znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 35/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Š. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. U., K., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   domáhať sa   zákonom   ustanoveným   postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 25/2006 a jeho   rozsudkom   (v   časti   o zmene   rozsudku   a zamietnutého   vzájomného   návrhu) z 15. januára 2007 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 156/2007 a jeho rozsudkom (v časti o zamietnutí dovolania) z 21. augusta 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16. decembra   2008   doručená   sťažnosť   Š.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn.   5   Co   25/2006 a jeho   rozsudkom   (v časti   o zmene rozsudku   a zamietnutého   vzájomného   návrhu)   z 15.   januára   2007,   ako   aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 156/2007 a jeho rozsudkom (v časti o zamietnutí dovolania) z 21. augusta 2008.

2. Zo sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ bol odporcom v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti a určenie práva vecného bremena vedenom na Okresnom súde Košice – okolie (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 14 C 251/2002. Okresný súd rozsudkom z 27. septembra 2005 zrušil podielové spoluvlastníctvo účastníkov k rodinnému domu a vyporiadal ho tak, že predmetnú nehnuteľnosť prikázal do výlučného vlastníctva odporcu (t. j. sťažovateľa), ktorému súčasne uložil   povinnosť   zaplatiť   sumu   80 000 Sk   z titulu   úhrady   spoluvlastníckeho   podielu. Okresný súd taktiež určil vlastníkom v rozsudku označených pozemkových nehnuteľností povinnosť   strpieť   bezodplatné   užívanie   týchto   nehnuteľností   každému   vlastníkovi, spoluvlastníkovi či oprávnenému užívateľovi predmetného rodinného domu.

O odvolaní   navrhovateľa   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn. 5 Co 25/2006 z 15. januára 2007 tak, že potvrdil prvostupňový rozsudok vo výroku o zrušení podielového spoluvlastníctva účastníkov k rodinnému domu, zmenil rozsudok vo výroku o vyporiadaní podielového   spoluvlastníctva   účastníkov   k uvedenému   domu   a tento   dom   prikázal do výlučného   vlastníctva   navrhovateľa,   ktorému   uložil   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľovi sumu 159 332 Sk. V ostatnej časti zmenil rozsudok tak, že vzájomný návrh zamietol.

Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 23. marca 2007.

3. Podľa   názoru   sťažovateľa   bolo   rozhodnutie   odvolacieho   súdu „Nelogické, protizákonné   a prekvapujúce...   v tej   časti,   v ktorej   zmenil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa a zamietol vzájomnú žalobu žalovaného sťažovateľa na určenie práva zodpovedajúcemu vecnému   bremenu.   Vychádzajúc   výlučne   z dôkazov   vykonaných   súdom   prvého   stupňa vyvodil   odvolací   súd   opačný   skutkový   záver...   Z   nesporne   zisteného   skutkového   stavu odvolací súd vyvodil úplne opačný záver, že žalovaný nepreukázal skutkovo vznik vecného bremena vydržaním... V tej časti v rozpore súst. § 213 ods. 1 O. s. p. zmenil odvolací súd skutkový stav zistený súdom prvého stupňa opačným hodnotením vykonaných dôkazov bez zopakovania čo i len jediného dôkazu vykonaného súdom prvého stupňa...“.

4. Proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie sťažovateľ (ďalej aj „žalovaný“), ktorým navrhol rozsudok odvolacieho súdu vo výrokoch, ktorými bol zmenený rozsudok okresného súdu o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva a zamietnutý vzájomný návrh na určenie práva vecného bremena, spolu s výrokom o náhrade trov zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 156/2007 z 21. augusta 2008 rozhodol tak, že „rozsudok Krajského súdu... z 15. januára 2007 sp. zn. 5 Co 25/2006 v napadnutej časti, vo   výroku   o   vyporiadaní   podielového   spoluvlastníctva   účastníkov   k rodinnému   domu... a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania zrušuje a vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

V ostatnej napadnutej časti, vo výroku o zamietnutí vzájomného návrhu žalovaného, dovolanie žalovaného zamieta.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd   aj   napriek   ním   uvedeným   dôvodom „... dovolanie v tej časti zamietol a nielenže nenapravil hrubé pochybenie a nezákonné rozhodnutie   odvolacieho   súdu   v   tomto   rozsahu,   ale   uvedenými   dôvodmi   v   dovolaní sa vo svojom   rozhodnutí   ani   nezaoberal   a   tieto   v   rozhodnutí   nezdôvodnil,   hoci   išlo o nezákonné rozhodnutie hrubým porušením ust. § 213 ods. 1 O. s. p...“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... bolo postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu... sp. zn. 4 Cdo 156/2007 z 21. 8. 2008 v časti o zamietnutí dovolania a Krajského súdu... č. k. 5 Co 25/2006-143 z 15. 1. 2007 v časti o zmene rozsudku a zamietnutia vzájomného návrhu žalovaného porušené.

Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu... sp. zn. 4 Cdo 156/2007 z 21. 8. 2008 v časti o zamietnutí dovolania a rozsudok Krajského súdu... č. k. 5 Co 25/2006-143 z 15. 1. 2007 vo výroku o zmene   rozsudku a zamietnutí   vzájomného   návrhu   žalovaného   a vec vracia Krajskému súdu...

Krajský súd... je povinný nahradiť sťažovateľovi náhradu trov konania z právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu... do 3 dní od doručenia nálezu (v sume, ktorá bude dodatočne vyčíslená).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základného práva domáhať sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 25/2006 a jeho rozsudkom z 15. januára 2007 a postupom   najvyššieho   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4 Cdo 156/2007   a jeho rozsudkom z 21. augusta 2008 (pozri body 1 až 5 I. časti odôvodnenia).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

1. Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   predmetnou   sťažnosťou   okrem   iného napadol postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 25/2006, ktoré bolo ukončené rozsudkom z 15. januára 2007, proti ktorému podal sťažovateľ dovolanie, ktoré posudzoval najvyšší súd. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy,   ústavný   súd   nemá   právomoc   preskúmavať   napadnutý   postup   a rozhodnutie krajského   súdu,   keďže   proti   nemu   bol   prípustný   opravný   prostriedok,   ktorý   sťažovateľ využil, a o dovolaní proti nemu rozhodol najvyšší súd ako súd dovolací rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 156/2007 z 21. augusta 2008 (pozri bod 4 I. časti odôvodnenia). Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Pokiaľ ide o napadnutý postup a rozhodnutie najvyššieho súdu v konaní vedenom pod   sp. zn.   4 Cdo 156/2007,   možno   zo   sťažnosti   vyvodiť,   že   sťažovateľ   vidí   porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom   a nestrannom   súde   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru v spôsobe, akým sa najvyšší súd vysporiadal s v predmetnej veci vykonanými dôkazmi   v rámci   ich   hodnotenia   a následného   vyvodenia   zodpovedajúcich   skutkových a právnych záverov v jeho meritórnom konečnom rozhodnutí.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu,   pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods.   1   dohovoru   zahŕňa   „právo   na   súd“,   to   znamená   právo   začať   konanie   na   súde v „občianskoprávnych   veciach“   ako   jeden   z jeho   aspektov.   K nemu   pristupujú   záruky ustanovené   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o organizáciu,   zloženie   súdu   a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1   dohovoru   je   zabezpečená   zárukami   procesného   a   inštitucionálneho   charakteru (III. ÚS 136/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc   ústavného   súdu   konať   a rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a slobôd   je   daná   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc všeobecných súdov.

V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci   najvyššieho   súdu   v súvislosti   s jeho rozhodnutím   o sťažovateľovom   dovolaní sp. zn. 4 Cdo   156/2007 z 21.   augusta 2008 sú   zlúčiteľné s označeným článkom ústavy a dohovoru.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   rozsudku   najvyššieho   súdu   dospel k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z nasledujúcich častí odôvodnenia napadnutého rozsudku:

„Proti...   rozsudku   odvolacieho   súdu   podal   dovolanie   žalovaný,   navrhol ho vo výrokoch,   ktorými   bol   zmenený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   o   vyporiadaní podielového   spoluvlastníctva   a   zamietnutý   vzájomný   návrh   na   určenie   práva   vecného bremena, spolu s výrokom o náhrade trov konania zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie z dôvodov, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci... a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom   posúdení   veci...   Odvolaciemu   súdu   vytkol,   že   v   napadnutom   rozhodnutí rozhodoval o zmene prvostupňového rozsudku s hrubým porušením ustanovenia § 213 ods. 1), 2), a 3) O. s. p, keď s výnimkou jediného dôkazu výsluchom svedkyne Ing. B., bez toho, aby zopakoval čo i len jediný dôkaz vykonaný súdom prvého stupňa, z dôkazov vykonaných prvostupňovým   súdom   vyvodil   úplne   opačný   skutkový   stav   na   zisťovanie   najdôležitejšej skutočnosti,   u   ktorého   z   účastníkov   je   predpoklad   účelnejšieho   využitia   domu   ako aj na rozhodnutie o vzájomnej žalobe žalovaného na určenie vecného bremena. Pokiaľ ide o nesprávne právne posúdenie odvolacím súdom, toto treba vidieť v nesprávnej aplikácii ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri stanovovaní primeranej náhrady pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva v rámci vyporiadania v širšom zmysle. V tejto súvislosti   žalovaný   uplatnil návrhom,   že   žiada   započítať   vo   svoj   prospech   a   zohľadniť zhodnotenie nehnuteľnosti o 20 000-- Sk. Je úplne nesprávny a nelogický právny záver odvolacieho súdu,   že   ak   žalovaný   nepožadoval   proti   žalobcovi   zaplatenie   zhodnotenia v sume 20 000,-- Sk, niet takéhoto návrhu z jeho strany a preto ohľadne tejto sumy nemohol odvolací súd rozhodnúť.

Žalobca sa k dovolaniu nevyjadril... V   preskúmavanej   veci   sa   žalobca   domáhal   zrušenia   a   vyporiadania   podielového spoluvlastníctva nehnuteľnosti - rodinného domu špecifikovaného vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia a žalovaný sa vzájomným návrhom domáhal určenia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu...

Pokiaľ   ide   o   výrok   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   ktorým   zmenil   rozsudok   súdu prvého stupňa a zamietol vzájomnú žalobu na určenie práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu,  ...   v tejto   časti   je   rozhodnutie odvolacieho súdu vecne správne.   Ako správne odvolací súd uvádza v odôvodnení svojho rozhodnutia, podľa § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka   v   znení   novely   vykonanej   zákonom   č.   131/1982   Zb.   (podľa   ktorého   vec posudzoval   aj súd prvého   stupňa)   vecné bremená   bolo možné nadobudnúť   aj výkonom práva,   t.   j.   vydržaním.   Predpoklady   vydržania sú   uvedené   v § 135a ods.   1 citovaného Občianskeho zákonníka, v súlade s ktorým právo zodpovedajúce vecnému bremenu môže vydržať   iba   oprávnený   držiteľ,   teda   ten,   kto   tvrdené   právo   vykonáva   pre   seba   a   je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že má právo k veci.

Jedným zo základných predpokladov oprávnenej držby je dobrá viera držiteľa, že mu vec alebo vykonávanie práva patrí. Dobrá viera je psychický stav držiteľa; takýto držiteľ sa domnieva, že mu vec vlastnícky patrí, alebo že má k veci právo, hoci v skutočnosti tomu tak nie   je.   Dobrá   viera   musí   byť   podložená   konkrétnymi   okolnosťami,   z   ktorých   je   možné usudzovať, že toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené a musí trvať po celú vydržaciu dobu. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú spravidla skutočnosti,   týkajúce   sa   právneho   dôvodu   (titulu)   nadobudnutia   veci   alebo   práva a svedčiace   o   poctivosti   nadobudnutia,   t.   j.   tzv.   titulu   uchopenia   sa   držby   (objektívne oprávnený   dôvod   nadobudnutia   držby).   Oprávnená   držba   sa   nemusí   nutne   opierať o existujúci právny dôvod; postačí, ak by tu bol aj domnelý (putatívny) právny dôvod. Vždy je však potrebné brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu konkrétneho prípadu od každého spravodlivo požadovať, nemal, resp. nemohol mať počas celej vydržacej doby dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda alebo právo, ktoré pre seba vykonáva, súčasne patrí.

Vychádzajúc z uvedených základných predpokladov oprávnenej držby odvolací súd uviedol, že žalovaný na svoje tvrdenie, že k uzavretiu dohody dedičov o tom, že každý vlastník teraz parciel č. 251, 252, 253, 254 a 255... je povinný strpieť bezodplatné užívanie týchto nehnuteľností každému vlastníkovi domu..., došlo počas či po skončení dedičského konania D 1701/63, neoznačil žiadne dôkazy. So zreteľom na to ako aj na skutkové zistenie vyplývajúce z dokazovania listinami z dedičského spisu sp. zn. D 1701/63 potom vyvodil záver, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie existencie právneho dôvodu nadobudnutia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, z ktorého dôvodu nemohlo dôjsť ani k vydržaniu tohto práva, keď pre naplnenie zákonných podmienok vydržania nestačí iba dlhodobý   a   nerušený   výkon   práva   bezodplatného   užívania,   hoci   aj   so   súhlasom   M.   H. (právnej predchodkyne žalobcu), ako bolo v konaní zistené. S týmto záverom odvolacieho súdu sa dovolací súd stotožňuje. K tomu dovolací súd dodáva, že v konaní nespochybnený dlhodobý a nerušený výkon práva bezodplatného užívania vyššie označených nehnuteľností žalovaným (a pred ním jeho právnou predchodkyňou) so súhlasom žalobcu (a pred ním jeho právnej   predchodkyne),   vykazuje   iba   znaky   oprávnenej   detencie,   pretože   tak   právna predchodkyňa   žalovaného   ako   aj   sám   žalovaný   vykonávali   oprávnenie   uvedené nehnuteľnosti užívať s vedomím, že im nepatria, v medziach daných im vlastníkom pozemku. Preto   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudok   krajského   súdu...   v   ostatnej napadnutej   časti,   vo   výroku   o   zamietnutí   vzájomného   návrhu   žalovaného   dovolanie žalovaného zamietol (§ 243b ods. 1 veta pred bodkočiarkou).“

Predmetné rozhodnutie (jeho odôvodnenie) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade   so   skutkovým   a právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   najvyšší   súd sa námietkami   sťažovateľa   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne realizované   právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby sa spochybňovali   závery   napadnutého   dovolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené   a majú   oporu   vo vykonanom   dokazovaní.   Pretože   namietané   rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc   z uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi   rozhodnutím   (a   odôvodnením   rozhodnutia   najvyššieho   súdu)   a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 112/05).

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľom označenými právami, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

V závere ústavný súd poznamenáva, že v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľa (v danom prípade kvalifikovane zastúpeného advokátom), t. j. námietkami uvedenými v petite sťažnosti. Nezaoberal sa preto ďalšími pripomienkami sťažovateľa   vyplývajúcimi   z obsahu   jeho   sťažnosti.   Pokiaľ   sťažovateľ   namietal   aj skutočnosti a právne závery týkajúce sa zrušujúcej časti rozsudku najvyššieho súdu, ústavný súd navyše dodáva, že v tejto časti nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže o veci po jej zrušení a vrátení krajskému súdu bude o nej tento ďalej konať a rozhodovať.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2009