T., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2009 doručená   sťažnosť   spoločnosti   T.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 4 Cdo 238/2007 z 25. februára 2009.

2. Sťažovateľka uviedla, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí vyslovil odlišný právny   názor,   než   vo   svojich   dvoch   predchádzajúcich   rozhodnutiach   o   tejto   veci, a to že „poradie tam uvedených oprávnených osôb v § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 403/1990 Zb. sa aplikuje len vtedy, ak reštitučný nárok na vydanie veci uplatní včas viacero do úvahy prichádzajúcich   oprávnených   osôb.   Nečinnosť   osoby   vo   vyššom   poradí   otvára   cestu pre uplatnenie nároku osobám v nižšom poradí, lebo aj tieto zákon zaraďuje do okruhu osôb, ktorých sa zmiernenie majetkových krívd týka“, čím sa odklonil od princípu právnej istoty, na ktorom je založený právny štát, ktorého napĺňanie v rámci výkonu súdnictva predstavuje   predvídateľnosť   rozhodnutí,   a   tým   poskytovanie   ochrany   právu   na   súdnu a inú právnu ochranu.

3. Procesným   dôsledkom   zmeny   právneho   názoru   najvyššieho   súdu,   čo   sa   týka identickej   právnej   otázky,   sa   sťažovateľka   stala   osobou   neúspešnou   pri   bránení   svojho vlastníckeho práva voči osobe oprávnenej (navrhovateľky v súdnom konaní), ktorá toto postavenie získala na základe súdneho rozhodnutia v inom konaní, ktoré nemohla nijako ovplyvniť, čím jej bolo znemožnené úspešne brániť svoje práva v ďalšom konaní.

4. Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   žiadala   vydať   nález,   ktorým ústavný súd vysloví porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu z 25. februára 2009, toto rozhodnutie zruší, vec vráti najvyššiemu   súdu   na   ďalšie   konanie   a   zaviaže   najvyšší   súd   zaplatiť   jej   náhradu   trov konania.

5. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie a rešpektovanie   ústavy   všetkými   orgánmi   verejnej   moci   vrátane   všeobecných   súdov. Dodržiavanie   ústavy   orgánmi   verejnej   moci   však   nemožno   vzťahovať   len   na   strohé rešpektovanie   jej   jednotlivých   článkov.   Generálna   interpretačná   a   realizačná   klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy).Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

7. Pokiaľ   ide   o   medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje, že mu neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom a ani ochrancom   zákonnosti.   Súdna   moc   je   v   Slovenskej   republike   rozdelená   medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva   oddiely   –   prvý   upravuje   ústavné   súdnictvo   a   druhý   všeobecné   súdnictvo). K organizácii   súdnej   moci ústavný súd   okrem   iného   uviedol,   že   ide   o   dva   samostatné, navzájom   jeden   od   druhého   nezávislé,   procesne   uzavreté   systémy   výkonu   súdnictva, pre každý z nich s osobitne vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou (II. ÚS 1/95).

Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný   súd   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako „pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie   sú   arbitrárne   alebo   svojvoľné   s   priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

8. Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval sťažnosťou namietané uznesenie najvyššieho súdu, ktorým malo dôjsť k zásahu do základného práva sťažovateľky, a dospel k záveru,   že   posúdenie   namietanej   právnej   otázky   najvyšším   súdom   takéto   nedostatky nevykazuje (mutatis mutandis IV. ÚS 222/04).

9. Právny názor najvyššieho súdu, že z citovaného zákonného ustanovenia § 3 ods. 2 zákona   č. 403/1990   Zb.   o   zmiernení   následkov   niektorých   majetkových   krívd v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 403/1990 Zb.“) vyplýva len to (obdobne ako je   to   v   prípade   zákona   č.   87/1991   Zb.   o   mimosúdnych   rehabilitáciách   v   znení neskorších predpisov), že ak pôvodný vlastník zomrel alebo ak bol vyhlásený za mŕtveho, ďalšími oprávnenými osobami sú všetky osoby tam uvedené, je správny. Ich zaradenie do skupín neznamená, že ak existujú osoby v prednejšom poradí, nemôžu nárok na vydanie veci úspešne uplatniť osoby uvedené v neskoršom poradí. Pre vydanie predmetu reštitúcie je totiž potrebné, aby oprávnená osoba urobila písomnú výzvu smerujúcu voči povinnej osobe   v   zákonom   ustanovenej   lehote.   Ak   tak   neurobí,   resp.   urobí,   ale   po   zákonom ustanovenej lehote, jej nárok zaniká (§ 19 ods. 1 zákona č. 403/1990 Zb.). Pre prípad, ak by nárok   na   vydanie   veci   neuplatnili   osoby   uvedené   v   prednejšom   poradí,   zákon č. 403/1990 Zb. je preto potrebné vykladať tak, že poradie tam uvedených oprávnených osôb sa aplikuje len vtedy, ak reštitučný nárok na vydanie veci uplatní riadne a včas viacero do úvahy prichádzajúcich oprávnených osôb. Nečinnosť osoby vo vyššom poradí otvára cestu   na   uplatnenie   nároku   osobám   v   nižšom   poradí,   lebo   aj   tieto   zákon   zaraďuje do okruhu osôb,   ktorých   sa   zmiernenie   majetkových   krívd   týka.   Dovolací   súd   sa   tak v tejto veci stotožnil   s   právnym   názorom   vysloveným   v   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Cdo 15/1997   z   27.   mája   1998.   Uvedený   výklad   právnej   normy,   na   rozdiel od výkladu   zaujatého v   tejto   veci   v   rozsudkoch   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Cdo   34/93 z 29. apríla 1993 a sp. zn. 5 Cdo 115/95 z 24. novembra 1995, bol konformný s dikciou ustanovenia § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 403/1990 Zb. Navyše, zodpovedal aj zmyslu a účelu tohto reštitučného zákona, keďže jeho zámerom nepochybne bolo uspokojenie reštitučných nárokov aj týchto ďalších oprávnených osôb zo strany štátu.

10. Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   reštitúciách   mali   súdy   postupovať   tak, aby nedochádzalo   k   neústretovému   formalistickému   postupu,   ktorým   by   hrozil   vznik prípadnej ďalšej krivdy na úkor oprávnených, a preto, ak nezistil taký výklad ustanovení citovaných v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné   s   označenými   článkami   ústavy,   považoval   sťažnosť   za   neopodstatnenú. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli najvyššieho   súdu   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor najvyššieho súdu svojim vlastným. Preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

11. Na   základe   uvedených   skutočností   bolo   potom   už   bez   právneho   významu rozhodovať o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2009