znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 35/2012-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť A. P., D., a Mgr. A. M., T., zastúpených advokátkou JUDr. I. F., D., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 M Cdo 20/2010 z 13. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. P. a Mgr. A. M.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 23. novembra   2011   doručená   sťažnosť,   doplnená   podaním   z 12.   decembra   2011,   A.   P. (ďalej len „sťažovateľka“) a Mgr. A. M. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol k dohovoru“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“, v citáciách aj „porušovateľ“) sp. zn. 3 M Cdo 20/2010 z 13. októbra 2011.

2.   Zo   sťažnosti   a z   pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   (v   citáciách   aj „žalobkyňa“,   pozn.)   je   v procesnom   postavení   žalobkyne   proti   žalovanému   súdnemu exekútorovi JUDr. Ing.   K.   M. v súdnom   spore   o zaplatenie 159 330,81 € istiny s prísl. vedenom Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 22 C 138/2000. «Žalobkyňa sa v konaní domáhala náhrady škody, ktorú mal spôsobiť žalovaný ako súdny exekútor, vykonávajúci proti povinnému Ing. J. N. exekúciu v prospech oprávneného S, a. s. L. predajom nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území L... Okresný súd... rozsudkom z 13. júna 2006 č. k. 22 C 138/2000-179 žalobe vyhovel a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni 4 800 000 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 8. júla 2000 do zaplatenia a nahradiť jej 312 585 Sk trov konania... Bol toho názoru, že oznámením Ing. M. S.   o   podaní   žaloby   o   vylúčenie   vecí   z exekúcie   vznikla   zákonná   prekážka   brániaca vykonaniu exekúcie predajom nehnuteľností a žalovaný mal túto skutočnosť oznámiť súdu a navrhnúť povolenie odkladu exekúcie podľa § 56 ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) do skončenia konania o vylúčenie vecí z exekúcie. Keďže tak žalovaný neurobil a vykonal exekúciu predajom nehnuteľností, zasiahol do práv právneho predchodcu žalobkyne a spôsobil mu škodu... Krajský   súd   v   Košiciach (ďalej   len   „krajský   súd“,   pozn.) ako   súd   odvolací   rozsudkom z 28. marca 2007 sp. zn. 5 Co 417/2006 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol. Na rozdiel od súdu prvého stupňa bol toho názoru, že zo žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku výslovne nevyplýva, že by sa súdny exekútor po tom, čo mu bola doručená žaloba o vylúčenie vecí z exekúcie, mal zdržať pokračovania v exekúcii predajom nehnuteľností a vyhlásená dražba by mala byť zrušená, lebo vznikla zákonná prekážka vykonania   exekúcie,   preto   na   strane   žalovaného   nevzhľadal   splnenie   zákonného predpokladu zodpovednosti za škodu v zmysle § 33 ods. 1 Exekučného poriadku - porušenie právnej povinnosti vyplývajúcej z exekučnej činnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu... z 28. marca 2007... uznesením zo 17. júna 2009 sp. zn. 5 Cdo 179/2007 uvedený rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie... z dôvodu existencie vady   v   zmysle   §   237   písm.   f)   O.   s.   p.,   spočívajúcej   v   nepreskúmateľnosti   rozsudku odvolacieho súdu. Naviac upriamil pozornosť odvolacieho súdu, aby sa v ďalšom konaní dôsledne a presvedčivo vysporiadal s otázkou objektívnej zodpovednosti žalovaného ako súdneho exekútora z hľadiska ustanovení § 2, § 3, § 5 a 33 ods. 1 Exekučného poriadku... V ďalšom   konaní   Krajský   súd...   rozsudkom   z   24.   februára   2010   sp.   zn.   5 Co 364/2009 rozsudok Okresného súdu... z 13. júna 2006... vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni 159 330,81 €, potvrdil... V odôvodnení uviedol, že v konaní bolo nepochybne a jednoznačne zistené, a žalovaný to ani nepopieral, že v čase konania dražby   žalovaný   vedel,   že   na   nehnuteľnosti,   ktoré   sú   predmetom   dražby,   niekto   iný uplatňuje právo vylučujúce vykonanie exekúcie. Ak by žalovaný po doručení excindačnej žaloby   (17. decembra   1998)   oznámil   túto   skutočnosť   exekučnému   súdu   a   s   vykonaním exekúcie počkal, exekučný súd by bol mohol povoliť odklad exekúcie... Aj keď zo žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku výslovne nevyplýva povinnosť pre exekútora po doručení žaloby o vylúčenie vecí z exekúcie zdržať sa pokračovania v exekúcii a zrušiť vyhlásenú dražbu, bol toho názoru, že žalovaný sa zodpovednosti za škodu nezbavil.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) na základe podnetu žalovaného napadol rozsudok Krajského súdu... z 24. februára 2010 sp. zn. 5 Co 364/2009 a rozsudok Okresného súdu... z 13. júna 2006 č. k. 22 C 138/2000-179... mimoriadnym dovolaním, v ktorom vyslovil názor, že spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci... Nakoľko žalovaný v danom prípade postupoval správne, ak vykonal dražbu nehnuteľností   napriek   oznámeniu   právneho   predchodcu   žalobkyne,   že   podal   žalobu o vylúčenie   vecí   z   exekúcie,   nie   sú   podľa   názoru   generálneho   prokurátora   splnené predpoklady pre jeho zodpovednosť za škodu...».

3. Najvyšší súd sťažnosťou napadnutým uznesením (bod 1) rozsudok krajského súdu z 24.   februára   2010   a rozsudok   okresného   súdu   z 13.   júna   2006   zrušil   a vec   vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia „dospel... k záveru, že pokiaľ súdy oboch stupňov dospeli k záveru o zodpovednosti žalovaného za škodu podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku, ich rozhodnutia nie sú vecne správne; sú založené na nesprávnom   právnom   posúdení   veci.   Generálny   prokurátor...   preto   dôvodne   podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e O. s. p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p., keďže to   vyžadovala   ochrana   práv   a   zákonom   chránených   záujmov   účastníka   konania   a   túto nebolo   možné   dosiahnuť   inými   právnymi   prostriedkami.   Preto   Najvyšší   súd...   zrušil rozsudok Krajského súdu... z 24. februára 2010... a rozsudok Okresného súdu.. z 13. júna 2006... a vec vrátil Okresnému súdu... na ďalšie konanie (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243b   O.   s.   p.),   v   ktorom   bude   právny   názor   dovolacieho   súdu   vyslovený   v tomto rozhodnutí   pre   tento   súd   záväzný.“ (Priebeh   konania   v predmetnej   veci   citovaný z odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   z 13.   októbra   2011,   pozn.)   Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že „touto ústavnou sťažnosťou napádajú posledne citované uznesenie NS SR sp. zn. 3 MCdo 20/2010 zo dňa 13. 10. 2011... nakoľko majú za to, že napadnutým rozhodnutím boli porušené ich ústavné práva...“.

4. Sťažovatelia, resp. sťažovateľka je presvedčená, že „napadnutým rozhodnutím bolo... zasiahnuté do jej ústavných práv, nakoľko Najvyšší súd SR napadnutým rozhodnutím prezentoval výklad právnej normy v rozpore s výkladom právnej normy, ktorý už skôr v tejto veci   vyslovil   rovnako   Najvyšší   súd   SR   ako   súd   dovolací   (iný   senát)   pri   rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky (v uznesení NS SR sp. zn. 5 Cdo 179/2007 zo dňa 17. 06. 2009)... V rozpore   s požiadavkou   právnej   istoty   a spravodlivosti   ako   obsahovým   vyjadrením a naplnením princípu právneho štátu je nepochybne aj fakt, že porušovateľ v napadnutom rozhodnutí konštatoval nezákonnosť rozhodnutí súdov nižších stupňov a v nich vyslovených názorov napriek tomu, že už Ústavný súd SR v konaní sp. zn. IV. ÚS 308/2010 v tejto veci vyslovil, že rozhodnutie súdu KS Košice sp. zn. 5 Co 364/2009 a teda aj ním potvrdené rozhodnutie súdu OS Košice II sp. zn. 22 C 138/2000-179 z 13. 06. 2006 sú z ústavného hľadiska udržateľné a nemožno ich v žiadnom prípade považovať za arbitrárne.“.

5. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 3 M Cdo 20/2010 zo dňa 13. 10. 2011 porušil základné právo sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy..., ako aj právo sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a právo sťažovateľov podľa čl. 1 dodatkového protokolu k Dohovoru..., ako aj právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

2. Ústavný súd... zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 13. 10. 2011 a vec vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi 1) a sťažovateľovi 2) sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume každému pod 2.000 Eur...

4. Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia... 1.790,32...“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Podstatou   námietok   sťažovateľov   sú   právne   závery   najvyššieho   súdu   pri interpretácii   (a   následnej   aplikácii   v danej   veci)   ustanovení   §   33   ods.   1   v spojení s ustanovením § 55 ods. 1 Exekučného poriadku, s ktorými sťažovatelia nesúhlasia (pozri bod 3 v spojení s posledným odsekom bodu 2).

8. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   práv   poskytuje.   Zmyslom   a   účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon o ústavnom súde“ (III. ÚS 149/04, IV.   ÚS   135/05)].   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

9. Sťažnosť ústavnému súdu možno podať len vtedy, keď boli pred jej podaním vyčerpané všetky prostriedky, ktoré zákon na ochranu práv poskytuje. Takým prostriedkom sa podľa ustanovenia § 53 zákona o ústavnom súde rozumie riadny opravný prostriedok, mimoriadny   opravný   prostriedok,   vyjmúc   návrh   na   obnovu   konania   a   iný   právny prostriedok, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd poskytuje.

10.   V   danom   prípade   je ústavná sťažnosť nedôvodná/predčasná,   pretože smeruje proti zrušujúcemu rozhodnutiu najvyššieho súdu (pozri bod 3), ktoré treba považovať za procesné rozhodnutie, nemajúce charakter rozhodnutia „konečného“. Po tomto rozhodnutí konanie vo veci samej bude pokračovať na okresnom súde. Až po jeho ukončení a vydaní rozhodnutia okresným súdom, resp. odvolacím – krajským súdom vo veci samej (ako aj po využití možnosti podať mimoriadne opravné prostriedky) budú mať sťažovatelia možnosť uplatniť ochranu svojich práv podaním sťažnosti ústavnému súdu.

11. Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože v danom štádiu súdneho konania nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci (po zrušení veci dovolacím súdom bude o nej ďalej konať okresný súd).

12.   Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už ústavný súd nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľov.

13.   K argumentácii sťažovateľov poukazovaním na právny názor ústavného súdu prezentovaný   v odôvodnení   jeho   uznesenia   z 9.   septembra   2010   vo   veci   sp.   zn. IV. ÚS 308/2010 ústavný súd poznamenáva, že tento právny názor a z neho vyplývajúce závery sa týkali posudzovania konkrétnych námietok sťažovateľky na danom stupni konania (do rozsudku krajského súdu z 24. februára 2010), a preto nie sú pre posudzovanie daného (súčasného)   skutkového   stavu   a najmä   právnych   názorov   a záverov   vyplývajúcich z rozhodnutia najvyššieho súdu z 13. októbra 2011 aktuálne ani právne relevantné.

14.   Pokiaľ   sťažovatelia   namietajú   nejednotnosť   právnych   názorov   jednotlivých senátov   najvyššieho   súdu   v analogických   veciach,   ústavný   súd   poznamenáva,   že   mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá je podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zverená najmä najvyššiemu súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2012