znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 35/03-26

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho na neverejnom zasadnutí 2. júla 2003 prerokoval prijatú sťažnosť T. Š., bytom Ž., zastúpenej komerčným právnikom JUDr. I. M., Ž., ktorou namietala porušenie základného práva na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 994/96, a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 994/96 p o r u š i l právo T. Š., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. T. Š. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. T. Š. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13 194 Sk (slovom trinásťtisícstodeväťdesiatštyri slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť komerčnému právnikovi JUDr. I. M., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára 2003 doručená sťažnosť T. Š., bytom Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej komerčným právnikom JUDr. I. M., Ž., ktorou namietala porušenie základného práva na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Žiline (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 994/96.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   35/03-7   z 19.   februára   2003   prijal   podľa ustanovenia § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu vyjadrili k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) obaja účastníci konania: okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedom,   listom   sp.   zn.   Spr   3014/03   z 28.   apríla   2003 a sťažovateľka, zastúpená svojím právnym zástupcom, vyjadrením zo 4. júna 2003.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   „od   podania   žaloby   trvá   stav právnej neistoty, kedy pre prieťahy v konaní, ktoré spôsobuje prvostupňový súd, nebolo právoplatne rozhodnuté“, čím bolo porušené jej právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   zaručené   v čl.   48   ods.   2   ústavy.   Sťažovateľka   konštatovala,   že   „konanie   na Okresnom súde Žilina trvalo od 13. 5. 1996 až do vynesenia rozsudku dňa 5. 3. 2003, t. j. 6 rokov 9 mesiacov a 5 dní“, a tvrdila, že „... svojím konaním nezdržiavala priebeh konania, ale bola to nečinnosť Okresného súdu v Žiline, ktorá viedla k prieťahom v súdnom konaní“.

Urgovanie priebehu konania a ani sťažnosť v zmysle zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov neviedli k náprave.

K sťažnosti sa okresný súd vyjadril už vyššie citovaným listom, v ktorom čiastočne popisuje priebeh doterajšieho konania vo veci a ako hlavný dôvod jeho zdĺhavého prieťahu uvádza vysoký nápad vecí na okresný súd a existujúce personálne problémy.

K vyjadreniu okresného súdu zaujal stanovisko právny zástupca sťažovateľky listom zo 4. júna 2003, v ktorom vykonal výpočet jednotlivých úkonov okresného súdu v konaní, ktorého priebeh (postup súdu v ňom) viedol podľa jeho názoru k prieťahom v konaní.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej občianskoprávnej veci.

Sťažovateľka podala okresnému súdu 13. mája 1996 žalobu, v ktorej sa domáhala vrátenia   24 750   Sk   ako   kúpnej   ceny   registračnej   pokladnice   z dôvodu   odstúpenia   od kúpnopredajnej zmluvy.

Okresný súd rozhodol vo veci 7. júna 1996 platobným rozkazom, voči ktorému podal odporca   odpor.   Následne   na   to   okresný   súd   1.   augusta   1996   vytýčil   pojednávanie   na 28. august 1996. Toto pojednávanie (prítomní právni zástupcovia účastníkov) bolo odročené na 16. september 1996.

Na pojednávaní koncom 16. septembra 1996 boli vypočutí účastníci a ich právni zástupcovia k predmetu veci. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom vykonania znaleckého dokazovania.

Ďalší procesný úkon vykonal okresný súd 1. februára 1999, keď vytýčil pojednávanie na 8. marec 1999. Toto pojednávanie (po prednesoch právnych zástupcov účastníkov) bolo odročené na neurčito s tým, že bude ustanovený znalec.

Uznesením č. k. 11 Cb 994/96-64 z 23. marca 1999 nariadil okresný súd znalecké dokazovanie a poveril znalca z odboru slaboprúdovej elektrotechniky   (ďalej len „znalec č. 1“) vypracovaním znaleckého posudku.

V rámci   zmeny   rozvrhu   práce   bola   predmetná   vec   pridelená   inému   zákonnému sudcovi 1. júla 1999.

Dňa 9. júla 1999 znalec č. 1 oznámil okresnému súdu, že znalecké dokazovanie sa dotýka   z väčšej   miery   silnoprúdovej   elektrotechniky,   na   vykonanie   čoho   on   nemá oprávnenie.

Okresný súd uznesením č. k. 11 Cb 994/96-70 z 1. marca 2000 poveril znalca č. 2 vypracovaním znaleckého posudku.

Znalec č. 2 vypracoval posudok 19. apríla 2000 (kedy bol doručený súdu, sa zo súdneho spisu nedalo zistiť).

Okresný súd vyzval 10. augusta 2000 (doručené 16. a 17. februára 2001) účastníkov na vyjadrenie k znaleckému posudku.

Sťažovateľka (19. februára 2001) nemala pripomienky k záverom znalca a žiadala vo veci konať a rozhodnúť.

Žalovaný (6. marca 2001) navrhol doplniť znalecké dokazovanie o zistenie, „či bola alebo nebola registračná pokladňa vadná“.

Okresný   súd   22.   novembra   2001   vyzval   sťažovateľku,   aby   špecifikovala   vady registračnej   pokladnice,   a žalovaného,   aby   umožnil   vykonať   jej   ohliadku   a vyskúšanie (výzvy doručené 20. decembra 2001, resp. 7. januára 2002).

Sťažovateľka oznámila vady pokladnice 9. januára 2002.Okresný súd 4. marca 2002 (doručené 10. apríla 2002) urgoval odpoveď žalovaného, ktorý mu 30. apríla 2002 oznámil, že sa u neho predmetná pokladnica nenachádza.Okresný súd 7. augusta 2002 (doručené 10. októbra 2002) vyzval sťažovateľku, aby oznámila, kde sa pokladnica nachádza. Podľa jej odpovede z 11. októbra 2002 pokladnica mala byť u odporcu.

Sťažovateľka 13. novembra 2002 namietala prieťahy v konaní. K jej sťažnosti   sa 20. novembra   2002   vyjadril   zákonný   sudca.   Predseda   okresného   súdu   listom   sp.   zn. Spr 231/02   zo   16.   januára   2003   oznámil   sťažovateľke,   že   vo   veci   bude   vypracovaný doplňujúci znalecký posudok.

Okresný súd 23. januára 2003 vytýčil pojednávanie na 28. február 2003. Na tomto pojednávaní   po   prednesoch   účastníkov   a ich   právnych   zástupcov   okresný   súd   vyhlásil dokazovanie. Rozsudok vyhlásil na pojednávaní 5. marca 2003 (žalobu zamietol).

Dňa 14. marca 2003 bol daný pokyn pre súdnu kanceláriu na doručenie rozsudku účastníkom.

III.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd   (ods.   1).   Ak   ústavný   súd   vyhovie sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody, a ak porušenie týchto práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (ods. 2). Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   boli   porušené,   primerané   finančné   zadosťučinenie (ods. 3).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   po   vykonanom   dokazovaní   vyniesol rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie označeného základného práva, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov jej právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka   a postup   súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do úvahy   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   92/97   a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na okresnom súde je rozhodovanie o žalobe na vrátenie kúpnej ceny tovaru z dôvodu odstúpenia od kúpnopredajnej zmluvy. Právnu úpravu predmetnej veci   a jej   aplikáciu   v občianskom   súdnom   konaní   ústavný   súd   nepovažuje   za   natoľko komplikovanú   a náročnú,   aby   mohla   ospravedlniť   doterajší   zdĺhavý   priebeh   konania okresného súdu.

2. V konaní (správaní) sťažovateľky ako ďalšieho kritéria na posudzovanie možných dôvodov zbytočných prieťahov v konaní nezistil ústavný súd žiadne také skutočnosti, ktoré by mali vplyv na doterajšiu dĺžku konania pred okresným súdom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   konanie   o žalobe   sťažovateľky   od   jej podania   do   vyhlásenia   prvostupňového   rozhodnutia   trvalo   vyše   6   rokov   a 9   mesiacov. Z uvedenej   doby   v čase   od   pojednávanie   konaného   16.   septembra   1996   do   vytýčenia termínu ďalšieho pojednávania 1. februára 1999, t. j. po dobu vyše 2 rokov a 4 mesiacov, nevykonal okresný súd žiadny procesný úkon.

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   vo   vysokom   nápade   vecí   a personálnych problémoch ako dôvodu, ktorý by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní,   ústavný   súd   neakceptoval.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vychádzajúc z dôvodov vyššie uvedených v bode 1 (hodnotenie kritéria zložitosti veci), z platnej právnej úpravy a z postupu súdu (organizovania jeho procesného postupu) v predmetnom občianskoprávnom súdnom konaní nemožno hodnotiť postup (organizáciu práce)   okresného   súdu   v posudzovanej   veci   ako   postup,   ktorý   by   zodpovedal   ústavou priznanému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a príslušným ustanoveniam   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorých   aplikácia   je   nevyhnutným predpokladom   spoločensky   efektívneho,   t.   j.   rýchleho   a účinného   poskytnutia   právnej ochrany.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva   sťažovateľky   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uplatnila   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 145 000 Sk z dôvodu, „že prieťahy v konaní zapríčinené okresným súdom   spôsobujú   trvalý   stav   právnej   neistoty“,   v dôsledku   čoho   sťažovateľka   utrpela nemajetkovú ujmu vyplývajúcu z neprimeranej dĺžky konania, ako aj z dôvodu frustrácie, citovej ujmy a utrpenia z preťahovanej dĺžky konania.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   primerané finančné   zadosťučinenie,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej   nemajetkovej   ujmy (napr. I. ÚS   15/02). Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s prihliadnutím na všetky okolnosti zakladajúce namietané porušenie označeného práva uznal podľa zásad spravodlivosti za odôvodnené priznať sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny   zástupca   sťažovateľky   si   uplatnil   náhradu   trov   právneho   zastúpenia sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom v sume 15 384 Sk, a to za tri úkony právnej pomoci   (prevzatie   a príprava   právneho   zastúpenia,   ústavná   sťažnosť   a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu). Hodnotu jednotlivých úkonov právnej pomoci vyvodzoval právny   zástupca   sťažovateľky   z ustanovenia   §   13   ods.   1   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb.   Vzhľadom   na svoju   doterajšiu   judikatúru   (porušenie základného práva alebo slobody nie je v zásade oceniteľné v peniazoch) postupoval ústavný súd pri výpočte náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľky podľa ustanovenia § 13 ods. 8 v spojení s ustanovením § 1 ods. 3 citovanej vyhlášky.

Za jeden úkon právnej pomoci patrí odmena v sume 4 270 Sk plus režijný paušál 128 Sk, t. j. spolu za tri právne úkony odmena v sume 13 194 Sk. Ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade je odôvodnená aplikácia ustanovenia § 36 ods.   2 zákona o ústavnom   súde,   že   požadovaná náhrada   trov   právneho   zastúpenia   zodpovedá   platným právnym   predpisom,   a preto   uložil   okresnému   súdu   povinnosť   zaplatiť   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľky v sume 13 194 Sk.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2003