znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 35/2010-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť R., a. s., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. D., DrSc., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky,   ako   aj   v   spojení   s   čl.   1   ods.   1   a   čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky a základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska č. GUV-1/2009-65 z 27. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   R.,   a.   s.,   o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 30. decembra 2009 doručená sťažnosť R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v   spojení   s   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy, ako aj v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a základného práva na spravodlivý   proces podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy postupom a rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska (ďalej len „banková rada“) č. GUV-1/2009-65 z 27. októbra 2009 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že na Okresnom súde Trenčín (ďalej len „okresný súd“) je pod sp. zn. 11 C 91/2009 vedené od 7. mája 2009 súdne konanie, v ktorom spotrebiteľské združenie   A.   a   92   fyzických   osôb   podalo   spoločnú   žalobu   proti   sťažovateľke   vo   veci ochrany   spotrebiteľa   pred   neprijateľnými   podmienkami   v spotrebiteľskej   zmluve,   ktorú sťažovateľka uzavrela/uzaviera so svojimi poistencami. V rámci tohto konania okresný súd nariadil 11. mája 2009 predbežné opatrenie, ktorým uložil sťažovateľke povinnosť zdržať sa vyberania poplatkov podľa   Všeobecných   poistných   podmienok z 21. mája 2007. Podľa tvrdenia strany sťažovateľky Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 19 Co/198/2009 z 12.   augusta   2009   zmenil   uznesenie   okresného   súdu   o predbežnom   opatrení   tak,   že sťažovateľke uložil zdržať sa vyberania mesačného administratívneho a správneho poplatku na   úhradu   nákladov   súvisiacich   so   správou   poistenia   voči   časti   poistníkov;   vo   vzťahu k väčšine   žalobcov   však   toto   uznesenie   okresného   súdu   zrušil.   Následne   okresný   súd rozhodol o zastavení konania v časti týkajúcej sa návrhu niektorých žalobcov.

3.   V   súvislosti   s konaním vedeným okresným   súdom   pod   sp.   zn.   11 C 91/2009 Národná banka Slovenska (ďalej len „národná banka“) predbežným opatrením č. OPK - 7151-1/2009   z   12.   mája   2009   v   bližšie   vymedzenom   rozsahu   sťažovateľke   uložila povinnosť zdržať sa nakladania s aktívami bez predchádzajúceho súhlasu národnej banky, ako   aj   zdržať   sa   vyplácania   dividend,   tantiém   a   iných   podielov   na   zisku,   odmien a nepeňažných   plnení   bližšie   určeným   subjektom.   Na   základe   podaného   rozkladu sťažovateľky   proti   uvedenému   predbežnému   opatreniu   banková   rada   napadnutým rozhodnutím podľa § 32 ods. 1 v spojení s § 21 ods. 1 písm. b) zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade   nad   finančným   trhom   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   dohľade“)   prerušila   na   neurčito   konanie o rozklade   sťažovateľky,   pretože   prebieha   súdne   konanie,   v   ktorom   sa   rieši   otázka významná pre rozhodnutie národnej banky.  

4. Po opise priebehu konania pred okresným súdom (bod 2) a národnou bankou (bod 3) sťažovateľka okrem iného v časti II sťažnosti pod názvom „Splnenie podmienok ustanovených § 25 v spojení s § 53 zákona o ústavnom súde“ poukázala na dôvody, pre ktoré   je   ústavný   súd   oprávnený   preskúmať   napadnuté   rozhodnutie,   keď   uviedla,   že „Prerušenie konania uznesením GUV-1/2009-65, o ktorom v okolnostiach prípadu rozhodla Banková rada..., má za následok, že sťažovateľova dispozícia jeho vlastníctvom sa stala dlhodobo   neistá   a   marí   uplatnenie   vlastníckych   práv   sťažovateľa.   Aj   toto   uznesenie   je spôsobilé   zasiahnuť   do   ústavou   zaručených   práv   alebo   slobôd,   lebo   sa   ním   zachováva obmedzenie   vlastníckeho   práva   sťažovateľa,   pričom   ide   o   rozhodnutie,   ktoré   sa   neskôr nemôže   napraviť   v   nadväznosti   na   konečné   rozhodnutie   o   výsledku   sporu...   Sťažovateľ predkladá sťažnosť... lebo nemá opravné prostriedky, ani iné právne prostriedky priznané zákonom na účinnú ochranu svojich základných práv, ktoré by bol oprávnený použiť podľa osobitných predpisov.“.

5.   V   ďalšom   sťažovateľka   v   okolnostiach   danej   veci   obšírnejšie   interpretovala v sťažnosti označené práva a slobody, ktoré boli podľa jej názoru porušené, a vo vzťahu k namietanému   rozhodnutiu   napr.   uviedla,   že   banková   rada „prerušením   konania... ignorovala zrušenie Okresným súdom... nariadeného predbežného opatrenia (nie v celosti, pozn.)... konanie o rozklade prerušila, aby nemusela rozhodnúť o rozklade, a tak sa vyhla zákonom ustanovenej povinnosti zrušiť predbežné opatrenie, len čo pominie dôvod, pre ktorý   bolo   vydané...“, resp.   položila   otázku   (ktorú   následne   sama   zodpovedala) „či rozhodnutie o rozklade je odkázané na právoplatnosť rozhodnutia orgánov súdnej moci o žalobe   podanej   spotrebiteľským   združením...   a   pôvodne   92   fyzickými   osobami   – spotrebiteľmi.“.

6.   Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie v bode 1 označených článkov ústavy, čl. 1 dodatkového protokolu a dohovoru v konaní vedenom bankovou radou pod č. GUV-1/2009-65 s tým, aby bolo rozhodnutie bankovej rady   z   27.   októbra   2009   zrušené.   Požaduje   tiež   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €, čo osobitne odôvodnila, a náhradu trov konania.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Podľa názoru ústavného súdu nie je daná jeho právomoc rozhodnúť o danej veci.

8. Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

9.   Podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy   kto   tvrdí,   že   bol   na   svojich   právach   ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto   rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

10. Podľa ustálenej praxe ústavného súdu „Ak sa rozhodnutie správneho orgánu (bez ohľadu na jeho druh či formálne označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, jeho preskúmanie nesmie byť podľa čl. 46 ods. 2 ústavy vylúčené z právomoci všeobecných súdov   bez   ohľadu   na   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   iných   zákonov“ (III. ÚS 138/03, II. ÚS 123/09). „V situácii, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký   výklad   (jeden   ústavne   súladným   a   druhý   ústavne   nesúladným   spôsobom),   má prioritu jeho výklad ústavne súladným spôsobom. Pre súdy táto povinnosť vyplýva celkom jednoznačne   z   čl.   144   ods.   1   v   spojení   s   čl.   152   ods.   4   ústavy.   Táto   povinnosť   súdu zodpovedá   ústavne   garantovanému   právu   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ústavy. Základnému právu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy preto zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého skúma nielen formálne znaky (povahu) rozhodnutia predloženého mu na súdne preskúmanie, ale taktiež aj či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal niektorý z týchto   prvkov,   zakladá   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy“ (II. ÚS 50/01,   mutatis   mutandis   II. ÚS   236/02,   I.   ÚS   238/08,   II.   ÚS   123/09).   Podobne ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   praxi   opakovane   poukázal   na   právo   sťažovateľa domáhať sa ochrany všeobecnými súdmi v prípadoch, keď fyzická osoba alebo právnická osoba   tvrdí,   že   bola   ukrátená   na   svojich   právach   a   právom   chránených   záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, ak taký zásah   alebo   jeho   dôsledky   trvajú   alebo   hrozí   jeho   opakovanie   (napr.   I.   ÚS   94/07, I. ÚS 178/04, III. ÚS 337/07, IV. ÚS 154/07, II. ÚS 286/08).

11.   Sťažovateľka   síce   väčšiu   časť   odôvodnenia   sťažnosti   venovala   dôvodom neústavnosti prvostupňového rozhodnutia národnej banky z 12. mája 2009, ktorým boli sťažovateľke uložené povinnosti (bod 3), avšak uvedené dôvody vnímal ústavný súd iba ako súčasť   jej   širšej   argumentácie,   keďže   toto   rozhodnutie   sťažovateľka,   kvalifikovane zastúpená advokátom, v petite (návrhu na rozhodnutie) nenamietala. V petite sťažnosti (bod 6, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný) sťažovateľka napáda rozhodnutie bankovej rady o prerušení konania, (aj) s ktorým rozhodnutím spája porušenie v bode 1 označených práv a slobôd (pozri napr. bod 5). Možno preto konštatovať, že namietané rozhodnutie bankovej rady sa z pohľadu sťažovateľkou tvrdených skutočností dotýka v bode 1 označených práv alebo slobôd (pozri bod 9).

12.   Vzhľadom   na   doteraz   uvedené   je   „podľa   názoru   ústavného   súdu v právomoci všeobecných   súdov   poskytnúť   ochranu   označeným   základným   právam sťažovateľky, a to v konaní podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku. Ustanovenie   §   248   písm.   a)   Občianskeho   súdneho   poriadku   vylučujúce   z prieskumnej právomoci všeobecných súdov rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy treba totiž vyložiť ústavne konformným spôsobom v intenciách čl. 46 ods. 2 druhej vety ústavy, teda v tom zmysle, že z prieskumnej právomoci všeobecných súdov sú vylúčené iba také rozhodnutia   správnych   orgánov   predbežnej   povahy,   ktoré   sa   nedotýkajú   niektorého   zo základných   práv   alebo   slobôd“   (II.   ÚS   129/03,   m.   m.   II.   ÚS   7/09).   V   tejto   súvislosti nemožno   opomenúť   ani   ustanovenie   §   33   zákona   o dohľade,   podľa   ktorého   zákonnosť právoplatných rozhodnutí národnej banky vydaných podľa tohto zákona je preskúmateľná súdom podľa § 244, § 246 ods. 2 písm. b) a § 247 až 250k Občianskeho súdneho poriadku, pričom je na to príslušný Najvyšší súd Slovenskej republiky.

13.   Subsidiárne   postavenie   ústavného   súdu   v   súvislosti   s   posudzovanou   vecou vyplýva   tiež   z   charakteru   namietaného   rozhodnutia   bankovej   rady   z   27.   októbra   2009 (procesné rozhodnutie o prerušení konania) a v tejto spojitosti aj z charakteru rozhodnutia národnej banky z 12. mája 2009, ktoré mu predchádza (predbežné opatrenie), o ktorých dočasných   a   predbežných   rozhodnutiach   bude   dotknutý   verejný   orgán   (národná   banka) vecne rozhodovať, t. j. bude posudzovať aj výhrady formulované sťažovateľkou v konaní pred ústavným súdom. Podľa § 21 ods. 4 zákona o dohľade ak pominú dôvody prerušenia konania, národná banka bezodkladne v konaní pokračuje (a vecne rozhodne), pričom podľa § 32 ods. 5 citovaného zákona môže banková rada preskúmať aj právoplatné rozhodnutie na podnet svoj alebo iného. V neposlednom rade proti rozhodnutiu národnej banky môže podať protest aj prokurátor, o ktorom rozhoduje banková rada (§ 32 ods. 6 zákona o dohľade).

14. Predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je len také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti na to určeného nielen všeobecného súdu (bod 12), ale tiež príslušného (správneho) orgánu (bod 13). Keďže je daná   právomoc   všeobecných   súdov,   resp.   správneho   orgánu   preskúmať   označené rozhodnutie, zároveň je tým vylúčená v zmysle zásady subsidiarity právomoc ústavného súdu. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

15. Ako „obiter dictum“ ústavný súd uvádza, že aj v prípade namietania nečinnosti (prieťahov) v súvislosti s ne/rozhodovaním bankovej rady o rozklade sťažovateľky proti prvostupňovému   rozhodnutiu   národnej   banky   z   12.   mája   2009,   ktorá   (nečinnosť)   je v okolnostiach danej veci primárne v hre (je jadrom prípadných porušení sťažovateľkou výslovne v petite neuvádzaných), by ústavný súd musel taktiež rozhodnúť o nedostatku svojej   právomoci   (bod   13)   vychádzajúc z ustanovenia   §   244   ods.   3   in   fine,   či   §   250t Občianskeho súdneho poriadku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2010