znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 35/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   PhDr.   J.   M.,   V.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   R., Advokátska   kancelária,   K., ktorou   namieta porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Prešov   v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 111/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. J. M. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 13. decembra 2010 doručená sťažnosť PhDr. J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 111/2006.

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ 17. júla 2006 podal žalobu na okresnom súde o zaplatenie nemajetkovej ujmy z titulu zásahu do osobnostných práv. Okresný súd rozhodol   vo veci samej rozsudkom z 23. septembra 2008 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým žalobu sťažovateľa zamietol a nepriznal účastníkom náhradu trov konania. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ   odvolanie z 11. decembra 2008, o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 5 Co 87/2009 zo 16. júna 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

3. Na základe sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 349/09 z 20. januára 2010 okrem iného rozhodol, že rozsudok krajského súdu zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

4. Krajský súd uznesením sp. zn. 19 Co 28/2010 z 30. marca 2010 zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec na ďalšie konanie. Následne okresný súd uznesením zo 17. septembra 2010 prerušil konanie až do právoplatného skončenia konania vedeného na Krajskom školskom úrade v Prešove pod sp. zn. 1/2004. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   v čase   podania   ústavnej   sťažnosti   nebolo   právoplatne rozhodnuté.

5.   Sťažovateľ   vyslovuje   názor,   že   v konaní   pred   okresným   súdom   dochádza   k zbytočným   prieťahom,   a v tejto   súvislosti   vo   svojej   sťažnosti   uvádza:   „Sťažovateľ   vidí nesprávnosť   postupu   okresného   súdu   predovšetkým   v tom,   že   nepostupoval   dostatočne dôrazne,   nevyužíval   opatrenia,   ktoré   má   k dispozícii   na   to,   aby   zabezpečil   plynulosť konania a najmä jeho efektívnosť.

Sťažovateľ   je   presvedčený   o tom,   že   konanie   Okresného   súdu   Prešov   nesmeruje k odstráneniu   právnej   neistoty,   teda   k právoplatnému   skončeniu   sporu,   ale   súd   svojim postupom   a rozhodnutiami   naopak   konanie   nedôvodne   predlžuje   a odďaľuje   tým poskytnutie   právnej   istoty   rozhodnutej   veci   sťažovateľovi.   Neprimeraná   dĺžka   konania pritom   nie   je   odôvodnená   právnou,   resp.   faktickou   zložitosťou   veci   alebo   správaním sťažovateľa.“

6. Sťažovateľ v petite sťažnosti žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 20 C 111/2006 s tým, aby sa okresnému súdu prikázalo v označenej veci konať bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ zároveň žiadal priznať primerané zadosťučinenie vo výške 4 000 € a náhradu trov konania.

II.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.  

8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii   Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10.   Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   použitie   ktorých   je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

11. Iným právnym prostriedkom, ktorý poskytuje ochranu sťažovateľom označených základných   práv,   je   sťažnosť   na   prieťahy   podľa   §   62   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“). Ústavný súd k tomu dodáva, že v zmysle ustálenej judikatúry sa podanie sťažnosti na prieťahy podľa zákona o súdoch považuje za vyčerpanie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde len v tom prípade, ak sťažovateľ   poskytne   príslušnému   súdu   dostatočný   priestor   na   prijatie   opatrení   pre   účel nápravy   a   odstránenia   protiprávneho   stavu   zapríčineného   jeho   nečinnosťou   alebo neefektívnou činnosťou (podobne IV. ÚS 74/05, IV. ÚS 48/06, II. ÚS 101/06).

12. Z príloh pripojených k sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podľa zákona o súdoch podal   predsedníčke   okresného súdu sťažnosť na prieťahy, ktorá jej bola doručená 21. októbra 2010. Na podanú sťažnosť odpovedala predsedníčka okresného súdu prípisom z 18. novembra 2010, v ktorom konštatovala, že vec bude sledovať až do jej právoplatného skončenia, aj keď skutočnosti uvedené v sťažnosti na prieťahy nesvedčia o nečinnosti súdu.  

13. Vzhľadom   na to, že predmetná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 13.   decembra   2010,   t.   j.   po   uplynutí   menej   než jedného   mesiaca   od   doručenia   prípisu predsedníčky   okresného   súdu   z   18.   novembra   2010,   ústavný   súd   posudzuje   podanie sťažnosti na prieťahy podľa zákona o súdoch zo strany sťažovateľa iba ako formálny úkon, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať. Okresnému súdu nebola bezprostredne po doručení odpovede predsedníčky okresného súdu na sťažnosť proti prieťahom poskytnutá primeraná lehota na prijatie účinných opatrení proti zbytočným prieťahom v napadnutom konaní. Až eventuálna pokračujúca nečinnosť okresného súdu by mohla   spôsobiť   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov, čo ústavný súd v súčasnom období nemôže posúdiť, a preto sťažnosť odmietol pre neprípustnosť.

14. Z dôvodu presvedčivosti tohto rozhodnutia ústavný súd nad rámec uvedeného dodáva, že v danom prípade existujú aj ďalšie relevantné dôvody na odmietnutie sťažnosti.

15. Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov   konkrétne   v tom,   že   na   základe   jeho   podania   zo 16.   októbra   2006,   ktorým predložil   potvrdenie   o osobných,   majetkových   a zárobkových   pomeroch   pre   účely oslobodenia od súdnych   poplatkov, okresný   súd vydal   uznesenie,   ktorým sťažovateľovi priznal   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   až   13.   apríla   2007.   Taktiež   poukazuje   na skutočnosť, že prvé pojednávanie bolo nariadené na 6. marec 2008, pričom sťažovateľ podal svoje vyjadrenie, že nesúhlasí s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania, 23. júla 2007.

16.   Ústavný   súd   v súvislosti   s uvedenými   námietkami   sťažovateľa   poukazuje   na svoje predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých opakovane vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (porovnaj I. ÚS 42/01, III.   ÚS   91/04). Na   kratšie   obdobia   nečinnosti   všeobecného   súdu   ústavný   súd   spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01, III. ÚS 91/04).

17. Vychádzajúc z obsahu spisu a priložených listín ústavný súd konštatuje, že medzi jednotlivými úkonmi   okresného súdu   nebolo také   časové rozpätie, ktoré   by mohlo byť kvalifikované ako   neodôvodnená nečinnosť súdu. Úkony konajúceho súdu boli efektívne a smerovali k rozhodnutiu vo veci samej.

18.   V   prípadoch,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   sa   postup   všeobecného   súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy alebo čl. 6 ods. 1 dohovoru,   spravidla sťažnosť odmieta ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, III. ÚS 59/05, III. ÚS 82/07).

19.   Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   preto   sťažnosť   mohol   odmietnuť   aj   ako zjavne neopodstatnenú   vzhľadom   na to,   že podľa   jeho názoru   doterajšia   celková dĺžka konania pred okresným súdom, jeho činnosť a úkony smerujúce k zabezpečeniu priebehu konania   nesignalizujú   reálnu   možnosť   zbytočných   prieťahov   v   konaní   v   takom rozsahu a intenzite, ktoré by si vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre neprípustnosť, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti nezaoberal.

21. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto sťažovateľovi nebráni, aby v prípade, ak by okresný súd v ďalšom priebehu konania nepostupoval efektívne a plynulo, podal v tej istej veci opätovne sťažnosť ústavnému súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.  

V Košiciach 27. januára 2011