SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 35/2016-21
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Sabóom, Obchodná 187/6, Sečovce, vo vecinamietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Tos 70/2015 z 9. septembra 2015a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj postupom Okresného súdu Košice I v konanívedenom pod sp. zn. 3 T 28/2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. októbra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímKrajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tos 70/2015 z 9. septembra2015 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 9. septembra 2015“) a jemu predchádzajúcimpostupom, ako aj postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 3 T 28/2013.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v podstatnom uviedol, že 17. októbra 2012 sana základe doručeného predvolania sám a dobrovoľne dostavil na Okresné riaditeľstvoPolicajného zboru v Michalovciach (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) na výsluch, kde bolnásledne zadržaný a bolo mu vznesené obvinenie za trestný čin vraždy podľa § 219 ods. la 2 písm. h) Trestného zákona účinného do 1. januára 2005.
Uznesením sudcu pre prípravné konanie sp. zn. 0 Tp 90/12 z 19. októbra 2012 bolsťažovateľ z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku vzatý do väzby,ktorá začala plynúť 17. októbra 2012.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 3 T 28/2013 z 24. júna 2014 (ďalej len „rozsudokokresného súdu z 24. júna 2014“) uznal sťažovateľa za vinného a odsúdil ho na trest odňatiaslobody vo výmere 12 rokov.
Krajskýsúdnazákladeodvolanípodanýchsťažovateľomiďalšímispoluobžalovanými, hoci odvolanie podal aj príslušný prokurátor, podľa § 321 ods. 1písm. b), c) a d) Trestného poriadku napadnutý rozsudok okresného súdu z 24. júna 2014uznesením sp. zn. 6 To 87/2014 z 11. marca 2015 (ďalej len „uznesenie krajského súduz 11. marca 2015“) zrušil a vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovaprerokoval a rozhodol, pričom dôvodom tohto rozhodnutia bolo porušenie ustanovení,ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci.
Podaním z 5. augusta 2015 sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu,resp. o jej nahradenie zárukami podľa § 80 a § 81 Trestného poriadku, pričom argumentovalnajmä arbitrárnosťou tzv. útekovej väzby, keďže sa na základe predvolania dobrovoľnedostavil na okresné riaditeľstvo, a zoslabnutím dôvodného podozrenia zo spáchaniažalovaného trestného činu.
Okresný súd uznesením sp. zn. 3 T 28/2013 z 19. augusta 2015 (ďalej len „uznesenieokresného súdu z 19. augusta 2015“) žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietola ponúknuté záruky na jej nahradenie neprijal. Sťažovateľovi bolo predmetné uzneseniedoručené 28. augusta 2015 a on sám i jeho obhajca proti tomuto uzneseniu podali sťažnosť,v ktorej zdôraznil, že okresný súd sa nevysporiadal s jeho argumentáciou spochybňujúcouprípustnosť ďalšieho trvania väzby, a poukázal na svojvoľnosť uznesenia okresného súduz 19. augusta 2015 s poukazom na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudsképráva (ďalej len „ESĽP“).
Krajský súd o uvedenej sťažnosti sťažovateľa rozhodol uznesením z 9. septembra2015 tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol. Sťažovateľovibolo uznesenie krajského súdu z 9. septembra 2015 doručené 30. septembra 2015.
Sťažovateľ ďalej v rámci odôvodnenia sťažnosti poukázal na judikatúru ESĽPtýkajúcu sa riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu a potreby vyrovnania sa v rámcineho s v konaní predloženou argumentáciou strany konania (rozsudky vo veciach Melicha Beck proti Českej republike z 24. 7. 2015 bod 52, bod 53, Bendevskij proti Ukrajinez 15. 11. 2007, bod 45, bod 46, Nikolaj proti Bulharsku z 25. 3. 1999, bod 61, Jankov protiBulharsku z 11. 12. 2003, bod 185, Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 10. 1997), ako ajjudikatúru Ústavného súdu Českej republiky týkajúcu sa uvedenej otázky (rozhodnutiavo veciach sp. zn. I. ÚS 2665/13, I. ÚS 2208/13, III. ÚS 612/2006, II. ÚS 429/2007,III. ÚS 79/02 a III. ÚS 135/04).
Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci podľa sťažovateľa ignorovali jehoargumentáciu, ktorou opakovane poukazoval, že na základe predvolania prevzatéhov mieste svojho trvalého pobytu sa 17. októbra 2012 dobrovoľne dostavil na okresnériaditeľstvo, a taktiež v septembri 2012 ako svedok na Okresný súd Prešov vo veciobžalovaného Maukša, čo podľa neho„logicky vyvracia úvahy o naplnení dôvodov tzv. útekovej väzby a závery súdov o nezdržiavaní sa na adrese trvalého pobytu“.
Úplným ignorovaním uvedenej námietky súdmi zúčastnenými na rozhodovaní v tejtoveci došlo podľa sťažovateľa k porušeniu ním označených práv a uznesenie okresného súduz 19. augusta 2015 v spojení s uznesením krajského súdu z 9. septembra 2015 v kontradikciis touto námietkou podľa neho objektívne neobstoja. Súdy zúčastnené na rozhodovaní tejtoveci podľa sťažovateľa nezobrali do úvahy skutočnosti významné pre rozhodnutie(argumentáciu proti ďalšiemu trvaniu väzby týkajúcu sa zdržiavania sa sťažovateľana adrese trvalého pobytu a ním realizovanej slobody pohybu, t. j. sporadického zdržiavaniasa aj v Maďarsku, v byte jeho otca), vôbec sa s týmito skutočnosťami nevysporiadali, a týmzávažným spôsobom porušili ním označené práva.
Sťažovateľ v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 19. augusta 2015 poukázalna príslušnú judikatúru (R 40/2003, R 1/1993, 2 Ntv 97/92), ktorú predložil akoprotiargumentáciu na okresným súdom tvrdenú obťažnosť veci a vykonávania ďalšíchúkonov, ktoré podľa neho nemôžu byť dôvodom ďalšieho trvania jeho väzby. Krajský súdsa ani s touto námietkou sťažovateľa predloženou v konaní nevysporiadal.
V predmetnom konaní sťažovateľ argumentoval taktiež tzv. slabnutím podozrenia, žemohol spáchať žalovaný skutok, pričom poukazoval (na konkrétne dôkazy) na závažnépochybnosti o vierohodnosti jediného svedka obžaloby, tzv. kajúcnika ⬛⬛⬛⬛ (idenavyše len o odvodenú výpoveď), a označoval ďalšie dôkazy vykonané v priebehu hlavnéhopojednávania, s ktorými je výpoveď tohto svedka v rozpore. Za významnú treba podľa nehov tejto súvislosti považovať obhajobu obvinených prezentovanú v odôvodneniach protirozsudku okresného súdu z 24. júna 2014, ktorá je zhrnutá v uznesení krajského súduz 11. marca 2015 a ktorá viedla k takým závažným pochybnostiam o ich vine, že krajskýsúd uvedený rozsudok zrušil. Na krajskom súde rozhodoval o väzbe sťažovateľa totožnýsenát a uznesenie krajského súdu z 11. marca 2015 je súčasťou spisu, teda ide o skutočnostisúdu známe vyplývajúce aj z príloh predložených so sťažnosťou ústavného súdu, ako ajzo spisu v tejto veci.
Okresný súd v uznesení z 19. augusta 2015 uviedol, že argumenty sťažovateľatýkajúce sa dôvodov zrušenia rozsudku okresného súdu z 24. júna 2014 boli nímvyhodnotené subjektívne, pretože uznesenie krajského súdu z 11. marca 2015 obsahuje ajiné dôvody. Sťažovateľ považuje takéto hodnotenie ním predloženej argumentácie za prejavsvojvôle zo strany okresného súdu. Podľa názoru sťažovateľa uznesenie krajského súduz 11. marca 2015 neobsahuje žiadne iné dôvody, ktoré by mohli byť oporou pre závero dôvodnosti vedeného trestného stíhania, a neobsahuje žiadnu argumentáciu, ktorá byspochybnila jeho námietky.
Krajský súd v uznesení z 9. septembra 2015 na strane 13 uviedol, žedôvodné podozrenie dosiaľ vykonaným dokazovaním rozptýlené nebolo, a poukázalna výpovede chráneného svedka ⬛⬛⬛⬛, výpovede ďalšieho chráneného svedka ⬛⬛⬛⬛, ako i listinné dôkazy vrátane znaleckých posudkov a výpovedíjednotlivých znalcov. Podľa sťažovateľa uvedený záver krajského súdu nemá oporu v spisea vo vykonanom dokazovaní a v konfrontácii s uznesením krajského súdu zo 11. marca2015 pôsobí zmätočne, bez riadnej bližšej konkretizácie a analýzy uvedených dôkazov.V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky vo vecisp. zn. I. ÚS 6003/2007 týkajúci sa požiadavky neoslabovania podozrenia trestného stíhaniaobvineného pre ďalšie trvanie väzby. Pôvodné podozrenie, podľa ktorého bol sťažovateľobjednávateľom trestného činu, nebolo súdmi konajúcimi v predmetnej veci nijakošpecifikované. Uznesenie okresného súdu z 19. augusta 2015 a uznesenie krajského súduz 9. septembra 2015 sú podľa sťažovateľa v tejto otázke objektívne nepreskúmateľné,a preto porušujú ním označené práva. Krajský súd sa v uznesení z 9. septembra 2015 navyšeadekvátnym spôsobom nevysporiadal so súvisiacimi sťažovateľom predloženýmiargumentmi.
Z kontextu uznesenia okresného súdu z 19. augusta 2015 a uznesenia krajského súduz 9. septembra 2015 je podľa sťažovateľa zrejmý len jediný dôvod tzv. útekovej väzby,ktorý spočíva v hrozbe vysokého trestu, keďže uvedené uznesenia neobsahujú žiadnu ďalšiukonkrétnu skutočnosť, ktorá by v súvislosti s touto hrozbou túto obavu odôvodňovala.V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Českej republikyvo veciach sp. zn. I. ÚS 432/2001, IV. ÚS 3294/2009, I. ÚS 2208/13, IV. ÚS 16/02).
Na základe uvedeného možno podľa sťažovateľa konštatovať, že súdy zúčastnenéna rozhodovaní v predmetnej veci tým, že nekonkretizovali nijakým spôsobom dôkazysvedčiace pre hrozbu vysokého trestu a nešpecifikovali jeho možnú výšku z týchto dôkazovvyplývajúcu, porušili ním označené práva.
V súvislosti so záverom súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej vecisťažovateľ poukázal na uznesenie krajského súdu z 11. marca 2015, ktorým bol zrušenýrozsudok okresného súdu z 24. júna 2014 podľa neho zjavne na základe odvolaní podanýchobvinenými. Vo výroku uznesenia krajského súdu z 11. marca 2015 nie je uvedené, že bybol rozsudok z 24. júna 2014 zrušený aj z podnetu odvolania prokurátorom. Vzhľadomna § 327 ods. 2 Trestného poriadku (reformatio in peius) tak sťažovateľovi už nemôže byťuložený trest odňatia slobody vo vyššej výmere ako 12 rokov.
Sťažovateľ ďalej v tejto súvislosti uviedol:„Hoci formálna možnosť uloženia trestu odňatia slobody do výmery 12 rokov by za splnenia ďalších podmienok predstavovala hrozbu vysokého trestu na účely tzv. útekovej väzby, z mechanického poukazovania súdov na možnosť uloženia až výnimočného trestu odňatia slobody je zrejmé, že k predmetnej veci bolo pristupované vyložene formalisticky. Za právne významné konkrétne skutočnosti i relevantným vzťahom k posudzovanej otázke, je možné považovať len argumenty uvedené v uznesení krajského súdu z 11. marca 2015 ohľadom nedostatočných skutkových zistení a pochybnosti o vine sťažovateľa a ďalej vykonané dokazovanie, ktoré vyznieva v prospech sťažovateľa.“
Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci sa podľa sťažovateľa aktuálnoudôkaznou situáciou pre potreby rozhodovania o ďalšom trvaní väzby zjavne nezaoberali,čím došlo k porušeniu ním označených práv, pretože samotná hrozba vysokého trestunemôže byť akceptovaná ako väzobný dôvod.
Sťažovateľ ďalej označil tvrdenia okresného súdu uvedené v uznesení z 19. augusta2015, podľa ktorých sa na adrese trvalého bydliska nezdržiaval, nemá stále bydliskoa zdržiaval sa na neznámej adrese v Maďarsku, za preukázateľne zavádzajúce. V súvislostis preukázaním skutočnosti, že sa zdržiava na adrese miesta trvalého pobytu, sťažovateľpoukázal na to, že riadne preberal poštové zásielky, a vo vzťahu k argumentácii súdovtýkajúcej sa jeho zdržiavania sa v Maďarsku v byte jeho otca poukázal na čl. 2 ods. 3, čl. 13ods. 2 a čl. 23 ods. 2 ústavy, ako aj na rozhodnutia ústavného súdu vo veci sp. zn.III. ÚS 204/02 a Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. I. ÚS 645/99.
Sťažovateľ ďalej argumentoval, že mu neboli orgánmi činnými v trestnom konaní anižiadnym iným verejným orgánom uložené žiadne povinnosti, obmedzenia či zákazy, a pretojeho pobyt nebol ničím obmedzený, a z toho dôvodu nekonal v rozpore so zákonom, alesporadickými pobytmi v Maďarsku realizoval len základné práva na slobodu pohybua súkromie, a preto uvedená skutočnosť ani nemôže podľa neho založiť existenciu dôvodutzv. útekovej väzby (napr. rozsudok ESĽP vo veci Demades proti Turecku z 31. 7. 2003bod 31, bod 32, k viacerým domovom).
Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu považuje sťažovateľ ďalšie trvanie jehoväzby za neprimerané, súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci podľa nehonepostupovali s osobitnou starostlivosťou a ich rozhodnutia (uznesenie okresného súduz 19. augusta 2015 a uznesenie krajského súdu z 9. septembra 2015) sú poznačenéarbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou, pričom v týchto súvislostiach poukázal sťažovateľna judikatúru ESĽP (napr. veci Van Der Tang proti Španielsku z 13. 7. 1995, bod 55;Punzelt proti Českej republike z 25. 4. 2000, bod 73, Toth proti Rakúsku z 12. 12. 1991,bod 67; Tomasi proti Francúzsku z 27. 8. 1992, bod 84, Klyahhin proti Rusku z 30. 1. 2004,bod 65; Panchenko proti Rusku z 8. 2. 2005, bod 107, Eudem proti Nemecku z 5. 7. 2001,bod 43-45, Janulis proti Poľsku zo 4. 11. 2008, Jasani proti Poľsku z 12. 10. 2010, Smatanaproti Českej republike z 27. 9. 2007, bod 104 atď.).
Podľa sťažovateľa odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 9. septembra 2015a uznesenia okresného súdu z 19. augusta 2015 sú arbitrárne, neobsahujúce dostatokskutočností preukazujúcich existenciu dôvodov jeho väzby. Sťažovateľ ďalej poukázalna skutočnosť, že okresný súd v predmetnej veci nepostupoval s osobitnou starostlivosťou,čoho dôkazom je podľa neho zrušenie rozsudku okresného súdu z 24. júna 2014 uznesenímkrajského súdu z 11. marca 2015, a to výlučne pre nezákonný postup okresného súdu.Na základe uvedeného je možné podľa sťažovateľa konštatovať, že sa už značnú dobunachádza vo väzbe len kvôli vadnému postupu okresného súdu, čo objektívne podľa nehovylučuje záver, že postup okresného súdu je osobitne starostlivý a urýchlený, ako sa tovo väzobnej veci vyžaduje. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na rozhodnutie Ústavnéhosúdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 413/2001, ako aj na ďalšie rozhodnutia súdov Českejrepubliky publikované pod sp. zn. R 38/1996 a R 53/1996.
Vo vzťahu k námietke arbitrárnosti uznesenia okresného súdu z 19. augusta 2015sťažovateľ poukázal na záver okresného súdu, podľa ktorého„obava z úteku, respektíve vyhýbania sa trestnému stíhaniu nemá ako pominúť“, ktorý podľa neho popiera všetkyprincípy rozhodovania o obmedzení osobnej slobody a nastoľuje otázku, či vôbec možnotento súd považovať za nezávislý a nestranný. Okresný súd ďalej podľa sťažovateľa v jehoneprospech argumentoval účelom trestného konania a klamlivým poukazom na obťažnosťveci a náročnosť dokazovania, t. j. vlastným nezákonným postupom majúcim za následokopakované znalecké dokazovanie a výsluchy svedkov považoval za skutočnostiopodstatňujúce dlhodobé trvanie väzby, čo je podľa sťažovateľa„absurdné“.
Krajský súd v uznesení z 9. septembra 2015 podľa sťažovateľa na jeho námietkyk dôvodnosti väzby a nepreskúmateľnosti uznesenia okresného súdu z 19. augusta 2015v podstate nereagoval, pretože v ňom náležitým spôsobom podľa neho nekonkretizovalnaplnenie podmienok jeho väzby, a záver tohto súdu, že dĺžka predmetného konaniazodpovedá rozsahu a zložitosti prerokovávanej veci, považuje za nesprávny, keďže nebyťnezákonného postupu okresného súdu, predmetná vec mohla byť právoplatne skončená už11. marca 2015, t. j. v čase rozhodovania krajského súdu o odvolaniach procesných stránproti rozsudku okresného súdu z 24. júna 2014. Sťažovateľ je toho názoru, ženepreskúmateľne a zmätočne pôsobí aj záver krajského súdu týkajúci sa hrozby uloženiavysokého trestu, ktorá má odôvodniť obavy z jeho úteku, ako aj konštatovanie existenciedôvodného podozrenia bez akéhokoľvek konkretizovania dôkazov a bez konfrontácies uznesením krajského súdu z 11. marca 2015. Navyše, podľa sťažovateľa nie je namiesteani spochybňovanie jeho tvrdenia o dôkaznej núdzi, keďže je usvedčovaný len odvodenouvýpoveďou tzv. kajúcnika ⬛⬛⬛⬛, pretože uvedené tvrdenie opiera o uzneseniekrajského súdu z 11. marca 2015 a tiež o konštantnú judikatúru, podľa ktorej jeden spornýdôkaz k uznaniu viny nestačí. Krajský súd síce konštatoval, že sa otázkou viny nezaoberal,zjavne však pochybil, keď sa preskúmateľne nevysporiadal s tým, či dôkaznú situáciu ajpo zrušení rozsudku okresného súdu z 24. júna 2014 odôvodňuje dlhotrvajúcu väzbusťažovateľa. Nepreskúmateľnosť a zjavnú nesprávnosť uznesenia krajského súduz 9. septembra 2015 možno podľa sťažovateľa vidieť aj v bagatelizovaní jeho námietokkonštatovaním, že sa dotýkajú prípravného konania, avšak krajský súd mal v jeho prípadepri rozhodovaní o takmer tri roky trvajúcej väzbe aplikovať ešte prísnejšie kritériápre posúdenie dôvodov väzby.
Sťažovateľ považoval za rozporné aj podľa neho„alibistické“poukazovaniekrajského súdu v uznesení z 9. septembra 2015 na posudzovanie jeho väzby ústavnýmsúdom v minulosti, keďže väzba musí byť v každom čase posudzovaná individuálnea s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu v čase rozhodovania. Ako nepreskúmateľnýsťažovateľ označil aj záver súdov zúčastnených na rozhodovaní v jeho veci o odmietnutízáruk za väzbu a formalistická aplikácia úpravy týkajúcej sa jednotlivých návrhovna nahradenie väzby uvedenými súdmi podľa neho predstavuje zásah do ním označenýchpráv.
Vzhľadom na uvedené možno podľa sťažovateľa konštatovať, že v predmetnomkonaní v dôsledku absencie odôvodnenia v skutočnostiach rozhodujúcich pre rozhodnutiedošlo k porušeniu ním označených práv závažným spôsobom. Sťažovateľ poukázalďalej na judikatúru ESĽP týkajúcu sa dĺžky trvania väzby a prieťahov v konaní o väzbe(vec Touroucle proti Francúzsku z 3. 10. 2000, vec Rehbock proti Slovinsku z 28. 11. 2000,a veci G. B. a M. B. proti Švajčiarsku z 30. 11. 2000, vec Toth proti Rakúsku z 12. 12.1991, bod 84; Grautinis proti Litve z 10. 10. 2000, bod 32, vec Koendjbihavie protiHolandsku z 25. 10. 1990, bod 28; Singh proti Českej republike z 25. 1. 2005, bod 74, vecMaslák a ďalší proti Slovenskej republike zo 16. 7. 2015 atď.) a následne na skutočnosť, žekonanie o jeho žiadosti z 5. augusta 2015 trvalo do 30. septembra 2015, pričom zbytočnýchprieťahov v predmetnom konaní sa podľa neho dopustili oba súdy zúčastnenéna rozhodovaní o tejto žiadosti a ich postupom došlo k porušeniu jeho práva na urýchlenérozhodnutie o zákonnosti jeho väzby.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydalnález, v ktorom vysloví, že uznesením krajského súdu z 9. septembra 2015, postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 28/2013 a postupom krajského súduv konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tos 70/2015 pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľao prepustenie na slobodu došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, zruší uvedené uznesenie krajského súdua prikáže sťažovateľa prepustiť z väzby na slobodu, prizná mu primerané finančnézadosťučinenie spolu v sume 14 000 € (z toho 4 000 € zaviaže zaplatiť okresný súda 10 000 € zaviaže zaplatiť krajský súd), a taktiež mu prizná náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľačl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom okresného súdua krajského súdu pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ako aj uznesenímkrajského súdu z 9. septembra 2015. Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu označených práv malodôjsť v dôsledku toho, že:
- vzhľadom na tvrdenia uvedené v sťažnosti, ktoré predložil aj v konaní o jehožiadosti o prepustenie, nemôžu obstáť dôvody útekovej väzby,
- krajský súd podľa sťažovateľa nedal v namietanom uznesení z 9. septembra 2015odpoveď na jeho argumenty, dôsledne neskúmal skutočnosti svedčiace pre ďalšie trvaniejeho väzby,
- krajský súd nedal odpoveď na jeho argumenty o rozptýlení dôvodného podozrenia,
- odôvodnenia súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci sa dookola opakujúa čisto formalisticky poukazujú na hrozbu vysokého trestu,
- konanie o jeho žiadosti o prepustenie na slobodu trvalo neprimerane dlho.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tos 70/2015 z 9. septembra 2015
Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením označených práv uznesenímkrajského súdu z 9. septembra 2015 preskúmal obsah odôvodnenia tohto uznesenia,v ktorom krajský súd rozhodujúci o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súduz 19. augusta 2015 v podstatnom uviedol:
«Krajský súd (ďalej len „sťažnostný súd“) postupoval v zmysle ustanovenia § 192 ods.1 písm. a), písm. b) Tr. por. a pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa preskúmal ako nadriadený orgán tak správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorému podal sťažovateľ sťažnosť, ako i konanie, ktoré predchádzalo výroku napadnutého uznesenia. Sťažnostný súd preskúmaním obsahu napadnutého uznesenia, podaného opravného prostriedku s prílohami a obsahu celého pripojeného spisového materiálu dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná a reagujúc na dôvody sťažovateľa považuje sťažnostný súd za potrebné uviesť nasledovné.
Z obsahu odôvodnení podanej sťažnosti vyplývajú – v podstate – tieto základné sťažnostné námietky:
- neexistencia materiálnych dôvodov trvania väzby,
- neexistencia konkrétnych skutočností vyplývajúcich z konania sťažovateľa umožňujúcich bezpečne vyvodiť možný útek z dôvodu hrozby vysokého trestu,
- zmena dôkaznej situácie od vznesenia obvinenia u žalovaného skutku sústavne slabne, v dôsledku čoho vo vzťahu k sťažovateľovi je dôkazná núdza, vykonané dokazovanie nepotvrdzuje, že sa stal skutok, pre ktorý je sťažovateľ stíhaný,
- nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia,
- nenahradenie väzby príslušnými inštitútmi. Sťažnostný súd zdôrazňuje, že pri aktuálnom rozhodovaní o väzbe nie je predmetom rozhodovania dôkazná situácia týkajúca sa viny, resp. neviny vo vzťahu k žalovanému skutku, ale hodnotia sa skutočnosti nasvedčujúce tomu, že skutok, pre ktorý je vedené proti obžalovanému trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody pre podozrenie, že žalovaný skutok spáchal obžalovaný.
Z obsahu spisového materiálu taktiež vyplývajú konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú zotrvanie sťažovateľa vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods.1 písm. a) Tr. por. Obžaloba nie je založená na dôkazoch, ktorých sila slabne, a podozrenie, že žalovaný skutok spáchal sťažovateľ zatiaľ rozptýlené nebolo, pričom postačuje iba dôvodné podozrenie pre záver, či sa sťažovateľ mohol dopustiť predmetného skutku.
Uvedené ustanovenia Trestného poriadku týkajúce sa osobnej slobody jednotlivca vychádzajú z článku 17 Ústavy SR, pričom na väzbu sa vzťahuje prvých päť odsekov... Sťažnostný súd považuje za potrebné zvýrazniť, že pri skúmaní existencie dôvodov väzby u sťažovateľa opätovne prihliadol i na tú skutočnosť, že väzba predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody, ktorý je prípustný v zmysle článku 17 Ústavy SR, súčasne prihliadol i na potrebu dbať na zásadu primeranosti a zdržanlivosti, t. j. aby vždy boli využité také opatrenia, ktoré najlepšie povedú k dosiahnutiu účelu trestného konania, ale nebudú neprimerane zasahovať do základných práv a slobôd osoby, voči ktorej sa uplatňujú. Je však potrebné konštatovať, že väzba u sťažovateľa je namieste a nie je príliš prísnym zaisťovacím opatrením, a to s prihliadnutím na závažnosť činu a očakávaný trest. Citované ustanovenia ústavy sú premietnuté aj v základných zásadách trestného konania, konkrétne v ustanovení § 2 Tr. por....
Vo vzťahu k ponúknutému písomnému sľubu sťažovateľom v zmysle § 80 ods. 1 písm. b) Tr. por., sťažnostný súd – po zvážení relevantných skutočností – dospel v zhode s prvostupňovým súdom k názoru, že vzhľadom na osobu sťažovateľa a s prihliadnutím na charakter trestnej činnosti nie je dostatočný, a preto ho správne – berúc do úvahy i články 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5, 144 ods. 2 a 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článok 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd prvostupňový súd ako náhradu väzby neprijal.
Trvanie väzby nie je možné ani v tomto štádiu trestného konania nahradiť písomným sľubom sťažovateľa, pričom dĺžka doterajšieho trvania väzby zodpovedá rozsahu a zložitostí prejednávanej veci.
V tejto súvislosti je potrebné opätovne poznamenať, že ustanovenie § 80 Tr. por., ktoré upravuje nahradenie väzby zárukou, sľubom alebo dohľadom, je ustanovením obsahujúcim podmienky nahradzujúce väzbu, a tieto sú len možnosťami, nie však oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody, t. j. osoby vo väzbe.
Podľa ustanovenia článku 5 ods.3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...
Sťažnostný súd – po zvážení relevantných skutočností – dospel v zhode s prvostupňovým súdom k názoru, že – i s prihliadnutím na článok 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článok 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – vzhľadom na osobu sťažovateľa a s prihliadnutím na charakter trestnej činnosti, považuje dohľad probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Tr. por. za nedostatočný na nahradenie väzby.
Napokon, bol správny i postup prvostupňového súdu, pokiaľ neprijal podľa § 81 ods. 1 písm. b) Tr. por peňažnú záruku ponúknutú obžalovaným na nahradenie väzby a to z už vyššie uvedených dôvodov.
Sťažovateľovi hrozí vysoký trest, jednak trest odňatia slobody od dvanásť do pätnásť rokov, ako i výnimočný trest, t. j. trest odňatia slobody od pätnásť až do dvadsať päť rokov, resp. na doživotie – u žalovaného trestného činu. Pri posudzovaní skutočnosti, či ide alebo nejde o vysoký trest – z pohľadu splnenia podmienok § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. – pri posudzovaní tohto dôvodu musí byť obžalovaný trestne stíhaný za trestný čin, za ktorý Trestný zákon dovoľuje uložiť vysoký trest (spravidla s dolnou hranicou trestnej sadzby 8 rokov), ale aj to, že obžalovanému uloženie tohto trestu hrozí.
Na základe obsahu predloženého spisového materiálu i sťažnostný súd dospel k záveru, že uloženie vysokého trestu obžalovanému hrozí a na základe okolností prípadu, ktoré vidí v tom, že v súvislosti s predpokladanou citeľnou sankciou sú odôvodnené obavy z úteku sťažovateľa.
Reagujúc na sťažnostné dôvody sťažovateľa, vrátane dôvodov uvedených v odôvodnení obhajcom, je potrebné zdôrazniť, že sťažnostný súd v predmetnej trestnej veci už rozhodoval o väzbe sťažovateľa, vrátane rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a nahradení väzby sľubom, dohľadom, prípadne peňažnou zárukou.
K argumentácii sťažnostného súdu uvedenej v predošlých rozhodnutiach je potrebné opätovne na zvýraznenie uviesť, že v prejednávanej veci je hrozba vysokého trestu spôsobilým väzobným dôvodom, nakoľko z doposiaľ vykonaného dokazovania vyplýva, že dôvodné podozrenie, že žalovaný skutok spáchal sťažovateľ, nebolo rozptýlené. I podľa názoru sťažnostného súdu preto teda naďalej trvajú dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.
Nemožno reagovať na sťažnostné námietky sťažovateľa, pokiaľ poukazuje na podmienky, ktoré musia byť splnené pri vzatí do väzby, nakoľko sa jedná o iné štádium trestného konania.
Tu treba poukázať na tú skutočnosť, že vo veci bola podaná obžaloba v zmysle § 237 Tr. por. a nasl. a vo veci prebieha rozsiahle dokazovanie. Konštatácia, že vo veci je dôkazná núdza, nakoľko má sťažovateľa usvedčovať z trestného činu len jeden svedok, konkrétne ⬛⬛⬛⬛, čo však je nedostatočné pre vyslovenie záveru o vine sťažovateľa, je záver sťažovateľa a je subjektívneho charakteru. Sťažnostný súd v aktuálnom konaní sa však nezaoberal otázkou viny, ale preskúmavaním rozhodnutia prvostupňového súdu týkajúceho sa žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby a súvisiacimi inštitútmi a je názoru, že v danom štádiu konania existuje verejný záujem odôvodňujúci väzobné stíhanie sťažovateľa.
V tejto súvislosti sťažnostný súd konštatuje, že podstatná časť sťažnostných námietok sťažovateľa, či uvádzaných ním alebo jedným z jeho obhajcov, sa dotýka prípravného konania.
Sťažnostný súd nezistil, žeby napadnuté uznesenie trpelo takými chybami, ktoré by mohli viesť k záveru, že je nepreskúmateľné (obsahuje odôvodnenie, je zrozumiteľné, odôvodnenie je v súlade s výrokom, obsahuje úvahy, ktorými sa prvostupňový súd riadil pri rozhodovaní, atď.).
Nemožno opomenúť i tú skutočnosť, že konaniami o väzbe v prejednávanej veci sa už zaoberal i Ústavný súd SR (viď uznesenia sp. zn. IV. ÚS 472/2013, II ÚS 149/2014), ktorý predmetnými rozhodnutiami odmietol sťažnosti sťažovateľa pre zjavnú neopodstatnenosť. Ako už bolo uvedené, naďalej zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo voči sťažovateľovi začaté trestné stíhanie a podaná obžaloba, bol spáchaný, má znaky trestného činu a existuje dôvodné podozrenie založené na konkrétnych okolnostiach, že žalovaný skutok spáchal sťažovateľ a sú aj skutočnosti zakladajúce dôvody na ďalšie trvanie väzby.
Je nesporné, že väzba sťažovateľa, ktorému hrozí vysoký trest je odôvodnená podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. len za predpokladu existencie ďalšej konkrétnej skutočnosti, ktorá spolu s predpokladanou citeľnou sankciou obavu z úteku odôvodňuje. Nemožno prehliadnuť v súvislosti s osobou sťažovateľa, že tento bol už v minulosti právoplatne odsúdený pre rovnakú trestnú činnosť, pre akú bola podaná obžaloba, avšak dôvodné podozrenie doposiaľ vykonaným dokazovaním rozptýlené nebolo. Týmito konkrétnymi skutočnosťami sú nielen výpovede chráneného svedka ⬛⬛⬛⬛, ale aj výpovede ďalšieho chráneného svedka ⬛⬛⬛⬛, ako i listinné dôkazy, vrátane znaleckých posudkov a výpovedí jednotlivých znalcov.
Pokiaľ sa týka rýchlosti konania prvostupňového súdu podľa zistení sťažnostného súdu sa koná riadne a včas, ako to predpokladá ustanovenie § 2 ods. 6 Tr. por. Napokon, materiálne podmienky väzby nie sú identické s rozhodovaním o vine a treste, v tomto štádiu trestného konania súd posudzuje vykonávané dôkazy len z hľadiska, či tvoria dostatočný podklad pre ďalšie vedenie trestného stíhania sťažovateľa za žalovaný skutok. Pokiaľ sa týka ponúknutého písomného sľubu, návrhu nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a návrhom na nahradenie väzby peňažnou zárukou sťažovateľom, je potrebné zdôrazniť, že uvedené inštitúty je možno akceptovať a prijať ako náhradu väzby len vtedy, ak by ich prijatie odôvodňovali výnimočné okolnosti prípadu, ktoré však ani sťažnostný súd nezistil.
Podľa ustanovenia § 193 ods.1 Tr. por... Preto krajský súd ako súd sťažnostný na základe uvedených zistených skutočností dospel k záveru, že rozhodnutie prvostupňového súdu zodpovedá zistenému stavu, je správne a zákonné vo svojich výrokoch a tak postupom podľa ustanovenia § 193 ods.1 písm. c) Tr. por. sťažnosť sťažovateľa – obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ – ako nedôvodnú zamietol.»
Ústavný súd sa oboznámil s obsahom uznesenia krajského súdu z 9. septembra 2015,s obsahom jemu predchádzajúceho uznesenia okresného súdu z 19. augusta 2015, akoaj s obsahom niekoľkých ďalších predchádzajúcich uznesení vydaných pri rozhodovanío zákonnosti väzby sťažovateľa, na ktoré krajský súd v odôvodnení uzneseniaz 9. septembra 2015 taktiež odkazuje (pozri s. 12 cit.„K argumentácii sťažnostného súdu uvedenej v predošlých rozhodnutiach je potrebné...“). Zákonnosť väzby sťažovateľa bolapreskúmavaná v predmetnom konaní v pomerne pravidelných intervaloch, napr. uznesenímokresného súdu o vzatí do väzby sp. zn. 0 Tp 90/2012 z 19. októbra 2012 v spojenís uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 54/12 z 30. októbra 2012, uznesením okresnéhosúdu sp. zn. 0 Tp 90/2012 z 12. decembra 2012 v spojení s uznesením krajského súdusp. zn. 7 Tpo 3/2013 zo 17. januára 2013, uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 28/2013z 26. apríla 2013 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 34/2013 z 29. apríla2013, uznesením okresného súdu o žiadosti o prepustenie z väzby sp. zn. 3 T 28/2013zo 16. júla 2013 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 58/2013 z 29. júla2013, uznesením okresného súdu o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby sp. zn.3 T 28/2013 z 20. decembra 2013 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.4 Tos 1/2014 z 8. januára 2014. V predmetnom konaní ďalej okresný súd rozhodolrozsudkom z 24. júna 2014, ktorým bol sťažovateľ uznaný vinným spolu s ďalšími dvomispoluobžalovanými zo spáchania skutku právne kvalifikovaného ako spolupáchateľstvotrestného činu vraždy podľa § 9 ods. 2 a § 219 ods. 1 a 2 písm. h) Trestného zákonaúčinného do 31. júla 2001 ako účastník na dokonanom trestnom čine – návodca. Uznesenímkrajského súdu sp. zn. 6 To 87/2014 z 20. januára 2015 bol sťažovateľ ponechaný naďalejvo väzbe a uznesením krajského súdu sp. zn. 6 To 87/2014 z 11. marca 2015 bol rozsudokokresného súdu z 24. júna 2014 zrušený a vec bola vrátená tomuto súdu, aby ju v potrebnomrozsahu prerokoval a rozhodol.
V rámci odôvodnenia uvedených uznesení súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejtoveci k dôvodom väzby sťažovateľa konštatovali skutočnosti, na základe ktorých dospelik záveru, že tento je dôvodne podozrivý zo spáchania skutkov, ktoré sa mu kladú za vinu,a v súvislosti s týmto podozrením odkázali na v konaní vykonané dôkazy ako výpoveďchráneného svedka, ktorá bola objektivizovaná pri previerkach jeho výpovedí a následnýchprehliadkach pozemkov, obhliadky miest nálezov telesných pozostatkov ľudských tiel,závery zo znaleckého preskúmania týchto pozostatkov znalcom z odvetvia kriminalistickejbiológie a genetickej analýzy, a taktiež na nepriame dôkazy vyplývajúce z výpovedíniekoľkých konkrétne menovaných ďalších svedkov v konaní a na zabezpečené listinnédôkazy nachádzajúce sa v spise. Samotné zrušenie rozsudku okresného súdu z 24. júna 2014a jeho vrátenie na doplnenie dokazovania a rozhodnutie vo veci nemôže podľa názoruústavného súdu samo osebe postačovať ako dôkaz oslabenia dôvodného podozrenia v miere,ktorá by viedla automaticky ku konštatovaniu záveru o nenaplnení materiálnych podmienokväzby u sťažovateľa, obzvlášť v tomto prípade, keď krajský súd v uznesení z 11. marca2015 jasne hovorí o existencii dvoch skupín dôkazov navzájom si odporujúcich, t. j. taktiežo existencii dôkazov preukazujúcich vinu sťažovateľa. K oslabeniu dôvodného podozreniaby došlo jedine v prípade, pokiaľ by ďalšie dokazovanie podstatným spôsobom narušilovierohodnosť dôkazov preukazujúcich vinu sťažovateľa. V predmetnej veci o takýto prípadale zjavne nešlo, o čom napokon svedčí aj fakt, že v konaní v tejto veci okresný súd
18. decembra 2015 opätovne rozhodol rozsudkom, ktorým sťažovateľa uznal za vinnéhozo spáchania uvedeného skutku a odsúdil ho.
Vo vzťahu k dôvodom tzv. útekovej väzby a rozhodnutia o nahradení jeho väzbypísomným sľubom, peňažnou zárukou a dohľadom probačného a mediačného úradníkasúdy zúčastnené na rozhodovaní o zákonnosti väzby sťažovateľa poukázali predovšetkýmna skutok právne kvalifikovaný v obžalobe na podklade zhromaždených dôkazov akotrestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. h) Trestného zákona, za ktorý hrozí uloženietrestu odňatia slobody vo výmere 12 – 15 rokov, resp. uloženie výnimočného trestu (trestodňatia slobody vo výmere 15 – 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie),čo podľa § 11 ods. 3 Trestného zákona treba považovať za obzvlášť závažný zločin.Vzhľadom na osobu sťažovateľa, charakter trestnej činnosti, z ktorej je obžalovaný, trestnúminulosť sťažovateľa, v ktorej sa dopustil obdobnej trestnej činnosti, spôsob spáchania tejtotrestnej činnosti (organizovanosť a sofistikovanosť), absenciu dlhších citových väziebsťažovateľa, potrebu vykonania rozsiahleho dokazovania, ako aj na štádium, v ktorom sapredmetné konanie nachádza a v ktorom sa možnosť odsúdenia sťažovateľa stávareálnejšou, ústavný súd uvedené závery súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto vecipovažoval za logické a ústavné akceptovateľné.
S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jejpredbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavneneopodstatnenú.
K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 28/2013 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tos 70/2015 o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu
Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj podľa zistení ústavného súdu zo spisového materiáluv predmetnej veci bol zistený tento priebeh konania o žiadosti sťažovateľa o prepusteniena slobodu.
Okresnému súdu bola žiadosť sťažovateľa o prepustenie na slobodu doručená10. augusta 2015. Uznesením z 19. augusta 2015 okresný súd rozhodol o zamietnutí žiadostisťažovateľa o prepustenie na slobodu, neprijatí jeho písomného sľubu a ponúknutejpeňažnej záruky, a taktiež o nenahradení jeho väzby dohľadom probačného a mediačnéhoúradníka (sťažovateľovi bolo toto uznesenie doručené 28. augusta 2015). Krajskému súdubola 25. augusta 2015 doručená sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súduz 19. augusta 2015, ktorú doplnil podaním doručeným 2. septembra 2015 podanímadresovaným priamo na uvedený súd. Uznesením z 9. septembra 2015 krajský súd rozhodoltak, že sťažnosť sťažovateľa zamietol (sťažovateľovi bolo uvedené uznesenie doručené30. septembra 2015). Okresný súd v predmetnej veci nariadil na 2. a 3. september 2015hlavné pojednávanie, ktoré bolo postupne odročené na 12. a 13. november 2015,15. december 2015 a napokon na 18. december 2015. Na hlavnom pojednávaníuskutočnenom 18. decembra 2015 okresný súd v predmetnej veci rozhodol rozsudkom(sťažovateľ bol uznaný vinným a odsúdený), proti ktorému bolo podané odvolanie.
Z uvedeného je zrejmé, že konanie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzbytrvalo od doručenia uvedenej žiadosti okresnému súdu až po doručenie uznesenia okresnéhosúdu z 19. augusta 2015 sťažovateľovi na okresnom súde spolu 18 dní (od 10. augusta 2015do 28. augusta 2015).
Konanie o žiadosti o prepustenie na slobodu na krajskom súde trvalo od 25. augusta2015, t. j. od podania sťažnosti sťažovateľom proti uzneseniu z 19. augusta 2015do 30. septembra 2015, keď bolo sťažovateľovi doručené uznesenie krajského súduz 9. septembra 2015, t. j. spolu 35 dní.
Podľa názoru ústavného súdu možno obdobie 53 dní trvajúce od 10. augusta 2015do 30. septembra 2015 pre celé dvojinštančné konanie, v rámci ktorého došlo k doručeniuuznesenia okresného súdu z 19. augusta 2015 a uznesenia krajského súdu z 9. septembra2015 sťažovateľovi, považovať za primerané a zodpovedajúce požiadavke urýchlenéhopreskúmania zákonnosti väzby.
S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jejpredbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavneneopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. februára 2016