znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 349/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., H., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Košiciach v konaniach vedených pod sp. zn. 4 Co 141/2009 a sp. zn. 4 Co 72/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2012 doručená sťažnosť J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 141/2006 [správne malo byť konanie vedené pod sp. zn. 4 Co 141/2009 (pôvodné konanie, ktoré už posudzoval ústavný súd – II. ÚS 34/2011), resp. sp. zn. 4 Co 72/2011 (ostatné konanie), pozn.].

2. Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil takto:„Proti   rozsudku   Okresného   súdu   Sp.   Novej   Vsi   zo   dňa   4.   5.   2009,   sp.   zn. 7 C/13/2006-138 som podal... odvolanie v zákonnej lehote. Ide o spor zo spoločnosťou O. v B. Krajský   súd...   ako   súd   druhého   stupňa   o   podanom   odvolaní   napriek   uplynutiu 35 mesiacov v predmetnej veci neurčil termín pojednávania ani inak nerozhodol... Krajský súd... rozhodol tak, že uznesením zo dňa 26. 11. 2010 vrátil vec súdu prvého stupňa. Tak rozhodnúť a vydať jednoduché uznesenie mohol Krajský súd do 11- mesiacov a nie to naťahovať až 18- mesiacov...“

3. Zo sťažnosti vyplýva, že po vrátení spisu súd prvého stupňa [Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“)] opätovne rozhodol, o čom svedčí tvrdenie sťažovateľa, že „Od   vydania   doplňujúceho   rozsudku   zo   dňa   17.   1.   2011   o   priznaní   trov   právneho zastupovania...   Krajský   súd   ani   po   uplynutí   ďalších   13   mesiacov   neurčil   termín pojednávania a ani iným spôsobom v predmetnej veci nerozhodol...

Po smrti advokátky JUDr. V. Š. v mesiaci február 2011 som písomne žiadal dňa 18. 7. 2011 o ustanovenie iného advokáta na pokračovanie v zastupovaní. Žiadal som aj o oslobodenie od súdnych poplatkov...

Na moju žiadosť som neskôr dostal odpoveď z Okresného súdu dňa 20. 7. 2011 v ktorej je uvedené, že žiadosť bola odstúpená na Krajský súd v Košiciach...“.

4. Ďalej v sťažnosti v súvislosti s ustanovením § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uviedol, že nebolo potrebné podať sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). V tomto ohľade uviedol: „... Nie je povinnosťou občana sa sťažovať, ale je to len právo občana. Na druhej strane je však povinnosťou súdu dodržiavať zákony a práva občanov a nie tieto zákony a práva úmyselne porušovať.   Okrem   toho   nie   je   isté,   či   by   sa   niečo   zmenilo   a   urobili   by   opatrenia   na urýchlenie pojednávania....“

5. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Žiadam Ústavný súd Slovenskej republiky, aby mojej žiadosti vyhovel a prikázal Krajskému súdu v Košiciach vo veci konať a rozhodnúť.

Súčasne žiadam, aby mne ako žalovanému bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 8289,47 EUR, ako náhradu nemajetkovej ujmy.“

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

9. Ústavný súd so zreteľom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde v danej veci predbežne skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný súd dopytom na krajskom súde zisťoval, či sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu.

10.   V prípadoch   sťažností   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   v   ktorých   je   namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v konaní pred všeobecným súdom, ústavný   súd   v súlade   so svojou   doterajšou   judikatúrou   vyžaduje   preukázanie   využitia právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.

11.   Ústavný   súd   už   viackrát   rozhodol   (m. m.   I. ÚS 21/99,   IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav   zapríčinený   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal k dispozícii podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

12. Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...“.   V zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“. Napokon, podľa tretieho odseku predmetného zákonného ustanovenia „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky   voči   zodpovedným   osobám   dôsledky“.   V súvislosti   s tým   ústavný   súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   je   jedným   z atribútov prípustnosti   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   a teda   podmienkou   konania   vo   veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

13. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom,   že   k   jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

14.   Sťažovateľ   v prerokúvanej   veci   nesplnil/nepreukázal   požiadavku   namietania prieťahov   v konaní   pred orgánom   štátnej   správy   súdov   ani   nepreukázal,   že   ju   nesplnil z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   (§   53   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde). V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov   ochrany   základných   práv   a slobôd,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného   prostriedku   súvisia. Nekonanie týmto spôsobom...   má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv“ (III. ÚS 44/03). Uvedená skutočnosť bola dôvodom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa pre jej neprípustnosť.

15. Ústavný súd v tejto súvislosti (bod 14) nesúhlasí ani s obranou sťažovateľa, ktorý nevyčerpanie „iných právnych prostriedkov nápravy“ (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde) odôvodňoval iba s poukazom na to, že „... Nie je povinnosťou občana sa sťažovať, ale je to len právo občana... Okrem toho nie je isté, či by sa niečo zmenilo a urobili by opatrenia na urýchlenie pojednávania...“.

16.   Pokiaľ   sťažovateľ   namietal   prieťahy   v konaní   krajského   súdu   vedeného   pod sp. zn. 4 Co 141/2009, ústavný súd nad rámec už uvedeného dodáva, že v tejto časti už rozhodoval a uznesením sp. zn. II. ÚS 34/2011 z 3. februára 2011 sťažnosť sťažovateľa odmietol   z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti.   Toto   rozhodnutie   preto   v rozsahu namietanej nečinnosti krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 141/2009 bolo treba odmietnuť aj pre jej neprípustnosť z dôvodu, že sa týka veci, o ktorej už ústavný súd rozhodol [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde].

17.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   v celom   rozsahu   bolo   už   bez   právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

18. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom   súde,   a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľ   v tejto   veci   v prípade zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   krajského   súdu   v nej   dochádza   k zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 11. júla 2012