znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 35/2014-53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Milana Ľalíka prerokoval   sťažnosť   S. S.,   zastúpeného   AS   Legal   s. r. o.,   Hlučínska   1/11,   Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Milana Šulvu, a tiež advokátskou kanceláriou   Geško,   Hulín   a partneri   s. r. o.,   Ľubinská   3,   Bratislava,   konajúcou prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   Richarda   Hulína,   vo   veci   namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Špecializovaného   trestného   súdu   z 3. septembra   2013   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. Tp 27/2013   a   postupom   a   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 19. septembra 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tost 29/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti S. S.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS 35/2014-15 z 22. januára 2014 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť S. S. (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. Tp 27/2013 z   3.   septembra   2013   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie   špecializovaného   trestného   súdu“) a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tost 29/2013 z 19. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný   súd   túto   vec   na   neverejnom   zasadnutí,   keďže   sťažovateľ   aj   všeobecné   súdy vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania.

Zo sťažnosti a z predloženého spisu vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné stíhanie   pre   prečin   podplácania   podľa   §   333   ods.   1   a   2   písm.   b)   Trestného   zákona spáchaného   formou   spolupáchateľstva   podľa   §   20   Trestného   zákona   a   pre   zločin podplácania   podľa   §   333   ods.   1   a   2   písm.   b)   Trestného   zákona   spáchaného   formou spolupáchateľstva   podľa   §   20   Trestného   zákona.   Sťažovateľ   je   v   tejto   trestnej   veci na základe uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 14/2013 z 23. apríla 2013 od toho istého dňa vo väzbe z dôvodov § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku.

Sťažovateľ   podal   31.   júla   2013   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby.   O   jeho   žiadosti rozhodol špecializovaný trestný súd napadnutým uznesením z 3. septembra 2013 tak, že ju zamietol. O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu z 3. septembra 2013 rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením z 19. septembra 2013 tak, že sťažnosť sťažovateľa i sťažnosť prokurátora   zamietol   a   písomný   sľub   sťažovateľa   neprijal.   Napadnuté   uznesenie najvyššieho   súdu   bolo   sťažovateľovi   doručené   2.   októbra   2013.   Z   toho   vyplýva,   že všeobecné súdy opakovane posudzovali otázku ponechania vo väzbe celkom 62 dní, čo podľa sťažovateľa nezodpovedá požiadavkám na neodkladnosť a urýchlenosť rozhodovania o väzbe.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy namieta, že napadnuté uznesenia špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu sú v rozpore s obsahom spisu, a tiež to, že   neobsahujú   žiadne   konkrétne   dôvody   opodstatňujúce   jeho   ponechanie   vo   väzbe. Napadnuté   uznesenia   podľa   názoru   sťažovateľa   nedávajú   odpoveď   na   otázku,   z   akých dôkazov majú vyplývať skutočnosti, ktoré majú byť dôvodom na obavu z jeho kolúzneho konania a pokračovania v trestnej činnosti. Sťažovateľ ďalej namieta, že dôkazy uvedené v napadnutom   uznesení   najvyššieho   súdu   sú   v   rozpore   so   zistenými   skutkovými okolnosťami,   resp.   neobsahujú   skutočnosti,   na   ktoré   sa   odvoláva   najvyšší   súd pri odôvodnení väzby.

Najvyšší súd vo svojom vyjadrení z 12. marca 2014 k tomuto bodu sťažnosti uviedol, že pri   svojom   rozhodovaní vo   veci   vychádzal z   dôkazov   procesne zadokumentovaných vo vyšetrovacom spise. Ďalej uviedol, že sťažovateľ vyslovuje odlišný názor na hodnotenie dôkazov, avšak odlišný záver najvyššieho súdu o riešenej procesnej otázke od predstavy obvineného nie je porušením   jeho práva   na obhajobu ani práva na spravodlivý   proces. Najvyšší súd tvrdí, že v jeho rozhodnutí je uvedené, ktoré svedecké výpovede ho viedli k záveru   o   dôvodnosti   obavy,   že   obvinený   bude   pôsobiť   na   svedkov   alebo   inak   mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie a obavy z pokračovania v trestnej činnosti.

Sťažovateľ v tejto súvislosti ďalej namieta, že svedok, na základe ktorého výpovede bol   sťažovateľ   ponechaný   vo   väzbe,   v   trestnom   konaní   vedenom   proti   nemu   vôbec nevypovedal.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   najvyšší   súd   založil   svoje   rozhodnutie   na   výpovedi ďalších dvoch svedkov, ktorí mali vyjadriť obavu z konania sťažovateľa. Podľa názoru sťažovateľa takúto obavu pri svojich výsluchoch nevyjadrili. Sťažovateľ tiež namieta, že tvrdenie najvyššieho súdu, že svedkovia vypovedali o zastrašovaní vo firme sťažovateľom, je taktiež v rozpore s obsahom spisu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež uviedol, že napadnuté uznesenie špecializovaného trestného súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu trpia nedostatkom odôvodnenia. Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa neformuloval ani jeden konkrétny dôkaz, na základe ktorého   by   bolo   možné   vysloviť   obavu   z   pokračovania   v   trestnej   činnosti.   Podobným nedostatkami trpí aj napadnuté uznesenie špecializovaného trestného súdu.

Ďalšiu   časť   sťažnosti   tvoria   tvrdenia   sťažovateľa   o   tom,   že   v   konaní pred všeobecnými súdmi bolo porušené jeho právo na obhajobu, zásada kontradiktórnosti a zásada   rovnosti   zbraní,   pretože   mu   bol   odopretý   prístup   k   spisu,   obhajobe   nebola umožnená   účasť   na   úkonoch   v   konaní   a   taktiež   jej   nebolo   umožnené vykonať   dôkazy v prospech   sťažovateľa.   K   tomuto   bodu   sťažovateľ   dodáva,   že   v   čase   rozhodovania o prepustení z väzby nemala obhajoba k dispozícii kompletný očíslovaný vyšetrovací spis, a preto sa nemohla vyjadriť k vykonaným dôkazom a uvádzať skutočnosti v jeho prospech. Sťažovateľ tiež tvrdí,   že orgány činné v trestnom   konaní odmietali dôkazy navrhované obhajobou.

Napokon sťažovateľ namietal zaujatosť sudcu, ktorý vo veci rozhodoval a porušenie svojho práva na nestranný súd. Sťažovateľ poukazuje na články uverejnené na internete, v ktorých sa mal ním namietaný sudca o sťažovateľovi vyjadriť v intenciách, „čo je zač“, resp. podľa názoru sťažovateľa ho namietaný sudca považuje za „špinu“. Sťažovateľ sa o tom, že o jeho väzbe rozhodoval namietaný sudca, dozvedel až z doručeného rozhodnutia.Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že postupom a uznesením špecializovaného trestného súdu z 3. septembra 2013 a postupom a uznesením najvyššieho súdu   z   19.   septembra   2013   došlo   k   porušeniu   ním   označených   práv,   zrušil   uvedené uznesenia,   prikázal sťažovateľa   neodkladne prepustiť z väzby na slobodu   a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 5 000 eur a náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 124 ústavy ústavným orgánom ochrany ústavnosti a túto svoju právomoc vykonáva okrem iného tým, že v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Tomu korešponduje ustanovenie § 49 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť môže podať fyzická   osoba   alebo právnická   osoba, ktorá   tvrdí,   že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ak ústavná sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu vydanému v súdnom konaní, nie je samo osebe významné, či je namietaná jeho vecná nesprávnosť. Ústavný súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov a nie je ani oprávnený na inštančný prieskum ich rozhodnutí. Jeho právomoc je založená výlučne na prieskume z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov,   t.   j.   či   v   konaní   (rozhodnutím   v   ňom   vydaným)   neboli   dotknuté   predpismi ústavného poriadku chránené práva alebo slobody jeho účastníka, či konanie bolo vedené v súlade s ústavnými princípmi a či možno konanie ako celok považovať za spravodlivé.

V   danej   veci   ide   vzhľadom   na obsah   ústavnej   sťažnosti   o   to,   či   podaný   výklad a aplikácia   trestnoprávnych   ustanovení   upravujúcich   rozhodovanie   o   obmedzení sťažovateľovej slobody, menovite rozhodovanie o ponechaní vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods.   1   písm.   b)   a   c)   Trestného   poriadku,   nezakladá   neprijateľné   ústavnoprávne konzekvencie, t. j. či nepredstavuje neprípustný zásah do právneho postavenia sťažovateľa v tej   rovine,   v   ktorej   je   poskytovaná   ochrana   ústavnoprávnymi   predpismi,   hlavne dohovorom a ústavou vrátane práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces). Pritom platí, že výklad a aplikácia predpisov všeobecného práva je protiústavná, ak neprípustne postihuje niektoré zo základných práv sťažovateľa, prípadne opomína možný výklad iný, ústavne konformný,   alebo   je   výrazom   zjavného   a   neodôvodneného   vybočenia   zo   štandardov výkladu, ktorý je v súdnej praxi rešpektovaný, resp. je v rozpore so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti.

Hoci, ako už bol povedané, kategória „správnosti“ sama osebe nie je referenčným kritériom   ústavonoprávneho   prieskumu,   požiadavka   rešpektu   k   princípom   zakotveným v čl. 17 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru je tu úzko spätá s dodržiavaním pravidiel, ktoré sú práve na ich ochranu ustanovené v ustanoveniach Trestného poriadku. Kasačná právomoc ústavného súdu sa môže uplatniť až vtedy, ak boli v konaní porušené procesné princípy, či ak sú závery všeobecných súdov v extrémnom rozpore so zisteným skutkovým stavom.

Po   posúdení   ústavnej   sťažnosti   a   po   preskúmaní   napadnutých   rozhodnutí všeobecných súdov optikou už uvedených zásad dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná.

Všeobecne   platí,   že   posúdiť   konkrétne   okolnosti   každého   jednotlivého   prípadu so zreteľom   na   urobené skutkové   zistenia   patrí   všeobecným   súdom,   čo   je výrazom   ich nezávislého súdneho rozhodovania (čl. 144 ods. 1 ústavy), a to isté platí, aj čo sa týka hodnotenia týchto zistení pre potreby ich podradenia pod ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) a c)   Trestného   poriadku.   Dôvodom   zásahu   ústavného   súdu   je   však   už   stav,   keď   sú príslušnými   súdmi   (orgánmi   verejnej   moci)   prijaté   právne   závery   výrazom   zjavného faktického   omylu   či   excesu   logického   (vnútorného   rozporu),   a   tým   vybočujú   zo   zásad spravodlivého procesu. Len vtedy možno zastávať názor, že z ústavnoprávnej roviny bol dosiahnutý   problém,   lebo   také   závery   ignorujú   predvídateľné   štandardy   judikatúry a zakladajú stav neprípustnej svojvôle, resp. ľubovôle.

Ústavný súd v úvode pripomína, že väzba predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody obvineného, ktorý je prípustný podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru.

Väzba   nie   je   trestom,   ale   je   výlučne   procesným   opatrením,   ktorého   účelom   je dočasne   zaistiť   osobu   obvinenú   z   trestného   činu   pre   potreby   prebiehajúceho   trestného konania obmedzením jej osobnej slobody. Väzba nemá sankčný charakter ani výchovné poslanie.

Pri väzbe sa má podávať reštriktívna interpretácia jej dôvodov, pretože väzba ma závažné negatívne, sociálne a psychologické dôsledky. Väzba izoluje obvineného od jeho rodinného a sociálneho prostredia a môže slúžiť ako prostriedok nátlaku na obvineného. Z toho plynie tiež požiadavka prísnej proporcionality vo vzťahu ku sledovanému cieľu.

Väzba musí byť chápaná ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného na účely trestného konania v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jeho použitia   v záujme včasného   a náležitého   objasnenia   trestných   činov a spravodlivého postihu ich páchateľov. Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak, aby väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu (II. ÚS 55/98).

Aby bol zaistený rešpekt a ochrana základného práva na osobnú slobodu, musí byť braný   zreteľ   na   tzv.   doktrínu   zosilnených   dôvodov   na   trvanie   väzby,   inak   nemožno pokračujúce obmedzovanie osobnej slobody, hoci k uvaleniu väzby mohlo dôjsť na základe dôvodného podozrenia, aprobovať. Inak povedané, trvanie podozrenia je podmienkou sine qua non pre zákonnosť pokračovania väzby, ale po určitej dobe samo osebe už nestačí. V takých   prípadoch   musí   súd   zistiť,   či   existujú   iné   relevantné   a   dostačujúce   dôvody predložené orgánmi činnými v trestnom konaní, ktoré by ospravedlnili toto pokračujúce obmedzenie slobody [pozri napríklad rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zo 7. 4. 2005 vo veci Rokhlina proti Rusku].

K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   uznesením špecializovaného   trestného   súdu   s   výnimkou   práva   na   urýchlené   rozhodnutie o zákonnosti väzby

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým   spôsobom,   že   ochrany   základného   práva   a   slobody   sa   na   ústavnom   súde   možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a uznesenia špecializovaného trestného súdu   bol   v   prvom   rade   povolaný   najvyšší   (druhostupňový)   súd,   ktorého   právomoc predchádza   právomoci   ústavného   súdu   bezprostredne   preskúmavať   rozhodnutie   súdu prvého   stupňa v   tejto veci,   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto časti   odmietol   pre nedostatok právomoci   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09, III. ÚS 165/13).

K namietanému   porušeniu   sťažovateľovho   práva   na   urýchlené   rozhodovanie o zákonnosti väzby postupom špecializovaného trestného súdu a postupom najvyššieho súdu

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal,   že   rozhodovanie   o   jeho   žiadosti o prepustenie trvalo neprimerane dlhý čas.

Ústavný   súd   v   prípadoch,   v   ktorých   sa   zaoberal   požiadavkou   neodkladnosti a urýchlenia   rozhodovania   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby,   judikoval,   že   aj   keď   sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú týmto   požiadavkám   (napr.   III.   ÚS   7/00,   I.   ÚS   18/03).   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd konštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na   jednom   stupni   súdu   dobu   jedného   mesiaca   a   ani   nečinnosť   trvajúca   týždne (napr. III. ÚS 126/05, III. ÚS 216/07, III. ÚS 147/11).

Ústavný súd zistil, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu bola úradu špeciálnej prokuratúry doručená 31. júla 2013 a špecializovanému trestnému súdu bola   predložená   14.   augusta   2013.   Špecializovaný   trestný   súd   o   uvedenej   žiadosti sťažovateľa   rozhodol   3.   septembra   2013   tak,   že   ju   zamietol.   Uvedené   uznesenie špecializovaného trestného súdu   bolo 9.   septembra   2013 doručené   sťažovateľovi   i   jeho obhajcom.   Po   podaní   sťažnosti   sťažovateľa   bol   spis   špecializovaného   trestného   súdu sp. zn. Tp 27/13 predložený 16. septembra 2013 najvyššiemu súdu, ktorý svojím uznesením z 19. septembra 2013 sťažnosť sťažovateľa zamietol. Spis bol špecializovanému trestnému súdu odoslaný späť 26. septembra 2013 a uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi a jeho obhajcom doručené v období od 30. septembra 2013 až 2. októbra 2013.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   konanie   v   predmetnej   veci   od   predloženia   veci špecializovanému trestnému súdu 14. augusta 2013 do vydania jeho uznesenia trvalo 19 dní a doručenie písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia trvalo 9 dní (spolu 28 dní) a úkony súvisiace   s   predložením   spisu   najvyššiemu   súdu   po   podaní   sťažnosti   boli   zrealizované do 4 dní, t. j. že konanie pred špecializovaným trestným súdom v predmetnej veci trvalo spolu 32 dní. Spis v predmetnej veci spolu s doručenými sťažnosťami bol najvyššiemu súdu predložený 16. septembra 2013 a preskúmanie podanej sťažnosti trvalo najvyššiemu súdu 3 dní,   doručenie   písomného   vyhotovenia   uvedeného   uznesenia   najvyššieho   súdu   trvalo 11 dní,   t. j.   že   konanie   v   predmetnej   veci   pred   najvyšším   súdom   trvalo   spolu   14   dní. Celkovo konanie v predmetnej veci prebiehajúce na dvoch stupňoch súdov trvalo 46 dní.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že konanie v predmetnej veci pred špecializovaným   trestným   súdom   a   najvyšším   súdom   zodpovedalo   požiadavkám   podľa čl. 17   ods.   2   a   5   ústavy   a   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru,   t.   j.   k   porušeniu   týchto   práv v predmetnom konaní nedošlo.

Ústavný súd pripomína, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom   na   začatie   konania,   ktorým   sa   vymedzuje   predmet   konania   a   východisko pre rozhodnutie   ústavného   súdu.   To   znamená,   že   ústavný   súd   môže   rozhodnúť   len o porušení toho práva, ktoré sťažovateľ namieta, a len voči tomu orgánu verejnej moci, ktorý   sťažovateľ   v   petite   sťažnosti   označil.   Platí   to   predovšetkým   v   situácii,   keď   je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (k tomu pozri napr. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, III. ÚS 116/14).

Keďže   sťažovateľ   v   petite   sťažnosti   výslovne   neuviedol,   že   porušenie   zásady neodkladnosti   a   urýchlenia   rozhodovania   o   zákonnosti   väzby   namieta   aj   v   súvislosti s postupom   špeciálnej   prokuratúry,   ústavný   súd   sa   jej   postupom   v   predmetnom   konaní nemal dôvod zaoberať.

K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ namietal, že uznesenie najvyššieho súdu je neodôvodnené a arbitrárne, pretože   neobsahuje   konkrétne   dôkazy   preukazujúce   naplnenie   materiálnych   podmienok väzby, a to predovšetkým preukázanie naplnenia dôvodov jeho väzby.

Z   doterajšej   judikatúry   ústavného súdu   (napr.   I.   ÚS   141/04),   ktorá   korešponduje s judikatúrou   ESĽP,   vyplýva,   že   v   prípade   rozhodovania   o   vzatí   do   väzby   musia   byť splnené   tieto   podmienky:   po   formálnej   stránke   musí   existovať   uznesenie   o   vznesení obvinenia, po materiálnej stránke musia existovať skutočnosti osvedčujúce kvalifikované podozrenie, že sa obvinený trestného činu, ktorý sa mu v uznesení o vznesení obvinenia kladie za vinu, dopustil. Napokon musí existovať niektorý z väzobných dôvodov uvedených v ustanovení v § 71 Trestného poriadku.

Ústavný   súd   preto   preskúmal   uznesenie   najvyššieho   súdu   a   uznesením špecializovaného trestného súdu sa zaoberal iba v rozsahu, v ktorom sa s ním stotožnil najvyšší súd. V rámci odôvodnenia svojho uznesenia najvyšší súd vo vzťahu k existencii dôvodného podozrenia väzby sťažovateľa uviedol: „Najprv treba zdôrazniť, že doterajšie dokazovanie v priebehu vyšetrovania predmetnej trestnej vecí vôbec nerozptýlilo dôvodnosť podozrenia, že obvinený S. S. sa dopustil skutkov, pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie. Argumentácia   obhajoby   obvineného   iba   svedčí   o   tom,   že   existujú   vo veci   dve   skupiny dôkazov, usvedčujúce a tie, ktoré obvinenie oslabujú, resp. ktoré podľa obhajoby vôbec nie je možné použiť pre ich nelegálnosť, pričom práve tieto obhajoba zvýrazňuje. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa však na základe obsahu vyšetrovacieho spisu presvedčil o tom, že od času, kedy rozhodoval o väzbe obvinených, pribudol vo veci celý rad ďalších dôkazov, ktoré vo viacerých častiach, či už priamo alebo nepriamo potvrdzujú okolnosti uvádzané svedkom S., ktorý obvineného usvedčoval z trestnej činnosti.

Preto z hľadiska materiálnej podmienky väzby spočívajúcej v dôvodnosti vzneseného obvinenia   sťažovateľovi   S. S.   sudca   pre   prípravné   konanie   správne   túto   otázku   uzavrel konštatovaním,   že   doteraz   vykonané   dokazovanie   podozrenie   zo spáchania   korupčného deliktu obvineným nerozptýlilo do takej miery, aby mohlo byť vyslovené, že trestné stíhanie obvineného nie je dôvodné a s týmto záverom sa najvyšší súd stotožňuje.

Pokiaľ   obvinený   spochybňuje   dôkaz   obrazovo-zvukovým   záznamom,   treba poznamenať,   že   až   v   rámci   meritórneho   rozhodnutia   o   vecí,   pri   vyhodnotení   dôkazov spôsobom   predpokladaným   v   §   2   ods.   12   Tr.   por.   bude   možné   vyhodnotiť   aj   otázku legálnosti   použitia   obrazovo-zvukových   záznamov.   Obhajobou   namietané   otázky neoprávnenosti vyhotovenia záznamov svedkom S. spochybňuje výpoveď svedka V. K., ale i ďalších svedkov. Nateraz postačuje zistenie, že nielen výlučne na tomto dôkaze, obrazovo- zvukovom zázname, bolo vznesené obvinenie sťažovateľovi, keď už samotná výpoveď svedka S. nie je taká, že by jeho poznatky o predmetnej trestnej činnosti mali spočívať len na ním vydanom obrazovo-zvukovom zázname.“

Vo vzťahu k existencii dôvodov väzby sťažovateľa najvyšší súd vo svojom uznesení uviedol: „Z   obsahu   spisového   materiálu   vyplýva,   že   v   súvislosti   s   aktivitami v spoločnostiach, v ktorých pôsobil obvinený, došlo z jeho strany k nátlaku a vyhrážkam voči osobám, pokiaľ by chceli vypovedať o okolnostiach činnosti firiem, v ktorých mal vplyv. Vypovedal o tom svedok T. R. Svedkyne Z. a S. vyslovili reálne obavy z obvineného pre   svoje   vyjadrenia   a   žiadali,   aby   sa   neuvádzala   adresa   ich   pobytu.   Je   to   reálna skutočnosť   zapadajúca   do   rámca   tých,   ktoré   vyvolávajú   obavu   z   kolúzneho   konania obvineného.

Z obsahu svedeckých výpovedí svedkov S., Z., B., S., ale aj iných je možné zistiť snahy obvineného získať blízky kontakt a vplyv na osoby podieľajúce sa, čí už v samotnom rozhodovacom procese alebo v rámci kontrolnej činností na tom, či bude nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty vyplatený. Rozhodnosť s akou v tomto smere obvinený konal, keď podľa výpovedí svedkov, ako bolo vyššie naznačené, mal používať aj zastrašovanie, pokiaľ by   o   firme,   v   ktorej   pôsobil,   chcel   niekto   vypovedať   ináč,   než   podľa   jeho   predstáv a inštrukcií, v súhrne uvedených poznatkov z vykonaných dôkazov vedie k obave z možného pôsobenia   na   svedkov   i   v   ďalšom   štádiu   konania,   pokiaľ   by   bol   obvinený   prepustený na slobodu.

Argumentácia obvineného, že sa nezistilo v čase jeho prepustenia zo zadržania, že by aj skutočne konal spôsobom predpokladaným v § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. a že to je dôkaz o tom, že nemôže existovať žiadna obava z jeho kolúzneho konania, nie je priliehavá, ani presvedčivá, ani postačujúca, lebo základom tejto argumentácie je to, čomu sa má práve zabrániť   kolúznou   väzbou,   inak   by   sa   strácal   jej   zmysel,   keby   až   na   základe   toho,   že obvinený   už   aj   v   rámci   vedeného   trestného   stíhania   konal   spôsobom   predpokladaným v citovanom   ustanovení   §   71   ods.   1   písm.   b)   Tr,   por.,   akým   je   napr.   ovplyvňovanie, zastrašovanie alebo podplácanie svedkov alebo iných osôb, aby sa tak marilo objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, čomu sa má práve väzbou zabrániť.

V   nadväzností   na   túto   obavu   vystupuje   do   popredia   aj   obava   z   pokračovania v trestnej činnosti korupcie, keď sa z dôkazov zisťuje, že malo ísť o rozsiahlu trestnú činnosť obvineného   páchanú   viacerými   útokmi,   opakovane,   pričom   dôkazy   naznačujú,   že   takou činnosťou si mal obvinený zabezpečovať prostriedky na obživu pre seba i pre svoju rodinu. Z   hľadiska   existujúcej   obavy   z   pokračovania   v   trestnej   činnosti   obvineného   je irelevantné, či konkrétne osoby, voči ktorým mali smerovať korupčné aktivity zakladajúce skutok, pre ktorý je obvinený stíhaný, sú ešte pracovníkmi príslušného daňového úradu, kde boli   predtým   zamestnané,   lebo   vo   vzťahu   k   nim   by   korupčné   konanie   mohlo   spočívať v snahe   o   ich   ovplyvnenie   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   konaniu   a   okrem   toho pokračovanie v podobnej trestnej činnosti nemusí byť zamerané na tie isté osoby.

Rovnako tak nie je akceptovateľná námietka obvineného, že už nie je spoločníkom alebo konateľom spoločností, v súvislostí s ktorými malo dôjsť k spáchaniu skutkov, ktoré sa mu kladú za vinu, lebo spôsob eventuálneho pokračovania v trestnej činnosti korupčného charakteru nie je podmienený konateľstvom alebo spoločníctvom v určitej firme. Zatiaľ dôkazy   nasvedčujú   tomu,   že   v   súvislosti   s   uplatňovaním   nadmerného   odpočtu   dane z pridanej   hodnoty   malo   zo   strany   obvineného   dochádzať   ku   korupčným   praktikám opakovane, za využívania kontaktov na osoby na daňovom úrade, ktoré mali zabezpečovať kontrolu uplatneného a vyplatenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty.

Keďže   z   dokazovania   vyplýva,   že   obvinený   sa   vždy,   aj   pri   výmenách   osôb na zodpovedných   funkciách   v   daňových   úradoch,   snažil   získať   na   nich   vplyv a prostredníctvom   nich   zabezpečiť   koordinovanosť   postupu   jednotlivých   subjektov zainteresovaných do uplatnenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, jej kontroly a vyplatenia a vzhľadom na pretrvávajúci, opakovaný spôsob takého konania, je dôvodná obava, že obvinený by pokračoval v podobnej trestnej činnosti aj vo vzťahu k iným osobám a v prospech firiem, v ktorých má svoj vplyv a záujem cez jemu blízke osoby.

Preto sudca pre prípravné konanie správne žiadosť obvineného S. S. o prepustenie z väzby zamietol.“

Vo vzťahu k zamietnutiu sťažovateľom predloženého písomného sľubu vo svojom uznesení najvyšší súd uviedol: „V súvislosti s písomným sľubom obvineného daným podľa § 80   ods.   1   písm.   b)   Tr.   por.   treba   poznamenať,   že   napriek   zneniu   zákona,   vzhľadom na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (článok 5 ods. 3) a článok 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, bolo by možné prijať sľub i pri existencii dôvodu väzby podľa   §   71   ods.   1   písm.   b)   Tr.   por.,   no   predovšetkým   by   muselo   byť   z   povahy prejednávaného prípadu a vzhľadom na osobu obvineného jednoznačne zrejmé, že taký sľub by   bol   dostatočný.   V   predmetnom   prípade   však   rozsah   a   charakter   trestnej   činnosti a motivácia obvineného, aký veľký prospech sa mal snažiť trestnou činnosťou korupčného rázu   dosiahnuť   vyplatením   nadmerného   odpočtu   dane   z   pridanej   hodnoty,   nedovoľujú urobiť záver, že by bolo možné vzhľadom na povahu prejednávaného prípadu považovať ponúknutý písomný sľub za dostatočný na nahradenie väzby. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky sľub obvineného S. S. neprijal.“

Špecializovaný   trestný   súd   vo   vzťahu   k   existencii   dôvodov   väzby   sťažovateľa a možnosti nahradenia jeho väzby vo svojom uznesení uviedol:

„Je   potrebné   uviesť,   že trestná   vec   obvineného   S. S.   sa   nachádza   v   štádiu   pred skončením vyšetrovania v stave, keď obvinený bol oboznámený s výsledkami vyšetrovania a vec je predložená na rozhodnutie prokurátorovi. Trestné stíhanie obvineného považujem za dôvodné. Vzhľadom na doteraz vykonané dokazovanie, výpoveď svedka S., ale aj ostatné dôkazy, ktoré tvoria súčasť spisového materiálu, s poukazom na právny názor odvolacieho súdu vyslovený uznesením č.   k. 5 Tost 14/2013 zo dňa 23. apríla 2013 doteraz zistené skutočnosti   nasvedčujú   záveru,   že   skutok,   pre   ktorý   bolo   začaté   trestné   stíhanie,   bol spáchaný, tento má znaky trestného činu a naďalej existujú dôvody na podozrenie, že tento skutok   spáchal   obvinený.   Doteraz   vykonané   dokazovanie   podozrenie   zo   spáchania korupčného deliktu obvineným nebolo rozptýlené do takej miery, aby mohlo byť vyslovené, že trestné stíhanie obvineného nie je dôvodné.

Pokiaľ ide o dôvody väzby som toho názoru, že aj v tomto štádiu trestného konania dôvody   väzby   u   obvineného   tak,   ako   boli   ustálené   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   SR č. k. 5 Tost 14/2013 zo dňa 23. apríla 2013, trvajú aj v tomto štádiu konania a doteraz vykonané vyšetrovanie neviedlo k tomu, aby som mohol vysloviť záver, že väzobné dôvody u obvineného   pominuli.   Aj   keď   je   v   súčasnej   dobe   trestná   vec   v   štádiu   skončenia vyšetrovania, nie je možné uviesť, že prípravné konanie je skončené, keďže vo veci bolo podané množstvo procesných návrhov obhajoby, ktoré neboli vyšetrovateľom vykonané a je na   úvahe   prokurátora,   či   vo   veci   meritórne   rozhodne   alebo   vráti   vec   vyšetrovateľovi na doplnenie   vyšetrovania.   Teda   obava   z   kolúzneho   konania   obvineného   tak,   ako   bola ustálená odvolacím súdom dňa 23. apríla 2013, trvá aj naďalej. Naďalej existuje obava, že by obvinený mohol pôsobiť na svedkov a tak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Dôvod kolúznej väzby teda trvá aj v tomto štádiu trestného konania. Dôvody preventívnej väzby trvajú aj naďalej. Naďalej hrozí obava, že ak by bol obvinený prepustený na slobodu mohol by pokračovať v trestnej činnosti Na tom nič nemení ani tá skutočnosť, že obvinený nie je konateľom a ani spoločníkom spoločností, v ktorých mal účasť, ale tieto spoločností sú prepísané na osoby, na ktoré má obvinený priamy dosah a takýmto   spôsobom   by   obvinený   mohol   v   trestnej   činnosti   pokračovať   aj   naďalej.   Aj naďalej existuje obava, že nemalo ísť o ojedinelé konanie obvineného, ale že trestná činnosť obvineného   mala   dlhodobý   charakter   za   účelom   získania   finančných   výhod.   Dôvody preventívnej väzby existujú aj v tomto štádiu trestného konania...

Obvinený   vo   svojej   žiadosti,   okrem   iného,   uvádzal   aj   prípadné   alternatívne nahradenie väzby zárukou na základe sľubu podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy.   Obvinený   však   žiaden   písomný sľub sudcovi   pre prípravné   konanie nepredložil. Uviedol, že je pripravený podrobiť sa akémukoľvek obmedzeniu, ako aj zákazu vycestovania do zahraničia. Vzhľadom na to, že neexistuje písomný sľub obvineného, nebol podaný ani konkrétny návrh v zmysle ust. § 80 resp. § 81 Trestného poriadku o alternatíve nahradenia väzby zárukou, sľubom alebo dohľadom som preto nerozhodoval.“

Sťažovateľ vo svojej argumentácii nerozporoval existenciu dôvodného podozrenia zo spáchania   trestnej   činnosti,   z   ktorej   je   obvinený,   ale   spochybňoval   existenciu jednotlivých   dôvodov   väzby,   ktoré   podľa   neho   nie   sú   podopreté   konkrétnymi skutočnosťami a z dôkazov, na ktoré súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci poukázali, vyvodili nesprávne závery nezodpovedajúce obsahu spisu.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa nedostatočného podopretia dôvodov väzby   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   ktorej   už   vyslovil,   že   existencia zákonného   dôvodu   kolúznej   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku nevyžaduje   preukázanie   dokonaného   kolúzneho   konania   obvineného,   ale   postačuje na preukázanie takých konkrétnych skutočností, ktoré sú spôsobilé založiť rozumnú obavu (dôvodná   obava),   že   obvinený   by   sa   s   veľkou   pravdepodobnosťou   mohol   v   prípade ponechania na slobode konania kolúznej povahy dopustiť (m. m. III. ÚS 68/08).

Pri   špecifikácii   dôvodov   kolúznej väzby v danom prípade najvyšší súd poukázal na fakt,   že   trestné   konanie   v   predmetnej   veci   sa   nachádza   v   štádiu   pred   skončením vyšetrovania, avšak nie je zrejmé s ohľadom na množstvo procesných návrhov obhajoby, ako rozhodne príslušný prokurátor, či vec nebude vrátená späť na doplnenie vyšetrovania. V súvislosti   s   oboma   dôvodmi   väzby   považovali   súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní za dôležité poukázať na skutočnosť, že trestná činnosť, z ktorej je sťažovateľ obvinený, mala dlhodobý charakter, bola páchaná viacerými útokmi, opakovane a sťažovateľ si ňou zabezpečoval prostriedky na živobytie pre seba i svoju rodinu. Sťažovateľ rozporuje záver súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci, podľa ktorého si trestnou činnosťou zabezpečoval prostriedky na živobytie, avšak sám nepredkladá žiadne argumenty, ktoré by poukazovali na zdroje jeho príjmov, ktoré na ten účel využíval, s ohľadom na uvedené tento záver súdov aj podľa ústavného súdu možno považovať za logický. Taktiež poukázanie na dlhodobosť a rozsiahlosť trestnej činnosti spojený s potrebou ukončenia rozsiahlejšieho dokazovania považuje ústavný súd za relevantný argument z hľadiska posúdenia oboch dôvodov väzby sťažovateľa. Najvyšší súd navyše obavu z kolúzneho konania odôvodnil aj odkazom na konkrétne výpovede svedkov   (niektoré z týchto výpovedí boli aj súčasťou podanej obžaloby), z ktorých jednoznačne vyplýva, že v nich popísaný spôsob páchania trestnej činnosti (zastrašovanie, ovplyvňovanie a podplácanie konkrétnych osôb), z páchania ktorej   je   sťažovateľ   obvinený,   zodpovedá   povahe   kolúzneho   konania,   čo   zvyšuje nebezpečenstvo využitia takéhoto konania aj proti svedkom v predmetnom konaní, ktorí spolupracujú s orgánmi činnými v trestnom konaní, a preto sa aj ich rozhodnutie týkajúce sa nezverejnenia   kontaktov   môže   byť   logicky   spojené   aj   s   obavou   z   kolúzneho   konania sťažovateľa proti nim. Pokiaľ ide o dôvody preventívnej väzby, najvyšší súd poukázal aj na opakovaný a pretrvávajúci charakter sťažovateľom páchanej trestnej činnosti a v tejto súvislosti   sa   javiacu   možnosť   dokonania   podobnej   trestnej   činnosti   vo   vzťahu   k iným osobám a v prospech firiem, v ktorých má svoj vplyv a záujem cez osoby jemu blízke, s ohľadom na v konaní dosiaľ zistenú rozsiahlosť trestnej činnosti možno aj túto úvahu podľa ústavného súdu považovať za logickú a z pohľadu odôvodnenia väzby sťažovateľa akceptovateľnú a odôvodnenú.

Pri preskúmaní námietok sťažovateľov mal ústavný súd na pamäti aj to, že účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru aj čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je poskytnutie práva osobám, ktoré boli pozbavené   osobnej   slobody,   spočívajúceho   v   možnosti   súdnej   kontroly   rozhodnutí a opatrení, na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Medzi záruky, ktoré garantujú tieto články, nepochybne patrí aj právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe   (napr.   III.   ÚS   84/06,   III.   ÚS   291/06, III. ÚS 122/12),   ako   aj   právo   osoby   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré preskúmateľným   spôsobom,   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   reflektoval   na   zásadné   argumenty sťažovateľa   o   nedôvodnosti   jeho   väzby   a   uvedením   vlastnej   argumentácie   (odlišnej od sťažovateľovej)   vytvoril   rozhodnutie   s   odôvodnením,   ktoré   je   určité   a   zrozumiteľné a ktoré   zároveň   tvorí   spoľahlivý   a   logický   podklad   pre   jeho   výroky,   a   to   aj   v   otázke neprijatia písomného sľubu sťažovateľa.

Ústavný súd pripomína, že nie je osobitnou preskúmavacou inštanciou vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov. Medzi prioritné úlohy ústavného súdu nepatrí kontrola rozhodnutí   všeobecných   súdov   z   hľadiska   zákonnosti   a   správnosti   ich   postupov,   ale posudzovanie   konformity   týchto   postupov   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou ratifikovanou   a   vyhlásenou   spôsobom   ustanoveným   zákonom.   Kritériom   rozhodovania ústavného súdu je predovšetkým miera namietanej ingerencie do základných práv alebo slobôd sťažovateľa pri zohľadnení okolností každého konkrétneho prípadu (IV. ÚS 24/07, III. ÚS 217/09, III. ÚS 522/11).

Najvyšší súd vychádzajúci z rozhodnutia špecializovaného trestného súdu, ako aj z obsahu   spisu,   a   teda   dôkazov   zabezpečených   v   rámci   trestného   konania   vrátane svedeckých výpovedí uviedol okolnosti, ktoré podľa jeho názoru tvoria skutkový rámec pre uplatnenie   zákonných   dôvodov   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   b)   a   c)   Trestného poriadku. Podľa názoru ústavného súdu skutočnosti, na ktorých najvyšší súd založil dôvody väzby, sa nejavia ako svojvoľné, a to hlavne s poukazom na doterajší rozsah dokazovania, a nejavia sa ani ako neodôvodnené (vzhľadom na dostatočnú konkretizáciu) či výslovne formálne. Ústavný súd je toho názoru, že skutočnosti, ktoré najvyšší súd v zhode s názorom špecializovaného   trestného   súdu   uviedol,   možno   spoľahlivo   subsumovať   pod   uvádzané zákonné dôvody väzby.

Vzhľadom na akceptovateľnosť odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z hľadiska dodržania záruk podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru ústavný súd už na predbežnom   prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol   ako zjavne neopodstatnenú.

V súvislosti s obsahom sťažnosti sťažovateľa ústavný súd ďalej poukazuje taktiež na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej už vyslovil, že procesnoprávne garancie vyplývajúce z ods. 2 čl. 6 dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1 a 50 ods. 2 ústavy sa týkajú tej časti trestného konania,   ktorej   predmetom   je   rozhodovanie   o   samotnom   trestnom   obvinení (resp. o obžalobe)   osoby   a   nie   sú   priamo   aplikovateľné   na   konanie   týkajúce   sa   väzby. Ústavný   súd   preto   pokiaľ   sťažovateľ   namieta   porušenie   uvedených   práv   v   súvislosti s konaním,   v   ktorom   sa   preskúmava   zákonnosť   jeho   väzby,   odmieta   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti   pre   neexistenciu   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označenými právami a namietanými rozhodnutiami o väzbe.

Sťažovateľ taktiež namietal, že v predmetnom konaní pred všeobecnými súdmi bolo porušené jeho právo na obhajobu, zásada kontradiktórnosti a zásada rovnosti zbraní, pretože mu bol odopretý prístup k spisu, obhajobe nebola umožnená účasť na úkonoch v konaní, a taktiež jej nebolo umožnené vykonať dôkazy v prospech sťažovateľa. V tejto súvislosti sťažovateľ   uviedol,   že   v   čase   rozhodovania   o   prepustení   z   väzby   nemala   obhajoba k dispozícii   kompletný   očíslovaný   vyšetrovací   spis,   a   preto   sa   nemohla   vyjadriť k vykonaným dôkazom a uvádzať skutočnosti vo svoj prospech, a taktiež že orgány činné v trestnom konaní odmietali dôkazy navrhované obhajobou.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej rovnosť zbraní   nie   je   zabezpečená,   keď   je   obhajcovi   odopretý   prístup   k   tým   dokumentom vo vyšetrovacom   spise,   ktoré   sú   podstatné   pre   to,   aby   bolo   možné   účinne   napadnúť nezákonnosť   väzby   klienta   (I.   ÚS   67/03).   Skutočnosť,   že   spis   nebol   podľa   tvrdenia sťažovateľa kompletný a očíslovaný, ešte neznamená, že muselo dôjsť k porušeniu jeho práva na obhajobu, resp. k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania a zásady rovnosti zbraní. Ako napokon zo spisu vyplýva, sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby, na svoju obhajobu uvádzal podstatné argumenty a odkazoval na obsah spisu. Samotné tvrdenie, že obhajoba nemala k dispozícii kompletný očíslovaný vyšetrovací spis, a rovnako tak ani samotné   tvrdenie,   že   orgány   činné   v   trestnom   konaní   odmietali   dôkazy   navrhované obhajobou bez ďalších podporných tvrdení a zdôvodnenia neobstoja.

Sťažovateľ   vo   svojom   vyjadrení   z   19.   mája   2014   spresnil,   že   špecializovaný a najvyšší   súd   mali   povinnosť   zvážiť   prijatie   miernejších   prostriedkov   nahradzujúcich väzbu, a to aj napriek tomu, že ním neboli navrhnuté (resp. ako sťažovateľ uvádza, boli navrhnuté,   keď   pred   špecializovaným   súdom   vyhlásil,   že „je   pripravený   podrobiť   sa akémukoľvek   obmedzeniu“).   Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   špecializovaný   súd   sa alternatívnym   nahradením   väzby   vôbec   nezaoberal   a   najvyšší   súd   sa   zaoberal   len nahradením   väzby   sľubom,   ale   nie   možnosťou   nahradiť   väzbu   dohľadom   probačného a mediačného úradníka.

Vo vzťahu k tejto argumentácii ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že súdy majú povinnosť vyporiadať sa so všetkými návrhmi sťažovateľa predloženými v konaní v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia. Návrhy sťažovateľa obzvlášť v prípade, ak je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, resp. obhajcom. musia byť predložené súdu aspoň v takej kvalite, aby z ich obsahu bolo možné vyvodiť, čoho sa sťažovateľ domáha. Aj keď pri   rozhodovaní   o   väzbe   sú   súdy   povinné   zvážiť   všetky   možnosti   nahradenia   väzby miernejšími   prostriedkami   jej   nahradenia   poskytnutými   Trestným   poriadkom,   v   rámci odôvodnenia rozhodnutia   je povinnosťou   súdu   vyporiadať sa   len s rozhodnutím o tých prostriedkoch, ktorých použitie v konaní bolo sťažovateľom navrhnuté.

Napokon sťažovateľ namieta zaujatosť sudcu, ktorý vo veci rozhodoval, a porušenie svojho práva na nestranný súd. Sťažovateľ poukazuje na články uverejnené na internete, v ktorých sa mal ním namietaný sudca o sťažovateľovi vyjadriť v intenciách, „čo je zač“, resp. podľa názoru sťažovateľa ho namietaný sudca považuje za „špinu“. Sťažovateľ sa o tom, že o jeho väzbe rozhodoval namietaný sudca, dozvedel až z doručeného rozhodnutia. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení uviedol, že vo veci konal sudca, o ktorom iný senát najvyššieho súdu rozhodol, že nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania vo veci sťažovateľa. Vo svojom vyjadrení z 19. mája 2014 sťažovateľ doplnil, že predmetné rozhodnutie o nevylúčení (sp. zn. Ndt 7/2013 z 22. apríla 2013) bolo prijaté 5 mesiacov pred prijatím napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a na základe námietky zaujatosti samotného sudcu. V tejto súvislosti odkázal sťažovateľ aj skutočnosti uvedené v uznesení ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 540/2013 z 11. septembra 2013, ktorým v časti prijal sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie a v časti sťažnosť sťažovateľov odmietol (vrátane časti týkajúcej sa tvrdenej zaujatosti sudcu).

Vo   vzťahu   k   tejto   argumentácii   ústavný   súd   odkazuje   na   svoju   judikatúru v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 90/2003, v ktorom uviedol, že z princípu subsidiarity vo vzťahu ústavného súdu   ku   všeobecným súdom   v zmysle čl.   127 ods.   1 ústavy   a §   49 zákona o ústavnom   súde   tiež   vyplýva,   že   v   prípade   konania   pred   všeobecnými   súdmi   musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr   v tomto   konaní a   až následne   v   konaní pred   ústavným   súdom.   Pokiaľ sťažovateľ   v   rámci   ochrany   svojich   základných   práv   a   slobôd   uplatní   v   konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc. S ohľadom na túto judikatúru   o povinnosti   aktívneho   prístupu   obhajoby   pri   uplatňovaní   práv   sťažovateľa možno podľa ústavného súdu aj túto argumentáciu sťažovateľa považovať za irelevantnú v predmetnej veci.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   sťažnosti   sťažovateľa po preskúmaní jeho argumentácie svojím rozhodnutím nevyhovel.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014