znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 35/05-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júla 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť A. R., bytom R., zastúpeného advokátkou JUDr. T. T., N., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 103/93 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 103/93 p o r u š i l základné právo A. R., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   A.   R. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Nové Zámky p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. A. R. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 7 600 Sk (slovom sedemtisícšesťsto   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Nové   Zámky p o v i n n ý vyplatiť jeho právnej zástupkyni JUDr. T. T., N., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 1. marca 2005   č.   k.   I.   ÚS   35/05-8   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. R., bytom R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. T. T., N., vo veci namietaného porušenia základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 103/93.

2. Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 30. júna 1993 podal okresnému súdu návrh na „začatie konania vo veci určenia neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru a zaplatenia náhrady mzdy“. Okresný súd medzitýmnym rozsudkom v roku 1994 právoplatne   rozhodol   o neplatnosti   okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru.   O náhrade mzdy okresný súd rozhodol (4-krát) rozsudkami v rokoch 1998, 2000, 2001 a 2004 (ktoré boli   následne   zrušené   rozhodnutiami   odvolacieho   súdu).   Meritórne   o žalovanej   náhrade mzdy rozhodol Krajský súd v Nitre rozsudkom zo 7. apríla 2005.

Postup   okresného   súdu   považuje   sťažovateľ   za   porušenie   ním   označeného základného práva.

3. Sťažovateľ podal viac sťažností na prieťahy v konaní adresovaných Krajskému súdu   v Bratislave   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   a Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej republiky,   ktoré   boli   postúpené   na   vybavenie   predsedovi   okresného   súdu,   ktoré   však neviedli k efektívnej náprave. (K sťažnosti boli pripojené odpovede predsedu okresného súdu zo 4. marca 1997, 15. augusta 1997 a 3. februára 2003).

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného práva, priznal mu finančné zadosťučinenie „v sume 100 000 Sk“ a náhradu trov konania.

5. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k sťažnosti písomne vyjadril okresný súd, zastúpený jeho predsedom, vyjadrením sp. zn. Spr 1619/05 z 30. mája 2005 a sťažovateľ prostredníctvom stanoviska svojej právnej zástupkyne k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 20. júna 2005.

6.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s predloženým   dokumentačným   materiálom   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou týchto základných práv – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za   nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci,   t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 100/03).

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   priložených   písomností,   z vyjadrenia   okresného   súdu a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 103/93.

A.

Sťažovateľ podal okresnému súdu 30. júna 1993 návrh proti odporcovi, firme Č., Ing. S. D., so sídlom Č., na vyslovenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru.Okresný   súd   8.   júla   1993   vyzval   sťažovateľa   na   predloženie   vo   veci   právne relevantných dokladov a zaslal odporcovi návrh na vyjadrenie.

Odporca   prostredníctvom   svojho   splnomocneného   právneho   zástupcu   predložil 16. júla 1993 okresnému súdu vyjadrenie k návrhu.

Sťažovateľ 19.   júla 1993   predložil   okresnému súdu   fotokópiu   listiny,   ktorou   bol s ním okamžite rozviazaný pracovný pomer. Oznámenie odporcovi, že trvá na jeho ďalšom zamestnávaní, nepredložil.

Podaním   z 19.   augusta   1993   zaujal   sťažovateľ   stanovisko   k vyjadreniu   odporcu k návrhu.

Okresný   súd   20.   júla   1993   stanovil   termín   pojednávania   na   20.   august   1993. Predvolanie bolo doručené účastníkom 23. júla 1993.

Na pojednávaní konanom 20. augusta 1993 (za prítomnosti sťažovateľa a právneho zástupcu odporcu), boli vypočutí účastníci k predmetu sporu. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom predloženia hodnoverného dôkazu odporcom, že okamžité zrušenie prerokoval s odborným orgánom.

Právny zástupca odporcu 1. septembra 1993 okresnému súdu oznámil, že odporca je súkromná firma podnikajúca na základe živnostenského oprávnení a nepôsobí v nej žiadna odborová organizácia a jej zamestnanci nie sú organizovaní v inej odborovej organizácii.Okresný súd 4. októbra 1993 predvolal účastníkov na pojednávanie stanovené na 11. október 1993. Na toto pojednávanie (konané za prítomnosti účastníkov) sa nedostavili predvolaní traja svedkovia (zamestnaní u odporcu ako vodiči z povolania). Pojednávanie bolo   odročené   na   neurčito.   Odporcovi   bolo   uložené   oznámiť   termín,   kedy   sa   budú svedkovia zdržiavať v mieste bydliska.

Na   pojednávaní   konanom   10.   novembra   1993   (za   prítomnosti   účastníkov)   boli vypočutí traja svedkovia. Pojednávanie bolo odročené na neurčito. Odporcovi bolo uložené predložiť súdu originál listiny o okamžitom zrušení pracovného pomeru so sťažovateľom a doklady   preukazujúce   pohyb   vozidla   riadeného   sťažovateľom   v zahraničí   a vybavenie pracovníkov na tejto služobnej ceste valutami.

Predloženie požadovaných dokladov urgoval okresný súd u odporcu 28. novembra 1993 a 13. januára 1994.

Okresný súd 7. februára 1994 stanovil termín pojednávania na 16. február 1994. Pojednávanie (konané za prítomnosti   účastníkov)   bolo   odročené na neurčito   za   účelom vydokladovania   tvrdení   odporcu   o poškodení   motorového   vozidla   sťažovateľom nedôsledným plnením pracovných povinností.

Okresný súd 7. apríla 1994 vytýčil termín pojednávania na 13. apríl 1994. Na tomto pojednávaní (konanom za prítomnosti sťažovateľa) bol vypočutý svedok L. P., ktorý sa zúčastnil   služobnej   cesty   v zahraničí,   na   ktorej   sa   mal   sťažovateľ   dopustiť   závažného porušenia   pracovnej   disciplíny,   ktoré   bolo   dôvodom   na   okamžité   zrušenie   pracovného pomeru. Okresný súd vyhlásil medzitýmny rozsudok, ktorým určil, že okamžité zrušenie pracovného pomeru je neplatné (o mzdových nárokoch rozhodne v pokračujúcom konaní).Odporca podal 25. mája 1994 proti rozsudku odvolanie a žiadal návrh zamietnuť. Odvolanie bolo 4. júla 1994 dané sťažovateľovi na vyjadrenie, ktoré doručil okresnému súdu 26. júla 1994.

Súdny spis bol 21. júla 1994 doručený odvolaciemu súdu.Na pojednávaní konanom 8. novembra 1994 krajský súd (po prednese účastníkov konania)   zrušil   prvostupňový   rozsudok   v časti   týkajúcej   sa   náhrady   trov   konania a vo zvyšnej   časti   rozsudok   potvrdil   (v   tejto   časti   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť 25. novembra 1994). Súdny spis bol doručený okresnému súdu 16. novembra 1994.Okresný súd 23. novembra 1994 stanovil termín pojednávania na 6. december 1994. Na   tomto   pojednávaní   sa   účastníci   vyjadrili   k mzdovým   nárokom   sťažovateľa. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom „mimosúdneho usporiadania sporu“.Na č. l. 55 súdneho spisu je oznámenie sťažovateľa, že nedošlo k dohode.Okresný súd 28. decembra 1994 stanovil termín pojednávania na 10. január 1995. Na tomto pojednávaní (konanom za   prítomnosti   účastníkov)   bolo konštatované, že nedošlo k dohode. Pojednávanie bolo odročené na 20. január 1995.

Na   pojednávaní   konanom   20.   januára   1995   sa   účastníci   opätovne   vyjadrili k predmetu   sporu.   Za   účelom   vyhlásenia   rozsudku   bolo   pojednávanie   odročené   na 23. január   1995.   Na   tomto   pojednávaní   okresný   súd   vyniesol   rozsudok,   ktorým   uložil odporcovi povinnosť zaplatiť sťažovateľovi náhradu mzdy vo výške 45 702 Sk. Rozsudok bol doručený účastníkom 7. marca 1995.

Rozsudok napadol sťažovateľ odvolaním 10. marca 1995 a odporca 21. marca 1995.Súdny spis s odvolaniami bol doručený krajskému súdu 2. mája 1995.Krajský súd uznesením z 21. júna 1995 zrušil prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (druhostupňové rozhodnutie bolo doručené účastníkom 3. augusta 1995).

Pojednávanie   konané   20.   septembra   1995   bolo   z dôvodu   neprítomnosti   odporcu odročené na neurčito.

Na pojednávaní konanom 8. novembra 1995 predložil sťažovateľ návrh na ukončenie sporu dohodou, ak mu odporca zaplatí 45 000 Sk. Odporca žiadal pojednávanie odročiť, aby sa mohol dohodnúť so svojím právnym zástupcom.

Pojednávanie konané 14. novembra 1995 bolo pre neprítomnosť odporcu odročené na neurčito. Odporca bude predvolaný pod hrozbou poriadkovej pokuty. Podľa informácie sťažovateľa k zmieru medzi účastníkmi nedošlo.

Nový   právny   zástupca   odporcu   9.   februára   1996   žiadal   konanie   zastaviť,   lebo „konanie sa vedie proti žalovanému – Č., firma Č. Takýto subjekt neexistuje“. Z uvedeného dôvodu jeho mandantka „ktorá keďže nie je účastníčkou konania, nemá ani povinnosť sa dostaviť na súd“.

Pojednávanie   konané   13.   februára   1996   bolo   pre   neprítomnosť   odporcu   a jeho právneho zástupcu odročené na 21. február 1996.

Na predvolanie súdu reagoval právny zástupca odporcu podaním z 15. februára 1996, v ktorom uviedol, že podľa na predvolaní uvedených účastníkov nezastupuje ani jedného, a preto považuje „...zaslané predvolanie za bezpredmetné.“

Pojednávanie konané 21. februára 1996 bolo pre neprítomnosť odporcu odročené na 12. marec 1996.

Pojednávanie konané 12. marca 1996 bolo pre neprítomnosť odporcu odročené na 26. marec 1996, odporca bude predvolaný pod hrozbou poriadkovej pokuty.

Pojednávanie konané 26. marca 1996 bolo odročené na 17. apríl 1996. Okresný súd uznesením uložil odporcovi – Ing. S. D. poriadkovú pokutu vo výške 5 000 Sk a listom z 27. marca 1996 požiadal Obvodné oddelenie policajného zboru Slovenskej republiky N. o doručenie tohto uznesenia a predvedenie odporcu na pojednávanie stanovené na 17. apríl 1996.Odporca 11. apríla 1996 podal proti uzneseniu z 26. marca 1996 odvolanie a súčasne vzniesol námietku zaujatosti proti vo veci konajúcemu sudcovi.

Pojednávanie konané 17. apríla 1996 (za neprítomnosti odporcu) bolo odročené na neurčito. Odporcovi bolo uložené, aby v lehote 3 dní odôvodnil námietku zaujatosti (výzva okresného súdu bola splnená 23. apríla 1996).

Krajský súd 19. júla 1996 vrátil okresnému súdu späť súdny spis ako predčasne predložený (uznesenie o uložení poriadkovej pokuty nebolo doručené právnemu zástupcovi odporcu. Až po jeho doručení a uplynutí 15-dňovej lehoty je možné vec opätovne predložiť odvolaciemu   súdu).   O vznesenej   námietke   zaujatosti   krajský   súd   rozhodol   uznesením z 25. júna 1996. Vo veci konajúci sudca nebol vylúčený z pojednávania a rozhodovania vo veci.Okresný   súd   19.   septembra   1996   opätovne   predložil   súdny   spis krajskému   súdu. Krajský   súd   uznesením   z 30.   septembra   1996   prvostupňové   rozhodnutia   o uložení poriadkovej pokuty zrušil (Ing. S. D. v predmetnom spore „procesné postavenie účastníčky konania nemá“.)

Sťažovateľ   11.   marca   1997   navrhol   zmeniť   označenie   odporcu   na   „Ing.   S.   D., súkromná   podnikateľka   so   sídlom   Č.“   Okresný   súd   uznesením   zo   17. marca   1997   túto zmenu pripustil.

Okresný súd 19. mája 1997 stanovil termín pojednávania na 30. máj 1997. Právny zástupca   odporcu   28.   mája   1997   požiadal   o odročenie   pojednávania,   lebo   mu   nebolo doručené predvolanie a ani uznesenie o pripustení zmeny na strane odporcu. Nebolo mu tiež doručené uznesenie o zrušení poriadkovej pokuty uloženej jeho mandantke.

Pojednávanie   konané 30.   mája 1997   (za   prítomnosti   navrhovateľa)   bolo   z vyššie uvedených   dôvodov   odročené   na   neurčito.   Právnemu   zástupcovi   odporcu   okresný   súd doručí ním požadované rozhodnutia.

Odporca 12. júna 1997 podal proti uzneseniu okresného súdu zo 17. marca 1997 odvolanie (nebola uvedená právna norma, podľa ktorej súd rozhodol).

Súdny   spis   bol   27.   augusta   1997   doručený   krajskému   súdu,   ktorý   uznesením z 30. septembra 1997 prvostupňové rozhodnutie zrušil (ako nadbytočné, lebo „o upresnení označenia účastníkov konania rozhoduje súd bez vydania uznesenia o zámene účastníkov“).Súdny   spis   bol   vrátený   okresnému   súdu   31.   októbra   1997   a druhostupňové rozhodnutie doručené účastníkom 24. novembra 1997.

Pojednávanie konané 10. decembra 1997 bolo z dôvodu neospravedlnenej neúčasti odporcu a jeho právneho zástupcu odročené na 19. december 1997.

Právny   zástupca   odporcu   10.   decembra   1997   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na pojednávaní   (zahraničná   služobná   cesta)   a žiadal   predložiť   rovnopis   návrhu   na   začatie konania a jeho eventuálne zmeny. Z dôvodu   kolízie   termínov   žiadal   18. decembra   1997 o zmenu termínu pojednávania stanoveného na 19. december 1997 [k žiadosti sa pripojil odporca   (ďalej   už   len   „odporkyňa“),   listom   doručeným   okresnému   súdu   18.   decembra 1997].Pojednávanie konané 19. decembra 1997 (za prítomnosti sťažovateľa) bolo odročené na neurčito. Sťažovateľovi bolo uložené v lehote 10 dní predložiť „písomnú špecifikáciu“ jeho nárokov z titulu náhrady ušlej mzdy (sťažovateľ požadované predložil 23. decembra 1997).Okresný súd 6. februára 1998 stanovil termín pojednávania na 4. marec 1998.Na pojednávaní konanom 4. marca 1998 boli k predmetu sporu vypočutí účastníci konania.   K mzdovým   nárokom   sťažovateľa   predneseným   (upresneným)   na   pojednávaní žiadal právny zástupca odporkyne poskytnúť lehotu 15 dní na vyjadrenie. Okresný súd pojednávanie odročil za tým účelom na neurčito. Odporkyňa predložila 19. marca 1998 súdu predmetné vyjadrenie spolu s k predmetu sporu sa týkajúcimi písomnosťami.Okresný súd 30. marca 1998 stanovil termín pojednávania na 17. apríl 1998. Právny zástupca   odporcu   14.   apríla   1998   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   pojednávaní   a súhlasil pojednávať bez prítomnosti žalovanej strany.

Na pojednávaní konanom 17. apríla 1998 (za prítomnosti sťažovateľa) po prednese sťažovateľa   bol   vynesený   rozsudok,   ktorým   bola   odporkyni   uložená   povinnosť   zaplatiť z titulu   náhrady   mzdy   45   702   Sk.   Vo   zvyšnej   časti   súd   návrh   zamietol.   Písomne   bol rozsudok č. k. 6 C 103/93-159 vyhotovený 4. júna 1998 a doručený účastníkom 8. a 9. júna 1998.

Rozsudok napadli odporkyňa 15. júna 1998 a sťažovateľ 18. júna 1998 odvolaním.Súdny spis s odvolaniami bol 30. júla 1998 doručený krajskému súdu. Na odvolacom pojednávaní konanom 5. mája 1999 (odporkyňa a jej právny zástupca ospravedlnili svoju neúčasť a súhlasili s pojednávaním v ich neprítomnosti) krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Súdny   spis   sp.   zn.   6   C   103/93   bol   doručený   okresnému   súdu   14.   júla   1999 a druhostupňové rozhodnutie účastníkom konania 3. septembra 1999 spolu s predvolaním na pojednávanie stanovené na 24. september 1999.

Právny   zástupca   odporkyne   22.   septembra   1999   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na pojednávaní a opätovne (predtým 7. septembra 1999) upozornil súd, že sťažovateľ doteraz presne nešpecifikoval uplatnené nároky, čo „procesne bráni vo veci riadne konať“.Pojednávanie   konané   24.   septembra   1999   bolo   odročené   na   neurčito   s tým,   že sťažovateľovi bolo uložené do 3 dní špecifikovať jeho mzdové nároky.

Okresný súd 17. januára 2000 stanovil termín pojednávania na 1. február 2000. Toto pojednávanie   bolo   pre   ospravedlnenú   neúčasť   žalovanej   strany   odročené   na   23. február 2000.Pojednávanie   konané   23.   februára   2000   bolo   pre   neospravedlnenú   neúčasť sťažovateľa odročené na 8. marec 2000.

Pre neospravedlnenú neúčasť žalovanej strany bolo pojednávanie konané 8. marca 2000 odročené na 24. marec 2000. Právny zástupca odporkyne 14. marca 2000 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní (kolízia termínov) a na výzvu okresného súdu 17. marca 2000 predložil doklad preukazujúci dôvod neúčasti.

Okresný súd 20. marca 2000 stanovil termín pojednávania na 12. apríl 2000. Na tomto   pojednávaní   boli   vypočutí   účastníci   konania   k predmetu   sporu.   Na   základe prehlásenia účastníkov konania okresný súd pojednávanie odročil na neurčito a poskytol im lehotu do 30. apríla 2000 na „prípadné mimosúdne usporiadanie sporu“.

Okresný súd 16. mája 2000 predvolal účastníkov na pojednávanie, ktorého termín stanovil na 23. jún 2000. Právny zástupca odporkyne 22. júna 2000 ospravedlnil neúčasť na pojednávaní (kolízia termínov). Pojednávanie bolo odročené na 18. júl 2000.

Na pojednávaní konanom 18. júla 2000 sťažovateľ upresnil mzdový nárok na výšku stanovenú rozsudkom z 25. januára 1995. Okresný súd uznesením pripustil zmenu návrhu. Právny   zástupca   odporkyne   žiadal   poskytnúť   lehotu   na   pokus   o mimosúdny   zmier. Pojednávanie bolo odročené na 27. júl 2000.

Na   pojednávaní   konanom   27.   júla   2000   (žalovaná   strana   svoju   neprítomnosť neospravedlnila)   bol   vynesený   rozsudok,   ktorým   bola   odporkyňa   zaviazaná   zaplatiť sťažovateľovi   47   900   Sk.   Písomné   vyhotovenie   (z   11.   októbra   2000)   rozsudku č. k. 6 C 103/93-214 bolo doručené účastníkom 11. a 16. októbra 2000. Rozsudok napadla 18. októbra 2000 odporkyňa odvolaním pre jeho nepreskúmateľnosť.

Súdny   spis   bol   8.   novembra   2000   doručený   odvolaciemu   súdu,   ktorý   napadnutý rozsudok uznesením z 29. júna 2001 zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Súdny spis bol vrátený späť okresnému súdu 11. júla 2001 a doručený účastníkom konania 31. augusta 2001, resp. 3. septembra 2001 spolu predvolaním na pojednávanie stanovené na 20. september 2001.

Na   pojednávaní   konanom   20.   septembra   2001   po   oboznámení   sa   s   rozhodnutím odvolacieho súdu z 29. júna 2001 účastníci konania prehlásili, že sa pokúsia o mimosúdne usporiadanie sporu. Súd im poskytol lehotu do 15. októbra 2001 a odročil pojednávanie na neurčito. Právny zástupca odporkyne 18. októbra 2001 oznámil, že k mimosúdnej dohode nedošlo a navrhol vypočuť 2 svedkov.

Okresný súd 24. októbra 2001 stanovil termín pojednávania na 13. november 2001. Toto   pojednávanie   po   prednesoch   účastníkov   konania   za   účelom   vyhlásenia   rozsudku odročil na 16. november 2001.

Na   pojednávaní   konanom   16.   novembra   2001   okresný   súd   rozsudkom   uložil povinnosť odporkyni zaplatiť sťažovateľovi 47 900 Sk a nepriznal jej náhradu trov konania.Rozsudok č. k. 6 C 103/93-233 bol v písomnej forme vyhotovený 15. februára 2002 a doručený účastníkom 18. februára 2002. Odporkyňa napadla 20. februára 2002 predmetný rozsudok odvolaním pre jeho nepreskúmateľnosť.

Súdny spis bol 27. marca 2002 predložený odvolaciemu súdu, ktorý rozhodnutím z 29.   apríla   2002   prvostupňový   rozsudok   zrušil   a vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie konanie   (okresný   súd   nerešpektoval   právny   názor   odvolacieho   súdu   vyslovený v predchádzajúcich   rozhodnutiach).   Po   vrátení   veci   21.   júna   2002   okresný   súd druhostupňové   rozhodnutie   doručil   23.   septembra   2002,   resp.   24. septembra   2002 účastníkom   konania   spolu   s predvolaním   na   pojednávanie,   ktorého   termín   stanovil   na 10. október 2002.

Pre   ospravedlnenú   neúčasť   odporkyne   a jej   právneho   zástupcu   okresný   súd pojednávanie z 10. októbra 2002 odročil na 22. október 2002.

Pojednávanie konané 22. októbra 2002 po prednesoch účastníkov bolo odročené na 12. november 2002 za účelom vypočutia 2 svedkov.

V priebehu pojednávania konaného 12. novembra 2002 sťažovateľ opustil miestnosť tvrdiac, že ide „pre isté listiny“. Pojednávanie bolo po 25 minútach čakania odročené na neurčito. Účastníkom bola daná 15-dňová lehota na opätovný pokus o zmier.

Okresný súd 12. decembra 2002 stanovil termín pojednávania na 17. január 2003. Právna zástupkyňa sťažovateľa (splnomocnenie zo 16. decembra 2002) požiadala okresný súd   15.   januára   2003   o odročenie   pojednávania,   lebo   „ešte   nemala   možnosť...   jednať s právnym zástupcom odporkyne“, s ktorým sa chce pokúsiť o mimosúdne riešenie sporu. Právny zástupca odporkyne 16. januára 2003 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní a súhlasil s pojednávaním v jeho neprítomnosti.

Pre neprítomnosť účastníkov bolo pojednávanie konané 17. januára 2003 odročené na   neurčito.   Účastníkom   bola   poskytnutá   lehota   do   31.   januára   2003   na   prípadné mimosúdne usporiadanie sporu.

Sťažovateľ 7. februára 2003 navrhol zmenu petitu návrhu tak, že si uplatnil náhradu mzdy vo výške po 7 515 Sk mesačne spolu s úrokom z omeškania.

Okresný súd 27. marca 2003 vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby v lehote 8 dní   predložila   originály   pre   rozhodnutie   sporu   relevantných   pracovnoprávnych   listín (o uvedené bol požiadaný aj právny zástupca odporkyne).

Na   pojednávaní   konanom   12.   mája   2003   boli   účastníci   opätovne   vyzvaní   na ukončenie sporu zmierom. Sťažovateľovi bolo uložené „právne upraviť“ jeho návrh.Odporkyňa 20. mája 2003 predložila súdu pracovnú zmluvu sťažovateľa, mzdový list a výplatné listy za rok 1993.

Na opätovnú výzvu okresného súdu z 27. augusta 2003 sťažovateľ 10. septembra 2003 písomne odôvodnil svoj návrh.

Okresný súd 30. septembra 2003 stanovil termín pojednávania na 14. október 2003.Okresný súd 3. októbra 2003 zisťoval na Národnom úrade práce, Okresnom úrade práce   v N.   (ďalej   len   „úrad   práce“)   záujem   (uchádzanie   sa)   sťažovateľa   o prácu   a tiež zisťoval, či poberal podporu v nezamestnanosti. Na Okresnom úrade v N. odbore sociálnych vecí, zisťoval poberanie sociálnych dávok sťažovateľom.

Úrad   práce   10.   októbra   2003   oznámil,   že   sťažovateľ   bol   vedený   v evidencii uchádzačov o prácu bez nároku na podporu v nezamestnanosti.

Pre neprítomnosť účastníkov bolo pojednávanie konané 14. októbra 2003 odročené na 11. november 2003.

Okresný úrad v N. odbor sociálnych vecí, 3. novembra 2003 oznámil, že sťažovateľ nebol poberateľom dávky sociálnej pomoci.

Na pojednávaní konanom 11. novembra 2003 (za prítomnosti odporkyne a právnych zástupcov   účastníkov)   bola   pripustená   zmena   petitu   návrhu   a vzhľadom   na námietky (pochybnosti) sťažovateľa o pravosti jeho podpisu na listinách predložených odporkyňou okresný   súd   nariadil   vo   veci   znalecké   dokazovanie   (uznesením   z 19. novembra   2003). Súdny   spis   bol   znalcovi   zaslaný   30.   decembra   2003.   Znalecký   posudok   č.   04/04   bol predložený súdu 13. februára 2004 (záver – podpis na predložených listinách je pravý).Okresný súd 16. marca 2004 zaslal znalecký posudok účastníkom na vyjadrenie.Z dôvodu ospravedlnenej neúčasti právnych zástupcov účastníkov bolo pojednávanie konané 22. apríla 2004 odročené na 3. jún 2004.

Pojednávanie konané 3. júna 2004 za prítomnosti právnych zástupcov účastníkov bolo po ich prednesoch odročené na 8. jún 2004 za účelom vyhlásenia rozsudku. Na tomto odročenom   pojednávaní   bola   rozsudkom   č. k. 6 C 103/1993-311   uložená   odporkyni povinnosť zaplatiť sťažovateľovi 59 250 Sk istiny so 17,6 % úrokom od 7. februára 2000. Rozsudok bol doručený účastníkom 6. augusta 2004, resp. 9. augusta 2004.

Odporkyňa   a aj   sťažovateľ   16.   augusta   2004   podali   proti   rozsudku   odvolanie (sťažovateľ doplnil odvolanie podaním doručeným súdu 20. augusta 2004).

Súdny spis s odvolaniami bol 24. septembra 2004 predložený krajskému súdu.Na   odvolacom   pojednávaní   konanom   7.   apríla   2005   krajský   súd   rozsudkom (č. k. 8 Co   228/2004-341)   prvostupňový   rozsudok   zmenil   tak,   že   návrh   sťažovateľa v celom rozsahu zamietol (premlčanie nároku). Súdny spis sp. zn. 6 C 103/93 bol 20. mája 2005 vrátený späť okresnému súdu, ktorý 27. mája 2005 zaslal druhostupňové rozhodnutie účastníkom.

B.

1. Podpredseda okresného súdu v odpovedi sp. zn. Spr 1505/97 zo 4. marca 1997 na sťažovateľovu sťažnosť z 31.   januára 1997 podanú   krajskému súdu   konštatoval „...   Na základe zistených skutočností považujem Vašu sťažnosť za opodstatnenú a to z toho dôvodu, že vo veci konajúci sudca K. nerešpektoval názor odvolacieho súdu a to v tom smere, že neodstránil   vady   v konaní,   v názve   odporcu,   keďže   naďalej   konal   s Č.   firma   Č.,   t.   j. s neexistujúcim   subjektom,   keďže   podľa   živnostenského   oprávnenia,   ktoré   mu   bolo doručené, na strane odporcu mal konať: Ing. S. D. – Č., ako súkromná osoba, týmto došlo zo strany sudcu k prieťahom v konaní.

Bude potrebné z Vašej strany v zmysle živnostenského listu presne označiť odporcu a po tomto odstránení, bude súd vo veci ďalej konať. Konajúcemu sudcovi boli zistené nedostatky vytknuté“.

2.   Predsedníčka   okresného   súdu   na   sťažovateľovu   sťažnosť   postúpenú   jej z Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   v odpovedi   sp.   zn.   Spr   1505/97 z 15. augusta 1997 okrem iného uviedla: „... Od 1. 4. 1997 do 30. 9. 1997 je pridelený predseda senátu V. K. na stáž na Krajský súd v Nitre. Vzhľadom na to, že staršie veci, ktoré on sám najlepšie pozná, si ponechal na vybavenie a koná v nich ďalej sám, dochádza každý piatok na tunajší súd vybavovať tieto veci. Preto zrejme jeho konanie je menej sústredené. Keďže   ďalší   prieťah   v konaní   bol   zavinený   čiastočne   objektívnymi   tak   aj   subjektívnymi dôvodmi v zmysle § 17, ods. 1, Zák. č. 80/92 Zb. považujem Vašu sťažnosť za čiastočne opodstatnenú. Vzhľadom k tomu, že ide o vec staršiu, v ktorej bola podaná už druhýkrát sťažnosť až do ukončenia pravidelne mesačne budem vec sledovať aby konanie prebiehalo plynulé bez prieťahov.“

3.   Predseda   okresného   súdu   v odpovedi   sp.   zn.   1532/02   z 3.   februára   2003   na sťažovateľovu sťažnosť postúpenú mu z Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a Krajského súdu v Nitre po vykonaní chronologického priebehu konania v posudzovanej veci   uviedol: „...   Ako   vidieť   z horeuvedeného,   sudca,   ktorý   vec   doposiaľ   vybavoval, vykonával síce jednotlivé úkony plynule bez prieťahov, ale nie dostatočne efektívne, a preto Vašu   sťažnosť   považujem   za   čiastočne   opodstatnenú.   Zrejme   mal   opätovne   využiť   voči odporkyni poriadkové opatrenie a tak zabezpečiť jej účasť na pojednávaniach. Neprináleží mi však zasahovať do rozhodovacej činnosti sudcov. Dňom 1. 2. 2003 sudca V. K. odchádza do   dôchodku,   všetky   jeho   neskončené   a nerozhodnuté   veci   budú   prerozdelené   medzi ostatných   sudcov.   Vzhľadom na obsah tohto spisu 6 C 103/93,   ktorý   si sudca   vrátane všetkých   zrušujúcich   rozsudkov   bude   musieť   podrobne   naštudovať,   bude   potrebovať minimálne   1   mesiac   na   to,   aby   urobil   meritórny   úkon   k vyneseniu   rozhodnutia. Predpokladám, že nakoľko v súčasnosti od 16. 12. 2002 prevzala advokátka JUDr. T. T. Vaše   zastupovanie,   aj   táto   skutočnosť   ovplyvní,   čo   najrýchlejšie   ukončenie   sporu. Podotýkam, že bude zrejme potrebné jednoznačne upresniť žalovanú výšku náhrady mzdy, ktorá sa v konaniach viackrát menila.“

C.

1.   Krajský   súd   v Bratislave   ako   odvolací   súd   uznesením   č.   k.   18   Co   225/95-76 z 21. júna 1995 zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 103/93-67 z 23. januára 1995 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol: «... Odvolací súd prejednal celú vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. a bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 písm. e), pretože zrušil napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. a), b), c) O. s. p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nie je vecne správny, keď súd prvého stupňa predovšetkým dopustil sa hrubého procesného pochybenia, ktoré malo za následok nesprávne rozhodnutie o veci.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaným podľa obsahu žaloby má byť „Č., firma so sídlom   Č.“,   ktorá   zrejme   neexistuje.   (Ak   by   išlo   o obchodnú   spoločnosť   zapísanú v obchodnom registri, musela by mať iné označenie najmä formy spoločnosti). Žalovaným v konaní zrejme však vôbec nebude právnická osoba, ale fyzická osoba, a to Ing. S. D., bytom Č., ako to vyplýva z podania žalovaného zo dňa 1. 9. 1993 (č. l. 18). Ak by tomu skutočne tak bolo, potom celé doterajšie konanie prebehlo a rozhodnutie o veci bolo vydané bez toho, že by účastníkom konania (žalovaným) bola osoba s procesnou spôsobilosťou podľa § 20 O. s. p., prebehlo by bez jeho účasti a bolo by zmätočné, takže napadnutý rozsudok sa nemohol stať vykonateľným súdnym výkonom rozhodnutia. Pochybnosť mal súd prvého   stupňa   odstrániť   zadovážením   živnostenského   listu   žalovanej.   Tento   nedostatok zakladal dôvod na postup podľa § 221 ods. 1 písm. b) O. s. p.

V takom prípade nešlo by ani o platné zastúpenie žalovaného komerčným právnikom JUDr.   T.   N.,   pretože   mu   plnomocenstvo   neudelila   (právnická)   osoba   so   samostatnou právnou   subjektivitou   a procesnou   spôsobilosťou.   (Okrem   iného   by   nevzniklo   právo   na náhradu trov takto vzniknutých.)

Súd prvého stupňa neodstránil podľa § 43 O. s. p. ani ďalšiu vadu žaloby, ktorá spočívala v nedostatočnom návrhu (petite), keď žalobca zmenil svoju pôvodnú žalobu jej rozšírením   o náhradu   mzdy   za   mesiace   apríl   a máj   1993   (pred   okamžitým   zrušením pracovného   pomeru)   a naďalej   (por.   č.   l.   14).   Totiž   nebolo   z nej   zrejmé,   aké   nároky a v akých sumách žalobca uplatnil. (To malo význam okrem iného aj na posúdenie úspechu účastníkov v konaní pre účely rozhodnutia o trovách konania podľa § 142 ods. 1 alebo 2) O. s. p.).

Tento nedostatok sa priamo premietol aj do rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré sa stalo nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov, pretože z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, či súd rozhodol o oboch nárokoch (t. j. o náhrade mzdy z trvajúceho pracovného   pomeru   podľa   §   130   Zák.   práce   a o náhrade   mzdy   z neplatného   zrušenia pracovného pomeru podľa § 61 Zák. práce), ako o nich rozhodol a aký bol jeho výpočet priemerného   zárobku   a samej   náhrady   mzdy.   V súvislosti   s tým   súd   nevykonal   žiadne dokazovanie   na   okolnosť,   či,   v akom   zamestnaní   a v akej   výške   mzdu   žalobca   mohol poberať v prípade, že by sa uchádzal kvalifikovaným spôsobom (t. j. prostredníctvom úradu práce) o zamestnanie pre neho primerané...».

2. Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd uznesením č. k. 8 Co 421/98-179 z 5. mája 1999 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 103/93-159 zo 17. apríla 1998 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „... Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust.   §   10   ods.   1   O.   s.   p.)   prejednal   vec   v medziach   odvolania   (v   celom   rozsahu)   na nariadenom   odvolacom   pojednávaní   konanom   v neprítomnosti   riadne   predvolanej a ospravedlnenej odporkyne a jej právneho zástupcu (ust. § 212 ods. 1, § 214 ods. 1 a § 101 ods.   2   O.   s.   p.   )   a dospel   k záveru,   že   odvolania   účastníkov   sú   dôvodné   a napadnutý rozsudok možno podľa ust. § 221 ods. 1 O. s. p. len zrušiť (a vec podľa ust. § 221 ods. 2 O. s.   p.   vrátiť   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie),   keďže   bol   vydaný   na   základe nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu   v konaní   s vadami   majúcimi   za   následok nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   a nie   je   ani   preskúmateľný   pre   nedostatok   dôvodov (v odôvodnení).

Je tomu tak preto, že súd prvého stupňa (neriadiac sa právne záväzným názorom odvolacieho súdu z uznesenia č. k. 18 Co 225/95-76 zo dňa 21. 6. 1995) dodnes neodstránil vady   návrhu   navrhovateľa   (neujasnil   si,   čo   je   presne   predmetom   –   petitom   návrhu), nevysporiadal sa procesne so zmenami návrhu navrhovateľom, nevykonal vo veci potrebné dokazovanie   a svoje   rozhodnutie   nedostatočne   i odôvodnil   (chýba   zdôvodnenie   výpočtu priemerného   zárobku   navrhovateľa   –   za   aké   rozhodné   obdobie,   prečo   netto,   chýba   vo výroku uvedenie o akú náhradu mzdy ide a za aké obdobie – brutto alebo netto, od – do, chýba odôvodnenie výšky mzdy navrhovateľa podľa pracovnej zmluvy a vysporiadania sa so sumou 4 760 Sk už odporkyňou zaplatenou a pod.). Navrhovateľ popierajúci podpísanie pracovnej zmluvy (č. l. 10) a neuplatňujúci si náhradu mzdy už priamo v návrhu zo dňa 30. 6. 1993 totiž svoje nároky počas celého konania (vrátane odvolacieho pojednávania) niekoľkokrát zmenil čo do výšky i požadovaného obdobia (č. l. 14, 54, 58, 70, 134-135, 167, 177),   pričom   súd   prvého   stupňa   (okrem   nepripustenia   samotného   rozšírenia   návrhu navrhovateľa zo dňa 30. 6. 1993 o mzdové nároky navrhovateľa) nevyzval navrhovateľa na presnú špecifikáciu jeho nárokov (čo do obdobia a výpočtu sumy) a so zmenami návrhu (jeho nárokov) sa procesne nijak nevysporiadal, v dôsledku čoho je celkove nejasné, o čom vlastne rozhodoval a aký je (pre rozhodnutie o trovách konania účastníkov) pomer úspechu účastníkov v konaní.

V ďalšom konaní preto súd prvého stupňa bez prieťahov v konaní a viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (ust. § 226 O. s. p.) výzve navrhovateľa, aby svoje mzdové nároky voči odporkyni obdobím i sumou presne špecifikoval a zdôvodnil, potom sa procesne s podaniami   navrhovateľa   vysporiada,   doplní   dokazovanie   v potrebnom   rozsahu   a svoje nové   rozhodnutie   (vrátane   rozhodnutia   o trovách   konania   účastníkov   v celom   konaní) zákonným   spôsobom   (ust.   §   157   ods.   2   O.   s.   p.)   odôvodní.   Dokazovanie   doplní predovšetkým na výšku dojednanej mzdy navrhovateľa (podrobným výsluchom účastníkov, oboznámením sa s navrhovateľom podpísanými výplatnými listinami, výsluchom svedka L. P.   a ním   podpísanými   výplatnými   listinami   a mzdovými   listami...),   na   činnosť   oboch účastníkov   po   doručení   OZPP   a po   určení   neplatnosti   OZPP   (vyznačiť   tiež   treba právoplatnosť   rozsudku   o určení   neplatnosti   OZPP)   smerujúcu   k plneniu   si   povinností zamestnanca – zamestnávateľa (chodenie do práce, výzvy k prideľovaniu práce, k nástupu do   práce...).   Mzdové   nároky   navrhovateľa   pritom   treba   pri   ich   posudzovaní   riešiť samostatne podľa jednotlivých časových úsekov (nároky do doručenia neplatného OZPP, nároky do určenia neplatnosti OZPP,   nároky po určení neplatnosti OZPP)   a odlišného právneho   režimu   (nároky   na   mzdu,   nároky   na   náhradu   mzdy   z neplatného   skončenia pracovného pomeru, nároky na náhradu mzdy pri prekážkach na strane zamestnávateľa), čo má význam aj pri poplatkovej povinnosti účastníkov (súdny poplatok). Odvolací súd tiež dodáva, že obsah listu navrhovateľa (jeho vtedajšej právnej zástupkyne JUDr. C.) zo dňa 8. 6. 1993 (č. l. 4) a ani ďalší jeho list zo dňa 16. 6. 1993 (č. l. 154) nie sú jeho netrvaním na   pracovnom   pomere   u odporkyne   (sú   výzvami   na   usporiadanie   finančných   vzťahov s následným skončením pracovného pomeru navrhovateľa dohodou), že priemerný zárobok zamestnanca   (navrhovateľa)   sa   rozumie   priemerný   hrubý   zárobok   (§   275   ZP),   že   pri rozhodovaní   treba   sa   vysporiadať   aj   s odporkyňou   doteraz   navrhovateľovi   uhradenými sumami a že záver   súdu prvého stupňa   o znížení   náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného   pomeru   navrhovateľovi   len   za   dobu   6   mesiacov   je   nateraz   (z   vykonaného dokazovania) predčasný (nesprávny).

3. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd uznesením č. k. 8 Co 430/00-221 z 29. júna 2001 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 103/93-214 z 27. júla 2000 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol:   «...   V dôsledku   podaného   odvolania odvolací   súd   preskúmal   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   a konanie,   ktoré   mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214   ods.   2   písm.   e)   OSP   a dospel   k záver,   že   je   potrebné   toto   rozhodnutie   pre   jeho nepreskúmateľnosť zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 1, 2 OSP.

Odvolací   súd   v celom   rozsahu   poukazuje   na   dôvody   svojho   rozhodnutia č. k. 8 Co 421/98 – 179, zo dňa 5. 5. 1999 a opakovať ich nebude, ktorým zrušil v poradí už druhý rozsudok súdu prvého stupňa (týkajúci sa náhrady mzdy) a vec vrátil súdu prvého stupňa   na   ďalšie   konanie.   V tomto   uznesení   odvolací   súd   dôsledne   „krok   za   krokom“ zdôvodnil   svoje   zrušujúce   rozhodnutie,   súdu   prvého   stupňa   nariadil   jednak   odstrániť procesné   pochybenie   a tiež i doplniť   dokazovanie   s poukazom na následné nové   právne (opätovné) posúdenie veci (vychádzajúc z doplneného dokazovania).

Je treba konštatovať, že súd prvého stupňa sa vyššie uvedeným zrušujúcim uznesením (č. l. 179-182) vôbec neriadil. Dôsledkom toho je opätovný nepreskúmateľný rozsudok, vydaný na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, trpiaci i procesnými vadami. Odvolací   súd   dáva   súdu   prvého   stupňa   znovu   do   pozornosti   okrem   už   vyššie uvedeného   i to,   že   doposiaľ   nevyznačil   právoplatnosť   rozsudku   o určení   neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru.

Odvolací   súd   z dôvodov   uvedených   vyššie   nemal   preto   inú   možnosť,   iba   zrušiť napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie. Ust. § 226 OSP ukladá súdu, ktorého rozhodnutie bolo zrušené a vrátené mu na ďalšie konanie, viazanosť právnym názorom odvolacieho súdu. Preto i dôsledky tohto zák. ust.   musí   súd   prvého   stupňa   dôsledne   plniť.   V novom   rozhodnutí   rozhodne   i o trovách celého konania a tieto tiež podrobne zdôvodní.»

4. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd uznesením č. k. 8 Co 130/02-239 z 29. apríla 2002 zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 103/93-233 zo 16. novembra 2001 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „... Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 OSP, bez   nariadenia   odvolacieho   pojednávania   podľa   §   214   ods.   2   písm.   c)   OSP   a dospel k záveru, že je potrebné toto rozhodnutie pre jeho nepreskúmateľnosť zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 1.

Je treba prisvedčiť odporkyni, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je pre takmer neexistujúce odôvodnenie absolútne nepreskúmateľné a že tento súd po zrušení jeho rozhodnutia   6   C   103/93-214,   zo   dňa   27.   7.   2000,   uznesením   Krajského   súdu   v Nitre č. k. 8 Co 430/00-221, zo dňa 29. 6. 2001, opäť nevykonal žiadne dokazovanie a nie je jasné na základe akých skutočností rozhodol a prečo.

Opakovane poukazuje odvolací súd na dôvody svojho rozhodnutia 8 Co 421/98-179, zo dňa 5. 5. 1999, na ktoré poukázal už v poradí v treťom zrušovacom uznesení týkajúcom sa nároku na náhradu mzdy – 8 Co 430/00-221, zo dňa 29. 6. 2001.

V rozhodnutí z 5. 5. 1999 odvolací súd veľmi podrobne zdôvodnil svoje zrušujúce rozhodnutie, súdu prvého stupňa nariadil odstrániť procesné pochybenie a tiež i doplniť dokazovanie s poukazom na následné nové (opätovné) právne posúdenie veci, vychádzajúc z doplneného dokazovania.

Odvolací   súd   z dôvodov   uvedených   vyššie   nemal   preto   inú   možnosť,   iba   zrušiť napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie. Ust. § 226 OSP ukladá súdu, ktorého rozhodnutie bolo zrušené a vrátené mu na ďalšie konanie, viazanosť právnym názorom odvolacieho súdu. Preto i dôsledky tohto zák. ust.   musí   súd   prvého   stupňa   dôsledne   plniť.   V novom   rozhodnutí   rozhodne   i o trovách celého konania a tieto tiež podrobne zdôvodní.“

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

2. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k opodstatnenosti sťažnosti uviedol: „V   predmetnej   veci   tunajší   súd   vo   viacerých   prípadoch   vybavoval   podanú   sťažnosť   zo strany navrhovateľa s tým, že na základe žiadosti MS SR od septembra 1997 sme viedli pod Spr   1505/97   protokol   o sledovaní   priebehu   konania   v predmetnej   veci   a od   novembra 2002 sme   predkladali   správu   o stave   konania   tejto   veci   priamo   na   ministerstvo k č. k. 21954/02-51/1375-C.

V odpovedi na sťažnosť Spr 1532/02 zo dňa 03. 02. 2003 boli uvedené všetky úkony vykonané v predmetnej veci. Predmetné odpovede predkladám vo fotokópii a na ich znenie v plnom rozsahu poukazujem. Tak ako sa uvádza v týchto odpovediach sťažnosť sťažovateľa som vyhodnotil ako čiastočne opodstatnenú, pretože napriek tomu, že jednotlivé úkony boli vykonávané plynulé,   avšak nie dostatočne efektívne, pričom konajúci sudca mal zrejme opätovne   využiť   voči   odporkyni   poriadkové   opatrenie   a tak   zabezpečiť   jej   účasť   na pojednávaniach,   keďže   táto   sa   napriek   riadne   vykázanému   doručeniu   na   pojednávania nedostavovala. Ďalej chcem podotknúť, že k zdĺhavosti konania prispela aj tá skutočnosť, že navrhovateľ   svoj   návrh   v časti   o náhradu   mzdy   niekoľkokrát   menil   a menil   v priebehu konania   aj   označenie   odporcu.   V súčasnosti   tak   ako   to   vyplýva   z predloženého   spisu Krajský   súd   Nitra   rozhodol   meritórne   o žalovanej   náhrade   mzdy   a rozsudok prvostupňového súdu zrušil v časti trov konania.

Vzhľadom   na   uvedené   máme   za   to,   že   požadovaná   náhrada   finančného zadosťučinenia zo strany navrhovateľa je neprimerane vysoká. Pokiaľ by ústavný súd po preštudovaní spisu dospel k záver, že postupom tunajšieho súdu vo veci 6 C 103/93 bolo porušené   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   prípadné finančné   zadosťučinenie   navrhujeme   priznať   v minimálnej   výške,   prípadne   tento   nárok sťažovateľa zamietnuť.

3. Právna zástupkyňa sťažovateľa v stanovisku k vyjadreniu okresného súdu uviedla: „V právnej veci môjho klienta A. R. vo veci sťažnosti podanej na prieťahy v konaní, vedenej na Okresnom súde v Nových Zámkoch pod sp. zn. 6 C 103/93 oznamujeme súdu, že napriek vyjadreniu Okresného súdu v Nových Zámkoch máme za to, že sťažnosť môjho klienta je dôvodná v plnom rozsahu s tým, že ním uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 100.000,- Sk považuje môj klient prinajmenšom za primeraný nemajetkovej ujme, ktorá mu bola týmto konaním spôsobená.

4.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   103/93,   v ktorom   sťažovateľ   vystupuje   ako navrhovateľ, došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

4. 1. Pri hodnotení podľa kritéria zložitosti posudzovanej veci ústavný súd vzal do úvahy určitú skutkovú zložitosť posudzovanej veci vyplývajúcu z jej predmetu (náhrada mzdy). Táto zložitosť však nie je výlučnou a ani hlavnou príčinou doterajšej dĺžky konania.

4. 2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, t. j. správania sťažovateľa v predmetnom konaní, ústavný súd bral do úvahy skutočnosť, že sťažovateľ v priebehu konania viackrát upravil svoj návrh (doba náhrady a jej výška) a nezabezpečil dôsledne súdom požadované upresnenie (špecifikáciu) svojho návrhu. Tieto skutočnosti však nepovažuje ústavný súd za také   okolnosti,   ktoré   by   rozhodnou   mierou   predĺžili   a skomplikovali   doterajší   priebeh konania a ktorých následkom by boli zbytočné prieťahy v konaní.

4. 3. Ústavný súd ďalej skúmal postup okresného súdu v posudzovanom konaní z hľadiska zisťovania eventuálnych dôvodov (príčin) sťažovateľom namietaného porušenia označeného základného práva.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že konanie v predmetnej veci od jej nápadu na okresný súd (30. jún 1993), resp. od právoplatnosti medzitýmneho rozsudku (25. november 1994)   do   meritórneho   rozhodnutia   veci   krajským   súdom   7.   apríla   2005   trvalo   skoro 12 (resp. 11) rokov.

Okresný   súd   v priebehu   konania   vykonal   spolu   43   pojednávaní   z toho   34   po vyhlásení medzitýmneho rozsudku. Z týchto pojednávaní sa okresný súd 13-krát zaoberal meritom veci (z toho na 4 boli vyhlásené rozsudky a na 4 bola daná účastníkom lehota na zmierlivé ukončenie sporu), 21 pojednávaní bolo odročených pre neprítomnosť účastníkov (z toho 15-krát odporcu, 3-krát sťažovateľa a 3-krát spolu oboch účastníkov konania).Ako   už   bolo   konštatované   o návrhu   sťažovateľa   rozhodol   okresný   súd   4-krát rozsudkom, no všetky jeho rozhodnutia boli odvolacím súdom zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu   (najmä   na   viacnásobné   zrušenie rozhodnutí   okresného   súdu   odvolacím   súdom   s poukazom   na   jeho   vážne   procesné pochybenia)   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   pri   posudzovaní   priebehu   predmetného konania nie je potrebné osobitne vymedziť jednotlivé obdobia nečinnosti okresného súdu (v tomto   zmysle   stačí   poukázať   na   II.   časť   tohto   nálezu),   ale   je   potrebné   jeho   postup v konaní, v ktorom sám právoplatne nerozhodol v merite veci (ktorá sa týkala náhrady mzdy po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru, teda veci, na ktorej výsledku mal sťažovateľ mimoriadne závažný záujem) a ktoré trvalo vo vzťahu k predmetu sporu neúmerne dlho, považovať   v   celku   za   postup   nezlučiteľný   s imperatívom   ustanoveným   v čl.   48   ods.   2 ústavy. Táto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutých osôb do tej miery, že ich právo na súdnu ochranu sa stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (napr. I. ÚS 39/00, I. ÚS 65/03, I. ÚS 101/04).

Uvedený právny záver ústavný súd vyslovil aj s prihliadnutím na dôvody v danom konaní   už   „permanentného“   zrušovania   rozsudkov   okresného   súdu   odvolacím   súdom, ktorými boli vážne procesné pochybenia okresného súdu, ktorých dôsledkom bolo nielen nesprávne rozhodnutie v merite veci, ale aj neúmerne dlhé predĺženie konania.

Ústavný súd sa pri hodnotení postupu okresného súdu v posudzovanej veci stotožnil aj s hodnotením predsedu okresného súdu „... že jednotlivé úkony boli vykonávané plynule, avšak nie dostatočne efektívne...“

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto rozhodnutia.

5.   Keďže   v posudzovanej   veci   už   bolo   meritórne   rozhodnuté,   ústavný   súd nepovažoval za potrebné rozhodnúť v zmysle ustanovenia § 56 ods.   3 písm. a) zákona o ústavnom súde, t. j. prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal.

6. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk z dôvodu dopadu „zdĺhavého   súdneho   konania   na   psychické   zdravie   sťažovateľa   ako   aj s prihliadnutím na stav právnej neistoty...“. Keďže iba konštatovanie porušenia označeného základného práva nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa, ústavný súd uznal za dôvodné   priznať   mu   finančné   zadosťučinenie,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   prípadu,   najmä   na   povahu   prejednávanej   veci   a jej význam pre sťažovateľa považuje za primerané vo výške 60 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnému   sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátkou.   Advokátka   vykonala   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania,   písomné   podanie   (sťažnosť)   z   8.   februára   2005   a stanovisko   k vyjadreniu predsedu   okresného   súdu   z 20.   júna   2005.   Odmena   za   jeden   úkon   právnych   služieb (v zmysle   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t. j. 1/6 z výpočtového základu 15 008 Sk) je 2 501 Sk, čo predstavuje spolu s režijným paušálom 150 Sk sumu 2 651 Sk. Odmena advokátke za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje spolu sumu (za tri úkony právnych služieb) 7 953 Sk. Keďže sťažovateľ žiadal náhradu trov konania vo výške 7 600 Sk, ústavný súd jeho návrhu vyhovel a priznal mu náhradu v ním požadovanej výške.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   pod bodom 3 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2005