znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 349/2015-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2016 v senátezloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíkaprerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom Mgr. Ivanom Bugrim, Bystrický rad453/77, Zvolen, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 MCdo 2/2014 z 23. apríla 2015 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 MCdo 2/2014 z 23. apríla 2015p o r u š e n é b o l i.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 MCdo 2/2014z 23. apríla 2015 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republikyna ďalšie konanie.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a trovy konaniav sume 447,97 € (slovom štyristoštyridsaťsedem eur a deväťdesiatsedem centov), ktoré j eNajvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý uhradiť na účet advokáta Mgr. IvanaBugriho, Bystrický rad 453/77, Zvolen, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a (ďalej len „ústava“)práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 MCdo 2/2014 z 23. apríla 2015 (ďalej len„uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“)rozsudkom č. k. 13 C 152/2011-142 z 8. novembra 2012 (ďalej len „rozsudok okresnéhosúdu“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia ako vlastníci pozemkov domáhali protisťažovateľke ako žalovanej zaplatenia náhrady za obmedzenie ich vlastníckeho právak pozemkom. Na odvolanie žalobcov Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajskýsúd“) rozsudkom č. k. 13 Co 56/2013-176 z 12. marca 2013 (ďalej len „rozsudok krajskéhosúdu“) potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny.

Najvyšší súd v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskejrepubliky (ďalej aj,,generálny prokurátor“) napadnutým uznesením zrušil rozsudokkrajského súdu aj rozsudok okresného súdu a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu,pričom prípustnosť a dôvodnosť dovolania odôvodnil záverom o danosti vady podľa § 237písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), t. j. vadou spočívajúcou v odňatímožnosti žalobcom konať pred súdom, ktorou bol postihnutý rozsudok krajského súdu, akoaj okresného súdu. Označenú vadu konania najvyšší súd ustálil v nedostatočnomodôvodnení záverov krajského súdu (aj okresného súdu).

Sťažovateľka namieta porušenie ňou označených práv uznesením najvyššieho súdu,ktoré je podľa nej arbitrárne z dôvodu, že najvyšší súd konal a rozhodol o mimoriadnomdovolaní generálneho prokurátora, ktoré podľa sťažovateľky nebolo prípustné v zmyslezákonných podmienok pre podanie mimoriadneho dovolania ustanovených v § 243e ods. 1OSP a § 243f ods. 1 OSP.

V podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka uviedla:«Na základe podnetu žalobcov podal Generálny prokurátor Slovenskej republiky na Najvyššom súde Slovenskej republiky dňa 13.03.2014 mimoriadne dovolanie proti rozsudku Okresného súdu Zvolen zo dňa 08.11.2012, č. k. 13C 152/2011-142 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 12.03.2013, č. k. 13Co 56/2013-176, pričom žiadal tieto rozsudky zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Zvolen na ďalšie konanie. Mimoriadne dovolanie odôvodnil generálny prokurátor tým, že podľa jeho názoru sú napadnuté rozsudky nepreskúmateľné, postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a zároveň tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. f) zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „O. s. p.“). V závere mimoriadneho dovolania generálny prokurátor skonštatoval, že mimoriadne dovolanie podáva za podmienok ustanovených v § 243e ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c) O. s. p. v spojení s § 237 písm. f) O. s. p....

Na podklade mimoriadneho dovolania bolo na Najvyššom súde Slovenskej republiky začaté a vedené konanie o mimoriadnom dovolaní pod sp. zn. 4 MCdo 2/2014. Následne nás Najvyšší súd SR vyzval na podanie vyjadrenia k mimoriadnemu dovolaniu, ku ktorému sme podali prostredníctvom nášho právneho zástupcu písomné vyjadrenie zo dňa 06.05.2014. Vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu sme sa o. i. vyjadrili aj ku kritériám prípustnosti mimoriadneho dovolania a vzhľadom na mimoriadnym dovolateľom označené dovolacie dôvody sme spochybnili aj samotnú procesnú prípustnosť mimoriadneho dovolania v danej veci....

Podľa nášho názoru Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim postupom a rozhodnutím - uznesením zo dňa 23.04.2015, sp. zn. 4 MCdo 2/2014, porušil právo sťažovateľa - ⬛⬛⬛⬛, na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to tým, že vecne prejednal a následne vyhovel mimoriadnemu dovolaniu Generálneho prokurátora Slovenskej republiky napriek tomu, že podľa nášho názoru nebolo mimoriadne dovolanie v danom prípade procesné prípustné. Vyhovením mimoriadnemu dovolaniu a zrušením rozsudku odvolacieho (krajského) ako aj prvostupňového (okresného) súdu došlo k porušeniu princípu právnej istoty a zásahu do ústavou a dohovorom garantovaných práv, a to z dôvodov, na ktoré poukazujeme nižšie.

... jednoznačne vyplýva z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.04.2015, sp. zn. 4 MCdo 2/2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), najvyšší súd na základe mimoriadneho dovolania zrušil napadnuté rozsudky prvostupňového a odvolacieho súdu s odôvodnením, že „postupom súdov bola žalobcom odňatá možnosť konať pred súdom, a teda generálny prokurátor podal dôvodne mimoriadne dovolanie podľa § 243e O. s. p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. a/ O. s. p.“ V tomto smere považujeme za potrebné v prvom rade poukázať na zákonnú úpravu mimoriadneho dovolania a následne aj na konštantnú judikatúru, zaoberajúcu sa otázkou podmienok (ne) prípustnosti mimoriadneho dovolania....

Pokiaľ najvyšší súd napadnutým uznesením zrušil rozsudky krajského ako aj okresného súdu z dôvodu, že žalobcom bola odňatá možnosť konať pred súdom a teda došlo k vade podľa § 237 písm. f) O. s. p., de facto tým priznal, že sami žalobcovia mali k dispozícii účinný prostriedok nápravy - v danom prípade dovolanie, ktoré mohli odôvodniť rovnako ako generálny prokurátor, t.j. namietať vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom. V tomto smere poukazujeme aj na to, že otázku splnenia podmienok pre podanie mimoriadneho dovolania je potrebné skúmať nie podľa dôvodov uplatnených podnecovateľmi mimoriadneho dovolania (žalobcami) resp. generálnym prokurátorom, ale práve z hľadiska dôvodov, na základe ktorých najvyšší súd rozhodol o zrušení napadnutých rozhodnutí. Pokiaľ teda v napadnutom uznesení najvyšší súd konštatoval naplnenie ustanovenia § 237 písm. f) súdmi nižšieho stupňa, potvrdil tým, že bola daná prípustnosť dovolania, ktorým žalobcovia mohli dosiahnuť ochranu svojich práv a naplniť sledovaný účel - zrušenie rozhodnutí a vrátenie veci na ďalšie konanie, napriek tomu sa však žalobcovia obmedzili len na podanie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania. Je zrejmé, že podaním dovolania z dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. a) s poukazom na § 237 písm. f) O. s. p. mohli žalobcovia dôvodne napadnúť rozsudok krajského súdu, kde je však nesporné, že žalobcovia dovolanie v danom prípade nepodali. Je potom zrejmé, že nečinnosť žalobcov, ktorí bez dôležitého dôvodu nevyužili účinný prostriedok nápravy na ochranu svojich práv a právom chránených záujmov ktorý mali k dispozícii, suploval podaním mimoriadneho dovolania generálny prokurátor.

Ako pritom vyplýva aj z rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky, ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, a to len vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov, alebo takéto právne prostriedky nemala k dispozícii, tak ako je to vo veciach správneho súdnictva, alebo jej bolo zákonnými prekážkami znemožnené využiť tieto právne prostriedky nápravy. Máme jednoznačne za to, že žalobcovia mali k dispozícii efektívny prostriedok ochrany svojich práv v podobe dovolania, ktoré však nepodali, pričom žalobcovia zároveň ani nikdy netvrdili pripadnú existenciu zákonnej prekážky, ktorá by im v danom prípade znemožňovala využiť podanie dovolania.

Pokiaľ ide o posudzovanie podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania, v tomto smere v neposlednom rade poukazujeme aj na aktuálne uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.03.2015, PLz. ÚS 3/2015-22, v ktorom plénum ústavného súdu zaujalo nasledovné stanovisko: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohladňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“ V odôvodnení predmetného uznesenia ústavný súd ďalej taktiež uviedol, že: „1. Uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku je podľa právneho poriadku Slovenskej republiky priamo dostupné účastníkovi konania v prípade závažných pochybení na strane súdu, a to prostredníctvom niektorého z dovolacích dôvodov zakotvených v § 237 OSP, v zmysle ktorého „dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov; b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania; c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený; d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie; e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom; g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne označený, ibaže miesto samosudcu rozhodoval senát“. Ide o tzv. dôvody zmätočnosti rozhodnutia. 2. V prípade existencie niektorého z už uvedených dovolacích dôvodov má samotný účastník konania k dispozícii mimoriadny opravný prostriedok v podobe dovolania, ktoré môže úspešne využiť aj v prípadoch, keď je podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku procesné neprípustné. Ak nejde o takéto závažné pochybenia konajúcich súdov, je uplatnenie mimoriadneho dovolania nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru...

4. V týchto prípadoch je potrebné rešpektovať zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje vlastné pričinenie účastníkov konania o ochranu svojich práv, keď požaduje, aby svoje procesné oprávnenia uplatňovali včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou, teda dôsledne sledovali svoje subjektívne práva a robili také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu.“

Máme za to, že aj z posledne citovaného uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva záver o neprípustnosti mimoriadneho dovolania v danom prípade.»

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jejsťažnosti takto rozhodol:

„Základné právo ⬛⬛⬛⬛... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.04.2015, sp. zn. 4 MCdo 2/2014 a jeho postupom porušené boli.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.04.2015, sp. zn. 4 MCdo 2/2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 296,44 EUR na účet jeho právneho zástupcu Mgr. Ivana Bugriho... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 349/2015-17 z 26. augusta 2015 prijal podľa § 25ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Ústavnému súdu bolo 2. decembra 2015 doručené vyjadrenie žalobcov v namietanomkonaní (v ktorom je sťažovateľka v postavení žalovanej), v ktorom argumentujú v prospechnedôvodnosti sťažnosti sťažovateľky.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril najvyšší súd podanímsp. zn. KP 3/2015-58, Cpj 40/2015 doručeným ústavnému súdu 17. decembra 2015,v ktorom rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľky ponechal na úvahe ústavného súdua uviedol:

«Podľa § 243/ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/v konaní došlo k vadám uvedeným v §237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Vzhľadom na to, že sa v minulosti vyskytli nejednotné názory na procesnú prípustnosť mimoriadneho dovolania z hľadiska jej podmienenia tým, či účastník, ktorý podal podnet na tento mimoriadny opravný prostriedok generálneho prokurátora, najskôr sám (neúspešne) využil možnosť podať všetky dostupné riadne a mimoriadne opravné prostriedky, prijalo občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 36/2008. Právna veta tohto stanoviska znela: „Podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania. Mimoriadnym dovolaním v zmysle ustanovenia § 243e O.s.p. môže generálny prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu prvého stupňa“.

S odstupom času v rozhodovaní senátov najvyššieho súdu postupne nastal istý názorový posun, nedošlo však k prekonaniu nejednotnosti výkladu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré upravujú prípustnosť mimoriadneho dovolania.

Za účelom odstránenia tejto nejednotnosti bolo na deň 20. októbra 2015 zvolané spoločné rokovanie občianskoprávneho kolégia a obchodného kolégia najvyššieho súdu (§ 21 ods. 3 písm. a/ zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ako aj podľa čl. 17 ods. 4 písm. c/ a čl. 19 Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Pls 1/2006). Na uvedenom rokovaní bol predložený na prerokovanie návrh spoločného zjednocujúceho stanoviska, ktorý zohľadňoval to, že:

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 18. marca 2015 pod sp. zn. PL. z. 3/2015 zjednocujúce stanovisko (ďalej aj len „PL. z. 3/2015“), právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov“,

2. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne rozhodli (porovnaj Roseitrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tiež zdôraznil, že vzdujme právnej istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010)]. Právoplatnosť rozhodnutia súdu môže byť prelomená len výnimočne a výlučne iba za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (viď Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“, nie však z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009) alebo iného právneho názoru. ESĽP tieto predpoklady prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov opätovne zdôraznil v rozhodnutiach z 9. júna 2015 vo veciach DRAFT-OVA, a. s. proti Slovenskej republike, PSMA, s.r.o. proti Slovenskej republike a COMPCAR, s.r.o. proti Slovenskej republike. Sudcovia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu dospeli na predmetnom spoločnom zasadnutí oboch kolégií prevažnou väčšinou k záveru, že stanovisko R 36/2008 vychádza zo záverov, ktoré v súčasnosti nie sú súladné s rozhodnutiam ESĽP týkajúcimi sa mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, ani s ostatným zjednocujúcim stanoviskom ústavného súdu PL. z. 3/2015. Nezanedbateľnou skutočnosťou pritom je, že ide o súdne orgány oprávnené v určitých prípadoch zrušiť rozhodnutie najvyššieho súdu.

Na uvedenom rokovaní kolégií najvyššieho súdu bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť“.

Toto stanovisko (publikované pod č. R 94/2015 Zbierky stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky) vychádza z presvedčenia, že ak k naplneniu účelu sledovanému dovolateľom podaním dovolania mohlo dôjsť už tým, že by predtým podal odvolanie a v odvolacom konaní sa domáhal nápravy nesprávností prvostupňového konania a rozhodovania, je procesné neprípustné dovolanie podané tým, kto túto možnosť nevyužil a nepodal odvolanie. Podobne, ak by účastník konania mohol svojim dovolaním dosiahnuť účel sledovaný mimoriadnym dovolaním, je procesné neprípustný tento mimoriadny opravný prostriedok generálneho prokurátora podaný v prospech účastníka, ktorý nevyužil možnosť podať dovolanie. Pokiaľ účastník konania má sám možnosť použiť opravný prostriedok, ktorý je v jeho vlastnej dispozícii, musí prednostne použiť tento opravný prostriedok. Pravidlo vyčerpania opravných prostriedkov požaduje využiť možnosti všetkých opravných prostriedkov dostupných podľa právneho poriadku, o ktorých sa dá predpokladať, že budú predstavovať efektívnu ochranu práv a sú postačujúce na dosiahnutie nápravy rozhodnutia súdu. Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade pochybnosti o jeho účinnosti, vyplýva tiež z ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oostenvijck proti Belgicku, rozsudok z roku 1980). Účastník konania je povinný vyčerpať všetky dostupné opravné prostriedky až po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej je možné rozumne predpokladať, že ten - ktorý opravný prostriedok, oprávnenie podať ktorý má, je potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Osobný názor účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho opravného prostriedku nie je významný. Právomoc vyhodnotiť, Či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky, náleží totiž ex officio súdu, ktorý rozhoduje o mimoriadnom opravnom prostriedku. Podlá prevažujúceho názoru sudcov zúčastnených na spoločnom rokovaní občianskoprávneho a obchodného kolégia najvyššieho súdu má zjednocujúce stanovisko pôsobiť nielen do budúcna, ako je to pri zrušení protiústavných právnych predpisoch, ale nový právny názor vyjadrený v stanovisku treba aplikovať na všetky pred súdmi prebiehajúce konania (primerane § 154 ods. 1 O.s.p.).»

K vyjadreniu najvyššieho súdu sťažovateľka prostredníctvom svojho právnehozástupcu zaujala stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 14. januára 2016,v ktorom zotrvala na dôvodnosti svojej sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde vo veci sťažnosti sťažovateľky upustil od ústneho pojednávania, pretože pooboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohtopojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnúsťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov averejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec savzťahujúceho súdneho spisu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruuznesením najvyššieho súdu, ktorým bol v konaní o mimoriadnom dovolaní generálnehoprokurátora zrušený rozsudok krajského súdu a rozsudok okresného súdu a vec vrátenáokresnému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd prípustnosť aj dôvodnosť dovolaniaodôvodnil danosťou vady konania podľa § 237 písm. f) OSP. Označenú vadu konanianajvyšší súd ustálil v nedostatočnom odôvodnení záverov krajského súdu (aj okresnéhosúdu). Sťažovateľka vo svojej sťažnostnej argumentácii namieta neprípustnosťmimoriadneho dovolania generálneho prokurátora z dôvodu, že podľa nej neboli splnenézákonne podmienky pre podanie mimoriadneho dovolania ustanovené v § 243e ods. 1 OSP,splnenie ktorých je predpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle § 243fods. 1 OSP. Kľúčová námietka sťažovateľky spočíva v tvrdenej arbitrárnosti uznesenianajvyššieho súdu, ktorý zrušil v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátorarozsudok krajského súdu a rozsudok okresného súdu z dôvodu [§ 237 písm. f) OSP], ktorýzakladal prípustnosť využitia iného opravného prostriedku (dovolania) priamo účastníkomkonania, ktorý ale účastníkmi konania nebol vyčerpaný. Najvyšší súd podľa sťažovateľkyneprípustným spôsobom zasiahol do právoplatne skončeného konania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavykonštantne zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie jealternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Pretonie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, anipreskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a akéskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavnéhosúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácies ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a takz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následokporušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisuvšeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02,I. ÚS 176/03). Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či napadnutéuznesenie nie je arbitrárne a či ho najvyšší súd ústavne akceptovateľným a udržateľnýmspôsobom zdôvodnil.

Ústavný súd preto preskúmal namietané uznesenie najvyššieho súdu, v odôvodneníktorého sa uvádza:

„Žalovaná vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu navrhla tento opravný prostriedok zamietnuť a priznať jej náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní vo výške 1.161,30 Eur. Námietky uvádzané generálnym prokurátorom v mimoriadnom dovolaní nepovažovala za dôvodné, pretože ani generálny prokurátor neuvádza žiadny právny dôvod ktorým by spochybnil správnosť záverov súdov o jednorázovosti odplaty a preukázal by dôvodnosť jeho názoru o tom, že odplaty je možné domáhať sa vo forme opakovaného plnenia. Za dôvodnú nepovažuje ani námietku týkajúcu sa odňatia možnosti konať pred súdom a tiež inej vady konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za odôvodnené v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p., naviac pri splnení tejto dovolacej námietky by do úvahy neprichádzala prípustnosť mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom, pretože nedostatočné odôvodnenie je vadou konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., ktorá pripúšťa možnosť podať dovolanie účastníkom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O. s. p.) po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky (243g O. s. p.) na základe podnetu účastníka konania (243e ods. 1 a 2 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243a ods. 1 O. s. p.) preskúmal napadnuté rozsudky nižších stupňov v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O. s. p. a § 242 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že tieto rozhodnutia treba zrušiť.

Z ustanovenia § 243e ods. 1 O. s. p. vyplýva, že ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 2430, a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

V zmysle § 243f ods. 1 O. s. p. môže byť mimoriadne dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O. s. p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho. ako boli v mimoriadnom dovolaní označené, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.... Podľa dovolacieho súdu je konanie a rozhodnutie ako krajského súdu tak aj okresného súdu postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O. s. p.“

Podľa § 243e ods. 1 OSP ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníkakonania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súduzistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f OSP), a ak to vyžadujeochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátua túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémutorozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa § 243e ods. 2 OSP mimoriadne dovolanie možno podať len proti tomu výrokusúdneho rozhodnutia, ktoré účastník konania, osoba dotknutá týmto rozhodnutím aleboosoba poškodená týmto rozhodnutím súdu namieta.

Podľa § 243f ods. 1 OSP mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatnérozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a) v konaní došlo k vadámuvedeným v § 237, b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávnerozhodnutie vo veci, c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Podľa § 243g OSP mimoriadne dovolanie podáva generálny prokurátor nadovolacom súde do jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia súdu.

Podľa § 243i ods. 2 OSP v konaní o mimoriadnom dovolaní platia primeraneustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 až § 243d), ak tento zákon neustanovujeniečo iné.

Ústavný súd konštatuje, že rozhodovacia činnosť ústavného súdu vo vzťahuk inštitútu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora bola zjednotená zjednocujúcimstanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015 (na ktorépoukázala aj sťažovateľka) v tomto znení: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bolanastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania akomimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskejrepubliky je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpaniavšetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojichpráv a oprávnených záujmov.“

Rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu vo vzťahu k inštitútu mimoriadnehodovolania generálneho prokurátora bola zjednotená spoločným zjednocujúcim stanoviskomobčianskoprávneho kolégia a obchodného kolégia najvyššieho súdu z 20. októbra 2015publikovaným pod č. R 94/2015 Zbierky stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdovSlovenskej republiky (na ktoré poukázal najvyšší súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti)v tomto znení právnej vety:„Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“Najvyšší súd vo svojom vyjadrení súčasne uviedol, že„Podľa prevažujúceho názoru sudcov zúčastnených na spoločnom rokovaní občianskoprávneho a obchodného kolégia najvyššieho súdu má zjednocujúce stanovisko pôsobiť nielen do budúcna, ako je to pri zrušení protiústavných právnych predpisoch, ale nový právny názor vyjadrený v stanovisku treba aplikovať na všetky pred súdmi prebiehajúce konania (primerane § 154 ods. 1 O. s. p.).“.

Citované zjednocujúce stanoviská pléna ústavného súdu a občianskoprávnehokolégia a obchodného kolégia najvyššieho súdu sú v súlade s judikatúrou Európskeho súdupre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý opakovane vyslovil, že v dôsledku zrušeniaprávoplatného a záväzného súdneho rozhodnutia došlo k porušeniu čl. 6 dohovoruv prípadoch, v ktorých na základe procesného úkonu osoby odlišnej od účastníkov konania,hoci aj na podnet niektorého z účastníkov konania, došlo k zrušeniu právoplatnéhoa záväzného súdneho rozhodnutia (napr. novšie rozhodnutia vo veciach DRAFT-OVA, a. s.,proti Slovenskej republike, PSMA, s. r. o., proti Slovenskej republike a COMPCAR, s. r. o.,proti Slovenskej republike).

Ústavný súd zhodne so svojím zjednocujúcim stanoviskom a zhodne s rozhodovacoučinnosťou ESĽP, ako aj zhodne so zjednocujúcim stanoviskom ustálenou rozhodovacoučinnosťou najvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší súd v napadnutom uzneseníneuplatnil ústavne konformný výklad § 243e OSP, keď na základe mimoriadneho dovolaniapodaného generálnym prokurátorom podrobil prieskumu postup a právoplatné rozhodnutieodvolacieho súdu i súdu prvého stupňa, ktoré zrušil, nezohľadňujúc skutočnosť, že v danejveci mohol sám účastník konania prostredníctvom dovolania [uplatnením dovolaciehodôvodu podľa § 237 písm. f) OSP] dosiahnuť nápravu, resp. zvrátenie stavu založenéhorozhodnutím porušujúcim zákona.

Ústavný súd konštatuje, že z predložených dokumentov, vyjadrenia najvyššieho súduani z vyjadrenia žalobcov v posudzovanom konaní nevyplynuli žiadne objektívne prekážky,ktoré by využitie mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) v tejto veciznemožňovali.

V danom prípade bolo potrebné rešpektovať zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“,ktorá zdôrazňuje vlastné pričinenie účastníkov konania o ochranu svojich práv, keďpožaduje, aby svoje procesné oprávnenia uplatňovali včas a s dostatočnou starostlivosťoua predvídavosťou, teda dôsledne sledovali svoje subjektívne práva a robili také kroky,v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu.

Ústavný súd zdôrazňuje, že jedným zo základných princípov právneho štátu jeprincíp právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v rámci civilného konania je inštitútprávoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosť a zásadná nezmeniteľnosť. Snahapresadiť vecnú správnosť a spravodlivosť konečného meritórneho rozhodnutia vynesenéhov občianskom súdnom konaní bez ohľadu na nezmeniteľnosť a záväznosť súdnehorozhodnutia je legitímna v okamihu, keď sa v konaní alebo v rozhodnutí vyskytnú taképochybenia, ktoré sú v príkrom rozpore s ústavnými princípmi platiacimi v civilnomprocese, pričom tieto pochybenia nie sú riešiteľné inak, než použitím mimoriadnehoopravného prostriedku.

Na základe uvedeného je ústavný súd toho názoru, že postupom, ktorým najvyšší súdzrušil rozsudok krajského súdu a rozsudok okresného súdu len z dôvodu, pre ktorý mohlisamotní žalobcovia podať dovolanie, sa najvyšší súd odchýlil od ústavne súladného výkladuaplikovaného zákonného ustanovenia o mimoriadnom dovolaní (§ 243e ods. 1 OSP), čímporušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovaniev porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôdvyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bolavyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, ktoporušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo slobodaporušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnostivyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Ústavou predpokladaným dôsledkom vyhovenia sťažnosti je v zmysle čl. 127 ods. 2ústavy zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov. Ústavný súd preto zrušiluznesenie najvyššieho súdu z 23. apríla 2015 a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšiekonanie [čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktoromtento opätovne rozhodne a v ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný vyslovenýmprávnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trovkonania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich úhradu,v celkovej sume 448,02 €.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzalz príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkonprávnej služby uskutočnený v roku 2015 je 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €.Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2016 je 143 €a hodnota režijného paušálu je 8,58 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za dvaúkony právnej služby uskutočnené v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia a podaniesťažnosti ústavnému súdu) a za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2016(vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v celkovej sume 447,97 €.

Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnehozástupcu sťažovateľky v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31azákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2016