znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 350/08-71

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   septembra   2010 v senáte   zloženom   z predsedu   Milana   Ľalíka   a   sudcov   Marianny   Mochnáčovej   a Petra Brňáka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   spoločnosti   S.,   a.   s.,   P.,   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou B., s. r. o., N., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. J. B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9 Co 218/07 zo 4. marca 2008 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo spoločnosti S., a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a právo   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9 Co 218/07 zo 4. marca 2008   p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) I. ÚS 350/08-31 z 30. októbra 2008 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť spoločnosti S., a. s. (ďalej len,,sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len,,listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“)   rozsudkom Krajského súdu   v Trnave (ďalej len,,krajský súd“)   sp. zn. 9 Co 218/07 zo 4. marca 2008 (ďalej len,,rozsudok krajského súdu“).

2.   Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľka   sa   žalobou   na   Okresnom   súde Piešťany   (ďalej   len  ,,okresný   súd“)   domáhala   určenia   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam,   ako   aj   ich   vypratania.   Sťažovateľka   podala   žalobu   v dôsledku skutočnosti, že z pozície predávajúceho odstúpila podľa § 48 ods. 1 v spojení s § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka od kúpnej zmluvy uzavretej s kupujúcim, ktorý podľa jej tvrdení nezaplatil   riadne   kúpnu   cenu,   a to   ani   na   základe   jej   dodatočnej   výzvy.   Skutočnosti predchádzajúce súdnemu konaniu sťažovateľka zhrnula takto:

«Sťažovateľ ako   predávajúci   uzavrel dňa 7. 8. 1997 so spoločnosťou M., spol. s r. o., v tom čase so sídlom B., IČO:... ako kupujúcim (ďalej len „Kupujúci I.") kúpnu zmluvu   o   prevode   vlastníckeho   práva   k nehnuteľným   veciam   nachádzajúcim   sa v Piešťanoch (ďalej len „Kúpna zmluva I.").

V Kúpnej zmluve I. sa Sťažovateľ a Kupujúci I. dohodli na postupnom splácaní celkovej kúpnej ceny 5.000.000,- Sk, a to tak, že Kupujúci I. zaplatí Sťažovateľovi peňažnú čiastku 2.000.000,- Sk pred podpísaním Kúpnej zmluvy I. a zvyšok (3.000.000,- Sk) sa Kupujúci   I.   zaviazal   zaplatiť   v 3   splátkach:   do   15.   12.   1997   sumu   1.000.000,-   Sk,   do 15. 4. 1998 sumu 1.000.000,- Sk a do 15. 8. 1998 taktiež sumu 1.000.000,- Sk. Rozhodnutie Okresného   úradu   v   Piešťanoch   č.   V   2357/97   o   povolení   vkladu   vlastníckeho   práva k Nehnuteľnostiam v prospech Kupujúceho I. nadobudlo právoplatnosť dňa 10. 9. 1997. Kupujúci   I.   neskôr   previedol   Nehnuteľnosti   kúpnou   zmluvou   uzavretou   dňa 27. 10. 1998 na spoločnosť P., a. s., v tom čase so sídlom B., IČO:... (ďalej len „Kupujúci II.") (ďalej len „Kúpna zmluva II."), aby sa vyhol svojej povinnosti zaplatiť Sťažovateľovi dohodnutú   kúpnu   cenu   za   Nehnuteľnosti.   Okresný   úrad   v   Piešťanoch   povolil   vklad vlastníckeho práva k Nehnuteľnostiam v prospech Kupujúceho II. pod č. V...

Kupujúci   I.   zaplatil   Sťažovateľovi   riadne   a   včas   (do   15.   12.   1997)   iba   prvú dohodnutú splátku 1.000.000,- Sk. Listom zo dňa 5. 8. 1999 pod č.... Sťažovateľ vyzval Kupujúceho I. na splnenie dlhu z Kúpnej zmluvy I. spočívajúceho v nezaplatenom zvyšku kúpnej ceny v sume 2.000.000,- Sk. Sťažovateľ poskytol Kupujúcemu I. lehotu 10 dní na splnenie dlhu pod hrozbou odstúpenia od Kúpnej zmluvy I., Kupujúci I. poskytnutú lehotu nerešpektoval, zo svojho dlhu splnil len 200.000,- Sk a preto Sťažovateľ využil svoje právo podľa § 48 ods. 1 v spojení s § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka a odoslal Kupujúcemu I. list č. 2035/99 datovaný dňa 8. 9. 1999, ktorého obsahom bol jednostranný právny úkon Sťažovateľa smerujúci k odstúpeniu od Kúpnej zmluvy I.

Sťažovateľ obdržal od Kupujúceho I. písomné oznámenie datované dňa 27.9.1999, v ktorom   Kupujúci   I.   oznamuje,   že   pokladá   svoj   záväzok   voči   Sťažovateľovi   za vysporiadaný, a to z toho dôvodu, že dňa 24.   9. 1999 spoločnosť M., s. r. o. zaplatila Sťažovateľovi sumu 1.800.000,- Sk. Táto suma sa svojou hodnotou zhodovala s hodnotou nedoplatku na kúpnej cene, ktorý Sťažovateľovi dlhoval Kupujúci I.»

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 11 C 145/99 zo 16. apríla 2002 žalobu zamietol z dôvodu, že odstúpenie od zmluvy sa nemôže negatívne dotknúť subjektov, ktoré neboli jej účastníkmi,   a pred   ochranou   práv   sťažovateľky   uprednostnil   potrebu   ochrany   práv dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľností (kupujúceho II). Na odvolanie sťažovateľky krajský súd uznesením sp. zn. 9 Co 292/02 z 22. októbra 2002 rozsudok okresného súdu zrušil   a vrátil   mu   vec   na   ďalšie   konanie   s tým,   že   prvostupňový   súd   sa   nedostatočne vysporiadal s otázkou, či došlo k platnému odstúpeniu od zmluvy (pretože nie je jasné, kto za kupujúceho I prevzal zásielku obsahujúcu odstupujúci prejav vôle), a ak áno, či sa tak stalo v premlčacej dobe.  

4.   V ďalšom   konaní   sťažovateľka   rozšírila   žalobu   aj   na   nového   vlastníka nehnuteľností, ktorý tieto nadobudol v roku 2002. Riadiac sa právnym názorom krajského súdu sťažovateľka predložila okresnému súdu návrhy na doplnenie dokazovania v súvislosti s preukázaním,   že   odstupujúci   prejav   vôle   bol   kupujúcemu   I   doručený   (znalecké dokazovanie   z odboru   písmoznalectva   na   preukázanie   totožnosti   podpisu   na   doručenke, výsluch konateľky kupujúceho I, výsluch generálneho riaditeľa sťažovateľky, zisťovanie na S.,   a.   s.).   Okresný   súd   vykonal   zisťovanie   na S.,   a.   s.   a predvolal   na   pojednávanie 15. marca 2007 konateľku kupujúceho I, pričom predvolanie jej doručené nebolo a súdu sa nepodarilo   zistiť   výsledok   doručovania.   V ten   istý   deň   okresný   súd   žalobu   rozsudkom zamietol   a uviedol,   že: ,,...   žalobca   si   nesplnil   povinnosť   predložiť   jediný   dôkaz preukazujúci   účinné   a   platné   doručenie   odstúpenia   od   zmluvy,   pričom   bolo   potrebné predložiť   originály   kľúčových   listinných   dôkazov   a   navrhovateľ   neuniesol   dôkazné bremeno,   keď   nepredložil   originály   doručeniek,   aby   sa   súd   mohol   zaoberať   na   to nadväzujúcou otázkou, či pani O.   v období doručovania túto zásielku prevzala a či na návratke doručenky je jej vlastnoručný podpis“. Okresný súd ďalej zaujal stanovisko, že netrval na výsluchu Ing. D. O. (konateľky kupujúceho I), pretože „navrhovateľ nepredložil originály doručeniek, ktoré bolo potrebné porovnať, resp. porovnať na nich podpisy, aby sa tak   mohla   pani   Ing.   O.   vyjadriť   k   pravosti   jej   podpisu“. Okresný   súd   uzavrel,   že „prostredníctvom   dokazovania   sa   nepodarilo   zistiť,   či   naozaj   došlo   k   doručeniu   tohto odstúpenia a ďalšie dokazovanie by prispelo k zbytočným prieťahom v konaní“.

5.   Na   odvolanie   sťažovateľky   o veci   rozhodoval   krajský   súd,   ktorý   rozsudkom napadnutým v tomto konaní na ústavnom súde rozsudok okresného súdu v celom rozsahu potvrdil. Z opatrnosti podala sťažovateľka proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu dovolanie, ktorého prípustnosť založila na § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj,,OSP“), teda na tvrdenom odňatí možnosti konať pred súdom, keďže napriek jej vôli ,,dokázať   v konaní   účinnosť   odstúpenia   od   Kúpnej   zmluvy   I.,   súdy   jej   unesenie dôkazného bremena odmietnutím vykonania navrhovaných dôkazov odopreli“. Po podaní sťažnosti sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu informovala ústavný súd, že Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5 Cdo 130/08 zo 4. augusta 2008 jej dovolanie odmietol. Sťažovateľka využila aj možnosť podať generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky podnet na podanie mimoriadneho dovolania, ktorý však bol odložený.

6. Na preukázanie zásahu do označených práv sťažovateľka uviedla: (i)  ,,Postup   okresného   súdu   a krajského   súdu   bol   neústavný,   pretože   si   vytvorili nezákonnú klasifikáciu dôkazov a ústavne nekonformným spôsobom interpretovali § 120 ods.   1   O.   s.   p.   a účinky   tejto   interpretácie   zasiahli   do   jej   práv.“ V tomto   smere sťažovateľka vytýka všeobecným súdom, že odmietli jej návrhy na doplnenie dokazovania a následne konštatovali neunesenie jej dôkazného bremena.

(ii)   „Všeobecné   súdy   zredukovali   otázku   odstúpenia   od   Kúpnej   zmluvy   I.   na skúmanie podpisov na fotokópiách doručeniek predložených zo strany Sťažovateľa a tým vyňali otázky doručovania prejavu vôle Sťažovateľa o odstúpení od Kúpnej zmluvy I. spod režimu občianskeho hmotného práva a podradili ich pod režim občianskeho procesného práva.“ Sťažovateľka poukazuje na to, že podľa § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka je odstúpenie od zmluvy ako jednostranný právny úkon účinný, keď dôjde do dispozičnej sféry   adresáta,   teda   keď   tento   mal   možnosť   sa   s ním   oboznámiť,   pričom   v prípade právnických osôb sa musí dostať do dispozičnej sféry jej štatutárnych orgánov. Ďalej tvrdí, že keďže objektívne neboli k dispozícii originály doručeniek (tvrdiac, že boli neznámou osobou v neznámom čase odcudzené), súdy mali na preukázanie účinkov odstúpenia od zmluvy   vykonať   ňou   navrhované   dokazovanie   výsluchom   svedkov   a takto   vykonané dokazovanie následne vyhodnotiť.

(iii)  ,,Všeobecné   súdy   aplikovali   Občiansky   súdny   poriadok   svojvoľne,   keď v neprospech Sťažovateľa neprípustne zúžili zákonný rozsah okruhu možných dôkazných prostriedkov, čím zásadným spôsobom popreli účel a význam §125 O. s. p.“ V rámci tejto časti   sťažnostnej   argumentácie   sťažovateľka   tvrdí,   že   všeobecné   súdy   autoritatívne a svojvoľne   zúžili   diapazón   dôkazných   prostriedkov,   ktoré   mala v zmysle   Občianskeho súdneho poriadku k dispozícii, a rozhodli sa, že vyhodnotia len tie dôkazy, ktoré ony samy považovali   za   kľúčové,   kým   ostatné   označili   za   nadbytočné   a spôsobujúce   prieťahy v konaní.

(iv)   „Všeobecné   súdy   v   namietanom   súdnom   konaní   nezabezpečili   v   zákonom požadovanej   kvalite   procesné   záruky   ochrany   základného   práva   na   súdnu   ochranu a základného práva na spravodlivé súdne konanie, najmä princíp právnej istoty, princíp nestrannosti a objektivity postupu konajúceho súdu a princíp rovnosti zbraní.“ Nad rámec uvedeného sťažovateľka vytýka krajskému súdu, že v zrušujúcom uznesení z 22. októbra 2002   umelo   vytvoril   z medzi   účastníkmi   konania   nespornej   okolnosti   spornú   okolnosť, vyslovil   svoj   právny   názor,   kam   sa   má   dokazovanie   uberať,   čím   súčasne   nezákonne poskytol právnu radu účastníkom konania na žalovanej strane. Následne však sťažovateľke, ktorá   chcela   preukázať   ňou   tvrdené   skutočnosti,   nebolo   toto   súdmi   umožnené,   z čoho sťažovateľka   vyvodzuje,   že   bol   porušený   princíp   nestrannosti   súdu.   Tvrdí,   že   ak   súdy označili platnosť odstúpenia od zmluvy za spornú otázku (hoci to podľa nej nebola pravda), mali jej   vytvoriť   reálnu, nielen   akademickú   a formálnu možnosť túto   tvrdenú   skutkovú okolnosť preukázať.

7. V petite sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vyslovil, že jej označené práva porušené boli, a aby zrušil rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Žiada priznať aj primerané finančné zadosťučinenie (1 000 000 Sk) a náhradu trov konania.

II.

8. Po   prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie ústavný súd vyzval krajský súd,   aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti a ku vhodnosti ústneho pojednávania. Predsedníčka krajského súdu   vo   vyjadrení   z 8.   decembra   2008   po   rekapitulácii   dôvodov   sťažnosti   a priebehu konania   pred   všeobecnými   súdmi   uviedla,   že   sťažnosť   nepovažuje   za   dôvodnú. K podstatným sťažnostným námietkam uviedla: „Skutočnosť, či odstúpenie od zmluvy bolo doručené odporcovi v I. rade sa v konaní stalo sporným... a išlo o otázku, ktorá musela byť vyriešená,   pretože   len   v prípade,   ak   odstúpenie   od   zmluvy   došlo   do   dispozičnej   sféry odporcu v I. rade nadobudlo účinnosť. Účastníci konania boli poučení podľa § 120 ods. 1 O. s. p., navrhovateľ nepreukázal dôkaz, ktorým by presvedčil súd o tom, že odstúpenie od zmluvy doručil odporcovi v I. rade. Išlo o dôkaz, ktorý mohol predložiť len navrhovateľ, pretože dôkaz o opaku (nedoručenie odstúpenia od zmluvy) nemohol predložiť odporca. Nevykonanie   dôkazov   navrhnutých   účastníkom   (výsluchy   navrhovaných   svedkov)   nie   je postupom,   ktorým   by   súd   odňal   účastníkovi   možnosť   konať   pred   súdom.   Z obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy   ústavná   povinnosť   vykonať   všetky   dôkazy,   ktoré   označil   účastník   konania (I. ÚS 75/96). Preto nepovažujeme sťažnosť za dôvodnú, nesúhlasíme s porušením práva na súdnu ochranu a návrh na finančné odškodnenie je neodôvodnený čo do základu a čo do výšky, preto ho navrhujeme zamietnuť.“

Súčasne uviedla, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.

9. Pred rozhodnutím o sťažnosti ústavný súd túto zaslal na vyjadrenie aj aktuálnemu vlastníkovi   predmetných   nehnuteľností   spoločnosti   J.,   a.   s.,   B.   (žalovanému   vo 4.   rade v súdnom konaní). Tento vo vyjadrení z 11. marca 2009 uviedol, že sťažnosť nepovažuje za dôvodnú, a navrhol, aby ju ústavný súd zamietol ako zjavne neopodstatnenú. Taktiež sa podrobne   vyjadril   k jednotlivým   sťažnostným   dôvodom   a konštatoval   absenciu ústavnoprávnej relevancie sťažnosti.

10.   Keďže   na   výzvu   ústavného   súdu   aj   sťažovateľka   prostredníctvom   právneho zástupcu listom z 28. januára 2009 oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní, a ústavný súd dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, boli splnené podmienky na upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a sťažnosť bola prerokovaná na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu.

11. Po podrobnom posúdení sťažnosti, rozsudku krajského súdu, obsahu vyžiadaného súdneho spisu a vyjadrení k sťažnosti dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná.

III.

12. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Je   teda   garantom   ústavnosti   a súdnym   orgánom,   ktorý   je povinný   chrániť dodržiavanie a rešpektovanie   ústavy   všetkými   orgánmi   verejnej   moci   vrátane   všeobecných   súdov. Dodržiavanie   ústavy   orgánmi   verejnej   moci   však   nemožno   vzťahovať   len   na   strohé rešpektovanie   jej   jednotlivých   článkov.   Generálna   interpretačná   a realizačná   klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavou ako základným zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad.

13.   Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Analogický obsah práva na súdnu ochranu ustanovuje aj čl. 36 ods. 1 listiny.

Okrem   porušenia   ústavného   práva   na   súdnu   ochranu   sťažovateľka   namieta   aj porušenia svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v zmysle ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

15.   Pokiaľ   ide   o medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   mu neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy   a ústavný   súd,   čo   vyplýva   aj   z vnútornej   štruktúry   ústavy   (siedma   hlava   má   dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   ústavný   súd   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti   pre   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

16. Podstata sťažnostných námietok sťažovateľky vo vzťahu k rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu spočíva v tvrdeniach, že konajúce všeobecné súdy   ústavne   nekonformne   vykladali   a aplikovali   ustanovenie   §   120   ods.   1   OSP,   keď nevykonali   sťažovateľkou   navrhované   dôkazy   (ktoré   boli   podľa   jej   názoru   spôsobilé privodiť jej úspech v spore o určenie vlastníckeho práva a vypratanie nehnuteľností) a bez ich vykonania a následného vyhodnotenia konštatovali neunesenie jej dôkazného bremena. Od toho sa odvíja v podstate celá sťažnostná argumentácia, ktorú sťažovateľka následne precizuje   poukazom   na   neprípustnú   redukciu   okruhu   možných   dôkazov   smerujúcich k preukázaniu účinkov odstúpenia od zmluvy a porušenie procesných záruk spravodlivého procesu.  

17. Pre účely posúdenia ústavno-právnej intenzity sťažnostných námietok sa ústavný súd   oboznámil   s   konaním   a   rozhodnutiami   všeobecných   súdov.   Okresný   súd v rozsudku, ktorým žalobu zamietol, v relevantnej časti odôvodnenia uviedol:

„Odporcovia v konaní namietali platnosť odstúpenia navrhovateľa od kúpnej zmluvy dôvodiac, že písomná zásielka bola v rozhodnom čase evidentne zasielaná na adresu, ktorá nekorešpondovala v oficiálnej adrese sídla spoločnosti odporcu I. a za účelom odstránenia akýchkoľvek možných rozporov a nezrovnalostí vo veci doručovania tohto odstúpenia trvali na tom, aby navrhovateľ predložil originály doručeniek za účelom verifikácie a identifikácie podpisov za prijímateľa zásielok...

Okrem toho nie je zrejmé, kto za odporcu I. zásielku prevzal, kto to podpísal a kto a kedy tam dopísal, že išlo o majiteľa firmy, čo sa mu taktiež zdalo neobvyklé. Mala tam byť uvedená pečiatka a následne podpis. Je potrebné prihliadnuť i na tú skutočnosť, že v čase doručovania odstúpenia navrhovateľa od kúpnej zmluvy odporca I. už nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností, na čo poukázal i právny zástupca odporcu I. a III. Odporcovia zhodne navrhli, aby sa súd primárne zaoberal tým, kto odstúpenie od kúpnej zmluvy prevzal a aby navrhovateľ predložil originál doručenky a poštovej knihy z dôvodu, že z predloženej kópie je evidentné, že dodatočne došlo k nejakým zmenám a tieto zmeny možno preukázať len predložením originálu...

Súdu sa dopytom na S., a. s. B. nepodarilo zistiť, kto si dňa 16. 9. 1999 zásielku expedovanú pod podacím č.... na... v B. prevzal, keď podľa oznámenia s. podľa čl. 8 ods. 4 poštových podmienok pošta uchováva doklady a údaje o zásielkach 3 roky odo dňa vybratia zásielky ak ide o podacie doklady alebo 3 roky odo dňa dodania ak ide o dodacie doklady. Nakoľko bola uvedená zásielka dodaná ešte pred obdobím archivácie, nebolo možné ju v prevádzkových dokladoch vyhľadať. Vzhľadom na uvedenú informáciu zo strany S., a. s. B., súd   ďalší   navrhnutý   dôkaz   zisťovaním   mena   a   priezviska   poštovej   doručovateľky   ako nadbytočný   nevykonal.   Súdu   sa   nepodarilo   vypočuť   Ing.   D.   O.,   keďže   si   predvolanie v odbernej lehote neprevzala, avšak na jej výsluchu súd ďalej netrval s ohľadom na tú okolnosť, že v konaní navrhovateľ nepredložil originály doručeniek, ktoré bolo potrebné porovnať, resp. porovnať na nich podpisy, aby sa tak mohla pani Ing. O. vyjadriť k pravosti jej podpisu. Nepredložením originálov doručeniek potom nemá význam ani dokazovanie formou grafologickej analýzy pravosti podpisu p. O. na predmetných doručenkách. Výsluch svedka Ing. D., bývalého riaditeľa navrhovateľa, súd taktiež nevykonal, nakoľko sa takýto dôkaz   javil   nadbytočným,   keď   v   konaní   bolo   potrebné   predložiť   originály   kľúčových listinných   dôkazov,   pričom   nebolo   súdu   vysvetlené   aké   objektívne   príčiny   bránili   ich predloženiu a nebolo ani vysvetlené prečo sa práve Ing. D. má vyjadriť k týmto príčinám, keďže podľa názoru súdu nestačí len konštatovanie, že v rozhodnom čase bývalý riaditeľ navrhovateľa Ing. D. s originálmi doručeniek operoval. V tejto súvislosti sa súd pripája i k vyslovenému   názoru   právneho   zástupcu   odporcu   IV.   na   pojednávaní   konanom   dňa 15. 3. 2007 súvisiaceho s tým, že zo strany navrhovateľa dochádzalo po dobu siedmych rokov k spochybňovaniu vlastníctva odporcov a nesplnil si povinnosť predložiť jediný dôkaz preukazujúci účinné a platné doručenie odstúpenia od zmluvy, pričom ďalšie dokazovanie by tak prispelo k ďalším zbytočným prieťahom v konaní. S poukazom na uvedené, ako aj na vyslovený názor odvolacieho súdu v súvislosti s potrebou zisťovania, či bolo odstúpenie navrhovateľa od kúpnej zmluvy odporcovi I. doručené je možné konštatovať, že sa súdu prostredníctvom   dokazovania   nepodarilo   zistiť,   či   naozaj   došlo   k   doručeniu   tohto odstúpenia, keďže navrhovateľ v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, keď nepredložil originály doručeniek, aby sa tak súd mohol zaoberať na to nadväzujúcou otázkou, či pani O.   v   období   doručovania   túto   zásielku   prevzala   a   či   na   návratke   doručenky   je   jej vlastnoručný podpis. Nebolo v konaní rozhodujúce zisťovať, kto zásielku prevzal, ale či sa táto dostala do dispozície odporcu I. ( § 45 ods. 1 Obč. zák.), avšak fotokópie doručeniek sa nepovažujú za hodnoverný dôkaz a preto pri rozhodovaní z nich súd nemohol vychádzať... Podľa   ust.   §   120   ods.   1   O.   s.   p.   je   povinnosťou   navrhovateľa   preukázať   svoje tvrdenia.   Procesný   dôsledok   spojený   s   dôkaznou   povinnosťou   môže   mať   za   následok neunesenie   dôkazného   bremena.   V   predmetnom   konaní   bolo   povinnosťou   navrhovateľa preukázať,   či   došlo   k   platnému   odstúpeniu   od   kúpnej   zmluvy   majúceho   vplyv   na   jej existenciu. Navrhovateľ síce predložil súdu listinu preukazujúcu jeho odstúpenie od kúpnej zmluvy, predložil i návratku doručenky preukazujúcej doručenie tohto odstúpenia, avšak listiny boli predložené   len   v   kópiách.   Navrhovateľ tak v konaní neuniesol dôkazné bremeno podľa ust. § 120 ods. 1 O. s. p. a nepreukázal, že došlo k platnému a účinnému odstúpeniu od kúpnej zmluvy. Z uvedeného dôvodu súd návrh na určenie vlastníckeho práva navrhovateľa   zamietol,   keďže   práve   otázku   platnosti   alebo   neplatnosti   odstúpenia   od zmluvy bolo potrebné v konaní ako prvoradú vyriešiť. Z uvedeného dôvodu sa súd ďalšími skutočnosťami   ohľadom   zaplatenia   alebo   nezaplatenia celej kúpnej ceny odporcom I. nezaoberal.“

18. Z odôvodnenia potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento po opise   dôvodov   rozsudku   okresného   súdu,   dôvodov   odvolania   a obsahu   vyjadrení žalovaných na vlastné odôvodnenie rozsudku uviedol:

,,Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie bolo   podané   včas   (§   204   ods.   1   O.   s.   p.),   oprávnenou   osobou   -   účastníkom   konania (§ 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému bol tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a 202 O. s. p.), preskúmal vec podľa ustan. § 212 ods. 1 a 2 O. s. p., posúdil v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, prejednal na pojednávaní nariadenom podľa ustan.   § 214 ods. 1 O.   s. p.,   na ktorom vypočul právnych zástupcov účastníkov konania, a dospel k záveru, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Dokazovanie   je   častou   občianskeho   súdneho   konania,   v   ktorej   si   súd   vytvára poznatky,   potrebné   na   rozhodnutie   vo   veci.   Účastníci   konania   majú   procesnú   dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena.

Navrhovanie   dôkazov   má   priamu   spojitosť   s povinnosťou   tvrdenia   (§   79   ods.   1 a § 101   ods.   1   O.   s.   p.).   Dôkaznú   povinnosť   môže   účastník   plniť   od   začiatku   konania, v návrhu   na   začatie   konania,   vo   vyjadrení   k   nemu,   mimo   týchto   procesných   úkonov,   v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia rozhodnutia vo veci   samej.   Cieľom   dôkaznej   povinnosti   je   unesenie   dôkazného   bremena   v   rozsahu,   v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom   postavení   než   je   účastník,   ktorý   nesplnil   alebo   nedostatočne   splnil   svoju dôkaznú povinnosť.

V   preskúmavanom   prípade   navrhovateľ   neuniesol   dôkazné   bremeno   a   bremeno tvrdenia, keď nepreukázal, že odstúpenie od kúpnej zmluvy doručil odporcovi v 1. rade, neposkytol žiadne dôkazy na podporu svojich tvrdení, najmä nepredložil originál doručenky o doručení odstúpenia od zmluvy, ako aj originál listu o odstúpení od zmluvy. Tieto dôkazy sú založené v spise len v kópií.

Za   dôkaz   môžu   slúžiť   všetky   prostriedky,   ktorými   možno   zistiť   stav   veci,   najmä výsluch   svedkov,   znalecký   posudok,   správy   a   vyjadrenia   orgánov,   fyzických   osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd {§ 125 O. s. p.).

Ťažisko dokazovania listinami spočíva v dôkazoch listinami, z ktorých väčšina má charakter verejnej listiny, prípadne aj listinami súkromnými.

Podľa ustanovenia § 129 ods. 1 O. s. p. možno vykonať dokazovanie aj listinami (súkromnými alebo verejnými) tak, že ich predseda senátu pri pojednávaní prečíta, alebo oznámi ich obsah.

Listiny vydané súdmi Slovenskej republiky alebo inými štátnymi orgánmi v medziach ich   právomoci,   ako   aj   listiny,   ktoré   sú   osobitnými   predpismi   vyhlásené   za   verejné, potvrdzujú, že ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu, ktorý listinu vydal, a ak nie je dokázaný opak, i pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje   (§ 134 O. s. p.). Pre účely občianskeho súdneho konania za listinu považujeme iba písomný prejav v určitej   jazykovej   forme,   spôsobilý   na   vykonanie   dôkazu   spôsobom   predpokladaným ustanovením § 129 ods. 1. Za verejné listiny označujeme listiny vydané súdmi alebo inými štátnymi orgánmi v rámci ich právomoci, alebo listiny osobitnými predpismi vyhlásené za verejné.   Verejná listina potvrdzuje,   že ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu, ktorý listinu vydal, až do tých čias, kým nie je preukázaný opak, ako aj pravdivosť toho, čo je v listine osvedčené alebo potvrdené.

Súdna prax považuje za takúto verejnú listinu aj doručenku, svedčiacu o doručení listiny adresátovi. Doručenka musí byť predložená v origináli, aby mohla byť za takúto verejnú listinu považovaná.

Predseda senátu alebo samosudca môže uložiť tomu, kto má listinu potrebnú na dôkaz, aby ju predložil, alebo ju obstará sám od iného súdu, orgánu alebo právnickej osoby(§ 129 ods. 2 O. s. p.).

Súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi niekoľkokrát, aby predložil súdu doručenku o doručení odstúpenia od zmluvy pre odporcu v 1. rade v origináli. Navrhovateľ napriek týmto opakovaným výzvam, ktoré boli nad mieru povinností súdu prvého stupňa, originál doručenky   nepredložil.   Takto   súd   prvého   stupňa   nemohol   preskúmať,   či   ide   o   verejnú listinu, spĺňajúcu náležitosti, ktorú možno považovať za dôkaz o doručení odstúpenia od kúpnej zmluvy.

Z týchto dôvodov sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvého stupňa a jeho rozhodnutie ako vecne správne podľa ustanovenia § 219 O. s. p. potvrdil.“

IV.

19. Ako vyplýva z obsahu sťažnosti a odôvodnení rozsudkov všeobecných súdov, podstatou   tejto   ústavnoprávnej   veci   je   odlišný   interpretačný   postoj   sťažovateľky a všeobecných súdov k vykonávaniu navrhnutých dôkazov (§ 120 ods. 1 v spojení s § 129 ods. 1 a 2 OSP), okruhu možných dôkazných prostriedkov (§ 125 OSP) a k hodnoteniu vykonaných dôkazov (§ 132 v spojení s § 134 OSP).

Dokazovanie   v občianskom   súdnom   konaní   prebieha   vo   viacerých   fázach;   od navrhnutia   dôkazu,   cez   jeho   zabezpečenie,   vykonanie   a následné   vyhodnotenie.   Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne,   ktorý   z označených   (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo   smerom,   ktorý   z pohľadu   podstaty   prejednávanej   veci   nie   je   relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 OSP).

20. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.   V odôvodnení   rozhodnutia   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky účastníka   konania,   keď   jasne   a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (Garcia Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c.   Francúzsko z 19. februára 1998).   Z práva na spravodlivú   súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne   námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie dôkazov   strán   s   výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

21.   Vychádzajúc   z mantinelov   možných   zásahov   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov   (bod   15   nálezu)   ostalo   v právomoci   ústavného   súdu   posúdiť,   či postupom a rozsudkom krajského súdu nedošlo k zásahu do označených práv sťažovateľky.

22. Ústavný súd v tomto smere konštatuje, že sťažnostným námietkam sťažovateľky nemožno   priznať   ústavnoprávny   význam,   a z tohto   dôvodu   nebolo   na   mieste   ani konštatovanie   o porušení   jej   označených   práv.   Občianske   súdne   konanie   je   tak,   ako   to uviedli všeobecné súdy v odôvodnení svojich rozsudkov, založené nielen na povinnosti tvrdenia,   ale   aj   na   povinnosti   preukázania   tvrdených   skutočností.   Preštudovaním   spisu v právnej veci sťažovateľky ústavný súd zistil, že táto mala v priebehu konania vytvorený relevantný priestor   na preukázanie ňou   tvrdených   skutočností,   pričom   tento   vymedzený priestor ju nestaval v porovnaní so žalovanými do podstatne nevýhodnejšej pozície, čo by indikovalo porušenie princípu rovnosti v konaní. Bolo zákonnou procesnou povinnosťou sťažovateľky preukázať, že k platnému odstúpeniu od zmluvy došlo, pričom bolo na jej uvážení,   aké   dôkazy   k preukázaniu   uvedenej   skutočnosti   súdu   ponúkne.   Sťažovateľka v žalobe, ako aj v ďalšom konaní preukazovala odstúpenie od zmluvy listinou obsahujúcou odstupujúci prejav vôle spolu s doručenkou o jej doručení druhej strane (žalovanému v I.   rade),   všetko   v   kópiách.   Sama   sťažovateľka   teda   v konaní   určila   spôsob   a formu dokazovania ňou tvrdených skutočností. V dôsledku obrany žalovaných, ktorí rozporovali platnosť odstúpenia od zmluvy (jeho doručenie druhej strane), okresný súd sťažovateľke uložil, aby na odstránenie rozporov a identifikáciu osoby, ktorá odstupujúci prejav vôle prevzala, predložila predmetné listiny v originály. Sťažovateľka na pojednávaní 15. júna 2006 o. i. uviedla, že,,v tomto štádiu je jednoznačné stanovisko navrhovateľa a to v tom, že originály doručeniek predkladať súdu nebude“. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že sťažovateľka nekonkretizovala objektívne dôvody, ktoré jej bránili predložiť originály doručeniek.

23. Za týchto okolností okresný súd odmietol ďalšie návrhy na dokazovanie, ktoré predniesla sťažovateľka, s odôvodnením, že kým nie sú k dispozícii originály doručeniek, nemohol nariadiť ani grafologické skúmanie podpisov na nich a netrval ani na výsluchu konateľky žalovaného v I. rade (Ing. O., ktorú sa nepodarilo predvolať), aby sa mohla vyjadriť k pravosti podpisu na origináloch doručeniek. Dôkaz zisťovaním mena a priezviska poštovej doručovateľky považoval súd za nadbytočný pre absenciu archivácie dokladov o doručení   na   S.   a svedka   Ing.   D.   tiež   nepovažoval   za   potrebné   vypočuť,   keďže sťažovateľkou nebolo súdu dostatočne vysvetlené, prečo sa práve táto osoba má vyjadriť k nemožnosti   predloženia   originálov   doručeniek. Podľa   názoru   súdu   nestačí   len konštatovať, že v rozhodnom čase tento s doručenkami operoval. Vykonanie dokazovania originálom   sporných   listín   okresný   súd   požadoval   z dôvodu,   že   žalovaní   v konaní spochybňovali doručenie odstúpenia od zmluvy žalovanému v I. rade a súčasne tvrdili, že na kópiách boli zjavne dodatočne robené nejaké zmeny a tieto zmeny možno preukázať len predložením originálu. V závere okresný súd konštatoval, že v konaní bolo rozhodné, či sa odstupujúci prejav vôle dostal do dispozície žalovaného v I. rade (§ 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka), pričom však fotokópie doručeniek nepovažoval za hodnoverný dôkaz, a preto z nich   pri   rozhodovaní   nemohol   vychádzať.   Sťažovateľkou   tvrdené   vyňatie   otázky doručovania odstupujúceho prejavu vôle z režimu hmotného práva a jeho podradenie pod režim procesného práva (z čoho sťažovateľka vyvodzovala aj porušenie princípu právnej istoty) teda pred ústavným súdom nebolo preukázané.

24. Krajský súd rozhodujúc o odvolaní sťažovateľky proti zamietajúcemu rozsudku okresného súdu sa stotožnil so závermi okresného súdu, konštatoval, že tento nad rámec zákonných povinností umožnil sťažovateľke preukázať ňou tvrdené skutočnosti, ktorá však dôkazné bremeno neuniesla.

25. Vzhľadom na uvedené ústavný súd uzatvára: Skutočnosť,   že   okresný   súd   a ani   následne   krajský   súd   neakceptovali   návrhy   na vykonanie   dokazovania   predložené   sťažovateľkou,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru o porušení jej práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa ústavného súdu bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený,   chýbala   by   mu   predchádzajúca   racionálna   úvaha   konajúceho   súdu vychádzajúca   z priebehu   konania   a stavu   dokazovania   v jeho   rámci,   či   vtedy,   ak   by nevykonaním   navrhnutého   dôkazu   bol   účastník   postavený   do   podstatne   nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní. Konanie všeobecných súdov v právnej veci sťažovateľky však takéto vady nevykazuje.

26. Okresný súd sa v odôvodnení svojho rozsudku detailne zaoberal vymedzením dôvodov, prečo považoval za rozhodné predložiť originály doručeniek, prečo nevykonal nadväzujúce   dôkazy   a prečo   v konaní   v dôsledku   neunesenia   dôkazného   bremena sťažovateľkou   nebolo   možné   žalobe   vyhovieť.   Úvaha   okresného   súdu   o odmietnutí vykonania sťažovateľkou navrhovaných dôkazov, s ktorou sa stotožnil aj krajský súd (čo predstavuje   jadro   jej   sťažnostných   námietok),   podľa   názoru   ústavného   súdu   nebola svojvoľná či neprimeraná, naopak mala racionálny podklad, ktorý vychádzal z predmetu sporu   a obrany   žalovaných   smerom   k zisťovaniu   skutkového   stavu   veci.   V dôsledku uvedeného   taktiež   nemožno   konštatovať,   že   by   všeobecné   súdy   aplikovali   zákonné ustanovenia o dokazovaní v občianskom súdnom konaní tak, že by tým popreli ich účel a význam (I. ÚS 23/2010), či tak, že táto interpretácia a aplikácia nebola v súlade s ústavou a dohovorom (čl. 152 ods. 4 ústavy). Pre nedostatok ústavnej a zákonnej právomoci pritom neprislúchalo ústavnému súdu, aby bližšie skúmal skutkový stav a rozsah jeho zistenia všeobecnými súdmi, iba aby posúdil ústavnú konformitu ich postupov a rozhodnutí. Pri tomto posúdení nezistil dôvody na ústavno-súdnu korekciu ich rozhodovacej činnosti.  

27. Pokiaľ ide o argumentáciu o porušení princípu nestrannosti a objektivity postupu konajúceho súdu a princípu rovnosti zbraní, ústavný súd nad rámec už uvedeného uvádza:Predovšetkým   postup   krajského   súdu   a odôvodnenie   jeho   zrušujúceho   uznesenia z 22. októbra 2002 nemohol ústavný súd súc viazaný petitom sťažnosti posudzovať (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Pokiaľ však krajský súd v zrušujúcom uznesení vyslovil záväzný právny   názor   (§   226   OSP),   bolo   zákonnou povinnosťou   okresného   súdu   tento rešpektovať   a vykonať   dokazovanie   uložené   odvolacím   súdom   na preukázanie   určitých skutočností. Nemožno preto uvažovať o tom, že vyslovením právneho názoru (o tom, že určitú skutočnosť treba ako prejudiciálnu otázku vyriešiť pred rozhodnutím o veci samej) by krajský súd nekonal nestranne a objektívne. K namietanému porušeniu princípu rovnosti zbraní už ústavný súd konštatoval, že z obsahu spisu a odôvodnení rozsudkov všeobecných súdov   nijak   nevyplýva,   že   by   tieto   sťažovateľku   postavili   do   podstatne   nevýhodnejšej pozície   ako   žalovaných   v konaní.   Skutočnosť,   že   lege   artis   požadovali   predloženie originálov   doručeniek   a pre   ich   absenciu   z dôvodov   uvedených   v svojich   rozhodnutiach odmietli ďalšie návrhy na dokazovanie, neznamená porušenie princípu rovnosti zbraní.

28.   Bez toho,   aby sa   tým   niečo   menilo na už uvedených   záveroch,   ústavný súd považuje za vhodné uviesť toto:

Aj keby všeobecné súdy vo veci sťažovateľky dospeli k záveru o platnom odstúpení od   zmluvy,   je   otázne,   aké   účinky   by   mohol   tento   záver   vyvolať   smerom   k určeniu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v prospech sťažovateľky. K odstúpeniu od zmluvy uzavretej medzi sťažovateľkou a kupujúcim I totiž došlo až potom, keď kupujúci I zmluvne previedol   vlastnícke   právo   k uvedeným   nehnuteľnostiam   na   kupujúceho   II, v prospech ktorého bol povolený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. V čase odstúpenia   od   zmluvy   teda   už   kupujúci   I   nebol   vlastníkom   predmetu   kúpy,   pretože vlastníkom   bol   kupujúci   II.   V posledných   rokoch   sa   v judikatúre   všeobecných   súdov uplatňujú závery, v zmysle ktorých odstúpenie od zmluvy môže vyvolať právne účinky len medzi jej účastníkmi a nie aj vo vzťahu k tretím osobám. Podľa nálezu českého ústavného súdu PL. ÚS 78/06   zo 16. októbra 2007, ktorý sa týkal účinkov odstúpenia od zmluvy podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka:  ,,Odstoupením od smlouvy podle § 48 odst. 2 občanského zákoníku se - není-li právním předpisem nebo účastníky dohodnuto jinak - smlouva od počátku ruší, avšak pouze s účinky mezi jejími účastníky. Vlastnické právo dalších nabyvatelů, pokud své vlastnické právo nabyli v dobré víře, než došlo k odstoupení od   smlouvy,   požívá   ochrany   v   souladu   s   čl.   11   Listiny   základních   práv   a   svobod a s ústavními   principy   právní   jistoty   a   ochrany   nabytých   práv   vyvěrajícími   z   pojmu demokratického právního státu ve smyslu čl. 1 odst. 1 Ústavy, a nezaniká.“   Predmetný nález teda chráni vlastnícke právo vlastníka, ktorý toto nadobudol platne v čase, keď jeho právny predchodca bol podľa práva vlastníkom veci so všetkými čiastkovými oprávneniami vlastníka   a následne (po   prevode   vlastníctva   na v poradí   ďalšieho nadobúdateľa) došlo k odstúpeniu od kúpnej zmluvy zo strany prvého prevodcu (I. ÚS 50/2010). Na uvedené poukazuje   ústavný   súd   z dôvodu,   že   tak   ústava,   ako   aj   dohovor   chránia   nie   teoretické a iluzórne   práva   sťažovateľov,   ale   práva   konkrétne   a   účinné   (I.   ÚS   5/02),   teda   práva, ktorých   sa   dá   reálne   domáhať,   a   nie   práva,   ktoré   majú   v   praxi   iba   iluzórnu   povahu a iluzórne účinky.

29.   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   dospel   ústavný   súd   v medziach sťažnosti k záveru, že označené práva sťažovateľky rozsudkom krajského súdu porušené neboli.   Keďže   sťažnosti   nebolo   vyhovené,   neprichádzalo   do   úvahy   zrušenie   rozsudku krajského súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania, pretože všetky tieto výroky sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010