znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 35/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr.   R.   K.,   P.,   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   podľa   čl.   46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 6 Cdo 225/2012 z 30. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 20. decembra   2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 225/2012 z 30. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2.   Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   vystupovala   ako odporkyňa   v konaní   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   vedenom pod sp. zn. 19   C/103/2010   vo   veci   zaplatenia   sumy   222,60   €   s príslušenstvom   fyzickej osobe A. H. ako bývalej zamestnankyne sťažovateľky (ďalej len „bývalá zamestnankyňa“) z titulu   splátky   dôchodku   za   apríl   2010.   Okresný   súd   vo   svojom   rozsudku   č.   k.   19 C/103/2010-212 z 8. decembra 2011 dospel k záveru, že medzi sťažovateľkou a jej bývalou zamestnankyňou   ako navrhovateľkou   bola   27.   augusta   1996   uzavretá „Zmluva o poskytovaní   plnenia   z Podporného   dôchodkového   fondu   S.,   a.   s.“,   ktorá   je   svojím obsahom zmluvou o dôchodku podľa § 842 – § 844 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Občiansky   zákonník“).   Zmluvou sa sťažovateľka   zaviazala   svojej   bývalej   zamestnankyni   vyplácať   po   jej   odchode do dôchodku doživotnú rentu v sume 6 706 Sk, t. j. 222,60 € mesačne k 15. dňu každého mesiaca.   Sťažovateľka   však   svojej   bývalej   zamestnankyni   26.   októbra   2009   doručila výpoveď   predmetnej   zmluvy   podľa   §   582   Občianskeho   zákonníka,   ktorej   účinnosť nastala/mala nastať po uplynutí trojmesačnej zákonnej výpovednej doby od jej doručenia, t. j.   dňom   31.   marca   2010   s tým,   že   k tomuto   dňu   zanikol/mal   zaniknúť   záväzok sťažovateľky   ako   odporkyne   v spore   poskytovať   plnenie   podľa   predmetnej   zmluvy, v dôsledku čoho jej dôchodok za apríl 2010 už nevyplatila. Krajský súd v Bratislave (ďalej len   „krajský   súd“)   na   odvolanie   sťažovateľky   svojím   rozsudkom   sp.   zn.   9 Co   91/2012 z 26. apríla   2012   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie   okresného   súdu   ako   vecne   správe. Najvyšší   súd   napadnutým   rozhodnutím   odmietol   sťažovateľkou   podané   dovolanie. V ostatnom podala sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu.

3.   Sťažovateľka   koncentrovala   svoje   sťažnostné   námietky   predovšetkým k nesprávnemu   právnemu   posúdeniu   merita   jej   právnej   veci   všeobecnými   súdmi,   ktoré vo svojej   rozhodovacej   činnosti   ignorovali/nedali   odpoveď   na   podstatné   ňou   nastolené právne otázky, a v sťažnosti uviedla: „Odvolací súd sa v rozpore so zákonom nevysporiadal s právnou argumentáciu žalovaného o tom,   že súd prvého stupňa rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho názoru, že ustanovenie § 27 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách sa na vec nevzťahuje z dôvodu, že sa netýka vzťahov upravených zmluvou o dôchodku, t. j. údajne interných veci banky ako zamestnávateľa a jej zamestnanca, ale predmetné ustanovenie upravuje   vzťahy   banky   navonok,   t.   j.   uzatváranie   zmlúv   s   klientmi,   či   inými   bankami vzhľadom k predmetu jej činnosti.

Odvolací súd sa v rozpore so zákonom nevysporiadal ani s právnou argumentáciu žalovaného o tom, že ustanovenie § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona o bankách nemá také obmedzenie.

Neexistencia   protiplnenia   zo   zmluvy   o   dôchodku   zakladá   nutnosť   použitia ustanovenia § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou v spojení s § 27 ods. 8 a § 116 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, a tak právny zákaz tohto plnenia bez protiplnenia.“

4.   V označenom   postupe   všeobecných   súdov   sťažovateľka   nachádzala   dôvod zmätočnosti konania podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej   aj   „OSP“),   ktorý   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   nielen   prípustnosti,   ale aj dôvodnosti   dovolania   podľa   §   241   ods.   2   písm.   a)   Občianskeho   súdneho   poriadku. V sťažnosti ďalej uviedla, že „Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 10. 2012, sp. zn. 6 Cdo/225/2012, bolo podané dovolanie odmietnuté, a to z dôvodu neprípustnosti dovolania, keď dovolací súd dochádza k záveru, že existencia ani jednej z vád podľa § 237 písm. a) až g) O. s. p, nebola dovolacím súdom v konaní zistená, pretože rozhodnutia   nižších   súdov   zodpovedajú   zákonným   požiadavkám   na   odôvodnenie rozhodnutia“, pričom vo vzťahu k samotnému napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu poukázala na to, že „Rozhodnutie odvolacieho súdu je... arbitrárne, neodôvodnené, odníma nám   súdnu   ochranu,   dôvody   sa   netýkajú   podaného   dovolania.   Je   tak   zjavne   porušené základné právo sťažovateľa podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... a podľa článku 46 ods. 1 Ústavy...“.

5. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

Základné   právo   sťažovateľa   S.,   a   s.   v   skratke   S.,   a.   s.   podľa   článku   6   ods.   1 Dohovoru... a podľa článku 46 ods. 1 Ústavy... uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 30. 10. 2012, sp. zn. 6 Cdo/225/2012, porušené bolo.

Ústavný súd... zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 30. 10. 2012, sp. zn. 6 Cdo/225/2012, a vec vracia Najvyššiemu súdu..., aby v nej znovu konal a rozhodol. Sťažovateľ zároveň navrhuje, aby Ústavný súd... vydal toto uznesenie: Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   úplne   nahradiť   sťažovateľovi   trovy konania do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia...“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

8. Sťažovateľka namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 225/2012 z 30. októbra 2012. Jej podstatná argumentácia smerovala (body 3 a 4) predovšetkým k arbitrárnosti rozhodnutí všeobecných súdov vrátane napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   ktoré   sa   mali   nedostatočne   vysporiadať s podstatnými právnymi otázkami vzťahujúcimi sa na meritum jej veci, pričom samotný najvyšší súd sa „So základným dôvodom dovolania... vysporiadal len konštatovaním, že rozhodnutia   nižších   súdov   zodpovedajú   požiadavkám   na   odôvodnenie   rozhodnutia. Dovolací súd už ale neuviedol, prečo sa odvolací súd s našou argumentáciou uvedenom v odvolaní nemusel zaoberať. V odôvodnení svojho rozhodnutia pritom uvádza, že odvolací súd   musí   odpovedať   na   námietky   a argumenty,   ktoré   majú   rozhodujúci   význam   pre rozhodnutie o odvolaní. Dovolací súd napokon odôvodnil svoje rozhodnutie tak, ako by sa ani   nezaoberal   našim   podaným   dovolaním,   ale   iným   podaním.“.   Inými   slovami, sťažovateľka dospela v podanej ústavnej sťažnosti k presvedčeniu, že „Tým, že sa Najvyšší súd... vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s podstatnými dôvodmi dovolania, porušil naše právo... podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... a podľa článku 46 ods. 1 Ústavy...“.

9.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej sťažovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.

10.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I. ÚS 26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (resp.   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru)   sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).   Ústavou   zaručené   základné   právo   na súdnu   ochranu   vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo   v súdnom   spore   (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

11. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 225/2012 z 30. októbra 2012 v podstatnom uviedol:

„V   systéme   opravných   prostriedkov   občianskeho   súdneho   konania   dovolanie   má osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť (len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, nie však v každom prípade, ale iba ak to zákon pripúšťa   (§   236   ods.   1   O.   s.   p.).   Podmienky   prípustnosti   dovolania   proti   rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanovení § 238 O. s. p. Prípustnosť dovolania v zmysle odsekov 1,2 a 3 tohto zákonného ustanovenia však neprichádza do úvahy, lebo v predmetnej veci odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil (t. j. nejde o zmeňujúce rozsudok), prípustnosť dovolania nevyslovil a nejde ani o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. Rovnako v tejto veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, takže nebol vyslovený názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť. Naopak, v predmetnej veci právna úprava dovolanie nepripúšťa, keď v ustanovení § 238 ods. 5 O. s. p. uvádza, že dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok   minimálnej   mzdy   a   v   obchodných   veciach   desaťnásobok   minimálnej   mzdy, pričom na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Ak je však predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie v takomto prípade nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde. Z obsahu spisu vyplýva, že návrh na začatie konania bol podaný dňa 18. mája 2010. V tomto čase bola výška minimálnej mzdy 307, 70 eur (§ 1 ods. 1 písm. a/ nariadenia vlády č. 441/2009 Z. z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy). Keďže trojnásobok tejto sumy predstavuje 923,10 eur a suma tvoriaca predmet tohto konania je 222, 60 eur (teda neprevyšuje trojnásobok minimálnej mzdy v deň podania návrhu na prvostupňovom súde) dovolanie v tejto veci v zmysle ustanovenia § 238 ods. 5 O. s. p. nie je prípustné.

S   prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   veta   prvá   O.   s.   p.   ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na pripadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.   s.   p.   (či   už   to   účastník   namieta   alebo   nie)   neobmedzil   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka,   zastúpenia   procesne   nespôsobilého   účastníka,   prekážku   veci   právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa   zákona   bol   potrebný,   prípad   odňatia   možnosti   účastníkovi   konať   pred   súdom   a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Žalovaná procesné vady konania podľa § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p, nenamietala a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení vyvodiť nemožno. So zreteľom   na žalovanou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej   republiky   osobitne   zaoberal   otázkou   opodstatnenosti   tvrdenia,   že v prejednávanej   veci   jej   súdom   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   ním   (§   237   písm.   f/ O. s. p.).

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní   postupoval   v   rozpore   so   zákonom,   prípadne   s   ďalšími   všeobecne   záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov,   O   taký   prípad   v   prejednávanej   veci   nejde   preto,   že   súdy   pri   prejednávaní a rozhodovaní   veci   postupovali   v súlade   s právnymi   predpismi;   žalovanej   neznemožnili uplatniť procesné práva. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. totiž nie je daná už tým, že dovolateľ tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je postihnuté touto vadou, ale (len vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t. j. že nastali   skutočnosti,   v   dôsledku   ktorých   vada   vznikla   a   prejavila   sa   (resp.   nebola odstránená) v rozhodnutí (v postupe) odvolacieho súdu.

Dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že   v   predmetnej   veci   rozhodnutia   súdov   nižších stupňov   zodpovedajú   požiadavkám   kladeným   na   odôvodnenie   rozhodnutia.   Súd   prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom   opísal   priebeh   konania,   stanoviská   procesných   strán   k   prejednávanej   veci, výsledky   vykonaného   dokazovania   a   citoval   právne   predpisy,   ktoré   aplikoval   na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré aj primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu, keď náležite vysvetlil, prečo zmluvu o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového   fondu   S.   a.   s.   považoval   za   platnú.   Dostatočne   objasnil,   prečo   výpoveď žalovanej z 26. 10. 2009 považoval za neplatnú, keď uviedol, že vypovedať možno iba zmluvy   uzatvorené   na   neurčitú   dobu,   akou   zmluva   o   dôchodku   bezpochyby   nie   je. Vysporiadal   sa   riadne   so   skutočnosťou   prečo   na   daný   právny   vzťah   medzi   účastníkmi nemožno aplikovať zákon o bankách. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého   rozsudku   odvolacieho   súdu   ako   celok   splna   parametre   zákonného odôvodnenia.

Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil so závermi prvostupňového súdu ohľadom platnosti   zmluvy   uzatvorenej   medzi   účastníkmi   na   určitú   dobu   neurčitého   trvania,   i ohľadom neplatnosti výpovede tejto zmluvy. Argumenty prvostupňového súdu podrobnejšie doplnil   a dostatočne   sa   vysporiadal   so   všetkými   podstatnými   odvolacími   námietkami žalovanej. Preto aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa zákonné predpoklady vyjadrené v ustanovení § 157ods. 2 O. s. p. a nemožno ho považovať za neodôvodnené, svojvoľné   ani   za   také,   ktoré   by   nedalo   odpovede   na   podstatné   a   relevantné   odvolacie námietky   žalovanej.   Iba   skutočnosť,   že   dovolateľka   sa   s   právnym   názorom   súdov nestotožňuje,   nemôže   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (pozri napr. I. ÚS 188/06).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade je prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 238 ods. 5 O. s. p. vylúčená a z ustanovenia § 237 O. s. p. ju taktiež nemožno   vyvodiť.   Z   uvedených   dôvodov   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dovolanie žalovanej odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.), lebo smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou   dovolacieho   konania,   nezaoberal   sa   napadnutým   rozsudkom   odvolacieho   súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

12.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

13.   Ústavný   súd   v prvom   rade   poukazuje   na skutočnosť,   že   predmet   ústavného prieskumu mu sťažovateľka záväzne určila (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), keď v petite podanej sťažnosti koncentrovala svoju argumentáciu len na napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu. To je významné hodnotiace kritérium na kontrolu ústavnosti napadnutého rozhodnutia.   Dovolanie   v občianskom   súdnom   konaní   je   totiž   mimoriadnym   opravným prostriedkom, v dôsledku ktorého dovolací súd môže zasiahnuť do už odvolacím súdom právoplatne nastoleného stavu právnej istoty účastníkov konania o predmete konania. Preto dovolanie neslúži na nápravu akýchkoľvek vád prvostupňovej alebo druhostupňovej fázy základného konania, ale len vád, ktorých závažnosť zákonodarca povýšil nad právnu istotu účastníkov konania. Jadrom sťažovateľkiných námietok bol postup najvyššieho súdu, ktorý svojím   napadnutým   rozhodnutím „...   odmietol...   dovolanie napriek tomu,   že bola daná prípustnosť   dovolania,   a to   podľa   ustanovenia   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho poriadku...   neodôvodnil   svoje   rozhodnutie   v súlade   s ustanovením   §   157   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku.“.

14.   Ústavný   súd   už v predošlom   období   judikoval,   že   vada   konania   podľa § 237 písm. f) OSP môže znamenať porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 261/06).   Ústava   však   neupravuje,   aké   dôsledky   majú   prípady   porušenia   práva na súdnu   ochranu   a   jednotlivé   procesné   nesprávnosti,   ku ktorým   dochádza   v   konaní pred súdmi, ani neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu ustanovuje v zmysle čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy Občiansky súdny poriadok, ktorý predpokladá aj možnosť vzniku procesných pochybení v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam   a   procesné   dôsledky   pochybení   upravuje   tento   procesný   kódex   aj   podmienky, za ktorých   možno   procesné   nesprávnosti   napraviť   v   dovolacom   konaní.   S niektorými najzávažnejšími,   taxatívne   vymenovanými   procesnými   vadami,   ktoré   zakladajú   tzv. zmätočnosť konania, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2   písm. a)   OSP.   Aj niektorým   ďalším   vadám   inej   procesnej   povahy   majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam, avšak na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád ich považuje za relevantný   dovolací   dôvod   [§ 241   ods. 2   písm. b)   OSP],   ktorý   možno   uplatniť   iba v takom   dovolaní,   ktoré   je   procesne   prípustné;   vada   takejto   povahy   sama   osebe   však prípustnosť dovolania nezakladá. Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva, že   na   posúdenie   prípustnosti   dovolania   je   zásadne   príslušný   dovolací   súd   (napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011).

15.   So   zreteľom   na   právne   závery   ústavného   súdu   vyjadrené   v   niektorých   jeho nálezoch   (II. ÚS 261/06,   I. ÚS 393/08   a   I. ÚS 342/2010)   treba   dodať,   že   je   vždy   vecou individuálneho   posúdenia   v   každom   jednotlivom   prípade,   aké   dôsledky   majú   procesné nedostatky,   ku   ktorým   došlo   v   postupe   súdov   v   rámci   občianskeho   súdneho   konania (II. ÚS 148/09).   Keďže   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorým   možno výnimočne   (len   v   osobitne   zákonom   ustanovených   prípadoch)   napadnúť   právoplatné rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   už   nadobudlo   atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku konfliktu dvoch   do   určitej   miery   protichodných   (verejných)   záujmov,   a to   záujmu   na   ochrane základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a záujmu   na   ochrane   právnej   istoty ako ústavného princípu vyplývajúceho z čl. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty, ktorý do určitej miery „obmedzuje“ právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení.

16.   Ústavný   súd   sa   už   k tejto   otázke   vyjadril   v náleze   sp. zn.   IV. ÚS 481/2011 z 10. novembra   2011,   v   ktorom   k obdobnej   argumentácii,   ako   uplatnila   sťažovateľka vo svojej   sťažnosti,   citoval   z uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3 Cdo 97/2010 z 22. septembra 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov vyplývajúcich z ustanovenia § 237 písm. f) OSP – je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998 (správne   má   byť   R 11/1998,   pozn.) uverejnený   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, v zmysle ktorého‚ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.)   aj   vtedy,   ak   odvolací   súd   svoj   právny   záver   riadne   neodôvodnil,   takže   jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Dovolací súd nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že je neudržateľný názor zaujatý v judikáte R 111/1998 (správne má byť R 11/1998, pozn.). Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní vždy dôsledne zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237   písm. f/   O. s. p.   (porovnaj   napríklad   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 338/2009). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí iných senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (viď   napríklad   rozhodnutia   sp. zn. 1 Cdo 140/2009,   2 M Cdo 18/2008, 4 Cdo 310/2009 a 5 Cdo 290/2009).“

17.   Najvyšší   súd   pri   riešení   otázky   prípustnosti   podaného   dovolania   správne uprednostnil   ústavný   princíp   právnej   istoty,   lebo   sťažovateľkou   namietaný   nedostatok odôvodnenia   rozhodnutia   krajského   súdu   (ako   aj   okresného   súdu)   nevykazoval   znaky odňatia   možnosti   konať   pred   súdom   v   zmysle   § 237   písm. f)   OSP.   Navyše,   zo sťažovateľkou priložených rozhodnutí vyplýva, že krajský súd stručne uviedol rozhodujúci skutkový stav vychádzajúci z prvostupňového rozhodnutia okresného súdu, opísal priebeh konania,   stanoviská   oboch   procesných   strán   k   prerokúvanej   veci,   obsah   odvolania a s odkazom na § 219 ods. 2 OSP poukázal na jeho odôvodnenie, s ktorým sa stotožnil, pričom   doplnil   ďalšie   dôvody   na   podporu   jeho   správnosti.   Krajský   súd   právne   závery primerane vysvetlil (najvyšší súd sa pritom ich správnosťou nezaoberal). Najvyšší súd tak vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k plne akceptovateľnému záveru, že skutkové a právne závery krajského súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a že odôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP).

18. V súvislosti   so   sťažovateľkou   deklarovaným   prejavom   nespokojnosti s napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania   a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

19.   Najvyšší   súd   sa   teda   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatočným   spôsobom vysporiadal so všetkými dôvodmi dovolania v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o jeho prípustnosti. V tomto rozsahu (potrebnom na posúdenie prípustnosti dovolania a bez toho, aby posudzoval správnosť skutkových alebo právnych záverov krajského súdu) najvyšší súd v napadnutom   rozhodnutí   primerane/dostatočne   reagoval   aj   na námietky   sťažovateľky smerujúce aj proti prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu, ktoré podľa sťažovateľky neboli zodpovedané ani druhostupňovým rozhodnutím krajského súdu a ani napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu (argumentácia týkajúca sa toho, či je zmluva o dôchodku zmluvou   na   dobu   určitú   alebo neurčitú,   ako   aj   platnosť   tejto   zmluvy).   Vo   vzťahu k námietkam týkajúcim sa vo svojej podstate vecnej nesprávnosti rozhodnutia krajského súdu (právny názor o dobe trvania zmluvy o dôchodku) ústavný súd zdôrazňuje, že v rámci konania   o   sťažnosti   sa   mohol   zaoberať   iba   namietaným   porušením   základných   práv napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, a nie prípadným porušením základných práv rozhodnutím druhostupňového orgánu súdnej moci.

20. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je založené   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Cdo   225/2012   z 30.   októbra   2012 odmietajúce   dovolanie   sťažovateľky   z dôvodu   jeho   neprípustnosti,   ako   aj   jeho   celé odôvodnenie sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Inými   slovami,   ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd konal v medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné   ustanovenia   podstatné   pre   posúdenie   veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich   hmotnoprávnych   a procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je   napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené.

21.   Ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.   1   dohovoru),   a   preto   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013